Ak hľadáte miesto, ktoré vám ponúkne únik od letných horúčav a zároveň vás prenesie do rozprávkového sveta ľadových zázrakov, nemusíte cestovať do ďalekých krajín. Stačí vyraziť na Gemer, kde sa ukrýva jeden z najfascinujúcejších prírodných pokladov Slovenska – Dobšinská ľadová jaskyňa. Táto jedinečná pamiatka UNESCO vás očarí nielen svojou krásou, ale aj bohatou históriou a zaujímavými faktami.

Ľadová nádhera ukrytá v podzemí

Dobšinská ľadová jaskyňa sa nachádza v Slovenskom raji, v blízkosti obce Dobšiná. Objavili ju už v roku 1870 a odvtedy fascinuje návštevníkov z celého sveta. Je jednou z najväčších ľadových jaskýň v Európe, pričom jej najväčšie čaro spočíva v mohutných ľadových stĺpoch, kvapľoch a kryštálových útvaroch, ktoré zdobia jej vnútro.

Teplotné extrémy

Ak máte radi zimu a sneh, túto jaskyňa si zamilujete. Teplota vo vnútri jaskyne sa počas celého roka pohybuje od -3,9 °C do +0,5 °C. Takže aj keď sú vonku letné horúčavy, v jaskyni sa budete cítiť ako v chladničke. Nezabudnite si preto vziať (najmä pre deti) teplé oblečenie, aj keď sa na výlet vydávate v lete.

Dobšinská ľadová jaskyňa má bohatú históriu. Už krátko po jej objavení ju sprístupnili pre verejnosť a stala sa prvou elektricky osvetlenou jaskyňou v Uhorsku. V roku 1887 sa tu dokonca konali korčuliarske preteky, neskôr tu trénoval na olympiádu aj Nepela. Ak sa pamätáte na Silickú planinu, aj tam je jaskyňa: Silická ľadnica. V tej si zas Rožňavskí konšeli urobili pivovar a sklad.

Gemer

Čo robí Dobšinskú ľadovú jaskyňu tak výnimočnou? Je to hlavne jej geologická stavba a spôsob, akým ľad vzniká. Vďaka špecifickým podmienkam, ako sú nízke teploty a vysoká vlhkosť, sa v jaskyni vytvárajú masívne ľadové formácie, ktoré môžu dosahovať hrúbku až 26,5 metra. Tento ľad je starý tisíce rokov a neustále sa mení a formuje. Bohužiaľ pri dnešnom otepľovaní aj rapídne mizne. Takže už o pár rokov nemusíte tento slovenský poklad v ľadovej kráse vidieť.

Vstup do jaskyne

Návštevu Dobšinskej ľadovej jaskyne môžete kľudne plánovať s deťmi. Tie budú nadšené z ľadových formácií pripomínajúcich postavy z rozprávok, zatiaľ čo dospelí ocenia ticho a pokoj, ktoré toto miesto ponúka. Na prehliadku jaskyne si naplánujte približne 30 minút ale ďalšiu polhodinu vám zaberie výstup a zostup. Prehliadka je sprevádzaná odborným výkladom, ktorý vám priblíži históriu a zaujímavosti tohto jedinečného miesta.

Vlakom na výlet

Dobšinská ľadová jaskyňa je ľahko dostupná vlakom z Margecian, z Brezna alebo z Banskej Bystrice. Vystúpite v Stratenej doline na rovnomennej železničnej stanici Dobšinská ľadová jaskyňa, dáte 20 minút hore kopcom a ste pri vchode.

Cestou vlakom môžete objaviť aj Telgártsku slučku a Chmarošský viadukt, unikátne dopravné dielo alebo Červenú skalu, ktorá je východzou stanicou, ak idete s bicyklami na ciele Muráň a Kráľova hoľa.

Prirodzene môžte ísť aj autom. V blízkosti jaskyne sa nachádza parkovisko a návštevnícke centrum, kde si môžete zakúpiť vstupenky a dozvedieť sa viac o jaskyni a jej okolí.

Stratená dolina

Ľad sa topí závratnou rýchlosťou. Dobšinská ľadová jaskyňa je skutočným klenotom Slovenska, ktorý stojí za návštevu. Je to miesto, kde sa môžete ešte stále ponoriť do ticha a chladu ľadového sveta, obdivovať jedinečné prírodné úkazy a dozvedieť sa viac o fascinujúcej histórii tejto jaskyne. Či už ste milovníkom prírody, histórie alebo jednoducho hľadáte unikátny zážitok, Dobšinská ľadová jaskyňa vás určite nesklame. Takže nabudúce, keď budete premýšľať o výlete vlakom, nezabudnite na toto ľadové kráľovstvo ukryté v srdci Gemera.

Príspevok Dobšinská ľadová jaskyňa ideme vlakom na výlet zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vydať sa na hrad Uhrovec je ako vyraziť na výlet do minulosti – s tým rozdielom, že namiesto koňa máme auto a turistické topánky a miesto brnenia batoh s vodou a Horalkami. Tento starobylý hrad, ktorý sa hrdí tým, že pamätá lepšie časy ako my pondelky, nás láka svojou majestátnosťou a prísľubom dobrodružstva. Kastelán dokonca ponuka aj možnosť prespať na hrade v čiastočne zreštaurovanom bivaku.

Uhrovské Podhradie

Naša výprava začína v malebnej dedinke Uhrovské Podhradie, kde si ešte pred výstupom musíme doplniť zásoby. Ideme cez týždeň, tak je všetko zavreté. Konča dediny pod hradom je veľké parkovisko. Odstavujeme a plní optimizmu sa vydávame po turistickej značke nahor. Naše prvé kroky sú pevné a rozhodné, ale už za poslednými plotmi si uvedomujeme, že sme sa prepočítali. Stúpanie je strmšie, ako sme si mysleli. Aj hrad Uhrovec sa zdá byť akoby o niečo ďalej a vyššie.

Nečakané prekážky

Ako stúpame, začínajú sa objavovať prvé nečakané prekážky. Kamene na ceste sú klzkejšie než kedykoľvek predtým a zdá sa, že každá vetvička a koreň sú tu len preto, aby nám podrazili nohy. Nehovoriac o agresívnych mravcoch, ktoré pri každej zastávke testujú našu trpezlivosť a húževnaté komáre, ktoré majú očividne na nás chuť. Jediná Beky to znáša dobre. Stále je vpredu a obzerá sa po nás, zatiaľ čo my sa pokúšame zachrániť si pred dôstojnosť páničkov.

Po hodine, ktorá sa nám zdala ako večnosť, sa konečne blížime k hradu. Už z diaľky vidíme jeho majestátne ruiny, ktoré nám dávajú pocit, že naša snaha nebola márna. Posledné kroky sú naplnené eufóriou – nie preto, že by sme mali ešte dostatok energie, ale preto, že v diaľke už vidíme miesto, kde si môžeme sadnúť. Vstup do hradu vedie cez drevený mostík.

Hrad Uhrovec

Hrad Uhrovec je jedným z najlepšie zachovaných stredovekých hradov na Slovensku. Jeho architektúra je typickým príkladom stredovekého hradu s obrannými prvkami, ako sú vysoké hradby a strážne veže. Hrad prešiel viacerými stavebnými úpravami a rozšíreniami.

Stojíme na vrchnom nádvorí, cez okná pozeráme dole na krajinu a cítime sa ako praví dobyvatelia.

V 16. storočí bol hrad prestavaný a posilnený, aby odolal tureckým nájazdom. Hrad Uhrovec slúžil nielen ako vojenská pevnosť, ale aj ako sídlo šľachty. Dnes je pod kontrolou Pavla Pavlisa, miestneho kastelána, ktorý sa nielen stará o jeho rekonštrukciu ale aj obsluhuje malý bufet. A keď si objednáte plechovicu piva, rád pridá aj zopár neoficiálnych informácií.

Stopa oligarchov

Prvou písomnou správou o existencii už vybudovaného hradu a panstva je listina Ostrihomskej kapituly z roku 1295. V nej sa konštatuje, že Matúš Čák sa rozhodol vymeniť svoje majetky v Tekove za hrad Uhrovec (castrum Ugrog) a dediny Podlužany, Bánovce, Horné Naštice, Uhrovec, Bancúch, Žitná, Radiša, dedinu ležiacu pod hradom, ktorá sa volala Močiarnik (dnešné Podhradie) a Šípkov. Aj keď Matúš Čák pôvodnému majiteľovi panstva Petrovi synovi magistra Báša priplatil sumu 50 hrivien, išlo o zjavne nerovnocennú majetkovú výmenu.

V listine Ostrihomskej kapituly z roku 1297 sa sťažuje Mikuláš, že Matúš Čák prinútil jeho a jeho otca Petra pod hrozbou smrti k výmene ich panstva Uhrovec za niekoľko bezcenných dedín v Tekove. Majiteľom Uhrovca sa teda v roku 1295 stal jeden z najvýznamnejších oligarchov v Uhorsku. Matúš Čák vlastnil hradné panstvo Uhrovec až do svojej smrti roku 1321, kedy prešiel do vlastníctva kráľa Karola Róberta. - zdroj: hrad Uhrovec

Uhrovská jaskyňa

Jedna z najznámejších legiend hovorí o tajných chodbách, ktoré údajne vedú z hradu do jaskyne pod hradom a do okolitých hôr. Podľa povestí tieto chodby používali šľachtici na útek pred nepriateľmi alebo ako tajné únikové cesty v prípade obliehania.

Rozhodol som sa s Beky jaskyňu objaviť. Obišli sme okolo hradieb celý hrad až sme na opačnom konci našli strmý zošup a záchytné lano. Zísť pár metrov k jaskyni mi trvalo niekoľko minút. Hovoriť tomu jaskyňa je trochu odvážne slovo. Skôr jaskynka. Moja hrdinská družka Beky to vyhodnotila správne a hanebne zostup pri pohľade na strmý padák vzdala. Utiekla za ženou. Zastavil som ju až pri vstupnej bráne.

Návrat do civilizácie

Cesta späť by mala byť omnoho ľahšia – gravitácia je zvyčajne priateľom turistov. Narážame však na strmáky, ktorých zlezenie Hanku stojí niekoľko pádov na zadok. Beky si len ľahne a ticho, s porozumením, sa na to díva. Bodaj by nie. O pár hodín bude chcieť svoju večeru.

Keď sa vrátime do dedinky, máme dosť. Hoci to nebol veľmi náročný výstup, v tom teple nás to zohlo viac, než by sa čakalo. Našťastie celá cesta vedie lesom. Sľubujeme, si, že nabudúce bez repelentu ani na krok. Dávame si kofolu a v duchu sa tešíme, že je to za nami a my si odfajkneme aj ďalší cieľ, výstup na hrad Uhrovec.

Príspevok Výstup na hrad Uhrovec je ako výlet do minulosti zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zdá sa to veľa? Je 1. január a my sme to dali. Od 23.12 až po Nový rok každý deň 10 000 krokov. Poniektorí kardionápravníci hravo, poniektorí s odretými ušami, dali sme spolu sto tisíc krokov s ohrozením januárových predsavzatí a novoročným vinšom.

Novoročné predsavzatia

Podobne ako každý rok, začiatkom januára si mnohí z nás dávajú významné životné predsavzatia. Budem jesť menej, budem športovať viac, schudnem,... niektorí vydržia aj viac ako mesiac.

Kamarát z fitness centra mi už roky rozpráva, aké žne mávajú v januári. Údajne sa dajú prirovnať k tržbám v obchodných centrách v predvianočných adventných víkendoch. V januári je vo fitness centrách taký nátresk, že musíš čakať na náradie v poradí. Vo februári polovica ľudí (napriek tomu, že majú polročnú permanentku) odpadne a v marci je už ako vždy, temer prázdno.

Predsavzatia sú vecou prístupu

Ja si predsavzatia už roky nedávam. Načo, ak ich aj tak nedodržím. Hoci, dnes ma v nejakej talkshow Adela presvedčila, že je to iba vec prístupu. Také predsavzatie, že celý rok nezoberiem do úst slonie mäso, opäť si nekúpim M-kový bavorák, alebo nebudem ani tento rok opravovať elektroinštaláciu na dome, je ľahko splniteľné. A ja si môžem odkliknúť: splnené.

A tak to bolo aj s Novým rokom. Nie je umenie vypadnúť, ak svieti slnko, nefúka a sneh vŕzga pod bačkorami.

Ale vyjsť na prechádzku v blate, vetre a pľušti? Nechcem posudzovať, či sú zimy posledných rokov mojim karmickým osudom alebo výsledkom globálneho otepľovania. Viem však, že odkedy som si kúpil svoje nové Peltonen Nanocarbon bežky, sneh sme nemali za humnom ani deň. A to predtým sme mali optimálne podmienky na medzinárodnom letisku Horné Štitáre a priľahlých chotároch aspoň 15 dní v roku.

Beky sa zdráhala

Na Vianoce sa neprežierajú len ľudia. Ale aj mačky a psy. Jedným z takých je aj naša Beky, ktorá vie vystrúhať pohľad akoby bol týraná a týždeň nejedla. S neochvejnou istotou sa vie zamerať na najslabšiu osobnosť za stolom, ktorú na kus žvanca zlomí. Preto som do akcie 10K denne zapojil aj ju.

Vedela svoje a dnes, v posledný deň výzvy, na môj motivačný pohľad: "Tak poď, ideme", iba fľochla pohľadom, otočila sa mi zadkom, pomaly vycúvala pod posteľ a tvárila sa, že nepočuje a nevidí.

Nerád bonzujem, ale svojimi neurčitými výrokmi (neviem, možno, neskôr- rozumej dnes ani bohovi) sa k nej pridala aj Hanka. Poznáte tých milión objektívnych dôvodov, prečo sa práve teraz nedá? Jedny z najúprimnejších sú: "Ešte na to nie som celkom pripravená", alebo "Tak som prejedená, že fakt nevládzem."

Vzdal som to, obul topánky a vysadol na bicykel.

Ten druhý v tebe

"Idem hneď a sám."
"Nechoď, budeš celý od blata, kto to očistí."
"Idem po ceste."
"Za chvíľu začína skvelá rozprávka: Tri zlaté dukáty."
"Pozriem z archívu aj neskôr."
"Možno predsa len pôjdu."
"Kecajú, nepôjdu, tie dnes nedostane z gauča ani kačacie stehno."

Pomaly sa obúvam. Viem, že obuť sa je trištvrte úspechu. Môjmu lenivému ja prichádza na pomoc Hanka: "Že by sme predsa len išli? Ale až poobede, neskôr."

"Povídali, že mu hráli." Na toto ma nedostanú. Vysadám na bicykel a oznamujem, že prídem o dve hodiny.

Estetika ticha a samoty

Okamžite ako šliapneš do pedálov si v inom svete. Dnes úplne prázdne cesty. Absolútne ticho. Všetci vyspávajú to silvestrovské prežieranie a opicu. Dávam 25 km okruh okolo 4 jazier, 3 hnojov a dvoch rozhľadní. Normálne má 18 km ale dnes neskracujem. Idem po asfalte.

Už 100 metrov za domom ma ten druhý upozorňuje, že sa schladilo. Nemám rukavice a odmrznú mi ruky. Musím však byť tvrdý. Ak to otočím, určite nájdem nejaký dôvod pre skrátenie trasy. Medzi Blesovcami a Hajnou sa opájam vizuálnou estetikou repného poľa, už sčasti vyoraného.

Je tu úplné ticho a tak zastavujem. V tom tichu sa dá stáť celé hodiny. Tiež predstierať pre tých doma, že športuješ. Kde sú časy, keď som ako stravoholic lámal rekordy na dennej báze. Veď okrem bicykla môže mať človek toľko lások, napríklad gauč, televízor, posteľ, misu slaného, sladkého, krígel oroseného...

Cieľom bicyklovania bolo podať výkon. Pamätám, keď sme s kamarátom Petrom bojovali o KOM na kopci v Horných Obdokovciach. Ja som dal priemerku 29,8 km/h, on na druhý deň 30 km/h, ja o týždeň 30,4 km/h on 31... Potom tadiaľ preletel pelotón Okolo Slovenska v štyridsať kilometrovej rýchlosti a bolo vymaľované. No povedzte, nie je lepšie sa na to vykašľať a zbehnúť radšej na pivo?

Novoročný vinš

Sto tisíc krokov s ohrozením januárových predsavzatí sme nakoniec dali. A tak vám prajem do nového roka veľa a veľa pevnej vôle obuť tie tenisky a vypadnúť. Nachytáte kadečo: endorfíny, dobrú náladu, kamarátstva a niektorí i sopeľ či chrípku. Ale budete si môcť povedať: "Urobil som pre seba niečo."

Príspevok Sto tisíc krokov s ohrozením januárových predsavzatí zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pri posedení na Liptove nám to prišlo ako spontánny nápad. Vybehnúť na deň do Vysokých Tatier. Zubačkou na Štrbské Pleso, mimo sezóny, keď sa tam dá ako tak pohybovať. Sobota je príhodný termín aj kvôli lanovke na Solisko. Ak by hrozili výhľady alebo inverzia, bola by to báseň pre fotografa.

Štrba - tatranská zubačka

Stanica Štrba má niekoľko predností. Už pri predchádzajúcich výjazdoch sme si uvedomili jej strategickú polohu pri objavovaní Vysokých Tatier. Povážte. V Liptovskom Mikuláši odstavíte auto. Nastúpite na vlak, ktorý vás za 27 minút dovezie na Štrbu, kde pod strechou bez vetra a dažďa prestúpite a vyveiete sa za pár minút zubačkou na Štrbské Pleso.

Ste na Štrbskom plese? Pozrite si nášho kompletného turistického sprievodcu, aby ste vedeli, kam pokračovať ďalej.

Okruh okolo Štrbského plesa

Štrbské pleso nás privítalo naozaj dôstojným počasím. Síce nefúkalo, ale viditeľnosť sa zmenšila na niekoľko desiatok metrov. Pesimista by povedal, nevidím ani na koniec nosa. Ale optimista by hľadal príležitosť. A tú sme si ujsť nenechali. :-)

Netušené pohľady

Ako fotografa ma učili hľadať bežne nevidenú estetiku a vnímať pozorne okolie. A práve hmla, tento mlžný opar v bezvetrí a jemnom mrholení mi pomohol vidieť pleso zrazu akosi inak. V minimalistickej kráse prírodných detailov, nezaťažených notoricky známymi gýčovými pohľadnicovkami s výhľadmi na okolité štíty, panorámy, mostíky, hotely, či vyhliadkovú vežu.

Hmla citlivo a priateľsky ukryla aj stovky plagátov a drevených stánkov s predajnými suvenírmi a ja som si uvedomil to, čo nedávno na Madeire v dažďovom pralese Fanal. Totiž, že lepšie počasie na vnímanie čistej prírody som si nemohol vybrať.

Prechádzka okolo rezortu Hviezdoslav nám trvala dlhšie, než by človek čakal. Zdržala nás kačica, ktorá dobre vedela, ako na nás. Jej sebaprezentácia však bola márna, pretože sme pri sebe nič nemali. Nuž, nie vždy sa vydarí. Nadurdená hrdo odkráčala.

Obrazotvornosť, kde si sa stratila?

Dnešná doba je plná technológií, sietí, prepínania. Stále sa zrýchľuje a žiada okamžité reakcie. Efektivitu, výsledok, výkon, sebaprezentáciu.... Kedysi som pri čítaní kníh príbeh naplno prežíval. Dnes sa akosi neviem sústrediť. Myšlienky stále odbiehajú. Stále viac podnetov a vnemov mi bráni vnoriť sa do deja. Do snov. Predstáv. A tak je možno možno aj s touto milosrdnou hmlou. Umožní človeku zastaviť sa. Cítiť, prežívať a vnímať inak.

Pohľady na brehy nás natoľko zaujali, že sme pri hoteli Solisko temer minuli odbočku na Jamské pleso a Kriváň. Nie, že by sme tam mali namierené. V takomto počasí je celkom jedno, kadiaľ sa táraš.

Štrbské pleso preverí invenciu fotografa v každom počasí. Nie je jednoduché vyhnúť sa žánrovým turistickým klišé. Veď uznajte, akú má cenu urobiť výcvak, ktorý deň za dňom pred vami urobilo tisíce iných.

Pod lanovku na Solisko

Užívajúc si samotu, odbočili sme celkom z turistických chodníkov. Ani sme sa nenazdali a boli sme v športovom Areáli snov, niekde uprostred lanoviek. Privítal nás tu prvý sneh. A veru, čas strávený mimo chodníkov sme naťahovali ako sa len dalo, skončiac pri lanovke na Solisko.

Bola tu šanca. Zažiť inverziu na hornej stanici pod Soliskom, kde celé Štrbské pleso je pod mrakmi a z nich trčia len špičky tatranských končiarov. Dosť ľudí na lanovku nastupuje. Dávam sa do reči s ľuďmi z lanovky. Práve zametajú sedačky od námrazy a dažďových kvapiek.

"Inverzia hore nehrozí?"
"Kdeže. Dnes ani náhodou."

Obraciame s radosťou, že sme si nekúpili lístky cez internet. Radšej pokračujeme v prechádzke mimo chodníky. Sloboda a ticho. Ticho lieči. Je tu pokoj od stánkarov i turistov. Zostup k stanici nám trvá ďalšiu hodinu. Neponáhľame sa. Bežne je cieľom nejaký kopec, nejaká trasa, výkon. Ale aj takáto bezcieľna prechádzka môže priniesť človeku kus šťastia.

Výlety zo Štrbského plesa

Štrbské pleso je výstupným bodom pre niekoľko nádherných tatranských túr.

• Od bývalého Heliosu na Popradské pleso a ďalej na Hincove plesá a Kôprovský štít, alebo cez Žabie plesá na Rysy, vodopád Skok alebo Ostrvu a ďalej magistrálou na Sliezsky dom.
• Od hotela Solisko na Jamské pleso, Tri studničky a turistický idol Slovákov - Kriváň, alebo
• Túra Mlynickou a Furkotskou dolinou okolo Veľkého Soliska.

Výlet zubačkou na Štrbské Pleso sa vydaril nad očakávania. Inak ako sme očakávali ale o to krajšie.

Príspevok Zubačkou na Štrbské Pleso, za netradičnou estetikou Tatier zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Druhý deň našej Poliankovej výzvy sme sa rozhodli pre 2 ciele: Popradské pleso, Ostrva. Čo všetko môžeš objaviť pod Ostrvou? Okrem krásnych výhľadov na Zlomiskovú dolinu, víly Lucie, symbolického cintorína aj čaro spoznania zápalu močových ciest. Iba deň predtým sme dali Kvetnicu. Ale začnime po poriadku.

Tatranská cyklotrasa

Musíme pochváliť aktivistov Vysokých Tatier, ktorí sa postarali o cyklotrasu medzi Smokovcami, Tatranskou Poliankou a Vyšnými Hágmi. Šotolinová nenáročná MTB cyklotrasa vedie cyklistu kúsok vedľa cesty, ale ten zážitok je úplne iný. Ideš po lese, nestretneš autá a nedýchaš výfukové plyny. Užiješ si naozaj mierne kopečky, ktoré zabavia natoľko, že si máš chuť dať trasu ešte raz.

Tatranci nám povedali, že podobná trasa sa buduje okolo celého pohoria až do Tatranskej doliny, kde sa napojí z jednej strany na cyklotrasu do Ždiaru a Bachledovej doliny, z druhej na Spišskú Belú a Kežmarok.

Posledné kilometre z Vyšných Hágov na ŽST Popradské Pleso dávame po asfalte, ale podchvíľou tušíme, že cyklotrasa pokračuje aj tu. Priznám na horských bicykloch je samotná asfaltová magistrála veľmi nudná.

Popradské pleso

Výstup bicyklom na Popradské pleso som dal už niekoľko krát. Vždy ma poháňala vidina kotlíkového guláša a Plzne, ktorú hore čapujú. Nebolo to inak ani tentokrát. Prvý kilometer ostrý, na rovinke akože foto (cháp vydýchať sa) a potom striedavo oblačno po asfalte, slalom medzi turistami a psíkmi až hore. Presilovka ebajkov. Cestou hore nás míňalo asi dvadsať cyklistov, drvivá väčšina z nich na e-bajkoch. Trendy jednoducho nezastavíš.

Povinná zastávka na moste cez potok Krupá. Vždy tu zastanem a vždy to oľutujem. Hneď za mostom sa totiž cesta riadne zdvihne a rozhýbať stuhnuté nohy chvíľami aj zabolí.

Odbočku k symbolickému cintorínu míňame v letku, už sme tam boli veľakrát. Ešte dva brdky a už objednávame na Chate pri Popradskom plese prvú Plzeň. Aj preto, že potrebujeme chalanov ukecať, aby nám postrážili bicykle. Chceme sa totiž vybrať za vílou Luciou a pokračovať výstupom na Ostrvu. Je z nej nádherný výhľad nielen na Popradské pleso, ale aj na Zlomiskovú i Mengusovskú dolinu.

Ostrva

Popradské pleso, Ostrva. Ide to dokopy. Na Ostrvu stúpame tiež už po niekoľký krát. Kondične náročnejší ale celkom bezpečný hodinový výstup. Cítime sa byť veľkými horalmi. Ale pocit nám pokazí maník, ktorý nás stále obieha. Hore, dole, hore, dole. Počas túry nás chlapec minul 2x hore a 3x dole. Pýtali sme sa prečo behá. Trénuje na ultramaratón, dnes dá Ostrvu iba 5x.

Čo má na to povedať ubolený dedo, ktorý je rád, že sa vyštverá hore?

Zlomisková dolina

Pohľady sú jedinečné. Kašľať na pleso. Zlomisková veža, Veľká dračia hlava, Východný Železný štít, Gánok, výstup sa preťahuje. Nastupujú kopovité oblaky, ktoré každú minútu menia scenériu. Fotografia je o svetle. A o mrakoch.

Začíname pociťovať obavy, či sme naozaj dobre oblečení. Cyklistické tretry, krátke cyklogate s prepotenými vypchávkami, tenký dres a ešte tenšia fukerka nemusia v júli na Ostrvu stačiť. Stúpame a chválime módu. Tie dámske legíny sú skvelý výmysel. Najmä pre vyšportované zadky. :-)

Snažíme sa pomenovať končiare. Nie všetky poznáme. Viktorovu knižku Tatranské hrebene sme zase nechali doma.

Presekať sa cez mraky

Mraky sa prevaľujú čoraz viac. Sme temer hore a nevidíme ani na krok. Sme v mraku. V podobnom mraku sa v detstve ocitol aj Nevedko a pokúsil sa cez ne presekať sekerou. Neverili mu, tak sme to ani my neskúšali.

Kompletne prepotení, premočení ale šťastní. Šľapať až celkom na vrch nám nedávalo zmysel. Obvyklá výhovorka (bicykle na Chate pod Popradským plesom) opäť skvele zafungovala.

Kým sme zišli dole, 2x nás obehol trénujúci maník a dvakrát sa vyčasilo. Už sa nám to nezdalo ako dobré rozhodnutie. Na Popradskom sme usušili ďalší pohár s Plzňou a pustili sme sa dole, až na zastávku TEŽ Popradské pleso. Krásny zjazd.

Turistov veľa, lavičiek málo. Klobása to istila. Zaujal ma chlapík hľadiaci do zeme. Vedľa neho unavene postávalo malé dievča a žena. Asi po polhodine vstal a ponúkol žene (tesne pred príchodom vlaku) nech si sadnú. Vycítili sme, že to bola jeho družka. Skutočne galantný otec a manžel.

Sme národ Jánošíka

Slovo dalo slovo a spustili sme sa až do Smokovcov. Ak chcete mať skvelý lúskový prívarok s fašírkou a fazuľovú za 6 eur, bufet s terasou nad stanicou to istí. Šéfino je kamarát s každým. Všetci plačú ako sú Vysoké Tatry prázdne, ale v bufete to akosi neplatí. Nekonečná rada. Melie sa to. Nečudo. Aj tá táckareň hneď vedľa ponúka hotovky od 9 eur vyššie. Je poloprázdna. Zastavili sme sa aj na zákusok. Karamelový veterník za 3,90. No nedaj si v Tatrách. V cukrárni sme boli úplne sami.

Bílikova Chata

Po celodennom výlete sme sa upotení a mokrí ešte vytrepali na Hrebienok a dali si na Bílikovej chate ďalší horký mok. Veď mačovia.

Zvyšok je už len stereotyp. Spustili sme sa na cyklotrasu a zastavili až pri Šariši. Teda v Poliankove na terase.

Tatranská pomsta

O tri hodiny neskôr som mal pocítiť, že Popradské pleso a Ostrva sa mi vypomstia tým najkrutejším spôsobom. Prestál som na záchode až do rána s nutkavým pocitom, že niečo páli a malo by ísť von. Ale nešlo. Nevedno či nachladli obličky alebo komplet močové cesty ale priznám sa, že sa kurírujem dodnes, dva týždne po výjazde. A tie emócie predčia aj kvalitný sex.

A preto netreba podceniť niekoľko zásad:

Hory nás učia pokore a beda tým, ktorí na to pozabudnú :-)

• Ak ideš bicyklom a potom pešo, zober si náhradné oblečenie.
• Ak šusuješ dole kopcom, daj si fukerku a suché tričko.
• Nikdy nebuď väčší hrdina, než si a ak máš 59, nechovaj sa ako puberťák.
• Nikdy nechoď na turistický výstup v tenkom prepotenom cyklodrese.
• A ak už to prepotený zlezieš, nevymýšľaj blbosti ale utekaj sa najprv prezliecť do suchého.

Len pre poriadok dodám, že túra na Popradské pleso pešo je oveľa krajšia magistrálnou turistickou trasou od Heliosu zo Štrbského plesa. A z Popradského plesa vedie tiež chodník na Hincovo pleso, ktorý patrí medzi tohtoročné ciele 7kopcov 3 jazerá.

Príspevok Popradské pleso, Ostrva. Čo môžeš objaviť pod Ostrvou? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Najkratšia trasa na vrch Snežníka z poľskej strany je práve z tejto doliny alebo zo sedla Javorovej hory. Turistický výstup z Kletna na Králický Snežník vás nadchne a preverí. Okrem jedného vážneho stúpania je to najmä o kondičke. Technicky nenáročná hoci dlhá trasa.

Optimistický štart

Každý turistický výstup začína nadšením a optimizmom. Nebolo to inak ani teraz. Optimizmus však so stúpajúcimi výškovými metrami zväčša klesá. Nebolo to inak ani teraz.

Prvé kilometre až po zatopený lom Kletno I a Kletno II vypálili celkom do pohody. Bodaj by nie, keď popri riečke Klešnica ideme asfaltom stále po rovine. Prvá zastávka bola až pri drevenej kaplnke Sv. Bernarda. Aj sme nakukli, ale Bernarda nečapovali.

Humor nás stále neprechádzal. Baby sa aj pýtali, či takáto cesta bude celý čas a ja som zodpovedne klamal, ako to chceli: "Áno. Do pohody, z ôsmych kilometrov už máme dva za sebou."

Čo som nedopovedal, že zatiaľ sme nastúpali 50 metrov a na zvyšnej trase ich musíme nastúpať už len 800. Hovorí sa tomu milosrdná lož.

Posledné náznaky optimizmu mám zachytené z výstupu k medvedej jaskyni.

Medvedia jaskyňa

Odbočku k jaskyni asi po 2 km od parkoviska neminiete. Tu všetky asfaltky končia. Dojem z jaskyne bol obrovský. Nenadarmo ju považujú najkrajšiu jaskyňu v Poľsku. Názov má príhodný. Keď ju v roku 1967 objavili, našlo sa tu popri iných pozostatkoch aj množstvo medvedích kostier. Má nádhernú kvapľovú výzdobu a niekoľko sál.

Od Medvedej jaskyne na hor už stúpame po žltej trase. Strmé stúpanie po klzkej a mokrej zvážnici môžeme obísť asi kilometrovou serpentínou po cyklotrase. Baby však s miernym náznakom hystérie rozhodli: "Najkratšou cestou nahor k chate". Poslúchol som s usmevom i obavami. Oni nevedeli, čo činia.

Pozvoľná strata nadšenia

Vpredu Lejdy, za ňou sa pomaly trúsia turistky, ktoré krok od kroku strácajú lesk v očiach a výraz v tvári. Na asi kilometrovom stúpaní vystúpame po šmykľavom blate viac ako 200 výškových metrov. Ten povzdych šťastia, keď sme sa dostali na hornú cestu bolo počuť až na Snežníku.

Od neho nás ale stále delilo ďalších 300 výškových metrov.

K chate pod Snežníkom

Ak sa dostanete na križovatku Schronisko pod Snežnikom, máte vyhraté. Je to križovatka hrebeňových turistických i cyklotrás. O tom, aké je toto miesto kľúčové svedčí aj fakt, že za tri dni som tu tretí krát, zakaždým inak a z inej strany.

Králický Snežník je v zime aj raj pre bežkárov. Všetky cyklotrasy sú totiž v zime bežkárske trate, podobne ako na našej Skalke. A dobre udržované.

Konečne pri chate.

Odkladám baby do náručia výčapu."Teplé, niečo teplé. A sladké." Neprotestujú, že ich tu nechávam samé. Hlavne, že je vnútri teplo a voľný stôl.

Moja hlava je nastavená inak. Končím až vtedy, keď už sa ďalej nedá. A priznajte, vyšliapať až pod Snežník a skončiť 200 metrov pod vrcholom? To ako vyliezť na Martinky a skončiť pri hoteli na parkoviskách.

Výstup na Snežník

Cesta nahor vedie po česko poľskej hranici. Kde tu vidno pozostatky armádnych opevnení. Pred sto rokmi sa to tu mlelo. Mne však tentokrát aj slnko vyšlo v ústrety. Akoby ma chcelo v snahe vystúpiť až na vrchol podporiť.

Králický Snežník

Králický Sněžník sa rozprestiera na oboch stranách česko-poľskej hranice. Vyviera tu rieka Morava. Bystriny prameniace v pohorí tečú do troch morí: Čierneho, Severného a Baltického.

Celkom hore je nezameniteľná planina s obrovskou skalnou kopou a poľskou zástavou. Zhora je kruhový výhľad na všetky pohoria dookola. Vidieť Jeseníky, Orlické i Rychlebské hory, české planiny. Informačná tabuľa čo to napovie o turistických trasách aj o vojenskej histórii tohto územia.

Vždy, keď som hore, zažívam znovu a znovu ten stav eufórie. Pocit, že si to dokázal, dal. Zubíš sa a fotíš. Potom čaká už len cesta dole.

Zostup

Návrat k chate bol viac než radostný. Prvýkrát za 4 dni, čo sme tu, poriadne zasvietilo slnko. Na chate ma už čakajú baby s teplým pivom a studenou polievkou. Čas sa poberať dole.

Začalo to už na chate. "Počujte, bolí ma koleno."
Motivovali sme: "To dáš".

Po pár sto metroch sme pochopili, že to nedá. Bolo to krok od kroku horšie a horšie. Zostup tým prudkým svahom tomu kolenu vôbec nepomôže. Rozhodli sme o zmene plánu. Baby pôjdu po vrstevnici, zvážnicou na Javorový vrch a chlapská zostava (teda ja) zatiaľ zbehne roklinou dole, pre auto a pristaví ho na druhom konci kopca, na konci zvážnice.

Fakt som si mákol. Dinopark v Kletne som objavil iba náhodou, keď som si skracoval cestu krížom cez polia.

Nakoniec všetko dobre dopadlo a o necelé hodinu sme sedeli v aute. Naša posledná zastávka v Kletne boli uránové bane.

Uránové bane v Kletne

Pri návšteve vás zahltia informáciami o procese tvorby hornín a minerálov, o vzniku prvých organizmov a vymieraní druhov za posledných 500 miliónov rokov. Nám to však umožnilo v kľude stáť a pomaly regenerovať.

História bane siaha až do 13. storočia. Vtedy tu ťažili rudy železa, medi, olova a striebra. Štôlne vás zaujmú farebnými zhlukmi minerálov i zbierkami starých máp a baníckeho vybavenia od stredoveku až po súčasnosť. Otvorené majú denne a prehliadka nezaberie viac než hodinu.

Najtemnejšie obdobie baní začalo po druhej svetovej vojne, keď stalinistické Rusko potrebovalo urán. Podobne ako v Jáchymove, baníci boli najmä politickí väzni a veľa z nich tu v lágroch pomrelo. Počas tejto doby sa vykopalo vyše 37 km tunelov.

Turistický výstup z Kletna na Králický Snežník nesklamal. Ale všetci sme mali dosť. Slávnostne sme to ukončili až na hoteli pitným režimom a večerou.

Príspevok Turistický výstup z Kletna na Králický Snežník zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Bývalá lovecká osada Kladská leží v centre najcennejšieho územia Chránenej krajinnej oblasti Slavkovský les v prírodnej rezervácii Kladské rašeliny. Okrem skvelej diviny a ticha sa tu môžete prejsť po vôbec najstaršom náučnom chodníku v Čechách. Prvé dosky povalového chodníka tam boli položené už v roku 1977. Kladská a Kladské rašeliny prírodná rezervácia na streche Slavkovského lesa.

Bicyklom na Kladskú

Dôvod prečo sa na Kladskú pri každej cyklonávšteve západných čiech vraciam je, že Kladská je strecha Slavkovského lesa. Je cyklistickou križovatkou z troch smerov:

• Od Bečova cez Prameny
• Od Chebu cez Lázně Kynžvart
• Od Mariánskych lázní

A hore na Kladskej sa dajú po dobrom cyklozáhule popri skvelej divine a pive tiež omočiť a nielen nohy. :-) Predný rybník pri Challet chatách v sedle pri odbočke na Mariánky je na to ako stvorený.

Najvýživnejšie stúpanie je od lázní Kynžvart. Sú tam dva kilometre stúpania, na ktoré budete spomínať. Ak uprednostňujete spoznávanie celého Slavkovského lesa, choďte cez Prameny. Mimochodom jednej z najzadĺženejších obcí v Čechách.

Cez Prameny

Obec Prameny zlikvidovali veľkolepé plány. Mestskí konšeli chceli využiť vodu pod zemou, stáčať minerálku a vybudovať tu kúpele. Obec investovala do vrtov, skúšok vody, certifikátov, pozemkov a tešila sa na budúce zisky. Lenže investori postupne cukli a Prameňom ostali iba diery do zeme a hromada dlhov.

Kladská

Osada Kladská zaznamenala najväčší rozvoj v druhej polovici 19. storočia. Môže za to knieža Otto Friedrich Schönburg-Waldenburg, ktorý sa zasadil o vznik väčšiny stavieb vrátane loveckého kaštieľa, reštaurácie, horárne a píly. Jeho syn tu vybudoval druhý najväčší poľovný revír v Čechách.

Náučný chodník Kladská

Chodník začína pri parkovisku a loveckom zámočku. Je dlhý 2,4 kilometra a nájdete na ňom dvanásť informačných tabúľ. Ak chcete spoznať tunajší jedinečný ekosystém, môžete sa naň vydať. Okrem toho, že je najstarší v Čechách, je to i prvý chodník, ktorý umožnil návštevníkom spoznať jedinečnú prírodu mokrade suchou nohou práve vďaka dreveným povalovým chodníkom. Prejdú aj vozíčkari.

Okolo 5 rašelinísk

Rašeliniská s rybníkmi v NPR Kladské rašeliny majú nielen významnú vodohospodársku funkciu, ale aj unikátne ekosystémy, ktoré sa tu začali vyvíjať po skončení poslednej doby ľadovej pred asi 10 000 rokmi. Vtedy sa na nepriestupnom podloží začala zadržiavať voda a začal tu rásť rašeliník. Dnes dosahuje hrúbka rašeliny miestami až 6 metrov.

Nájdete tu päť samostatných rašelinísk. Najväčšie sú Paterák a Tajga, potom Lysina, Malé rašelinisko a Husí les.

Kladské rašeliny prírodná rezervácia

Územie dnešnej NPR Kladské rašeliny je chránené už od roku 1933, od roku 2005 bolo na časti územia Tajga dokonca vytvorené bezzásahové pásmo, kde je les ponechaný samovoľnému vývoju bez akýchkoľvek zásahov človeka.

Plochy vrchovísk pokrývajú prevažne pralesovité porasty borovice blatky (Pinus rotunda), ale aj smreka, brezy, jelše a na území Lysiny aj borovicou močiarnou (Pinus pseudopumilio). Na Kladských rašelinách je bohato zastúpená aj živočíšna ríša. Najviac vás upútajú motýle, vážky a chrobáky, vo vodách a v okolí vôd množstvo plazov, žiab a obojživelníkov. Ůdajne je tu i rys ostrovid.

Kaiserwald

Od vojny až do revolúcie bol Slavkovský les vojenské pásmo bez možnosti vstupu. Pôvodný historický názov lesa bol Kaiserwald - Cisársky les, dnešný názov Slavkovský les je pomerne mladý a pochádza iba z obdobia po druhej svetovej vojne.

