Červené vrchy patria medzi najkrajšie hrebeňovky v Západných Tatrách. Sú pre mňa synonymom priestoru. Široké trávnaté chrbty, ktoré sa v zime menia na nekonečné biele pláne, ponúkajú pocit slobody, aký v hlbokých dolinách len tak nezažijete. Kým na slovenskej strane Tatier platí zimná uzávera, poľské Tatry nás vítajú s otvorenou náručou. Rozhodli sme sa to využiť a vyrazili sme na jeden z najkrajších vrcholov hrebeňa – Kondratová kopa (2005 m n. m.).

Štart v Kuzniciach: Kde sa platí za vstup do raja

Naša cesta začala v Kuzniciach (Zakopane). Ak sa sem chystáte, pripravte si drobné alebo aplikáciu – v Poľsku sa za vstup do národného parku (TPN) platí. Lístok si kúpite priamo na mieste alebo online, pričom výťažok putuje na údržbu chodníkov.

Úvodná časť trasy je vyslovene pohodová. Široký chodník vás príjemne rozohreje a bez väčšej námahy vás dovedie až k chate PTTK na Hali Kondratowej. Tu sa končí „vychádzka“ a začína skutočná horská drina.

Kondratovo sedlo: Keď vás sneh neustále sťahuje späť

Za chatou sa sklon nekompromisne dvíha. Výstup do Kondratovho sedla bol tentokrát skúškou vôle. Sneh bol kašovitý, pod nohami sa nepríjemne prepadával a každý krok stál dvojnásobok energie. Technicky to nebolo náročné, ale fyzicky sme si siahli na dno. Niekde vzadu v hlave už blikala kontrolka: „Ako toto zídeme dole?“ Ale hory vás naučia sústrediť sa na prítomný okamih.

Reštart tip: V zime nepodceňujte snehové podmienky v poľských Tatrách. Aj keď trasa nie je exponovaná, kašovitý sneh dokáže čas výstupu poriadne natiahnuť.

Giewont: Spiaci rytier pod dohľadom mrakov

V sedle nás čakala odmena. Priamo pred nami sa vztýčil ikonický Giewont so svojím 15-metrovým oceľovým krížom. Tento symbol Poľska pripomína svojím tvarom spiaceho rytiera, ktorý podľa legendy čaká, kým bude krajina v núdzi. Hoci je Giewont známy ako „poľský hromozvod“ (kvôli bleskom počas búrok je nesmierne nebezpečný), v tento zimný deň pôsobil pokojne a majestátne. Prekvapilo nás, že sme v tejto inokedy preplnenej lokalite stretli len minimum ľudí.

Hrebeňom na vrchol: Divadlo svetla a tieňov

Smerom z Kondratovho sedla na vrchol sa podmienky našťastie otočili o 180 stupňov. Sneh bol zamrznutý, chodník pevný a kráčalo sa nám plynulo. Obloha nám navyše pripravila vlastné vizuálne divadlo. Husté mraky sa trhali a lúče slnka osvetľovali časti hrebeňa v dramatických kontrastoch. To sú tie momenty, kedy človek jednoducho musí zastaviť a mlčať.

Na vrchole Kondratovej kopy sa nám otvorila panoráma, kvôli ktorej stojí za to ráno vstať z postele:

• Celý hrebeň Červených vrchov ako na dlani.
• Štíty Vysokých Tatier v diaľke.
• Divoká krása Západných Tatier na dosah ruky.

V nadmorskej výške nad 2 000 metrov máte pocit, že nestojíte len na okraji hôr, ale priamo v ich srdci.

Zostup a sladká bodka na chate

Obávaný zostup nakoniec prebehol prekvapivo hladko. Sneh už držal lepšie a gravitácia hrala v náš prospech. Na chate PTTK sme sa zastavili na kávu, nabrali sily a vďačne sa vrátili späť do Kuzníc.

Bol to jeden z tých dní, kedy do seba všetko zapadlo – počasie, podmienky aj energia. Kondratová kopa nám pripomenula, že zimné Tatry majú svoje špecifické kúzlo, ktoré vás dobije energiou na týždne dopredu.

