Blato, sychravo a jarné počasie odrádza od túžby zajazdiť si iba mäkším povahám. Aj dnes som vytiahol horák, reku: "Dám nejaký kilometer, aby sa tá šošovicová ľahšie vstrebávala." Terén v okolí Babice je naozaj dosť ílovitý. MTB Bojná zvykne cyklistu v takých chvíľach prekvapiť. Mám už predošlú skúsenosť a mám aj rozum. Ten hovorí: "Nelez do polí. Nelez ani na poľné cesty, lebo sa zaboríš a zadrbeš tak, že to ani o týždeň nedáš dole."

MTB Okolo Babice

Znudene som zvládol prvú desinu po asfalte. Cesty vlhké, ale bez dažďa, príjemne, ani nefúkalo. Predsa len to skúsim. Za dedinou som vyliezol na poľnú cestu a išlo to. Ďalších desať kilákov bezo zmeny. Krásny pocit, nálada, atmosféra, endorfíny. Do toho volá sused, že či nejdem na bajk. "Veď som", vravím mu "a idem krížom na Bojnú", poznamenávam veselo. Uznanlivo zahmkal a ja som sa pobral ďalej.

Na zvážniciach Inovca

Zrazu predo mnou traktor. Vravím si: "toto nebude dobré." A nebolo. Už po chvíli vo vyjazdených koľajach som pochopil, že čo 100 metrov, to kilo blata navyše. Otočiť sa? Naspäť to je dlhá cesta a hanba k tomu. Veď som utrúsil čosi o MTB Bojná.

Ego prvýkrát vyhralo a ja som prišiel po pol hodine pod Staré Kopanice. Teda nie ja, ale ten korpus človeka a bicykla obhádzaný blatom zo všetkých strán. Trochu sa rozpršalo a mne začalo byť do smiechu. Už je všetko jedno. Rovno som zamieril do hory na lesnú cestu. Veď to opadá.

Keď prehrá zdravý rozum viackrát

To prehral zdravý rozum po druhý krát. Kto mal vedieť, že lesáci budú aj v tomto daždi zvážať drevo? Ak som mal predtým nejaké miesta čisté, po tejto skúsenosti ostali čisté iba oči. Mal som totiž na nich brýle, alebo aspoň to, čo z nich zostalo.

Jazda ako remeň. Vlhkosť nadeľuje svoje rozkoše. Spomínam na starú ruskú pesničku o krokodílovi, ktorý sa cez narodeniny váľal celé hodiny radostne v blate. Cítil som jasné súvislosti. A tak vám dám tri dobré rady k jarnej bajkovačke:

Inovecká MTB skúsenosť

1. Ak prší, nelez na polia. Najmä nie na oráčinu a ťažobné lesné cesty.
2. Ak ti je jasné, že neprejdeš bez strát, vykašli sa na hrdinstvá a otoč to. Ihneď to otoč. Alebo choď radostne ďalej. Potom sa ale nečuduj a uži si to blato dosýta.
   A do tretice:
3. Ak je po niekoľkodennom daždi, ak prší a ak si v paži ďaleko od civilizácie, maj zo sebou aspoň náhradnú dušu a pumpu. Ak totiž pichneš a bude ťa čakať niekoľko hodinové tlačenie v lese, v daždi a v blate, spomenieš si určite popri bohovi aj na Borisa Polevoja a jeho Príbeh ozajstného človeka.

Do kúpeľne priatelia. Zhadzujem to, čo sa ešte nedávno volalo farebným cyklodresom. Vážim o tri kilá viac.

Príjemný deň, užite si jarnú bajkovačku na Považskom Inovci a reštartu nazdar. :-)

Príspevok MTB Bojná: Keď je ego väčšie ako tvoj rozum zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Kebab, vinyl a prvé kroky hore. Vyrazil som z Alameda. Nie preto, že tam stojí metro. Ani kvôli trom predajničkám ojazdených vinylov, ktoré by stáli za hriech. Ale kvôli kebabu cez ulicu. Lebo povedzme si úprimne – nie každý vie spraviť dobrý kebab. A dobrý kebab je základ dôvery vo vesmír. Lisabon zvrchu: Tri zastavenia, tri vyhliadky.

