V sobotu bola mojím cieľom Horšianska dolina, ale všetko sa vyvŕbilo inak. Ešte za tmy vychádzam z paneláku. Prekvapuje ma na túto dobu nezvyčajné teplo. K tomu sa ozýva drozd. Že by už prichádzala jar?

Pohľad z vlaku je však nevábny, pochmúrny. Neprišiel nikto z priateľov. Možno práve kvôli počasiu. Ale na to som si už zvykol. Akoby som sa vrátil do mladých liet, keď som sa túlal horami zásadne sám. Malo to svoje čaro. Potom som sa zaradil do partie, ba sám som navrhol a viedol nejaké výlety do našich i zahraničných hôr. Aj to malo svoje plusy, ale občas i mínusy.

Ideme vlakom do Levíc

Keď vyšiel rýchlik zo Slovenskej brány, vidím, že sa ťažké mračná trhajú a slnko sa stáva pánom. Do Levíc prichádzame s "pravidelným" meškaním. Takým "akurátnym", že nestíham autobus do Kalinčiakova, plánovaného východiska do kaňonu Sikenice. Mrzí ma to, lebo počasie sa ukazuje parádne a som nahnevaný sám na seba, že som si nezistil nejaké iné spoje, iné ciele. Boli časy, keď som si nosil v batohu cestovné poriadky. Teraz ich síce možno nájsť v mobile, ale v tomto smere som príliš zaostalý a telefón používam len na telefonovanie. Ale napokon som tomu celkom rád. Dnes akosi nemám náladu na turistiku. Akoby som šiel len z povinnosti.

Levice

Ale keď som už v Leviciach, aspoň prebehnem mestom. Však ak si dobre pamätám, bol som v ňom len raz na hrade a potom som ho párkrát prebehol bez akejkoľvek poznávacej aktivity. Inšpiroval som sa tak trochu aj slovami kamaráta, takisto skôr narodeného turistu, ktorý sa v súčasnosti zameriava na poznávanie miest, v ktorých sa zachovali hradby.

Zo stanice do centra mesta vedie dlhá Ulica Ľudovíta Štúra. Je na nej aj Štúrov pamätník s bustou a s poškodeným nápisom. Centrum Levíc sa mi celkom pozdáva. Vynovené fasády budov priam žiaria. Až na Dom kultúry Družba.

Som zvedavý na školu, v ktorej študoval spisovateľ Jozef Cíger Hronský.

Štvorpodlažnú budovu postavili v roku 1911 a okrem učební v nej bol aj internát. Dnes je v nej Stredná odborná škola pedagogická. Areál je uzamknutý a tak len cez plot môžem odfotiť pamätné tabule Jozefa Cígera Hronského, ktorý tu študoval, a Petra Jilemnického, ktorý tu v roku 1921 prešiel diferenčnými maturitnými skúškami. Budova je príliš veľká, aby sa mi vošla do foťáku. Navyše okolo sú kríky a stromy.

Bočná ulička nesie meno Fridricha Engelsa. (Na pláne mesta objavím aj Ul. K. Marxa.)

Chotár Levíc bol osídlený človekom už od mladšej doby kamennej (neolitu). V roku 1950 pri výstavbe rybníkov odkryli stopy obydlí roľníkov a pastierov asi spred 6 000 rokov. O niečo mladšia, z eneolitu, je kanelovaná keramika z polí spod Vápnika. Okolo roku 700 pred n. l. sem prenikli z juhoruských stepí skýtsko-trácke kmene, ktoré už mali skúsenosti so spracovaním železa. Po nich prišli Kelti, ktorí v obchodnom styku už používali mince. Našli sa aj v Leviciach, konkrétne v Novej osade, a keltský cintorín odkryli v roku 2005 pri výstavbe Kauflandu.

Bojová história Levíc

Ďalšie storočia sa tu pohybovali germánski Markomani a Kvádi, brániaci sa útokom rímskych légií. Doba veľkého sťahovania národov sa začala príchodom Hunov a na konci 5. stor. sem prenikli prví Slovania. Do diania zasiahli bojovní Avari, ktorí však splynuli s pôvodným slovanským obyvateľstvom. To sa zjednotilo vo Veľkomoravskej ríši, ktorá oslabená vnútornými spormi neodolala prieniku starých Maďarov do Karpatskej kotliny na začiatku 10. stor.

Prvá písomná zmienka o Leviciach pochádza z roku 1156 (zachovaná v odpise z roku 1347). Píše sa v nej, že ostrihomský arcibiskup Martirius posvätil kostol sv. Martina v osade Bratka (dnes archeologická lokalita na území Levíc). Medzi filiálkami sa spomína aj Villa Leua. Tou bola zrejme osada na úpätí Viničného vrchu, dodnes uvádzaná ako Staré Levice.

Levický hrad

Výrazné andezitové bralo vyčnievajúce z močarín bolo strategicky zaujímavé pre postavenie mocného hradu. Vybudovali ho už v 13. stor. ako centrum veľkého feudálneho panstva a strážcu prístupu do údolia Hrona a do banských miest v Štiavnickom pohorí. V podhradí vyrástla osada - súčasné Levice.

Ako prvý majiteľ hradu sa spomína Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr bol v rukách kráľa a rôznych šľachtických rodín. V roku 1428 sa Levice spomínajú ako mestečko, ktoré o šesť rokov neskôr prepadli a vypálili husiti. 28. decembra 1441 kráľ Vladislav I. udelil Ladislavovi Levickému právo raziť na Levickom hrade strieborné mince na spôsob Budína. Z roku 1526, teda z roku nešťastnej bitky pri Moháči, je prvá správa o prekvitajúcom vinohradníctve v nových i starých Leviciach.

Turecká vojna v Leviciach

Hrad zohral významnú úlohu v čase, keď až do tohto kraja prenikli Turci. 2. novembra 1663 vicekapitán Gašpar Bartakovits nevidel inú možnosť ako vydať hrad záplave Turkov. "Levický hrad je stavba, ktorú treba vidieť," napísal turecký cestovateľ Evlija Čelebi. "Vnútro hradu je malé. Kamenná stavba štvorcového tvaru má po obvode šesť malých vežičiek. Vo vnútri je kapitánov dom, zbrojnica a sýpky. Iné stavby tam nie sú. Má malú bránku obrátenú na východ. Priekopa vnútorného hradu je po okraje naplnená vodou z Hrona a bahnistá."

Turci na Levickom hrade dlho nepobudli. Pevnosť obľahli cisárske vojská pod velením generála de Souchesa a tentoraz 13. júna 1664 bez boja kapitulovali Turci. Nezmierili sa s porážkou a s posilnenou armádou sa vrátili k Leviciam. V rozhodujúcej bitke 19. júla 1664 však boli porazení, hoci v boji zahynul kapitán uhorských vojsk Štefan I. Koháry.

Po ústupe Turkov zo stredného Podunajska význam levickej pevnosti poklesol a poslednú ranu mu dali v roku 1709 kuruci. Ďalší majitelia využívali len renesančný kaštieľ, ktorý dal na nádvorí postaviť "Turkobijec" Štefan Dobó a jeho syn František.

Medzitým, v roku 1696, zachvátil Levice obrovský požiar, ktorému padla za obeť väčšina mesta. V roku 1715 narátali v Leviciach len 195 daňovníkov, medzi nimi bolo 43 remeselníkov.

Levice ako hospodárske stredisko

Levice sa vyvíjali ako stredisko rozsiahlej poľnohospodárskej oblasti. V druhej polovici 19. stor. mali už okolo 6 000 obyvateľov. Medzi najvýznamnejšie podnikateľské rodiny sa radili Leidenfrostovci a viedenská bankárska rodina Schöllerovcov. Ako je tomu aj v prípade iných miest, aj Levice o niektoré cenné objekty prišli. Pripomína nám to informačná tabuľa v parku na Ul. Ľ. Štúra. Kedysi tu stál kaštieľ súrodencov Alexandra a Pavla Schöllerovcov. V roku 1867 sa dostalo do ich rúk panstvo Eszterházyovcov so 7 liehovarmi, veľkoobchodom s dobytkom a koňmi, lesmi, vinohradmi, mlynom a kameňolomom. Podpísali sa pod rozvoj mesta v druhej polovici 19. stor., vrátane jeho pripojenia na uhorskú železničnú a elektrickú sieť.

Kaštieľ Schöllerovcov

V roku 1879 si postavili honosný neobarokový kaštieľ, ktorý však v roku 1900 vyhorel. Pri rekonštrukcii pristavali jedno poschodie. Miestnosti boli zariadené vzácnym nábytkom a vyzdobené umeleckými dielami a poľovníckymi trofejami. Koncom roka 1944 v ňom sídlil štáb Wehrmachtu, na ktorý zaútočil sovietsky bombardér. Nespôsobil extrémne škody, ale po vojne obyvatelia rozobrali múry kaštieľa, aby si z jeho kameňov opravili vlastné príbytky. Dnes po ňom niet hmotnej pamiatky.

