Úryvok z knihy Andreja Tichého: Cesta na ropnú plošinu

by

Pred pár dňami sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá kniha o inšpiratívnom príbehu chalanka z Banskej Bystrice, ktorý sa rozhodol splniť si svoj sen- a to nie hocijaký. Rozhodol sa dostať sa z banskobystrického paneláku do Nórska na ropnú plošinu. Kniha ma úplne pohltila a najbližší deň v práci som strávila ponorená v príbehoch o ťažkej drine v nórskych mliekarňach, ukrutnej zime a strastiplných i  úsmevných príhodách o „spolupráci“ s nórskymi úradmi.

Prinášame vám úryvok z Andrejovej „Cesty na ropnú plošinu“ a čoskoro sa možete tešiť aj na rozhovor s autorom:

Úrad

Posledné listy už dávno opadali zo stromov. Chrbát ma už nebolel, účty som si platil z domu. Za tri mesiace sa mi nepodarilo zohnať si prácu. Bol som oficiálne nezamestnaný. V tej dobe to fungovalo tak, že ak ste v predošlom roku zarobili nad určitú sumu, mali ste nárok na 67% z tej sumy, ako podporu v nezamestnanosti. Mal som šťastie, vyšlo mi to. Musel som pár týždňov počkať, kým príde nový rok. Nezačal sa úplne ideálne. Môj spolubývajúci si našiel frajerku a oznámil mi, že sa odsťahuje k nej. čo som, samozrejme, chápal, ale urobilo mi to dosť veľký škrt cez rozpočet. Keďže moja podpora nebola až tak veľká, nemohol som si dovoliť platiť za celý dom sám. Musel som si začať hľadať nové bývanie, čo ma vôbec netešilo. Ešte väčší problém bol, že som si vôbec nevedel nájsť prácu a ani to nevyzeralo, že za tých pár mesiacov sa to má zlepšiť.

Stál som na priedomí. Snežilo a pomedzi vločky som vyfukoval cigaretový dym. Keď sa teplý dym dotkol vločiek, zmizli. Vyparili sa. Tak sa vyparujú aj moje peniaze do vzduchu, napadlo mi. Áno! Presne tak. Na papier som si napísal môj príjem. Mínus suma, koľko ma stojí bývanie,  rovná sa, čo mi zostane. Nič moc, pomyslel som si. A to ešte tretinu peňazí miniem na cigarety. Potom prídem na úrad práce a tam ma odbijú. Prešla mnou zlosť. Aby som ušetril, našiel som si ubytovanie na odľahlom mieste. Viac ako dvadsať kilometrov. Bolo to len zopár domov. Viac ako dvadsať, menej ako štyridsať. Blízko pláže. Bolo tam počuť more, a chceli za izbu toľko, čo som si mohol dovoliť. Zobral som to. Izba bola rozľahlá, s veľkými oknami. žiadna pivnica a ako bonus – v dome bývali Poliaci. čo už, povedal som si zase raz. Vnútorne som súhlasil s tým, že budem bývať na konci sveta pod jednou podmienkou. Musím sa odtiaľ posunúť, musím sa dostať na ropnú plošinu! Na to som tu. Znova som si napísal na papier moju finančnú situáciu. Výsledok bol ten istý.

Niekedy to tak v živote býva, že tá najväčšia kríza, do ktorej sa dostanete, vás má niečomu naučiť. Minimálne sa musíte naučiť, ako sa z toho dostať. Ja som pochopil, že vždy existuje východisko. Spravidla to nikdy nie je nič príjemné, ako napríklad sedenie na káve.

Prestanem fajčiť! Potrebujem peniaze! A tak som prestal fajčiť. Vypočítal som si, že za peniaze, ktoré neprefajčím, si môžem zaplatiť kurz nórčiny. To som urobil hneď, keď som zbadal, že sa začína na budúci týždeň. Tým pádom som neminul peniaze na cigarety a mohol som sa začať učiť nórčinu.

Každá cesta sa začína prvým krokom. Aj tá moja sa začala. Na večernej škole sme sa stretli v triede zvláštny mix. Väčšinou to boli ženy, to sa mi páčilo. V zadnej lavici sedeli aj dvaja chlapi. Ja som okupoval prvú lavicu, hneď pred učiteľkou. Staršia pani, ktorá mala po sebe biele chlpy. Bola milá a na tvári mala napísané: mám rada mačky. Bola veľmi trpezlivá, za to som jej doteraz vďačný.