S týmto filozofickým základom som sa vybral na dnešnú "neturistickú" púť Lisabonom. Fonte Luminosa za mnou, nohy protestujú, hlava ešte nie. Mesto sa neodhaľuje naraz. Lisabon si ťa najprv trochu otestuje. „Chceš ma spoznať? Tak poď. Ale bez výťahu.“

Penha de França: Luxus byť nedokončený

Sloboda byť nedokončený. Na Penha de França je ticho. Nie to turistické ticho, kde všetci šepkajú, aby nepokazili zážitok. Ale obyčajné, mestské ticho, kde si každý žije svoj vlastný životný príbeh. Dvaja mladíci, zjavne muzikanti vedľa mňa pozerajú na Lisabon tiež zvrchu. Možno riešia svet, alebo len akordy. Ťažko povedať. Brčko s trávou pomaly mizne, slová tiež. Nikto sa nikam neponáhľa.

Lisabon tu pôsobí ako miesto bez predsudkov. Ľudia rôznych farieb, jazykov, príbehov. Každý je tu tak trochu cudzinec – a práve preto aj doma. Prečo sem mladí prichádzajú? Nie kvôli práci. Tú majú aj inde. Nie kvôli peniazom. Tých tu nie je prebytok.

Možno prichádzajú kvôli slobode nebyť definovaný tým, čo od nich očakávajú doma. Kvôli možnosti začať odznova bez vysvetľovania.

Seneca kedysi napísal Luciliovi, že nie je narodený pre jeden kút, pretože celý svet je jeho vlasťou. V Lisabone to cítim v každom nádychu. Mesto ti dovolí byť „nedokončený“ a stoici by povedali, že je to v poriadku – veď celý život je len procesom učenia sa, ako žiť. Táto ľahkosť tu však nie je naivná. tu bola vybojovaná cez diktatúru a revolúciu karafiátov. Sloboda tu má korene hlboko v betóne.

Monte Agudo a luxus ničnerobenia

Cesta na Miradouro do Monte Agudo je nenápadná. Ulice, ktoré by si inde prešiel bez povšimnutia, tu zrazu dávajú zmysel. Lisabon si ťa pomaly vedie. A potom príde ten výhľad.

Kupujem v kiosku plechovku piva a vyškriabem sa ku plotu. Odtiaľ je najlepší výhľad na celý Lisabon zvrchu. Ľudia sedia v tráve, na lavičkách, múriku, na hranici medzi mestom a pokojom. Niekto popíja ako ja pivo, akási hrdzavá staršia pani v okuliaroch číta, šuhaj ukazuje svojej sexy priateľke čosi v diaľke, akoby tam bol ukrytý celý zmysel života. Možno aj je. Baixa sa pod nami pomaly začína upratovať do pravidelných línií. Mesto, ktoré bolo raz zrovnané so zemou, sa rozhodlo byť racionálne. Žiadne krivolaké uličky. Žiadny chaos. Len stoický Logos v priamom prenose.

Sedím a pozerám na pár na múriku vedľa mňa. Ona leží, zavreté oči, úsmev, hlavu má v jeho lone. On jej len tak hladí vlasy a pozerá do slnka. Nič sa nedeje. A práve preto sa deje všetko.

Kľud.

Nie ten, čo si kúpiš v aplikácii na meditáciu. Ten skutočný. Neproduktívny. Zbytočný. Nenahraditeľný. Seneca kedysi trefne poznamenal, že „mnohí sa zamestnávajú len preto, aby sa vyhli sebe samým“. Asi aj ja medzi nich patrím. Tu sa však nikto pred sebou neschováva. Na tomto múriku sa prítomnosť nefotí, tu sa prítomnosť konzumuje. Je to vzácny moment, kedy prestávame byť „ľudskými zdrojmi“ a stávame sa ľuďmi. Premýšľam, kedy som naposledy nič nerobil bez pocitu viny. Kedy som pochopil, že ten najväčší luxus nie je v tom, čo vlastníš, ale v tom, že si dokážeš ukradnúť čas pre seba bez ohľadu na to, čo od teba svet práve vyžaduje.

A potom mi dôjde, že asi už stačilo. Dosť filozofie. Dosť stoikov. Graça a streetart v uličkách do centra volajú.