🥾 Praktické info: Kondratová kopa (zima)

• Štart a cieľ: Kuznice (Zakopane)
• Trasa: Kuznice – Chata PTTK na Hali Kondratowej – Kondratovo sedlo – Kondratová kopa a späť.
• Vstupné: Do TPN sa platí (cca 9 PLN / 2 €).
• Vybavenie: V zime sú povinnosťou aspoň nesmeky, pri zľadovatenom teréne mačky a paličky.
• Náročnosť: Stredná (fyzicky náročné stúpanie v snehu).

Príspevok Kondratová kopa: Zimná mágia na hrebeni Červených vrchov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na Čachtický hrad vedie mnoho ciest. A nielen z Čachtíc samotných. My sme sa rozhodli zdolať tento cieľ bicyklami po stopách Lazovej stovky. Helma, pitný režim, zapnúť tretry a vyrážame - MTB cyklotrasy Čachtice, smer Vrbové, Šípkové a Ošmek. Práve vo Vrbovom si dávame oficiálny štart aj cieľ.

Výstup zo Šípkového na Ošmek

Na konci Šípkového strácame asfalt. Bicyklami vybiehame na pole, ktoré nás privedie modrou značkou až ku zvážnici na osadu Ošmek.

Pripeká a my sa potíme. Počasie nádherne vyšlo a zatiaľ si to skvelo užívame. Cyklotrasy na Čachtice prekvapujú.

Z Ošmeku na Plešivec

Skutočný záhul však prichádza až s výstupom na Veľký Plešivec (470 m.n.m.). "To snáď nemyslia vážne. Kto sem tie kopce navozil?" Napriek výkonným e-bajkom zopár krát tlačíme. Veľký Plešivec sa ale odmení. Krásnym výhľadom na široké okolie Vážskej kotliny.

Nevieme prestať fotiť. Z vrchu Plešivca vedie nádherný turistický chodník až na hrad. Zneužívame ho ako parádny single trail. Až na pár brdkov je to prevažne stále dole kopcom.

Občas stretávame turistov i cyklistov idúcich v protismere. V ich očiach je vidno otázku: "Ešte ďaleko na kopec?" Ej veru dosť. Tá šedá machuľa v pozadí je Čachtický hrad. Keď ho už vidíme, sme spokojnejší. Len zle neodbočiť. V priesmyku je odbočka na Višňové. Padneme dole a ten stupák po druhý krát by sme už nemuseli prežiť. :-)

Spúšťame sa na Čachtický hrad.

Čachtický hrad

Ide máj. Práve dnes je otvorenie sezóny. A na hrade to pulzuje životom. Hrad sa vypína na vrchu Čachtického krasu. Sú tu i jaskyne a podzemie. Z Čachtíc sem prúdia davy turistov. Dostanete sa sem aj priamo vlakom z Nového mesta nad Váhom. Najčastejším výstupom, ako sa na Čachtický hrad dostať, je práve z centra Čachtíc. V obci hneď blízko Draškovičovského kaštieľa je parkovisko, kde si môžte odstaviť auto. Tí pohodlnejší sa môžu ešte kúsok vyššie vyviezť. Tam je už ale platený parking. Ďalej len pešo.

Je to mierny, nenáročný, ale dosť unavujúci výstup. Najmä v horúcich letných dňoch. Cesta je takmer pod hrad vyasfaltovaná. Trvá približne 50 minút po zelenej turistickej trase. Cestou určite dostanete ponuku na vstup do miestneho strašidelného podzemia a na kúpu knihy o histórii Čachtíc. Ak vám ju ponúkne autor sám, nedá sa odmietnuť. :-)

Aj by sme vstúpili do podzemia. Keby sme nemali bicykle. Pokračujeme radšej do centra a okolo kostola malebnou cestičkou do doliny na Myjavské kopanice a Višňové.

Práve vo Višňovom máme tip na najkrajší výstup. Z Nového mesta nad Váhom ide nádherná železničná lokálka cez Čachtice, až na Starú Turú. Vy však vystúpte až na zastávke Višňové.

