105 kilometrov po hrebeni Nízkych Tatier. Dve ženy. Dve suky. Jeden 30-kilový bágel a ilúzia, že to máme pod kontrolou. Druhý krát ideme po červenej trase. Hrebeňovka Kráľova hoľa Donovaly štartuje v Šumiaci. No tentokrát nás sprevádzajú aj naše štvornohé dievčatá s ktorými brázdime Slovensko.

Príprava

Hlásim pobalené - prebalené na cestu pripravené, štvrtok deň na to vyčlenený. Túra či skôr cesta za dobrodružstvom môže začať. Dievčatá Freyka a Skadina sú radosťou bez seba, keď videli ako balíme bágle, a to nevedia čo ich čaká.

105 km chôdze po hrebeni Nízkych Tatier

Chytám svoj bágel do rúk a sám o sebe má cez 30kg, čo to? Veronikin je omnoho ľahší, a to mi ešte pri výstupe pribudne 5 litrov vody, vody nikdy nie je dosť pri prechode. Radšej si odnesieme 10 litrov ako bojovať so smädom v horách.  Pohoda vánok ako vravievam, niesol som oveľa ťažšie bágle v armáde i na túrach a pár kíl na vyše ma nezabije. Oblečenie zredukované a presne rozdelené pre každý prípad, strava a voda zaberá veľké množstvo, radšej vácej, pretože hlad je zlý radca. 

Potravy je cestou dostatok, iba treba vedieť kde hľadať čerstvé byliny či lesné plody.  Prírodná prevencia organizmu je prospešná, hlavne ak je telo vystavené zaťaženiu. Ovocie do Tatier neberieme, na každom kroku rastú brusnice, borovnice či maliny, ktoré poskytujú potrebnú dávku vitamínov. 

Budík drnčí o piatej, však si vravíme času dosť vlak ide o 6:14 v kľude easy sa poberieme pobalené máme, žiaden stress - panika, jasné, veď jasné. Nečakaná tlačovka ma zdržala dvadsať minút, tým pádom nestíhame trolej na stanicu. Najbližší nám šiel o 06:02 čo bolo úplne úžasné, ak  vezmeme v úvahu, že cesta spojom na stanicu z Terasy (243 m.n.m. Sídlisko v Košice - Západ) trvá niečo cez 10 minút, ak nám cestu zhatí niečo nečakané najbližší spoj do Dediniek (destinácia prvého tábora na načerpanie  síl pred prechodom) ide pred obedom, tlačovka mi riadne natlačila čas.

Sila našich myslí nás dopravila na stanicu dve minúty pred odchodom vlaku, a to Veronika utekala kúpiť lístky a ja ovešaný stromček s dievčatami (psíkmi) utekačka na perón za tetou výpravčíčkou ju zabaviť s historkou o meškajúcej MHD, lepšie ako jej vravieť priebeh rannej tlačovej konferencie :) Stihli sme to, paráda.

Kráľova hoľa

Turistické trasy a cyklotrasy, kompletný sprievodca

Do vlaku

Pokojne nastupujeme a zisťujeme, že miestenku nemáme, čo je trochu prúser pri ceste rýchlikom do Ba i keď prestupujeme v Margecanoch na prípoj do Dediniek. Neva, drolíme sa ako rohlíky vozňami a hľadáme miesto kde sa môžeme zložiť na chvíľu, jedno sa našlo hoc od Kysaku bola miestenka pre jednu osobu. Pomestíme sa už nejako, pre dobrých ľudí sa miesto stále nájde. Prišla pani pôsobiaca nevrlo, keďže si chcela sadnúť na svoje miesto ku okienku, ktoré bolo zapratané batožinou, hlad je ráno nepríjemný komunikátor, zdvorilosť nakoniec zvíťazila, poklesom cukru v krvi hlavu chladnú zachovať treba. Batôžky sa preložili tetuška si hopla a jej strach z cesty opadá. Necestuje často priznáva.

Ponúkol som sa, že jej kufor do úložného priestoru umiestnim, nech si nohy v kľude vystrie. Ja si ani nesadám, vidím z okna stanicu Margecany a tam nás čaká vláčik motoráčik Dedinkový, lúčime sa prianím si šťastnej cesty a nám obzvlášť v horách, stihol som je povedať kam máme namierené aj sediace od vedľa to započuli a šťastie nám zaslali. 

Milí to ľudia, ktorých cestou stretávame, pravdou je, človek v zhone pôsobí nevľúdne.  Rýchlo prestupujeme a hľadáme voľné kupé potiahnuté v bordovej socialistickej koži, ktorého najlepšie roky sú dávno preč. Pohodlne si uvelebujeme hnáty na gaučovky a nechávame sa unášať rytmom koľajníc. Necelé dve hodinky nás delia od Dediniek, kde si doprajeme relax. Freyka sedí pri okne a díva sa na mihajúci kraj, Skadina opak nej, sladko spí.

Dedinky

08:14 vystupujeme v Dedinkách, podľa informácií máme necelé dve hodiny do ubytovania, ktoré využijeme na ranné osvieženie kávou a bagetou v miestnych lahôdkach v ktorých už máme tradíciu pred túrou z Dediniek na Vyšnú Slanú, hoc dnes, obsluha na môj veru bola prívetivá ako ukrajinsky maľčik, ktorému vodku nenaliali. Služby na Slovensku sú smrť :) bageta ušla do žalúdka a chuť kávy? Niečo čierne, vari druhý krát zliate?

Ubytovanie máme v chatke s ľubozvučným menom LIPTOV či krásna bola ako samotný kraj? Vera áno, interiér drevom vykladaný, nám pripomenul študentské chatovačky. Bolo vidieť, obdobie krásne má za sebou, balkón niesol dokonca známky požiaru, divočiny sa tu diali. Napriek drobným škodám minulosti sa cítime príjemne, až na spoločné sprchy a toalety. O chatku sa delíme s početnou zostavou z Brezna, ktorá prišla vypnúť od reálie.

Po krátkom dopoludňajšom relaxe ideme na prechádzku po okolí a hlavne vypnúť od zhonu. Ako sa tak lopotíme fotím sťa japonský turista prechádzame okolo miestnych krčmičiek v ktorých čas zastal pri roku 1991.

V prvom gastrocirkuse vchádzame dovnútra, tá pripomínala post socialistickú  pizzeriu. Čierne kožené boxi, bordové steny a vôňa zmesi morca deli vzduchom sa niesla, druhá bývalá a možno aj súčasná disco paráda. Nakukneme, že dáme pivko, pri pohľade na znudenú čašníčku sediac s nohami na stole mi vypadla otázka či dnes pivko čapovala, odpoveď ma neprekvapila, nie ešte nie, nediv veď clona dymová je iste trvalým návštevníkom, ktorá neprivábi lež odoženie smädom vyprahnutého turistu. Škoda, služby na Slovensku niesu prioritou podnikavcov, tu to berú dosť ľahostajne no ceny si účtujú pomaly Írske, ako by povedal môj Poľský známy. A predsa sme našli krásne miesto, s bezproblémovým prístupom do vody, teplota pre mňa vyhovujúca, mala iba malinký háčik, veď načo si vziať plavky, že? Vyzerám či nik nejde a už sa rozhodujem na Adamov kúpeľ keď tu zrazu, vynoria sa dvaja páni, ktorý si prišli prevziať pstruhov z farmy, nediv veď bola od nás 50 metrov, a o chvíľu párik a za nimi ďalší, normálne celý autobus, jedna paráda.

Palcmanská Maša

Nič teda ostávam sa pariť v kraťkach maskáčových a vychutnávam si pohľad na priehradu. Paradox je kým som nemal myšlienku na nahé kúpanie nešiel nik vôkol. Schválne po chvíli relaxovania sa poberáme na pivko späť do lahôdok, ktoré obživli, obsluha sa prebrala do dňa po prebdenej noci. Oskar nás opil dvoma pivkami. Po večernej sieste sa ide fotiť západ Oskara, ktorému už len ruky trčia spoza hôr, tak aspoň  niečo nafotím.

Po polhoďke fotenia sadla tma ba dokonca obloha sa nám zatiahla, dofotené a ide sa večerať. Dnes u Pelého, meno reštaurácie vyberali precízne, honosná drevenica postavená pred dvoma rokmi sa má čím pýšiť, služby a jedlo vyhovujúce, ceny prijateľné. Opäť raz zisťujem, Slovensko je malé, stretávam suseda z pred bloku a Skadi svojho kamoša Kodyho. Vybrali sa na dovolenku s celou rodinkou. Povečerali sme luxusne, Veronika mala Sedliacku cesnačku, fantástico. Ja si objednávam šunkovú pizzu ako báseň a dve pivká na smäd. Paráda, fajne napapkaní sa ešte bavíme pri hitovkách z minulého storočia, až kým Skadi zle šliapla a bolo po zábave.

Vyzeralo to tak, že nám cesta pred výstupom končí, zdravie najlepšieho priateľa človeka je na prvom mieste, smer chata a ošetriť Skadulu. Aplikoval som jej liek na bolesť a požiadal vesmírnu energiu nech prostredníctvom mojich rúk vylieči túto krásnu bytosť. Sladko zaspala a ráno po bolestiach ani stopy. Ďakujem.

Na Kráľovu hoľu

Budík, raňajky a presun na vlak smer Červená skala ( 785 m.n.m.) a následne 3 km pešky do obce Šumiac (880 m.n.m.) nášho východiskového bodu. Tradičná predvýstupová zastávka. Jediné čo tam chodí sú nohy od vlaku. Slovensko vyhráva pretek ako neodviezť ľudí, podobných zážitkov z ciest máme veľa.

Po pol hodine chôdze so stŕpnutými rukami, tož váha báglu mi sedela miesto bedier na ramenách. Už cestou premýšľam ako to prelstím, veď takto to nebude výstup, ale cesta na Golgotu. Prichádzame do hostinca, so stŕpnutými rukami zhadzujem ruksak a nastupuje mravenčenie, ouu je, toto nemusím. Veronika hodila svoje oko na bágel a prišla na to, že ho musím natoľko stiahnuť okolo bedier sťa korzet :) až ma to bude tlačiť, no je to tak, pomohlo to. Črievka si museli zvyknúť na malé obmedzenie a po uvoľnení sa rozhrkotali na všetky tóny.

Po fajnej rannej káve a príjemne debate s cyklo turistami, ktorí smerujú na Kráľovu sa odoberáme ďalej, ešte si kúpim čelenku do vlasov, ktorá ostala doma. Pekná červená, vlnková pre mňa ako vyšitá, odo dnes ju pasujem za turistickú (Skadine sa veľmo nepáčila, tak mi ju rozžula:)). Prechádzame Šumiacom ktorý ožíva slávnosťami, stánkari lákajú návštevníkov samými dobrotami. Na môj vera stali by sme, nebiť nášho cieľa.

Pomaly stúpame na Kráľovu hoľu (1 946 m.n.m.), nie sme sami, mnoho ľudí sa vybralo navštíviť Strom zelený v piesni spomínaný.

Kilometrík prevýšenia, pravdou je, že ho veľmo nemusím, človek si ide naložený ako ťava z kroku na krok. Príroda a ten výhľad, presne preto podstupujeme túto cestu.  Pri našom náklade nás obiehajú ľudkovia ba i rodinky s deťmi, ktoré hundrú na kopček.

Cesta na vrchol nám trvala celé tri hodiny potu. Plus čas strávený debatením s okoloidúcimi približne 30 min., tým pádom trvala iba 2 1/2 hod., dobré veľmi dobré, aj počasie nám prialo, sem tam sa zmrákalo no nie na dážď.

Konečne, skladam bagel a uväzujem sa o lavicu nech neuletím.

Hrebeňovka Kráľova hoľa Donovaly môže začať

Obedík, kávička, pooldecko na cestičku ku tomu cigoška a ide sa ďalej smer Andrejcová (1 410 m.n.m.), toť náš dnešný nocľah. Na fotkách výhľad, ktorý nepotrebuje komentár dych berúca príroda nás napĺňa energiou. Naštartovaní pádime ďalej, pre istotu mám dievky na vôcke, nakoľko stretli sme troch z toho jeden bol ako Jano drevený (miesto pozdravu nás zvozil, papľuha jedna), že rendžer a dvoch pohoďákov, ktorý  nás upozornil na mladé svište.

Po hrebeni cez Orlovú na Andrejcovú

Cestou na Orlovú (1840 m.n.m.) niečo nehraje, šedo hnedá škvrna na skale sedí. Vravím, Veronika! Niečo sa mi nezdá, zaostrím a krásny Svišť si pózuje sťa model natural. Kočky nakrátko nech ho nevyplašia, vybral si vhodné miesto na kemping, akurát v strede našej cesty. Prechádzame okolo pána Svišťa a tak sa prihováram, neboj kamarát my iba prechádzame Hrebeňovku nič ti neurobíme sme priatelia, po mojich slovách posledný raz zapózoval a odobral sa do nory.

Pokračujeme v preliezaní Orlovej za ktorou nás čaká kosodrevina a samé brusnice, borovnice na ktorých sa napasieme.

Cestou míňame mladé žieňa, menom Žaneta ako správny Slováci pripíjame na šťastnú cestu. Prezradila nám, že pracuje vo Švajčiarsku a dovolenku trávi rada v Slovenských horách, milé to žieňa, ktoré zanechávame za sebou, máme rýchlejšie tempo. Miestami sa obzeráme či ju nezazrieme, no určite sa kŕmi brusnicami.

Andrejcová

Po troch hodinách prechádzky hrebeňom prichádzame do útulne o 17:30, kde je na podiv kopec ľudí. Brigádnici ktorí čistili trasu nad Priehybov. Teším sa na gulášik ako minulý rok, no dnes navarili kapustničku, síce kyslejšiu ako varíme my, lež fajnú, ku tomu pifko a šup na kanape, riadne sa natiahnuť. Veď aj dievky si musia oddýchnuť, ako náhle sme šli von oni tiež, takto si neoddýchnu.

Ľahli sme si k nim, vlastne oni k nám a neto hodky sme pospali všetci. Na pol oka zachytávam príchod Žanety, môžeme kľudne spať. Výdatných osem hodín spánku nám dodalo potrebnú energiu. Pre dané prípady si naťahujem vnútorný budík, ktorý mi otvorí oči o pol siedmej. Raňajky, hygiena, káva a šup ho, dnes smer Čertovica, to bol plán, nebiť perfektného časového značenia pánov klubových turistov.

Z Andrejcovej na Ramžu

Dole Veľkou Vápenicou ( 1 691 m.n.m.) stretávame v malinovom kríku macka, ktorý nás zdraví brumkavým pozdravom pri raňajkách, zrýchľujeme krok, no strach nemáme, on dobré vie kto je priateľ a kto nie. Prichádzame do Priehyby nad Heľpou, tu skončilo naše prvé putovanie po Hrebeni pre nepriazeň počasia v roku 2014.

Tri úmorné dni putovania v lejaku vetre a v hmle, mysliac, že konečne sa počasie umúdrilo, nás druhá vlna búrok zhodila do Heľpy, následne sme noc strávili v Brezne a pokračovali do Čierneho Balogu spoznávať miestne krásy a zvyklosti, to je iný príbeh :) to hej. V Hronci sa oplatí zastaviť a spoznať miestnych.

Priehyba

V Priehybe ( 1 109 m.n.m.) si načerpáme energiu a po 20 minútach ideme na stúpanie nekonečnou Kolesárovou ( 1 508 m.n.m.) na Oravcovú (1 544 m.n.m.).

Osem hodín sa drumázgame cestou necestou. I tak najhorší úsek polom a cesta okolo hôr Zadnej hole (1 619 m.n.m.) do Sedla Homôľka ( 1 570 m.n.m.), ktorá bola nekonečná, už nevnímame večné preskakovanie a podliezanie krovín, stromov po víchrici z 2005. Držíme si tempo chceme stihnúť dôjsť pred deviatou na Čertovicu, chceli sme.

Po náročnom úseku v zablatenom teréne stretávame poľský párik, ktorý si myslel, že sme medvede. Využívame čas na krátku konverzáciu v akom časovom horizonte sa dostavíme na Čertovicu, ich odpoveď nás nepotešila. Tri hodiny dľa mapy a hodina na Ramžu, o maj gat, to snáď nie.

Tie značenia ukazujú nezmysel podľa nich sme sa mali o pol deviatej ocitnúť na Čertovici, mali?

My sme práve dorazili ku Ramži (1 260 m.n.m.), unavení a sklamaní zhodnocujeme situáciu či tmou sa vybrať naprieč divočinou a či prečkať noc v útulni "ráno múdrejšie večera".

Ramža

Ostávame na Ramži, je nás tu pomerne dosť 6 mladých Slovákov spolu s párikom Bubko a Dupka :), poľský párik, kde mužina sa stratil pri hľadaní prameňa, ktorého poloha je presne značená smerovými značkami H2O od útulne. Ja som ju našiel na prvý krát. Cesta tam a späť 20 minút, Poliak šiel 20 min. predo mnou a vrátil sa 30 min. po mne v konečnom dôsledku mu to trvalo 70 minút a vrátil sa bez vody s otázkou “Kde kurwa jest tota woda”.

Okolo deviatej večer prišli dvaja starší páni z Čiech, ktorý nám s ústnou harmonikou spríjemnili večer pri ohníku. Atmosféra bola úžasná, do tónov harmoniky sa pridal spev, praskot ohňa a naše príbehy z ciest, krásny to večer v spoločnosti milovníkov prírody. Je čas odobrať sa do postele, nech nám príroda dobije batérie na ďalšiu cestu.

Ramža, má svoje čaro, kto bol vie posúdiť, pohodlná zemľanka poskytne spánok 25 ľuďom. Dnes hrebeňovka Kráľova hoľa Donovaly končí.

Z Ramže na Čertovicu

Ráno pokračujem po raňajkách o siedmej do Čertovice (1 232 m.n.m.), na ceste sa zdravíme s pánmi Jurajom 71 r. a Milanom 72 r., ktorým vek nerobí zábrany pri cestovaní horami a prechádzajú celú trasu Hrdinov od Devína po Duklu, dokonca nám dali svoju spomienkovú nálepku. Chvíľu si podebatíme a pokračujeme ďalej do Bacúšskeho sedla (1 319 m.n.m.) ta sa ocitáme v náručí polomu. Rázcestník ( turisticky Rozkokotník) nám ukazuje smer trasy do Čertovice vzdialenej iba 70 min chôdze, i napriek polomu je cesta od turistov vychodená a smer sa určuje ľahko.

Prichádzame na rázcestie dvoch trás prvá je menej vychodená po lúke a druhá viac smerom do lesa. Spoznali sme novú trasu na Čertovicu cez Končisté ( 1 474 m.n.m.), ktorý nám ukázala sama príroda. Značenie od Ramže je/vlastne nie je, a tak mysliac, že bočíme na trávnatom rázcestí do prava po vyšliapanej trase správne, oppá, ne ne, cesta lúkou bola správnou voľbou, hold ocitáme sa v lone divočiny. Paráda, až na tie popadané stromy pjekný, cesta náročnejšia a zaujímavejšia. Po zdolaní divokého terénu prichádzame na úzku čistinku, kde tráva siahala nad pás a z diaľky počujeme hlasy. Prvá myšlienka, ideme správne, vraveli nám, že trasa má zlé značenie! Trd makový, babky zberačky ktoré si džavotali pri zbere húb sa začudovali čo mi robíme v týchto končinách a prečo nejdeme trasou lesnou :)

No, diagonálne z Ramže do Čertovice, ta hej, dlho nám bolo ísť vychodenou trasou tak sme si privolali krkolomnú. A stretli podarené babky. Tie nám ukázali správny smer a po 1/2 hodine prichádzame do motorestu Čertovica. Ramža - Čertovica trvá 70 minút, my sme šli skoro dve hodiny.

Čertovica

Plán máme následný, dáme si výdatný obed v motoreste a pokračujeme v prechode. Oči nám padli na držkovú a strapačky s bryndzou, Veronike na Gemerské guľky s makom. Čašník prichádza s ospravedlnením, no držková nie je dovarená, nevadí volíme ponúkanú kapustnicu. Varia úžasne, síce guľky sú problémové jedlo nakoľko sa často stáva, že neodhadnú dĺžku varenia a tak dostala Veronika polo surové, povedali sme to čašníkovi  a po časovom odstupe prinášajú druhé už dovarené na 80 %. Guľky im nejdú :) no porcie sú tak veľké, že sa ušlo Freyi a Skadine. Nemali námietky, že nám spoločnosť robia psíkovia, pre také situácie majú zimnú záhradu s výhľadom na Lajštroch, ktorý nám umožňuje prečítať trasu.

Po výdatnom obede odfukujeme a pohrávame sa s myšlienkou, že ostaneme na noc. Využijeme ubytovanie pod Čertovicou, ktoré sme pre časový sklz nevyužili, nakoľko noc nás zastihla na Ramži. Voláme do chaty, kde si potvrdzujeme rezerváciu, spokojní a napapkaní ideme na chatu. Tu nás čaká vytriezvenie z opojenia milých ľudí, vždy sa nájde tŕň, ktorého ľudskosť nenašla.

