Road movie o putovaní z Rožňavy cez Leváre, Ochtinskú aragonitovú jaskyňu, Štítnik a Dobšinú až na Palcmanskú Mašu. Raňajkujeme v Rožňave. Dnes to už nie je chillovanie, ale balenie kufrov a prejazd horským masívom.
Bývame na 2.poschodí bez výťahu. Chcelo by to kladkostroj a púšťať batožiny priamo do auta, aby sme mohli vyraziť do ďalšej destinácie a priblížiť sa ďalšiemu cieľu – Palcmanskej Maši.
Dopĺňame zásoby, lebo nikto nevie, či sú tam vlastne obchody a situácia s požívatinami a obživou. Vo väčšom meste je väčšia šanca kúpiť lacné potraviny bez vysokohorskej prirážky. V Lidli pre istotu kupujeme celú kolekciu vína Elesko a môžeme si spraviť riadenú ochutnávku.
Leváre
Na druhý pokus sa vraciame do Levárov. Dnes je na objavovanie magických miest vhodnejšie počasie ako včera. Cestu tam poznáme už spamäti, v spätnom zrkadle vidíme ako oživujú staršiu pani, ktorá otrčila kopytá a pobrala sa na iný svet.
Déjavu je chyba v Matrixe, zase tá istá tabuľa “kúpele”, tá istá rampa “vstup zakázaný”. Dovolili sme si zariskovať a nerešpektovať hrdzavé pokyny. Dúfame, že nás majiteľ nazstrelí brokovnicou, a že po ceste nie sú rozostavané pasce alebo fotopasce. Dúfame, že sa naša fotka neobjaví v nejakom miestnom plátku s titulkou “Miestni vandali”.
Dnes sme gangstas – mladí a odvážni. Každý z nás v mladosti videl Ramba alebo Predátora, dnes by sa nám hodil podobný šatník. Army shop by mohol byť pri ceste ako zvyknú byť búdy so syrmi na Liptove. Stačila by aj požičovňa maskáčov. Chcete ísť do Levárov, aby o tom nikto nevedel? Naše služby sú tu pre vás. Hneď by sme sa cítili sebaistejšie a nenápadnejšie.
Zakrádame sa zarastenou cestou, kde našťastie nepotrebujeme mačetu. Už len liany tu chýbajú. Tu by sa mohlo natáčať pokračovanie Mlčania jahniat. Robíme si horory v hlave a bojíme sa.
Genius Loci Levárskych kúpeľov
Keď sme uvideli kúpele, rozmýšľame, aký horor by sa tu mohol odohrávať, je to dokonalé miesto pre Alfreda Hitchcocka. Máme pocit, že tu niekto je a sleduje nás. Ísť sem večer… …večer by sme sem nešli ani s fakľou. Už toto bola úplná smrť v očiach. Včera, keď boli tie blesky, by sme sa tu museli niekde ukryť, no pomoc. Dobre, že sme to včera vzdali.
Kúpele sú krásna budova, toho času ošarpaná. Je to Gastein Gemera. Odvážime sa a ideme za roh na verandu. Sušia sa tu gate. Možno vraha. Alebo upíra. Chýba tu už len rakvička. Nie cukrárska, ale naozajstná.
Vitráže sú zarastené viničom. Príroda si to tu nahlodala a zub času sa ukázal. Dovnútra nemáme odvahu ísť, hoci sme zvedaví ako to tam vyzerá.
Z verandy pacienti mohli pozorovať skalu, ktorú teraz vidíme aj my.
Niečo sa šuchlo – mačka, alebo kúpeľný démon, duch hosťa, ktorý tu zomrel za záhadných okolností. Duša, ktorá uviazla medzi nebom a zemou, a rada by našla svojho hostiteľa, čo my nechceme byť, tak dávame nohy na plecia, až sa za nami zapráši. Ani komáre za nami nestíhali a zostali v závese.
Auto tu ešte je a aj všetky naše veci v ňom!
Ochtinská Aragonitová jaskyňa
Zastavujeme sa v Ochtinskej aragonitovej jaskyni, lebo nám chýba pečiatka v denníčku, ktorý sme tam vtedy so sebou nemali. Nedá sa tu zaparkovať, lebo sú tu húfy ľudí a jeden z nás musel kvôli tomu ostať v aute.
Pri našej poslednej návšteve v tejto jaskyni bol riedky výskyt turistov – na rozdiel od dneška. Sezóna je v plnom prúde, je tu minimálne celé Slovensko, hlava na hlave. Atmosféru “pivo, tanec, klobása” dotvára živá ľudová hudba, ktorá má upokojovať ľudí, ktorí pôjdu do jaskyne namačkaní ako sardinky, po veľkých tlupách, ak majú prehliadku všetci prítomní absolvovať. Či sú členovia kapely jaskyňológovia sa nám zistiť nepodarilo. Nechceme uraziť organizátorov, ale výber kapely je zlý – my by sme zvolili Davovú psychózu.
Veľkú plochu parkoviska zabralo jedno auto s kempujúcou rodinkou, ktorá tu “chce tráviť dovolenou na bezplatním parkovišti, a to je báječný nápad”. Otec na preplnenom parkovisku práši koberčeky a hecuje deti, aby sa išli pozrieť na parkovisko, ako je tam krásne. Ale deti nechcú vyjsť z auta. Predpokladáme, že romantickú dovolenku trávia na miestnych parkoviskách. My dovolenkárov opúšťame a môžeme im popriať veselé a pekné hľadanie nového parkoviska.
Štítnik
Ideme do Štítnika, ktorý leží na Gotickej ceste. Boli sme tu už minulý rok, ale vtedy pršalo a dnes máme čas, aby sme si to tu dôkladnejšie pozreli.
Je tu námestie, studňa, to je tak všetko. Pár domov. Na jednom komíne je bocianie hniezdo aj s malými hladnými nájomníkmi.
Ale je tu aj vzácny kostol, kde akurát niekomu na objednávku patrónka kostola otvorila dvere. My sme to videli a so skupinkou sme sa zviezli dnu. Ako slepé kura k zrnu. Sme radi, že telefonickú objednávku, tzv. špinavú prácu, urobil niekto za nás. Lebo my by sme asi nezavolali, ako sa poznáme.
Evanjelický kostol v Štítniku
Sme prekvapení! Vidieť, že kostol je starý a krásne zdobený. Nie baroko, ale gotika. Sú tu vyrezávané prvky a zo stropu sme v nemom úžase. Videli sme aj iné kostoly, ale tento je fascinujúci. Ak budete v Štítniku, určite neváhajte volať ambasádorku, lebo TENTO kostol treba vidieť.
Zručnosť majstrov sa odrazila vo veľkoleposti prevedenia diela. Je to úchvatné. Kostol bol vyhlásený v roku 1970 vyhlásený za národnú kultúrnu. Pôvodne trojloďová bazilika je zo 14. a 15. storočia s krásnymi hviezdicovými a sieťovými klenbami. Kostol má mohutnú vežu a je prirodzenou dominantou celej štítnickej doliny.
Ambasádorka sa o kostol trhá, durí nás von a zatvára dvere. Bola to prehliadka kostola na jedno nadýchnutie a už cupitáme von. Ale sme radi, že sme tu boli.
Nižná Slaná
Neďaleko odtiaľ je Nižná Slaná a huta Etelka, údajne jedna z najkrajších pecí na Slovensku. Nachádza sa pri skrachovanej fabrike, kde je nápis “zákaz vstupu” s hrozbou pokuty 500€.
Areál huty je zavretý na 7 zámkov, chýba tu guľometné hniezdo, dvojitý elektrický žiletkový plot pre všetkých, ktorí si chcú hutu odfotiť. Taký malý Leopoldov, inspired by väznica Shawshank.
Je tu ten nápis “vstup pod hrozbou pokuty 500€”, ale diera v plote hovorí “vstúpte” a obslúžte sa, čo vám hrdlo ráči. Vieme, že strážnik tam niekde číha a chce si prilepšiť na Vianoce. Keď už sme dnes takí gangtas, odvážime sa 5 metrov za plot, lebo odtiaľ je lepší výhľad na schátranú budovu. Strážime si únikovú cestu a dúfame, že nebudeme musieť utekať pred komandom strážnikom kaskadérskym skokom do diery v plote.
Čím ideme bližšie k hute, tým sme priposranejší, lebo sa naše šance na únik zmenšujú a po pár metroch sa neodvážime ísť ďalej. Videli sme, čo sme chceli, nemusíme tu dlhšie obsmŕdať a dráždiť hada bosou nohou. Sme radi, že zostatok bankových účtov nám ostal nezmenený.
Hneď vedľa je kino Baník pre baníkov, čo je znamenie, že nás onedlho čaká výstup na Baníkov.
V tomto dieli je ešte Karlova huta. Tu už nie sme odvážni, lebo cestu nám zahatali srnky. Pozerajú na nás a my na ne. Ani sme sa neodvážili ísť ďalej. Jedine, že by sme došli za majiteľom, ktorého by sme sa opýtali, či mu nechýbajú tieto srnky? Ako zámienka vstupu na cudzí pozemok.
V pozadí vidíme gazdu, matne vidíme aj nejaké hyeny a nechceme sa s nimi dostať do konfrontácie. Možno boli srnky jeho agenti, niečo ako strážni psi. Františkovu hutu vidíme zdiaľky. To nám dnes musí stačiť.
Dobšiná
Nasleduje Dobšiná. Majú tu mini sídlisko so šnúrou na prádlo, ktorá by sa dĺžkou mohla zaradiť do Guinessovej knihy rekordov. Bola preplnená prádlom, akoby tu Azuritko zadarmo rozdával kapsule na pranie. Plný výkon pračiek dá zabrať zabrať vodným turbínam. Možno tu majú ilegálnu práčovňu.
Bicyklovať na Dobšinský kopec by som však nechcela. 🙂
Cez Dobšinský kopec na Mašu
Ideme serpentínami na Dobšinský kopec a onedlho sa ocitneme pri Palcmanskej maši. Maša nás prekvapila, bola to horská priehrada zasadená do hôr, do panenskej prírody. Priehradu pretína železničná trať.
My máme ubytovanie s romantickým názvom Horáreň v raji, ktoré sa nachádza v menšej časti Maše – Dobšinská maša. Pred vchodom je drevený diviak v životnej veľkosti. Celý náš pobyt, vždy sme sa ho zľakli, lebo sme na neho zabudli.
Pani domáca si potrpí na recykláciu a upozorňuje nás, že rozhodne sa treba vyzúvať už pri vchode do budovy (nie len do izby). Naša izbička je priestranná, na televízor opäť nevidieť z postele, aj tu je tzv. mŕtvy uhol, lebo TV nemá otočné rameno. Ale cez trojuholníkové “ostrouhlé” okno vidieť Mašu ako na dlani, čo viac ako 10 televízorov.
Ideme sa porozliadnuť do tejto destinácie – summer beach resort. Nikdy sme tu neboli a vďaka Reštartni sa sa tu ocitáme.
Čucháme po gastronómií. Páči sa nám posedenie na móle, veľké tabule upozorňujú na “špeciality na GRILE”. Tomu nevieme odolať. Ale tieto famózne gurmánske hody dnes nemáme dopriate. Uhlie, plyn, grillmajster tu nie sú, môžeme sa pozerať len na studený mastný rošt. Ale zato tu máme fritovanie na všetky spôsoby, ako sa dočítame v jedálnom lístku. Jamie Oliver by mal z týchto laciných (čechizmus) kuchárov “radosť”. Bez námahy a kreativity sa chcú rýchlo dostať k zisku. Ďakujeme, neprosíme, odchádzame. Už nás tu neuvidíte. Jediné, čo tu bolo pekné, bol výhľad na jazero, ale rovnakú službu urobí aj lavička kúsok opodiaľ.
Neodchádzame hladní, našťastie sme našli Pastierňu, ktorá nás zachránila, lebo hlad sa už nedal skryť. Z toho, čo tu je pri jazere v ponuke, je to asi najlepšie, čo tu je.
Po dnešnej špacírke sme aj radi, že sme radi. Deň ukončila búrka nad jazerom, ktorú pozorujeme z ostrouhlého okna a tešíme sa na zajtrajší výlet do Zejmarskej rokliny.
