Výlet začal v Hnúšti pri autobusovej stanici. Nášho štvorkolesového tátoša sme zaparkovali pred miestnym hostincom a vydali sme sa po zelenej turistickej značke, ktorá kopírovala trasu železničnej trate. Rozhodli sme sa objaviť Kliešte na Laze.

Náučný chodník Hnúšťa

Prešli sme priecestím a začali stúpať do kopca. V lese okolo nás sa tiahol potôčik. V tomto období vykúkali spopod spadnutého lístia rastlinky Zubrovníka šupinatého (foto dole). Je to pekná ale parazitická rastlina, ktorá čerpá živiny z koreňov listnatých stromov. Popadané stromy na chodníku sme preliezli bez problémov.

Prekérie s vodou

Pokračujeme v stúpaní, preskakujeme potôčik. Po ľavej strane sa vynára záhradkárska oblasť, čo zodpovedá moju otázku, odkiaľ sa tu berú tie odpadky. Míňame prameň, ktorý je autorom nášho potôčika, ale vo vnútri je taký špinavý, že nás odradil pomyslieť na to, že si doplníme fľašu vodu. Neďaleko prameňa sa nachádza cisterna, tam voda vyzerala pitnejšie.

Zelená značka nás ženie do ďalšieho kopca. Táto časť lesíka vo mne vyvoláva klaustrofóbiu, pretože tu stromy rastú dosť nahusto.

Cesta Márie Széchy

Napájame sa na zvážnicu. Odkryl sa nám aký taký výhľad na obec Polom po ľavej strane. Po našej pravici zas máme výhľad na Hnúšťu.

Na náučný chodník sa dá v okolí Hnúšte vyjsť na troch miestach – od Kadlubu, zo sedla Brezina, alebo z časti Polom. Na chodník sa dá napojiť aj po zelenej turistickej značke priamo z Hnúšte. Keďže náučný chodník kopíruje trasu historickej Cesty Márie Széchy medzi Muráňom a Fiľakovom, nejedná sa o okruh. Celý náučný chodník sa dá prejsť aj na bicykli.

Zvážnica začne klesať a my prichádzame k rázcestníku Laz. Tu sa napájame na červenú značku, ktorá je známa ako Cesta Márie Széchy, ktorá spája Muránsky a Fiľakovský hrad vzdialený 83 km.

Skvelý tip na ďalšiu turistiku, tak kto by sa rád pridal budem rada. Rada ju s niekým absolvujem.

Vstupujeme na krásne lúky, kde sa nám otvorili neskutočné výhľady, ale my ďalej stúpame za kliešťom. Hore sa totiž nachádza rovnomenné dielo, ktoré nás do týchto končín vlastne nalákalo.

Kliešte na Laze

Kliešte zapísali aj v knihe Slovenských rekordov. Ich výška je 5.4 m a váha okolo 2 t. Vyrobil ich kováčsky umelec Martin Jackuliak a osadil ich na túto vyhliadku v roku 2021.

Výhľady na Slovenské rudohorie sú tu neskutočné, aj keď je zamračené.

Po našej ľavici smerom na Hnúšťu vidieť Sinec, Ohrablo a Ostrú. Pred nami sa týči obec Polom a po pravici vyniká svojím podobným tvarom ako Klenovský Vepor kopec s názvom Železník.

Vysoké pece na okolí

Za dobrého počasia tu krásne vidieť aj štíty Nízkych Tatier. Ak by ste tu ale stáli pred 120 rokmi, tak by ste výhľady nemali žiadne. Nachádzali sa tu bukové lesy, ktoré na začiatku 20. stor. vyrúbali na výrobu dreveného uhlia. To zhltli vysoké pece v Hnúšti - Maši, v Tisovci a v Likieri - tá posledná bola prvá koksová pec na území Slovenska.

Objavíte aj dve lanové dráhy. Jedna viedla ponad dedinu Polom a prevážala magnezit do Burdy do hačavskej magnezitky a druhá viedla zo Železníka do Likiera. Dodnes sú tu stĺpy vysokého napätia. Mala dĺžku 13 km a v dobe najväčšej slávy prepravovala 700 ton železnej rudy denne.

Návrat do Hnúšte

Keď sme sa nabažili výhľadmi a dozvedeli sa pár infošiek, nastal čas návratu do Hnúšte. Rozhodli sme, že pôjdeme po červenej do sedla Brezina a odtiaľ po cyklotrase do Hnúšte. Z lúky sme prešli do lesíka a príjemným klesaním sme po čase míňali súkromný majetok, kde bolo upozornenie na fotopasce.

Od sedla Breziny a cyklistického rázcestníka Hnúšťa - Brádno nás čakalo 5 km asfaltovej turistiky až do Hnúšte, lebo sme si neboli isté vedľajšími chodníčkami. Kliešte na Laze nesklamali.

Príspevok Objavili ste už Kliešte na Laze zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Užili sme si nenáročný výlet na Pustý hrad nad Zvolenom. Pozývam vás na okruh, ktorí zvládnu aj sviatoční  turisti. Tento výlet je o poznávaní dávnej histórie spojený s nádhernými výhľadmi.