Miradouro da Graça: O hradbách, ktoré sa otvárajú zvnútra

Graça je iná. Živšia, hlučnejšia, plná turistov v očakávaní veľkého zážitku, Lisabon zvrchu je tu do tretice a trochu viac „na efekt“. Castelo de São Jorge stojí oproti ako starý svedok zrady. V roku 1147, keď mesto držali Maori, vraj niekto otvoril zadnú bráničku. Žiadna veľkolepá bitka, len tichá dohoda. Malý moment. Zrada. A hrad padol.

História má zvláštny zmysel pre humor. Najväčšie pády neprichádzajú zvonka, ale zvnútra. Pri pohľade na tie hradby sa nedá vyhnúť paralelám, ktoré pália pod kožou. Stačí jeden človek, ktorý sa spreneverí vlasti. Túžba po moci, peniazoch, jeden „výhodný kompromis“ – a zrazu sa mení osud krajiny.

Doma na Slovensku i v susednom Maďarsku vidíme túto „zadnú bráničku“ otvorenú voči agresorovi dokorán. Seneca varoval, že žiadna hradba nie je dosť vysoká, aby zastavila neresť, ktorá už vstúpila do dverí. Politici bažiaci po moci dnes v priamom prenose predávajú integritu krajiny za luxus a vlastnú beztrestnosť. Veria, že sú pánmi hradu, no stoik by im pripomenul, že „niet hnusnejšieho otroctva než to dobrovoľné“. Sú to väzni vlastných klamstiev, zatiaľ čo my sa prizeráme, ako sa základy krajiny otriasajú.

Prekliatie Alfamy

Okolo rinčí preplnená kultová lisabonská električka č. 28. Turisti celej slnečnej sústavy nalepení na oknách ako sardinky hľadajú autentický zážitok v Alfame. Asi netušia, že ten začína až vtedy, keď vystúpia a zapoja nohy. Skutočný poklad leží v uličkách Alfamy, kde sa stráca signál aj plán.

Street art na schodoch

Schádzam dole povedľa lanovky smerom k Baixa. Po strmých schodoch, ktoré slúžia ako tajné tepny mesta. Tu zlyháva GPS, ale oči sa majú na čo pozerať. Každá vertikálna plocha je pozvánkou. Tieto nástenné maľby a diela pouličného umenia – niektoré surové a rebelské, iné zložité ako renesančné gobelíny – dodávajú Lisabonu dušu, ktorá sa svojou tvorivou vzdorovitou povahou vyrovná Aténam.

Nie nadarmo Lisabon nazývajú „Mekkou pouličného umenia“. Tu sa umenie neobmedzuje len na galérie; je pod vašimi topánkami, na rozpadajúcej sa omietke 200-ročnej budovy, ovinuté okolo zhrdzavenej odtokovej rúry. Je to dialóg medzi starým kameňom a novou generáciou. Títo umelci nielen maľujú; získavajú si mesto späť, sprej po spreji, a premenili rozpad na výpoveď. Pre fotografa je to pole plné príbehov – každý roh ponúka nový kontrast medzi barokovým balkónom a sociálnou kritikou v neonových farbách.

Baixa

Čim idem nižšie, tým viac turisti pribúdajú. Obchody, suveníry, značkové shopy, reštaurácie, hluk. Baixa je iný Lisabon. Nebola taká vždy.

Markíz de Pombal po zemetrasení v roku 1755 povedal: „Pochovajme mŕtvych a nakŕmime živých.“ Postavil mesto nanovo, bez sentimentu. Baixa je dôkaz, že aj z úplného chaosu sa dá vybudovať systém. Len to chce odvahu prestať sa obzerať späť.

Končím pri rieke Tejo. Mierny odliv. Mesto za mnou hučí, tu už len doznieva. Tri vyhliadky, tri príbehy a horká pachuť z toho, ako ľahko sa otvárajú brány zrady, keď chýba charakter. Lisabon ťa nenaučí odpovede. Ale položí ti otázky tak presne, že ich už nevieš ignorovať.

Príspevok Lisabon zvrchu: 3 vyhliadky, stoický kľud a tichá zrada zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Lužany hnoj, 5 mazlíkov, high end studio, sympaťák upratovač, symbolika, stopka, železnica, bocian, krtovský hnoj, betónový plot, cesta nikam, dva fakt nasraté psy, Hajná nová ves, kone, stromy a jeden zdemolovaný kaštieľ, drevo a poučenie. To je cyklotrasa po stopách slovenskej nátury.

Trasa bola od začiatku jasná. Hmla a kosa, Tríbeč ďaleko, predpoveď na ďalší týždeň: dážď a sneh. Posledný deň na horák. Už dávnejšie som chcel zmapovať lokálne hnojiská. GO WEST. Vyrazil som na západ.

10:00 Kaplnka sv. Imricha

Moja prvá zastávka, kaplnka Sv. Imricha je v poli. Stal sa domovom srniek. Pod kaplnkou je dávno vykradnutá krypta, ktorá slúžila ako hrobka. Nad vstupom do kaplnky je umiestnený nápis PAX (POKOJ). V tichu, v strede role, v očakávanom (teda dezolátnom) stave, podobne ako blízky Hajnoveský kaštieľ.

Kaplnku stihli spoluobčania už niekoľko krát totálne vypľundrovať. Hroby boli rozmlátené a vykradnuté už dávno za sociku, za posledné desaťročia z nej zmizli už iba oltár, kovanie, náhrobky a sochy.

Verím, že posmrtnú sochu si určite niektorý roduverný kresťan, slovák osadil na záhradu k všeobecnej radosti z bezpracnej hodnoty, estetiky a umenia. Ešte pred troma rokmi tam bola.

Mimochodom, potomkovia majiteľov sa po nežnej revolúcii vrátili a keď videli v akom je hrobka stave, dali v naivnej predstave peniaze na jej opravu. Urobila sa nová medená strecha, okná, okapy, ... Fakt naivita. Po pár dňoch bolo po medenej streche i okapoch. Dali tam radšej najlacnejšiu plechovú. Realisti.

10:21 Lužany a high-end skládky

O tom, že mám hnoje rád, som už písal. Ten Lužanský objavíte ľahko. Prvá zátačka z horného konca doľava. Z blízkej dobytčej farmy tam stále navážajú nový a nový matroš. Voňavo a teplučko. Nečudo, že si priamo v hnoji urobila domov svorka 5 evidentne nechcených šteniat, ktoré namiesto toho, aby ma naháňali, sa chceli iba ukrutne hrať.

Pred pár dňami som tam na ceste objavil tiež Obsolovecký HIGH END STORE.

Televízory a elektronika všeho druhu. Vždy, keď behám po poľných cestách, musím rozmýšľať nad mentalitou tohto národa. Skládky, skládky, skládky. Zasrať si vlastnú domovinu bordelom všeho druhu. Aké slovenské. Tí osvietenejší bordel zaviažu do igelitových vriec a šup ho na pole. Tí menej osvietení dovezú vlečku a rovno vysypú.

Nedávno som zažil típka, ktorý vyhodil vrece odpadkov priamo za jazdy na cestu. Frčal ďalej. Ale čo, žijeme medzi svojimi. Sme na Slovensku. Iba nechápem prístup konšelov, ktorý namiesto toho, aby pre týchto ľudí sprístupnili kontejnery, spravia opak a spoplatnia zberný dvor. Verím, že zber polozhnitých smradľavých odpadkov a likvidácia skládok bude lacnejšia. Ešte mrzne a oráčina je dosť pevná. Dá sa. Bicykel nepodšmykáva, opatrne však kontrolujem vycvakávanie tretry. Nechcem skončiť v blate s nosom v blate.

10.50 Obsolovská estetika

Obsolovce nikdy nesklamú. Už roky tu operujú magori, ktorí na všetky stromy vápnom maľujú nejaké svastické symboly. Snáď kvôli lepšej úrode. Už dlhšie som nefotil, ale dnes som si foťák zobral. Chcel som zistiť, či som ešte vo forme. Či som ešte schopný ... vycvaknúť tretru a zastaviť kedy chcem.

Prešlo odvtedy pár rokov a so svastiky sme na Slovensku spravili mainstream.

Kopec fotografov túži po exotických destináciách, chcú nájsť originálne zábery. Dám krk na to, že keby japonci vedeli, akú estetiku ponúka slovenská dedina, ucvakali by sa u nás k smrti. Len ich sem nikto nevodí. Napriek všetkým eurofondom máme slabý marketing. Slovenská nátura môže ponúknuť nečakanú estetiku. Ak ste pripravení trošku okolo seba vnímať, cestovanie je zbytočné.

