Turecký Goreme národný park ponúka jedny z najmimoriadnejších prírodných a historických divov sveta. Objaviť prírodné divy Cappadocie sa dá v zástupe autobusom cez cestovku alebo lepšie nezávisle na divoko.

Toľko pokladov zapísaných v zozname UNESCO na jednom mieste ako v Cappadocii iba ťažko nájdete.

Pasabag Valley

Údolie Pasabag prezývajú tiež údolie hríbov. Pre skalné komíny v tvare húb. Je tiež známe ako Údolie mníchov, pretože tu kedysi žila náboženská komunita, ktorá vyrezávala svoje mníšske cely vysoko na vrcholoch útesov. Pripomenulo mi to bulharskú Aladžu. Jednu z týchto mníšskych ciel je stále možné navštíviť.

Devrent valley

Údolie Devrent sa nachádza asi kilometer od údolia Pasabag a 5 km od mesta Avanos na severných svahoch Aktepe. Po doline bolo roztrúsených niekoľko špicatých rozprávkových komínov s veľkými stonkami, ktoré sa rozprestierali v troch dolinách. Pripomenulo mi to dominanty parku Arches. Stĺpy a hríby vznikli rozličnou eróziou spodných tufových a pieskovcových sedimentov. Vrchné vrstvy, čapice, vode a vetru lepšie odolali.

Kaymakli

Podzemné mesto, ktoré bolo vytesané do zeme Cappadocie počas éry Hittie. Labyrint miestností prepojených tunelmi, ktoré siahajú osem poschodí hlboko do zeme môže byť objaviteľský program na celý deň. Ak nezablúdite.

Dnes sa však môžu návštevníci dostať iba na prvé štyri jeho úrovne. 

Prechádzka bludnými tunelmi a pohľad na životný štýl kresťanov, ktorí unikali pred arabskými a perzskými útočníkmi, je fascinujúcim zážitkom.

Rose valley

Ak sa vydáte pešo z Goreme cez vinice a záhrady objavíte krásne červené skalné útvary. Sú tu desiatky turistických chodníkov a je jedno, ktorý si zvolíte. Neobíďte Kolonlu Kilise (Stĺpový kostol), Hacli Kilise (Kostol Kríža) a Uc Hacli Kilise (Kostol troch krížov).

Cavusin

Cavusin je osada od Goreme vzdialená asi 2 km a nachádza sa na ceste Goreme – Avanos. Patrí medzi najstaršie osady v Cappadocii a panoramatický výhľad na obec od kostola sv. Jána Krstiteľa vás ohromí. 

Kostol Sv. Krstiteľa je tiež považovaný za najstarší v Cappadocii a zaujme pôsobivými rozmermi podobnými bazilike a tučnými stĺpmi. Cavusin Church je tiež známy ako Big Pigeon House Church, pretože sa na začiatku 20. storočia používal ako miestny dom holubov.

Kláštor Selime

Úžasný a ohromujúci skalný kláštor vytesaný v skale pozostáva z rozľahlej kuchyne, kostola, stajní s kŕmnymi žľabmi, galérie a krásnych stúpajúcich komínov.

Ihlara valley

Z kláštora Selime sa oplatí vydať na túru do údolia a pozrieť si domovy raných kresťanov. Rieka Melendiz preteká údolím a popri nej sú skalné domy a chrámy vytesané z okolitých tufov v údolí. Určite si pozrite Kokar Kilise (Voňavý kostol), Yilanli Kilise (Kostol hadov) a Kirk Dam Alti Kilise (Kostol sv. Juraja).

Pigeon valley

Údolie Pigeon sa nachádza sa na okraji Goreme, keď tam zablúdite, dajte si pozor na hlavu, pretože toto je územie holubov. V skalách nájdete vytesané stovky holubníkov. Dôvod je jednoduchý. Žijú s roľníkmi v symbióze. Holubí trus je tu bohatým zdrojom hnojív pre poľnohospodárske plodiny, popritom by ale trochu trusu mohlo pristáť aj na vašej hlave.

Goreme Esentepe

Kopce Goreme parku sú ideálnym miestom na zakončenie dňa. Ak sa zadarí počase. :-) 

Výhľadové plošiny poskytujú panoramatický výhľad na oblasť s rozprávkovými komínmi rôznych farieb. Bielej, žltej, ružovej, šedej a čiernej. Neskutočný zážitok.

S Cappadociou sa rozlúčime výhľadom na Ararat. Ararat je v súčasnosti neaktívny stratovulkán sčasti v Arménsku, z časti v Turecku, v pohorí Arménska vysočina. Jeho vrchol tvoria dva štíty Veľký Ararat, ktorý je zároveň najvyšším vrchom pohoria ako aj Turecka, a Kucuk Ararat s výškou 3 896 m n. m.

Príspevok Prírodné divy Cappadocie, Goreme National Park zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Hrebeň Veľkej Fatry je už dlhšiu dobu v našom hľadáčiku. A tak sme si tradične počkali na ten najupršanejší víkend mesiaca, lebo už vieme, že to vždy dopadne naopak.

Nie každý s nami však zdieľa tú istú filozofiu. Ako sa víkend približuje, aj diagnóz členov výpravy pribúda. V piatok večer tu už máme zapálené hrdlá, pulzujúce očné viečka, zabudnuté traumy z detstva a fantómove bolesti. Nuž nevadí, vyrážame traja.

Pripravení na drsné podmienky, už pri vystúpení z autobusu v Bielom Potoku začíname tušiť, že dnes nám zateplené softshelly k pohodliu neprispejú. Zhadzujeme vrstvy, a pokračujeme v termoprádle. Vasko vymýšľa novú outdoorovú kolekciu “Out&Chic”.

Okolo Vlkolínca

Z Bieleho Potoka vedie krásna nenáročná túra do UNESCO obce Vlkolínec s malebnou farebnou ľudovou architektúrou.

Vlkolínskymi lúkami sa spolu s množstvom výletníkov dostávame na Malinô Brdo. Predná strana žalúdka sa už takmer dotýka zadnej, a tak pred výstupom na Malinné zakotvíme na Májekovej chate na kapustnicu.

Malinné

Pozeráme spoza pohára kofoly smerom na Malinné. Obloha tmavne, moc sa nám to nepozdáva. Opýtame sa čašníčky, ako ďaleko to máme cez Malinné na Smrekovicu. Odpovedá diplomaticky:  “Možno štyri hodiny, mojim tempom osem, ale ja by tam nešla.” Nahne sa, že nám utrie stôl, ale rozmyslí si to. Vraj ho o chvíľu umyje dážď.

Nevdzávame to a začíname stúpať na Malinné. Všade v okolí sa preháňajú mračná, dážd vidíme snáď na všetky strany. Na nás však presvitajú lúče slnka a toto dramatické počasie nás sprevádza až na vojenskú zotavovňu Smrekovica.

V hotelíku Granit si užívame bryndzové pirohy, keď nás konečne dostihne dážd. Pri tanieri orechových šúľancov sa kvapky bubnujúce o okno príjemne počúvajú. Už o niečo menej príjemne sa počúva komentár zápasu Slovensko: Taliansko, kde to s nami vyzerá nevábne. Ešteže dopršalo a môžeme pokračovať ďalej na útulňu Limba. Tentokrát nás trochu aj ofrckalo, ale našťastie najväčšie dažde stále pozorujeme len na diaľku. Za to vibramy dostávajú na zablatenej ceste zabrať.

Útulňa Limba od Rakytovským sedlom

Útulňa Limba je malebné miestečko kúsok pod Rakytovským sedlom. Prespíme tu s pár spolunocľažníkmi na povale na matracoch a ochutnáme tunajšiu trnkovicu.

Útulňa Limba

Na druhý deň máme v pláne kratšiu 4-hodinovú túru na Borišov. Doobedňajšie škaredé počasie tradične Prespíme a vyrážame do hmlistého, ale našťastie už suchého dňa. Vasko lobuje za využitie zaručenej skratky popod Rakytov. “Cestička” ako lusk, opatrne brázdime príkre mokré svahy a snažíme sa nestretnúť medveďa. Po chvíľke váhania sa však napájame späť na hrebeň, prejdeme cez Čierny kameň a Ploskú už sa kocháme výhľadmi na chatičku pod Borišovom.

túra na Borišov

Borišov je taká krásna strmá hora, na ktorú veľa ľudí iba pozerá. Väčšina takýchto “pozorovateľov” príde po celodennej túre na Chatu pod Borišovom a opakovane napĺňa rokmi overený scenár. Základná idea je vždy rovnaká. Osviežiť sa na chate, vybehnúť si na Borišov a pokračovať vo večernej zábave. Priemerný pozorovateľ to naozaj myslí úprimne.

Tí presvedčenejší, tzv. “vonkajší pozorovatelia” vyjdú z chaty, a dostávajú sa do druhého dejstva-  s ustarosteným výrazom si premeriavajú oblohu nad Borišovom, a spolu s ostatnými vonkajšími pozorovateľmi zhodnotia, že ako skúsení horali sa nebudú hnať do zlého počasia a správať sa nezodpovedne. Strmý stúpak vedúci k vrcholu predsa za mokrého počasia bude úplne neschodný.

Druhá kategória- “vnútorní pozorovatelia”- tento fakt zhodnotí už cez okno chaty a neunúva sa vystrčiť von ani len nos. Toto je naša kategória. Nie, že by sme nechceli, ale pred Borišovom sa vždy opustíme.

Už to tak bude, že na Borišov sa snaď vydriapeme jedine ak bude zaradený do cieľov Reštart challengu. Raz za život sa to musí podariť, dávam si predsavzatie. Ale až nabudúce...

Chata pod Borišovom

Na chate pod Borišovom máme z pekla šťastie. Náhodou sa uvoľnili tri miesta na prespatie a tak sa nám ujde miesto na posteliach v inak plne obsadenej chate. Náležite do oslavíme soletkami a rumom za posledné drobné pri večernej partii Fazulí. Vasko sa rozčuľuje, že Nika naschvál primiešala do hry Zelený fazol, ktorý už bol dávno zasadený. Ale vieme, že to nemohlo byť naschvál, Nika má predsa dobré srdiečko.

Fazole nájdeš tu, mastíme ich stále. Tretí deň vyrážame zavčasu. Cesta na Ostredok je sychravá, stretávame minimum ľudí. Odfotíme sa na oboch potenciálnych vrcholoch Ostredku, lebo nevieme, ktorý je ten nový najvyšší.

Krížna

Trielime k druhému hlavnému cieľu nášho výletu. Krížna so svojim vysielačom sa týči už z diaľky, a pekne na ňu pripeká. Zrazu prechádzame do letného pásma a mraky sa na nás mračia už len z diaľky. Z Krížnej každý znalecky menuje vrcholy a pohoria naokolo. Ešteže tam majú náučné tabule, ktoré nás vyvedú z omylu.

Krížna

Majerova skala

K Starým Horám, kde nás už čaká zaparkovaný tátoš, schádzame cez malebnú Majerovu skalu. Cestou smútime pri pohľade nad zašlou slávou schátranej sedačkovej lanovky z Tureckej.

Majerova skala je so svojimi príkrymi vápencovými stenami a úžasnou flórou unikát, vyhlásený za prírodnu pamiatku. Z jej vyhliadkových skalných plošín vidíme cieľ našej cesty- Staré Hory ako aj panóramu okolitých hôr.

Tešíme sa, že do Starých hôr cez Majerovu skalu schádzame, a nejdeme naopak. Vyzerá to pekný stupáčik.

Po zostupe padne posledná kávička a bryndzáky a hor sa domov. Pekný víkend za nami a dopĺňame dva splnené ciele - Malinné a Krížnu.

Dáte niektoré kopce challengu 7 kopcov 3 jazerá s nami?

Základné informácie máte, už len prihlásiť sa, obuť topánky, nasadnúť na bicykle a vidíme sa na niektorom z kopcov! Budeme radi, ak sa zúčastníte aj fotosúťaže a podelíte sa o svoje zážitky z túr fotografiami / článkami alebo dobrými radami a odporúčaniami. 

Príspevok Túra hrebeňom Veľkej Fatry od Malinného po Krížnu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Reštartni sa v Kolumbii

Mesiac v Kolumbii na ochutnanie tejto krajiny je len jednohubkou, po ktorej sa ti naštartuje metabolizmus. Vo víre rytmov salsy, cumbie či bullerengue, omámený chuťami exotických ovocí a arómou 100%-nej arabici, sa pretancuješ koloniálnymi mestami, džungľou, širokými plážami, kávovými farmami, karnevalmi a miestnymi tradičnými zábavami La Parranda, len aby si ťa krajina omotala ešte väčšmi a tebe sa ťažko odchádzalo.

Obsah

• Medellín
• La Piedra del Peñol
• Guatapé
• Cartagena
• Minca a Národný park Tayrona
• Costeño beach
• Cali
• Bogotá
• Tipy, triky, zaujímavosti:

Medellín

Kolumbia, neslávne preslávená Pablom Escobarom, narkobarónmi a drogovým násilím sa rýchlo spamätáva zo svojej krvavej minulosti a hýbe sa míľovými krokmi vpred. Tento posun je najviac badateľný v meste Medellín, ktoré bolo dlhé roky považované za jedno z najnebezpečnejších miest sveta. Dnes Medellín prekypuje čulým ruchom, turizmus sa naštartoval na plné obrátky. Vďaka lanovkovému systému metra a vonkajším eskalátorom sa podarilo spojiť aj odľahlé chudobné štvrte (barrios) v kopcoch s centrom, čím sa otvorili nové pracovné príležitosti pre najchudobnejších obyvateľov. Unikátne metro sa pre medellínčanov stalo symbolom znovuzrodenia a obnovy mesta, z bojového rajónu drogových kartelov, paramilitantov a guerrily na modernú, živú metropolu.

Svedectvá vojnových čias, ako aj prehliadku najzaujímavejších (a všadeprítomných) graffiti ti priblíži zaujímavá Comuna 13 tour - free tour, prehliadka po jednom z najchudobnejších barrios v Medelline. Skvelý úvod pre pochopenie drogovej minulosti mesta a jej vplyv na súčasnosť.

La Piedra del Peñol

Jednodenný výlet z Medellinu ťa zavedenie na jeden z najčarovnejších výhľadov Kolumbie - La Piedra del Peñol. Na túto vyše 200 m vysokú skalu sa nedostaneš zadarmo. Okrem vstupného ťa totiž čaká výstup vyše 700 schodmi vybudovanými v záreze skaly a už samotný výstup je zážitkom- nielen pre teba, ale aj pre ďalšiu stovku turistov pred a za tebou.

Turistické miesta, ako všade na zemi, sú preťažené návalmi turistov, takže aj tu platí, čím skôr sa na vyhliadku vyberieš, tým menej ľudí. Samotný El Peñol je úctyhodnej veľkosti, 200 metrov skaly, ktoré vidíš nad zemou, tvorí len 1/3 jeho celkovej výšky.

Výhľad z vrchu El Peñolu stojí za všetku námahu. Okolitá krajina bola v šesťdesiatych rokoch zatopená pre účely novej vodnej elektrárne, a ako jedna z výnimiek vo svete zanechala nádherné následky na krajine. Panoráma prepojených jazierok a desiatok ostrovčekov sa stala pre Kolumbiu ikonickou a patrí k must-see krajiny.

Guatapé

Súčasťou tours na El Peñol je aj návšteva mestečka farieb a zócalos- Guatapé. Tradícia zócalos tu začala okolo roku 1919. Na spodnej časti fasád domov sú umiestnené pestrofarebné trojrozmerné dlaždice (zócalos) s rôznymi motívmi. Tradične sú na nich vyobrazené produkty, ktoré rodina v danom dome vyrábala, ale aj osobné záujmy a presvedčenia jeho obyvateľov. Farby domov, ako aj zócalos, podliehajú schváleniu špeciálnej mestskej komisie, pre zachovanie tradičného vzhľadu mesta. Guatapé je výbuchom farieb, kaviarničiek a skvelého streetfoodu. Určite neprehliadni najfarebnejšie námestie Plazoleta de los Zócalos.

