Medzi vianočnými sviatkami a Silvestrom nastáva v slovenských domácnostiach zvláštne bezčasie. Televízny program beží v nekonečnej slučke, majonézový šalát s rezňami pomaly stráca svoju počiatočnú príťažlivosť a človek sa na gauči začína meniť na beztvarú fosíliu. Práve vtedy prichádza ten najlepší moment povedať si rázne dosť, obuť vibramy, zbaliť termosku s čajom a vyraziť na Silvestrovský výstup na Vtáčnik.

Vtáčnik (1346 m n. m.) sa stal pre stovky turistov a komunitu Reštartnisa: 7 kopcov 3 jazerá temer každoročnou tradíciou. Vtáčnik nie je zadarmo – so svojím 800-metrovým prevýšením na krátkej trase dokáže poctivo otestovať morálku, pľúca aj nohy. No ten pocit na vrchole, keď stojíte v bielej námraze s priateľmi a tlačíte lepeňák, vám žiadny televízny Silvester nenahradí.

📍 Silvestrovská Pikoška: Silvestrovský výstup na Vtáčnik sa nekoná na Silvestra ale deň pred. Keď som sa pýtal na dôvod, povedali, že to ženy. Chlapi predtým na Silvestra vyliezli nahor, znavení prišli po výstupe do krčmy, dali oldomáš a kapustnicu a pred polnocou už každý spal. Ženy ostali na sucho. Tak preto deň pred... :-)

🏔️ Zimný výstup: Od blata cez ľad až po snehové záveje

Silvestrovský výstup z Kamenca pod Vtáčnikom (od amfiteátra) po zelenej značke má svoje nemenné zákonitosti a meteorologické poschodia:

1. Prvá tretina (400 – 600 m n. m.): Začína sa v doline. Často v sychravom blate a hmle, kde človek pochybuje o svojom duševnom zdraví.
2. Druhá tretina (600 – 900 m n. m.): Blato tuhne na kosť a chodník sa mení na zrkadlovo hladkú ľadovú platňu. Tu sa láme chlieb a triedi výstroj.
3. Vrcholová partia (nad 1 000 m n. m.): Vstup do mrazivej rozprávky. Polmetrový sneh, zakrpatené buky obalené hrubou bielou námrazou a andezitové skalné veže.

Zelená trasa z Kamenca sa neobťažuje žiadnymi zbytočnými serpentínami. Ide nekompromisne rovno hore. Matematika nepustí: 7 kilometrov a takmer 800 výškových metrov znamená priemerný sklon vyše 10 %. Kde je chvíľu rovinka, tam musí zákonite nasledovať stojka, kde človek takmer ryje nosom do snehu.

⚠️ Čo sa môže prihodiť na zimnom výstupe (a zaručene sa aj prihodí)

Zimná turistika píše tie najlepšie historky. Ak sa chystáte na silvestrovský výstup, pripravte sa na tieto klasické situácie:

1. Camelbakový cencúľ

Naleješ si do hydrovaku dva litre vody s citrónom a tešíš sa, ako budeš za chôdze elegantne popíjať z hadičky. O pol hodiny neskôr v mínus siedmich stupňoch zistíš, že voda v hadičke zamrzla na kameň a ty celú cestu len zúfalo cuckáš ľadový plastový cencúľ.
👉 Rada: V zime patrí voda do klasickej termosky v batohu, ideálne s horúcim bylinkovým čajom a medom.

2. Zradná ploskačka

Na zahriatie niekto v strmáku vytiahne ploskačku s domácou pálenkou. „Len jeden hlt na krvný obeh.“ Pamätajte, že v nadmorskej výške nad tisíc metrov a pri pulze 160 úderov za minútu vás dva hlty domácej hrušky odpália rýchlejšie než polnočný ohňostroj.

3. Syndróm „Už ma sem v zime nikto nedostane!“

V polovici najstrmšieho výšľapu pravidelne počuť zúfalé výkriky: „Na takúto hovadinu ma už v živote nikto nenahovorí!“ Človek fučí, pot mu tečie do očí a preklína každý vianočný vanilkový rožok.
👉 Realita: Hneď na druhý deň ráno, keď opadne svalovica, ten istý človek sedí pri mape a hľadá, na aký kopec pôjde na Troch kráľov.

4. Balet na ľade (Prečo sú mačky povinné)

Vidieť turistu bez mačiek na zľadovatenom traverze pod vrcholom je ako sledovať medveďa na kolieskových korčuliach. Šmýkanie na mieste, zúfalé chytanie sa konárov a modriny na zadku.
👉 Pedagogický imperatív: Reťazové nesmeky (turistické mačky) a trekingové palice s veľkými zimnými tanierikmi sú v zime otázkou bezpečnosti, nie luxusu.

🚩 Na vrchole Vtáčnika: Priateľstvo, mráz a andezitový kríž

Keď konečne prekročíte hranicu lesa a vystúpite na andezitovú vrcholovú plošinu pri veľkom kovovom dvojkríži (1 346 m n. m.), všetka námaha sa okamžite rozplynie.

Vtáčnik je najvyšším vrcholom rovnomenného sopečného pohoria a za priaznivého počasia ponúka dychberúcu kruhovú panorámu:

• Na severe sa črtajú Strážovské vrchy, Malá Fatra (Kľak, Martinské hole) a Veľká Fatra.
• Na východe vystupujú Kremnické vrchy a Štiavnické vrchy so Sitnom.
• Pod vami leží celé Ponitrie a Hornonitrianska kotlina.

Na vrchole vládne neopakovateľná atmosféra. Stretávajú sa tu stovky ľudí – od skalných turistov z Kamenca a Lehoty pod Vtáčnikom cez bežcov a psíčkarov až po celé rodiny. Vymieňajú sa domáce koláče, štrúdle, teplý čaj, fotí sa pri kríži a vládne čistá, nefalšovaná radosť zo života.

🛷 Zostup: Kolená v ohni a zadkový bobbing

Výstupom sa však túra nekončí – to, čo ste vyšliapali, treba bezpečne zísť aj dole.

Zostup po ušliapanom snehu býva často rýchlejší než výstup, no kolená dostávajú zabrať dvakrát toľko. Na strmých zasnežených úsekoch mnohí rezignujú na chôdzu a spúšťajú sa v nepremokavých nohaviciach priamo po zadku – tzv. beskydsko-vtáčnický bobbing.

V cieli pri amfiteátri v Kamenci čaká zaslúžená odmena: horúca silvestrovská kapustnica, guláš a pocit, že ste starý rok neuzavreli pred obrazovkou, ale s čistou hlavou na jednom z najkrajších slovenských vrcholov.