Levický park

Zachoval sa - hoci v zmenenej podobe - cenný park okolo kaštieľa. Zo stromov si vypiskuje brhlík, ktorého prehluší kŕdeľ havranov. Tie spolu s holubmi patria medzi hlavných vtáčích obyvateľov mesta.

V medzivojnovom období patrila k najväčším podnikom Levíc tabaková továreň. Chýrne sa stali levické jarmoky. V druhej polovici minulého storočia rástol počet obyvateľov prisťahovalectvom z okolitých dedín, resp. ich pričlenením k mestu (Kalinčiakovo, Malý Kiar, Horša, Čankov). Dnes majú Levice okolo 32 500 obyvateľov.

Čo vidieť v Leviciach

Okrem hradu nájdeme v Leviciach aj ďalšie historické pamätihodnosti. V rokoch 1773 - 1780 dali Eszterházyovci postaviť kostol sv. Michala Archanjela na mieste staršieho vyhoreného chrámu. Ďalší požiar v roku 1808 si vyžiadal novú rekonštrukciu, ktorá vyvrcholila v roku 1902 dostavbou priečelia s dvoma vežami. Cenný je aj interiér chrámu.

Kostol reformovanej kresťanskej cirkvi postavili v rokoch 1785 - 1788 na mieste staršieho dreveného kalvínskeho kostola z polovice 17. stor., ktorý v roku 1735 zbúrali. Pri veľkom požiari v roku 1808 chrám vyhorel, ale podarilo sa ho obnoviť v priebehu jedného roka. Evanjelický kostol začali stavať prisťahovalci zo Srbska, ale po ich asimilovaní s domácim obyvateľstvom predali nedostavaný objekt luteránom. Rímsko-katolícky kostol sv. Jozefa bol súčasťou kláštora z prvej polovice 18. stor. V jeho blízkosti je Trojičný stĺp z roku 1777.

Moderná tvár Levíc

Levická synagoga

Pred druhou svetovou vojnou bola v Leviciach početná židovská menšina (asi 15 % obyvateľov). Synagóga z roku 1853 bola po vojne v dezolátnom stave a dočkala sa opravy až v rokoch 2010 - 2012. V súčasnosti je využívaná na kultúrne účely.

Oproti synagóge je pamätník Kálmána Kittenbergera, ktorý sa narodil v Leviciach 10. októbra 1881 ako najmladšie z ôsmich detí levického obuvníka. Priznám sa, že doteraz mi to meno nič nehovorilo. Teraz som sa dozvedel, že už ako chlapec sa s kamarátmi plavil po potoku Perec a sníval o tom, že sa doplavia až do Afriky. Študoval na učiteľskom ústave, kde sa spolu s bratom Sándorom naučil preparovať vtáky. Napriek finančným problémom sa mu podarilo vyštudovať vysokú školu. Voľný čas venoval najmä pozorovaniu prírody a poľovníctvu. Napokon sa dostal do africkej divočiny, kde takmer zahynul, keď mu pri stretnutí s levom zlyhala puška. Počas prvej svetovej vojny sa dostal do britského väzenia, v ktorom pobudol päť rokov. Po návrate domov vydával poľovnícky časopis Nimród, ale vracal sa do Afriky, kde chytal divú zver pre zoologické záhrady. V Afrike strávil napokon 16 rokov. Po druhej svetovej vojne žil v Nagymarosi.

Od roku 1950 pracoval v Národnom múzeu v Budapešti, ktorému venoval svoje africké zbierky s asi 60 000 exemplármi. Väčšina z nich zhorela pri požiari v revolúcii v roku 1956. Je autorom cestopisných kníh Moje zberateľstvo a poľovanie v Afrike, Zmenená Afrika, Od Kilimandžára k Nagymarosu a Moja posledná africká poľovačka. Vyšli v maďarčine, prvá z nich aj v anglickom a francúzskom preklade. Zomrel v Nagymarosi 4. januára 1958. Jeho meno nesie ZOO v meste Veszprém. Pomník v Leviciach odhalili vlani pri 140. výročí narodenia Kálmána Kittenbergera. Viac informácií tu.

Centrum Levíc

Centrom Levíc je Námestie hrdinov s pomníkom na mieste, kde boli pôvodne pochovaní padlí sovietski vojaci, ktorí oslobodili mesto pred Vianocami 1944. Pomník oslobodzovacích bojov v podobe vyhliadkovej veže je aj na blízkom kopci Siklós, kde mal svoju pozorovateľňu od 20. decembra 1944 do 25. marca 1945 maršal Malinovskij, veliteľ II. ukrajinského frontu.

Idem na hrad. Pozrieť si ho však môžem iba zvonka. Brána je zavretá, takže do úvahy nepripadá ani prehliadka Tekovského múzea. Ešte pár fotiek a vraciam sa na stanicu.

Nemusel som sa ponáhľať. Rýchlik Urpín opäť mešká klasických 15 minút. Nevadí. Už napoludnie som doma. Viem, že by sa dal deň využiť napríklad na vychádzku k rybníkom na potoku Perec a na travertínový vrch Vápnik (Siklós), kde sa ťažil zlatý ónyx. Pred časom som sa tam motal.

Je to zaujímavé, ale dnes na to nie som pripravený, keďže si zvyknem pred každou vychádzkou čosi ozrejmiť z literatúry a internetu. Ale v sobotu bola vo mne akási nechuť hýbať sa. Aj také dni bývajú.

Aspoň jedno poučenie: na každú túru sa treba aj teoreticky pripraviť vrátane rezervy, čo je dôležité najmä v prípade, že je cieľom prehliadka mesta.

Príspevok Levický hrad a potulky po Leviciach a ich histórii zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Bol prvý marcový deň roku 1975. Sobota. Využil som ju na túru cez kopce Suť a Demian na ľavom brehu stredného Hrona. Odvtedy som si ju zopakoval veľakrát. Sám i s priateľmi. Vnímavému pozorovateľovi má čo ponúknuť.

Demian

Týmito slovami začínam turistický článok v Krásach Slovenska č. 9-10/2020. Pravidelný výstup na bralá Demiana organizuje v polovici mája Občianske združenie Demian. V sobotu 14. mája prichádzame ranným spojom na železničnú stanicu Hronská Dúbrava.

Od nej smerujú žlté a zelené turistické trasy do severných končín Štiavnických vrchov. Spolu vedú po násype bývalej úzkokoľajky, po ktorej kedysi supela legendárna "Štiavnická Anča". Mostom ponad vody Hrona prejdeme do ľavobrežnej Hronskej Breznice.

Hronská Breznica

Začiatok ohlasovaného výstupu je až o hodinu, preto ideme hore v trojici v predstihu.

Okrem zelenej turistickej značky vedie na Demian aj náučný chodník, ktorý patrí medzi prvé počiny OZ Demian. Päť informačných panelov nám ponúknu pestré poučenia o prírode i histórii. Bukové, na slnečných stráňach dubové lesy, spestrené najmä na bralách a v úžľabinách javormi, jaseňmi, lipami, divými čerešňami a inými listnáčmi, hostia i vzácnejšie druhy flóry a fauny. Ako príklad môžem spomenúť plavúnku švajčiarsku (Selaginella helvetica) a lipu veľkolistú (Tilia platyphyllos), ktorá tu rastie vo zvláštnej forme.

V roku 1893 ju opísal Andrej Kmeť ako samostatný druh pod názvom Tilia sitnensis. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín z roku 1991 ho uvádza ako synonymum subspécie Tilia platyphyllos pseudorubra a ako odlíšenie holé konáriky, nepravidelne zubaté listy, holé na oboch stranách, len na rube s chumáčikmi belavých chĺpkov v pazuchách žíl a na samotných žilách veľmi roztrateno chlpaté. Podľa spomínanej odbornej publikácie poddruh T. p. pseudorubra rastie v teplejších regiónoch Slovenska a Moravy. Uznávaný český botanik Karel Domin, ktorý skúmal karpatskú flóru, vnímal sitniansku formu lipy veľkolistej ako samostatný poddruh s rozšírením v Štiavnických vrchoch, konkrétne okrem Sitna na Demiane a pri Banskej Hodruši.

Náučný chodník

Jedna zo zastávok náučného chodníka je v blízkosti miesta, kde stála pôvodná Hronská Breznica. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1424. Jej obyvatelia sa živili roľníctvom, pastierstvom, drevorubačstvom, uhliarstvom, ale pokúšali sa hľadať i drahé kovy. Bez výsledku však razili štôlne v tvrdej skale a tak zostali pri tradičnom spôsobe obživy, pre ktorú nachádzali lepšie podmienky na brehoch Hrona.

OZ Demian

Členovia OZ Demian opravili aj striešku nad prameňom zdravej horskej vody pod dvojitým storočným bukom. Jeho výdatnosť je slabšia, ako si ho pamätám z predošlých návštev. Že by to súviselo s celkovými zmenami počasia?