Ak ste v Slavkovskom lese a máte radi lesy, mali by ste navštíviť aj Prameny a prírodnú rezerváciu Smraďoch. Neďaleko obce Krásno je 25 metrov vysoká Krásenská rozhľadňa s neobvyklým točitým schodiskom po obvode veže. Zámok v Bečove tiež stojí za to.

Mariánské lázne

Kladská je križovatkou troch trás. Od Bečova, Kynžvartu a Mariánských lázní. Ak ste si užili Kladskú, spustite sa na kávu do Marianok. Vyjdete priamo pri kolonáde. My to dávame zväčša na bicykli ale môžte sa aj zviezť. Hore dole chodí pravidelne aj autobus, ktorý má zastávku priamo pri poľovníckom zámočku.

Príspevok Kladské rašeliny prírodná rezervácia na streche Slavkovského lesa zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pre väčšinu turistov je centrom Českej Kanady Nová Bystřice. Pre nás sa už niekoľko krát stala východzím bodom zapadnutá dedinka Blato. Leží mimo hlavných ciest, napriek tomu sa tam pravidelne vraciame. Do celej Českej Kanady je odtiaľ blízko. Jednou z najkrajších peších túr je okruh cez Blato, okolo Osiky, Klášteru a Jelenieho vrchu.

Osika

Okruh začína okolo chát po brehoch rybníku Osika. Retro vzhľad okolia jasne naznačuje, že celá oblasť bola chatármi a kempermi civilizovaná už za hlbokého sociku. Nič proti. Práve naopak.

Osika má svoje nezameniteľné čaro. Najmä na jeseň, za hmlistých rán. Možno preto tam aj v septembri chodíme. Keď pôjdete popri brehoch, chodník vás zavedie až na kopček, z ktorého sa vám otvorí pohľad na impozantný Klášter s Kostolom najsvätejšej trojice.

Klášter

Napriek tomu, že sme tu boli už 4 krát, iba raz sa nám podarilo nahliadnuť dovnútra. Kostol patrí k najvýznamnejším pamiatkam juhočeskej ranno barokovej architektúry a jeho oltár je najväčší v strednej Európe.

Práve pod týmto oltárom sa stretávajú tri liečivé pramene. Môžte sa z nich napiť v studničke za kostolom pri rybníku, pod monumentálnymi lipami.

Ak sa budete chcieť pozrieť dnu, skúste zavolať na číslo 0602 703 007. Ak sa dovoláte, radi vás prevedú. Nezabudnite ich požiadať, aby vás pustili aj do krýpt a podzemia. Je tam čo vidieť.

Kostol nemá s pôvodným kláštorom veľa spoločné. Bol postavený na troskách vyhoretého kláštora Paulánov, ktorý tu stál už od roku 1491, keď dostali Pauláni za úlohu nájsť miesto od Álp na východ, kde sa zbiehajú liečivé pramene. A to bolo údajne práve tu.

Vedľa kostola je tiež Kláštorský rybník, ktorý (podobne ako Osiku) viac ako rybári vyťažujú skôr kemperi a rekreanti.

Jelení vrch

Keď pôjdete cez kopec k hraniciam, dostanete sa do krásnej novobystrickej kolónie Artolec. Vedú z nej cyklotrasy do rakúskeho Hirschenschlagu i Novej Bystřice.

Ak sa však vydáte popri rybníku smerom na Slavonice, dostanete sa do malej dedinky Klášter 2. Vedľajšou cestou vystúpate až na Jelení vrch, kde nájdete vojnový skanzen Bunkry československého opevnení Klášter 2. Pohybujeme sa v hraničnom pásme bývalej železnej opony. Nečudo, že bunkrami je na okolí posiaty celý Jelení vrch.

Blato

Prechádzka po žltej trase smerom na Blato je už len príjemnou satisfakciou za niekoľko hodinový výlet.

Ak ste tu v septembri, vyjde počasie a vy rozmýšľate čo na večeru, pozorne sledujte terén. Nájdete tu dubáky, kováče, masliaky a lesohríby všetkých chutí. I muchotrávky. Česká kanada je rajom hubárov.

Do samotného Blata sa zamilujete. Leží na troch rybníkoch. Je to čistý koniec sveta s nezameniteľnou juhočeskou atmosférou. A tichom. Kedysi sme sa aj na rybníkoch v Blate kúpali. Až do chvíle, kým sme tam našli vo vode plávať toto črevo.

Až neskôr sme vygooglili, že sa jedná o mimoriadne esteticky nechutnú rybu, žijúcu v kolóniách na stojatých vodách, prudko invazívnu: Pectinatella Magnifica, pôvodom zo Severnej Ameriky. Ten kto ju do rybníka hodil sa musel nesmierne zabávať.

Každopádne my už do tej vody nevlezieme.

Blato pravá juhočeská atmosféra

Česká kanada

„přehlížíte nejromantičtější koutek české země, vlní se terén do kopců a tmaví se lesními porosty, díváte se na nesčetné hladiny nejen velkých rybníků, ale hotových jezer orámovaných hustými lesy. A kamkoliv pohlédnete, všude se lesknou rybníky, široké potoky, točí se řeky, lesnaté kopce řadí se za sebou v nekonečných řadách.“

Prvý doložený názov Česká kanada je datovaný práve týmto textom z roku 1928.

Autorom názvu Česká Kanada bol miestny rodák, novinár a esejista Jaroslav Trpák, ktorý chcel takto spropagovať región pre turistiku. Hľadal exoticky znejúci názov pre práve sa rozvíjajúci trend turistiky v Čechách.

Základ pomyselnej Trpákovej Českej Kanady vtedy tvorili rybníky okolo Jindřichovho Hradca, obce Kunžak a najmä lesy v okolí Nové Bystřice a hradu Landštejna, ktoré dnes miznú vďaka kôrovcovi priamo pred očami.

Túru okolo Osiky, Klášteru a Jelenieho vrchu si však v Českej Kanade nenechajte ujsť. Je tiež rajom cyklistov a bežkárov.

Kam v Českej Kanade

Príspevok Českou Kanadou okolo Osiky, Klášteru a Jelenieho vrchu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.