Cartagena

Koloniálne čaro Cartageni nás úplne pohltilo. V spleti farebných uličiek štvrte Getsemani sa ukrýva množstvo hipsterských hostelov, reštaurácií, salsa clubov, streetfoodu a jazykových škôl, v okolí Plaza de la Trinidad to žije vo dne v noci. Táto bývalá chudobnejšia časť mesta je dnes obľúbeným útočiskom backbackerov, zato tzv. ciudad amurallada (opevnené mesto, kde bývala vyššia trieda), si zachováva charakter turistického centra s množstvom dizajnových hotelov a značkových butikov- nákupný raj v kolumbijskom štýle.

Panoráme mesta dominuje obrovská pevnosť Castillo de San Felipe de Barajas zo 16. storočia.

Cartagena je ideálnym miestom na zlepšenie španielčiny. Okrem mestských pláží môžeš podniknúť výlety na neďaleké ostrovy, napr. Tierra bomba alebo Rosario, alebo si užiť bielučký piesok na Playa Blanca. Treba sa však obrniť božou trpezlivosťou voči plážovým predajcom všetkého-čo-nechceš, ktorí sa objavujú s frekvenciou 12 ponúk za minútu.

V centre mesta sa nachádza množstvo jazykových škôl s kurzmi rôznej intenzity, vrátane kombinácie španielčiny a salsy alebo španielčiny a dobrovoľníckej činnosti pre tých, ktorí nechcú byť len obyčajnými turistami, ale chcú pomôcť tím, čo to potrebujú a spoznať život na lokálnej úrovni. My sme strávili na kurze jazykovej školy Nueva Lengua dva týždne, čo nám v kombinácii s Duolingom dalo dobrý jazykový základ pre ďalšie mesiace na cestách po Južnej Amerike. Nueva Lengua okrem výletov v okolí organizuje aj rôzne voľnočasové aktivity a rozlúčková party na konci každého mesiaca je v tradičnom pompéznom kolumbijskom štýle- nesmie chýbať 16-členná kapela a la parranda - hudobno - tanečný pochod cez celé Getsemani. V noci sú tu tiež populárne party busy Chiva, ktoré ťa prevezú cez niekoľko vychýrených podnikov. Štúdium španielčiny je tu veru zábavou a kurzy si môžeš skombinovať cez jednu školu vo viacerých mestách - väčšinou Cartagena, Medellín a Bogotá.

Minca a Národný park Tayrona

Minca je útekom z hluku a stresu veľkých miest, jedna z najlepších zastávok nášho cestovania po Kolumbii. Táto malá podhorská dedinka, len 20km od prímorského letoviska Santa Marta, je rajom pre backpackerov. Do povedomia turistov sa dostala len v posledných rokoch, odvtedy sa tu vynorilo množstvo skvelých hostelíkov, výborných reštaurácii či piváreň Nevada Cervezeria, priamo v lone prírody. Zároveň je Minca svojou podhorskou klímou príjemným osviežením oproti horúčavám karibského pobrežia v okolí Santa Marty.

My sme sa ubytovali v skvelom hosteli Casa Loma, vychýrenom pre najlepšie výhľady na západ slnka v Mince. Ponúka spanie v hamakách, bungalovoch alebo súkromných izbách. Z izby El Mirador dovidíte až na pobrežie Santa Marty.

Po nejakom čase v Kolumbii zistíš, že decibelom všadeprítomnej kolumbijskej hudby, hlučným motorom vytrubujúcich áut, pokrikujúcim predajcom s megafónmi, sa takmer nedá uniknúť, bez ohľadu na to, kde si. V Mince treba stráviť aspoň dve noci. Je skvelá na chilloutík a dobitie energie. Množstvo hostelov ponúka hodiny jogy pri východe slnka a rôznorodé (nielen) vegetariánske pochúťky. V okolí môžeš ísť na viacero menej ci viac náročných túr džungľou, s bohatou faunou a flórou, na ktoré nepotrebuješ sprievodcu.

Prečo je Minca taká skvelá? Je tu kľud.

Luc Etovo

Nás najviac oslovila cca 7-hodinová túra Los Pinos. Je to príjemný okruh o dĺžke cca 20km, pri ktorom nastúpaš okolo 900 výškových metrov. Nie je to zadarmo, najmä v horúčavách. Našťastie väčšina trasy je v tieni stromov a cestou narazíš na tie najlepšie prírodné atrakcie okolia. Rozhodne sa oplatí za malý poplatok osviežiť v príjemne chladnej vode vodopádu Marinka.

Cestou milovníci kávy ocenia možnosť navštíviť kávovú farmu La Victoria, či už na prehliadku farmy alebo len na šálku kávy s typickým banana bread. Na túru treba repelent.

Ďalšia pekná cca 3-hodinová okružná túra vedie cez kakaovú a kávovú farmu El Paraiso de Tuki ku kaskádam Pozo Azul, kde ťa čaká ďalšia super kúpačka, ale aj viac turistov.

Ak máš čas a väčší rozpočet, populárnym je 4-6 -denný trek džungľou Ciudad Perdida, tzv. Stratené mesto. Jedná sa o trek k archeologickému nálezisku z doby kultúry Tayrona zo začiatku 9.stor. NL, po ktorej je aj nazvaný Národný park Tayrona. Na tento relatívne náročný trek spleťou džungľovych cestičiek sa dá ísť len so sprievodcom a ceny sa pohybujú okolo 350 USD (2019). Okrem toho sa v národnom parku Tayrona dá podniknúť množstvo pekných výletov, treba si však cez stránku NP rezervovať vstup, na mieste býva často zástup turistov a vpúšťajú len obmedzený počet. Taktiež treba mať so sebou medzinárodný očkovací preukaz s očkovaním na žltú zimnicu.

Raz za čas (rok a viac) je v celom parku uzávera, cca na mesiac. Väčšinou termín uzávery zverejnia len niekoľko dní/ týždňov vopred. Toto bol aj náš prípad, keď park uzavreli doslova pár dní pred naším plánovaným príchodom. Treba sledovať stránku NP.

Costeño beach

Veľké množstvo známych kolumbijských plaží je preplnených, turistických a pôsobí tak trochu ako kolotočiareň. To však rozhodne neplatí pre Costeño beach, približne hodinu autobusom od Santa Marty. Costeño Beach je rajom surferov a milovníkov šantenia vo vlnách. Na širokých plážach nenájdeš predajcov, ani davy ľudí. Príjemne tu pofukuje vietor a dajú sa tu požičať surfy za relatívne dobré ceny.

Costeño Beach Surf Camp ponúka super ubytko - od kempingu vo vlastnom stane, cez bambusové bungalovy, po ubytovanie v apartmánikoch priamo pri pláži. Taktiež organizujú salsa, karaoke a sushi nights! Tiež jedno z našich TOP miest v Kolumbii.

Cali

Cali je hlavné mesto salsy. Ak patríš k milovníkom tohto tanca, Cali je dôležitou zastávkou na tvojej ceste. Kluby vyhrávajú do skorého rána a cez deň môžeš pokračovať nespočetnými kurzmi salsy. Okrem toho sa v centre okolo peknej, hoci nevábivo zaváňajúcej rieky Río Cali, nachádza množstvo pekných kostolíkov ako Iglesia Ermita, Iglesia de San Francisco, Iglesia Metropolitana de San Pedro, či Iglesia de San Antonio, v rovnomennom parku nad mestom. Mestu dominuje socha Krista so skvelými panoramatickými výhľadmi. V porovnaní s inými mestami v Kolumbii nás architektúra Cali až tak nestrhla. Rozhodne však stojí za zastávku, ak sa chceš poriadne zabaviť a vytancovať.

Cali má dodnes neblahú povesť nebezpečného mesta, o čom svedčia každoročné veľké straty na životoch spojené najmä s drogovým násilím. Po zotmení a v kluboch je potrebné byť veľmi ostražitý a chudobnejším štvrtiam sa úplne vyhýbať.

Bogotá

Hlavné mesto Kolumbie je plné kontrastov, farieb a pouličného umenia. Vedľa tradičnej býčej arény vyrastá najvyšší (a nedokončený) mrakodrap, popri mierumilovných kostolíkoch môžeš spoznávať budovy dobre známe zo seriálu Narcos, na námestiach od pouličných predajcov kúpiš “big-ass ants” (sušené mravce s “veľkými zadkami”) aj pravé, či falšované smaragdy.

Hlavné historické centrum La Candelaria je kombináciou farebných koloniálnych domčekov s napaditým street-artom a republikánskych budov.

Hlavné námestie, Plaza de Bolívar, je nekonečenou manéžou “artistov”, fotolám, pretekov morčiat, balónov, samozvaných umelcov a všetkého, čo ti napadne. Vedľa katedrály Catedral Primada de Bogotá stojí nová verzia Palacio de Justicia (Justičného paláca), ktorý bol v roku 1985 zničený nájazdom ľavicovej guerrilovskej skupiny M-19, podporenej Pablom Escobarom. Pri útoku sa im podarilo spáliť celý súdny archív s inkriminujúcimi spismi a medzi množstvom obetí bola aj takmer polovica sudcov Najvyššieho súdu. Aj toto je jedna z tvárí Kolumbie.

Na vyhliadku zo svätého vrchu Monserrate (3 152 m n.m.) sa dostaneš švajčiarskou zubačkou vedúcou cez tunel, alebo pešo (približne za hodinu). Z vrcholu sa naskytujú krásne výhľady na Bogotu a okolité hory.

Bogotá je po Sucre (resp. La Paz) a Quite tretím najvyššie položeným hlavným mestom sveta, s priemernou nadmorskou výškou podobnou Gerlachu. Pre ľudí, ktorí sa normálne nepohybujú v nadmorskej výške okolo 2 600 m n.m. môže byť náročnejšia fyzická aktivita problematickou a rýchlo sa zadýchajú. Okolité hory zadržujú oblačnosť, čo spôsobuje takmer každodenné rýchle zrážky. Cez deň je teplota príjemná, noci sú však v Bogote chladné.

Ak si chceš prezrieť Bogotu zo sedlovky, rozhodne nevynechaj 4-hodinovú Bogotá Bike Tour. Za tento čas stihneš okrem centra navštíviť aj parádny ovocný a kvetinový trh Paloquemao, čokoládovňu, pražiareň kávy, býčiu arénu a chudobnejšie a pofidérne časti mesta, vrátane bogotského Red Light Districtu, či zahrať si absurdnú hru Tejo.

Čo to je tejo? Zavedú ťa do betónovej katakomby, a tam hádžeš šutre na hlinený terč, v ktorom sú vložené papieriky naplnené pušným prachom. Ak trafíš, počuť to na pol ulice a piješ pivo. Pivo piješ, aj ak netrafíš. Vskutku surreálna záležitosť, ktorú by sme sami od seba nikdy neobjavili.

Múzeá Bogoty rozhodne stoja za návštevu. Pre všetky straky vrelo odporúčam Museo del Oro (múzeum zlata), ktoré je jedným z najlepších svojho druhu v Južnej Amerike. Museo Histórico de la Policía ponúka zaujímavú expozíciu venovanú národnej polícii a tajným službám a obsahuje aj artefakty, ako mobilný telefón Pabla Escobara, cez ktorý sa ho podarilo vystopovať, vrátane častí odevu, ktoré mal na sebe pri dolapení a zastrelení. Fanúšikovia sochárskeho a maliarskeho umenia by rozhodne nemali vynechať Museo Botero, ktoré okrem iného, zastrešuje vyše stovky diel kolumbijského národného umelca Fernanda Botera. Jeho autorský rukopis je nezameniteľný, priprav sa na fenomenálnu explóziu kyprých tvarov, oblosti a naivity.

Tipy, triky, zaujímavosti:

Kolumbijská káva

Kolumbia patrí spolu s Brazíliou a Vietnamom k trojke najväčších svetových exportérov kávy. Kavovníku arabskému (Coffea arabica) sa tu darí najmä vďaka nadmorskej výške (okolo 1300- 2000 m n.m.), priaznivým teplotám 18°- 24° C, výživným vulkanickým pôdam a dostatočným zrážkam (ročne približne 2000mm). Kolumbijskú arabiku dostaneš takmer všade vo svete… okrem Kolumbie. Najlepšie zrná totiž putujú na export a Kolumbijčania pijú “nesku” a podobné delikatesy. V mestách veru musíš vyslovene pátrať po dobrých kaviarňach, nám sa osvedčila sieť San Alberto. Určite stoja za návštevu priamo kávové farmy, ktorých je tu neúrekom. Kolumbia pestuje najmä 100%-nú arabiku s rôznymi ovocnými dochuťami, vďaka zámerne vyberanému typu ovocia pestovanému na pôde pri kávovníkoch. Ak nie si fanúšikom kyslastých káv, až tak si nepochutíš.

Prehliadky kokaínových a marihuanových plantáží

Sú ojedinelé, ak však na nejakú natrafíš, oblúkom sa jej vyhni. Majitelia plantáží neradi vidia turistov na svojich poliach, čo sa už kruto vypomstilo minimálne jednému takémuto sprievodcovi, ktorý za ponuku podobných tours zaplatil životom (vrátane celej jeho rodiny). Turistov po niekoľko hodinovom zadržiavaní nakoniec prepustili. Obchod s kokaínom v Kolumbii naďalej prekvitá, dokonca v ešte väčšom rozmere, ako za čias Pabla Escobara a s drogovými gangmi sa neoplatí zapliesť. Rozdiel oproti minuosti je ten, že teraz ho už nesprevádza (v takej miere) otvorená drogová vojna a verejná brutalita.

Kolumbijské ovocie

Kolumbia má spolu z Brazíliou jednu z najbohatších biodiverzít sveta, od registrovaných druhov rastlín, vtáctva, po rozmanitosť krajinných typov. Milovníci ovocia si tu prídu na svoje. Nájdeš tu niekoľko stoviek druhov ovocia, spomedzi ktorých určite vyskúšaj guanabanu, granadillu, lulo, uchuvu, zapote, tomate de arbol (stromová rajčina), pitahayu, moru, atď atď… V obchodoch mávajú obmedzenú selekciu, radšej zájdi na obrovské ovocné trhy. Sú sami o sebe zážitkom. Čaká ťa koštovačka, zjednávanie cien (z ktorého nikdy nevyjdeš víťazne) a správna trhová atmosféra. Stojí za to ísť na trh vrámci food tour, kde ti guide podrobne vysvetlí, čo presne ješ, ako sa to volá a pestuje.

Bezpečnosť

Kolumbia je dnes omnoho bezpečnejšia, ako v minulosti. Treba však dodržiavať základné pravidlá bezpečného cestovania, vyhýbať sa chudobným štvrtiam a tzv. červeným zónam v mestách, oblastiam hraničiacim s nepokojnou Venezuelou, cestovať oficiálnymi taxi službami (ale aj uber sa nám dobre osvedčil), nevystavovať na verejnosti drahé šperky, mobilné telefóny, hodinky, nenosiť pri sebe veľkú hotovosť, iba drobné, ktoré rovno “odovzdáš” prípadnému útočníkovi. Kokaín na ulici ponúkajú za lacno, ale jeho spotreba je aj v Kolumbii ilegálna. Pozor na sypanie omamných látok do nápojov v kluboch. Vždy so sebou nos kópiu pasu.

Platba kartou

V Kolumbii pri platbe kartou vždy vyžadujú pas/ID.

WiFi a dáta

Vo väčších mestách na niektorých verejných priestranstvách nájdeš viac či menej fungujúcu verejnú wifi. Ak cestuješ v Kolumbii dlhšiu dobu, oplatí sa kúpiť si za lacný peniaz mesačnú sim kartu operátora Claro, s dátami a dobrým pokrytím.

Víza, mena a povinné očkovania

Na cestu do Kolumbie postačuje slovenským občanom cestovný pas platný minimálne ešte 6 mesiacov od vstupu na územie Kolumbie. Bezvízový vstup sa týka turistických, obchodných a služobných ciest, ktorých dĺžka v jednom polroku neprekročí 90 dní. Návštevníci Kolumbie majú povinnosť preukázať sa Medzinárodným očkovacím preukazom o absolvovaní očkovania proti žltej zimnici. Odporúča sa očkovanie na hepatitídu typu A a B. V Kolumbii sa platí kolumbijskými pesos (COP). 1 EUR= približne 3600 COP (marec 2019).

Čo viac dodať ku Kolumbii?

Čítať o nej nestačí, radšej ju choď zažiť na vlastnej koži. Rozhodne nebudeš sklamaný:)

Príspevok Reštartni sa v Kolumbii zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Súľovské skaly so svojimi skalnými vežami, strmými bralami a bizarnými kamennými útvarmi, patrili jednoznačne k highlightom výzvy 7 kopcov 3 jazerá. 

Zakempovať s Lejdy

Na jednu z najmalebnejších túr na Slovensku som sa vybrala počas posledných dní babieho leta, s mojim polobelgičákom Lejdy. Tá ešte nestanovala, a tak som sa rozhodla spestriť jej panelákový život novým dobrodružstvom. Máme naplánovaný okruh zo Súľova cez Roháčske sedlo a sedlo pod Bradou.

Do kempingu v Súľove prichádzame za tmy. V stane zima ako vo vlčej jame. Je tu ľudoprázdno a zjavne sme jediné noclažníčky. Recepčná z kempu sa pýta, či sa nebojíme tam spať- ona by sa vraj bála. Promo zvládnuté na jedničku.

Kemp máme celý pre seba. Zatiaľ však presne netuším, čo sa nachádza okolo nás. Celkom sa teším, že mám so sebou psa. Keď však Lejdy pochopí, že v tom stane naozaj mienime spať, vyklepaná ako pokrievka na hrnci sa schúli do pelechu a ňufák zaryje pod môj spacák. Toľko k ochranárskym policajným belgičákom.

Zobúdzame sa do hmly, skaly ešte nevidno. Ráno je už o jednu flísku teplejšie. Náš kemping-platz nakoniec za dňa vyzerá oveľa prívetivejšie ako za tmy.

Do hmly sa nám zatiaľ nechce veľmi ponáhľať, a tak nám raňajkový servis a balenie stanu trvá ako láska Angeliky k Žofrému. Naše ráno urýchli až nečakaný príchod psa Baskervillského. Do troch minút máme zbalené a z bezpečia auta pozorujeme, ako si postupne meter po metri značkuje celý kemp.

na Roháčske sedlo

Túru začíname zo Súľova po modrej smerom k Roháčskemu sedlu. Trasu máme “big dog friendly”, takže sa snažíme vyhýbať dlhším rebríkom, ktoré sú najmä na žltej značke v okolí Šarkanej diery, či na zelenej značke cez Súľovský hrad. Na druhej spomínanej by pre vačšinu psov nemali byť rebríky problém, vedia ich obehnúť alebo ich môžete preniesť. Naša Lejdy je však stress-dog s nejakým tým kilečkom navyše, takže ideme trasy bezrebríkové. Ak máte podobné peripetie s vašim chlpáčom, skúste túto trasu:

Modrá zo Súľova na Roháčske sedlo- zelenou až na “Pod Roháčom”- po červenej cez “Lúku pod hradom” späť až do Súľova. Prikladám mapu a link na trasu tu.

Zraková pyramída

Asi po 15-tich minútach stúpania po modrej značke narazíme na unikátnu drevenú inštaláciu umelca Juraja Gábora- Zrakovú pyramídu. Keď sa pozriete prierezom v zadnej časti  skrz 18-metrovú konštrukciu, kopíruje prirodzený záber vášho pohľadu. Zároveň poskytuje turistom prístrešok za zlého počasia. Malo by sa jednať o dočasnú 5-ročnú inštaláciu, takže ak máte príležitosť, určite sa pri zrakovej pyramíde zastavte.

Za pyramídou cesta pokračuje popri ohrade pre ovce smerom k lesu, aj keď značky v tomto úseku moc nehľadajte. Držte sa popri plote, naľavo od vás. Snažím sa nevyľakať ovečky s Lejdy a spôsobiť tak hromadný exodus a chaos na lúke. Ovečky však so záujmom podídu bližšie k Lejdy a tá, s chvostom stiahnutým až k predným labám, práši do lesa.

Súľovské skaly

Jesenný les okolo nás šumí a na cestičku padá pestrofarebné lístie z okolitých, prevažne bukových lesov. Z plytkých pôd brál a skalných chrbtov vyrastajú pôvodné borovice lesné (Pinus sylvestris), na chladnejších severných stenách môžete sporadicky nájsť aj tis obyčajný (Taxus baccata).

Unikátna poloha Súľovských skál spôsobuje, že sa tu prelínajú teplomilné aj horské druhy machov, kveteny a lesných spoločenstiev.  Keďže sme tu v strede týždňa, na okolí niet okrem lesnej zvery a veveríc, ani živáčika.

Už o chvíľu sa zo zeme začínajú vynárať prvé skaliská. Pomedzi hustý les ich občas človek ledva zazrie, ale čoskoro začínajú mohutnieť a naberať monumentálne rozmery. Súvrstvia treťohorných zlepencov dolomitov a vápencov miestami dosahujú výšku až 500 m.

Pukliny v skalách tvoria jaskynky rôznych veľkostí a ja dumám nad tým, či na Súľove majú medvede. Začínam si pospevovať o decibel hlasnejšie.

Vyhliadky všade

Kamarát Patrik ma upozorňoval na značenú vyhliadku, ktorú nesmiem minúť. O chvíľu však zisťujem, že takéto vyhliadky sú na každom kroku a veru tažko sa rozhodnúť, ktorú vynechať.

Záver našej trasy tvorí príjemné klesanie po červenej značke širokou lesnou cestou, až do centra Súľova. V Jednote schmatneme kakaovník a po šoférskom pressíčku zamierime domov za partiou na rebierka.

Cieľ máme za sebou a niečo mi hovorí, že sa sem ešte určite zopárkrát vrátime. Viac nápadov k túram v okolí Súľova nájdete tu.

Príspevok Súľovské skaly „dog-friendly“ štýlom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ako si vybrať správnu outdoor výbavu?

Nákup outdoor výbavy- pre niektorých voľnočasová aktivita, pre iných bolehlav. Ani jeden extrém nie je ideál. Pri prvom ti pri aktuálnych cenách balancia účtu ľahko padne na nulu. V druhom prípade následky nevhodnej výbavy a podcenenie vysokohorských podmienok všetci dobre poznáme zo správ o teniskových turistoch vo Vysokých Tatrách.

Výber outdoorovej výbavy je vášňou množstva horomilov.

Určite poznáš ten pocit, keď ideš po nákupnom centre, trpíš a pohoršuješ sa, ako môže niekto vyhodiť 150 € za džínsy. Predražené kiná, rawcaky a dizajnové hipster ponožky. Ľudia v nákupných centrách, podliehajúci davovému šialenstvu, míňajú drahocenný čas a peniaze, ktoré nemajú na veci, ktoré nepotrebujú. Stará známa pravda.

A potom vedľa výkladu zlatníctva zbadáš oázu spásy. S tlčúcim srdcom vstúpiš do outdoor obchodu. A zbytočnosti nadobúdajú užitočnosť. Z predraženej saténovej šatky sa stáva nepostrádateľná buffka s novým jesenným dizajnom, ktorá ťa ochráni pred októbrovými orkánmi. Miesto grafitovej winter-parky s kožušinovou cicou za 200 € ti kvapká slinka nad gore-texovou bundou za 400, nevyhnutnou na prežitie drsných hrebeňoviek.

Wind-stopper, merino, primaloft, vibram, cuin... to je báseň pre ucho správneho horala.

Now and then

čo bolo “in” a “out” v minulosti?

Kedysi to bolo jednoduché, keďže nebolo na výber. Ľudia sa navliekli do kožušiny alebo oblečenia z prírodných tkanín impregnovaných živočíšnym tukom, stuženým rastlinným olejom či voskom. Vážili tonu a síce ti v nich teplo bolo, ich nevýhodou bola nulová priepustnosť. To znamená, že zvonku síce nenatieklo, po chvíľke sa však staroveký Pepa tak či tak kúpal v jazierku vlastného potu.

Dnes pokrokové materiály a nové technológie umožňujú, aby si sa pri vonkajšej aktivite cítil/-a skvelo a mohol/-la sa sústrediť výlučne na výkon. Všetko je paropriepustné, vzdušné, nepremokavé, vetruodolné, ultraľahké, ultrapevné a hlavne - ultradrahé. Preto si väčšina horalov svoju turistickú výbavu vyberá uvážene a kúpe obyčajne predchádza online prieskum, skúšanie a porovnávanie - a najmä nekonečné diskusie.

Outdoorová komparatistika

Horali dokážu stráviť hodiny vo vášnivých debatách o tom, či je eVent lepší než Gore-Tex, či má Polartec NeoShell dlhšiu životnosť ako Pertex Schield, či je dryshell naozaj dry, či je husacie perie lepší izolant a či vlastne nevyskúšať radšej labutie či pštrosie, etc., etc., … Je to celá veda, tzv. “outdoorová komparatistika”, v ktorej existuje nekonečno odborníkov. Nikto tomu vlastne nerozumie, ale každý o tom vie veľa povedať. V jednom sa však všetci komparatisti zhodnú. Obchod s outdoor výbavou je pre horala niečo ako alexandrijská knižnica pre starovekého učenca a nech už preferujete taký materiál a značku, či onaký, každý si tam niečo nájde.

Si styler alebo šanovač?

Správny styler predtým, než sa pustí do akejkoľvek aktivity, je po zuby vyzbrojený najmodernejšou katalógovou výbavou. Štýlový look a kvalita ho naštartujú, minimálne na úvod. Potom je to už len a len o pevnej vôli, a často výbava končí na spodku šuflíka po prvej fotke na Instagrame.

Potom sú aj takí, ktorí šanujú. Na svoju novú páperku pozerajú do šatníka s posvätnou úctou, ako stará mater na svätý kríž nad postelou. Takú investíciu neradno poškodiť a tak šanujú a šanujú v skrini, a na hory chodia v storočných “panelpantsoch”, ktoré im nie je ľúto zničiť.

Goretex

Tiež som tak trochu šanovač. Nedávno sa mi dostala do rúk moja prvá goráčka. Nedes sa, dnes už gore-texky kúpiš aj s modernejšou “eko-friendly” verziou bez PFC. Predtým som využívala lacnejšie varianty membrán, ktoré však dlhú životnosť nemali a v konečnom dôsledku som na nich preplatila (a premrzla). Keď som uvidela v obchode na vešiaku visieť krásnu slivkovú goráčku s logom veľryby (áno, asi patrím aj ku “stylerom” :-) ), nevedela som odolať. O značke Ternua som dovtedy nepočula, je u nás relatívne nová na trhu. Úvodná testovačka bola psychicky náročná.

Prvá gore-tex bunda, to je posvätný artefakt a na Kozom Chrbte nad Donovalmi zrovna ukážkové počasie nebolo. Brodili sme sa v snehovej brečke, po chvíli sa pridal snehodážď. Každá kvapka na novučičkej škrupke bolela ako rana dýkou. Hovorím si, nezúfaj, veď len napĺňaš jej predurčenie. Odvtedy máme za sebou vyše ročnú testovačku. Úspešne sme spolu prežili takmer všetky druhy klímy- od zimných hrebeňoviek a skialpov na slovenských horách, cez prudké dažde novozélandského južného ostrova, chlad Patagónie, premenlivosť škótskej vysočiny, až po ostré zimné vetry palestínskych púští. Síce je o pár gramov tažšia, než jej drahšie varianty od porovnateľných značiek, po technickej stránke ma ani raz nesklamala. Niet nad staré dobré osvedčené materiály.

Ako teda nakupovať?

Nákup outdoorovej výbavy by sa mal riadiť zopár základnými pravidlami. Na hory nepotrebuješ skriňu plnú dizajnovej garderóby. Sám/-a aj prídeš na to, že by si na to minul/-a niekoľko výplat. Namiesto toho si radšej nechaj poradiť skúsenejšími horalmi, pozri si recenzie a investuj do jednej špičkovej veci svojho druhu. Jednotlivé značky si prever a otestuj sám, každý má svojich obľúbencov.

Základom je kvalita, spoľahlivosť a overenosť. Jednak ti pri vhodnej starostlivosti vydrží roky, jednak ťa neprekvapí napríklad premoknutím pri prvej hrebeňovke. Keď človek natrafí na niečo nové, kvalitné a ešte dobre vyzerajúce, je to jedna radosť. Následky nevhodnej výbavy a podcenenie vysokohorských podmienok všetci dobre poznáme zo správ o teniskových turistoch vo Vysokých Tatrách.

Tak sa radšej zodpovedne vybav a nebuď ananás na snehu.

Príspevok Outdoor shopaholic: ako si vybrať trekovú výbavu? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Nedávno sme vám priniesli úryvok z knihy Andreja Tichého Cesta na ropnú plošinu - príbeh z prostredia, ktoré je pre väčšinu ľudí úplne neznáme. Andrej sa do sveta súčiastok, rúr, vrtákov, betónu a ocele vrátil niekoľkokrát a v rozhovore nám okrem iného prezradil aj to, ako prebieha život na tejto impozantnej železobetónovej konštrukcii zapustenej do morského dna.

[pl_section section="popthumbs" id="1122411484"]

Andrej, nepoznám veľa ľudí, ktorí by sa odvážili takto radikálne zmeniť svoj život zo dňa na deň. Odsťahoval si sa do Nórska bez prípravy, bez znalosti jazyka a krajiny. Čo ťa k tomuto rozhodnutiu viedlo?

Ahoj, možno to tak vyzerá, ale bol to dôsledok situácie, ktorá trvala nejakú dobu. Asi ako keď má niekto nadváhu a zrazu sa rozhodne, že ide začať behať. Tak nejako sa to stalo mne. Doviedla ma k tomu hlavne moja vtedajšia životná situácia. Proste som si povedal, že to treba zmeniť a spravil som to.

S prácou na ropnej plošine si nemal žiadnu predošlú skúsenosť. Ako sa ti podarilo dostať až tam?

Bol to celkom dlhý proces. Začal tým, že som sa presťahoval do Nórska, naučil sa nový jazyk a našiel si prácu. Všetko do detailu popisujem v mojej knihe Cesta na ropnú plošinu.

Čo ťa na práci najviac lákalo? Bola to vidina dobrého zárobku, či túžba zažiť niečo jedinečné, čo sa nepodarí každému?

Bola to kombinácia dobrodružstva s vidinou zarobenia peňazí na konci. Ísť na miesto, kam sa väčšina ľudí nedostane. Zažiť niečo exotické. O plošinách som sledoval dokumenty v televízii, asi to ma tak nadchlo. Začal som o tom snívať a išiel som si za tým.

[pl_section section="popthumbs" id="385420434"]

Aké konkrétne podmienky si kladú zamestnávatelia pri výbere uchádzačov na prácu na ropnej plošine?

Na to je veľmi ťažké odpovedať. Na plošine je od upratovača po inžiniera zastúpená asi každá profesia. Na každú pozíciu sú iné požiadavky. Ale vo všeobecnosti musíte zvládnuť kurz, kde vás pripravia na možnosť núdzového pristátia helikoptéry na mori.  Nestáva sa to často, ale každý musí byť pripravený na možnosť, keď helikoptéra pristane na mori a prevráti sa dole hlavou.

Do práce na plošine si určite nastupoval s istými očakávaniami. V čom sa život na plošine najviac líšil od tvojich predstáv?

Asi najviac človek čaká, že tam bude striekať ropa zovšade a budú tam pobehovať ľudia špinaví od ropy. V skutočnosti to vôbec nie je také kovbojské. Sú dva druhy ropných plošín. Vrtné, to sú tie čo sa primárne zaoberajú vŕtaním a budovaním vrtu a ťažné, tzv. produkčné plošiny. Ja som bol na tej, čo už produkovala ropu z morského dna. Takže tam sa človek do kontaktu zo striekajúcou ropou nedostal. Je to relatívne čisté miesto. Všetko je funkčné a má svoj význam. Presne zorganizované do detailov. Na všetko existuje nejaký plán, procedúra. To ma prekvapilo asi najviac.

Pracujú na plošine prevažne Nóri?  Ako si sa popasoval s nórčinou?

Sú určité spoločnosti, ktoré majú normu, že musia zamestnávať minimálne 70% Nórov. Na niektoré plošiny sa dostanete iba ak ste brat, kamarát, alebo rodina s niekým. Funguje tam silné rodinkárstvo. Dobré pozície sa dokonca v minulosti dedili z otca na syna. Pre mnohých to je štýl života, ktorý žije už druhá, tretia generácia. Samozrejme sa na plošiny dostalo množstvo cudzincov. Angličtina je bežný komunikačný jazyk. Ja som sa naučil po nórsky a viem sa bez problémov dohovoriť. Mám certifikát na úrovni B2.

Aké dlhé sú turnusy na ropnej plošine?

Štandardne sú to dva týždne. Niekedy sa môže stať, že kvôli zlému počasiu neodletíte na čas, alebo niekto nepriletí, a tak musíte pracovať nadčas. Je to kráľovsky zaplatené a aj napriek tomu, že sa vám nechce, stoji to za to. Pracuje sa rôzne. Najlepšia rotácia je štyri týždne doma a dva v práci, ale sú aj tri týždne doma dva v práci, no i dva a dva.

Ako sa trávi voľný čas na ropnej plošine? Pivko po smene nehrozí?

Na plošine nie je žiadny alkohol. Nemôžete ho tam ani priniesť. Platí tam absolútny zákaz. Práve tu som pil asi prvýkrát nealko pivo a dokonca nealko víno. Voľný čas mnohí trávia v spoločenských miestnostiach. Sú tu aj pre fajčiarov aj pre nefajčiarov. Spravidla je tam veľká telka a množstvo pohodlných sedačiek. Taktiež býva na plošine kino, alebo možnosť požičať si dvd. Na každej izbe je televízor a internet. Ak máte chuť byť sami, môžete ležať na izbe a pozerať telku, alebo volať rodine. V herni bývajú šípky, playstation. Ja som rád chodil do fitka. Na plošine je síce malé, ale človeku dobre padne  trochu si zabehnúť na páse, alebo zacvičiť si. Po fitku dobre padla sauna.

To, že zárobok na ropnej plošine je oveľa lákavejší ako slovenský plat, nemusíme spomínať. Je však lukratívny aj v porovnaní s pre nás vysokými nórskymi platmi “onshore”?

Závisí to od toho, s akým „onshore“ platom to porovnávate. V zásade to, čo robí „offshore“ tak dobre plateným, je to, že dostávate za každý deň asi 1 200 NOK (cca 120 EUR) extra za to, že ste tam. Plus dostávate príplatky za nočné, víkend… Predstavte si, že ak ostanete týždeň dlhšie, lebo niekto ochorel, tak vám ten týždeň zaplatia 100 % príplatok 24 hodín denne. To vám môže spraviť aj 7 000 EUR. Samozrejme všetko závisí na vašej pracovnej zmluve. Aj na plošine sú ľudia, ktorí zarobia menej. Ale ak napríklad robotník, čo stavia lešenie, žije v Poľsku, tak sa mu to stále oplatí. Štyri týždne je doma a tam by toľko nikdy nezarobil.

[pl_section section="popthumbs" id="1292461461"]

Tvoja kniha Cesta na ropnú plošinu zožala veľké úspechy. Je to tvoja knižná prvotina?

Áno, je to moja prvá papierová kniha. Veľmi ma teší pozitívna spätná väzba od ľudí. Dáva mi to energiu do ďalšieho písania. Chcel by som poďakovať všetkým mojim čitateľom, veľmi si to vážim.

Máš aj svoj vlastný blog andrejtichy.com, na ktorom okrem užitočných informácií o živote a práci v Nórsku uverejňuješ aj svoje poviedky. Kedy v tebe skrsol nápad stať sa spisovateľom?

Asi sa to stalo niekde na ceste životom. Proste ma to napadlo a spravil som to. Riadim sa dosť intuitívne. V živote skúsite mnohé veci, ale niektoré vám idú akosi lepšie, sami od seba. Ja som tak stretol písanie. Je to činnosť, ktorá ma baví a robím ju s radosťou, o to viac ma to baví, že to ľudia radi čítajú.

Venuješ sa aj fotografii, dokonca si vydal e-book  Ako fototiť polárnu žiaru. Si samouk, alebo sa venuješ fotografii profesionálne?

Fotografia je tiež moja vášeň. Som samouk, bol som na mnohých workshopoch. Veľa mi dalo aj niekoľko ročné členstvo vo fotoklube v Stavangeri. Učil som sa z kníh a samozrejme najviac sa naučíte pri práci. Foteniu som sa venoval aj profesionálne, mal som živnosť a fotil som svadby, deti, rodiny dokonca domy pre realitku. Všetko to boli výborné skúsenosti a som za ne vďačný.

Kde žiješ teraz a ako vidíš svoju najbližšiu budúcnosť?

Žijem v blízkosti mesta Oslo. Pracujem a študujem informatiku. Úplne mi to zmenilo život. Informatika je úžasný odbor a niektoré predmety úplne hltám. Je to neuveriteľné, čo všetko sa deje na pozadí nielen napríklad tejto stránky alebo zariadenia, na ktorom čítate tento rozhovor. Moju najbližšiu budúcnosť vidím v IT. To je primárne oblasť, do ktorej v súčasnosti vkladám najviac energie. Asi preto aj menej píšem, lebo čas venujem štúdiu. Na písaní je však super jedna vec. Nie je to ako s cvičením, že keď neprídete mesiac na tréning, nevládzete a ste pozadu. Písanie vám nikam neutečie a keď sa po mesiaci, po roku znovu do toho pustíte, spravidla ste plný nových informácií a nápadov.

Úryvok z knihy Cesta na ropnú plošinu, “Úrad”, si môžete prečítať tu. 

Kúpiť knihu

Príspevok Andrej Tichý o svojej Ceste na ropnú plošinu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pred pár dňami sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá kniha o inšpiratívnom príbehu chalanka z Banskej Bystrice, ktorý sa rozhodol splniť si svoj sen- a to nie hocijaký. Rozhodol sa dostať sa z banskobystrického paneláku do Nórska na ropnú plošinu. Kniha ma úplne pohltila a najbližší deň v práci som strávila ponorená v príbehoch o ťažkej drine v nórskych mliekarňach, ukrutnej zime a strastiplných i  úsmevných príhodách o "spolupráci" s nórskymi úradmi.

Prinášame vám úryvok z Andrejovej "Cesty na ropnú plošinu" a čoskoro sa možete tešiť aj na rozhovor s autorom:

Úrad

Posledné listy už dávno opadali zo stromov. Chrbát ma už nebolel, účty som si platil z domu. Za tri mesiace sa mi nepodarilo zohnať si prácu. Bol som oficiálne nezamestnaný. V tej dobe to fungovalo tak, že ak ste v predošlom roku zarobili nad určitú sumu, mali ste nárok na 67% z tej sumy, ako podporu v nezamestnanosti. Mal som šťastie, vyšlo mi to. Musel som pár týždňov počkať, kým príde nový rok. Nezačal sa úplne ideálne. Môj spolubývajúci si našiel frajerku a oznámil mi, že sa odsťahuje k nej. čo som, samozrejme, chápal, ale urobilo mi to dosť veľký škrt cez rozpočet. Keďže moja podpora nebola až tak veľká, nemohol som si dovoliť platiť za celý dom sám. Musel som si začať hľadať nové bývanie, čo ma vôbec netešilo. Ešte väčší problém bol, že som si vôbec nevedel nájsť prácu a ani to nevyzeralo, že za tých pár mesiacov sa to má zlepšiť.

Stál som na priedomí. Snežilo a pomedzi vločky som vyfukoval cigaretový dym. Keď sa teplý dym dotkol vločiek, zmizli. Vyparili sa. Tak sa vyparujú aj moje peniaze do vzduchu, napadlo mi. Áno! Presne tak. Na papier som si napísal môj príjem. Mínus suma, koľko ma stojí bývanie,  rovná sa, čo mi zostane. Nič moc, pomyslel som si. A to ešte tretinu peňazí miniem na cigarety. Potom prídem na úrad práce a tam ma odbijú. Prešla mnou zlosť. Aby som ušetril, našiel som si ubytovanie na odľahlom mieste. Viac ako dvadsať kilometrov. Bolo to len zopár domov. Viac ako dvadsať, menej ako štyridsať. Blízko pláže. Bolo tam počuť more, a chceli za izbu toľko, čo som si mohol dovoliť. Zobral som to. Izba bola rozľahlá, s veľkými oknami. žiadna pivnica a ako bonus – v dome bývali Poliaci. čo už, povedal som si zase raz. Vnútorne som súhlasil s tým, že budem bývať na konci sveta pod jednou podmienkou. Musím sa odtiaľ posunúť, musím sa dostať na ropnú plošinu! Na to som tu. Znova som si napísal na papier moju finančnú situáciu. Výsledok bol ten istý.

Niekedy to tak v živote býva, že tá najväčšia kríza, do ktorej sa dostanete, vás má niečomu naučiť. Minimálne sa musíte naučiť, ako sa z toho dostať. Ja som pochopil, že vždy existuje východisko. Spravidla to nikdy nie je nič príjemné, ako napríklad sedenie na káve.

Prestanem fajčiť! Potrebujem peniaze! A tak som prestal fajčiť. Vypočítal som si, že za peniaze, ktoré neprefajčím, si môžem zaplatiť kurz nórčiny. To som urobil hneď, keď som zbadal, že sa začína na budúci týždeň. Tým pádom som neminul peniaze na cigarety a mohol som sa začať učiť nórčinu.

Každá cesta sa začína prvým krokom. Aj tá moja sa začala. Na večernej škole sme sa stretli v triede zvláštny mix. Väčšinou to boli ženy, to sa mi páčilo. V zadnej lavici sedeli aj dvaja chlapi. Ja som okupoval prvú lavicu, hneď pred učiteľkou. Staršia pani, ktorá mala po sebe biele chlpy. Bola milá a na tvári mala napísané: mám rada mačky. Bola veľmi trpezlivá, za to som jej doteraz vďačný.

Boli to zvláštne večery. Dvakrát do týždňa som sa v triede učil základné veci. čítal som nahlas nórsku abecedu: „Áá, bé, sé...“ „Volám sa Andrej, som zo Slovenska. Hľadám si prácu.“ Robili to všetci okolo mňa, tak mi to neprišlo až také čudné. Bol som najaktívnejší na celom kurze. Niekedy som mal pocit, že ja som jediný, čo sa niečo pýta. Všetci dohromady nemali toľko otázok ako ja. Niekedy ma učiteľka zastavovala, aby aj ostatní mali priestor. Keďže všetci sedeli za mnou, nevidel som ich otrávené pohľady.

Po dvoch týždňoch, asi dvesto otázkach, čo som sa opýtal panej na kurze, mi to doplo: Veď ja viem nórsky! Asi sedem viet, ale viem. Na papierik som si napísal pár fráz a dal som si ho do vrecka. Pomsta je sladká.

Na úrade práce som si odtrhol tri papieriky s číslom. Počkal som. Keď prišla na mňa rada, sadol som si oproti starej známej pani. Určite sa na mňa tešila, len to nedávala najavo. Vytiahol som si papierik z vrecka a spustil som.

„Dobrý deň!“ pozdravil som po nórsky!

„Dobrý,“ odpovedala a snažila sa zakryť prekvapenie.

„Volám sa Andrej, som zo Slovenska a hľadám si prácu,“ v duchu som bol na seba hrdý, ako mi to ide. Pani niečo odpovedala, bolo to však nad moje schopnosti porozumieť.

„Chcem ísť na kurz!“ prečítal som z papierika.

Z toho, čo mi povedala, som pochopil, že nie. Pritvrdil som teda. Prečítal som ďalšiu frázu: „Ja mám nárok na kurz.“

Nevzdávala sa, znova ma odbila: „Chcem si nájsť prácu, pomôžte mi,“ to bola posledná možnosť na mojom ťaháku.

Pani znova nič. Tak ideme znova dookola: „Dobrý deň! Volám sa Andrej, mám 23 rokov a som zo Slovenska. Hľadám si prácu,“ to bolo asi všetko, čo som vedel.

Pani sa začala hmýriť na stoličke. Zacítil som z nej diskomfort. Ide to dobrým smerom, pomyslel som si. Znova niečo povedala, no ja som jej vôbec nič nerozumel.

„Dobrý deň, hľadám si prácu, volám sa Andrej a som zo Slovenska,“ zopakoval som jej.

Pani vyzerala, že ide zomrieť a potrebuje zachrániť. Pokývala hlavou a rukou ukázala na dvere. Po anglicky mi povedala: „You, go home!“ stlačila gombík a na displeji naskočilo ďalšie červené číslo. Zúfalá pani si vydýchla. Ja som s pocitom najväčšieho šťastia vytiahol z vrecka číslo, ktoré bolo na obrazovke a položil som ho na stôl predo mnou.

„Dobrý deň, volám sa Andrej, som zo Slovenska a hľadám si prácu,“ povedal som mojou dva týždne pilovanou nórčinou.

Naširoko otvorené oči a ústa prezrádzali, ako je rada, že stále sedím oproti. Ten deň som tam bol skoro hodinu. Vyzerala, že chce utiecť z práce. Na konci jej galejí som povedal: „Zajtra prídem a odtrhnem si desať čísiel!“ .....

A ako to celé dopadlo? 

[pl_section section="elements" id="1491920656"]

Prečítajte si v knihe nášho kamaráta a blogera Andreja Tichého.

Viac o autorovi:

Andrej Tichý (1986) je rodák z Banskej Bystrice, ktorému sa podarilo splniť si svoj sen o práci na ropnej plošine v nórskom Stavangeri. Vo svojich 23 rokoch sa vybral hľadať ho do dvetisíc kilometrov vzdialenej krajiny. Cieľavedomý muž, známy svojimi blogmi na sme.sk, vynaložil maximálne úsilie a tak dosiahol svoj cieľ. Od roku 2009 žije v Nórsku, kde sa aktuálne venuje fotografovaniu a písaniu. Na jeho webovej stránke www.andrejtichy.com ho môžete spoznať o trochu viac a to najmä vďaka jeho blogom, prostredníctvom ktorých zdieľa svoje myšlienky, názory a skúsenosti či zážitky z jeho pôsobenia v tejto severskej krajine.

Príspevok Úryvok z knihy Andreja Tichého: Cesta na ropnú plošinu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ternua je značka, ktorá oblieka dobrodruhov, ktorí majú v sebe ducha prírody. Ľudí, ktorí hľadajú energiu v prírode aj vďaka vysoko výkonným technickým odevom, ktoré Ternua prináša v jedinečnom dizajne. Ternua je značka, ktorá chráni planétu aj ľudí a prepája to symbolom, ktorý predstavuje vzťah medzi oboma.

Ternua nepredáva iba oblečenie ... Predáva myšlienku toho, prečo toto oblečenie nosiť.

vrátiť planéte to, čo nám dala, rešpektujúc prírodu a ľudí bez toho, aby sme zničili ich podstatu.

Ternua je značkou pre tých, ktorí trávia čas v prírode, cestujú, vyhľadávajú a nájdu ... pre tých, ktorí sa spájajú s prírodou a vysielajú signál k ostatným na ochranu prírody.

Toto posolstvo sa nesie naprieč všetkými výrobnými i marketingovými procesmi, kvalitou produktov, inováciami, ktoré firme umožňujú vyvinúť pokročilejšie a udržateľnejšie riešenia, ktoré hľadia do budúcnosti. Každý z našich krokov musí byť v súlade s podstatou značky Ternua. Kompletnú kolekciu Ternua na Slovensku nájdete teraz na predajni a v e-shope Outdoorkemp.

Príspevok Outdoorkemp predstavuje značku Ternua zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.