Pusťáčik

Aj tak ho volá moja známa nordikáčka (nordic walking) zo Zvolena, ktorú môžete stretnúť pri jej tréningu.

Pustý hrad, známy ako aj Starý zvolenský hrad Vás prekvapí svojou rozlohou. Najskôr mu pripisovali celkovú rozlohu 7.6ha, ale asi sa scvrkol a terajšie zdroje uvádzajú 4.7ha. Aj tak nestráca na svojej dominante a môžeme  ho považovať za najrozsiahlejšie stredoveké hrady. Skladá sa z dvoch častí. Horného a Dolného hradu, ktoré sa nachádzajú na okraji sopečného pohoria menom Javorie.

Pustý hrad

Patril medzi najvýznamnejšie hrady Uhorska. Vznik hradu sa predpokladá okolo 11 stor., ale hrad je opradený legendou o neľútostom boji medzi obrovským jeleňom a vojvodom Boršom. Na mieste padlého jeleňa dal v 13.stor.  postaviť kamenný hrad, ktorý sa volal Jelení a keď časom začal pustnúť, tak ho premenovali na Pustý hrad.

Hrad bol vyhľadávaným miestom pre panovníkov. Belo IV. si tu vydal svoju dcéru Konštanciu.

História hradu

Ďalším správcom hradu bol župan Demeter, ktorý sa preslávil falšovaním mincí a v dôsledku tohto konania obsadilo hrad vojsko Matúša Čáka, ktorý hrad ovládal. Po jeho porážke nastalo obdobie vrcholového rozkvetu v 14. stor. keď sa zvolenským županom stal Donč, pretože bol pravou rukou Karola Róberta z Anjou. Jeho kamarátstvom  získal veľkú moc a vplyv. Smrťou Donča sa zvolenská stolica rozpadla na nové stolice Oravy, Turca a Liptova.

Úpadok hradu za Jiskru

Úpadok nastal v 15. stor., keď v hrade mal hlavné slovo Ján Jiskra, zastupujúci práva v Uhorsku pre kráľovnú Alžbetu. Jeho najväčším nepriateľom bol Huňady, ďalší uchádzač o kráľovskú korunu a tak v roku 1451 zvolenské sídlo vypálil a porazil ho v bitke pri Lučenci. Hrad pustol a slúžil už len na pozorovanie okolia a vysielanie varovných signálov v období osmanského ohrozenia a po ich vpádoch v 17. stor. stratil hrad význam.

Zimný výlet na Pustý hrad

Naše auto sme zaparkovali na parkovisku, ktoré sa nachádza pri rázcestniku pod Dráhami. Listnatým lesom sme začali stúpať po modrej turistickej značke. Sneh nám vŕzgal pod nohami a niektorí sa kochali krásou okolia, iní funeli do kopca. 

Dračí zub

Prvou zastávkou bola skala Dračí zub. Je to vyhliadka, kde uvidíte Zvolen a zvolenskú kotlinu. V zimnom období si tu treba dávať veľký pozor, hrozí tu pošmyknutie a pád.

We climbed the serpentines further down the blue road a few meters high and reached the Lower Castle of the Deserted Castle. Here we had another beautiful view of Zvolen and a defensive wall stretched behind us.

Dolný hrad

Vošli sme na nádvorie Dolného hradu. Zvlneným terénom po rúbanisku sme sa dostali až k vstupnej bráne a po nej míňame skalnú ihlu, ktorá slúžila v minulosti ako veža. Ďalšie stúpanie nám spríjemňujú drevené sochy vládcov a po vystúpaní po schodoch sa už dostávame do areálu Horného hradu.

Horný hrad

Hneď som sa zastavila pri soche Ondreja III. a kochala sa výhľadmi. Od Kremnických vrchoch, Veľkej Fatry, Nízkych Tatier cez Ľubietovský Vepor po Poľanu. Po mojej pravici by sa mala nachádzať cisterna v Dončovom hrade, ktorá bola ukrytá pod snehom a tak sa brodíme v snehu opačnou stranou k ďalším zachovaným častiam hradu.

Poslednou stavbou Horného hradu bola pre nás hlavná vstupná brána. Potom už len klesáme stále po modrej značke až po cyklistický rázcestník. Tu sme sa napojili na cyklochodník. Celé klesanie dávame po spevnenej ceste v lesnom prostredí. Vyšli sme pár metrov od rázcestníka pod Dráhami, kde sme náš výlet aj začali.

Užitočné informácie

Trás na Pustý hrad je niekoľko, preto si Vašu trasu môžete kombinovať ako chcete, či už na pešo alebo bajku. V areáli nad Dolným hradom sa nachádza aj bufet, ktorý je celoročne otvorený cez víkendy a počas letných prázdnin každý deň. A dokonca vraj môžete stretnúť tajomného mnícha, ktorý sa túla po zvyškoch hradieb a štrngá kľúčmi od pivnice. Turistov láka do pivnice, kde im chce ukázať zlato, striebro a drahé kamene. Je vraj zakliaty a kliatby sa zbaví len vtedy, ak za seba nájde náhradníka.