Turistický chodník poza hrad je síce strmý, ale rozhodne zaujímavejší ako cesta po asfalte. Sem ale cyklotrasy Čachtice nevedú. A cesta vlakom touto dolinou patrí medzi naše najkrajšie železničné zážitky.

Višňové

Zadným okruhom sa vraciame cez sedlo Ošmek späť do Šípkového a na Vrbové. Máme dosť. Je podvečer. Dnes krásnych 33 km s viac ako kilometrovým prevýšením. (pozri trasa)

Už o týždeň sa chystáme na ďalší z cieľov, hrad Tematín.

Príspevok MTB cyklotrasy Čachtice: cez Ošmek a Višňové na Čachtický hrad zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Veľký Choč (1608 m n. m.) ma provokoval už dlho. Je to ten typ kopca, ktorý na vás pozerá z každej strany a vy jednoducho viete, že tam raz musíte stáť. Keď padlo rozhodnutie, zvolili sme trasu z Valaskej Dubovej. Pre výstup na Veľký Choč s deťmi je to asi tá najlepšia voľba.

Štart vo Valaskej Dubovej: Keď šéfka mení plány

Vyrážame skoro ráno, nálada ako do školy. Naša zostava sa nečakane rozrástla – moja žena ako „správna šéfka“ zmenila večer o deviatej plány svojmu bývalému kolegovi a namiesto Kráľovej hole skončil s nami v Dubovej.

Parkujeme pri cintoríne a vyťahujeme palice. Deti s nimi síce nevedia chodiť, ale bez nich by to bolo ešte horšie. Ja machrujem s novými a vyrážame cez dedinu. Cesta hore vedie popod Tesné skaly – magické miesto, kde sa kedysi nakrúcal Bielikov Jánošík.

Tip pre rodičov: Od Tesných skál chodník prudko stúpa až k Strednej Poľane. Deti tu budú potrebovať trochu motivácie (a možno tabuľku čokolády).

Zastávka v "Hoteli Choč" (Stredná Poľana)

Po hodine a pol sme na lúke Stredná Poľana. Je posiata žltými náprstníkmi a je tu ideálne miesto na predýchane. Poniže stojí legendárny „Hotel Choč“. Nečakajte však žiadne hviezdičky – je to bývalý salaš.

• Realita: Vnútri vás ovalí vôňa romantiky zmiešaná s odpadkami a pričňami na spanie. Ak hľadáte luxus, tu ho nenájdete, ale ako núdzový bivak poslúži.

Na lúke sme stretli partiu z kopaníc, čo „vylámala“ liter borovičky ešte pred vrcholom. Držali však krok, klobúk dolu pred ich motorom.

Veľký Choč s deťmi: Finále cez reťaze na vrchol

Na vrchol sme zvolili zimnú cestu. Videli sme vzácny poniklec a sprievodcu nám robil drozd čvíkota. Pre baby bol najväčší zážitok úsek s reťazami – nie je to nič nezvládnuteľné, ale dodáva to výletu ten správny „horský“ šmrnc.

Keď vyjdete z kosodreviny, otvorí sa vám 360-stupňová panoráma. Veľký Choč je právom považovaný za jeden z najlepších vyhliadkových bodov Slovenska.

Čo všetko uvidíte z vrcholu?

• Tatry: Západné Tatry, ostrý Kriváň a v diaľke dokonca Gerlach a Gánok.
• Liptov a Orava: Liptovská Mara ako na dlani, Ružomberok a nad Oravou majestátna Babia hora.
• Nízke Tatry: Celý hrebeň od Chopku až po Ďumbier.
• Fatra: Rozsutce a Veľký Kriváň na obzore.

Sedieť na tej skale, jesť chlieb s paštétou a pozerať na vetrone krúžiace nad hlavou... človek by tam ostal celý deň.

🍴 Gastronomická bodka a ubytovanie

Zostup sme dali po strmej zelenej trase. Po takmer 7 hodinách v nohách sme zakotvili v Jánošíkovej krčme vo Valaskej Dubovej.

• Mýtus: Hovoria, že tu zlapali Jánošíka. Skutočnosť? Majú tu nabíjačku na elektromobily, ale pohľadnice nekúpite.

