Ešte existuje to staré rádio, hrdina mojej poviedky z minulosti. Vlastne hrdinom bol môj dedko, práve na všetkých svätých som si na neho spomínal. Alebo som to bol ja, ten hrdina?

Snáď len stručne: Ako malý, prišiel som domov zo školy hodne nahnevaný. Na všetkých, na celý svet. Dedko mi ukázal miesto, sadli sme si pred rádio. Práve pred toto rádio Vysvetlil mi, že na svete je veľa, veľmi veľa staníc, ktoré vysielajú. Jedna hrá peknú melodickú hudbu, ďalšia správy, na ďalšej niekto trieska do bubnov, na ďalšej niekto trieska do niečoho iného… ale nie sú to stanice, kto rozhoduje o tom, čo budem počúvať. Som to ja, kto otáča gombíkom na rádiu

Keď tak na rádio po rokoch pozerám už ani neviem, na čo všetky tie gombíky slúžili. Ale ten príbeh, až po rokoch zisťujem prečo si ho pamätám

--------

PS: medzitým prišla potopa nie sveta, len kuchyne a rádio sa nenávratne rozpadlo. Som veľmi rád, že sa mi ešte predtým podarilo urobiť foto. Pri súčasnej úrovni techniky to svojmu synovi, či vnukovi, ťažko takto pekne vysvetlím

Príspevok O starom rádiu a našej voľbe zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Peter, ďakujem za super otázku :)

Veľmi rád totiž spomínam na svoje prvé dotyky Zeme s bosou nohou. Aj keď, priznám sa, zo začiatku to bol viac asfalt ako zem :)

Spomínam si na tú jar, ba dokonca viem, že to bolo v utorok večer. Bežal som z mesta domov, pršalo. Rozmýšľal som nad tým, že potrebujem nové bežecké topánky, vraštil čelo, pretože výber tých nových je u mňa vždy práca tak na pol roka. Odrazu som dostal nápad.

Vyzul som sa a … tá ohromná voľnosť!!!

Nemusel som dávať pozor, či šliapnem do kaluže, jednoducho som bežal, kadiaľ som chcel. Tráva, blato, kaluže…

Ak existuje láska na prvý pohľad, či dotyk, toto bola ona. Odvtedy som zamilovaný :)

Pavol Sovič

Začínal som opatrne,

vždy na konci behu 500 - 1000 m pred domom som sa vyzul a dobehol s topánkami v rukách. Úseky naboso boli čoraz dlhšie, s úľubou som si pestoval tvrdú kožu naspodu nohy. Keď už som ju mal dostatočne tvrdú, vytvoril sa mi pod ňou pľuzgier :) Asi z horúceho asfaltu v lete, neviem. Rez žiletkou ma odstavil od môjho koníčka takmer na 2 mesiace, ale na jeseň som sa k svojej láske vrátil.

Prekvapilo ma, že moje nohy už brali beh naboso ako samozrejmosť. Je tomu už viac ako 5 rokov. Mám za sebou zopár polmaratónov, behy v zime, mraze snehu, každý z nich je iný. Jedno však majú rovnaké - nádherné zážitky z dotyku nohy a zeme.

Odkedy behávam bosý, ani jediný krok nie je rovnaký. Žiadny mechanický pohyb. Pri tomto behu je treba rozmýšľať, kam noha dopadne :)

Začínal som na asfalte, postupne som však objavoval čaro mäkkého dotyku trávy, či poľnej cesty. Tu mi hodne pomohol chlapík z medzinárodnej organizácie bežcov naboso.

Pýtam sa ho: “Vieš mi poradiť, ako behať správne naboso?”
A prišla mi nasledujúca odpoveď: ”Bež do lesa. Ten Ťa naučí behať naboso.”

Mal pravdu. Odkedy behávam naboso, nebolia ma kolená, nemám svalovku, necítim únavu po behu.

A spomienky? :)

každá je iná. V roku 2019 v novembri sme s kamarátom pri -7°C prebehli Sitno. Neviem, či teplotou, či časom (vyše 3 hodiny) omrzli mi končeky dvoch prstov a sfarbili sa časom do čierna. A to som bol obutý do Sandálov! :( Samozrejme, sem tam sa mi podarí stúpiť na ostrý kameň, tŕne ba dokonca raz aj žiletku :) Ťahal som si už z nohy všeličo.

Na preteku Kamzík-Baba-Kamzík som tak nešťastne zakopol o koreň, že polovicu preteku som musel odbehnúť s odtrhnutou kožou na šľape nohy :( a bolo po pestovanej “hrošej koži” :) Týždeň som sa dával dokopy. Ale poďme k tým spomienkam.