🗺️ Ako na zimný výstup: 3 najlepšie zasnežené trasy

1. Zelená klasika z Kamenca pod Vtáčnikom (Najstrmšia a najvychodenejšia): 
   14 km / +800 m / 4,5 až 5,5 h.
   Rýchlo prešliapaná, no na strminách vyleštená do ľadového skla – nesmeky sú nutnosť.
2. Skalnatá hrebeňovka cez Kláštorskú skalu (Pre fajnšmekrov a výhľady): 
   16 km okruh / +850 m / 5,5 až 6,5 h.
   Monumentálne andezitové veže obalené hrubou námrazou.
3. Lesný výstup zo Sekanín (Lehota pod Vtáčnikom): 
   13 km / +750 m / 4,5 h.
   Hlboký tieň severných svahov, najviac snehu a najmenej ľudí.

ᯓ🏃🏻‍♀️‍➡️ Kým sme po celodennom výstupe na Vtáčnik dofučali dole, Erik Hübner (náš miestny patriot a ultrabežec) si ho dal cvične v rezkom tempe dvakrát.

❓ Často kladené otázky k zimnému výstupu (FAQ)

Príspevok Silvestrovský výstup na Vtáčnik: Ako vyzerá zimný reštart, keď vymeníš gauč za kopec zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Začalo to nenápadne. Ako všetky závislosti. Inovecká Mačacia skalka a už neviem koľký výstup. S bicyklom aj v turistických botách. Jeden nedlhý kopec. Nič dramatické — pár hodín chôdze po Považskom Inovci od priehrady v Tesároch, trochu blata, návrat domov s pocitom, ktorý som nevedel pomenovať. Niečo medzi únavou a spokojnosťou, medzi bolesťou a hrdosťou. Fyziológovia tomu hovoria endorfíny. Ja tomu hovorím problém.

Pretože som sa vrátil.

A potom znova.

Bilancia? Zdôvodnenie? Prečo chodím po horách?

Teraz som tu. Po endoprotéze bedrového kĺbu — človek, ktorý vlastní viac bicyklov a viac párov turistických topánok ako spoločenských, ktorý vie kde kúpiť izotonický nápoj v každom väčšom meste na Slovensku, a ktorý je schopný v polovici normálneho rozhovoru odbočiť k témam ako prevýšenie, vrstevnice a optimálna hrúbka ponožky. Všetci ma za tie monológy a odbočky milujú

Varoval som vás.

Čo mi turistika vzala

Predovšetkým pohodlie. To krásne, teplé, horizontálne pohodlie gauča, ktorý vás nikam nevolá a nič od vás nechce. Gaučom som prešiel len ako tranzitnou stanicou — z dverí k topánkam, od topánok k dverám.

Vzala mi tiež peniaze. Nie dramaticky, nie naraz — ale trvalo, systematicky, s chirurgickou presnosťou dobrého e-shopu. Nie, dnes nebudem tárať o bicykli. Dajme o bunde:

Bunda ktorá dýcha. Lepšia bunda, ktorá dýcha lepšie. Bunda, ktorá dýcha optimálne pri mínus desiatich s bočným vetrom. Rozdiel medzi nimi je stopäťdesiat eur a marketingový text, ktorý som čítal o polnoci.

A potom tiež pivo v Nových Mlynoch.

Vzala mi soboty. Tie lenivé, bezúčelné, civilizované sobotym keď normálni ľudia vstávajú o deviatej, pijú kávu a nič nerobia. Ja vstávam o siedmej. Dobrovoľne. Bez budíka. To je, myslím, klinická definícia niečoho.

Čo mi turistika dala

(varovanie: nasleduje sekcia faktov podaná bez môjho súhlasu)

Kardiológ by bol nadšený. Pravidelná chôdza a bicyklovanie v kopcoch robí so srdcom veci, ktoré žiadna tabletka nesimuluje: znižuje krvný tlak, zlepšuje kapacitu pľúc, optimalizuje čosi čo sa volá VO2 max a o čom som pred dvanástimi rokmi nevedel, že existuje.

Mozog funguje po dvoch hodinách v lese inak. Lepšie, jasnejšie, pokojnejšie — vedci hovoria o znížení kortizolu, o aktivácii prefrontálnej kôry, o niečom čo nazývajú attention restoration theory. Ja to nazývam prestal som sa hnevať na veci, ktoré si to nezaslúžia.

Spánok. Neviem, kedy som naposledy ležal hore o polnoci a premýšľal o veciach, ktoré sa nedajú vyriešiť premýšľaním. Telo, ktoré niečo urobilo, chce spať. Jednoduchá rovnica, prekvapivo zriedkavo aplikovaná.

A váha. Ale o nadváhe nebudem písať, lebo to znie ako reklama na jogurt a ja mám istú hrdosť.

Čo som nepočítal

Nepočítal som s tým, že hory menia perspektívu doslova. Nielen metaforicky. Keď stojíte na Mačacej skale a vidíte dvadsať kilometrov na všetky strany do Topoľčianskej kotliny, problémy sa nezmenšia, ale vy sa zväčšíte. Aspoň na chvíľu. Aspoň o toľko, aby ste sa k nim vrátili s iným pomerom síl.

Nepočítal som s ľuďmi. S turistami a cyklistami na chodníku, ktorí vás pozdravujú nie preto že vás poznajú, ale preto že idete rovnakým smerom. To je na turistike zvláštne — solidarita bez histórie, dôvera bez dôvodu.

Nepočítal som s tým, že existuje myslenie, ktoré funguje len v pohybe. Niektoré myšlienky neprídu pri stole. Prídu na štvrtom kilometri, keď telo ide na autopilota a hlava konečne dostane priestor robiť čo chce.

Väčšina mojich dobrých nápadov má nadmorskú výšku.

📦 Praktické rady: Mačacia skalka

Alebo ako sa nestratiť a užiť si to. Ak som vás týmto mojím filozoficko-masochistickým monológom predsa len presvedčil, že je čas zdvihnúť zadok z gauča, Mačacia skalka v Považskom Inovci je na to absolútne dokonalé miesto. Prečo?