Ubytovali sme sa v penzióne Za mlynom v Liptovskej Teplej. Pre deti raj (obrovské ihrisko), pre šoférov trochu stres pri cúvaní z parkoviska. Kuchyňa síce trochu „pokrivkávala“ (halušky zahustené múkou nás neohúrili), ale domáca kapustnica a Bošácka slivovica to napravili.

🚩 Užitočné informácie pred cestou (FAQ)

Veľký Choč s deťmi bola skvelá príprava na ťažšie turistické výzvy. Ak vás tento kopec doteraz len „provokoval“ z diaľky, neváhajte. Tie výhľady za tú námahu stoja!

Príspevok Veľký Choč s deťmi: Výhľady, ktoré vás posadia na zadok, a realita rodinného treku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Blato, sychravo a jarné počasie odrádza od túžby zajazdiť si iba mäkším povahám. Aj dnes som vytiahol horák, reku: "Dám nejaký kilometer, aby sa tá šošovicová ľahšie vstrebávala." Terén v okolí Babice je naozaj dosť ílovitý. MTB Bojná zvykne cyklistu v takých chvíľach prekvapiť. Mám už predošlú skúsenosť a mám aj rozum. Ten hovorí: "Nelez do polí. Nelez ani na poľné cesty, lebo sa zaboríš a zadrbeš tak, že to ani o týždeň nedáš dole."

MTB Okolo Babice

Znudene som zvládol prvú desinu po asfalte. Cesty vlhké, ale bez dažďa, príjemne, ani nefúkalo. Predsa len to skúsim. Za dedinou som vyliezol na poľnú cestu a išlo to. Ďalších desať kilákov bezo zmeny. Krásny pocit, nálada, atmosféra, endorfíny. Do toho volá sused, že či nejdem na bajk. "Veď som", vravím mu "a idem krížom na Bojnú", poznamenávam veselo. Uznanlivo zahmkal a ja som sa pobral ďalej.

Na zvážniciach Inovca

Zrazu predo mnou traktor. Vravím si: "toto nebude dobré." A nebolo. Už po chvíli vo vyjazdených koľajach som pochopil, že čo 100 metrov, to kilo blata navyše. Otočiť sa? Naspäť to je dlhá cesta a hanba k tomu. Veď som utrúsil čosi o MTB Bojná.

Ego prvýkrát vyhralo a ja som prišiel po pol hodine pod Staré Kopanice. Teda nie ja, ale ten korpus človeka a bicykla obhádzaný blatom zo všetkých strán. Trochu sa rozpršalo a mne začalo byť do smiechu. Už je všetko jedno. Rovno som zamieril do hory na lesnú cestu. Veď to opadá.

Keď prehrá zdravý rozum viackrát

To prehral zdravý rozum po druhý krát. Kto mal vedieť, že lesáci budú aj v tomto daždi zvážať drevo? Ak som mal predtým nejaké miesta čisté, po tejto skúsenosti ostali čisté iba oči. Mal som totiž na nich brýle, alebo aspoň to, čo z nich zostalo.

Jazda ako remeň. Vlhkosť nadeľuje svoje rozkoše. Spomínam na starú ruskú pesničku o krokodílovi, ktorý sa cez narodeniny váľal celé hodiny radostne v blate. Cítil som jasné súvislosti. A tak vám dám tri dobré rady k jarnej bajkovačke:

Inovecká MTB skúsenosť

1. Ak prší, nelez na polia. Najmä nie na oráčinu a ťažobné lesné cesty.
2. Ak ti je jasné, že neprejdeš bez strát, vykašli sa na hrdinstvá a otoč to. Ihneď to otoč. Alebo choď radostne ďalej. Potom sa ale nečuduj a uži si to blato dosýta.
   A do tretice:
3. Ak je po niekoľkodennom daždi, ak prší a ak si v paži ďaleko od civilizácie, maj zo sebou aspoň náhradnú dušu a pumpu. Ak totiž pichneš a bude ťa čakať niekoľko hodinové tlačenie v lese, v daždi a v blate, spomenieš si určite popri bohovi aj na Borisa Polevoja a jeho Príbeh ozajstného človeka.

Do kúpeľne priatelia. Zhadzujem to, čo sa ešte nedávno volalo farebným cyklodresom. Vážim o tri kilá viac.

Príjemný deň, užite si jarnú bajkovačku na Považskom Inovci a reštartu nazdar. :-)

Príspevok MTB Bojná: Keď je ego väčšie ako tvoj rozum zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Niektoré túry vzniknú spontánne. Iné si vás nájdu samé. Táto sa začala ďaleko od Slovenska – na divokých Lofotách, kde sme ako skupina zdieľali kilometre, ticho a rešpekt k prírode. Práve tam sme si sľúbili, že keď sa náš sprievodca Tibor objaví na Slovensku, stretneme sa znovu a vyrazíme na dvojdňovú túru s prespaním v horách. Voľba padla na menej známe, no o to krajšie Volovské vrchy.

Chata Predná Holica (Lajoška)

Z Hýľova sme sa lesom postupne dostali k Chate Predná Holica – miestu s hlbším príbehom, než sa na prvý pohľad zdá. Oficiálne nesie názov podľa vrchu Predná Holica, no medzi turistami sa udomácnilo meno Lajoška. Podľa Ľudovíta Konrádyho, predsedu Karpatského spolku, ktorý významne rozvíjal túto oblasť, chatu pomenovali už v roku 1929. Prvá útulňa tu však stála už v roku 1914 – jednoduchá, drevená, ale dôležitá pre turistov Volovských vrchov.

Po prvej svetovej vojne bola značne poškodená a v roku 1925 vyrástla nová chata. V posledných rokoch prešla výraznou rekonštrukciou (2020–2023), ktorá zlepšila komfort ubytovania a zázemie pre turistov, pričom zachovala pôvodný horský charakter. Okolie chaty prekvapí – ohniská, posedenia, malá kaplnka a dokonca aj malé domčeky na pozorovanie hviezd. Z horných častí lúky pri chate sa otvára čiastočný výhľad na Košice, Košickú kotlinu a Slanské vrchy. Večer tu plynie inak – dobré jedlo, milá obsluha, rozhovory, ktoré prirodzene zapadajú do horskej atmosféry.

Kojšovská hoľa

Ráno sme po raňajkách vyrazili na Kojšovskú hoľu, najvyšší bod východnej časti Volovských vrchov (1246 m n. m.). Tento vrch je obľúbeným cieľom turistov, cyklistov aj milovníkov prírody. Jeho sila spočíva nielen vo výške, ale aj v priestore a atmosfére, ktorá obklopuje každého, kto sem vystúpi. Z vrcholu sa otvárajú fantastické výhľady: pri dobrej dohľadnosti vidieť Vysoké Tatry, časť územia Maďarska aj Ukrajiny. Okolité obce a mestá budete pozorovať ako na dlani.

Na vrchole stojí meteorologická stanica a neďaleko nej pamätná tabuľa SNP, ktorá pripomína odvahu minulých generácií. Kojšovská hoľa je známa aj svojou mierovou horou – symbolickým miestom pokoja, kde stojí presne 49 mierových stĺpov, odkazujúcich na 49. rovnobežku.

Výstup na dvakrát

Počas našej túry sme mali krásne počasie – jasnú obloha, slnko a ideálne svetlo na fotografie. Kojšovskú hoľu navštevujem niekoľkokrát do roka a vždy je iná – iné počasie, iné svetlo, iný pocit.

Len týždeň pred našou dvojdňovou túrou som sem prišla so psom. Hustá hmla pohltila všetko okolo. Každým krokom sme sa dostávali bližšie k vrcholu, až sa hmla pomaly dvíhala a na pár minút ukázala kopce, svetlo prechádzajúce cez oblaky – akoby hora sama rozhodovala, kto uvidí jej krásu.

Turistika Volovské vrchy

Po krátkej prestávke sme pokračovali k Chate Erika, kde nás čakal obed a oddych, a potom zostup do Zlatej Idky, kde sme sa rozlúčili s vedomím, že naše spoločné cesty ešte neskončili. Spontánne výlety ako tento sú tie, ktoré sa zapíšu najhlbšie do pamäti.

Volovské vrchy možno nemajú dramatické štíty, ale ukrývajú pokoj, krásu a príbehy o ľuďoch, ktorí tu žili, o horách, ktoré si pamätajú každý krok, a o miestach, ktoré dokazujú, že nie všetko sa dá plánovať. A keď sa vás niekedy opýta niekto: „Prečo práve sem?“ – odpoveď je jednoduchá: tieto hory majú dušu.

Príspevok Volovské vrchy: Kojšovská hoľa, duša východniarskych hôr zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V jedno slnečné marcové dopoludnie sa na parkovisku v Nitrianskom Rudne stretla Kristánkova družina. Vyše 30 mladých turistov, pripravených zdolať prvú túru tohtoročnej výzvy 7 kopcov 3 jazerá 2026. Atmosféra bola nabitá očakávaním, smiechom a debatami o minulých výletoch, keď sme sa ešte len pripravovali na štart. Cieľ: Predný Rokoš.

Turistický výstup na Predný Rokoš

Len čo sme opustili dedinu a začali stúpať po lesných cestičkách, otvorili sa nám výhľady na Nitrianske Rudno a priľahlú priehradu. Slnko sa lesklo na hladine a z diaľky sa črtali prvé skalné útvary, ktoré lemovali naše stúpanie. Miestami nás čakali prudšie úseky. Inokedy zas príjemné kľukaté stúpania, pri ktorých sme si mohli odfotiť skupinové zábery a porozprávať sa o plánoch na ďalšie ciele výzvy.

Postupne sme vystúpali na Predný Rokoš a následne na samotný Rokoš, najvyšší bod trasy. Odmenou nám bol výhľad na Uhrovské Podhradie, ktoré sa rozprestieralo pod nami ako vytriedená farebná mozaika dedinských domov a polí. Spravili sme si prestávku, vybalili desiatu a zaspomínali na minulý ročník. Vtedy sme s rovnakou družinou zdolávali Jankov vŕšok – spomienky, ktoré dodávali túre pocit kontinuity a spoločnej tradície.

Po prestávke sme pokračovali chodníkom pomenovaným po Alexandrovi Dubčekovi, ktorý nás bezpečne viedol k Košútovej skale. Pri skalnom hrebeni sme sa zastavili, rozostavili bicykle a turistické batohy a spravili si spoločnú fotografiu. Dôkaz, že Kristánkova družina vždy zdolá aj tie menej známe, no pôvabné miesta.

Vodná nádrž Nitrianske Rudno

Odtiaľ už nasledoval prudší zostup cez hustý les, ktorý preťali lúky a polia, až sme pred dedinou obišli motokrosový areál. Práve tu prebiehal tréning – motory duneli a práve kontrast s naším pokojom na chodníku umocnil pôvab túry.

Záver trasy nás zaviedol k vodnej nádrži Nitrianske Rudno, ktorá je oficiálnym cieľom výzvy 7 kopcov, 3 jazerá. Tu sa energia družiny premiešala s tichom vody, ktorú sme sledovali so zaslúženým obdivom. Odmenou bolo nielen pocit dokončenia, ale aj večera v neďalekej reštaurácii a návrat domov už za tmy, unavení, ale spokojní.

Predný Rokoš nie je najznámejší kopec Slovenska, no určite si zaslúži pozornosť. Je to miesto, kde sa spájajú mladí turisti, príroda a výzva – a práve tieto kombinácie tvoria spomienky, ktoré pretrvávajú. Kristánkova družina opäť dokázala, že aj menej známe miesta môžu byť srdcom dobrodružstva.

Príspevok Predný Rokoš s Kristínkovou družinou: Prvý krok k cieľom 7 kopcov 3 jazerá zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jeseň v listnatých lesoch má zvláštnu schopnosť – spomalí čas. Farby sú sýtejšie, vzduch ostrejší a každý lúč slnka pôsobí ako malý dar. Turistika je fajn. Ale na bicykli sa ten svet otvorí akosi viac. Rýchlejšie, širšie, intenzívnejšie. A presne preto vyrážame na MTB okolo Súľova a Manína.

Sedlo Patúch: ticho, les a možno aj macko

Štartujeme poobede od chaty Patúch pri Lietavskej Svinnej. Už prvé metre naznačia, že to nebude úplne zadarmo. Stúpame farebným lesom do sedla Patúch a ja si v duchu hovorím:

„Dobrý nápad s tou pol dňovou dovolenkou.“

Les hrá všetkými farbami. Miestami je to až podozrivo dokonalé – ako keby niekto prepálil saturáciu. Keď zasvieti slnko, celé to pôsobí tak trochu neskutočne. Súľov je na jeseň najkrajší, hoci.. Niekde tu vraj chodí aj medveď.

Zatiaľ sme mali šťastie – alebo skôr rešpekt. On je tu doma. My sme len na návšteve.

Súľovské skaly: gýč, ktorý ti nevadí

Zo sedla schádzame lesom smer Súľov. A potom sa to otvorí. Súľovské skaly.

Na jeseň pôsobia až gýčovo krásne. Tie veže, bralá a skalné mestá vyzerajú, akoby ich niekto rozostaval podľa fantázie. Vraj tu kedysi stálo more a tieto skaly sú jeho dnom – len obráteným naruby.

Trochu sa zatiahne. Farby už nie sú také zlaté, ale stále majú silu. Nie je to Instagram. Je to lepšie.

Vrchteplá: názov, ktorý klame

Zo Súľova pokračujeme cez kopček do Vrchteplej. Dlho som si myslela, že to je názov nejakého vrchu. Nie je.

Je to malá obec, tichá, nenápadná. Taká, kde máš pocit, že čas tu plynie inak. Bez tlaku, bez hluku. Len domy, lúky a lesy okolo.

Bosmany: výhľad, ktorý si treba zaslúžiť

Tentoraz vynechávame Manínsku tiesňavu. Odbočíme na náučný chodník poza Ostrenec smer Bosmany. Bicykle necháme dole a vybehneme hore pešo. A stojí to za to.

Bosmany sú skalné bralo s výhľadom na Manínsku dolinu. Nie je to miesto, kde sa tlačia davy. Skôr taký malý únik. Výhľad, ktorý si musíš trochu zaslúžiť.

Chvíľu stojíme. Mlčíme. Také tie momenty, keď nikto nič nekomentuje, lebo netreba.

Obrovská lavička a malé zastavenie

Pokračujeme ďalej cez lesy a lúky až k obrovskej lavičke. Áno, presne takej, na ktorej sa cítiš ako dieťa. Sadneme si.

Maníny máme ako na dlani. Vietor sa opiera do kopcov, tráva šuští a človek si uvedomí, že nič viac vlastne netreba.

Súboj s časom

Cesta späť vedie cez Bodinú, sedlo Marek a Malú Čiernu. A zrazu už nejde o výhľady. Ide o čas. Slnko klesá, tiene sa predlžujú a my zrýchľujeme. Ten zvláštny pocit, keď vieš, že to ešte stihneš… ale musíš zabrať.

Do Lietavskej Svinnej prichádzame presne na hrane. Stmieva sa a dopadajú prvé kvapky dažďa. Ako keby to celé malo presne načasovaný koniec.

Výjazd, ktorý si zapamätáš

Máme za sebou ďalší výjazd. MTB okolo Súľova a Manína nie je najdlhšia trasa. Možno ani nie najťažšia. Ale jedna z tých, ktoré si zapamätáš. Kvôli farbám, tichu a tomu zvláštnemu pocitu, že si bol na správnom mieste v správny čas.

A presne kvôli tomu sa sem raz vrátime.

FAQ: Ako sa pripraviť na jesennú MTB bajkovačku

Príspevok MTB okolo Súľova a Manína: cez kopce, lesy a lúky na bajku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Bol to posledný cieľ Žilinskej putovačky. Začiatkom novembra sa dni už krátia, ale vzduch má stále tú zvláštnu jesennú mäkkosť, ktorá ťa ešte nepustí domov. A tak vyrážame – posledný cieľ Žilinskej putovačky: rozhľadňa na Hladkom vrchu nad Zborovom nad Bystricou.