V neďalekých Štiavnických horách je tiež Pustý hrad (Štiavnica) tak si ich nepomýľte. Výlet na Pustý hrad začína pod Zvolenom.

Príspevok Výlet na Pustý hrad, jeden z najrozsiahlejších na Slovensku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Túlačky okolo prameňov Ipľa a Rimavice s výhľadom od Ľubietovského Vepra cez Nízke a Vysoké Tatry až po Klenovský Vepor. To bol naplánový cieľ túlačiek v Podpoľaní s parťákmi s rovnakou tuláckou krvnou skupinou ako ja.

Prameň Ipľa

Keďže klasický okruh k prameňu Ipľa máme obehaný už viackrát a taktiež aj trasu z dedinky Lom nad Rimavicou, rozhodli sme sa preskúmať ďalšie chodníčky.

Náš štart začal od rázcestia Polianky. Cyklochodníkom sme striedali les so zasneženými lúkami s pohľadom nedotknutej prírody. Sem tam v diaľke bolo vidieť nejakú tú samotu. Pred Čierťažou, keď sme vyšli z lesa sa nám po našej pravici ako prvá odhalila Kráľová hoľa.

Čierťaže

Za smerovníkom  Čierťaže sme zišli pár metrov po modrej, kde sa nám odhalili Nízke a Vysoké Tatry. Tatry sme mali naservírované ako na tácke, stačilo si vychutnávať ten oku lahodiaci moment.

Od rázcestníka Čierťaže sme sa napojili na červenú turistickú značku. V tejto časti sme stretávali plno bežkárov, ktorí si tiež vychutnávali skvelé počasie s výhľadmi ako pre Bohov. Ako sme postupovali ďalej, odkryl sa nám za chrbtom Klenovský Vepor a po strane Sihlianska planina a obec Lom nad Rimavicou, ktorú založil gróf Forgáč pre goralských pastierov dobytka a lesných robotníkov.

Hrebeňom sme ďalej postupovali červeným značením a opäť sa nám otvárali nové pohľady na Ľubietovský Vepor a Poľanu.

Informačná tabuľa nás prinútila zastaviť sa a venovať chvíľku ticha pre obete leteckej katastrofy. V lete 1956 tu zahynulo 21 československých dôstojníkov. Na ich pamiatku bol na tomto pietnom mieste osadený kríž s pamätnou tabuľou a pred nejakým časom tu začali vysádzať aj stromčeky.

Prameň Rimavice

My sme sa ďalej vybrali smerom k Lomu nad Rimavicou, chceli sme nájsť prameň Rimavice, len bohužiaľ pod snehovou pokrývkou sa nám to nepodarilo. Premeň nie je nijak značený a tak sme sa opäť vrátili k pamätníku. Náš výlet sme nasmerovali k druhému prameňu a to k prameňu Ipľa. Cestu nám lemovali ihličnaté stromy, ktoré sa  skláňali pod ťarchou snehu.

Prameň Ipľa

Samotný prameň je ukrytý v drevenej búdke. Je tu aj ohnisko s prístreškom, kde si viete v teplejších mesiacoch poopekať nejakú tú lakocinku. Na informačnej tabuli sa dozviete zaujímavosti o samotnej rieke. Napríklad, že je dlhá 123km a časť rieky je samotnou hranicou…

Napojili sme sa na červeno-modrú turistickú značku, kde sme sa asi na šiestom kilometri vybrali neznačenou trasou. Stále sme lemovali Ipeľ. Cesta bola nedotknutá, sem tam sme objavili stopy vysokej zveri či líšky a tak sme si prešľapávali chodník. Na križovatke lesných ciest sme odbočili doľava. Obchádzali náučný chodník až sme sa napojili na cyklotrasu, kde sme náš výlet začali. Túlačky okolo prameňov Ipľa a Rimavice sú príjemnou túrou v každom ročnom období.

Príspevok Túlačky okolo prameňov Ipľa a Rimavice zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Práve mi vyskočila spred roka spomienka, ako sme sa túlali miestami, kde sa pred pár stáročiami túlal aj samotný Jánošík pri návšteve svojho kamaráta Tomáša Uhorčíka alias Martina Mravca do Klenovca, kde ho v roku 1713 chytili na Mravcovom vŕšku. Utekáč a Cisárska hoľa.

Vyrážame z Utekáča

Naše túlanie začalo v Utekáči. Názov obce vznikol, keď uhorský kráľ Belo IV. v 13. storočí utekal pred Tatármi. Táto oblasť bola vtedy málo osídlená. Rozrastať sa začala, až keď gróf Forgáč v roku 1787 založil sklárne.

Sklárne v Utekáči

Doniesol sem najlepších majstrov z Nemecka, Maďarska, Čiech, Moravy, Ukrajiny a Rumunska. Boli tu fantastické prírodné podmienky. Od rieky Rimavica cez tunajšie lesy, ktoré poskytovali dostatok kvalitného dreva a v neposlednom rade sa tu nachádzal kremeň, z ktorého vznikal sklársky piesok potrebný na výrobu skla. Zo začiatku sa tu vyrábalo tabuľové sklo, ale vyrábali sa tu termosky, ktoré distribuovali do celého sveta a taktiež žiarovky. Ani počas hospodárskej krízy v 20 ich rokoch minulého storočia dokonca ani počas 1. a 2. svetovej vojny pece nevyhasli to sa podarilo len privatizácii. Skláreň fungovala cez 2 storočia.

