Začalo to výhrou štartovného na kratšiu trať ALS behu - Memoriál Jána Švočáka. Čoraz viac som však bola presvedčená, že na kratšej štartovať nechcem – lebo Ultralanovka je za rohom, objem aj výškové sa zídu. Prehodenie registrácie však už na mieste štartu nebolo možné. Večer pred podujatím sa mi dostalo do uší, že @maria_kubova pôjde ako zadný voj.

Nejak som však túto info nechala plávať. Ale prišlo ráno a počas sedenia na mi čosi napadlo. Ak to Majke a orgom nebude prekážať, rada by som tiež išla v zadnom voji. Tak som sa rýchlo snažila na Majku nakontaktovať a vďaka Peti Straškovej sa to aj podarilo. Všetko klaplo, vrátila som čip a štartovacie číslo na 21 km orgom a hurá do zadnovojového dobrodružstva s Majkou a Luckou @s_kridlami_slobody.

Čakalo nás 44 km, 2000 výškových m a 7 hodinový limit.

Memoriál Jána Švočáka

ALS charitatívny BEH - memoriál Jána Svočáka je charitatívne podujatie, ktoré sa koná každoročne na jar vo Svite. Celý výťažok z podujatia putuje ľuďom s nervovo-svalovými ochoreniami. Spoločne už vyzbierali 47770€. 

ALS beh

Kdesi-čosi odbila 7. ranná hodina a vyše 250 bežcov sa rozbehlo do kopcov. A my za nimi poklusom. Zopár opozdilcov nás dobehlo, aj obehlo a naháňačka mohla začať.

Všetko sa bežalo fantastickým terénom – pod nohami fajne mäkko v ihličí, sem-tam koreň, kameň, počasie ideálne na beh. Akurát na hrebeni kus fúkalo, to len aby sme veľmi rozmaznaní nedošli do cieľa. Občerstvovačky ako vždy s perfektným servisom a najúžasnejšími ľuďmi (ďakujeme za všetko ). Dlhý report nebude, lebo celú trasu sme prekecali (však 3 ženy), ochkali nad výhľadmi – vpravo Vysoké, vľavo Nízke Tatry – na hlboké úvahy nebol čas. Psychohygiena však dostatočná, nejaký ten bordel zo seba som v tých horách nechala. Na oplátku sme však s dievčatami pozbierali značenie a občas upadnuté smetie po bežcoch pred nami.

A ešte zopár ponaučení do batôžka – ber si rezervnú fľašu na vodu – ak nie tebe, tak pomôžeš iným bežcom (cestou na 2.O som všetko rozdala), z občerstvovačky ber gély, a magnézka – keď nie sebe, tak pomôžeš iným bežcom (niektorým to fakt pomohlo) a nejedz veľa chleba s masťou, lebo…

Memoriál Jána Švočáka je fajn. Ďakujem, že môžem

Príspevok Ako dobehnúť 7 hodinový limit, Memoriál Jána Švočáka, ALS beh zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Uplynulú krásnu jesennú sobotu sme trávili u susedov v Maďarsku na jednom z najkrajších trailov - na Panorama Traili, kde sa beží cez tri hrady, lesmi, lúkami na čarovnom Zemplíne.

Na maďare

Začalo to budíčkom v nekresťanskej hodine 3:45.

Rýchlo zhltnúť nejaké raňajky, obliecť a šup do auta k Mišovi, Gabimu a Dinovi. Vo veselej náladičke sa vezieme do Füzéru, cieľa pretekov. Chvíľku podupkávame pri miestom kultúrnom dome a pomaly sa začínajú zbiehať behuchtiví zombíci, a tu sa k nám počujúc rodnú reč pripája aj Košičan Maťo. Každý vyzerá akosi pokrčene :D.

Presúvame sa k autobusom, ktoré nás odvezú na štart pod hrad Boldogkővára. Vyberáme si čísla, zvítavame sa s bežeckými kamarátmi… hluším ešte do seba nejaké jedlo, veď energiu treba, dolaďujem oblečenie, kontrolujem si vak a pomaly žhavím motory. Stretávam Aďku s Valentínkou a pripájam sa k nim na štarte. Po chvíli sa už odrátavame k štartu.

Panorama trail

Rozbeh radšej opatrný, veď ma čaká 45 km. Po prvom veľmi behateľnom asi 2 km úseku sa konečne ťaháme do lesa, každú chvíľu preskakujeme potôčiky, celkovo je tento úsek krasový, čiže som zvyknutá, veľmi mi bežecky sedí, vychutnávam si ho.

V Mogyoróske prvé čipovanie a občerstvovačka. Cola, do jednej ruky banán, do druhej jablko a šup na hrad Regéc. Tu už to ide kus po asfalte (fuj) a potom po kamenistej ceste, až ku hradu. Tesne pod hradom skáču dvaja malí chlapci a tľapkajú si so všetkými. Predo mnou bežiaci týpek sa ich pýta, či v telke nedávajú lepšiu rozprávku ako je táto :-D.

Prebiehame cez úzky tunel, návštevníci hradu nás povzbudzujú a sú úžasní...vbiehame na nádvorie, žmurk na fotografa a hurá dole kopcom. Stehná sa však dole kopcom kus ozývajú, tak pre istotu šupnem do seba dve soľné tablety a rafem si to ďalej. Vypínam hlavu, čo však nie je dobrý nápad, nevšimnem si odbočku vpravo (pritom je dosť zreteľná) a kufrujem...takmer 1 km...

Chybička

Uvedomujem si po 500 m, že niečo tu nesedí, faborka nikde, stopy tiež nie, púšťam nadávku 🤬, a spravím si aspoň technickú prestávku :D. Otáčam to späť, tentoraz už na tú správnu cestu, Kai Hansen mi spieva do uška “I´m a master of confusion” (si robíš prdel). Adrenalín ma udržuje v tempe a znovu obieham štafetárov, ktorých som už raz obehla... Jedna kočka sa ma pýta, že čo okolo nej zas robím :D.

Panorama ultratrail

Ehm..no takto to vyšlo... Smerom do Telkibánye sa striedajú prudšie zbehy s miernejšími a medzitým krásne prší... nie však dážď ale farebné listy zo stromov, no skrátka rozprávka. Na občerstvovačke ďalšie čipovanie, doplnenie paliva a hurá do kopca, o ktorom som si myslela, že nikdy neskončí... Striedam klus s chôdzou, lebo však ešte 15 km. Jedna štafetárka, ktorá si myslela, že tiež bežím štafetu ma však "udržuje pri živote".

Predbieha ma a následne spomalí, vyslovene ma blokuje...obehnem ju, po chvíli útočí zas, predbehne ma a spomalí...zahráme sa asi trikrát takto, ale ma to omrzí a uvediem ju na správnu mieru. Zahanbene kuká na mňa a púšťa ma pred seba 🤷. Zároveň dobieham Košičana Maťa, chviľu to ťaháme spolu, ale nakoniec sa odpájam. Vidno, že už máme nejaké to km v nohách, všetci sú akísi spomalenejší. V Hollóhaza nas však čaká posledné čipovanie a občerstvenie aj vo forme domácej pálenôčky.

Do cieľa vraj už iba 6 km.

Hladná som, dala by som čokoľvek za kúsok chleba s hocičím, ale majú iba jablká a banány, tak sa nabalím jablkami a púšťam sa asfaltom (fuj). Je to tiahle a keď už sa mi zdá, že to nikdy neskončí vynára sa odbočka do lesa... Konečne mäkkučko :-) a stúpanie, lebo však stehná ešte nemám dostatočne rozšľahané. Vybieham na lúku a vidím ako sa na obrovskom kopci týči hrad Füzér. Ani do cieľa to nebude zadarmo no... Neviem odkiaľ ešte ťahám energiu ale tempo si držím...

Pod kopcom dobieham a obieham Aďku, ktorá sa nám na začudovane pozerá, že čo robím za ňou, keď som bola pred ňou. Vysvetľujem jej svoj kufor a makám ďalej hore kopcom. Oproti už ide celkom dosť finisherov zo štafiet aj jednotlivcov. Turistov je tiež požehnane, ale všetci sú úžasní a povzbudzujú "Hajrá" a vraj to už nie je ďaleko. Odmietam spomaliť, aj keď ma to láka prejsť do chôdze... Veď v aute som si rypla, že do cieľa sa beží a nie chodí :-D, takže to dávam takým polokriplovským cupkaním... A zrazu je husto.

V cieli pretekov

V cieli plno ľudí, posledné čipnutie, medaila do krku a všade usmievavé, ale zároveň unavené tváre. Vypínam hodinky - konečný záver - 45,7 km s časom 5:07:41.

Ešte do radu na finisherske tričko, kde už sa ku mne pridáva aj Aďka a trkoceme o všetkom a ničom, kým čaká na svoju dcéru Valentínku. Zo zvedavosti kukám na nete, ako sme dobehli a dozvedám sa, že som tretia a Aďka štvrtá. Po tom kufri som toto zrovna nečakala. Teší ma to, napriek tomu, že som žiadne ambície nemala a viac-menej som si tento beh naplánovala ako užívačku. Lúčim sa z Aďkou a vyliezam hore do hradu, keďže sľubovali nádherný výhľad... Neklamali.

Krásne jesenné počasie ešte umocňuje túto nádheru. Zopár záberov, kontrolujem stav parťákov na nete, Gabo je už za rohom, ale je mi zima tak sa púšťam do dediny. A naozaj. Fotím Gaba, povzbudzujem a uisťujem ho, že do cieľa je veľmi blízko. Vidno na ňom, že mu to dalo zabrať. Cestou dole mám chuť odhodiť nohy niekam do kríkov :-D a túžim po jedle a sprche. Tieto sny si rýchlo plním, informujem smskou Gaba, kde ma nájde a idem sa kŕmiť.

Prichádza Gabo, a kým do seba tlačíme jedlo, rozpráva o svojich dojmoch z behu, ako ho vytrápili kŕče a nedovolili mu užiť si to patrične... Uzatvárame to tak, že to takto malo byť. Ostáva nám už len počkať ostatných členov našej posádky. Unavení sa ťahajú dole kopcom sťa sople a vidno na nich, že sú radi, že to majú za sebou.

Bleskovo nás vyhodnotia v miestnom kultúrnom dome a čaká nás už iba cesta domov. Ráno so srnkami aj večer so srnkami, konštatuje Dino a zaprisaháva sa , že už nikdy viac :D.

Ja sa sem však ešte určite vrátim :-), minimálne na dovolenku… ale zatiaľ sa teším na ďalšie bežecké zážitky.

Dobehania v Smolníku!

Príspevok Panorama Trail 2019 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ako som prekonala samu seba...

Ráno cca 7:10 sme sa pohli z Rožňavy za hustého dažďa, Na Šumiaci nebola situácia iná, stále pršalo a vôbec sa nezdalo, že by chcelo prestať. Dorazili sme okolo 8:20, poskladali môjho dvojkolesového tátoša a a išla som na prezentáciu a odovzdať bicykel organizátorom, aby mi ho mohli vyviezť na Predné sedlo. Štartové číslo mi pomohli namontovať galantní páni v rokoch a dokonca ho aj vyložili na vlečku. A potom sme už len čakali na štart.

Štart s požehnaním pána farára

bol kvôli lejaku posunutý miesto 10:30 na 10:45. Aj keď by to asi mohli posúvať do aleluja, pršať neprestávalo. Tak sme sa teda s požehnaním pána farára pustili do behu, zo začiatku sa mi darilo klusať, ale po čase som to v tom potoku, čo tiekol dole kopcom, vzdala a snažila som sa kráčať rýchlou chôdzou. Tak som sa tešila, keď som dorazila do Predného sedla, že som si zabudla zastaviť a znovu pustiť hodinky, takže tú celú trasu mám zaznamenanú iba ako beh. Ale to je detail, ktorý neriešim. Oficiálne časy tak, či tak budú.

