Excepídia* Chorvátsko 2017

by

Pozn. *Nejedná sa o preklep! Medzinárodná Asociácia Cestovateľov, Objaviteľov a Bádateľov (MACOB) neprepožičala označenie „Expedícia“ nášmu tohtoročnému počinu. Destinácia, rozsah a úroveň nebezpečenstva neprekročili triedu A1-expedícia, A2-výprava, ba ani B1-ťaženie. Skulinkou v legislatíve sme sa prešmykli ako nezletilí na oplzlý film pre dospelých a našu cestu sme pomenovali expresívne Excepídia* Chorvátsko 2017. …a nech nečakajú že tento rok zaplatíme členské. 

 „Miláčik? Nedal by si si držkovú v Hot-Pote?…“ pýta sa Ajka. „…bla-bla výlet bla-bla stanovať bla-bla expedícia…“ Zvyšok nevnímam a súhlasím.
Váha časti, ktorú som nevnímal na mňa tvrdo dopadne o týždeň neskôr.
„Tak kam vyrazíme?“ pýta sa Ajka. „Navrhujem Nový Zéland. Sľúbil si mi to.“

Na nič si nepamätám, ale dávam protinávrh. „Autocamping Varín.“
„Nórsko.“ vystrelí Ajka.
„Čechy.“ navrhnem ja.
„Španielsko.“ Ajka.
„Chorvátsko.“ ja.
„Beriem, dohodnuté.“ súhlasí Ajka.

4.9.2017 Teplo, slnečno.

Všetky veci sú v aute. Máme všetko. Zhodneme sa a vyrážame s pocitom, že sme na veľa vecí zabudli. Po úspešnej expedícii Island 2016 vyrážame na expecídiu Chorvátsko 2017. Smejte sa koľko chcete, ale kto vie či taký Amundsen po expedícii Južný pól 1912 nemal expedíciu Fínsko 1913, alebo Sir Francis Drake po expedícii Okolo sveta 1580 nemal expedíciu Kréta 1581? Proste takú oddychovku, o ktorej sa moc nepíše. Oddýchnuť si od exotiky a proste si len vyraziť niekam „za humna“.

Nákup potravín pripadol na mňa, čo bola pochopiteľne chyba. Nakupovať som bol na lačno, trvanlivé potraviny pre dve osoby na 5 dní vyšli na niečo cez 80,- € a predstavovali vrchovate naloženú prepravku, ktorá zabrala lepšiu tretinu kufra auta. Pani v Kauflande pri pokladni ale nákup schválila: „Veru, ten Krym je taký všelijaký a Kimčongun tiež furt nedá pokoj. Môže niečo prísť.“

Vyrážame.

Cestou hráme hru „čo sme zabudli“. Cez toaletný papier, otvárač na konzervy a kladivo na stanové kolíky, sa dostaneme do momentu, keď Ajka zhíkne „MÔJ VODIČÁK!“ Zdesenie v jej očiach narúšajú jej pokojné oči a v nich výraz chladnej kalkulácie.
„Dosť slabé, mojko,“ vravím, „mala si ma vidieť, ako som na školskej besiedke hral oduševnene ježka – to bol herecký výkon! Ale neboj ja to odšoférujem, ty budeš navigátor.“
„Budem ten najlepší navigátor, akého si kedy mal.“ vyhlási Ajka. „Až na to, že si zabudol mapu.“
Vodič v aute predo mnou sa čuduje prečo trúbim, ale to som sa len v rezignácii oprel čelom o klaksón na volante. „Našťastie máš skvelého navigátora, ktorý ju zobral.“ žmurkne na mňa Ajka a vytiahne mapu.

Volíme trasu Žilina-Trnava-Šala-Nové Zámky-Komárno-Kisbér-Székesfehérvár, kde sa napojíme na diaľnicu smerujúcu do Chorvátska. Kilometre ubiehajú, ale v Maďarsku na I/18 si všímam, že navigácia mi odporúča U-turn a to už asi hodnú chvíľu, a teda že už nie som na I/18, ale prenikol som do tejto agrárnej oblasti hlbšie, než som chcel.
„Kde sme?“
V Maďarsku.“ pohotovo reaguje navigátor.
„Konkrétnejšie?“
„V aute.“
„Nemáš niečo medzi týmto vysokým a nízkym rozlíšením?“
„Aha, spýtaj sa tamtoho ujca.“ Ajka ukáže prstom na deduška pri krajnici.