Boli to zvláštne večery. Dvakrát do týždňa som sa v triede učil základné veci. čítal som nahlas nórsku abecedu: „Áá, bé, sé…“ „Volám sa Andrej, som zo Slovenska. Hľadám si prácu.“ Robili to všetci okolo mňa, tak mi to neprišlo až také čudné. Bol som najaktívnejší na celom kurze. Niekedy som mal pocit, že ja som jediný, čo sa niečo pýta. Všetci dohromady nemali toľko otázok ako ja. Niekedy ma učiteľka zastavovala, aby aj ostatní mali priestor. Keďže všetci sedeli za mnou, nevidel som ich otrávené pohľady.

Po dvoch týždňoch, asi dvesto otázkach, čo som sa opýtal panej na kurze, mi to doplo: Veď ja viem nórsky! Asi sedem viet, ale viem. Na papierik som si napísal pár fráz a dal som si ho do vrecka. Pomsta je sladká.

Na úrade práce som si odtrhol tri papieriky s číslom. Počkal som. Keď prišla na mňa rada, sadol som si oproti starej známej pani. Určite sa na mňa tešila, len to nedávala najavo. Vytiahol som si papierik z vrecka a spustil som.

„Dobrý deň!“ pozdravil som po nórsky!

„Dobrý,“ odpovedala a snažila sa zakryť prekvapenie.

„Volám sa Andrej, som zo Slovenska a hľadám si prácu,“ v duchu som bol na seba hrdý, ako mi to ide. Pani niečo odpovedala, bolo to však nad moje schopnosti porozumieť.

„Chcem ísť na kurz!“ prečítal som z papierika.

Z toho, čo mi povedala, som pochopil, že nie. Pritvrdil som teda. Prečítal som ďalšiu frázu: „Ja mám nárok na kurz.“

Nevzdávala sa, znova ma odbila: „Chcem si nájsť prácu, pomôžte mi,“ to bola posledná možnosť na mojom ťaháku.

Pani znova nič. Tak ideme znova dookola: „Dobrý deň! Volám sa Andrej, mám 23 rokov a som zo Slovenska. Hľadám si prácu,“ to bolo asi všetko, čo som vedel.

Pani sa začala hmýriť na stoličke. Zacítil som z nej diskomfort. Ide to dobrým smerom, pomyslel som si. Znova niečo povedala, no ja som jej vôbec nič nerozumel.

„Dobrý deň, hľadám si prácu, volám sa Andrej a som zo Slovenska,“ zopakoval som jej.

Pani vyzerala, že ide zomrieť a potrebuje zachrániť. Pokývala hlavou a rukou ukázala na dvere. Po anglicky mi povedala: „You, go home!“ stlačila gombík a na displeji naskočilo ďalšie červené číslo. Zúfalá pani si vydýchla. Ja som s pocitom najväčšieho šťastia vytiahol z vrecka číslo, ktoré bolo na obrazovke a položil som ho na stôl predo mnou.

„Dobrý deň, volám sa Andrej, som zo Slovenska a hľadám si prácu,“ povedal som mojou dva týždne pilovanou nórčinou.

Naširoko otvorené oči a ústa prezrádzali, ako je rada, že stále sedím oproti. Ten deň som tam bol skoro hodinu. Vyzerala, že chce utiecť z práce. Na konci jej galejí som povedal: „Zajtra prídem a odtrhnem si desať čísiel!“ …..

A ako to celé dopadlo? 

Cesta na ropnú plošinu

Andrej Tichý

Prečítajte si v knihe nášho kamaráta a blogera Andreja Tichého.

Viac o autorovi:

Andrej Tichý (1986) je rodák z Banskej Bystrice, ktorému sa podarilo splniť si svoj sen o práci na ropnej plošine v nórskom Stavangeri. Vo svojich 23 rokoch sa vybral hľadať ho do dvetisíc kilometrov vzdialenej krajiny. Cieľavedomý muž, známy svojimi blogmi na sme.sk, vynaložil maximálne úsilie a tak dosiahol svoj cieľ. Od roku 2009 žije v Nórsku, kde sa aktuálne venuje fotografovaniu a písaniu. Na jeho webovej stránke www.andrejtichy.com ho môžete spoznať o trochu viac a to najmä vďaka jeho blogom, prostredníctvom ktorých zdieľa svoje myšlienky, názory a skúsenosti či zážitky z jeho pôsobenia v tejto severskej krajine.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *