V polovici augusta sa naša Paliho družina rozhodla vymeniť mestský zhon za poctivý hory a čistý vzduch na Orave. Ako základňu sme si zvolili rázovitú Oravskú Lesnú, odkiaľ sme sa v sobotu ráno presunuli pred Kostol sv. Jozefa v Zákamennom. Tu nás už čakala naša miestna oravská spojka, zvítali sme sa a s plnou poľnou sme vyrazili hrebeňom Oravy v ústrety týmto nádherným kopcom.

Naším cieľom bol hraničný hrebeň, vrchol Úšust a kopec oravských výhľadov. A že to nebola len taká poobedná prechádzka na kofolu, potvrdil až záverečný pohľad na hodinky – v nohách sme mali poctivých 25 kilometrov!

Rozohriatie nad Zákamenným: Kalvária, uzatvorená veža a lavička lásky

Prvou krátkou zastávkou na predýchanie bol vrchol zákamenskej Kalvárie. Odtiaľ sme nabrali smer k miestnej rozhľadni, no tu nás čakalo drobné sklamanie. Rozhľadňu momentálne pre zlý technický stav uzatvorili. Keďže ide o druhú uzatvorenú vežu tento rok (po Marťáckom vrchu na Kysuciach), začínam si myslieť, že máme na rozhľadne nejakú špeciálnu smolu.

Nenechali sme sa však odradiť a pokračovali sme výstupom na Maršalkov grúň. Pod ním sa ukrýva krásne, citlivo upravené miesto na opekanie s malou kaplnkou. Hneď sme tam hodili krátke občerstvenie a išli si spraviť povinnú fotku na blízku „lavičku lásky“, z ktorej sú parádne výhľady do doliny.

💡 Hrebeňom Oravy: parametre trasy a užitočné informácie

• Parametre celodenného okruhu: Zákamenné – Maršalkov grúň – Vlkov grúň – rázcestie Kaňovky – hraničný vrch Javorina (1 051 m n. m.) – vrch Úšust (1 156 m n. m.) – obria lavička – Zákamenné. Dĺžka: cca 25,5 km, prevýšenie: vyše 850 metrov, čas: cca 7 až 8 hodín vrátane fotenia.
• Slovensko-poľská hranica: Hrebeňová trasa medzi Kaňovkami a Úšustom vedie priamo po štátnej hranici. Kráčate s jednou nohou na Slovensku a druhou v Poľsku (kde je oblasť známa ako Beskid Żywiecki).
• Obria lavička Zákamenné: Nachádza sa na lúkach nad obcou a ponúka panoramatické výhľady na celú Zákamenskú kotlinu a okolité masívy.

Po zelenej hranici: Kravské safari a výhľady na Babiu horu

Držali sme sa zelenej turistickej značky, ktorá nás viedla ponad obec Novoť smerom na Vlkov grúň. Tu sa krajina definitívne otvorila a naskytli sa nám prvotriedne výhľady na dominanty celého regiónu – mýtickú Babiu horu aj masívne Pilsko.

Cestou sme natrafili na pasúce sa stádo kráv. Pre rodených Bratislavčanov z našej družiny to bol okamžite gastro-kultúrny zážitok číslo jeden. Prebehla nám pred očami kompletná fotodokumentácia priamo z paše.

Počasie nám vyšlo na jednotku. Bolo slnečno a teplučko, no vo vyšších polohách nás pred priamym úpalom príjemne chránila tôňa ihličnatého lesa. Robili sme si pauzy podľa potreby a s pribúdajúcimi výškovými metrami sa na horizonte na sekundu objavili dokonca aj ostré štíty Vysokých Tatier.

Zdolanie Javoriny aj strmý finiš na Úšust

Po stúpaní sme sa konečne vyhupli na hlavný hrebeň do rázcestia Kaňovky. Tu sme spravili taktické rozhodnutie – odbočili sme doprava a vybrali sa po slovensko-poľskej hranici na vrch Javorina ($1\ 051\ \text{m n. m.}$). Vďaka tomu sme splnili náš bonusový cieľ a zabili dve muchy jednou ranou!

Po povinnom fotení pri hraničnom stĺpiku sme sa vrátili na Kaňovky a pokračovali v hrebeňovke smerom na Úšust (1 156 m n. m.). Záverečný výstup na Úšust nás poriadne preveril. Čakal nás pomerne strmý výšľap cez korene a skaly. Pľúca aj stehná si vypýtali svoje. Zvládli sme to však všetci do jedného a zaslúžene sme si na vrchole vychutnali zaslúžený obed z batohov.

Pri zostupe smerom na juh sa pred nami otvorili úplne nové výhľady, kde dominoval najmä elegantný ihlan Veľkého Choča.

Zostup cez neznačené lesy a zaslúžená obria lavička

Po strmšom úvodnom klesaní z Úšustu sme sa napojili na neznačenú lesnú cestu, ktorá nás pozvoľna viedla späť smerom na Zákamenné. Pri jednom zo studničkových prameňov sme s vďakou doplnili čerstvú horskú vodu, keďže zásoby vo flašiach po strmom výstupe už mleli z posledného.

Po vyše hodine pohodovej chôdze lesom sa pred nami roztvorili otvorené horské lúky priamo nad Zákamenným. Práve tu stojí známa obria lavička. Celá Paliho družina sa na ňu okamžite nasáčkovala. Spravili sme záverečné skupinové fotky a potom sme už len zbehli dole do dediny. Odmenou za 25 nachodených kilometrov bola vychladená, poctivá čapovaná kofola, ktorá nám v tej chvíli chutila ako nektár bohov!

Nedeľný odpust v krojoch a dohra v Roháčoch

V nedeľu nás čakal úplne iný, no rovnako nádherný zážitok. V Zákamennom sa konala tradičná odpustová slávnosť. Zúčastnili sme sa na slávnostnej svätej omši priamo na Kalvárii. S úžasom sme sledovali miestnych Oravcov hrdých na svoje tradície. Mnohí prišli oblečení v nádherných goralských krojoch a ľudové spevy sprevádzajúce omšu mali neskutočnú atmosféru.

V dedine nechýbali klasické kolotoče, stánky so srdcami zo želé, remeselné drobnosti a vôňa pečených klobás. My sme si dali spoločný slávnostný obed v reštaurácii a po ňom sa väčšina pobrala domov.

Niektorí z nás však kúzlu Oravy podľahli úplne, ostali o deň dlhšie a v pondelok si strihli ešte poctivú dorážku v Roháčoch. Ale to je už, ako sa hovorí, celkom iný príbeh!

A čo vy? Boli ste už preskúmať krásy Oravských Beskýd hrebeňom Oravy? Ak hľadáte pokojné hory bez hlavy na hlave, Zákamenné a Úšust sú stávka na istotu!

Príspevok Hrebeňom Oravy na Úšust a Javorinu: 25 km pohraničím, kravské selfie a odpust zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie Prešov, mnohým sa vybaví historické centrum či hradné ruiny v okolí. V mestskej časti Solivar sa však ukrýva národná technická kultúrna pamiatka, ktorá nemá v rámci celého bývalého Československa obdobu. Navštívili sme Prešovský Solivar - unikátny historický areál na spracovanie soli. O jeho príbehu a legendách sme sa rozprávali s Tomášom Wolanszkým, lektorom Prešovského Solivaru

Ako sa z banského remesla stalo odparovanie slanej vody

Priestory Prešovského Solivaru dýchajú stáročnou históriou. Ako sa vlastne začala písať história ťažby soli v Prešove a čím všetkým si musela prejsť?

„Počiatok ťažby soli tradičným banským spôsobom sa datuje do roku 1571, kedy začali hĺbiť prvú z baní – šachtu Leopold. Tá je dodnes jedinou zachovanou u nás. V roku 1752 však nastal nečakaný zvrat, keď bane zatopila voda. Celá technológia sa musela kompletne zmeniť a areál sa prispôsobil čerpaniu a spracovaniu slanej vody – soľanky. Soľanka sa tu takto spracovávala až do roku 1970.“

Čo sa s výrobou stalo neskôr? Vyrába sa ešte v Prešove alebo inde na Slovensku konzumná soľ?

„Keďže stará technológia a množstvo produkovanej soli už nestačili dopytu, v roku 1925 bol dokončený nový moderný závod Prezident Masaryk. Vo svojej dobe to bola skutočná technická pýcha a priniesla obrovský technologický skok v kvalite aj objeme. Výroba v tomto závode sa však v roku 2009 definitívne skončila. Od roku 2009 sa už na Slovensku konzumná soľ priemyselne nevyrába.“

Prešovský Solivar a jeho dominanty. Čo treba vidieť na vlastné oči

Prehliadka areálu Solivaru trvá približne hodinu a pol. Začína vstupnou inštruktážou a potom sprievodca návštevníkov prevedie naprieč štyrmi unikátnymi objektmi:

1. Šachta Leopold a Gápeľ: Najstaršia budova postavená priamo nad baňou Leopold. Nachádza sa v nej konský gápeľ – najväčší zachovaný banský ťažný mechanizmus svojho druhu v strednej Európe, ktorý už svojimi rozmermi okamžite upúta. Obsluhovalo ho 8 koní.
2. Četerňa: Zásobník soľanky. Mimoriadne pekná drevená stavba z r. 1815 s ôsmymi obrovskými nádržami s dvojitým dreveným dnom na čistenie soľanky, ktorá mala v minulosti kapacitu cez 11 000 hl.
3. Varňa František: V barokovo klasicistickej budove z roku 1800 s dvoma predhrievacími a dvoma odparovacími panvami odparovali a kryštalizovali soľ. Nájdete tu kompletnú technológiu pre proces spracovania soli.
4. Sklad soli: Hlavná budova je architektonický a funkčný unikát. Jeho krov patrí medzi najväčšie v Európe. Je tu niekoľko poschodí aj tzv. Kráľovská komora, ktorá slúžila ako štátna rezerva soli na tri mesiace pre kráľovský dvor a najmajetnejších mešťanov. Tu sa soľ uskladňovala, balila a expedovala. Do podkrovia viedli dokonca koľajnice.

Ako turistický bonus sa nad mestom týči Klopačka. Domáci ju prezývali aj "Turňa". Pochádza zo 17. storočia. Klopaním na dosku tu oznamovali baníkom začiatok smeny.

Dá sa počas prehliadky fárať aj priamo dole do banských štôlní?

„Nedá, pretože celé podzemie je zatopené vodou a pre verejnosť neprístupné. Banských šácht bolo vyhĺbených pravdepodobne niekoľko, pričom poznáme päť hlavných – Leopold, Mária, Jozef, šachta Jána Nepomuckého a Veterná.“

Stratený podzemný kostol a strašidlo v čiernom vreci

Pravé kúzlo regionálnych pamiatok spočíva v ich autentických príbehoch a pamätiach ľudí. Ukrýva Prešovský Solivar aj nejaké legendy alebo ľudové príbehy, ktoré sa viažu k prácam na Solivare?

„Málokto vie, že podobne, ako v poľskej Wieliczke, si aj prešovskí baníci vytesali vlastný podzemný kostol priamo v soli v hĺbke 130 metrov pod zemou. Žiaľ, keďže boli bane zatopené, kostol sa vo vode rozpustil.

Traduje sa aj legenda pre deti. Pri manipulácii s obrovskými 1,5 až 2-tonovými vakmi so soľankou sa okolo motali deti. Baníci ich potrebovali z bezpečnostných dôvodov odstrašiť a tak nechali ušiť čierne vrece. Rozprávali im, že ak nebudú počúvať, z čierneho vreca vyskočí čert a vezme ich dole do pekla.“

S akými najčastejšími predstavami alebo očakávaniami sem návštevníci prichádzajú a v čom je prehliadka Solivaru iná?

„Pomerne často sa stretávame s tým, že človek sem príde a predstavuje si klasické múzeum – teda jedna budova, klasická expozícia, človek si to prejde a ide domov.
U nás tvorí samotná expozičná časť zhruba 1 kilometer. História Solivaru sa nedá len pasívne pozerať, jednoducho si to musíte odšliapať, prejsť, vidieť a zažiť na vlastnej koži. Len takýmto spôsobom sa naozaj oboznámite s celou históriou.“

Kam ďalej v prešovskom regióne?

Návšteva Solivaru je skvelým východiskovým bodom pre spoznávanie celého šarišského regiónu. Čo ďalšie by mal návštevník v okolí Prešova určite navštíviť?

„Náš región ponúka veľa prírodných aj historických krás. Pre milovníkov prírody je tu Sokolová skala, Kyjovský prales či Lačnovský kaňon. V blízkom okolí máme temer 20 hradov a množstvo kaštieľov.. Zaujímavosťou je napríklad obnovený kaštieľ v Petrovanoch, ktorý má presnú kópiu strechy, aká vyhorela v Banskej Štiavnici.“

„Ďakujem veľmi pekne za rozhovor“, rozprávali sme sa s Tomášom Wolanszkým, lektorom Prešovského Solivaru.

Príspevok Objavte Prešovský Solivar: Za čertom v čiernom vaku a tajomstvom slovenskej soli zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Silická ľadnica je jedno z najlepšie strážených tajomstiev Slovenského krasu. A možno je to práve preto, že do nej nesmiete. Do vstupnej portálovej časti voľne prídete – z miesta, kde stojíte na vyhliadkovom mieste, môžete nahliadnuť do chladného útrobia, kde vidno menšie útvary ľadovej výzdoby. Hlbšie časti však pre verejnosti zakázali. Hrozí tam skutočné nebezpečie.

Neplatíte vstupné, nemáte sprievodcu, nejdete do tmy. Len stojíte na okraji a pozeráte dole. Do miesta, ktoré pre väčšinu ľudí uzavreli. A presne v tom je jej tajomstvo.

Ak chcete vidieť jej útroby, pozrite si toto výborné video od Vladimíra Kóňu. V súťaži CINEAMA získalo 3.miesto v celoštátnom merítku.

Silická ľadnica je svetový unikát

Silická ľadnica je najnižšie položená ľadová jaskyňa na svete. Vchod je vo výške 503 m n. m. Pre pochopenie: ľadové jaskyne sa bežne nachádzajú vysoko v horách, kde zima prežije až do leta. Tu je ľad natrvalo v krase pri obci Silica – v mieste, kde by ste ho nikdy nečakali.

Jaskyňa je dlhá 1 100 m a hlboká 110 m. Podľa národného parku vznikla pomerne „nedávno“ – prepadnutím stropu staršieho podzemného dómu asi pred 2 000 rokmi. Tvorila ju voda Čierneho potoka, ktorý z ľadnice v podzemí tečie smerom ku Gombaseckej jaskyni. Presný priebeh tohto úseku je dodnes neznámy – potvrdili ho až speleopotápači v roku 1988.

Skalná stena vstupnej časti dosahuje hĺbku 90 m a celé miesto vyhlásili za národnú prírodnú pamiatku a súčasťou UNESCO.

Zima, ktorá mení pravidlá

Vstupný portál má jeden nečakaný trik: kvôli chladu, ktorý z neho vychádza, tu rastie inverzia flóry a fauny. Inak povedané – rastliny a živočíchy typické pre vysoké horské pásma nájdete tu tesne nad ľadom, v nízkej nadmorskej výške. Preto okolo vstupu vidíte bukovú zeleň a chladnomilné druhy, ktoré by ste čakali skôr pod Tatrami.

V zime sa v jaskyni ukryvajú aj netopiere – hlavno netopier obyčajný a podkovár malý.

Pivovar v ľadnici

Vedelis te, že Silická ľadnica bola kedysi pivovarom? V rokoch 1863 až 1867 tu blízky pivovar skladoval pivo. Chlad jaskyne bol perfektne prírodný, dával stálu teplotu a zadarmo.

Vedieť, že v tomto mieste kedysi pred sto rokmi ľudia rozvážali sudy s pivom, dodáva miestu celkom inú dimenziu. Nebol to len prírodný zázrak – bol to aj prírodný chladiaci sklad. Je veľa jaskýň v ktorých pivo popíjali, ale máloktorá jaskyňa môže povedať, že v nej kedysi pivo vyrábali a skladovali.

Historka z roku 1866 hovorí aj o nečakaných komplikáciách: miestny podnikavec si tu zriadil pivovar, no čoskoro sa ozvali sťažnosti. Ľad vraj začadili dymom, pri vstupe strážili zlostné psiská a popri ceste kopy odpadu lákali divé svine a roje múch.

Praveké osídlenie

Pred zaľadnením jaskyňu viackrát osídlili – archeologické nálezy sa datujú do neolitu, doby bronzovej aj laténskej. Uhlíky z ohnísk dokonca naznačujú, že tu mohli byť už mladopaleolitickí lovci. Miesto, kde dnes číha ľad, môžete teda spojiť s päťtisícročnou históriou.

Iba neďaleko po ceste môžte nájsť ďalší jaskynný útvar, priepasť Babskú dieru, v ktorej zas našli kultové sídlo človeka Kyjatickej kultúry.

Ako sa do jaskyne dostať

Jaskyňa sa ukrýva v lesoch 2 km západne od obce Silica na Silickej planine.

• Z obce Silica: po žltej turistickej značke, približne 20 minút pešo.
• Z parkoviska pred Silicou: rázcestník Silická jaskyňa-parkovisko (525 m n. m.) sa nachádza pri malom parkovisku tesne pred obcou. Odtiaľto k jaskyni a späť trvá približne 15 minút.

Autom z Rožňavy: asi 22 km smerom na juh.

Praktické tipy

• Zadarmo a celoročne. Vstup do priepasti je bezplatný a otvorený celý rok – občas je lepšie ísť v zimných mesiacoch, keď je ľad najlepšie viditeľný.
• Zostaňte za zábradlím. Pohyb je možný len po vyhliadkovej plošine. Jaskyňa nie je sprístupnená a hlbšie časti sú skutočne nebezpečné.
• Ranná hmľa. Silická planina má ranné hmly, ktoré dodávajú miestu mystickú atmosféru. Ak môžete, choďte ráno.
• Kombinujte. Silickú planinu môžete využiťako perfektnú turistickú základňu. Blízko sú Domica, Gombasecká jaskyňa, Krásnohorská jaskyňa i vyhliadky Brzotínska a Dievčenská skala.

FAQ❓Silická ľadnica

Príspevok Silická ľadnica: najnižšie položená ľadová jaskyňa sveta s pivovarom v príbehu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Predstavte si stenu, z ktorej rastú tisíce tenkých dutých trubičiek – ako slamky, ktoré voda nalepila na skalu. Niektoré z nich merajú až tri metre. To je Gombasecká jaskyňa: najväčšia koncentrácia sintrových brčiek na Slovensku. Vďaka nim je jaskyňa zaradená spolu s ostatnými jaskyňami Slovenského krasu do svetového dedičstva UNESCO. Jej návštev sme si nemohli nechť ujsť.

Prečo je Gombasecká jaskyňa jedinečná

Brčká sú tenké, duté a priezračné. Voda po nich steká po vnútornej strane a ich rast je natoľko citlivý, že sa dotykom rozbijú. Niečo podobné v takej miere nevidíte nikde inde. Miestne brčká sú kombinované s malými stalagmitmi a nátekami – vytvárajú celkom nové tvary.

Nečakajte veľkú očarujúcu jaskyňu s obrovskými sálami. Gombasecká je komorná. Má 3 057 metrov, sprístupnených je len 285 metrov. Návštevník uvidí hlavne steny s brčkami a číru podzemnú riečku. Príťažlivosť je v jemnosti, nie v monumentálnosti.

Jaskyňa, ktorá liečila

Gombasecká má aj liečebné pozadie. Ako prvá jaskyňa na Slovensku sa od roku 1968 desať rokov využívala na speleoterapiu (liečenie chorôb dýchacích ciest). Stála teplota 9 – 9,4 °C a vlhkosť 95 – 97 % sú ako stvorené na dýchanie človeka s astmou či bronchitídou. Liečba sa dnes už nevykonáva, ale jaskyňa si túto poctu zachovala.

Ako vznikla

Gombasecká jaskyňa je riečna, výverová. Vytvorila ju voda, ktorá pod Silickou planinou prúdila a tečie dodnes. Počas prehliadky uvidíte Čierny potok, ktorý odvádza vodu zo Silickej planiny (posledná časť je v podzemí). Čierny potok údajne pramení v Silickej ľadnici. Ale vzájomný vzťah oboch jaskýň sme neskúmali. Stále je predmetom bádania.

Kde a ako sa sem dostanete

Jaskyňa leží asi 10 km južne od Rožňavy, v kaňone rieky Slaná medzi Rožňavou a Plešivcom. Vchod je 11 metrov nad Čiernou vyvieračkou. Parkovisko je priamo pri jaskyni.

Ak idete vlakom alebo autobusom, vystúpte v Slavci (na vlakovej zastávke asi 45 minút pešo, z autobusovej zastávky rázcestie Silica asi 20 minút po žltej turistickej značke).

⛏️Prehliadka: čo očakávať

Trasa má 530 m (časť sa prechádza dvakrát), trvá asi 30 minút a má len 87 schodov s prevýšením 7 – 8 m. Je to najľahšia prehliadka zo všetkých jaskýň Slovenského krasu. Teplota je 9 – 9,4 °C – vezmite si mikinu aj v lete.

Vstupy sú o 10.00, 11.30, 13.00 a 14.30 hod. Rezervácie netreba – prídete, kúpite si vstupenku a čakáte na najbližší vstup.

🪙Vstupné

• Dospelí: 10 €
• Deti 4 – 15 rokov a invalidi: 5 €
• Študenti a osoby nad 60 rokov: 9 €
• Foto/video (bez statívu a blesku): v cene vstupného

Kultúrne poukazy tu neplatia. Aktuálne informácie: ssj.sk.

📍Praktické tipy: vstup do jaskyne

• Ideálna jaskyňa pre rodiny s deťmi. Krátka trasa, minimum schodov, pevné mostíky – ani predškoláci sa tu nenudia a nezbehnú.
• Čierny potok. Nevynechajte miesto, kde vidieť rieku vstupovať do jaskyne. Sledovať vodu, ako mizne pod skalami, je veľmi fotogenické.
• Nedotýkajte sa brčiek. Sú krehké ako porcelán. Stačí, že sa dotknete rukou a a ich rast tak na viac rokov zastavíte.
• Kombinujte. Blízko je Silická ľadnica, Krásnohorská jaskyňa a Domica. Ale na jeden deň si naplánujte návštevu maximálne dvoch jaskýň, aby ste nedostali mišmaš v hlave.

FAQ❓Gombasecká jaskyňa

Príspevok Gombasecká jaskyňa: les brčiek, ktoré nenájdete nikde inde zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak by jaskyne súťažili o jedinečnosť, Ochtinská aragonitová jaskyňa by zrejme vyhrala. Zatiaľ čo ostatné jaskyne „pracujú“ s klasickými kvapľami, ochtinská dekoruje kriedovo bielymi kríčkami, ihlicami a trsmi aragonitu. Minimalizmom. Vyzerá to skôr ako snehová stena pod skalami než ako jaskyňa.

Prečo je Ochtinská aragonitová jaskyňa jedinečná?

Ochtinská aragonitová jaskyňa je jediná sprístupnená verejnosti v Európe a jedna z troch na svete. Aragonit je kalcitom (tou istou látkou ako klasický kvapeľ), ktorý vyrástol za iných podmienok – a mení tak celú logiku výzdoby. Namiesto kvapľov sú tu ihlice, trsy, kríčky a hroty. Najslávnejší útvar sa volá Srdce Hrádku a je to doslova srdcová záležitosť jaskyne.

Najstaršia generácia aragonitu tu má podľa výskumov 121 až 138-tisíc rokov. Ako sa tam na to pozerá – váš pohľad jednoducho nie je pripravený na to, že stena vyzerá ako porcelán, a napriek tomu je staršia než neandertálske výskumy v Európe.

Od roku 1995 jaskyňu, rovnako ako Domicu, zapísali do pamiatok UNESCO (Jaskyne Aggtelekského a Slovenského krasu). Ochtinská aragonitová jaskyňa je zároveň najťažšie sprístupnená jaskyňa u nás. Počas prehliadky sme vystúpali 37 metrov po schodoch.

Nejde o náročnú turistiku, ale v stiesnených chodbách sme mali čo robiť s tempom sprievodkyne a vlastným dychom.

Ako jaskyňa vznikla

Ochtinská aragonitová jaskyňa vznikla vďaka podzemným vodám, ktoré pomaly a dlho pracovali v kryštalických vápencoch na svahu Hrádku (586 m). Preto sú chodby úzke, labyrintové a steny sú očarujúco hladké. Keď voda opadla a dutiny sa vyprázdnili, začal rásť aragonit.

Kto pozná minerály, vie, že aragonit rastie len v rozpätí istej teploty – a práve preto je tu taký zriedkavý.

Ako sa do jaskyne dostanete

Jaskyňa leží na južnom úpätí kopca Hrádok, neďaleko obce Ochtiná, približne 25 km z Rožňavy (cez Štítnik, smer Jelšava). Najbližšia autobusová zastávka je Gočaltovo, Hrádok.

Prehliadka jaskyne

Trasa má 230 m, trvá približne 30 minút a vedie po 260 schodoch s prevýšením 37 m. Nie je to via ferrata ani extrém, ale na obuv s pevnou podrážkou a mikinu nezabudnite. Cesta vedie po drevených mostíkoch – chodby sú miestami stiesnené a hlboké. Klíma je stála, okolo 7 až 8 °C.

Skupinky sú malé (maximálne 15 ľudí), ale sprievodkyňa nám podala fundovaný a zaujímavý výklad. Príbeh o tom, ako jaskyňu objavili, má sám o sebe kapitolu.

Jaskyňu nikto nehľadal – objavili ju úplne náhodou. V roku 1954 tu baníci z Východoslovenského rudného prieskumu razili geologickú prieskumnú štôlňu Kapusta. Namiesto rudy im vrt v jednej chvíli otvoril dutinu plnú bielej výzdoby. Mená oboch pracovníkov – M. Cangára a J. Prošeka – poznajú hlavne jaskyniari. Verejnosti jaskyňu sprístupnili až v roku 1972, takmer dve desaťročia po objave.

Asi km pred jaskyňou je rekreačný komplex Hrádok. V jaskyni nám ponúkli jaskynné zvýhodnené menu. Dajte si. Užite si aj bazén a wellness. Je to pokojné miesto aj na peknú niekoľkodennú dovolenku.

Vstupné a časy

• Vstupné: dospelí 12 €, deti 12 € a študenti / dôchodcovia 12 €.
• Otváracie hodiny: sezónne rozvrhnutie, aktuálne časy na webe Správy slovenských jaskýň
• Vstúpiť do jaskyne môžete iba vždy iba so sprievodcom – individuálne prehliadky nie sú možná.

Praktické tipy

• Foťte s pevnou rukou. Blesk zakázujú a tma je tu hlboká – biela stena je krásna, ale fotenie v miestnych podmienkach vyžaduje dobré fotoaparáty, alebo aspoň stabilné ruky.
• Najlepšia farba ranných hodín. Jaskyňa nemá prirodzené svetlo – ale ak sa dostanete na prvé vstupy, zažijete ju s menším ruchom.
• Kombinujte. Práve tu je ideálne spojenie so Slavošovským tunelom len o pár kilometrov ďalej (skúste ho prejsť, je to neopakovateľný zážitok).
• Aj malé deti zvládnu prehliadku, ak zvládajú schody. Na kočík tu ale zabudnite.

FAQ

Príspevok Ochtinská aragonitová jaskyňa: biely zázrak pod Hrádkom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Niekedy človeku stačí jedno jediné slovo, aby si uvedomil, že jeho predstavy o svete sú len roztomilé sociálne konštrukcie. Napríklad slovo „dom“. Je to miesto, kde sa cítite bezpečne a kam sa vraciate. Taká je aj jaskyňa Domica. Už pred šiestimi tisícročiami si tu vytvorili ohnisko na brehu podzemnej rieky a na retiazku si navliekli závesky z mušlí.

Prečo je jaskyňa Domica výnimočná

Jaskyňa Domica je najznámejšia a najdlhšia jaskyňa Národného parku Slovenský kras. Spolu s maďarskou jaskyňou Baradla tvorí ucelený jaskynný systém tiahnúci sa cez štátnu hranicu v celkovej dĺžke asi 30 km, z ktorého necelá tretina leží na slovenskej strane. Samotná Domica meria 5 368 metrov, s prepojenou jaskyňou Čertova diera 10 230 metrov. Vchod leží vo výške 339 m n. m. na južnom úpätí rovnomenného kopca, len 2 km od maďarskej hranice.

Vďaka mimoriadnej kvapľovej výzdobe a pravekým nálezom je od roku 1995 súčasťou Svetového prírodného dedičstva UNESCO (Jaskyne Aggtelekského a Slovenského krasu). Navyše je aj Ramsarskou mokradou medzinárodného významu.

ďalšia vec robí Domicu úplne ojednalou: je to jediná sprístupnená jaskyňa na Slovensku s podzemnou plavbou. teda poiaľ je dos vody. Riečka sa volá Styx – áno, rovnako ako rieka, cez ktorú Charon prevážal duše do podsvetia. Má síce len 150 metrov, no po tejto vzdialenosti sa z každého turistu stane na pár minút filozof.

Pravekí obyvatelia: jaskyňa, kde sa tkalo a modlilo

Domica je jedno z najdôležitejších nálezísk bukovohorskej kultúry u nás. Pred päť až šesť tisíc rokmi sa tu v skutočnosti bývalo – našli sa ohniská, jamy po stĺpoch obydlí a dokonca terasa na výrobu keramiky priamo na brehu Styxu.

A čo všetko archeológovia vyhrabali? Kamenné sekery, kostené ihly a šípy, udicu, ozdoby z mušlí aj zvieracích zubov. Otlačok tkaniny v hline dokazuje, že vedeli tkať. Zadné chodby boli možno posvätné – našli sa tam kresby uhľom. Niečo z toho uvidíte priamo vo vstupnej hale.

Potom vchod zavalila sutina a jaskyňa na tisícročia zmizla. O nej sa zmieňa Bartolomeides už v roku 1801. Zlom prišiel 3. októbra 1926, keď Ján Majko prenikol zo Starých Domíc hlbšie do podzemia. V roku 1932 jaskyňu sprístupnili – s elektrickým svetlom aj prehradeným Styxom na plavbu.

Kameň, ktorý prerastá do architektúry

Domica je riečna jaskyňa. Voda tu kedysi prúdila tak silno, že si vyhryzla široké chodby, ktoré sa miestami rozlievajú do obrovských siení a dómov. Riečka Styx tečie vlastným podzemným kaňonom – a keď sa na ňu pozriete zvrchu, uvidíte, že jaskyňa má v skutočnosti tri „poschodia“, jedno nad druhým.

Zo sintrovej výplne sú typické najmä:

• štity a bubny – zriedkavé sintrové útvary pripomínajúce... presne to, čo naznačujú,
• kaskádové jazierka – najslávnejšie „Rímske kúpele“ v Majkovom dóme, ktoré vyzerajú, akoby sem niekto narial skalnú verziu lagu,
• cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity (Dóm indických pagód),
• Samsonove stĺpy – mohutné stĺpy zrastené z previsu a podložia,
• Japonská čajovňa s kamenným baldachýnom.

Na niektorých miestach ležia hrubé vrstvy netopierieho trusu – guána. Jeho chemickým pôsobením na sintrové útvary vznikli takzvané guánové hrnce. Príroda ako recyklačný umelec: spraví aj z hnoja porcelán.

Netopiere, medvede a podzemný ekosystém

V Suchej chodbe sa našli kosti jaskynného medveďa. V jaskyniach Domica a Čertova diera doteraz zistili 16 druhov netopierov, ktoré tu vytvárajú až 2 000 člennú kolóniu – jedinú svojho druhu na Slovensku. Z drobných bezstavcov sa tu našlo 44 druhov chvostoskokov. Ich vymenovanie znie Ppre laika ako recitácia latinských názvov. Pre biológa je to dôvod na eufóriu.

Návšteva: trasy, plavba, ceny

Domica ponúka dva prehliadkové okruhy (aktuálne dáta 2026 z oficiálneho webu Správy slovenských jaskýň):

• Teplota v jaskyni: stála, 10,2 – 11,4 °C pri vlhkosti 95 – 98 %. Aj v auguste si vezmite mikinu. V opačnom prípade rátajte s nádchou.
• Vstupné: dospelí 10 €, deti 4 – 15 rokov a držitelia ZŤP 5 €, študenti a osoby nad 60 rokov 9 €. Fotenie bez statívu a blesku je v cene vstupu.
  (Aktuálne ceny vždy overte na ssj.sk.)
• Časy vstupov: pravidelné vstupy sú o 9:30, 11:00, 12:30 a 14:00. Rezervácie sa nevykonávajú; pri zvýšenej návštevnosti sa vstupy organizujú priebežne.
• Otváracie dni: od februára do mája utorok – nedeľa, v hlavnej sezóne denne (aktuálny rozpis nájdete na slovensky-kras.eu).

Ako sa tam dostať

Jaskyňa leží na území obce Dlhá Ves (kataster Kečovo), asi 10 km juhovýchodne od Plešivca:

• Autom: z Rožňavy cez Plešivec smer Domica – 25 km (rovnako z Tornale). Parkovisko je priamo pred vstupným areálom.
• Verejnou dopravou: najbližšia zastávka je Kečovo, Domica (bus).
• GPS: N 48,4778 E 20,4703

Pri areáli vedie náučný chodník; vnútri vstupnej budovy sa nachádza náučná expozícia.

Praktické tipy a triky

• Plavba je lotéria počasia. Jaskyňou pretekajú len občasné podzemné toky. Po intenzívnych dažďoch sa plavba ruší – aj preto zvyčajne beží iba krátky okruh. Ideálne je prísť po suchších týždňoch, kedy sa šanca na čln výrazne zvyšuje.
• Zimný bonus. V chladnejších mesiacoch máte vybornú šancu vidieť netopiere (teplota sa v jaskyni mení minimálne, sú tu celoročne).
• Kombinujte. V okolí čakajú ďalšie jaskyne Slovenského krasu (Krásnohorská jaskyňa s jedným z najvyšších sintrových stĺpov na svete, Gombasecká jaskyňa), hrad Krásna Hôrka alebo Turniansky hrad.
• Bližšie k maďarskej strane? Z tejto hranice máte možnosť vybrať si Baradlu v Aggteleku – navštívte ju z opačného konca rovnakého systému. Dva štáty, jedna jaskyňa. Šengen má zmysel.

Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Jaskyňa Domica: Plavba Styxom, neolitické ohniská a jediná podzemná loďka na Slovensku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak hľadáte túru, na ktorej sa vystrieda všetko – burácajúci vodopád, priezračné plesá, reťaze, exponované vysokohorské sedlo, dve tatranské doliny a nekonečné panorámy – okruh cez Bystrú lávku je podnik, ktorý stojí za každý jeden krok.

My sme mali to šťastie zažiť tento krásny okruh aj s nádherným prírodným divadlom, ktoré nám Tatry počas dňa pripravili. A práve vďaka nemu bol tento deň ešte výnimočnejší.

Profil a parametre trasy

• Trasa: Štrbské Pleso → Vodopád Skok → Capie pleso → Bystrá lávka (2 314 m n. m.) → Wahlenbergove plesá → Rázcestie pod Soliskom → Chata pod Soliskom → Štrbské Pleso
• Dĺžka okruhu: cca 16 km
• Čas túry: cca 6,5 až 7 hodín (čistý čas chôdze)
• Celkové prevýšenie: 990 m stúpania aj klesania
• Náročnosť: Stredne náročná až náročná vysokohorská túra s technickým úsekom (reťaze a stupy)
• Značenie: Žltá značka (Mlynická aj Furkotská dolina), modrá značka (spojka / zostup zo Soliska)

Ranný štart zo Štrbského Plesa a hmla v Mlynickej doline

Ráno sme vyrazili zo Štrbského Plesa a od prvých metrov sme prechádzali hustou hmlou. Hory sa ukryli a výhľady takmer žiadne. Ako sme však stúpali smerom k vodopádu Skok, hmla postupne ustupovala. Predieralo sa slnko, obloha sa začala trhať a štíty nám pomaly ukazovali svoje prvé kontúry.

Pri vodopáde Skok sme sa na chvíľu zastavili a potom pokračovali ďalej Mlynickou dolinou. Postupne sme míňali Pleso nad Skokom, Kozie plesá a Capie pleso. S pribúdajúcou výškou sa krajina menila – kosodrevina ustúpila skalám a my sme vstúpili do skutočného, surového vysokohorského sveta.

Skúška trpezlivosti pri Capom plese

Lenže pri Capom plese sa počasie opäť zlomilo. Hmla si sadla hlboko do doliny a odtiaľ až pod sedlo bola viditeľnosť minimálna.

Jeden z nás už polohlasne poznamenal, že ak to takto pôjde ďalej, budeme sa musieť otočiť. Ja som však stále verila, že keď vyjdeme hore do sedla, hory sa nám predsa len ukážu. 😊

A ukázali sa!

Bystrá lávka: Trochu adrenalínu na reťaziach

Vo výške 2 314 metrov, v úzkom záreze Bystrej lávky, nás čakal aj kus poctivého tatranského adrenalínu. Záverečný výšvih do sedla vedie strmým skalnatým terénom zaisteným reťazami. Nie je to len obyčajná horská prechádzka – práve tu dostane túra ten správny vysokohorský charakter.

A potom sa začalo predstavenie.

Hmla sa priamo v sedle začala dvíhať. Najskôr pomaly, nesmelo, potom čoraz rýchlejšie. Prelievala sa cez hrebene a doliny ako obrovské biele more a postupne odhaľovala okolité štíty. Stáli sme a len ticho hľadeli. Hory sa pred nami doslova vynárali z bielej periny. A keď sa hmla napokon úplne rozplynula, zostala čistá, azúrovo modrá obloha, ostré slnko a Tatry v celej svojej majestátnosti.

Zostup Furkotskou dolinou a Chata pod Soliskom

Po predstavení v sedle sme začali zostupovať Furkotskou dolinou. Chodník nás viedol okolo monumentálneho Vyšného a neskôr Nižného Wahlenbergovho plesa – dvoch hlbokých jazier zovretých v tieni Ostrého Soliska a Furkotského štítu.

Z Furkotskej doliny sme odbočili na traverz k Chate pod Soliskom (1 840 m n. m.). Sadli sme si na terasu, vychutnali výhľady na podtatranskú kotlinu a po zaslúženom oddychu zamierili pod lanovkou späť dolu na Štrbské Pleso.

Záverom

Ak ste ešte cez Bystrú lávku nešli, určite si ju naplánujte. Možno vám hory tiež pripravia svoje vlastné predstavenie. A ak ste tam už boli, určite viete, prečo sa sem človek chce vrátiť znova.

Pre mňa je práve toto skutočné čaro hôr – nikdy vopred neviete, čo vám ukážu za ďalším skalným prahom či stúpaním. A niekedy sa jednoducho oplatí veriť, že za tou nepriehľadnou hmlou na vás čaká niečo výnimočné.

Často kladené otázky (FAQ) Bystrá lávka

Príspevok Okruh cez Bystrú lávku: Keď hmla ustúpi a Tatry predvedú svoje najkrajšie divadlo zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď vám vlastné kolená po rokoch vysokohorskej turistiky naznačia, že tatranské žulové suťoviská už nebudú vaša šálka kávy, máte dve možnosti: buď zostanete sedieť doma a spomínať, alebo objavíte čaro lesných hrebeňov v nižších pohoriach. Takou je aj Tríbečská cesta dávnych legiend. Moja kamarátka Katka pozná moju vášeň pre hory aj limity môjho kolena. Ako darček k narodeninám mi preto vymyslela práve túto dámsku jazdu.

Plán bol odvážny, no lákavý: celodenný 22-kilometrový okruh tichými dubovými lesmi Tríbeča, prekonanie tajomného lesného hrebeňa a postupná návšteva hneď troch historických sídiel: Studeného hradu, Gýmeša a Oponického hradu. A na záver? Oslavné narodeninové bublinky priamo na hradnom nádvorí.

📍 Štart pri Remitáži: Skalná vyhliadka na Studenom hrade

Náš dámsky trek začíname za obcou Jelenec pri vodnej nádrži a autokempingu Remitáž. Žltá turistická značka nás vedie do mierneho svahu smerom na Gýmeš, no Katka má v itinerári povinnú zachádzku, ktorú by bola škoda vynechať – Studený hrad.

Zo žltej značky je to na kremencové bralo Studeného hradu len pár minút do strmšieho kopca. Kedysi tu v 11. až 13. storočí stálo predsunuté drevené strážne hradisko rodu Forgáchovcov, dnes je to predovšetkým fascinujúci skalný balkón:

• Z vrcholových skál sa otvára jeden z najkrajších pohľadov na protiľahlý hrad Gýmeš, ktorý sa týči nad korunami stromov ako kamenná koruna.
• Kremencové bralá majú svojskú divokú atmosféru a sú ideálnym miestom na prvú rannú kávu z termosky.

🏰 Gýmeš: Zrúcanina, ktorá vstáva z popola

Zo Studeného hradu zbehneme späť na žltú trasu a cez Sedlo pod Gýmešom po zelenej značke vystúpame k nášmu druhému cieľu.

Hrad Gýmeš (514 m n. m.) je majestátna dominanta južného Tríbeča. Hoci z neho zub času urobil zrúcaninu, jeho mohutné obvodové múry, hranolová veža a odkryté schodiská stále vzbudzujú obrovský rešpekt.

Najviac nás však teší fakt, že hrad nespí:

• Združenie Castrum Ghymes tu už roky odvádza obdivuhodnú dobrovoľnícku prácu pri statickom zabezpečovaní múrov a archeologickom výskume.
• Keď v nedeľné dopoludnie vchádzame na hradné nádvorie, stretávame unavených, no usmiatych chlapov zo združenia, ktorí tu očividne strávili celú noc pri maltovníkoch a kameňoch. Klobúk dole pred každým, kto vracia slovenským hradom dušu.

Po obhliadke hradných zákutí a výhľadoch do Podunajskej nížiny vyťahujeme batohy na chrbát. Čaká nás najdlhší a najtajomnejší úsek dňa.

🌲 Lesná mystery etapa: Žiadne záhady, len poctivý tríbečský les

Tríbeč má vďaka rôznym románom povesť „tajomného pohoria, kde miznú ľudia“. My sme však v hlbokých lesoch medzi Gýmešom a Oponicami našli presný opak – hlboký, pokojný a očisťujúci les bez davov turistov.

Tento približne trojhodinový prechod má svoje vlastné pravidlá:

• Prírodná prekážková dráha: Po veternej smršti bolo na lesných zvážniciach niekoľko popadaných mohutných kmeňov. Podliezanie, preliezanie a hľadanie obchádzok preverilo našu koordináciu aj pružnosť.
• Tríbečské húpačky: Profil trasy pripomína morskú hladinu – dole kopcom, hore kopcom, cez lesné úžľabiny a hrebene. Žiadne alpské štíty, no po 15 kilometroch moje kolená veľmi dobre vedeli, že sme v teréne.
• Kvalitné značenie: Zelená značka kombinovaná s úsekmi červenej a modrej nás spoľahlivo navigovala celým masívom.

🥂 Oponický hrad: Gotické veže, vôňa dymu a narodeninové bublinky

V závere lesného hrebeňa sa stromy konečne rozostúpia a pred nami sa zjaví Oponický hrad (333 m n. m.).

Tento pôvodne strážny hrad rodu Čákovcov a neskôr slávneho rodu Apponyiovcov je menší a kompaktnejší ako Gýmeš, no jeho opravená veža Tereš a udržiavané nádvorie majú obrovské čaro. Z terasy hradu je nádherný panoramatický výhľad na široké údolie rieky Nitry.

Pri hrade sú pripravené upravené ohniská na opekanie, no Katka mala pre mňa pripravené iné prekvapenie:

• Z hĺbky batoha vytiahla fľašu vychladeného Prosecca a dva poháre.
• Štrknúť si bublinkami v tieni stredovekých hradieb po osemnástich kilometroch chôdze je pocit, ktorý tromfne akúkoľvek oslavu v mestskej reštaurácii.

🎒 Návrat k Remitáži: Úspešný 22 km okruh

Po narodeninovom prípitku na Oponickom hrade nás čakala záverečná etapa. Zostupujeme z hradu po zelenej značke a následne sa po modrej a lesných cestách vraciame popod hrebeň späť k vodnej nádrži Jelenec.

Tento úsek vedie príjemne miernym klesaním a po spevnených lesných cestách, čo bolo pre unavené nohy ideálne vyslobodenie.

Podvečer dorážame presne na miesto, kde sme ráno začali – k bufetu pri vodnej nádrži Remitáž. Nohy bolia, no hlava je dokonale vyvetraná. Dvadsaťdva kilometrov, tri historické zrúcaniny, žiadne davy a kopec spoločného smiechu. Presne takto vyzerá dokonalý reštart s najlepšou kamoškou.

🧭 Prehľad trasy „Tríbečská cesta dávnych legiend“

• Štart a cieľ: Jelenec – autokemping Remitáž (vodná nádrž)
• Itinerár okruhu: Remitáž ➔ odbočka na Studený hrad (skalná vyhliadka) ➔ Sedlo pod Gýmešom ➔ hrad Gýmeš ➔ lesný prechod po zelenej značke cez hrebeň Tríbeča ➔ Oponický hrad ➔ návrat po modrej a lesných cestách ➔ kemping Remitáž.
• Celková dĺžka: 22,5 km
• Prevýšenie: +680 m / -680 m
• Čas: cca 6:30 až 7:30 h pohodovým turistickým tempom s prestávkami na hradoch.
• Náročnosť: Stredne náročná, fyzicky vytrvalostná túra po lesných cestách a chodníkoch bez exponovaných lezeckých úsekov.

Tríbeč❓Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Tríbečská cesta dávnych legiend: Tri hrady, 22 km a narodeninové prosecco na zrúcanine zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.