Leží vo výške 750 m n. m. a pôvodne slúži ako protipožiarna monitorovacia veža. Pre nás má však inú funkciu – výhľady. Bystrická dolina, údolie Krásna nad Kysucou a v diaľke aj silueta Malej Fatry. Také tie momenty, keď si povieš: „Dobre, toto stálo za to.“

Nenápadný kamenný most, ktorý prehliadneš

Ráno vyrážame zo Žiliny smer Kysuce. V Dunajove odbočíme na Blažkov a tam prichádza prvé malé prekvapenie.

Kamenný most.

Žiadne tabule, žiadne davy. Len stavba, okolo ktorej by si pokojne prešiel bez povšimnutia. A pritom patrí medzi najväčšie celokamenné mosty na Slovensku – má výšku 10 metrov a dĺžku viac ako 53 metrov.

Stále slúži. Ticho, bez pozornosti. Presne tak, ako to majú radi veci, ktoré prežili viac než jednu generáciu.

Stúpanie na Hladký vrch

Z Blažkova cez Vyšné Vane začíname stúpať na Hladký vrch. Nie je to dlhé, ale vie to štípať do nôh. Priznávam – miestami tlačím.

„Ešte kúsok,“ hovorím si.
„To hovoríš už desať minút,“ odpovedá mi hlava.

Ale presne o tom to je. A potom sa to zlomí. Les sa otvorí a my stojíme pri rozhľadni. Bez veľkých fanfár, bez davov. Len vietor, ticho a výhľad.

Rozhľadňa na Hladkom vrchu

Rozhľadňa je otvorená celoročne a pôsobí nenápadne – akoby ani nechcela byť atrakciou. Skôr strážcom krajiny. Zhora vidíš:

• Bystrickú dolinu
• údolie Krásna nad Kysucou
• obrysy Malej Fatry

A hlavne ten pokoj, ktorý sa nedá odfotiť.

Útulňa ako zo starej rozprávky

Cestou dole pribrzdíme pri útulni. Vyzerá trochu ako domček na stračej nôžke – akoby sem ani nepatrila, a predsa tu stojí presne tak, ako má. Potom už len kopírujeme červenú značku, ktorá nás bezpečne vedie späť do údolia.

Sme späť v civilizácii. Ale deň ešte nekončí.

VN Nová Bystrica: pokoj na hladine

Pohľad na hodinky je jasný – do tmy máme ešte čas. Rozhodnutie padne rýchlo: Vodná nádrž Nová Bystrica. Šliapeme do pedálov a ticho pri vode nás ťahá dopredu viac než motivácia. A potom to príde.

Hladina. Ticho. Jesenné farby. Žiadny hluk, len vietor a voda.

Sadneme si. Na chvíľu nič neriešime. Len sme.

A presne vtedy si uvedomíš, že toto je ten moment, kvôli ktorému si sem šiel.

Sedlo Lutiška: posledná skúška

Idylka končí. Čaká nás ešte návrat do Žiliny cez sedlo Lutiška. Dlhé, tiahle stúpanie. Také, ktoré ťa neprekvapí, ale postupne vyčerpá.

„Už len hore,“ hovorím si. A tentoraz to myslím vážne.

Keď ho dáš, príde odmena – dlhý zjazd späť do Žiliny.

Návrat po tme

Domov prichádzame za tmy. Unavení, trochu prefúkaní, ale spokojní.

Nie kvôli kilometrom. Ani kvôli výkonu. Ale kvôli tomu, že aj obyčajný novembrový deň sa dá premeniť na malý príbeh.

Tip na výlet: Hladký vrch a VN Nová Bystrica

Ak hľadáš nenáročný, ale pestrý výjazd, kombinácia rozhľadňa na Hladkom vrchu + VN Nová Bystrica je presne ono:

• krátke, ale výživné stúpanie
• výhľady bez davov
• zaujímavosti po ceste (kamenný most)
• pokoj pri vode

A bonus? Ten pocit, že si si deň zobral späť pre seba.

Príspevok Rozhľadňa na Hladkom vrchu jesenný MTB výjazd k VN Nová Bystrica zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.