Deduško v károvanej čapici a v hrubom svetri kráča s posvätnou vážnosťou. Vyzerá, že si v káričke tlačí poznanie celého ľudstva, nepredstaviteľné poklady múdrosti, po ktorých túžili mudrci a filozofovia. Keď pristavím vedľa neho, vidím, že nepredstaviteľné poklady múdrosti, po ktorých túžili mudrci a filozofovia sú zemiaky. (Paradoxne po nich možno predsa len túžili, keďže pár týchto menej známych chlapíkov umrelo od hladu. Nie vždy bola filozofia výnosný biznis a vedieť veľa a nedajbože liečiť ľudí Vám v minulosti mohlo vyniesť smrť v plameňoch na hranici.)

„Szeretlek sváko!“ pozdravím sa úctivo.
„Prosila, pomohla trófiť na diálnicó.“ vysvetľujem po maďarsky. Sváko sa na mňa hľadí prekvapene s pootvorenými ústami a na spodnej pere mu visí horiaca cigareta.
Chvíľa ticha je nekonečná.
„Nerozumie, ako sa volá to mesto, kde sa napájame na diaľnicu?“
„Székesfehérvár.“ vraví mi Ajka.
„Sérešfirewall.“ vysvetľujem svákovi.
„Székesfehérvár.“ opravuje ma Ajka.
„Séreštačmahál.“
„Székesfehérvár.“ opravuje ma Ajka trpezlivo.
„Sérešmá.“ osopím sa na Ajku.
„Chorvótskó?“ skúšam. Starčekova tvár reflektuje nemý úžas.
Ajka do mňa štuchne – „Asi nepozná Chorvátsko, čo tam bolo za Rakúsko-Uhorska?“
„Perzió?“ opáčim a ukazujem smerom, kde si myslím, že by mohol byť juhozápad.
„To si pretočil trochu moc dozadu.“ prekrúti očami Ajka.
„Asi sme ho pokazili.“ konštatujem a nechávam Ajku nahliadnuť na starčeka, ktorý na nás hľadí. Hľadí skôr cez nás do času a priestoru, keď veci boli normálne a dávali zmysel. Cigareta mu vypadla z úst a dymí mu pri nohách.
„Radšej poďme.“ „Tešik!“ lúčim sa s úctou a ideme ďalej.

„Hantá dedina je Hánta.“ čítam z tabule pri ceste a informujem o tejto skutočnosti Ajku.
„Hánta, Hánta, Hánta…“ opakuje Ajka ako mantru hľadiac do mapy strednej Európy. „Taká tu nie je.“
„Pochopiteľne, takáto maličká osada nebude ani na mape Maďarska, nestavil by som peniaze na to, že vôbec bude na mape tejto osady.“
Pokračujeme v ceste a po pár odbočkách sa vraciame na I/18ku. Zvyšok cesty prejde bez incidentu. Prekročíme hranicu a prídeme do ekokempu Grabovac pri Plitvických jazerách. Stan rozkladáme vedľa stanu pupkatého Nemca.
„Nemáme kladivo. Čo použijeme na zabíjanie tých stanových kolíkov?“ pýta sa Ajka.
Z kufra vytiahnem kľúč na výmenu rezervy, „Na zombíkov, aj na zatĺkanie stanových kolíkov!“ zarýmujem, ako keby som na ten kľúč natáčal reklamný šot. Potom ešte večerná hygiena a ide sa spať.

Držková v Hot-Pote

5.9.2017 Teplo, slnečno.

Celú noc zo stanu vedľa vychádzalo ryčanie zaseknutej drvičky na konáre. Keď sa pupkatý Nemec pretočil na bok, hladina hluku poklesla na úroveň kvílenia zle naolejovanej motorovej píly. V týchto vzácnych momentoch som upadol do plytkého spánku. Ráno vyliezam zo stanu a pupkatý Nemec vyspatý do ružova sa mi ospravedlňuje. „Gut geschlafen?“ 
„Chrápen sí bitte tak trochen.“ informujem ho, „Achtung, doktor.“ zo zdvihnutým prstom mu výstražne zdôrazňujem zdravotné riziká jeho neliečeného problému. Nemec sa usmeje a usrkne pivko z plechovky.