Tento rok 6. januára bol ideálny čas na zdolanie trasy Devín - Biely Kríž naboso. Tak som si vyskúšal zimný dlhý beh (y).

V lete som zas konečne zdolal výbeh na Slavkovský štít. K môjmu prekvapeniu, skaly boli veľmi príjemné a celý beh bol jeden nádherný zážitok. 

Začínali sme v rámci beku ležérneho ako malá odnož - BLB (beh ležérny bosonohý).

Jeden rok som sa hneď po Silvestri dozvedel, ako Sue Nagyová zdolala Silvestrovské mosty naboso (y) táto správa mi pohladila srdce. Postupne sa pri Sue začala vytvárať komunita nielen bežcov, ale aj turistov bosonohých. Sú tu ľudia, ktorí chodia celoročne bez topánok. Vzájomne sa držíme a posúvame jeden druhého dopredu. 

Poznať limity

Je dobré poznať svoje hranice. Už aj kvôli svojmu zdraviu :) Čas, aj teplotu, ktorú ešte znesiem naboso, či v sandáloch bez zranení a omrzlín.

Ak ich dobre poznám, viem tieto hranice, či limity, posúvať bezpečne ďalej. Je ale jedna hranica, ktorá sa neposúva, ale búra :)

Predsudky

Predsudky, to je to, čo limituje asi najviac. Čo si myslíš, čo počujem od ľudí okolo? :) “Nebojíte sa?” Keď sa opýtam: “A čoho sa mám báť?” “No, že stupíte na sklo.” :)

Aby som vysvetlil, predsudok je podľa mňa názor, ktorý človek nezíska vlastnou skúsenosťou, ale napriek tomu verí, že to tak je, lebo už veľakrát to počul. Ak sa niečoho bojíš, dotkni sa toho :) Tak som jedenkrát prebehol po kope skla narozbíjaného na chodníku. Pozrel som na nohy… ani škrabanček. To neznamená, že niekedy sa mi možno nepodarí poraniť. Postavil som ale predsudok do svetla reálnosti, už sa ho nemusím báť (y)  

Príspevok Čo ťa dotiahlo k behu na boso? Prečo si začal? Spýtali sme sa Paliho Soviča. zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sú aj také dni, veru. Naštvaný, vlastne ani neviem na koho. Asi sám na seba.

Čo ja viem? Prečo sa vlastne ľudia, ktorí sa majú radi, hádajú? Začne to kvôli maličkosti, potom snáď kvôli urazenej ješitnosti jedného, či druhého, začínajú sa vyťahovať čoraz vážnejšie rany z minulosti. Len aby som dokázal kto je lepší a kto horší.

Nevydržal som. Vybehol som von plný hnevu, zlosti, smútku. Ešte aj to počasie. Zamračené, studené, na nálade nepridáva. Idem len tak, naverímboha, sám neviem kam. V parku na lavičke sedí deduško. Hlava sklonená, šaty neupravené, sivá hlava holá. Ále, vlastne je to jedno. Sadám si vedľa neho. Len tak, potichu. Nemám chuť na rozhovor. Pozrie na mňa. Už z výrazu tváre vidím, má určite väčší problém ako ja.

"Stratil som rukavicu," začne a oči sa mu podlejú slzami. Naplní ma takou ľútosťou, že mám chuť rozbehnúť sa a kúpiť mu nové. Pozerám na druhú rukavicu, ktorú stíska v ruke. V geste plnom smútku zodvihne ruku s rukavicou a pokračuje: "Aj keď vyzerajú rovnako, každá je iná. Jedna nedokáže tú druhú nahradiť. Jedna sa nosí naľavo a tá druhá? Na úplne opačnej strane! Málokedy jedna druhú z tej svojej strany chápe. A každá z nich je na tej svojej ruke najdôležitejšia." Starček sa zahľadí pred seba a dodá viac pre seba, ako pre svojho poslucháča: "Keď sa jedna stratí...tá druhá už je úplne zbytočná." Nevníma ma. Pozerá pred seba. Mlčí. Rozhliadnem sa okolo a hľa, priamo pod starčekom druhá taká rukavica. Zodvihnem ju, položím na jeho ruky. Stále hľadí do prázdna, nevšíma si, neteší sa nálezu. Zdá sa, že stratil niečo viac...

Je advent. Želám Vám všetkým sviatky plné pokoja, pochopenia, strávené v kruhu tých, ktorých máte radi

Príspevok Adventné zamyslenie nad rukavicou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.