Pri mojom prvom výstupe pred 47 rokmi (ani sa mi nechce veriť, že ich už toľko ubehlo) som prechádzal lúkou, vtedy dôsledne preoranou diviačími rypákmi. O jej bývalom využívaní svedčia hromady skál, ktoré naznášali za stáročia majitelia lúk, aby im neprekážali pri kosbe. Pri ďalšej návšteve sa v našej blízkosti pokojne prechádzal statný jeleň a zjavne sme si nezavadzali. Dnes je už lúka zalesnená.

Po hrebeni na Demian

Keď dosiahneme hrebeň, dáme sa viesť výhľadovou značkou na vrcholové bralá Demiana. Tabuľa na nich hovorí, že sme vo výške 678 m n. m., ale na mape je údaj 684,8 m. Nejde o žiadnu chybu. Samotný vrchol je vskutku o tých pár metrov vyššie ako výhľadové bralo.

Strmé severné stráne Demiana zdobia skalné piliere z andezitových aglomerátov. V jednom z nich sa nachádza skalné okno. Pred rokmi sme sa k nemu bez problémov dostali, teraz sa nám nechce predierať sa k nemu cez napadané kmene.

Na vrchole Demiana

Suť

Na vrchole sa stretneme so skupinou turistov z Hodruše - Hámrov. Majú namierené ďalej po zelenej značke, ktorá vedie cez lúky Hencelová a Markuška k výraznej hore Suť (718 m). Je to príjemná prechádza, až na záverečný výstup, ktorý vedie strmo hore lesom bez chodníka. Z druhej strany výstup na Suť tiež dá poriadne zabrať, ale chodník je vychodený. Po ňom zbehneme k zrúcaninám Šášovského hradu. Názov Suť nie je náhodný. Južné svahy skutočne pokrýva sutina. Výhľad je obmedzený na juh. Na výlet po tejto zeleno značenej trase si však už musíte rezervovať celý deň.

Vráťme sa však späť na Demian. Z brál sa totiž odkrývajú parádne výhľady do údolia stredného Hrona, na rozložité Kremnické vrchy i na vzdialenejšie hrebene Vtáčnika, Prašivej či Poľany. Kedysi som si poctivo viedol turistický denník, do ktorého som si zapisoval, na čo by som nemal zabudnúť, ale občas som tam v miešal aj vety, ktoré sú možno troškou poetiky. Dnes na tento dobrý zvyk zabúdam.

Plním sľuby

Možno iba z čírej lenivosti. Konkrétne pred rokmi som Demian pozdravil takto:

Chlad sivého brala, stopy snehu v žľaboch.
Jar si zas prispala a tak zimný vánok v pohode si tu prelieta,
pod košeľu dostať sa skúša, votrieť sa až do hĺbky duše - dozaista -
ako do voňavého vankúša.

Z vtáčieho nadhľadu spúšťam zrak do dolín
na domy bez ladu a skladu, no s pokojom hojivým.
Motoráčik sa lenivo vplazil do stanice a zamrznutou nivou letia tiché tiene.

Hron v hĺbke vlní sa, náhli, pozdrav hôr nesie v diaľ,
spev známy a neustály, v ňom radosť skvie sa, i žiaľ.
Niet dôvodu utekať, cválať dolu k brehom,
veď dnes lodivod čas ustal, je so mnou, je snom.

A krkavčia mať vyplašená mojou prítomnosťou
bojí sa o svojich synov (napriek zlým povestiam)
s materskou oddanosťou.

Tak predsa odísť mám, opustiť ticho brál.
Ďakujem ti, vrch Demian.
Prídem sem zas a tvoj pozdrav všetkým odovzdám.

Nuž, aj teraz plním ten dávny sľub. Zostupujúc do Hronskej Breznice stretávame účastníkov výstupu, viacerých priateľov. Medzi nimi nechýbajú ani osemdesiatnici. Sú príkladom, že vrch Demian v Štiavnickych vrchoch je dostupný turistom bez ohľadu na vek. A po zostupe dobre padol tradičný guľáš a pivo.

Príspevok Vlakom na vrch Demian nad Hronskou Breznicou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vybrali sme sa vlakom do Handlovej a na Veľký Grič. V Handlovej sme vystúpili z vlaku do slnečného rána. Stanica síce pomerne nová, ale ako je to už na dnešnom Slovensku bežné - tichá. A to je škoda, pretože to je skvelé turistické napojenie na Sklené, Turček a Bralovu skalu.

Ešte tichšie sú objekty za traťou - opustená Baňa Handlová.

Handlová

Míňame banské múzeum. Aspoň spoza plota môžeme odfotiť nejaké banské zariadenia. Keďže som technický antitalent, ani ma to príliš nezaujíma. Ale myslím si, že múzea by nemali byť zamerané iba na hromadné návštevy, ale mali by mať dvere otvorené najmä cez dni víkendové. Poznám to i z iných miest, že v priebehu týždňa sa v múzeu pracuje, ale cez víkendy je v nich ticho. Nemohlo by to byť naopak?

Ale dvere neďalekej vinotéky sú otvorené a tak ochutnáme, či je tunajší rizling lepší ako ten v našej zvolenskej vinotéke. Necítime žiaden rozdiel, však ani nemôžeme, keďže je od toho istého dodávateľa. Na dverách ma zaujal nálepka, ktorá zakazuje vstup nervóznym ľuďom (viď foto).

Vyrážame z Handlovej

Dosť bolo mesta, vyrážame do prírody na Banský náučný chodník.

Túra na Grič

Naším cieľom je Veľký a Malý Grič, ku ktorým smerujú červené, resp. zelené turistické značky, ale i značky banského náučného chodníka. Všetky informačné tabule nájdete tu

Veľký Grič

Stúpame na Veľký Grič. Cesta je miestami zaľadnená, čo spomaľuje pohyb. Ešte väčšou brzdou je sneh, ktorým síce vedie vychodený chodník, ale v závere len "jednostopý".

V strmších častiach viackrát oddychujem, uvedomujem si, že tínedžerom som bol už pred polstoročím. Zhruba v polovici výstupu stretávame tri turistky a keďže idem na Grič, v duchu si ich pomenúvam "gričské čarodejnice". Aj ony chcú ešte dnes vyjsť i na Malý Grič. Tvrdia, že z Veľkého naň značky nevedú. Nuž, vedú, ale podľa stôp predpokladáme, že sa zastavili iba na vyhliadke pod samotným vrcholom.

Aj my si vychutnávame parádny vtáčí výhľad z prvej vyhliadky i zo samotného bralnatého vrcholu (971,5 m n. m.). Zapisujeme sa do vrcholovej knižky. Len my dvaja, hoci sme stretli počas výstupu asi tucet turistov. Je čas obeda, namiesto čajom zapíjame skromnú poživeň pohárom bieleho vínka.

Veľký Grič poskytuje vskutku skvelú panorámu. Závratný je najmä pohľad do hĺbky údolia s domami Handlovej. A potom panoramatický oblúk s najznámejšími vrcholmi stredného Slovenska od Veľkej a Malej Fatry až po Sitno.

Ferrata na Grič

Na Veľký Grič bola vytýčená aj ferrata. Priznám sa, že nie som vyznávačom klettersteigov - ferrát, hoci som si niektoré užil. Samozrejme, tam, kde nie je iný, ľahší alebo jednoduchší spôsob výstupu, tak to beriem. Vidím v tom však aj objektívne nebezpečenstvo, že sa na ferratu vyberú ľudia bez primeraného výstroja a skúseností. Ale na druhej strane je to príležitosť vyskúšať si, aké to je, čo je dôležité najmä vtedy, ak máme v pláne ísť sa podívať do vyšších pohorí, trebárs do Dolomitov alebo do iných častí Álp.

Malý Grič

Ako som sa už zmienil, mali sme dnes v pláne stihnúť aj Malý Grič, kam skutočne smerujú z Veľkého žlté turistické značky, ale po tomto chodníku prešiel podľa stôp v snehu len jeden človek, takže by sme sa museli brodiť a to nedáva nádej, že by sme sa stihli včas vrátiť do Handlovej. Nevadí. Aspoň máme dôvod sa sem vrátiť.

Železničný spoj zo Zvolena máme taký akurátny, takže niekedy na jar alebo v lete sa prejdeme po banskom náučnom chodníku.

Návrat do Handlovej

Vlakom do Handlovej a na Veľký Grič sa vydaril. Vraciame sa po výstupovej trase. Občas sa nám podarí nejaká pirueta, ale zaobišlo sa to bez "zadnej brzdy". Bol som tu už niekoľkokrát. Naposledy zrejme v dobe, keď zvolenský KST Slávia organizoval tzv. "päťročnice", čiže počas piatich rokov sme jeden októbrový víkend prežili na jednom mieste s výletmi do okolia. Vtedy bol centrom našej aktivity Ostrý Grúň.

Dolu sme zbehli až nezvyčajne rýchlo, takže máme dosť času na občerstvenie, kým príde ten "náš" vlak. Bola to celkom príjemná vychádzka.

Príspevok Vlakom do Handlovej a na Veľký Grič, turistický výstup zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak sledujete vedomostné súťaže v televízii, tak možno i vám padla do ucha odpoveď na otázku, aké má súťažiaci záľuby. Najčastejšou odpoveďou je turistika. Až nadobúdam dojem, že sme všetci vyznávačmi pohybu, zvedavosti, poznávania... Nech je tomu tak alebo onak, faktom je, že aj v mojom okolí sledujem zvýšený záujem o turistiku najmä u ľudí v mojom, teda pokročilejšom veku. Sú medzi nimi takí, ktorí turistike prišli na chuť ako dôchodcovia, ktorým to poradil lekár, že je to aktivita prospešná zdraviu, ale dosť je nás aj takých, ktorí sme sa k turistike vrátili po nejakom tom rôčiku lenivosti. Možno sa za takým skrýva túžba vrátiť sa do mladých liet.

Turistika

Keďže ako dôchodcovia máme čas a zatiaľ ešte i zadarmo vlaky, škoda je nevyužiť slnečné dni na potulky prírodou, ale i mestami a dedinami, spoznávať miesta, ktoré sme doteraz nevideli na vlastné oči, nepočuli na vlastné uši, nevychutnali všetkými zmyslami, na ktoré nás vedie prirodzená človečia zvedavosť.

Plešivec

V stredu 9. februára vládlo krásne slnečné, priam jarné počasie. Rýchlik nás doviezol do Plešivca. Len čo sme vystúpili z vlaku, pohľad mi padol na hotel. No, dnes je to už iba "hotel", ale pred viac ako dvoma desaťročiami, v apríli 1991, sme tam pobudli s priateľmi z Čiech a pomotali sme sa po okolí. Ako vyzerá "hotel" dnes, vidíte na fotografii. Je to jeden z príkladov, že náš cestovný ruch nepadá iba kvôli vírusu.

Plešivec sme prešli od stanice do centra a som smutný zo vzhľadu mesta, či vlastne dnes už iba dediny, hoci vedenie obce vyvíja snahu o opätovné získanie mestských práv. Staré domy majú síce zaujímavé fasády, ale väčšina z nich akoby nemala majiteľa. Pritom Plešivec má predpoklady byť turistickým centrom najmä vďaka okolitým jaskyniam i historickým pamiatkam. A aj vďaka vlastnej histórii.

História Plešivca

O histórii Plešivca nájdeme dostatok informácií na obecnej stránke. Názov dostal po blízkych "plešatých" vrchoch od ľudí, ktorí sa tu usadili už niekedy v 12. stor. Už koncom nasledujúce storočia nadobúda mestský ráz a okrem kláštora tu stál i hrad. V roku 1328, presne 21. apríla, sa stali obyvatelia oficiálne mešťanmi, keď im kráľ Karol I. Róbert udelil mestské privilégiá podľa vzoru Krupiny. V nich bolo i hrdelné právo, voľba vlastných richtárov a každý štvrtok sa tu mohol konať jarmok. K tradičnému dobytkárstvu pribudlo pestovanie ovocia, remeslá a neskôr i železiarstvo. Ako tomu v dejinách býva, aj v Plešivci sa striedali roky prosperity s úpadkom. Ťažkým úderom boli nájazdy Turkov v 16. a 17. stor., kurucké povstania i epidémie moru a cholery. V roku 1716 začali stavať župný dom, v ktorom sa už o tri roky, 3. júna 1719, konalo župné zhromaždenie. 1785 sa gemerským župným sídlom stala Rimavská Sobota, ale po smrti cisára Jozefa II. sa župné úrady vrátili do Plešivca.

Dramatické dni sa spájajú s revolúciou v meruôsmom roku, keď v Plešivci väznili troch významných slovenských vodcov Štefana Marka Daxnera, Ján Francisciho - Rimavského a Michala Bakulíny. Už pre nich stavali šibenici, ale keď sa zvrtla situácia na bojisku, dostali sa na slobodu.

Koncom 19. stor. sa stal Plešivec dôležitou železničnou križovatkou, ale centrom župy sa v roku 1898 stáva opäť Rimavská Sobota a župný dom v Plešivci prešiel do súkromných rúk.

Centru Plešivca dominuje kostol, ktorý dnes patrí reformovanej kresťanskej cirkvi. Jeho základy siahajú do 13. stor. a boli v ňom odkryté cenné fresky. Samostatnú zvonicu k nemu pristavali v roku 1748.

Gemerská Hôrka

Mostom prejdeme ponad Slanú a na jej pravom brehu je nielen križovatka ciest, ale i turistických chodníkov. Hore na planinu Koniar smeruje zelená značka, my dáme prednosť žltej po asfaltke do Gemerskej Hôrky. Aj táto dedina sa môže pochváliť dlhou históriou siahajúcou do 11. stor. Môžeme sa o tom presvedčiť na obecnej stránke. Z novodobou históriou sa spája rozvoj papiernického priemyslu, na ktoré nadviazala švédska firma Essity.

Krasové javy Hôrky

Miestni turisti iniciovali zriadenie náučného chodníka Krasové javy Hôrky. Slávnostne ho otvorili 7. mája 2011, má dĺžku necelých 9 km a dá sa zvládnuť za 2 - 3 hodiny. Začiatok nájdeme pri penzióne Skalná ruža.

Informačné tabule sú stručné, ale výstižné a každý návštevník dostane pestrú zmes základných informácií hlavne o krasových javoch (škrapy - ľudovo "čertove brázdy", závrty, jaskyne, slepé údolia, vyvieračky...), ale i o pestrej teplomilnej flóre a faune, ktorá je viazaná na vápencové podložie.

Plešivec Muráň

Za symbolickou drevenou bránou je "tunel" - v úvodzovkách preto, že ide vlastne o podjazd pod železnicou, ktorá vedie z Plešivca na Muráň. Začali ju stavať v marci 1893, už o polroka stavbári hlásili hotovo a 21. novembra sa konalo slávnostné otvorenie 40 km dlhej trate. Úctyhodné dielo v náročných horských podmienkach. Súčasní stavbári - najmä diaľnic - by sa mali svojich kolegov spred 129 rokov opýtať, ako na to. Pritom vtedajší stavitelia mali k dispozícii len základné mechanizmy - čakany a fúriky. Práve asi 400-metrový úsek s prevýšením 41 m bol z hľadiska výstavby najťažším, keďže ho bolo treba doslova vyrúbať okrajom planiny Koniar.

Príjemný výstup lesným chodníkom nás privedie na Hôrku (359,4 m n. m.). Z jej škrapmi zbrázdeného vrcholu sa otvárajú výhľady do údolia Slanej, na planiny Slovenského krasu a na obzore dominuje zasnežený chrbát Volovca. Keďže Hôrka je dnes najvyšším bodom našej dnešnej túry, "vrcholovô" v podobe pohárika zdravej slivovice si azda zaslúžime.

Z Hôrky zbehneme do sedla medzi ňou a vlastnou planinou Koniar. Odtiaľto sa po miestnej značke môžeme vrátiť na začiatok náučného chodníka alebo prejsť na zelenú značku, ktorá vedie celou planinou. Po nej by sme sa mohli dostať až k Ochtinskej aragonitovej jaskyni, ale na to by sme potrebovali asi šesť hodín chôdze. My sme skromnejší. Z lesa vyjdeme na okraj polí. Podľa početných posedov tu zrejme nie je núdza o zver, predpokladám najmä srnčiu a diviačiu.

Čertova diera

Zídeme do "slepej dolinky" zarastenej stromami a krovím. Slepou je preto, že dažďové vody sa po pár metroch strácajú v podzemí - v Čertovej diere, dnes zamrežovanej. Ide o typický príklad ponoru. Tajomným podzemím sa voda dostane na povrch až na druhej strane Hôrky vo vyvieračka Forrás. Žiaľ, zamyslenie nad prírodným javom narúša neporiadok - plastové fľaše, plechovice, igelity, i celé vrecia s odpadkami, ba i vyhodená chladnička. Celé desiatky rokov sa o tom hovorí a píše a napriek tomu sa nájdu "neznámi jednotlivci", ktorí okolo seba šíria bordel.

Určite to nie sú mimozemšťania. Vari jediný spôsob, ako ľudí naučiť slušne žiť a vážiť si svoje životné prostredie, je natiahnuť ich na dereš a vyťať nasolených päťadvadsať. Pravda, najprv tých hlupákov musíme prichytiť pri čine a aj potom pri benevolentnosti našich úradov sa to možno skončí pohrozením: No, no, no... Však dnes vás skôr "ukameňujú" za vyjadrený názor ako za evidentný prehrešok voči slušnému spolunažívaniu.

Spomienka na Jula Satinského

V súvislosti s Čertovou dierou som si spomenul na Jula Satinského, s ktorým som kedysi robil rozhovor. Keďže bol známy aj ako turista, prešli sme aj na túto tému. Vtedy mi navrhol, aby som mu dal dohromady miesta, ktoré majú čertovské názvy. Je ich naozaj dosť: Čertova skala, Čertova dolina, Čertova svadba, Čertova pec... Prešiel som turistické mapy celého Slovenska, ale skôr ako som mu ten zoznam mohol poslať, slovenskom obletela smutná správa o jeho úmrtí. Čertovské rozprávky, ktoré plánoval napísať, sa už k deťom nedostali.

Vrátili sme sa do Gemerskej Hôrky a pokračujeme po žltej značke cez dubové lesy do dedinky Meliata. Aj ona je známa písomne už od roku 1243, pričom niektoré zdroje uvádzajú už rok 1226. Dominuje jej kostol na výraznom návrší. Centrum dediny je čisté, s nevšednou výzdobou v podobe samorastu a dreveného "vláčika". Keďže je práve poludnie, ani my nezabúdame, že človek nie je živený iba turistikou.

Po osviežení sa ideme podívať k miestnej prírodnej zaujímavosti. Cesta vedie okolo zrúcanín starého mlyna. Škoda ho. Ale v dedine vidíme viac starších domov, ktoré by si zaslúžili, aby ožili skôr, ako sa na nich vyšantí neúprosný zub času.

Meliatským morom

V tejto chvíli by sme mohli povedať, že kráčame po dne mora či oceánu, ktorý sa tu vlnil možno pred 130 miliónmi rokov a geológovia ho nazvali Meliatským. Jeho zvrásnené usadeniny sú pamiatkou na život v pradávnom čase, ktorý sa nám predstavuje v skamenenej podobe. "Odkryv vrstevného sledu na ľavom brehu rieky Muráň, ktorý je typovým profilom Meliatskej formácie a Meliatika," čítame na informačnej tabuli pri vstupe na územie prírodnej pamiatky s rozlohou vyše 15 ha. "V odkryve vystupujú svetlé masívne hončianske vápence (anis) s polohami červených pelagických vápencov. Nad nimi sú červené bridlice, silicity a červené vápence (ladin), tmavosivé lavicovité vápence (karn - norik), slienité vápence, tmavé bridlice s polohami silicitov (vrchný trias - jura)". Toľko suché geologické fakty. Kto chce vedieť viac alebo si ich trochu oživiť, nech si trošku "zagoogli".

Ale krátka vychádzka k Meliatskemu profilu je príjemná aj pre bežného turistického návštevníka, ktorý nie je práve zdatný v geológii. Vody riečky sa ponáhľajú k cieľu, pri brehoch ich kryjú zvyšky ľadu, pod jednu z krýh sa pred nami skryl vrtký vodnár potočný (Cinclus cinclus). Samozrejme, parádnejšie tu môže byť v teplejšej časti roka, ale žiaľ tých turistických cieľov je aj na tom našom Slovensku akosi priveľa v porovnaní s počtom jarných a letných dní, či nebodaj víkendov.

Prielom Muráňa

Po návrate do dediny ideme dolu popri brehoch Muráňa, mostom prejdeme na pravý breh a po 350 m chôdze po mokrej lúke vchádzame do lesa. Rieka Muráň sa zahryzla do skál. Aby si našla tú správnu cestu, pomohla si meandrom. Na protiľahlom, ľavom brehu sú bralá vyššie, na našom síce o pár metrov nižšie, ale pôsobivo zarastené s girlandami papradí - sladičov.

Prielom Muráňa je samozrejme prírodnou pamiatkou na výmere 39,5 ha. Vek tohto kaňonu - od chvíle, čo sa rieka začala zarezávať v plochej krajine do podložia - sa odhaduje na dva milióny rokov. Okrem geologického či geomorfologického významu sa môže kaňon pochváliť aj nevšednou flórou a faunou, ako sa o chvíľu môžeme sami presvedčiť.

Zhruba uprostred prielomu sú na ľavom brehu zrúcaniny starej huty, ktorá je známa od roku 1773. Železná ruda sa tu v kopci Guba (322 m) však ťažila už skôr. Základom produkcie boli klince. Na našej strane brehu je studnička, momentálne bez vody.

V Prielome Muráňa je známych 15 jaskýň, z nich je najdlhšia Horná Mašianska jaskyňa s 93 m. Vchody do nich našli už ľudia doby bronzovej. Informačná tabuľa pri Hutnianskej jaskyni hovorí, že v nej našiel úkryt štáb ustupujúcej nemeckej jednotky.

Hutnianska jaskyňa

Uvedomujem si, že fotiť zvieracie exkrementy pripadá čudné, ale viem, že sú dôležitým dokladom o existencii niektorého z tvorov, ktoré sú tu doma, ale turistom sa neradi ukazujú na oči. Zvieratá si i takto vyznačujú svoj revír, ale o ktoré išlo v tomto konkrétnom prípade, môže určiť iba odborník. Ale aj ako laici sme sa potešili, keď sme našli stromy, ktorých kmene ohlodali ostré hryzáky bobrov.

V odborných publikáciách spred viac ako polstoročia sa dočítame, že bobor vodný bol u nás vyhubený už v druhej polovici 19. stor. Dnes sa však vracia do našej prírody a rieka Muráň mu zrejme poskytuje vhodné podmienky pre život. Jej vody sú priezračné, ale aj tu nájdeme stopy po necitlivom prístupe človeka, keď vo vode vidíme priplavené pneumatiky a "samozrejme" rôzne igelity.

Hutnianska jaskyňa

Pri vchode do Hutnianskej jaskyne musíme bralnatý breh obísť krátkym výstupom a zostupom. Keď sa vody vymykajú z objatia skál, stopy starého náhonu svedčia, že tu kedysi stál mlyn, ktorý využíval silu vody aj na výrobu elektriny. Vchádzame do dedinky Bretka. Majú tu aj kúpalisko v trochu netradičnej polohe vedľa cintorína.

Niektoré domy sú pri rieke, iné - vrátane kostola (súčasného i zvyšky starého) - sú na skalách, ktoré - ako sa dozvedáme z informačnej tabule - je takisto pozoruhodný geologický výtvor. "Pred 21 miliónmi rokov bolo okolie Bretky plážou plytkého a teplého treťohorného mora Paratethys," dozvieme sa. "Neďaleké pobrežie tvorili druhohorné vápence, z ktorých sa do mora splavili drobné úlomky. Z nich sa vytvorili úlomkovité vápence na kostolnom vrchu. V mori sa darilo veľkým dierkavcom, ale aj lastúrnikom rodu Chlamys, Balanus, Flabellipecten, Terebratula a Ostrea (ustrice). Ich odtlačky sa v úlomkovitých vápencoch zachovali dodnes. Pretože sa vápence na tejto lokalite nachádzajú v typickom vývoji, v geológii sa nazývajú bretskými vrstvami."

Takže pred viac ako dvadsiatimi miliónmi rokov by sme sa tu mohli slniť na piesočnej pláži a zaplávať si v teplej morskej vode. Celkom milá predstava, ale nám dnes postačí predstava o tých veľkých zmenách, ktoré sa odohrávali a odohrávajú na našej matičke Zemi.

Bretka

Aj Bretka patrí medzi staré gemerské obce. Prvá písomná zmienka z roku 1238 o nej hovorí ako o Beretke a tak ju volajú aj dnešní maďarskí obyvatelia dediny. Jeden z vynovených domov je skanzenom s ukážkami pôvodného života na dedine. Zvláštnu pozornosť venuje včelárstvu a podľa informácií na obecnej stránke je v skanzene možno i prenocovať.

Okolo Slanej do Tornale

Vraciame sa na ľavý breh Slanej a po rovnej asfaltke kráčame k hlavnej ceste a železnici. Staničná budova síce stojí a je na nej i nápis, ale odchody vlakom márne hľadáme. Chlapík spoza plota nám hovorí, že tú vlaky už dávno nestoja. Nevadí. O chvíľu máme autobus do Tornali. Hoci máme vyše hodiny do odchodu rýchlika, prednosť pred prechádzkou mestom dostáva posedenie pri zaslúženom pive v krčme Buck hneď pri železničnej stanici. Buck je zároveň aj turistickou ubytovňou.

To by azda na dnes stačilo. Pre tých, ktorým sa zdá, že do Prielomu Muráňa by bolo krajšie a zaujímavejšie ísť na jar alebo v lete, môžem sľúbiť, že do Slovenského krasu sa určite ešte vrátime a či bude konkrétnym cieľom práve tento jeho kút alebo niektoré iné, nie je až také podstatné. Zaujímavých cieľov je tu naozaj veľa.

Príspevok Náučným chodníkom na Hôrke a Prielomom Muráňa zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V súčasnosti je ťažko myslieť na niečo pozitívne, nebodaj zábavné. Najprv pandémia, ktorá akosi zázračne ustúpila v novinových správach tragickým záberom z vraždenia na Ukrajine. Už som si myslel, že my, čo sme sa dožili dôchodku, nikdy nepocítime oheň nezmyselnej vojny tak blízko seba.

Pandémia a vojna

Zostáva len veriť a dúfať, že sa nájde riešenie, ktoré zastaví boje a vráti všetkým ľuďom na Zemi nádej. Vojna je najťažší zločin a ten, kto sa rozhodol pre agresiu, si nezaslúži žiadnu milosť a ospravedlnenie. V histórii ľudstva bolo veľa vojen, aby sa po nich stavali pamätníky na hroboch miliónov bezmenných a vodcom na námestiach. Ktosi povedal, že vojna je dobrá len pre tých, ktorí sa prizerajú. K tomu akosi patrí otázka: Komu vojny v minulosti prospeli? A komu prospeje tá dnešná?

Turistika je liekom

Turistika je liekom, ktorý dáva zabudnúť na všetky drobné i veľké problémy. A to aj vtedy, keď sa vyberieme na chodníky, ktoré nevedú k atraktívnym cieľom. Už dlhý čas ma lákal vrch Lysec (716,4 m n. m.) neďaleko Lučenca. Vybrali sme sa naň v sobotu 5. marca.

Za východisko sme si zvolili Príboj. Zastávka autobusu zo Zvolena do Veľkého Krtíša je na pravom brehu riečky Tisovník, asi tucet domov osady na ľavom. Ako tomu v takýchto dedinkách a osadách býva, aj tu sú staré domy vystavené zubu času, ale i také, ktoré dostávajú nový šat. Hneď pri tom prvom vidíme auto so švajčiarskou značkou. Možno nejaký Slovák pracujúci v alpskej krajine, možno naozaj nejaký cudzinec. To nie je podstatné, hlavne že sa mu darí zachrániť dom pred zánikom.

Z Príboja na Lysec

Sledujeme červené značky a hneď môžem napísať, že značenie je tu kvalitné, čo v takýchto menej atraktívnych regiónoch nebýva pravidlom. Cesta nás vyvedie na lúčnatý chrbát s ďalšou osadou Imrov Kopec. Od nej vidíme náš cieľ. Skôr, ako sa k nemu dostaneme, musíme zísť do doliny potoka. Podľa smerovníka je to Pravický potok, na mape čítame trochu nelichotivé pomenovanie Kakatka. Medzi potokom a Imrovým Kopcom je oplotený les - zvernica, ale akú zver tam chovajú, nevieme, žiaden z obyvateľov sa nám neukázal. Nad hlavami sledujeme vzdušný súboj. Dva krkavce útočia na myšiaka. Táto "malá vojna" sa nedá porovnať s tou veľkou, ľudskou, a je samozrejmou súčasťou života v prírode. Krkavce chcú mať pokoj, však patria medzi našich najskorších hniezdičov, a je absolútne prirodzené, že si chránia potomstvo pred predátormi.

Neslané

Stúpame lesom, ktorý je na mape nazvaný Neslané. Je to akoby symbolické, lebo aj ja som akýsi nemastný-neslaný a len ťažko dvíham nohy najmä v strmšom úseku na záver. Mám ich akési "drevené". Môžem sa vyhovoriť na vek, ale skôr to opäť môžem pripísať nie práve zdravej životospráve. Asi by bolo načase, aby som ju prispôsobil veku.

Pod vrcholom Lysca

Pod vrcholom Lysca sa naša červená značka spája s modrou, ktorá prichádza z horskej dedinky Lentvora. Ešte krátky výstup a sme na vrchole, ktorý je obklopený hlbokou priekopou a valom. Ide o dielo našich predkov z mladšej doby bronzovej, ktorí si na dominantnom kopci postavili opevnené sídlo.

Z geografického a geologického hľadiska je Lysec súčasťou pohoria Ostrôžky, ktoré vzniklo pri sopečnej činnosti v mladších treťohorách. Vrchol je zalesnený, niektoré duby, hraby či vtáčie čerešne sa vekom zmenili na prirodzené sochy a súsošia.

Nuž, niekedy sa nám, turistom, smejú, že sa terigáme s batohmi na kopce, aby sme sa z nich podívali, ako je dolu pekne. A na vrchole si pripijeme pohárom vína či pohárikom borovičky, ktoré by sme pohodlnejšie mohli vypiť dolu v meste či dedine. Čo už? Pochopí to len ten, koho chytí turistická mánia poznať neznáme a obetovať tomu štipku potu. Výhľad z Lysca je skromný, smeruje na juh, o čosi sa rozšíri z lúčiny pod vrcholom. To už schádzame po modrej značke do Ľuboreči. Iná možnosť zostupu je do Lentvory alebo cez Prahu a Ľupoč do Haliče.

Pod vrcholom Lysca je údajne asi 150 dlhá stará banská štôlňa, ktorá je vyhľadávaným zimoviskom netopierov. Nenatrafili sme na jej vchod, azda nabudúce.

Pohodlný zostup dáva zabudnúť na únavu z výstupu. Les sa prebúdza zo zimného spánku. Hoci zeleň, samozrejme, ešte chýba a pripomínajú ju iba trsy brečtanov, ktoré sa vytrvalo šplhajú po kmeňoch dubov, a ani kvety si ešte netrúfajú otvoriť svoje puky, predsa len už v lese pribúda viac vtáčích hlasov. Ešte pár slnečných dní a znova príroda prepukne v pestrých farbách i zvukoch.

Skôr ako uvidíme prvé domy Ľuboreče, neodoláme ponuke nahliadnuť do tzv. Tatárskych pivníc. S takýmito podzemnými obydliami sa na juhu stredného Slovenska stretávame pomerne často. Najznámejšími lokalitami sú Brhlovce a Lišov. Spájajú sa s nimi povesti predovšetkým ako s miestami, podzemnými skrýšami, v ktorých hľadali obyvatelia záchranu pri plienení nepriateľov, možno už Tatárov, skôr Turkov. Panstvo osmanského sultána sa po porážke pri Moháči rozšírilo až do Poiplia a v druhej polovici 16. stor. patrila Ľuboreč do sečianskeho sandžaku. Viac o histórii dediny na obecnej stránke https://www.luborec.sk/obec-2/historia/

Ľuboreč

Prechádzajúc Ľuborečou míňame dom, v ktorom sú spomienkové, muzeálne expozície venované histórii obce a dvom osobnostiam, ktoré sú s ňou spojené. Ide o Daniela Maróthyho a jeho dcéru Elenu Maróthy - Šoltésovú.

Daniel Maróthy sa narodil 14. apríla 1825 v susednej Maškovej. Krátko po narodení dcéry Eleny prišiel ako evanjelický farár do Ľuboreči a tu sa 18. apríla 1878 zavŕšila jeho životná púť. Aj on bol literárne činný. Najznámejšou je jeho báseň Dvojaka ľúbosť, ktorá vyšla tlačou v roku 1851. Nájdete ju aj v Zlatom fonde. Elena Maróthy - Šoltésová, ktorá sa narodil 6. januára 1855 v Krupine, bola aktívna v slovenskom ženskom hnutí a spod jej pera vyšlo unikátne dielo Moje deti, ktoré sa zrodilo v ťažkom bôli po predčasnom úmrtí oboch detí.

Rodákom z Ľuboreči je aj Ján Benedikti Blahoslav (* 11. augusta 1796), ktorý ako pedagóg pôsobil na prestížnom kežmarskom lýceu. Patril k blízkym spolupracovníkom Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Viac o ňom na obecnej stránke Luboreč

Na obecnej stránke sa dozvieme i o ďalších rodákoch z Ľuboreče. Ema Goldpergerová (* 5. marca 1853, Ľuboreč – † 28. októbra 1917, Martin) sa venovala národopisu a jej zbierky sa radia medzi základný fond Slovenského národného múzea. Ján Hrk (* 8. júla 1923, Ľuboreč – † 4. júna 1991, Bratislava) pracoval ako hudobný redaktor v rozhlase i televízii. Komponoval pochodové piesne a oratória a pre zbory upravoval ľudové piesne.

Dnes sme boli akísi prirýchli a v Ľuboreči sme museli vyše hodiny počkať na prvý autobusový spoj do Lučenca, kde sme sa ešte pred odchodom rýchlika mohli osviežiť celkom dobrým pivom.

Príspevok Zamyslenia o vojne a turistike pri výstupe na Lysec zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Slnečné sobotňajšie popoludnie sme využili na krátky výlet na Pstrušu.

Na dohľad z Vigľašu

Dedinka na dohľad z Vígľašského zámku vyrástla na mieste bývalého majera a názov sa odvodzuje od slova pstruh, keďže v týchto miestach bol kedysi rybník.

Rybník spomína aj Milan Sliacky, môj učiteľ, v brožúrke k 600. výročiu prvej zmienky o Vígľaši, v ktorej cituje z kráľovskej listiny z roku 1404 aj tieto slová: „... uvedený Paška a jeho dedičia či nástupcovia náš veľký rybník nachádzajúci sa pod Vígľašským zámkom navždy budú musieť strážiť a v prípade potreby ľady v ňom rozsekávať. Ak by niekedy uvedený rybník potreboval opravu, my a naši zástupcovia, králi uhorskí, budeme potrebné náklady hradiť.“

Pstruša

Po vzniku Československej republiky sa Pstruša stala vzorovým poľnohospodárskym podnikom, ktorý nazvali po prvom prezidentovi Masarykovým dvorom. Patrilo k nemu 3 877 ha poľnohospodárskej pôdy, ale bola tu i mliekareň, syráreň, pálenica, vodný mlyn s elektrickou centrálou, moderné dielne a stanica na triedenie a čistenie osiva, pracovalo tu 320 stálych a okolo 200 sezónnych robotníkov, chovali tu okolo 400 jalovíc, 1 700 oviec, 200 svíň, vyše 500 kráv, ktoré denne dávali asi 4 000 litrov mlieka, v liehovare vyrobili cez zimu údajne viac ako 62 000 hl liehu... Od roku 1970 sa na poliach v okolí Pstruše začali robiť šľachtiteľské pokusy a najväčšia časť majetku sa 1. januára 1978 stala súčasťou Semenárskeho štátneho majetku.

Chátranie po roku 1989 zastavil nový majiteľ alebo noví majitelia, ktorí celý areál postupne renovujú predovšetkým pre potreby cestovného ruchu.

Viac o Masarykovom dvore napr. na https://www.masarykov-dvor.sk/.

Ale Pstruša sa dostala do povedomia širokej verejnosti najmä 11. februára 1929, keď tu bola nameraná "teplota" -41 °C.

Teplotný rekord

Je to dodnes najväčší nameraný mráz na Slovensku, čo pripomína aj jednoduchý kamenný pamätník v Masarykovom dvore. Nuž, do takého mrazu nehodno, veru, ani psa vyhnať a skutočne ľudia v tie dni pustili psy a mačky do príbytku, aby krutú zimu prežili pri teplej peci. Domáce zvieratá zostali v maštaliach a chránili ich slamou. Do dvorov vraj v tom nečase prichádzali aj divé zvieratá. Pre lepšiu predstavu stačí vari uviesť, že ak sa niekto pokúsil vytiahnuť zo studne vedro vody, vytiahol iba ľad. Kvôli surovému mrazu popraskali stromy.

Grafiky Joža Kajana

Zastavili sme sa u priateľa, výtvarníka Joža Kajana, ktorý býva na Pstruši. Čo o ňom napísať? Vlastne - neviem.

Keď som sa s ním pred rokmi zoznámil pri pive, čudoval som sa, že medzi rečou vytiahol blok a ceruzkou si čosi kreslil. Vtedy som si myslel, že to robí len z nejakej frajeriny, ale veľmi rýchlo som prišiel na to, že je to naozaj frajer - maliar. A super chalan.

S jeho zručnosťou sa môžeme zoznámiť aj prostredníctvom facebooku tu. Pomohol som si aj vygooglovanou fotkou, keďže pri príjemnom posedení som akosi zabudol, že mám so sebou aj foťák.

Korunkovka strakatá

Hlavným cieľom našej vychádzky bola jemná rastlinka korunkovka strakatá (Fritillaria meleagris). My, skôr narodení, sme ju spoznali pod rodovým menom korunka. Neďaleko Pstruše, na brehu Slatiny pri tzv. Čiernom moste, je jedno z jej posledných nálezísk na Slovensku. Samotná rezervácia je už v chotári susednej dediny Stožok.

Potešilo nás, že sa tejto krehkej ľaliovitej kvetinke na Pstruši stále darí.

Príspevok Výlet na Pstrušu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pohorie Burda vyrastá od brehov Dunaja tak strmo a bralnato, že si ich pri návšteve Štúrova jednoducho nemôžete nevšimnúť. Toto malé vulkanické pohorie, budované andezitmi z čias mohutnej treťohornej činnosti, je unikátom, ktorý láka nielen výhľadmi, ale aj vzácnym rastlinstvom.

Pohorie Burda

Budované je andezitovými pyroklastikami, ktoré sa tu nahromadili počas mohutnej vulkanickej aktivity pred miliónmi rokov. Neskôr ich síce prekryli mladšie usadeniny a najmä nánosy spraše, ale v prírode to už tak chodí, že ruka v ruke idú tvorivé sily s deštrukčnými, ktoré odniesli mäkký pokryv a vyniesli na svetlo sveta pôvodné vulkanity. Prispeli k tomu aj rieky. Okrem Dunaja Hron a Ipeľ, ktoré obtekajú Burdu zo západnej, resp. východnej strany.

Pohorie Burda však nie je zaujímavé len vďaka jej neživej prírode, ale bohatá a unikátna je aj tamojšie rastlinstvo a živočíšstvo. Základné informácie nájdeme tu.

Cesta na okraj republiky „erotickým“ vláčikom

Dostať sa zo stredného Slovenska na južný okraj republiky je logistická výzva, po ktorej vás zadok od sedenia vo vlaku bolí viac ako nohy po túre. Zvolili sme rýchlik do Levíc a odtiaľ pokračovali do Štúrova lokálnym spojom, ktorému som dal prívlastok „erotický vláčik“. Dôvod? Občasné vibrovanie a nadhadzovanie, akoby koleso každú chvíľu preskočilo kameň.

V Štúrove nás už čakal autobus do Chľaby – dedinky pri sútoku Ipľa s Dunajom, kde nás spoza plota vyprevádzala dvojica zvedavých pštrosov emu.

🌲 Odvrátená strana Burdy: Leliansky les

Rozhodli sme sa prejsť Burdu z jej „odvrátenej“ strany – cez ploché zalesnené chrbty a doliny. Stúpali sme Veľkou dolinou, ktorá pohorie delí na dve špecifické časti, obe chránené ako Národné prírodné rezervácie:

1. Leliansky les (severná časť): Dominujú tu bukové dúbravy a tieň.
2. Burdov (južná časť): Turisticky atraktívnejšia zóna so slnečnými andezitovými bralami a vzácnymi lesostepami.

Cesta lesom k miestu U troch studničiek je príjemná prechádzka, vhodná aj pre cykloturistov. Sympatickým detailom sú nové stoly a lavice, ktoré tu miestni lesníci venovali svojim bývalým kolegom. Sympatické gesto.

Lapálie s foťákom

Trápi ma foťák, presnejšie baterky. Dosť mi kazia náladu. Napriek tomu, že boli celú noc v nabíjačke, foťák pípa, že sú mŕtve. Nie je to prvý raz a budem musieť nájsť riešenie. Pravda, aj foťáčik si už zaslúži štrajkovať, však za tých 17 rokov si toho užil až-až. Napríklad tvrdý pád na dlažbu pri prechádzke ranným Innsbruckom. Ale vyzerá to tak, že má japonskú výdrž i precíznosť na rozdiel od čínskych bateriek.

📸 Skaly: Výhľady na Dunaj a Ostrihom

Popod Kráľovu horu sme sa dostali k hlavnému cieľu – bralám na južnej strane, ktoré domáci volajú jednoducho Skaly.

Oči nám plávali po ligotavej hladine Dunaja, kde práve prechádzala nákladná loď. Pod nami sa vlieval Hron a na druhom brehu sa majestátne dvíhala Ostrihomská katedrála. Tento monument, ktorý začal stavať slovenský arcibiskup Alexander Rudnay, dominuje celému prielomu Dunaja cez Vyšehradskú bránu.

Pod nami je ústie Hrona, na druhej strane Dunaja sa zdvíhajú Vyšehradské a Pilišské vrchy. Skaly sú povestné svojím výhľadom na mesto Ostrihom.

🌼 Symbol prichádzajúcej jari

Na južných svahoch Burdy už v týchto dňoch preberá vládu jar. Jej prvým poslom je hlaváčik jarný (Adonis vernalis). Zatiaľ rozkvitli len prví „odvážlivci“, ale čoskoro sa tieto andezitové svahy rozžiaria celými žltými trsmi. Za touto krásou sa neskôr oplatí vybehnúť aj na nitriansky na nitriansky Zobor alebo Žibricu.

🏛️ Kamenica nad Hronom a rímske legendy

Zostup z brál nás zaviedol do Kamenice nad Hronom. Miestna história dýcha antikou – možno tadiaľto kráčal aj rímsky cisár Marcus Aurelius, keď písal svoje úvahy. K sútoku Hrona s Dunajom sa viaže aj legenda o zázračnom daždi, ktorý v roku 174 zachránil rímske légie pred drvivou porážkou od Kvádov.

K tejto bitke sa viaže legenda o zázračnom daždi, ktorý zachránil rímskych legionárov od drvivej porážky. Dostali sa do obkľúčenia Kvádov sužovaní ich útokmi i smädom. Zrazu sa obloha zatiahla čiernymi mrakmi. Priniesli životodarnú vodu a bleskami vraj spôsobili v kvádskych šíkoch zmätok. Kde sa táto bitka odohrala, nevedno. Bolo to niekde pri Hrone, možno práve v tých miestach, na ktoré sme pozerali z Burdy, možno - lebo aj také tvrdenia sa objavili - v Hrochotskej doline na Poľane.

Kamenica nad Hronom

Dedine dominuje veža kostola a "domček na prespanie" vysoko na svahu, ktorého staviteľ sa dal azda inšpirovať šľachtickým kaštieľom.Stred dediny nesie meno rodáka Istvána Gyurcsóa, ktorý tu má aj pamätník. Doteraz mi to meno nič nehovorilo. Dnes viem, že išlo o spisovateľa píšuceho básne i prózu po maďarsky a aktívneho kultúrneho pracovníka medzi Maďarmi žijúcimi na Slovensku.

Už o pol druhej sa vydávame na cestu domov. Autobusom do Štúrova a potom vlakom s presadaním v Nových Zámkoch a Šuranoch. Celkom asi štyri hodiny. Trošku zdriemnem, ale pre istotu som si do batoha pribalil knihu, aby cesta vlakom s "pravidelným meškaním" nebola až taká nudná.

📥 [INFO-KARTA] Pohorie Burda – turistický tip

• Východisko: Chľaba (autobus zo Štúrova).
• Cieľ: Kamenica nad Hronom.
• Čas prechodu: cca 3 – 4 hodiny (pohodovým tempom).
• Geológia: Andezitové pyroklastiká (vulkanický pôvod).
• Zaujímavosť: Výskyt hlaváčika jarného a panoráma sútoku troch riek (Dunaj, Hron, Ipeľ).

Príspevok Pohorie Burda, výlet vlakom na najjužnejšie a najteplejšie pohorie Slovenska. zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Novobančania majú šťastie, že ich mesto sa nachádza v krásnej prírode, uprostred hôr, ale i v tom, že je tu dosť ľudí, ktorí sa venujú budovaniu náučných chodníkov, rozhľadni na Háji, areálu pri Zvoničke... Dnes si dáme vychádzku po náučnom chodníku Vojšín

Je tu cítiť spätosť slávnej baníckej minulosti so súčasnosťou.

Nečudo, že moje vychádzky do okolia Novej Bane sú častejšie ako do iných kútov Slovenska. V utorok bol cieľom našej dôchodcovskej trojice náučných chodník Vojšín. Jeho začiatok sa nachádza v osade Stará Huta.

Stará Huta

Nemá zmysel čakať asi hodinu a pol na autobus, za ten čas cestu zo stanice do Starej Huty zvládneme pohodlne pešo, hoci po tvrdom asfalte.

Stará Huta je najmenšia časť mesta Nová Baňa. Prví osadníci sem prišli niekedy koncom 16. a začiatkom 17. stor. Prvá známa písomná zmienka pochádza zo 4. júna 1630. Ľudí sem prilákali bukové lesy. Drevo využívali na vykurovanie sklárskych pecí.

Sklárne produkovali laboratórne a tabuľové sklo, ako i sklo, ktoré potrebovali v baniach a hutách. Výrobky z tejto Sklenej Huty, ako vtedy osadu volali, odoberala najmä štiavnická Banská komora, ale vyvážali sa aj do Sedmohradska a Rakúska. Hoci tu pracovali zruční sklárski majstri, drevné bohatstvo sa rýchlo vyčerpalo. V roku 1762 huta zanikla, resp. ju presťahovali na Sihlu (okr. Brezno). Obyvatelia sa preorientovali na pastierstvo a na výboru dreveného riadu.

Vodopád

Prvoradou turistickou atrakciou Starej Huty je vodopád. Nevyniká síce výškou, padá asi len päť metrov, ale nachádza sa v krásnom prírodnom amfiteátri budovanom skalnými, andezitovými stenami. Sklený potok si prehrýzol cestu zhruba v jeho strede.

V roku 1977 sa dostal Starohutský vodopád pod zákonnú ochranu. Dôvodom je aj cenné rastlinstvo a živočíšstvo jeho okolia. V potoku údajne doteraz žijú raky, bežným vtáčikom je na tečúce vody viazaný vodnár potočný, v bukovom dreve sa vyvíjajú larvy roháčov veľkých, z plazov by sme tu mohli natrafiť i na nášho najväčšieho hada - užovku stromovú.

V Novej bani aj na Javorí

V súvislosti so Starou Hutou a jej vodopádom jedna staršia príhoda. Aj ja som vyrastal na Starej Hute, ale nie na tejto novobanskej, ale v Javorí (dnes okres Detva). Občas sa tam vraciam ako turista. Po návrate z vychádzky sme čakali na autobus, keď sa pri nás zastavil cykloturista, vyčerpaný šliapaním do pedálov hore ponad Klokoč. Pýtal sa nás na vodopád.

Nuž, nepotešili sme ho, keď sme mu vysvetlili, že vodopád, ktorý hľadá, sa nachádza poriadne ďaleko, vari sto kilometrov od nás. Ale aj tá naša Stará Huta v Javorí a jej okolie sú turisticky príťažlivé. Určite sa tam vrátim. Ale späť na náučný chodník Vojšín.

Od vodopádu vedie vpravo popod bralný rad a na schodnejšom mieste hore ním na vyhliadku Jašekova skala. Tu je síce nový drevený panel, ale zatiaľ bez informačnej tabule. Podobne je tomu aj na ďalších štyroch zastávkach, ale zrejme v krátkom čase ich vynovené opäť osadia.

Z brala sa otvára výhľad najmä na východ, na Štiavnické vrchy s dominantným Sitnom.

Pokračujeme pohodlne lesnou cestou. Občas trochu klesne, aby sme si vzápätí užili ďalšieho kratšieho výstupu. Pri samote so zamknutými dverami i studňou si doprajeme občerstvenie.

Novobanské Štále

Kopy skál v lese svedčia, že kedysi boli aj tu pasienky. Tie spolu so štálmi sú typické pre rozsiahly laznícky novobanský chotár, resp. pre chotár susedných obcí Malá a Veľká Lehota. Aj skupiny domov, ku ktorým nás vyviedla lesná cesta, má prostý názov Chotár. To máme už za sebou zastávku na Sedlovej skale s výhľadom na novobanské štále.

Z Chotára pri pohľade smerom k Veľkému Inovcu nám padne do oka biela plocha snehu. Je to lyžiarsky areál Drozdovo, kde zrejme využívajú umelé zasnežovanie, hoci aj na miestach, ktorými prechádzame, nachádzame v tieňoch posledné zvyšky snehu.

Novobanské štále

Bujakov vrch

Značky náučného chodníka (a zároveň modré turistické značky) nás privedú na Bujakov vrch (751,1 m n. m.). Oči i dušu potešia bohaté porasty poniklecov veľkokvetých, ktoré sú od roku 1997 pod zákonnou ochranou. Zdá sa, že majú pravdu tí ochranári, ktorí tvrdia, že pravidelné pasenie pomáha chrániť populácie týchto i ďalších vzácnych druhov jarných rastlín.

Na devínskych stráňach sa pasú kozy, na Sitne ovce a tu, na Bujakovom vrchu, ako názov, ale i suché lajná, sú v službách ochrany prírody kravy.

Na Vojšín

Ďalší pohodlný úsek lesom a pasienkami a posledný výstup na lúčnatý Vojšín. Na samotný vrchol (818,9 m n. m.) nejdeme.

Krásne panorámy sa otvárajú už z rozsiahlych lúk okolo starého kríža, pri ktorom vyrástli novodobé "orientačné body" - stožiare slúžiace najmä tomu, aby ani tu nezostali naše mobily hluché.

Kamenné more

Schádzame do Malej Lehoty. Náučný chodník sa končí pri kamennom mori - rozpadajúcom sa andezitovom, lávovom prúde spred 14 a pol milióna rokov, ako nás poučí informačná tabuľa. Dozvieme sa z nej, že Malá Lehota sa prvýkrát spomína v roku 1388 a okrem centrálnej dediny ju tvorí 17 štálov.

Pri prechádzke by sme tu našli aj ďalšie zaujímavosti, ako sú kríže na cintoríne z 19. stor. vyrezané z hrubého kmeňa alebo prírodné rezervácie Sokolec a Jazvinská jaskyňa. Rušno tu býva najmä počas fašiangov, keď sa v Malej Lehote stretávajú gajdoši, gajdošské kapely a výrobcovia ľudových hudobných nástrojov.

Dnes sme boli opäť rýchlejší, ako bol plán našej vychádzky. Pri kamennom mori je autobusová zastávka a o desať minút máme spoj do Novej Bani a tam vlak do Zvolena.

Ďalší celkom vydarený turistický deň je za nami.

Príspevok Na novobanské štále po náučnom chodníku Vojšín zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.