• Prečo sa sem oplatí vybehnúť?
  Kopec je to síce nenápadný a turisticky vôbec nie drsný, no ponúka neuveriteľné, otvorené panoramatické výhľady na celú Topoľčiansku kotlinu.
• Ako sa tam dostať?
  Prístupov je hneď niekoľko a všetky sú príjemné. Vyraziť môžete z Topoľčianskeho podhradia, z Tesár (od vodnej nádrže), zo Záhrad aj z Bojnej. Všetky trasy (GPX trasy v prílohe) bez problémov zvládnete pešo, alebo na horskom či gravelovom bicykli. (No dobre, na konci budete chvíľu tlačiť.)
• Ideálny tip pre rodiny s deťmi: Ak hľadáte výlet, kde deti nebudú po polhodine mrnčať, že „kedy tam už budeme“, Mačacia skalka je trefa do čierneho. Zvládnu to aj menšie nohy, prevýšenie ich nezabije a na ten záverečný výhľad na skale nezabudnú.
• Malý bonus: Cestou z Tesár nezabudnite na Vajcovku pri vodnej nádrži a ak idete z Podhradia, spojte to s návštevou zrúcaniny Topoľčianskeho hradu.

Praktický dodatok pre tých, čo ešte nie sú stratení

Ak ste dočítali až sem a uvažujete — začnite blízko. Nie Tatry, nie Alpy, nie výstup, ktorý vyžaduje výbavu a plán. Kopec za mestom. Hodina tam, hodina späť. Topánky či bicykel,, ktorý máte.

Turistika nemá vstupné požiadavky. Len výstupné — a tie sú, ako som zistil, závislosť a mierne prázdna peňaženka.

Za horšie závislosti som si v živote priplatil viac.

A čo vy? Chodíte do hôr? Alebo radšej gaučujete? Či máte rozumnejší vzťah k vertikále?

Príspevok Inovecká Mačacia skalka: Prečo chodím po horách (a prečo to vám neodporúčam) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak hľadáte miesto, ktoré vám ponúkne únik od letných horúčav a zároveň vás prenesie do rozprávkového sveta ľadových zázrakov, nemusíte cestovať do ďalekých krajín. Stačí vyraziť na Gemer, kde sa ukrýva jeden z najfascinujúcejších prírodných pokladov Slovenska – Dobšinská ľadová jaskyňa. Táto jedinečná pamiatka UNESCO vás očarí nielen svojou krásou, ale aj bohatou históriou a zaujímavými faktami.

Ľadová nádhera ukrytá v podzemí

Dobšinská ľadová jaskyňa sa nachádza v Slovenskom raji, v blízkosti obce Dobšiná. Objavili ju už v roku 1870 a odvtedy fascinuje návštevníkov z celého sveta. Je jednou z najväčších ľadových jaskýň v Európe, pričom jej najväčšie čaro spočíva v mohutných ľadových stĺpoch, kvapľoch a kryštálových útvaroch, ktoré zdobia jej vnútro.

Teplotné extrémy

Ak máte radi zimu a sneh, túto jaskyňa si zamilujete. Teplota vo vnútri jaskyne sa počas celého roka pohybuje od -3,9 °C do +0,5 °C. Takže aj keď sú vonku letné horúčavy, v jaskyni sa budete cítiť ako v chladničke. Nezabudnite si preto vziať (najmä pre deti) teplé oblečenie, aj keď sa na výlet vydávate v lete.

Dobšinská ľadová jaskyňa má bohatú históriu. Už krátko po jej objavení ju sprístupnili pre verejnosť a stala sa prvou elektricky osvetlenou jaskyňou v Uhorsku. V roku 1887 sa tu dokonca konali korčuliarske preteky, neskôr tu trénoval na olympiádu aj Nepela. Ak sa pamätáte na Silickú planinu, aj tam je jaskyňa: Silická ľadnica. V tej si zas Rožňavskí konšeli urobili pivovar a sklad.

Gemer

Čo robí Dobšinskú ľadovú jaskyňu tak výnimočnou? Je to hlavne jej geologická stavba a spôsob, akým ľad vzniká. Vďaka špecifickým podmienkam, ako sú nízke teploty a vysoká vlhkosť, sa v jaskyni vytvárajú masívne ľadové formácie, ktoré môžu dosahovať hrúbku až 26,5 metra. Tento ľad je starý tisíce rokov a neustále sa mení a formuje. Bohužiaľ pri dnešnom otepľovaní aj rapídne mizne. Takže už o pár rokov nemusíte tento slovenský poklad v ľadovej kráse vidieť.

Vstup do jaskyne

Návštevu Dobšinskej ľadovej jaskyne môžete kľudne plánovať s deťmi. Tie budú nadšené z ľadových formácií pripomínajúcich postavy z rozprávok, zatiaľ čo dospelí ocenia ticho a pokoj, ktoré toto miesto ponúka. Na prehliadku jaskyne si naplánujte približne 30 minút ale ďalšiu polhodinu vám zaberie výstup a zostup. Prehliadka je sprevádzaná odborným výkladom, ktorý vám priblíži históriu a zaujímavosti tohto jedinečného miesta.

Vlakom na výlet

Dobšinská ľadová jaskyňa je ľahko dostupná vlakom z Margecian, z Brezna alebo z Banskej Bystrice. Vystúpite v Stratenej doline na rovnomennej železničnej stanici Dobšinská ľadová jaskyňa, dáte 20 minút hore kopcom a ste pri vchode.

Cestou vlakom môžete objaviť aj Telgártsku slučku a Chmarošský viadukt, unikátne dopravné dielo alebo Červenú skalu, ktorá je východzou stanicou, ak idete s bicyklami na ciele Muráň a Kráľova hoľa.

Prirodzene môžte ísť aj autom. V blízkosti jaskyne sa nachádza parkovisko a návštevnícke centrum, kde si môžete zakúpiť vstupenky a dozvedieť sa viac o jaskyni a jej okolí.

Stratená dolina

Ľad sa topí závratnou rýchlosťou. Dobšinská ľadová jaskyňa je skutočným klenotom Slovenska, ktorý stojí za návštevu. Je to miesto, kde sa môžete ešte stále ponoriť do ticha a chladu ľadového sveta, obdivovať jedinečné prírodné úkazy a dozvedieť sa viac o fascinujúcej histórii tejto jaskyne. Či už ste milovníkom prírody, histórie alebo jednoducho hľadáte unikátny zážitok, Dobšinská ľadová jaskyňa vás určite nesklame. Takže nabudúce, keď budete premýšľať o výlete vlakom, nezabudnite na toto ľadové kráľovstvo ukryté v srdci Gemera.

Príspevok Dobšinská ľadová jaskyňa ideme vlakom na výlet zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vydať sa na hrad Uhrovec je ako vyraziť na výlet do minulosti – s tým rozdielom, že namiesto koňa máme auto a turistické topánky a miesto brnenia batoh s vodou a Horalkami. Tento starobylý hrad, ktorý sa hrdí tým, že pamätá lepšie časy ako my pondelky, nás láka svojou majestátnosťou a prísľubom dobrodružstva. Kastelán dokonca ponuka aj možnosť prespať na hrade v čiastočne zreštaurovanom bivaku.

Uhrovské Podhradie

Naša výprava začína v malebnej dedinke Uhrovské Podhradie, kde si ešte pred výstupom musíme doplniť zásoby. Ideme cez týždeň, tak je všetko zavreté. Konča dediny pod hradom je veľké parkovisko. Odstavujeme a plní optimizmu sa vydávame po turistickej značke nahor. Naše prvé kroky sú pevné a rozhodné, ale už za poslednými plotmi si uvedomujeme, že sme sa prepočítali. Stúpanie je strmšie, ako sme si mysleli. Aj hrad Uhrovec sa zdá byť akoby o niečo ďalej a vyššie.

Nečakané prekážky

Ako stúpame, začínajú sa objavovať prvé nečakané prekážky. Kamene na ceste sú klzkejšie než kedykoľvek predtým a zdá sa, že každá vetvička a koreň sú tu len preto, aby nám podrazili nohy. Nehovoriac o agresívnych mravcoch, ktoré pri každej zastávke testujú našu trpezlivosť a húževnaté komáre, ktoré majú očividne na nás chuť. Jediná Beky to znáša dobre. Stále je vpredu a obzerá sa po nás, zatiaľ čo my sa pokúšame zachrániť si pred dôstojnosť páničkov.

Po hodine, ktorá sa nám zdala ako večnosť, sa konečne blížime k hradu. Už z diaľky vidíme jeho majestátne ruiny, ktoré nám dávajú pocit, že naša snaha nebola márna. Posledné kroky sú naplnené eufóriou – nie preto, že by sme mali ešte dostatok energie, ale preto, že v diaľke už vidíme miesto, kde si môžeme sadnúť. Vstup do hradu vedie cez drevený mostík.

Hrad Uhrovec

Hrad Uhrovec je jedným z najlepšie zachovaných stredovekých hradov na Slovensku. Jeho architektúra je typickým príkladom stredovekého hradu s obrannými prvkami, ako sú vysoké hradby a strážne veže. Hrad prešiel viacerými stavebnými úpravami a rozšíreniami.

Stojíme na vrchnom nádvorí, cez okná pozeráme dole na krajinu a cítime sa ako praví dobyvatelia.

V 16. storočí bol hrad prestavaný a posilnený, aby odolal tureckým nájazdom. Hrad Uhrovec slúžil nielen ako vojenská pevnosť, ale aj ako sídlo šľachty. Dnes je pod kontrolou Pavla Pavlisa, miestneho kastelána, ktorý sa nielen stará o jeho rekonštrukciu ale aj obsluhuje malý bufet. A keď si objednáte plechovicu piva, rád pridá aj zopár neoficiálnych informácií.

Stopa oligarchov

Prvou písomnou správou o existencii už vybudovaného hradu a panstva je listina Ostrihomskej kapituly z roku 1295. V nej sa konštatuje, že Matúš Čák sa rozhodol vymeniť svoje majetky v Tekove za hrad Uhrovec (castrum Ugrog) a dediny Podlužany, Bánovce, Horné Naštice, Uhrovec, Bancúch, Žitná, Radiša, dedinu ležiacu pod hradom, ktorá sa volala Močiarnik (dnešné Podhradie) a Šípkov. Aj keď Matúš Čák pôvodnému majiteľovi panstva Petrovi synovi magistra Báša priplatil sumu 50 hrivien, išlo o zjavne nerovnocennú majetkovú výmenu.

V listine Ostrihomskej kapituly z roku 1297 sa sťažuje Mikuláš, že Matúš Čák prinútil jeho a jeho otca Petra pod hrozbou smrti k výmene ich panstva Uhrovec za niekoľko bezcenných dedín v Tekove. Majiteľom Uhrovca sa teda v roku 1295 stal jeden z najvýznamnejších oligarchov v Uhorsku. Matúš Čák vlastnil hradné panstvo Uhrovec až do svojej smrti roku 1321, kedy prešiel do vlastníctva kráľa Karola Róberta. - zdroj: hrad Uhrovec

Uhrovská jaskyňa

Jedna z najznámejších legiend hovorí o tajných chodbách, ktoré údajne vedú z hradu do jaskyne pod hradom a do okolitých hôr. Podľa povestí tieto chodby používali šľachtici na útek pred nepriateľmi alebo ako tajné únikové cesty v prípade obliehania.

Rozhodol som sa s Beky jaskyňu objaviť. Obišli sme okolo hradieb celý hrad až sme na opačnom konci našli strmý zošup a záchytné lano. Zísť pár metrov k jaskyni mi trvalo niekoľko minút. Hovoriť tomu jaskyňa je trochu odvážne slovo. Skôr jaskynka. Moja hrdinská družka Beky to vyhodnotila správne a hanebne zostup pri pohľade na strmý padák vzdala. Utiekla za ženou. Zastavil som ju až pri vstupnej bráne.

Návrat do civilizácie

Cesta späť by mala byť omnoho ľahšia – gravitácia je zvyčajne priateľom turistov. Narážame však na strmáky, ktorých zlezenie Hanku stojí niekoľko pádov na zadok. Beky si len ľahne a ticho, s porozumením, sa na to díva. Bodaj by nie. O pár hodín bude chcieť svoju večeru.

Keď sa vrátime do dedinky, máme dosť. Hoci to nebol veľmi náročný výstup, v tom teple nás to zohlo viac, než by sa čakalo. Našťastie celá cesta vedie lesom. Sľubujeme, si, že nabudúce bez repelentu ani na krok. Dávame si kofolu a v duchu sa tešíme, že je to za nami a my si odfajkneme aj ďalší cieľ, výstup na hrad Uhrovec.

Príspevok Výstup na hrad Uhrovec je ako výlet do minulosti zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zdá sa to veľa? Je 1. január a my sme to dali. Od 23.12 až po Nový rok každý deň 10 000 krokov. Poniektorí kardionápravníci hravo, poniektorí s odretými ušami, dali sme spolu sto tisíc krokov s ohrozením januárových predsavzatí a novoročným vinšom.

Novoročné predsavzatia

Podobne ako každý rok, začiatkom januára si mnohí z nás dávajú významné životné predsavzatia. Budem jesť menej, budem športovať viac, schudnem,... niektorí vydržia aj viac ako mesiac.