Po ovsenej kašičke zložíme stan a vyrážame na Plytvické jazerá. „Je tady narváno.“ konštatuje pán v rade pred nami. Veru, ak sme tu mimo sezóny neviem, čo sa tu deje v júli a auguste. Dostávame mapku a plánujeme si trasu. Môžeme si vybrať okruhy A, B, C, D, E, F, G a H, ktoré sa rôzne križujú. Okrem toho sú tu chodníky 1-8, vláčikové stanice ST1-3 a prístavy, medzi ktorými pendlujú loďky PT1-3. Po ceste stretávame skupinky viac alebo menej stratených turistov v rôznych štádiách zúfalstva a vyčerpania. Niektorých stretávame opakovane a vidíme ich prehlbujúce sa zúfalstvo. Dalo by sa povedať, že podľa bežných štandardov sme sa aj my stratili ihneď po zídení z hlavného chodníka, ale ja som mal vo veciach jasno.
„Stratili sme sa?“ pýta sa Ajka.
„Nie, viem presne kde sme, len všetky ostatné veci sú na nesprávnych miestach.“
Keď sa stratíte, je dôležité nestrácať čas snahou zorientovať sa. Najdôležitejšie je čo najrezolútnejšie vyraziť k miestu, kde si myslíte, že najbližšie dorazíte. Keď kráčate, nie ste stratení, stratení ste zase len tú chvíľku, keď dorazíte na miesto kam ste mierili a zistíte, že ste zase zle.
„Zase sme zle?“ pýta sa Ajka, keď dorazíme na ďalšiu križovatku a vidí, ako sa mračím na mapku.
„Podľa mapy sme tam.“ ukazujem na protiľahlú stranu jazera.
„Som si istá, že ja tam nie som.“ protestuje Ajka.
„To nemôžeš vedieť, kým tam neprídeme.“ namietam.
Keď sme dorazili k východu trval som na tom, aby sme sa vrátili, lebo som bol presvedčený, že tam východ vôbec nemal byť. Bolo však už veľa hodín a tak sme túto okolnosť využili a park sme opustili.

Večer sme dorazili do kempu, kde sme mali nocovať, bol však zatvorený. Normálne by to nebol problém, veď na Islande sme mimo sezóny spali častejšie v zatvorených než v otvorených kempoch a tečúcu vodu a funkčnú toaletu sme považovali za nechutný luxus, na ktorý je lepšie si nezvykať. Tu však bol vjazd do kempu pevne zapečatený. Na rýchlo sme v panike cez booking.com rezervovali izbu v prímorskom mestečku Karlobag. Cítili sme sa trápne za naše unáhlené rozhodnutie, keď sa nám do cesty vrhali ľudia rôzneho veku, pohlavia a spoločenského postavenia s ceduľami „Zimmer frei“, niektorí mávali s ceduľami s takou vervou, že keby som s nimi trochu zjednával, zaplatili by nám za to, že u nich budeme nocľahovať. Dorazili sme na miesto, ktoré booking označil za miesto nášho nocľahu. Nikto nás nečakal. Z okna sa vyklonila stará pani, z lámavej nemčiny Ajka vyrozumela, že sa jedná o majiteľovu mamu. „Gäste?!“ vyhŕkla, keď pochopila, že sme potenciálni hostia hľadajúci nocľah mimo sezónu. Prežehnala sa, schovala sa a z dverí o dve poschodia nižšie vyšla asi za desať sekúnd a vrúcne nás objala. Pochopili sme, že ide zavolať synovi-majiteľovi. Nasledoval divoký sled telefonátov. Jej syn nedvíhal. Volala teda neveste, tá ju informovala, že jej syn je s vnučkou. Volala vnučke, tá nedvíhala. Volala teda synovi znovu, tentoraz zdvihol. Zabudla, že vlastne zháňa jeho a pýtala sa, kde má dcéru, že s ňou musí ihneď hovoriť. Ten jej povedal, že je s kamarátkou. Volala kamarátke, aby jej k telefónu dala vnučku. Vysvetlila vnučke, že sa nemôže dovolať synovi, vtedy pochopila, že sa mu vlastne dovolala, keď jej dával číslo na vnučkinu kamarátku. Zložila, vyslovila niečo po chorvátsky, čo sa nápadne podobalo jednému nášmu slovenskému vulgarizmu a volala späť synovi. Nedvíhal. Prekliala ho. Zúfalo sa na nás zadívala a cítila, že nás stráca ako lekár skonávajúceho pacienta. V tom sa syn vyklonil z balkóna, zamával a zbehol dole. Začala ho škrtiť, následne ho pustila, dala mu pusu na čelo a so slzami v očiach ho dotlačila pred nás a víťazne nás predstavila: „Gäste!“
Veci sme si zložili v izbe s malou kuchynkou. Navarili sme hubový guláš s lanšmítom a ryžou, k tomu ananásový kompót, osprchovali sme sa a šli sme spať.

6.9.2017 Teplo, slnečno.

Po výdatných raňajkách sme mali v pláne leňošiť pri mori. Vyšli sme z hotela, ktorý bol v prístave a pozerali, kde je asi pláž. Zastavil som chlapca na bicykli, ukázal som na sever a pýtam sa: „Plavčan?“ a začal som rukami robiť tempá, akože plávam prsia. Chlapec pochopil a súhlasne pokýval hlavou. Prešli sme sa teda pozdĺž pobrežia severnejšie na pláž, čo bola teda ošarpaná betónová plocha. „Poďme inam.„, zhodli sme sa.