Rakúsko? Úplná nuda. Všade je poriadok, žiaden bordel, žiadne čierne skládky, všetko je upravené, žiadni típkovia po krčmách, tackajúci sa na cestách, všetko funguje. Nič pre kresťanov z východným duchovným espritom.

11.20 Veľké Ripňany: Železnica bez vlakov a nasraté psy

Zdržal som sa. Až gýčové scenérie, čistá príroda. Aj pišpauza bodla. Pred Obsolovským šenkom chvíľu rozmýšľam nad chladenou desinou, ale zavrhujem to: "Dont drink and drive?" Ani nie, Skôr tá kosa na prsty. Znova som si nevzal návleky. Pristavujem pri povestnej Ripňanskej STOP-ke. Pomáhať a chrániť. Furt tu stoja. Neviem načo. Posledný vlak tadeto išiel v minulom storočí. Viem načo. Kde by tak rýchlo a bezpracne vybrali svoje istoty.

Prechádzam okolo Ripňanskej stanice. Bola zúboženejšia než tá hrobka, ale našťastie sa našli eurofondy. Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Behá mi hlavou to slovenské národné. Predstavujem si pritom desiatky zničených staníc, fabrík, pivovarov, družstiev, cukrovarov, ... Určite musia existovať na slovensku aj obetavejší ľudia, ktorým záleží na konkrétnom človeku. S prístupom: "Cudzie chceme a to naše spoločné rozdáme."

Prechádzam krížom cez pole, už sa to kĺže, keď zrazu vidím živého bociana. Bocian v januári? Asi sa mu na Slovensku páči. Neodletel. Aspoň niekto. Kde je bocian, tam je aj hnoj. A tak objavujem ten lokálne najväčší, Krtovecký. 4 kopy, za ním družstvo a spoza plota vybiehajú na mňa dva naozaj nasraté psiská. Pozrieš im do očí a čítaš v nich: "Natrhnem ti riť." Nezdržoval som sa. Sú momenty, keď volím veľmi vysokú kadenciu.

12:10 Krtovce a ľadová nirvána

Zamrznutý krtoveský rybník je fotografický prísľub. Mám v sebe takú zvrátenosť. Keď vidím ľady, tak fotím. Kľudne desať, dvadsať, tridsať záberov. Fascinuje ma čistota prírodnej estetiky. Fakt je kosa. Strašná kosa. Ešte podpis. Trochu nažlto pomaľujem ľad a padám. Kam cesta povedie? Zas nikam. Obraciam.

12:30 Smer Vozokany

A ja bojujem. Za desať minút doma v teple, s perfektným bravčovým na rasci, alebo ešte niečo dáme. Odbočujem poľnou na Vozokany, naložíme ešte zo desať kiláčikov. Míňam obrovský niekoľko stometrový kamenný múr. Načo je preboha komu taký šialený múr v poli? Chce tam otvoriť zoologickú záhradu? Kvapku krajšie pôsobí kaplnka s lavičkou.

Taká no name, ale udržovaná. S krížom. Sme predsa kresťania. Kostolov máme naozaj dosť. Ale v duši, namiesto boha máme skôr pokrytectvo, závisť, sebectvo a peniaze. Vozokany, Lipovník a Blesovce preletia ako vietor. Fakt je kosa. Zas som to podcenil.

13:10 Hajná Nová Ves: kaštieľ a park kuriva

Dorážam k polorozborenému Hajnoveskému kaštieľu. Prežil 350 rokov. Keď ho pôvodní majitelia opustili, nastala rabovačka. Naša 90 ročná babka tam slúžila. Povedala, že to trvalo pár hodín a neostalo tam nič. Iba steny. Keď sme sa pýtali: "Kto?", povedala: "V každom dome by si niečo našiel." Aj za sociku dobre slúžil. Ako škola a domov. Starali sa. Posledných 27 nežných rokov ho však úplne dorazilo. 

Napadá ma citácia p. Hanka:

Pred pár rokmi dali nové okapy. Do roka zničené a rozkradnuté. Všetko zatečené, rozpadávajúce sa. Ku kaštieľu patrí aj 11 ha park, s chránenými stromami. Z roka na rok je ich menej a menej. Veď plyn je drahý a kúriť treba. Že rástli stovky rokov?

Cudzie nechceme, ale svoje si nedáme.

Pred pír rokmi sa kaštieľa ujal naivný pamiatkár, ktorý sa rozhodol zasvätiť život oprave kaštieľa. Do parku dal kone, zakázal narubávať stromy. (to aby za rok vyschli a spadli akože samé) Za pol roka mu niekto autogénom rozpílil plot a hladné kone naháňali po celom chotári. Už nerekonštruuje a stromy znova padajú. Kúriť treba. Ťažko rozsúdiť pravdu.

Vraciam sa po asfaltke. Pred pár rokmi s krásnym stromoradím. Dnes tam ostali tri stromy. cestári pochopili, že nie je vhodné a ekonomické mať stromy popri ceste. Chápem ich. Plyn je drahý. Ešte zo dve skládky plné sutiny a bordelu a približujem sa domov.

Slovensko poskytuje fotografovi more estetických príležitostí, len sa treba poobhliadnuť okolo seba.

13:20 Teplá sprcha

Hygiena je dôležitá. Fakt som pako. Prsty mám omrznuté ako Pavka Korčagin. Bez návlekov už ani na krok. Vonku je krásne, ale fakt kosa.

Cyklotrasa po stopách slovenskej nátury

• Zimná cykloturistika dáva netušené estetické možnosti.
• Ak chceš včas vycvaknúť tretry, maj dobre nastavené kufre. A hlavne kontroluje ten vlastný kufor.
• Ak je totiž príliš veľký, tretry nadlho nebudeš potrebovať.

Príspevok MTB cyklotrasa po stopách slovenskej nátury zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tatranská kalamita 2004 a retrospektívna foto spomienka po temer štvrťstoročí. Silný vietor a búrka, ktorá zlomila tisíce stromov, zmenila lesné ekosystémy a otvorila novú kapitolu regenerácie Vysokých Tatier. Prečítajte si spomienkovú osobná reportáž i pohľady lesníkov a ochranárov na to, čo sa vlastne stalo.

🎙️Nerád čítaš? Vypočuj si podcast

Úvod: deň, keď Tatry stratili svoju tvár

V popoludňajších hodinách 19. novembra 2004 sa nad Vysokými Tatrami zrazila tlaková níž s arktickým vzduchom a vyvolala intenzívnu vetrovú smršť, ktorej poryvy miestami presahovali 200 km/h. Tento padavý vietor, známy ako tatranská bóra, sa prehnal od Podbanského cez Tatranskú Lomnicu až po Tatranské Matliare, pričom zničil asi 12 600 hektárov lesa — to je plocha väčšia než 17 000 futbalových ihrísk.

Stromy padali ako zápalky. Lesné masívy, ktoré stáli desaťročia či storočia, sa pod náporom vetra a snehu lámali, vyvracali a menili panorámu Tatier navždy.

Dva dni po udalosti sme prišli ako reportéri – keď sa vietor už utišoval, ale následky boli stále živé a bolestivé. To, čo som videl, nebolo len pole polámaného lesa. Bola to krajina, ktorá sa naraz stala cudzejšou, surovejšou a nápadnejšou, než som si ju pamätal ja i celé generácie.

Dva dni po smršti – reportáž, ktorá sa nerodila ľahko

Keď sme prišli do Vysokých tatier, cesta bola už čiastočne priechodná, no len po hodinách alebo dňoch roboty lesníkov, ktorí najmä z cesty a železnice vyťahovali kilometre polámaných stromov a obrovské kmeňové bloky.

Na železnici

Železničná trať spájajúca Tatranskú Lomnicu, Smokovce a Štrbské pleso bola zablokovaná. Videli sme:

• desiatky pracovníkov s motorovými pílami,
• laná, kofre, ťažké stroje, traktory, aj
• skupiny, ktoré pracovali takmer bez prestávky, aby obnovili železničné spojenie a uvoľnili hotely a domy so strhnutými a zapadanými strechami.

Stál som pri jednom z nich a počúval ho:

„Takto ešte nikdy. Stromy spadli tak súvisle, že to vyzerá ako po tornáde.“

Jeho hlas hovoril viac než slová – to nebola len práca, to bola bitka s následkami prírody.