Kamarát z fitness centra mi už roky rozpráva, aké žne mávajú v januári. Údajne sa dajú prirovnať k tržbám v obchodných centrách v predvianočných adventných víkendoch. V januári je vo fitness centrách taký nátresk, že musíš čakať na náradie v poradí. Vo februári polovica ľudí (napriek tomu, že majú polročnú permanentku) odpadne a v marci je už ako vždy, temer prázdno.

Predsavzatia sú vecou prístupu

Ja si predsavzatia už roky nedávam. Načo, ak ich aj tak nedodržím. Hoci, dnes ma v nejakej talkshow Adela presvedčila, že je to iba vec prístupu. Také predsavzatie, že celý rok nezoberiem do úst slonie mäso, opäť si nekúpim M-kový bavorák, alebo nebudem ani tento rok opravovať elektroinštaláciu na dome, je ľahko splniteľné. A ja si môžem odkliknúť: splnené.

A tak to bolo aj s Novým rokom. Nie je umenie vypadnúť, ak svieti slnko, nefúka a sneh vŕzga pod bačkorami.

Ale vyjsť na prechádzku v blate, vetre a pľušti? Nechcem posudzovať, či sú zimy posledných rokov mojim karmickým osudom alebo výsledkom globálneho otepľovania. Viem však, že odkedy som si kúpil svoje nové Peltonen Nanocarbon bežky, sneh sme nemali za humnom ani deň. A to predtým sme mali optimálne podmienky na medzinárodnom letisku Horné Štitáre a priľahlých chotároch aspoň 15 dní v roku.

Beky sa zdráhala

Na Vianoce sa neprežierajú len ľudia. Ale aj mačky a psy. Jedným z takých je aj naša Beky, ktorá vie vystrúhať pohľad akoby bol týraná a týždeň nejedla. S neochvejnou istotou sa vie zamerať na najslabšiu osobnosť za stolom, ktorú na kus žvanca zlomí. Preto som do akcie 10K denne zapojil aj ju.

Vedela svoje a dnes, v posledný deň výzvy, na môj motivačný pohľad: "Tak poď, ideme", iba fľochla pohľadom, otočila sa mi zadkom, pomaly vycúvala pod posteľ a tvárila sa, že nepočuje a nevidí.

Nerád bonzujem, ale svojimi neurčitými výrokmi (neviem, možno, neskôr- rozumej dnes ani bohovi) sa k nej pridala aj Hanka. Poznáte tých milión objektívnych dôvodov, prečo sa práve teraz nedá? Jedny z najúprimnejších sú: "Ešte na to nie som celkom pripravená", alebo "Tak som prejedená, že fakt nevládzem."

Vzdal som to, obul topánky a vysadol na bicykel.

Ten druhý v tebe

"Idem hneď a sám."
"Nechoď, budeš celý od blata, kto to očistí."
"Idem po ceste."
"Za chvíľu začína skvelá rozprávka: Tri zlaté dukáty."
"Pozriem z archívu aj neskôr."
"Možno predsa len pôjdu."
"Kecajú, nepôjdu, tie dnes nedostane z gauča ani kačacie stehno."

Pomaly sa obúvam. Viem, že obuť sa je trištvrte úspechu. Môjmu lenivému ja prichádza na pomoc Hanka: "Že by sme predsa len išli? Ale až poobede, neskôr."

"Povídali, že mu hráli." Na toto ma nedostanú. Vysadám na bicykel a oznamujem, že prídem o dve hodiny.

Estetika ticha a samoty

Okamžite ako šliapneš do pedálov si v inom svete. Dnes úplne prázdne cesty. Absolútne ticho. Všetci vyspávajú to silvestrovské prežieranie a opicu. Dávam 25 km okruh okolo 4 jazier, 3 hnojov a dvoch rozhľadní. Normálne má 18 km ale dnes neskracujem. Idem po asfalte.

Už 100 metrov za domom ma ten druhý upozorňuje, že sa schladilo. Nemám rukavice a odmrznú mi ruky. Musím však byť tvrdý. Ak to otočím, určite nájdem nejaký dôvod pre skrátenie trasy. Medzi Blesovcami a Hajnou sa opájam vizuálnou estetikou repného poľa, už sčasti vyoraného.

Je tu úplné ticho a tak zastavujem. V tom tichu sa dá stáť celé hodiny. Tiež predstierať pre tých doma, že športuješ. Kde sú časy, keď som ako stravoholic lámal rekordy na dennej báze. Veď okrem bicykla môže mať človek toľko lások, napríklad gauč, televízor, posteľ, misu slaného, sladkého, krígel oroseného...

Cieľom bicyklovania bolo podať výkon. Pamätám, keď sme s kamarátom Petrom bojovali o KOM na kopci v Horných Obdokovciach. Ja som dal priemerku 29,8 km/h, on na druhý deň 30 km/h, ja o týždeň 30,4 km/h on 31... Potom tadiaľ preletel pelotón Okolo Slovenska v štyridsať kilometrovej rýchlosti a bolo vymaľované. No povedzte, nie je lepšie sa na to vykašľať a zbehnúť radšej na pivo?

Novoročný vinš

Sto tisíc krokov s ohrozením januárových predsavzatí sme nakoniec dali. A tak vám prajem do nového roka veľa a veľa pevnej vôle obuť tie tenisky a vypadnúť. Nachytáte kadečo: endorfíny, dobrú náladu, kamarátstva a niektorí i sopeľ či chrípku. Ale budete si môcť povedať: "Urobil som pre seba niečo."

Príspevok Sto tisíc krokov s ohrozením januárových predsavzatí zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pri posedení na Liptove nám to prišlo ako spontánny nápad. Vybehnúť na deň do Vysokých Tatier. Zubačkou na Štrbské Pleso, mimo sezóny, keď sa tam dá ako tak pohybovať. Sobota je príhodný termín aj kvôli lanovke na Solisko. Ak by hrozili výhľady alebo inverzia, bola by to báseň pre fotografa.

Štrba - tatranská zubačka

Stanica Štrba má niekoľko predností. Už pri predchádzajúcich výjazdoch sme si uvedomili jej strategickú polohu pri objavovaní Vysokých Tatier. Povážte. V Liptovskom Mikuláši odstavíte auto. Nastúpite na vlak, ktorý vás za 27 minút dovezie na Štrbu, kde pod strechou bez vetra a dažďa prestúpite a vyveiete sa za pár minút zubačkou na Štrbské Pleso.

Ste na Štrbskom plese? Pozrite si nášho kompletného turistického sprievodcu, aby ste vedeli, kam pokračovať ďalej.

Okruh okolo Štrbského plesa

Štrbské pleso nás privítalo naozaj dôstojným počasím. Síce nefúkalo, ale viditeľnosť sa zmenšila na niekoľko desiatok metrov. Pesimista by povedal, nevidím ani na koniec nosa. Ale optimista by hľadal príležitosť. A tú sme si ujsť nenechali. :-)

Netušené pohľady

Ako fotografa ma učili hľadať bežne nevidenú estetiku a vnímať pozorne okolie. A práve hmla, tento mlžný opar v bezvetrí a jemnom mrholení mi pomohol vidieť pleso zrazu akosi inak. V minimalistickej kráse prírodných detailov, nezaťažených notoricky známymi gýčovými pohľadnicovkami s výhľadmi na okolité štíty, panorámy, mostíky, hotely, či vyhliadkovú vežu.

Hmla citlivo a priateľsky ukryla aj stovky plagátov a drevených stánkov s predajnými suvenírmi a ja som si uvedomil to, čo nedávno na Madeire v dažďovom pralese Fanal. Totiž, že lepšie počasie na vnímanie čistej prírody som si nemohol vybrať.

Prechádzka okolo rezortu Hviezdoslav nám trvala dlhšie, než by človek čakal. Zdržala nás kačica, ktorá dobre vedela, ako na nás. Jej sebaprezentácia však bola márna, pretože sme pri sebe nič nemali. Nuž, nie vždy sa vydarí. Nadurdená hrdo odkráčala.

Obrazotvornosť, kde si sa stratila?

Dnešná doba je plná technológií, sietí, prepínania. Stále sa zrýchľuje a žiada okamžité reakcie. Efektivitu, výsledok, výkon, sebaprezentáciu.... Kedysi som pri čítaní kníh príbeh naplno prežíval. Dnes sa akosi neviem sústrediť. Myšlienky stále odbiehajú. Stále viac podnetov a vnemov mi bráni vnoriť sa do deja. Do snov. Predstáv. A tak je možno možno aj s touto milosrdnou hmlou. Umožní človeku zastaviť sa. Cítiť, prežívať a vnímať inak.

Pohľady na brehy nás natoľko zaujali, že sme pri hoteli Solisko temer minuli odbočku na Jamské pleso a Kriváň. Nie, že by sme tam mali namierené. V takomto počasí je celkom jedno, kadiaľ sa táraš.

Štrbské pleso preverí invenciu fotografa v každom počasí. Nie je jednoduché vyhnúť sa žánrovým turistickým klišé. Veď uznajte, akú má cenu urobiť výcvak, ktorý deň za dňom pred vami urobilo tisíce iných.

Pod lanovku na Solisko

Užívajúc si samotu, odbočili sme celkom z turistických chodníkov. Ani sme sa nenazdali a boli sme v športovom Areáli snov, niekde uprostred lanoviek. Privítal nás tu prvý sneh. A veru, čas strávený mimo chodníkov sme naťahovali ako sa len dalo, skončiac pri lanovke na Solisko.

Bola tu šanca. Zažiť inverziu na hornej stanici pod Soliskom, kde celé Štrbské pleso je pod mrakmi a z nich trčia len špičky tatranských končiarov. Dosť ľudí na lanovku nastupuje. Dávam sa do reči s ľuďmi z lanovky. Práve zametajú sedačky od námrazy a dažďových kvapiek.

"Inverzia hore nehrozí?"
"Kdeže. Dnes ani náhodou."

Obraciame s radosťou, že sme si nekúpili lístky cez internet. Radšej pokračujeme v prechádzke mimo chodníky. Sloboda a ticho. Ticho lieči. Je tu pokoj od stánkarov i turistov. Zostup k stanici nám trvá ďalšiu hodinu. Neponáhľame sa. Bežne je cieľom nejaký kopec, nejaká trasa, výkon. Ale aj takáto bezcieľna prechádzka môže priniesť človeku kus šťastia.

Výlety zo Štrbského plesa

Štrbské pleso je výstupným bodom pre niekoľko nádherných tatranských túr.

• Od bývalého Heliosu na Popradské pleso a ďalej na Hincove plesá a Kôprovský štít, alebo cez Žabie plesá na Rysy, vodopád Skok alebo Ostrvu a ďalej magistrálou na Sliezsky dom.
• Od hotela Solisko na Jamské pleso, Tri studničky a turistický idol Slovákov - Kriváň, alebo
• Túra Mlynickou a Furkotskou dolinou okolo Veľkého Soliska.

Výlet zubačkou na Štrbské Pleso sa vydaril nad očakávania. Inak ako sme očakávali ale o to krajšie.

Príspevok Zubačkou na Štrbské Pleso, za netradičnou estetikou Tatier zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Druhý deň našej Poliankovej výzvy sme sa rozhodli pre 2 ciele: Popradské pleso, Ostrva. Čo všetko môžeš objaviť pod Ostrvou? Okrem krásnych výhľadov na Zlomiskovú dolinu, víly Lucie, symbolického cintorína aj čaro spoznania zápalu močových ciest. Iba deň predtým sme dali Kvetnicu. Ale začnime po poriadku.

Tatranská cyklotrasa

Musíme pochváliť aktivistov Vysokých Tatier, ktorí sa postarali o cyklotrasu medzi Smokovcami, Tatranskou Poliankou a Vyšnými Hágmi. Šotolinová nenáročná MTB cyklotrasa vedie cyklistu kúsok vedľa cesty, ale ten zážitok je úplne iný. Ideš po lese, nestretneš autá a nedýchaš výfukové plyny. Užiješ si naozaj mierne kopečky, ktoré zabavia natoľko, že si máš chuť dať trasu ešte raz.

Tatranci nám povedali, že podobná trasa sa buduje okolo celého pohoria až do Tatranskej doliny, kde sa napojí z jednej strany na cyklotrasu do Ždiaru a Bachledovej doliny, z druhej na Spišskú Belú a Kežmarok.

Posledné kilometre z Vyšných Hágov na ŽST Popradské Pleso dávame po asfalte, ale podchvíľou tušíme, že cyklotrasa pokračuje aj tu. Priznám na horských bicykloch je samotná asfaltová magistrála veľmi nudná.

Popradské pleso

Výstup bicyklom na Popradské pleso som dal už niekoľko krát. Vždy ma poháňala vidina kotlíkového guláša a Plzne, ktorú hore čapujú. Nebolo to inak ani tentokrát. Prvý kilometer ostrý, na rovinke akože foto (cháp vydýchať sa) a potom striedavo oblačno po asfalte, slalom medzi turistami a psíkmi až hore. Presilovka ebajkov. Cestou hore nás míňalo asi dvadsať cyklistov, drvivá väčšina z nich na e-bajkoch. Trendy jednoducho nezastavíš.

Povinná zastávka na moste cez potok Krupá. Vždy tu zastanem a vždy to oľutujem. Hneď za mostom sa totiž cesta riadne zdvihne a rozhýbať stuhnuté nohy chvíľami aj zabolí.

Odbočku k symbolickému cintorínu míňame v letku, už sme tam boli veľakrát. Ešte dva brdky a už objednávame na Chate pri Popradskom plese prvú Plzeň. Aj preto, že potrebujeme chalanov ukecať, aby nám postrážili bicykle. Chceme sa totiž vybrať za vílou Luciou a pokračovať výstupom na Ostrvu. Je z nej nádherný výhľad nielen na Popradské pleso, ale aj na Zlomiskovú i Mengusovskú dolinu.

Ostrva

Popradské pleso, Ostrva. Ide to dokopy. Na Ostrvu stúpame tiež už po niekoľký krát. Kondične náročnejší ale celkom bezpečný hodinový výstup. Cítime sa byť veľkými horalmi. Ale pocit nám pokazí maník, ktorý nás stále obieha. Hore, dole, hore, dole. Počas túry nás chlapec minul 2x hore a 3x dole. Pýtali sme sa prečo behá. Trénuje na ultramaratón, dnes dá Ostrvu iba 5x.

Čo má na to povedať ubolený dedo, ktorý je rád, že sa vyštverá hore?

Zlomisková dolina

Pohľady sú jedinečné. Kašľať na pleso. Zlomisková veža, Veľká dračia hlava, Východný Železný štít, Gánok, výstup sa preťahuje. Nastupujú kopovité oblaky, ktoré každú minútu menia scenériu. Fotografia je o svetle. A o mrakoch.

Začíname pociťovať obavy, či sme naozaj dobre oblečení. Cyklistické tretry, krátke cyklogate s prepotenými vypchávkami, tenký dres a ešte tenšia fukerka nemusia v júli na Ostrvu stačiť. Stúpame a chválime módu. Tie dámske legíny sú skvelý výmysel. Najmä pre vyšportované zadky. :-)

Snažíme sa pomenovať končiare. Nie všetky poznáme. Viktorovu knižku Tatranské hrebene sme zase nechali doma.

Presekať sa cez mraky

Mraky sa prevaľujú čoraz viac. Sme temer hore a nevidíme ani na krok. Sme v mraku. V podobnom mraku sa v detstve ocitol aj Nevedko a pokúsil sa cez ne presekať sekerou. Neverili mu, tak sme to ani my neskúšali.

Kompletne prepotení, premočení ale šťastní. Šľapať až celkom na vrch nám nedávalo zmysel. Obvyklá výhovorka (bicykle na Chate pod Popradským plesom) opäť skvele zafungovala.

Kým sme zišli dole, 2x nás obehol trénujúci maník a dvakrát sa vyčasilo. Už sa nám to nezdalo ako dobré rozhodnutie. Na Popradskom sme usušili ďalší pohár s Plzňou a pustili sme sa dole, až na zastávku TEŽ Popradské pleso. Krásny zjazd.

Turistov veľa, lavičiek málo. Klobása to istila. Zaujal ma chlapík hľadiaci do zeme. Vedľa neho unavene postávalo malé dievča a žena. Asi po polhodine vstal a ponúkol žene (tesne pred príchodom vlaku) nech si sadnú. Vycítili sme, že to bola jeho družka. Skutočne galantný otec a manžel.

Sme národ Jánošíka

Slovo dalo slovo a spustili sme sa až do Smokovcov. Ak chcete mať skvelý lúskový prívarok s fašírkou a fazuľovú za 6 eur, bufet s terasou nad stanicou to istí. Šéfino je kamarát s každým. Všetci plačú ako sú Vysoké Tatry prázdne, ale v bufete to akosi neplatí. Nekonečná rada. Melie sa to. Nečudo. Aj tá táckareň hneď vedľa ponúka hotovky od 9 eur vyššie. Je poloprázdna. Zastavili sme sa aj na zákusok. Karamelový veterník za 3,90. No nedaj si v Tatrách. V cukrárni sme boli úplne sami.

Bílikova Chata

Po celodennom výlete sme sa upotení a mokrí ešte vytrepali na Hrebienok a dali si na Bílikovej chate ďalší horký mok. Veď mačovia.

Zvyšok je už len stereotyp. Spustili sme sa na cyklotrasu a zastavili až pri Šariši. Teda v Poliankove na terase.

Tatranská pomsta

O tri hodiny neskôr som mal pocítiť, že Popradské pleso a Ostrva sa mi vypomstia tým najkrutejším spôsobom. Prestál som na záchode až do rána s nutkavým pocitom, že niečo páli a malo by ísť von. Ale nešlo. Nevedno či nachladli obličky alebo komplet močové cesty ale priznám sa, že sa kurírujem dodnes, dva týždne po výjazde. A tie emócie predčia aj kvalitný sex.

A preto netreba podceniť niekoľko zásad:

Hory nás učia pokore a beda tým, ktorí na to pozabudnú :-)

• Ak ideš bicyklom a potom pešo, zober si náhradné oblečenie.
• Ak šusuješ dole kopcom, daj si fukerku a suché tričko.
• Nikdy nebuď väčší hrdina, než si a ak máš 59, nechovaj sa ako puberťák.
• Nikdy nechoď na turistický výstup v tenkom prepotenom cyklodrese.
• A ak už to prepotený zlezieš, nevymýšľaj blbosti ale utekaj sa najprv prezliecť do suchého.

Len pre poriadok dodám, že túra na Popradské pleso pešo je oveľa krajšia magistrálnou turistickou trasou od Heliosu zo Štrbského plesa. A z Popradského plesa vedie tiež chodník na Hincovo pleso, ktorý patrí medzi tohtoročné ciele 7kopcov 3 jazerá.

Príspevok Popradské pleso, Ostrva. Čo môžeš objaviť pod Ostrvou? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Najkratšia trasa na vrch Snežníka z poľskej strany je práve z tejto doliny alebo zo sedla Javorovej hory. Turistický výstup z Kletna na Králický Snežník vás nadchne a preverí. Okrem jedného vážneho stúpania je to najmä o kondičke. Technicky nenáročná hoci dlhá trasa.

Optimistický štart

Každý turistický výstup začína nadšením a optimizmom. Nebolo to inak ani teraz. Optimizmus však so stúpajúcimi výškovými metrami zväčša klesá. Nebolo to inak ani teraz.

Prvé kilometre až po zatopený lom Kletno I a Kletno II vypálili celkom do pohody. Bodaj by nie, keď popri riečke Klešnica ideme asfaltom stále po rovine. Prvá zastávka bola až pri drevenej kaplnke Sv. Bernarda. Aj sme nakukli, ale Bernarda nečapovali.

Humor nás stále neprechádzal. Baby sa aj pýtali, či takáto cesta bude celý čas a ja som zodpovedne klamal, ako to chceli: "Áno. Do pohody, z ôsmych kilometrov už máme dva za sebou."

Čo som nedopovedal, že zatiaľ sme nastúpali 50 metrov a na zvyšnej trase ich musíme nastúpať už len 800. Hovorí sa tomu milosrdná lož.

Posledné náznaky optimizmu mám zachytené z výstupu k medvedej jaskyni.

Medvedia jaskyňa

Odbočku k jaskyni asi po 2 km od parkoviska neminiete. Tu všetky asfaltky končia. Dojem z jaskyne bol obrovský. Nenadarmo ju považujú najkrajšiu jaskyňu v Poľsku. Názov má príhodný. Keď ju v roku 1967 objavili, našlo sa tu popri iných pozostatkoch aj množstvo medvedích kostier. Má nádhernú kvapľovú výzdobu a niekoľko sál.

Od Medvedej jaskyne na hor už stúpame po žltej trase. Strmé stúpanie po klzkej a mokrej zvážnici môžeme obísť asi kilometrovou serpentínou po cyklotrase. Baby však s miernym náznakom hystérie rozhodli: "Najkratšou cestou nahor k chate". Poslúchol som s usmevom i obavami. Oni nevedeli, čo činia.

Pozvoľná strata nadšenia

Vpredu Lejdy, za ňou sa pomaly trúsia turistky, ktoré krok od kroku strácajú lesk v očiach a výraz v tvári. Na asi kilometrovom stúpaní vystúpame po šmykľavom blate viac ako 200 výškových metrov. Ten povzdych šťastia, keď sme sa dostali na hornú cestu bolo počuť až na Snežníku.

Od neho nás ale stále delilo ďalších 300 výškových metrov.

K chate pod Snežníkom

Ak sa dostanete na križovatku Schronisko pod Snežnikom, máte vyhraté. Je to križovatka hrebeňových turistických i cyklotrás. O tom, aké je toto miesto kľúčové svedčí aj fakt, že za tri dni som tu tretí krát, zakaždým inak a z inej strany.

Králický Snežník je v zime aj raj pre bežkárov. Všetky cyklotrasy sú totiž v zime bežkárske trate, podobne ako na našej Skalke. A dobre udržované.

Konečne pri chate.

Odkladám baby do náručia výčapu."Teplé, niečo teplé. A sladké." Neprotestujú, že ich tu nechávam samé. Hlavne, že je vnútri teplo a voľný stôl.

Moja hlava je nastavená inak. Končím až vtedy, keď už sa ďalej nedá. A priznajte, vyšliapať až pod Snežník a skončiť 200 metrov pod vrcholom? To ako vyliezť na Martinky a skončiť pri hoteli na parkoviskách.

Výstup na Snežník

Cesta nahor vedie po česko poľskej hranici. Kde tu vidno pozostatky armádnych opevnení. Pred sto rokmi sa to tu mlelo. Mne však tentokrát aj slnko vyšlo v ústrety. Akoby ma chcelo v snahe vystúpiť až na vrchol podporiť.

Králický Snežník

Králický Sněžník sa rozprestiera na oboch stranách česko-poľskej hranice. Vyviera tu rieka Morava. Bystriny prameniace v pohorí tečú do troch morí: Čierneho, Severného a Baltického.

Celkom hore je nezameniteľná planina s obrovskou skalnou kopou a poľskou zástavou. Zhora je kruhový výhľad na všetky pohoria dookola. Vidieť Jeseníky, Orlické i Rychlebské hory, české planiny. Informačná tabuľa čo to napovie o turistických trasách aj o vojenskej histórii tohto územia.

Vždy, keď som hore, zažívam znovu a znovu ten stav eufórie. Pocit, že si to dokázal, dal. Zubíš sa a fotíš. Potom čaká už len cesta dole.

Zostup

Návrat k chate bol viac než radostný. Prvýkrát za 4 dni, čo sme tu, poriadne zasvietilo slnko. Na chate ma už čakajú baby s teplým pivom a studenou polievkou. Čas sa poberať dole.

Začalo to už na chate. "Počujte, bolí ma koleno."
Motivovali sme: "To dáš".

Po pár sto metroch sme pochopili, že to nedá. Bolo to krok od kroku horšie a horšie. Zostup tým prudkým svahom tomu kolenu vôbec nepomôže. Rozhodli sme o zmene plánu. Baby pôjdu po vrstevnici, zvážnicou na Javorový vrch a chlapská zostava (teda ja) zatiaľ zbehne roklinou dole, pre auto a pristaví ho na druhom konci kopca, na konci zvážnice.

Fakt som si mákol. Dinopark v Kletne som objavil iba náhodou, keď som si skracoval cestu krížom cez polia.

Nakoniec všetko dobre dopadlo a o necelé hodinu sme sedeli v aute. Naša posledná zastávka v Kletne boli uránové bane.

Uránové bane v Kletne

Pri návšteve vás zahltia informáciami o procese tvorby hornín a minerálov, o vzniku prvých organizmov a vymieraní druhov za posledných 500 miliónov rokov. Nám to však umožnilo v kľude stáť a pomaly regenerovať.

História bane siaha až do 13. storočia. Vtedy tu ťažili rudy železa, medi, olova a striebra. Štôlne vás zaujmú farebnými zhlukmi minerálov i zbierkami starých máp a baníckeho vybavenia od stredoveku až po súčasnosť. Otvorené majú denne a prehliadka nezaberie viac než hodinu.

Najtemnejšie obdobie baní začalo po druhej svetovej vojne, keď stalinistické Rusko potrebovalo urán. Podobne ako v Jáchymove, baníci boli najmä politickí väzni a veľa z nich tu v lágroch pomrelo. Počas tejto doby sa vykopalo vyše 37 km tunelov.

Turistický výstup z Kletna na Králický Snežník nesklamal. Ale všetci sme mali dosť. Slávnostne sme to ukončili až na hoteli pitným režimom a večerou.

Príspevok Turistický výstup z Kletna na Králický Snežník zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.