Súľovské skaly "dog-friendly" štýlom

Súľovské skaly „dog-friendly“ štýlom

by

Súľovské skaly so svojimi skalnými vežami, strmými bralami a bizarnými kamennými útvarmi, patria jednoznačne k highlightom tohtoročného ZSSK reštart challengu 7 kopcov 3 jazerá 2017. Skúsili sme ich zvládnuť. Súľovské skaly dog-friendly štýlom.

Súľovské skaly – panoráma

Na jednu z najmalebnejších túr na Slovensku som sa vybrala počas posledných dní babieho leta, s mojim polobelgičákom Lejdy. Tá ešte nestanovala, a tak som sa rozhodla spestriť jej panelákový život novým dobrodružstvom.  Máme naplánovaný okruh zo Súľova cez Roháčske sedlo a sedlo pod Bradou.

Do kempingu v Súľove prichádzame za tmy. V stane zima ako vo vlčej jame. Je tu ľudoprázdno a zjavne sme jediné noclažníčky. Recepčná z kempu sa pýta, či sa nebojíme tam spať- ona by sa vraj bála. Promo zvládnuté na jedničku.

Kemp máme celý pre seba. Zatiaľ však presne netuším, čo sa nachádza okolo nás. Celkom sa teším, že mám so sebou psa. Keď však Lejdy pochopí, že v tom stane naozaj mienime spať, vyklepaná ako pokrievka na hrnci sa schúli do pelechu a ňufák zaryje pod môj spacák. Toľko k ochranárskym policajným belgičákom.

Zobúdzame sa do hmly, skaly ešte nevidno. Ráno je už o jednu flísku teplejšie. Náš kemping-platz nakoniec za dňa vyzerá oveľa prívetivejšie ako za tmy.

Do hmly sa nám zatiaľ nechce veľmi ponáhľať, a tak nám raňajkový servis a balenie stanu trvá ako láska Angeliky k Žofrému. Naše ráno urýchli až nečakaný príchod psa Baskervillského. Do troch minút máme zbalené a z bezpečia auta pozorujeme, ako si postupne meter po metri značkuje celý kemp.

Túru začíname zo Súľova po modrej smerom k Roháčskemu sedlu. Trasu máme “big dog friendly”, takže sa snažíme vyhýbať dlhším rebríkom, ktoré sú najmä na žltej značke v okolí Šarkanej diery, či na zelenej značke cez Súľovský hrad. Na druhej spomínanej by pre vačšinu psov nemali byť rebríky problém, vedia ich obehnúť alebo ich môžete preniesť. Naša Lejdy je však stress-dog s nejakým tým kilečkom navyše, takže ideme trasy bezrebríkové. Ak máte podobné peripetie s vašim chlpáčom, skúste túto trasu:

Mapa trasy

Modrá zo Súľova na Roháčske sedlo- zelenou až na “Pod Roháčom”- po červenej cez “Lúku pod hradom” späť až do Súľova. Prikladám mapu a link na trasu tu.

Asi po 15-tich minútach stúpania po modrej značke narazíme na unikátnu drevenú inštaláciu umelca Juraja Gábora- Zrakovú pyramídu. Keď sa pozriete prierezom v zadnej časti  skrz 18-metrovú konštrukciu, kopíruje prirodzený záber vášho pohľadu. Zároveň poskytuje turistom prístrešok za zlého počasia. Malo by sa jednať o dočasnú 5-ročnú inštaláciu, takže ak máte príležitosť, určite sa pri zrakovej pyramíde zastavte.

Za pyramídou cesta pokračuje popri ohrade pre ovce smerom k lesu, aj keď značky v tomto úseku moc nehľadajte. Držte sa popri plote, naľavo od vás. Snažím sa nevyľakať ovečky s Lejdy a spôsobiť tak hromadný exodus a chaos na lúke. Ovečky však so záujmom podídu bližšie k Lejdy a tá, s chvostom stiahnutým až k predným labám, práši do lesa.

Jesenný les okolo nás šumí a na cestičku padá pestrofarebné lístie z okolitých, prevažne bukových lesov. Z plytkých pôd brál a skalných chrbtov vyrastajú pôvodné borovice lesné (Pinus sylvestris), na chladnejších severných stenách môžete sporadicky nájsť aj tis obyčajný (Taxus baccata). Unikátna poloha Súľovských skál spôsobuje, že sa tu prelínajú teplomilné aj horské druhy machov, kveteny a lesných spoločenstiev.  Keďže sme tu v strede týždňa, na okolí niet okrem lesnej zvery a veveríc, ani živáčika.

Už o chvíľu sa zo zeme začínajú vynárať prvé skaliská. Pomedzi hustý les ich občas človek ledva zazrie, ale čoskoro začínajú mohutnieť a naberať monumentálne rozmery. Súvrstvia treťohorných zlepencov dolomitov a vápencov miestami dosahujú výšku až 500 m. Pukliny v skalách tvoria jaskynky rôznych veľkostí a ja dumám nad tým, či na Súľove majú medvede. Začínam si pospevovať o decibel hlasnejšie.

Kamarát Patrik ma upozorňoval na značenú vyhliadku, ktorú nesmiem minúť. O chvíľu však zisťujem, že takéto vyhliadky sú na každom kroku a veru tažko sa rozhodnúť, ktorú vynechať.

Záver našej trasy tvorí príjemné klesanie po červenej značke širokou lesnou cestou, až do centra Súľova. V Jednote schmatneme kakaovník a po šoférskom pressíčku zamierime domov za partiou na rebierka.

Cieľ 9/10 máme za sebou a niečo mi hovorí, že sa sem ešte určite zopárkrát vrátime. Viac nápadov k túram v okolí Súľova nájdete tu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *