Ako sa kuje jakutský nôž alebo poctivá kováčska drina a jedinečný produkt ako naplnenie života.
Mať dobrý pocit a radosť zo života. Z toho čo človek robí. Niekto bicykluje, niekto behá, lyžuje, niekto číta a niekto zbiera známky.
Paťo vo voľnom čase kuje nože
Aké to je vybudovať si ako vyštudovaný právnik kováčsku dielňu a svoj voľný času venovať kutiu jedinečných nožov som chcel zistiť priamo u zdroja. A tak som Paťa ukecal, že strávim jeden deň ako kováč a spolu ukujeme nejaký ten nôž.
Ako poriadny nôž vyzerá?
V sobotu si privstanem a už o 9,00 ráno stojíme nad kovadlinou. Paťo rozhoduje: „Spravíme si jakutský nôž.“ S rezervou som si vyčlenil celé doobedie. Poobede si chcem ísť zabehať. Ešte neviem čo ma čaká.
Ako sa kuje Jakutský nôž
Vyberáme správny kus ocele. Tá nesmie byť hocaká. Ideálne zo starých železničných pier. Paťo pripaľuje vo vyhni. Robí triesky. Zoberie nôž, oprie ho o klátok a mľaskne kladivom po čepeli. Klátik je rozštiepený a nôž celý. Po ďalších ranách sa pýtam: „Nebojíš sa, že ho zničíš?“
„Nie, veď je z ocele. Už som testoval koľko vydrží. Toto je nič.“ odpovedá a rúbe nožom triesky ďalej.
Odrežeme kus železa a už sa žeraví. Prásk, prásk, prásk, … Rany lietajú o nákovu, ale oceľ sa poddáva iba veľmi pomaly. Žeravíme a mlátime, žeravíme a mlátime. Desaťkrát, dvadsať krát, … „Kurňa, toto je iné fitness centrum“ hovorím s trasúcou sa rukou. Nie som na takéto výkony s 5 kg kladivom stavaný. Kým sa začne oceľ tváriť ako budúca čepeľ, kujeme hodinu, možno dve. Sýta robota.
Pred obedom horko ťažko získavame predbežný tvar. Čas na prvé „mäkké kalenie“ do piesku. Paťo mi dáva školenie o druhoch kalení a ja zaspomínam na Pavku Korčagina z budovateľských včerajškov: Ako sa kalila oceľ.
Zvažujem kresielko, ale všetko je inak:. „Poďme pripraviť rukovať.“ Dostávam vynadané, že pálim v krbe orechové drevo. „Vyzretý a vysušený orech má predsa najkrajšiu štruktúru na svete.“ vyškoľuje ma zapálený Paťo. Našťastie ho ubezpečujem, že budúci rok dávame dole ďalší orech a dreva bude dosť a dosť…
Blíži sa 3 hodina a my pristupujeme k dobrusovaniu čepele. Necelá hodina a začadená čepeľ sa blýska ako zrkadlo. 300, 600 až 2400. Brúsne papiere sú jemnejšie a jemnejšie. Čepeľ naberá svoju hrdosť a charakter. Nádhera. Žiadne čínske kuchyňové sety. Ani náhodou. Riešime históriu nožov. Už od doby železnej dotváral nôž charakter muža, lovca, bojovníka. Začínam chápať, prečo sú aj v dnešnej pretechnizovanej dobe ľudia, ktorí sú ochotní investovať do originálu, do niečoho výnimočného, do dokonalého diela. Je to chytľavé. Keď vidíte, ako vám z kusa ocele, parožia a dreva rastie nôž pod rukami, pohne to s vami. Ak sa navyše zapojíte do procesu a vynaložíte kus námahy, vytvoríte si k nemu vzťah.
Jakutský nôž
O piatej večer dolešťujeme a finalizujeme môj prvý jakutský nôž. Je funkčný, ale čaká ho ešte finálne brúsenie a 5 dní namáčania do včelieho vosku. To aby rúčka naozaj zaspievala.
Stmieva sa. Je čosi po šiestej večer a my máme hotový nôž. Jeden nôž. 8 hodín tvrdej práce. Uvedomujem si, že kováčske remeslo je ťažká i špinavá drina. Naplnená však kľudom a radosťou z výsledku diela. Samotná práca je ako meditácia. Nikto ťa neotravuje, nemusíš sa tváriť, si sám so sebou a svojim nožom. Ty určuješ jeho charakter a práca nad ním tvaruje naopak charakter tvoj. A keď vidíš výsledné dielo, začneš byť hrdý na seba. Čo dokážeš. Ako žiješ. A že si užitočný, potrebný, a tvoja práca má zmysel … a ľudia ju ocenia.