Utekáč sa nachádza v doline rieky Rimavica pod Klenovským Veprom v pomedzí Veporských a Stolických vrchov.

V údolí Rimavice

Od sklární sme sa pobrali žltou turistickou značkou. Prešli sme okolo kaplnky a kostola a začali sme stúpať lesom. Po chvíli sme mali prvý výhľad na obec a dostali sme k smerovej tabuli z názvom pod Smrekom. Tu sa nám po ľavej strane naskytol ďalší výhľad na záhradkársku oblasť a krásne lúky zahalené pod snehom v objatí lesa. Po polhodine stúpania sme sa dostali do sedla Langovo, kde sme sa napojili na zelenú značku.

Vstúpili sme do zmiešaného lesa, kde nám dlhočizné stromy zahalili okolitú krásu. Svojou energiou to ale vykompenzovali. Navyše pred Cisárskym sedlom sa nám zjavilo čosi zaujímavé. Už predtým sme videli stopy v snehu čohosi, ale nevedeli sme to identifikovať. Žeby to bol poriadne vypasený srnec či jeleň? Stopa sa nám podobala, ale bola príliš veľká. Nechali sme teóriu teóriou, lebo fantázia nám vnukla iba tipy, že sme sa začali pomaly obávať. Predstavivosť pracovala na plné obrátky. Čo po nás vyskočí?

Maija

Ešte zadumaným, pozorujúcim stopy sa nám zrazu vynorila Maija. Maija je losica, ktorá si pendluje po okolí. Miestni nás informovali, že ju môžete ľahko stretnúť pri potulkách na Cisársku hoľu. Bola dovezená z Lotyšska, aby sa ich druh rozrástol. Okrem informácií nás domáci aj pohostil u seba v krčmičke, ale k tomu sa dostaneme neskôr. Maija bola zvyknutá na ľudí pretože sa nám odstúpila na bok, aby sme vedeli okolo nej prejsť, ale pravdupovediac mi nebolo všetko jedno, keď som ju obchádzala.

Cisárske sedlo

Od rázcestníka Cisárske sedlo sa nám opäť otvorili výhľady na okolitú krajinu Slovenského rudohoria- Stolické a Málinské vrchy. Ďalšiu panorámu poskytli Veporské vrchy. Nevedeli sme sa vynadívať. Ten kľud, pokoj a scenéria okolitej prírody ma prinútila byť tu v tomto okamihu. Vypnúť myseľ a vnímať ako mi slnečné lúče dodávajú energiu, len tak nič nerobiť a užívať si tento čas.

Cisárska hoľa

Na Cisárskej holi sa nachádza aj vrcholová kniha, kde sa môžete zapísať a prečítať si, že týmito trasami chodieval Jánošík. Utekáč a Cisárska hoľa nám učarovali.

Z Cisárskej holi sme klesali dole lúkou a potom zabočili doprava. Vstúpili opäť do lesa. Tu si treba dať pozor na značenie, je to slabšie značené. Netreba sa zlákať lúkou. Lesným briežkom sme sa dostali na modré značenie. Otvárame si elektrický obratník. Nachádzame sa v sedle Pereš. Je tu samota, kde nás vítajú mačky, psy, kravy s teliatkami a koníkmi. 

Havrilovo

Spevnenou cestou sme sa zgúľali dole do sedla Havrilovo, kde sme sa dostali už do civilizácie. Cestou sme vzdali hold svätému Hubertovi a asfaltkou sme sa dostali už do Drahovej.  Po ľavej strane nás víta pomenovanie obce a troška ďalej nás víta sv. Vendelín a stánok s miestnym trhom. Majú to tu krásne nadekorované.

Oproti trhovému stánku je aj spomínaná krčmička. Pán majiteľ Vás veľmi rád obslúži a porozpráva zaujímavosti z okolia. Práve on nás informoval o losici Maiji, ktorá ušla z tunajšej losej farmy. Krčmička je vyzdobená kadejakými predmetmi, treba si to tu prísť pozrieť.

Dali sme si kávu, doplnili a vyprázdnili "tekutiny" a pán majiteľ vytiahol chleba, cibuľu so slaninou a dokonca aj koláče a spravil nám na stole hody. Nemohli sme sa už viac zdržať, pretože sme sa museli dostaviť priamo do Utekáča a slnko nám už pomaly chcelo zapadnúť. Asfaltkou popri Rimavici ešte stále modrou značkou, sme sa dostali do Salajky. Aj tu mali krásne vyzdobené dvory a autobusovú zastávku až sme sa presunuli do samotného Utekáča.

Utekáč a Cisárska hoľa

Tento výlet bol doslova zážitkovým s nádhernými výhľadmi. Ak budete pri Utekáči, tak výlet na Cisársku hoľu odporúčam. Taktiež sú tu cyklotrasy. Preto budeme spoznávať tento kraj aj zo sedadla bajku.

Príspevok Utekáč a Cisárska hoľa zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Boli sme už pár kilometrov od Králikov, keď nám inštruktor bežkovania volal, že sa kurz ruší kvôli nepriaznivému počasiu. A tak sme hútali, čo z načatým dňom, pretože tu dole, kde bežný smrteľník nažíva, vládlo krásne slnečné počasie so silnejším ofukom frizúry. Kamarát poznamenal, že sme cestou míňali zrúcaninu hradu, ale nikto z nás nevedel o aký hrad sa jedná. Cieľ bol teda určený. Hrad Šášov.

Šášovské podhradie

Autom sme sa dostali do Šášovského podhradia, kde sme zaparkovali hneď pod hradom vedľa pamätnej izby. Tam nás už informovala zelená turistická značka že sme na správnej stope a za 15 minút sme na hrade.

Trasa nás viedla listnatým lesom a  pod nohami nám vŕzgal sneh, to pre nás dolniakov je už raritné,  pretože poznáme len blato. Sneh už ani nevieme ako vyzerá.

Po chvíľke stúpania sme sa dostali pod hrad, kde bol učupený altánok s cenníkom pochutín. Len škoda, že prázdny, lebo za tie uvedené ceny by bol hriech si nedať. 😜 A tak sme slinky poutierali a pomaly sme sa dostali k ľadovni, ktorá slúžila na uskladnenie potravín ako chladnička už od roku 1685. Do ľadovne nanosili napílené kryhy zo zamrznutého Hrona. Ľadovňa je dlhá 14,5m a vysoká 2,5m.

Studňa a ľadovňa

Ďalším unikátom je studňa, ktorej nevedia do dnešného dňa aká bola hlboká. V 80. rokoch minulého storočia ju vyčistili do hĺbky 14m, značná časť je už zvetraná.

Hrad Šášov má svoje strážkyne a záhradníkov v jednom, v podobe živých kosačiek. Pásli sa tu tri kozie krásavice, ktoré sa človeka vôbec nebáli, dokonca aj zapózovali pred objektívom pred hradom.

Na hrade  stále prebiehajú záchranné práce, prezrádza to lešenie, popod ktoré vstupujeme do útrob samotného hradu.

Na hrade sa nachádza múr so skamenenými tvárami, ale ten sme nenašli.

História hradu Šášov

Hrad vyrástol na kopci s názvom Orlí Kameň vďaka bratom Vincetovi a Petrovi Vančovcom v rokoch 1242-1252. Hrad mal chrániť obchodnú križovatku a hlavne vyberať mýto. V roku 1252 bol vybudovaný gotický hrad s dominantou dvojpriestorového paláca stojaceho na najvyššom mieste. Vstup do hradu chránila valcovitá veža, v ktorej bola ubytovaná posádka. Medzi palácom a vežou bolo podlhovasté nádvorie, ktoré bolo na severe a východe opevnené kamennou hradbou. Stredoveké hrady mali zabezpečenie vodou a bolo to aj tu na Šášovskom hrade v podobe okrúhlej cisterny a napájaná bola zo všetkých striech hradu.  V 15. stor. pre rozvoj baníctva bola na hrade vybudovaná veža. Posledné úpravy hradu bolo za čias Dóciovcov, ktorí zvýšili komfort bývania v hornom hrade.

Na hrade Śášov sa menili majitelia jedna radosť. Boli známi aj neznámi.  Ale hrad mal pochmúrnu povesť od čiernej kráľovnej až po lúpežných šľachtičných. Veľké majetkové spory na začiatku účinnosti hradu boli medzi Banskou Štiavnicou a Svätobenediktínskym opátstvom, keď si hrad prehadzovali ako ping pongovú loptičku. Kráľ Žigmund daroval hrad kráľovnej Barbore v roku 1424. O 23 rokov neskôr ho mal Jiskra a  žena Mateja Korvína Beatrix ho darovala rodine Dóciovcov. V 17. stor. bol majiteľom František II Rákóczi, ktorý bojoval proti cisárskej vláde vo Viedni a hlavný veliteľ cisárskeho vojska Siegert Heister vypálil hrad a ťažkými delami rozstrieľali múry, ktoré do dnešného dňa nikto neopravil.

Počas II. sv. vojny na jar v 45-tom, keď prechádzala ustupujúca nemecká armáda okolo hradu, našla si na hrade vhodné podmienky na pozorovanie a ostreľovanie. Miernejšie svahy zamínovali a vo vežiach si vojaci urobili pohodlie. Preto Červenej armáde nezostávalo nič iné ako do hradu Šášov opäť strieľať a zničiť ho viac ako bol. Paradoxne ešte v tomto čase vraj bolo vidno fresky a maľby na stenách, ale ako čas plynul všetko chátralo a nezachovalo sa nič.

Legenda o hrade Šášov

Jedna z legiend hradu hovorí, že údajne existuje podzemná chodba, ktorá mala viesť z hradu až do kaštieľa v Ladomerskej Vieske. V nej sa má nachádzať zasypaná žena s dieťaťom a manželom. Mali tam zahynúť počas požiaru v ladomerskom kaštieli začiatkom 17. storočia pri pokuse uniknúť plameňom.