Chata pod Sedlom

Majiteľ “Chaty pod Sedlom” si rozmyslel, že on nevedel aké sú to veľké plemená psíkov (podľa neho je kokeršpaniel veľké plemeno) i napriek trom telefonickým popisom, nás unavených neubytoval. Okej, čas pokročil a vedieť skôr túto nemilú informáciu pokračovali by sme ďalej v prechode, skúsime šťastie teda v  Penzióne Čertovica. Ruská manažérka penziónu, prv namieta, že sa u nich nedá z hygienických dôvodov ubytovať so psíkom, zaujímavé zistenie. Rozpoviem jej situáciu v akej sa ocitáme a nezabúdam medzi rečou spomenúť, že som fotožurnalista. Zrak zbystrel a ubytovanie sa zrazu našlo. V druhom trakte majú uspôsobené izby pre milovníkov zvierat, si predstav! Izby spĺňajú komfortnosť po každej strane.

Paráda, budúci rok idem Hrebeňovku oficiálne. Vera, cestovanie so psíkmi je na Slovensku baladická satira. Je vidieť ako sa ľudstvu empatickosť voči prírode odcudzuje. Freya a Skadula vzbudzujú úsmev na perách okoloidúcich, no ani ruža ne bez tŕňa.

Vyšná Boca

Ubytovanie sme vyriešili, pojedli sme a šup na prechádzku do Vyšnej Boce. Dievky nechávame oddychovať, hoc Skadina by rada šla s nami. Neberiem ani foťák čo neskôr ľutujem, keďže Vyšná Boca dedinka maľovaná, budúci prechod si to namierime z Bacúšskeho sedla priamo do Boci, ktorej pôvabnosť nafotím. Nechávame sa unášať malebnou architektúrou cestou do potravín, kde si dopĺňame zásoby.

Zájdeme do krčmičky U Lapaja, na tmavý Staiger a vôkol nás dýcha príjemná atmosféra miestnych a turistov. Na pivku stretávame Češku rodinku, ktorá taktiež mala problém nájsť ubytovanie so psíkom. Dopíjame a pred večerom sa odoberáme do Penziónu sa natiahnuť.

Lajštroch, príchod búrky,

Už je tu s výstrahou 3 stupňa HZS pre Západné Tatry. Ráno nás čaká nemilé prekvapenie, príroda hrozí búrkou! Pozrieme si pre istotu stránku HZS či náhodou nemajú nemilú predpoveď pre danú oblasť, nič iba malé zrážky. Prinajhoršom nás zleje čo nám neprekáža alebo celé nás to obíde, neobišlo. Hrebeňovka Kráľova hoľa Donovaly asi predčasne končí.

Po traverzovaní na Lajštroch (1602 m.n.m.) sa západná časť norí do dažďového mračna, pohodička nič vážne. No na hrebeni si radšej počkáme takú pol hodinu kým sa počasie umúdri, lenže príroda dnes nespolupracuje, nad západnou časťou Nízkych Tatier šup ho zrazu prichádzajú búrkové mračná a výstrahy 3 stupňa od HZS týkajúce sa západnej časti NT.

Predčasný koniec

Balíme, predtucha z rána sa naplnila je koniec nášho prechodu. Nebol by problém pokračovať v nevhodnom počasí, no obaja si to chceme užiť a nie tmoliť sa horami v pršiplášti. Zliezame z Lajštrochu do Čertovice, kde plánujeme novú trasu. Búrku vieme obísť spojom na Donovaly a po vyčasení prejdeme prechod opačne z Donoval na Čertovicu. Má to malý háčik! Žiaden bus na Donovaly, iba štvor prestupové cestovanie, to by nebol problém, kebyže nezabudli na našu rezerváciu u Marsa a nik tam proste nebol, krása! Neostáva nám nič iné iba si to namieriť do Košíc cez Poprad.

Hrebeňovka Kráľova hoľa Donovaly znovu odolala. Druhý krát si nám dopriala 60km, do tretice nám otvoríš náruč dokorán.

Príspevok Hrebeňovka Kráľova hoľa – Donovaly: 105 km, ktoré ťa vyzlečú z ilúzií zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Teraz nám je hej, nakoľko po mnohých strastiach z cestovania SAD a ŽSR sme si radšej zadovážili nového člena menom Džošua Black, ktorý nás odvezie kam len chceme. V ďalších príbehoch Vám priblížim cestovanie humorné so psíkmi po zákutiach Slovenska a je ich teda dostatok :)

Füzér

Piatok Veľký, frčíme s Džošuom na Maďarskú stranu iba tak na výletík a poobzerať sa po malebnej usadlosti pre rodinku. Míňame kraj Slanských vrchov cez Skároš vstupujeme do dedinky Hollóházi, ktorá nás kľukatou cestou vedie na rázcestie, kde pokračujeme smerom do Veľkej Huty, ako ideme cestou tu zrazu náš pohľad padol na Hrad. Vypínajúci sa na sopečnom andezitovom kuželi, ani sme nevedeli, že niečo také je hneď za kopčekom čo kamienkom dohodíš od Košíc, jedno oko na ceste druhé na hrade meno ni nechyrujúc. Po určitom čase si uvedomujeme, že cesta do počtu kilometrov od Košíc nám na usadlosť nevyhovuje a tak sa pri Filkeháze otáčame a ideme si bližšie hrad pozrieť.

Zabáčame na dedinku Füzér rovnomennej s hradom (Füzér 552 m.n.m.), ktorý je bohatou históriou opradený a patrí medzi najstaršie Hrady na Maďarskom území. V skratke, zápis kroník vraví o roku výstavby 1235, iné anály vravia, že stál už za vlády Ondreja II a patril do kráľovského majetku Štefana V, žiaľ stroj času by sa hodil. Spoločne so Slanským hradom tvorili obrannú líniu dôležitých južných obchodných ciest. Začiatkom 17 str. tu mala útočisko grófka Alžbeta Bátoryová a koncom 17 str. ho na rozkaz Košického kapitána Strassolda dali vypáliť nech neslúžil povstalcom ako útočisko a od vtedy iba chátral kým jeho ruiny objavil umelec T. Ender.

Na našu smolu bol zatvorený z dôvodu prebiehajúcich rekonštrukčných prác a termínom otvorenia 27. marca, nevadí. Poniže vstupnej brány je trasa vedúca okolo hradu aspoň tak sme si mysleli. Kráčajúc po nej sa dostávame ku železným schodom smerujúcim nahor ku hradu, niečo tu nehraje.

Schody končia pri drevených dverách na nádvorie, ktoré boli zatvorené. Späť, tou istou trasou? To nie je naša šálka kávy. Jedna možnosť by tu bola a to preliezť zábradlie a ísť cestičkou ktorú lemovali reflektory, veď ak ich tu montovali tak sa dostaneme ku vstupnej bráne, až na jednu maličkosť.

Preliezame sťa schodolezci, podávame si baby a spoločne z veselá pokračujeme ďalej, tu zrazu z hora pozrie jedna hlava, ideme ďalej však pohoda, pracanti iba kontrolujú, na to druhá hlava a tá vraviaca maďarsky, neviem ako ste sa tu vyliezli, no ďalej sa nedostanete pretože na samom konci je päť metrová priepasť! Jeah, fajne, to ma ani nenapadlo, že tam montovali padací most :) Poďakoval som za info a neostáva nám nič iné ako sa vrátiť po rovnakej trase. Síce nám hrad dnes neotvoril bránu, lež ukázal nám miesto o ktorom sme nevedeli :)

sobota, regener

Sobotný deň, výlet sa nekonal, prefúklo mi dutiny a mne nebolo veľmo dospevu a počasie? To nachladlo so mnou dážď, polo dážď a fúkajúco mrholiace veselosti, dnes teda je čas na regeneráciu.

Kapušany

V nedeľu Oskar ukázal ruky opäť na oblohe, srdce zaplesalo a Džošua smeruje ku Kapušianskemu hradu (511 m.n.m.). Dnes už len zachovalá ruina dávnej histórie. Hrdo stála Strážna pevnosť, na homoľovitom vrchu „Stráže“ postavená zo severnej strany Slanských vrchov aby chránila cesty vedúce z Prešova do Poľska cez Bardejov. Počiatky vzniku hradu cca polovica 13 str. sú nejasné, pravdepodobne samotné hradisko bolo osídlené ešte pred vybudovaním pevnosti Slovanmi. Pôvodným menom zvaný Maglovec od roku 1409 dostáva meno dľa panstva Kapušany. Rekonštrukcia prebieha v plnej paráde. Popri hornom hrade smeruje južná trasa nadol cca 400 m, tak vyzerá zostup po južnej strane.

Oblik

Pondelok po decentnej oblievačke vyrážame na Oblik ( 925 m.n.m.), ktorý sa nachádza na severe Slanských vrchov juhozápadne od obce Hermanovce nad Topľou. Počas sviatkov je nemožné sa tam dostať SAD-kou iba vozitkom či bikom. Už pri vstupe do obce nás očarila monumentálnosť súmerného sopečného kužeľa na ktorom dľa miestnych sídlil Perún.

Pravdou je, že nás zaujalo miesto zvané Údolie obrov, ktoré je od Hermanoviec po modrej trase vzdialené dvadsaťpäť minút chôdze. Po ľavej strane v Údolí obrov sa týči Sokolia skala, na ktorú je možné vystúpiť a následne pokračovať po náučnom zelenom chodníku až na Oblik.

Kráčame údolím obrov, blúdime a hľadáme obriu stopu. Osobne sa sústredím na obriu stopu, ktorú hľadám až tak, že sa vraciame na začiatok a pri tom sme od nej boli iba 5 metrov J stáva sa, že človek pre oči nevidí. Stopu podľa mýtu zanechal Obor, ktorý zoskočil zo skaly, no mne nepripadá až taká mohutná, Veronika má veľkosť obuvi 40 ako samotný odtlačok je to stopa? Otázniky nad hlavou sa vynárajú, kto dobrovoľne vstúpi do tekutého andezitu o teplote 1100 C ?

Neďaleko od stopy je na skale písmo podobné Rímskemu a historici predpokladajú, že samotné písmo je dôkazom o prítomnosti vojakov Marka Aurélia, zaujímavé, no nie nemožné. Celé údolie a samotná cesta na Oblik, je značená zelenou náučnou trasou, lež jedná sa o náročný výstup. Sprv sme šli modrou smerom na lúku za Oblikom a hľadali smer na Oblik, značenie ho neurčuje po celej trase.Veronika pri čítaní terénu objavila cestu už dnes zarastenú mohutnými bukmi a lemovanú balvanmi po oboch stranách paralelne sú priekopy. Nachádza na západnej strane päť minút od Lúky za Oblikom označená je balvanom v tvare skoro rovnostranného trojuholníka.

Skúsime šťastie, kolmo stúpame kamenistou trasou starou cestou na vrchol Obliku a napájame sa na geologický náučný chodník, ktorým pre náročnosť a nestabilnosť kamenistého terénu vystupujeme po obvode kužeľa na vrchol, prechodom severnou stranou sa kĺžeme po ostatkoch snehovej prikrývky. Hodinu nám trval kombinovaný výstup, no stojí to za to. Máme kravaty namiesto jazykov. Keď sme prišli hore, krkavce začali šalieť.

Miestami mystické a zároveň pútavé pred nami sa vynára s minulosťou nie presne definovanou, historické záznamy siahajú do doby železnej, tvary balvanov sú viditeľne opracované ľudskou rukou, čo tu bolo? Kto každý tade prešiel? Komu dané miesto bolo určené? Samé otázniky sa vynárajú pri pohľade na toto miesto a silnosť zážitku sa umocnila, keď sme sa rozhodli najesť medi balvanmi.

Zamračilo sa, vietor zosilnel a nad nami dvakrát preleteli krkavce a hlasito krákali, mráz nám prešiel po tele, vplyvom negatívnej energie, ktorá vás odháňa preč. Týchto situácii sa už neľakáme vtedy naša zvedavosť nastupuje, pri pohľade na krkavce ktoré presne nad nami krúžili šiel strach a to miesto? V tej chvíli ma ani nenapadlo odfotiť či natočiť video, no už len pri samotnom písaní mi naskakuje husia koža. Celé to trvalo desať minút, dvakrát preleteli, zimomriavky negatívnej energii po tele a potom ja som dvakrát nebezpečne spadol prv sa mi preborila noha pod veľký balvan až po koleno a po druhé pri zostupe ukazujem na nebezpečný balvan ja stojac pod ním idúc krok urobiť sa mi zasekla noha a už padám na ľavú stranu v zlomku sekundy si uvedomujem ak nepreberiem kontrolu nad pádom dolámem si hnáty so šťastím nepadám ale sadám no i tak celou váhou narážam mediálny kolaterálny väz, tri dni ma neopúšťalo kulhanie a miernu bolesť pociťujem i po dvoch týždňoch.
zostupili sme danou trasou

Nejde o poverčivosť lež o fakt. Iba to jedno miesto bolo negatívne nabité. Na vrchole sa zdržiavame štyridsať minút nech si všetko prelezieme a nafotíme. Po zostupe sa ocitáme na Lúke za Oblíkom, po krátkej pauze a doplnení enerdžajzeru, kulhajúci sa odoberám ku Džošuovi. Očarujúce a dokonalo značené miesto, TA3 nie su tak dômyselne značené ako tento kraj.

Príspevok Veľkonočné putovanie – Füzér, Kapušany, Oblik zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.