Od-ubytovali sme sa a vyrazili pozdĺž pobrežia na sever. Po hodinke a pol cesty sme dorazili do kempu EuroCamp Rača v Svetom Jurai. Rozložili sme stan a šli sa kúpať na peknú kamienkovú plážičku.

Posledný týždeň, vrátane celej dovolenky som sa snažil odoslať mail Finance officerke z FEHRLu (Forum of European National Highway Research Laboratories). Skúšal som možné aj nemožné, mail sa od jej schránky vždy odrazil. Tieto starosti mi narúšali dovolenkovú atmosféru, keď sme teda problém vyriešili a mail prešiel (musel som sľúbiť, že jej prestanem posielať vírusy a oni ma na oplátku vyradia z blacklistu a odblokujú). Konečne mi prišla sms-ka potvrdzujúca prijatie e-mailu.
„Dostala to!!! Konečne to dostala!!!„, Ajka sa na mňa nechápavo díva.
„Chvala bohu, bál som sa, že jej to nepríde, ale teraz mi píše, že to dostala. Bože, ako mi odľahlo?!“, radujem sa.
Ajka nerobí ukvapené závery, ale vidím, že obočie nad pravým okom má neprirodzene vyššie ako to nad ľavým. Zaberie mi 15 minút vysvetľovania, kým sa jej obočie postupne zrovná do pôvodnej polohy.

Po celodennom poskakovaní vo vode na boso sme zistili, že dno je posiate morskými ježkami. Ako to, že sme na žiadneho nestúpili vysvetliť neviem. Ako vraví odveké vojenské príslovie (ktoré som si práve vymyslel) „Keď máš svoj deň, prejdeš aj cez mínové pole waltzovým krokom.“ Zabudli sme si opaľovací krém a Ajka na prudkom slnku zhorela ako upír. Ponúkal som jej síce, že ju natriem omastkom, ktorý v malých sáčkoch pridávajú do Vifoniek, ale odmietla lebo „Ten nemá ochranný faktor.“ Na obed som zjedol čabajskú klobásu, hrudu údeného ovčieho syru, veľké balenie špaldového krehkého chleba, med, konzervu sterilizovanej kukurice a balenie minisalámikov. „Človeku v takom teple na pláži ani moc nechutí.“ konštatujem. Ajka sa zdrží komentáru. K večeru už má jej pokožka farbu sovietskej vlajky nad Reichstagom v 45-tom. Jojká – „Chcelo by to natrieť jogurtom.
„Môžem ti na to nasypať sušené mlieko.“ ponúkam. „Radšej poďme spať.“

7.9.2017 Zima, dážď, veterno.

Zobudili sme sa do novembra. Predpoveď hlási vytrvalý dážď. Podľa plánu by sme sa mali vracať až zajtra, ale plán sa dá vždy zmeniť. Dážď na krátky moment poľavuje, čo nám dáva príležitosť zbaliť stan a ostať relatívne suchí. „Poďme domov.“ vyhlásime súčasne. Potraviny by nám ešte nejaký ten mesiac vydržali, ale čo viete v stane v takom počasí po piatich rokoch manželstva robiť? Balíme, vyrážame. Cestou nás obieha auto so žilinskou značkou. „Aha, Žilinčan.“ ukáže Ajka prstom na auto, ktoré následne spraví nebezpečný manéver a prekĺzne medzi kamión a obiehajúcu dodávku. „Tiež jazdí ako ch*j.“ dodá, za čo si odo mňa vyslúži odmeraný pohľad. V Maďarsku na odpočívadle nechávame mladý párik s ceduľkou Slovakia – Košice. Neskoro som ich zbadal a vzhľadom na to, ako máme zapratané zadné sedadlá som usúdil, že by sa k nám nevošli. Keď som to prehodnotil, že možno by sa vošli, boli sme už ďaleko a cítil som sa kvôli tomu naozaj zle. (Ak toto teraz čítate, tak sorry.) Presvedčil som sám seba, že to možno bola psychopatická dvojica vraždiaca ľudí, ktorí ich vezmú a hneď som sa cítil lepšie, keďže sme len o vlások unikli istej smrti. Cestou sme na I/18ke v Maďarsku zase zablúdili, ale rýchle sme sa zorientovali podľa strýca s káričkou, ktorý prekvapene stál so špakom pri nohách a díval sa vypleštenými očami do prázdna. Osem hodín od štartu a osemsto kilometrov ďalej a sme späť v Žiline.

„Ďakujem, že si ma vytiahla na tento výlet.“ dávam Ajke pusu a objímem ju. Ajka sa vášnivo zavlní v mojom náručí (neskôr sa prizná, že táto reakcia bola od bolesti, keď som jej stlačil od slnka popálené miesta na chrbátiku) a pusu opätuje. Prichádzame domov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *