Guatemala patrí do tzv. Ohnivého kruhu, teda ak sa jej obyvateľom tri dni po sebe netrasie zem pod nohami alebo na ich nepadá sopečný popol, tak zaváhajú, či sú naozaj doma. Na jej území je 37 sopiek, z toho 4 aktívne. Dve činné sopky Guatemaly sme videli naživo.

Jednu z terasy hotelíka v Antigue, na jednu sme si vyšli na obed. Momentálne neaktívnych sme videli mrte. Stačilo na terase otočiť hlavu sprava doľava – Agua, Acatenango, Fuego (krásne čmudiaca a v noci svietacia láva v noci) – všetky majú viac ako 3700 m. K ďalším stačilo prejsť niekoľko desiatok kilometrov k magickému jazeru Atitlán a tam sú sopky s krásnymi názvami – San Pedro, Tolimán, Atitlán. Jasnačka, že aj najvyšší bod Guatemaly leží na vrchole krátera sopky – Tajumulco (4220 m).

Sopky Guatemaly

Národný park Pacaya

Dosť bolo geografie, zaslúžite si zážitky. Ráno nás o šiestej naberá autobus pred hotelom. Uličky v Antigue sú také úzké, že bus iba pribrzdil, my sme v rámci rannej rozcvičky doňho naskákali šípky. Ešte v meste doňho naskočili nejakí Holanďania. Bolo nás v buse 18 španielsky nehovoriacich turistov a jeden šofér inak ako španielsky nehovoriaci. On nevedel, kam nás presne má doviezť, a my sme nevedeli vysvetliť ani to málo, čo sme vedeli. :-)

Svojráz turistického sprievodcovstva

A tak nám do autobusu striedavo liezli rôzni miestni sprievodcovia, aby si utrhli džob. Do národného parku Pacaya totiž nemôžu turisti bez nich. Že vraj kvôli bezpečnosti a orientácii. Nebezpečne som si pripadala iba vo chvíli, keď sa tesne predo mnou vykadil kôň a ledva som sa tej kôpke vyhla. A orientovali sme sa rovnako dobre ako náš guide, ktorý chcel trasu výrazne skrátiť a myslel si, že keď nám bude stále omieľať slovo “shortcut”, tak na tú skratku odbočíme. Chcel stihnúť ďalšie tri skupiny. Neodbočili sme, mapy.cz sú na nezaplatenie. Josému (nášmu guidovi) slúži ku cti, že túto prehru zobral chlapsky a dokonca sa cestou usmieval.

Výstup

Výstup viedol najskôr lesom popri avokádovníkoch, palmách, rozkvitnutých broméliách. Miestni horsemani stále verili, že nejaký gringo odpadne únavou a oni ho posadia na koňa a oberú ho o trochu kecalov (miestnej meny). Nad pásmom lesa nám dych vyrazili výhľady na všetky okolité sopky, na mesto Antigua, na dedinky prilepené na svahoch sopiek.

Iba samotná Pacaya sa hanbila, a vrchol mala decentne potiahnutý obláčikom, z ktorého sa rovnako decentne dymilo. Zrazu sme boli na Mesiaci. Na ňom som nebola, ale tak si ho predstavujem. Lávový ľahučký prach, vratko pod nohami. Čierne diery, z ktorých stúpa para. Sem tam zelená trávička, sírový smrad.

Obed na láve chutí

V láve si rozbili svoj stan miestni kuchári – kúsok pod vrcholom zapichli slnečník, rozložili nádobíčko, na želanie poukladali na pizzové cesto ingrediencie, plech vložili do malej fumarolky a za 5 minút bolo hotovo. Kým sme sa tlačili pizzou, Pacaya sa na nás usmiala a na rozlúčku vychrlila pekný kúdoľ dymu. A čo vám budem rozprávať, pri autobuse bol otvorený bufet a tak sme Pacayi zamávali aj my vychladeným gallom v ruke.  

Ak vás to stále baví, nabudúce vás zoberiem na návštevu ku Ah Cacaovi. Chcete?

Ivana Viskupová

Príspevok Sopky Guatemaly, keď sa vám trasie zem pod nohami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Nemám rada balenie a mám rada cestovanie. Túto kontradikciu riešim tak, že baleniu venujem minimálnu pozornosť a potom sa teším, ak mi nič dôležité na cestách nechýba. Do trópov sa balilo vždy ľahko: teplé veci na seba (bola som v decembri) a do batoha plavky, zopár tričiek, kraťasy a repelent. Jeho smrad bol okolo nás všadeprítomný. Veď, Guatemalská džungľa.

Ako spoznáš v Guatemale turistu?

Nielen ním sme sa (naša skupina) odlišovali od miestnych. Ešte výškou, farbou pleti, sukien, košieľ a jazykom. Ak nikto, s kým cestuješ, nevie po španielsky, potom bude mať výlet ešte pridanú hodnotu. :-) Nie že by sme inak umreli od hladu, ďobnúť prstom do jedálneho lístka vieme, vypýtať si gallo (pivo), margaritu, caipiriňu a piňacoládu tiež, ale cestovanie po krajine by určite prinieslo viac neočakávaných situácií.

Guatemalská džungľa

Peter chce krátky článok o najzaujímavejších zážitkoch. Uf, čo vybrať, keď som dosť ukecaná. Začnem džungľou. Myslela som si, že ma nejaký “les” nemôže prekvapiť, ale pri prvom kontakte s ním mi padla sánka. Ceiby (stromy obry), palmy (skôr obr palmy), ramóny (stromy s plodmi, ktorými sa živí opičia populácia), vône (neprenosné) a predovšetkým zvuky (tesne pred zotmením). Tiež je okrem komárov (pozor na dengue) plná atrakcií.

Semuc Champey

K Rio Cahabón v Semuc Champey sa dá dostať iba na pickupe. Doslova na ňom. Cesta na korbe overila silu našich rúk, statiku core a odolnosť proti modrinám. Tú nemám, posledná mi zmizla iba nedávno. Ak sa dobre držíš, cestou obdivuješ kopčúriky, kardamónové, kávovníkové, kakaovníkové a banánovníkové stromy.

Rastie tu všetko, na čo si pomyslíš. Ešte som ani poriadne nenašla rovnováhu po vyskočení z korby, už mi malé indiánčatá ponúkajú čokoládové placôčky zabalené v alobale. Maminky vyrobia (všetky suroviny im narástli pod nosom) a deti predávajú. No nekúpte to od malej okane, ktorá natrčí ruku, niečo hlaholí (netuším čo), ale je spokojná, keď si niečo zoberiem a nejaký kecal (guatemalská mena) jej dám. A čuduj sa svete, tá čoko je priam božská, plná chuti kakaa a kardamónu.

Po kopcoch i jaskyniach

Keď chceš niečo vidieť zhora, musíš sa tam dostať. Vačšinou po svojich. Pohľad na jazierka na 300 metrov dlhom prírodnom moste bol dych vyrážajúci, rovnako ako kúpanie v nich.

Hoci mám radšej vzduch a svetlo, “prehliadku” jaskyne v plavkách so sviečkou v ruke som si nemohla nechať ujsť. Voda bola miestami po členky, miestami po pás, miestami nad hlavu. Byť tam sama, asi sa pototo. V kolektíve sa to dalo, viac ľudí, viac sviečok, spoločné očakávania. Len keď nás začal guide jedného po druhom hádzať do šluchty, nechápali sme. Keďže sme však nemali peniaz pre prevozníka, jaskyňa nás vypľula von a za odmenu sme si užili tubing po rieke s pivečkom v ruke.

Chcete vedieť ako chutí pizza upečená v láve? Výborne. Tešte sa na pokračovanie.

Príspevok Guatemalská džungľa- za domovom majských indiánov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na Tenerife je množstvo roklín, ktoré sú turistickým lákadlom. Barranco del Masca patrí k tým top.  Leží v „zadnici“ kačky, ktorú mapa ostrova silne pripomína, pre prísnych geografov na severozápade ostrova.

Barranco del Masca

Zostup týmto kaňonom je ako cesta do druhohôr a pri každom zaškriekaní vtáka spozorniete, či to náhodou nebol prehistorický jašter. Už len dostať sa do dedinky Masca, ktorá leží 650 m nad morom, je zážitok. Pre tých za volantom, aj pre tých, ktorých sa „iba“ vezú. Naštastie sme mali v aute „grcacie“ sáčky, keďže týchto ľudí, s ktorými chodím, už nejaký ten čas poznám.

Logisticky sme sa jedným autom povozili do dediny, jedno zostalo v Los Gigantos. Nechcelo sa nám ísť roklinou dolu a potom hore, chceli sme si to užiť. Navyše sme mali v nohách 2000 metrový zostup z Teide a naše kolienka potrebovali špeciálnu opateru.

Masca

História dediny siaha niekoľko storočí dozadu. Pred príchodom Španielov tu bývali iba guanchovia, pôvodní obyvatelia kanárskych ostrovov. Po kolonizácii tu španieli začali s plantážami cukrovej trstiny a banánovníkov. Avšak, región bol často terčom pirátskych útokov, čo nútilo obyvateľov uchýliť sa na blízke kopce a vrchy. Tak vlastne vznikla Masca.

V 20. storočí bola dedina Masca celkom izolovaná od zvyšku ostrova, spojená s civilizáciou iba nekvalitnými poľnými chodníkmi. Až v roku 1991 postavili krivolakú serpentínovú cestu a dedina sa stala zrazu kultovou. Ale miesta na parkovanie je tu poskromne. Masca sa stala jedinečnou práve kvôli tejto ceste, svojej histórii, útesov Los Gigantos a rokline, ktorá je asi najkrajšou na Tenerife. Horská krajina s tradičnými kamennými domami a skvelými turistickými trasami.

Zostup do rokliny

Zostup do rokliny sa začína 400 výškovými metrami nadol. Roklina sa postupne zužuje, pekný chodníček sa strieda so skalnými preliezkami. Paličky, ktoré sme na úvod ocenili, teraz vešiame na batohy, na preliezkach nám dosť zavadzajú. Ideme pomaly nie preto, žeby sme nevládali, ale okolie nás nechce pustiť. Okolo nás sa odohráva skalné aj rastlinné divadlo. Zvetrané lávové skaly, v dierach kopec hniezd vtákov, rastlinné endemity kam kukneš. Skalné bralá dosahujú výšku 200 metrov.

Nemôžeš sa kukať hore a tiež pod nohy, tak sme kochajúc sa postupovali pomaly. Takú ozvenu ako v niektorých miestach som nikde inde nepočula. Občas v rokline prechádzame štvornožky.

Ku pláži

Po troch hodinách sa chodník vyrovnáva, už veľa neklesáme. Roklina sa opäť rozširuje, až končí priamo na pláži, z ktorej sa nedá dostať inak ako loďou. My sme mali odchod lodičky do Los Gigantos zabukovaný na štvrtú, ale už o tretej nám z lode volali, aby sme si pohli, lebo sa blíži búrka a keď udrie, nechajú nás tam.

Aj sme sa pohli, ale aj tak sme do lode po kolená vo vode doslova skákali ako rybičky. Lodičkou to trepalo, nemohla pristáť. Nastupujeme na loď v prístave Masca. Za odmenu za úžasné skoky sme všetci dostali od lodníkov po pivku.

Búrka nakoniec neprišla, ale keď už spomínam počasie, tak po veľkom ďaždi alebo počas neho sa do Mascy nepúšťajte, výlet by sa mohol zmeniť na adrenalínový kaňoning. A to by bez výbavy mohla byť celkom sranda.

Viac na tému Tenerife

• EL Teide na strechu Tenerife
• Barranco del Infierno pekelná roklina
• Guimarské okná adrenalín a kopec rozbitých hláv

Príspevok Barranco del Masca Trail: sprievodca zostupom, náročnosť a ako sa dostať naspäť (Osobné tipy) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vyčítali sme v bedekri, že Guimar ukrýva úžasné diery v skale a že k nim vedie stará leváda. Lenže leváda nepoužívaná, rozpadnutá, zarastená. Guimarské okná na Tenerife považujem za jednu z najadrenalínovejších hiking zážitkov na Tenerife.

Guimarské okná

Mil Ventanas the Güimar je názov dnes už neoficiálnej turistickej trasy neďaleko mesta Güimar na Tenerife. 8 až 14 km dlhá trasa vedie cez sieť tunelov vytesaných do útesu obklopujúceho hlboké horské údolie Guimaru.

Príchod k tunelom

Po troch hodinách predierania sa pralesom, orientovania sa iba podľa keškárskeho GPS (nech žijú kešky v ťažkom teréne) sme sa museli zanoriť do nepekne vyzerajúceho tunela. Iná cesta tam nebola.

Po vyjdení z neho šok. Súbor okien vysekaných do skaly, ktoré spájala stará leváda, ktorá privádzala v minulosti vodu na juh ostrova. Nevedeli sme sa vynadívať, bolo to neuveriteľné. A nebezpečné.

Chodník sa sem tam strácal, stačil malý krok vedľa a...

No, našťastie sme nasýtili svoje telo iba endorfínmi z neuveriteľných pohľadov, žiaden veľký pád sa nekonal.

Pozor na hlavu

Tunely sú nízke, prvý má temer kilometer. Čelovka a prilba nie sú od veci. Guimarské okná preveria.

Tých niekoľko rozbitých hláv a lakťov sme ošetrili pri zaslúženom pivku v doline. Zhodnotili sme, že ani výstup na Teide nebol taký adrenalínový ako prievan v oknách v Guimari.

Príspevok Guimarské okná, prečo je tajomný trail nelegálny a aké sú alternatívy? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pred desiatimi rokmi. Ťažko dýcham, priam funím. Tvár červená, pohyby pomalé. Že vraj tanec. Hudbu zabezpečujú porteri udierajúc na rôzne nádoby a spievajú pesničky v jazyku hindu. Ja s kamoškou Mikou “tancujeme”. Asi si hovoríte, na čom tá baba fičí? Poviem vám to, lebo ste kamoši. Na adrenalíne, závislosti na horách, vzduchu (hoci tu ho bolo veľmi poriedko). Som totiž v 5100 mnm v base campe pod K2. Neopísateľné pocity.

Noc potom. Tri hodiny ráno, tlak v močovom mechúri. Pakistanský čaj je neúprosný. Vyliezam zo stanu iba jednou nohou. Zima jak v ruskom filme a mne sa zastavuje dych. Nie zimou, ale mesiacom a hviezdami osvetlená pyramída K2. V BC pod Broad Peakom to nie je iba pohľad, ale nezabudnuteľný pocit, zážitok. Opäť neopísateľné.

O týždeň. Už nefuním, dýcha sa mi o poznanie ľahšie. Cítim vôňu malých kvietkov, hliny, trusu, ktoré sa objavujú pod nohami namiesto snehu, ľadu a skál. Moje zmysly citlivo vnímajú zmenu. Ide mi z toho sprasknúť hlava a pľúca. Moji spoločníci sú na tom rovnako. Neopísateľné.

Mám rada hory

August predtým či potom, je to jedno. V jeden deň si užívam Rysy. Ďalší deň, šesť hodín ráno. V páperke a rukaviciach prekladám jednu nohu pred druhú a počujem iba cinkot mojich paličiek o skaly, vlastný dych a hmyzí život okolo. Kým začne riadne pripekať slnko, stojím pri kríži na Kriváni. Hlt vody, horalka, objatia, niekedy pohľad až na Babiu horu, niekedy iba na koniec nosa. Je to úplne jedno, neopísateľné pocity.

Cestou dolu ďakujem svojim kolenám, že to so mnou nevzdali a držia so mnou. A tak krásne sa teším na orosené pivko v doline.

Veľká Homoľa, jesenná nedeľa o siedmej ráno. Východ slnka, kosa v páperke, vietor hviždí okolo uší. Oslava nového rána horcom a čajom s termosky. Klobása a koláčiky v najbližšom altánku. Znovu neopísateľný pocit a k tomu farebné malokarpatské výhľady.

Prečo sa vám to teda snažím opísať?

Pretože mi mnohí rozumiete, ten pocit pokory, radosti, slobody, poznáte sami. Mňa to robí lepším človekom. Je to mojou súčasťou. Som vďačná, že si to môžem dopriať. Bez toho by som nebola celá, kúsok (asi veľký), by mi v duši chýbal. 

A ako to súvisí v pondelkovou motiváciou?

Možno nijako, možno si spomeniete na vaše pekné víkendové zážitky a budete sa už teraz tešiť na ďalší výletik, kopčúrik a dych vyrážajúce výhľady.

Príjemný týždeň prajem

Iva

Príspevok Vyznanie horám: Ivana Viskupová zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.