Cesty a dediny

Cesty boli zatarasené polenami, domy v podhorí sa ocitali obklopené polomami. Tam, kde bol kedysi les až k obydliam, sa teraz otvárala holá, zadymená krajina.

Pamätám si miestnych, ktorí len ticho stáli pred svojimi domami a hľadeli na to, čo milovali roky. Jedna staršia pani sa ma opýtala:

„Bude to ešte niekedy ako predtým?“

Bola to otázka, na ktorú nikto nevedel odpovedať.

Prečo sa to stalo? Technické vysvetlenie

Meteorológovia potvrdili, že to nebola náhoda.

• Tatry vytvárajú funnelingový efekt vetra – vietor sa zrýchľuje pri priechode horskými priechodmi.
• Arktický vzduch sa zrazil s teplým frontom nad pohorím.
• Výsledkom bolo extrémne silné tlakovanie vetra, ktoré zlomilo aj staršie, silné stromy. Nasledovalo domino. Monokultúry smrekov sa lámali a vyvracali ako zápalky, Jeden strom zvali druhý.

Tento jav, často označovaný ako „tatranská bóra“, už predtým viedol k menším kalamitám, no nič predtým ani potom nebolo porovnateľné s rozsahom novembrovej búrky.

Ako na to reagovali lesníci a ochranári

Po kalamite sa otvorila veľká debata:

Lesníci:

• chceli rýchlo spracovať drevo, aby neohrozilo chod turistických trás, ciest a infraštruktúry,
• očakávali, že spracovanie zabráni ďalšiemu rozširovaniu hmyzu a chorôb,
• snažili sa obnoviť technickú priechodnosť územia.

Ochranári:

• nechceli plošne „upratovať“ celú oblasť,
• tvrdili, že mŕtve drevo je živnou pôdou pre budúci lesný ekosystém,
• podporovali ponechanie časti územia v prirodzenej regenerácii.

Výsledkom kompromisu bolo, že:

• cesty a železnice sa očistili,
• v niektorých zónach zostalo drevo, aby príroda mohla “robiť svoju prácu”.

Čo znamená kalamita pre dnešok?

O viac než 20 rokov neskôr vidíme výsledky:

• Les bol prirodzene regenerovaný, často rôznorodejší než pôvodné smrekové monokultúry.
• Ekologické štúdie ukazujú, že nové porasty sú odolnejšie voči škodcom i proti vetru.
• Niektoré úseky sa však stále javili ako „rane otvorené“ – bez dostatočného porastu či stromovej ochrany.

Retrospektíva kalamity? Lekcia, ktorá trvá

Tatranská kalamita 2004 nebola len prírodný fenomén. Dnes má aj pamätník. Vidím, že to bola sociálna a ekologická lekcia o tom:

✔️ že les nie je len zdroj dreva,
✔️ že príroda má vlastné pravidlá,
✔️ že ľudský zásah niekedy škodí viac než pomáha,
✔️ ale tiež že
✔️ život vo Vysokých Tatrách pretrváva – aj keď zmenený.

Poučili sme sa? Asi len na papieri.

Dvadsať rokov od kalamity 2004 by človek čakal, že lesy budú silnejšie, odolnejšie, pestovanejšie s ohľadom na klimatické extrémy. Realita je však taká, že v roku 2024 Slovensko vyťažilo približne 13–15 miliónov m³ dreva ročne – čo je viac ako dvojnásobok priemeru EÚ na obyvateľa, kde mnohé krajiny hospodária okolo 6–7 miliónov m³. (Eurostat & FAO údaje, 2022)

Namiesto lesov, ktoré by zadržiavali vodu a stabilizovali klímu, máme na Slovensku rozsiahle holoruby, prieseky široké stovky metrov a svahy, kde vietor a voda nemajú proti čomu bojovať. Harvestory pracujú rýchlejšie než veterné smršte. A kamióny odvážajú drevo rýchlejšie než sa my dokážeme dohodnúť na tom, ako lesy skutočne obnovovať.

Toto už ale nie je prírodná katastrofa. Je to ľudské rozhodnutie.

Lesníci tvrdia, že ťažba je „nutná“ — pre ekonomiku, pre trh, pre pracovné miesta. Ochranári tvrdia, že dnešné rozsiahle zásahy znižujú schopnosť krajiny čeliť suchu a vetru — a že lesy pestované ako monokultúra smreka sú práve tie, ktoré sa lámu ako zápalky pri prvom silnom vetre.