Tak som teda hupla na bike a pustila som sa do šliapania. Normálne som bola sama zo seba prekvapená, že nohy vládzu, neboli zatvrdnuté, skrátka, išlo to... Možno tá sústavná „sprcha“ tomu pomohla. Išlo sa mi fajne asi 300 metrov, potom sa do mňa oprel vietor a mala som čo robiť, aby ma dakde nevykotilo. Našťastie vietor prichádzal vo vlnách a nebol sústavný. Len dážď bol vytrvalý a neprestával, miestami hustol a ako spestrenie bola aj hmla ako mlieko (miestami). Čo ma však trápilo asi najviac, bolo, že som smädná, ionťák vo fľaške síce bol, ale bála som sa zastaviť, lebo rozbeh do kopca je masaker, najmä ak má človek ruky takmer fialové od zimy a dažďa a permanentný kŕč v ľavej nohe. Takže som sa nápoja radšej zriekla.

Asi 2 km pred cieľom padali aj malé krúpy, ktoré pichali ako milióny ihiel, ale poviem vám, keď ste kompletne premočení, už vám to je jedno. Postupne som začala stretávať už pretekárov, ktorí sa vracali z cieľa, boli neuveriteľní a svojim povzbudzovaním dokázali neskutočne podporiť. A po čase som konečne uvidela stožiar na vrchole a vtedy som si povedala, Hena, toto dáš aj keby neviem čo bolo .

Proti vetru ...

Najväčšie prekvapenie ma však ešte len čakalo. Posledných asi 150 m som musela vyšliapať proti vetru, a to bol fakt asi najťažší úsek. Po dorazení do cieľa som len zvalila bicykel do trávy a utekala som sa zohriať do chaty, či ako to mám titulovať. Tam ma milí páni z organizačného tímu usadili a strčili mi do ruky horúci čaj a banány, nech naberiem energiu. Núkali ma aj pálenkou, ale tú som zdvorilo odmietla, lebo tep som mala asi 300 , takže infarkt istý.

Keď som sa ako-tak zohriala, išla som sa prezliecť do suchých vecí, ktoré mi vyviezol organizačný tím. Na moje prekvapenie som si zabudla zabaliť tričko s dlhým rukávom (zohrievalo auto). Tak som si teda natiahla len suchú bundu na seba a dúfala som, že nezamrznem.

Patálie s cyklozjazdom

Ďalšiu facku som dostala, keď som vyšla z dverí... kosa neskutočná, ale výhľad bohovský. Akurát sa trhali mračná a ukázalo sa aj slnko. Asi 100 m som bicykel tlačila (kvôli vetru) a potom som nasadla dúfajúc, že hydraulické brzdy budú už dostatočne suché a budú fungovať. Fungovali a našťastie nepískali. Len ma akosi hádzalo...zabudla som totiž, že som si vidlu cestou hore uzamkla a zabudla odomknúť.

Dole to už potom išlo ako po masle. Došla som na Predné sedlo, zatelefonovala Gabimu, že ako ďalej fňukala som, že mi je kosa, ale čo iné mi ostávalo, ako nasadnúť a pustiť sa dole po cyklotrase. Na moje prekvapenie bola super, na kamienkoch neprešmykovalo, akurát som si kontrolovala rýchlosť a brzdila som, pretože protivietor na moje zamrznuté nohy moc nepomáhal. Našťastie slnko naberalo na sile a pomaly mi aj teplo začalo byť. A cestu mi spríjemňovali aj úžasné výhľady.

Kráľova hoľa

Turistické trasy a cyklotrasy, kompletný sprievodca

Sky Duatlon Kráľova hoľa

Tak som už len rátala kilometre a v duchu ľutovala Soňu a Gabiho, že toľko na mňa musia čakať. Po 55 minútach „dobro došli“. Konečne som sa dala do suchého, zaľúbenci mi naložili bicykel a čakali sme na výsledky. Boli to najťažšie a najkrajšie preteky, ktoré som zažila. Skončila som síce posledná, ale ja som spokojná, lebo som to dokázala

Príspevok Sky Duatlon Kráľova hoľa, ako som prekonala samu seba… zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.