Niečo asi na tom bude, pretože hrad Šášov vyhľadávajú nadšenci duchárčiny. V noci tu vraj počuť detský plač, či nevysvetliteľné hafrovanie bateriek a cítiť tu zvláštnu energiu. Hlavne z izby kráľovnej a z pivnice.

No čo k tomu viac dodať… treba vyskúšať, my sme boli na návšteve počas dňa takže s takýmito zážitkami sme sa nestretli. :-)

Príspevok Výlet na hrad Šášov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V Krupinskej výšine a Lučeneckej kotline na skalnom vrchu v obci Divín sa týči ruina stredovekého hradu. Hrad Divín je opradený dvoma povesťami.

Povesti o hrade Divín

Podľa prvej hrad postavil slovanský vodca. Keďže však nechcel priniesť obeť lesnému duchovi, bol stále brzdený vo svojej práci. Čo robotníci cez deň postavili, to lesný duch v noci zničil. Nakoniec jeden starec navrhol, že tohto ducha sa dá okabátiť, keď najbližšie ráno zamurujú do základov jedno dieťa. To sa aj stalo a robotníci mohli nerušene pokračovať v stavaní. Pre tento divoký čin ľud nazval toto miesto Divín.

Podľa druhej povesti, ktorá sa zachovala, založil hrad Divín jeden zo siedmych neznámych vodcov. Keďže pri vybudovaní tohto hradu mu pomáhali diabolskí duchovia, z vďačnosti tento hrad pomenoval Divín.

História hradu Divín

Hrad bol postavený na prelome medzi 13 až 14 storočím v blízkosti mýtnej hranice na obchodnej ceste Zvolen – Košice. Je to dielo rodu Tomajovcov. Hrad sa pomaly rozširoval a v 15. storočí zohral hrad významnú úlohu obrany banských miest. V roku 1575 hrad podobne ako iné slovenské hrady dobyli turecké vojská a vládli tu do 16. storočia až kým ho neoslobodili Pálffyho vojská. Posledným majiteľom hradu bol nechcene známy lúpežník prezývaný  “čert alebo diabol„ Imrich Balaša, ktorý sa preslávil svojou krutosťou, ale v roku 1674 mu klepli po prstoch cisárske vojská a hrad mu vypálili a vyhodili do luftu. Odvtedy hrad chátral.

Jaskyne pod Divínskym hradom

Divínský hrad má aj svoje tajomstvá, tie sa ukrývajú pod hradným kopcom. Jedná sa o jaskyne.

Prvá Divínska vináreň, jej názov je výstižný, keďže pod hradom sa nachádza vináreň a v skalnej stene bola puklina za ktorou sa ukrývala jaskyňa.

Druhá Divínska hradná jaskyňa má aj krasovú výzdobu. Ale keď cisárske vojská dobýjali hrad a vyhodili ho do vzduchu, visiace stalaktity popadali a teraz ležia na dne jaskyne, ostali len stalagmity, ktoré sú masívnejšie. Do jaskyne sa verejnosť nedostane, pretože vchod do jaskyne je priepasť. 

Foto jaskýň zdroj Rimava.

Tretia jaskyňa trošku vzdialená od hradu menom Mara medvedia bola využívaná už od doby bronzovej.

Zichyho kaštieľ

Imrich Balaša dal zrejme postaviť aj renesančný Zichyho kaštieľ na mieste stredovekej kúrie. Dnes sa tu nachádza galéria. V lete sa  na jeho nádvorí organizujú  rôzne zaujímavé kultúrne podujatia.

Pár metrov od kaštieľa  sa nachádza barokový kostol a fara s najstaršími slnečnými hodinami v Novohrade. Otváracie hodiny nájdete tu.

Pri kaštieli sa nachádza aj parkovisko a odtiaľto po červenej turistickej značke okolo kostola prídete na hrad. Odhadovaný čas je 5-10 minút. Je to prechádzka aj pre tých najmenších.

túra z Uhliariska na Javor

Ak by ste ale vyhľadávali nejakú tú turistiku odporúčam ísť modrou značkou cez Uhliarsko na Javor, kde sú zaujímavé skaly alebo na 7 chotárov, kde nie sú výhľady, ale prechádzka tichým listnatým lesom vie navodiť atmosféru na psychohygienu, a v cieli si viete pod altánkom oddychnúť, či na ohnisku upiecť nejakú tú slaninku, poprípade sa prejsť okolo vodnej nádrže Ružiná.

Tá sa momentálne už 2 rok napúšta, tak uvidíme ako bude Ružiná v lete žiť spoločenským a rekreačným životom. 

Na bicykli chodím priamo z Lučenca cez Halič- Tuhár- Divín- Ružiná - Podrečany – Lučenec je to viac-menej asfaltovou cestou

Hrady a zámky

Tipy na výlety na Slovenské hrady a zámky

Príspevok Hrad Divín zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Každoročne na jeseň absolvujem turistický výlet na Hrad Šomoška. Buď s deťmi, psom alebo keď vydá z času na čas, tak si dám aj 10 km okruh. Prečo na jeseň? Pretože z hradu sa nám ukáže farebná scenéria maliarky menom Príroda, ale aj pohľad susedného hradu Salgó, ktorý je už na maďarskom území. Tá panoráma pohladí oko turistu. Pri jasnom počasí sa zvykne vynoriť aj Kriváň.

Šiatorská Bukovinka

Ale pekne poporiadku. Hrad Šomoška sa nachádza neďaleko obce Šiatorská Bukovinka, priamo na hraniciach s Maďarskom. Obec je vzdialená približne 13 km od Fiľakova a asi 30 km od Lučenca.

Turistický výstup na hrad Šomoška

Keď budete cestovať vlakom, červenou turistickou značkou sa dostanete cez hlavnú cestu k autobusovej zastávke a tu sa napojíte aj na zelenú značku. Budete prechádzať okolo vodnej nádrži Šiatorská Bukovinka a dostanete sa na horný koniec dediny.

Asfaltovou cestou po zelenej turistickej značke sa dostanete k Šimonovej veži. Je to oválna kamenná veža, kde je aj informačná tabuľa s mapou. Tu si viete zaparkovať svojho štvorkolesového tátoša ak by ste prišli autom. Parkovné sa platí iba počas sezóny, kde si viete rovno kúpiť aj vstup na hrad. Vaše menšie ratolesti sa zahrajú na ihrisku a hneď vedľa je miesto, kde si viete opiecť slaninku, či safaládku. 

Náučný chodník Šomoška

Tu začína aj náučný chodník, ktorý nás informuje o faune a flóre, kamennom vodopáde a samotnom hrade.  Prejdeme cez mostík do lesíka a držíme sa zelenej turistickej značky. Prídeme k umelo vytvoreným jazierkam. Jazierka sú zásobované vodou z upraveného Krúdyho  prameňa a Bukovinskeho potoka. I keď sú umelým prvkom v prírodnom prostredí, zohráva táto vodná plocha významnú úlohu pre rozmnožovanie a vývoj obojživelníkov.

Kamenný vodopád

Po chvíli prechádzky si môžeme všimnúť tabuľu smerujúcu na Mačaciu, ale o tom až neskôr, my budeme pokračovať hore briežkom, kde budeme stúpať až ku Kamennému vodopádu. Pre niekoho to môže byť len kopa popadaných kameňov, ale pravdupovediac je to miesto, kde sa  vo vnútri tohto mora počas zimy skrývaju drobné zemné cicavce. Skladá sa prevažne z úlomkov päť až šesť bokých stĺpov bazaltu.

Táto kamenná stráň vznikla zčasti zvetraním skalných výstupov bazaltu na hradnom vrchu a má prirodzený pôvod. Rozpad bazaltových stĺpov spôsobila často zamŕzajúca voda, ktorá rozširovala pukliny v bazalte a jednotlivé kusy sa rozpadávali a hromadili v podobe sutiny na miernejšom svahu.

Po pár metroch vyššie nás čaká unikát Kamenný vodopád, ktorý je 9m vysoký. Vznikol stuhnutím lávy sopky asi pred 4 000 000 rokmi.

Krkolomnými schodíkmi sa dostaneme už k samotnému hradu Šomoška, ale predtým nám pani z plechovej búdy skontroluje lístky. Ak ste si ich nezakúpili pri Šimonovej veži, nič sa nedeje pani Vás zkasíruje tu. Prečo? Lebo odtiaľto chodia menej aktívni  „turisti".

Odtiaľto je vstup na hrad, ale z maďarskej strany. Je to naozaj iba na pár krokov. Predajú vám aj nejaký ten suvenír, podobne ako v Šimonovej veži.

Hrad Šomoška

V minulosti bol známy pod rôznymi názvami, ako napríklad Drieňový kameň alebo Drieňov.

Hrad založili začiatkom 14. storočia Kačičovci. Bol stavaný z čadičových kvádrov, ktoré boli ťažené priamo v hradnom kopci. V roku 1310 sa hrad stal majetkom Matúša Čáka, neskôr ho dobili Turci, ktorí ho držali až do roku 1596. Po porážke povstania Františka II. Rákocziho bol hrad cisárskym vojskom v roku 1703 zbúraný a odvtedy chátral. Už značne poškodený a schátraný hrad navyše zasiahol v roku 1826 požiar a bola zničená aj posledná západná veža. Hrad zachránila až rozsiahla konzervácia a čiastočná rekonštrukcia.

Romanticky pôsobiaci hrad s trojuholníkovým pôdorysom tvorí jeden palác, dve bašty a jedna strážna veža.

V areáli hradu viete nakuknúť do veže a najesť sa pri stole s výhľadom na Salgó, tiež pozorovať čo robia v záhradach maďarskí obyvatelia. Ak Vám nebolo dosť, viete si urobiť ešte zachádzku na kameňolom Mačaciu.

Kameňolom Mačacia

Keď sa budete vracať z hradu po pravej strane stretnete tabulu s názvom Mačacia. Je to náučný chodník žltej farby prevažne lesným terénom. Cestou stretnete informačné tabule. 

Pri kameňolome bola dokonca vybudovaná aj banícka osada, so školou a obchodmi. Do kameňolomu viedla železnica. Neviem, či túto zimu prežila rozhľadňa, ale už túto jeseň sa nedalo po nej vyliezť.

Napojíme sa na červenú značku, ktorou sa dostaneme k samotnému kameňolomu. Tu odporúčam chodiť len chodníkami a dávať si pozor, aby ste nespadli alebo niečo nepadlo na Vás. Je tu tiež zopár informačných tabúľ, kde sa dozviete veľa zaujímavého.

Nad lomom sa nachádza ďalšia rozhľadňa, ale odporúčam dávať si pozor. Naspäť k autu sa treba vrátiť pred prvou rozhľadňou a napojiť sa na žltozelenú trasu. Tá Vás dovedie na parkovisko k Šimonovej veži, alebo ďalej pokračovať červenou značkou a prídete rovno do Šiatorkej Bukovinky.

Michal Ćonka nás práve opravil: Pri Mačacej je len už len jedna rozhľadňa - tá spodná bola odstránená.

Hrad Šomoška patrí k unikátom okolia Fiľakova.

Príspevok Hrad Šomoška objavili ste skalný vodopád? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Milí Kardionápravníci,

Porozprávam Vám jeden príbeh...

Kde bolo, tam bolo za 7 kopcami a 3 jazerami, bola jedna žienka gaučová. Väčšinou unavená s bolesťami hlavy a pochmúrnou aurou okolo seba. Od minulého roka bola táto žienka gaučová zaregistrovaná v turistickej výzve

7 kopcov 3 jazerá

Tam zistila, aké máme krásne Slovensko. Že nemusí ísť len do preplnených Vysokých Tatier ale stačí jej ísť do vedľajšieho Gemera.

Začala milovať túlačky a kochať sa výhľadmi.

Endorfíny jej menili pesimistický pohľad na svet. Ten bol zrazu krajší a hlavne kľudný. Na túlačkách si mohla dovoliť vypnúť hlavu, nechať starosti a problémy dole a vychutnať si ten balzam na dušu. Zistila, že keď prišla z túry, hneď mala v hlave ďalší plán, kam by zas išla.

Plánovanie ďalšieho dobrodružstva v nej vyvolalo pocit nedočkavosti. Čakanie na ďalší možný výlet bolo pre ňu nekonečné. Pri dvoch deťoch, ktoré nie a nie vyduriť von, nie to ešte ísť s nimi na výlet, začala vymýšľať všetko možné a motivačné, len aby išli niekde von na túlačky.

No žiaľ nepresvedčila ich žienka gaučová. Sem tam sa im pošťastilo ísť s druhými detvákmi na nejaký menší výlet, no len žienka gaučová bola človek nenásytný a hlavne sa chcela ísť  túlať. Pocit gaučový by hneď menila za pocit túlavý. Začala byť závislá na endorfínoch.

Až raz,  kde sa vzalo, tu sa vzalo, vyskočil jej počas gaučingu a mobilingu názov:

KARDIONÁPRAVNÍK

Zvedavá to žena hneď začala skúmať skupinu. Po prečítaní niekoľkých článkov sa jej rozsvietili očičká a jej gaučová pochmúrna nálada sa začala meniť na radosť.

Zistila, že v Kardionápravníku sú ľudia aktívni. Ale hlavne motivační. Podporujú jeden druhého a vymýšľajú kadejaké výzvy.

Veľmi sa jej to zapáčilo :)

Nordikáči z Lučenca

A tak, žienka gaučová sa prihlásila do KARDIONÁPRAVNÍKA, aaaale to malo jeden zádrheľ…. Ako bude naháňať km?

... a tak zhodou náhod sa dostala k nordikáčom z Lučenca. 3x do týždňa mala krásnu motiváciu, kde sa naučila chodiť krížom - krážom po lučeneckom lesoparku.

Odrazu sa nebála byť sama v lese. Začala si dôverovať ohľadom orientácie, lebo dovtedy by sa stratila aj na hlavnej ceste. 

Z 3x do týždňa začala chodiť na paličky dokonca 5x do týždňa. Určovala si tempo ako vládala a pomaly aj pridávala kilometre. Prekonávala samú seba. Tešila sa, vychutnávala si 2 hodinky plnými dúškami a využila ich ako len najlepšie vedela.

A keď prišlo leto a mušky a komáre ju pri nordikovačke žrali zaživa, naštartovala si aj bajk. A tak spoznávala krásy okolia zo sedadla bajku.

Životná zmena

Kardionápravníci ju podporovali a tak sa jej zmenil životný štýl a celkový pohľad na svet. Vďaka nim sa jej otvárali stále nové a nové dvere s novými zážitkami.

Zazvonil zvonec a tohto príbehu je koniec. Ale pozor!

Žienka gaučová už nie je žienka gaučová, premenila sa na žienku túlavu, ktorá si zaobstarala aj novú malú parťáčku menom Freya. 

Keď podrastie, tak ich čakajú nové zážitky.

Čo najpríjemnejší týždeň praje

Miška Ďalogová

Príspevok Michaela Ďalogová: Ako sa zo žienky gaučovej stala žienka túlavá zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.