Keď sa obzriem po krajine, ktorá sa učí od prírody, vidím mladé porasty, kríky a druhovú pestrosť tam, kde sa nechalo pôvodné drevo. A vidím prériové polia tam, kde sa ťaží nekontrolovane. Nie som odborník ale ako turista vidím, čo sa deje s našimi lesmi. Nemusíme sa vzdať hospodárskej funkcie lesa. Stačí les prestať považovať len za zdroj peňazí, a začať ho vnímať ako infraštruktúru krajiny.

Rýchle fakty pre čitateľa

🌲 12 600 ha lesa zničila Tatranská kalamita (2004)
🪾 13–15 miliónov m³ dreva ťažíme ročne na Slovensku (2024)
🪾 pritom EÚ priemer je 6–7 miliónov m³

Príspevok Tatranská kalamita 2004 – smršť, ktorá navždy zmenila Vysoké Tatry (temer štvťstoročie po…) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vo Vroclave stojí vlak. Smeruje rovno do neba. Socha. Inštalácia: Pociąg do Nieba od Andrzeja Jarodskeho. Umelecký žart alebo metafora? Lokomotíva zapichnutá kolmo do zeme, akoby si povedala: „Dosť bolo horizontu, ideme vertikálne.“ Pozerám na ňu a napadne mi: Oni si postavili poľský vlak do neba. My sme si zatiaľ zvolili bieleho koňa do pekla.

Dvadsať rokov zmení krajinu na nepoznanie. Pamätám si Poľsko spred dvadsiatich rokov. Rozbité cesty, kľukový telefón na pošte, sivé stanice, ten večný pocit, že „raz bude lepšie“. Po dvadsiatich rokoch som sa tam vrátil. Krakov, Varšava, Gdansk, Vroclav.

Z Varšavy sa medzitým stala európska metropola. Mrakodrapy, infraštruktúra, sebavedomie. Mesto, ktoré si prešlo peklom dejín a povedalo si: „Dobre, stačilo. Ideme hore.“

Poľský vlak do neba

Poľsko dnes nepôsobí ako periféria. Pôsobí ako krajina, ktorá si uvedomila, že história je ťažká, ale budúcnosť je vec rozhodnutia. Železnice fungujú, jazdia násobne rýchlejšie ako tie naše. Cyklochodníky majú hlavu a pätu. Mestá investujú do kultúry, školstva, verejného priestoru, univerzít. Nie je to raj. Ale je to smer.

A čo sme zatiaľ stihli my?

Za tých istých 20 rokov sa zo Slovenska stala krajina, z ktorej mladí utekajú a nás vláda pripravuje na jazdu do pekla na bielom koni. Platíme dane. Čerpáme eurofondy. Stále počúvame, ako sa niečo bombastické chystá. Potom po 27 rokoch otvoríme jeden tunel. A počúvame, že ak sa nám nepáči, môžeme si sadnúť na bieleho koňa a odísť do pekla.

To nie je metafora z románu. To je realita politického diskurzu.

Medzitým:

• Mladí odchádzajú.
• Nemocnice chátrajú.
• Školstvo dýcha z posledných síl.
• Železnice sú skôr dobrodružný žáner.
• Cyklochodníky končia v poli, lebo tam došli peniaze alebo vôľa.

Rumunsko a Bulharsko – kedysi naše obľúbené príklady „aspoň nie sme na tom tak zle“ – nás predbiehajú v kvalite života aj životnej úrovni. A my sa tvárime, že to je optický klam.

Nie je.

Ako sa to stalo?

Ako sa stane, že dve krajiny vstúpia do Európskej únie s podobným štartom – a o dvadsať rokov jedna stavia vlak do neba a druhá hľadá podkovu pre bieleho koňa? Všimli sme si to už pred pár rokmi v Muszyne.

Nie je to o génoch. Ani o geografii. Nie je to o tom, že oni mali šťastie a my smolu.

Je to o prioritách.

O tom, či berieš štát ako korisť, alebo ako projekt. Či investuješ do infraštruktúry, vzdelania, zdravia alebo do vlastnej večnosti. Či uprednostníš budúcnosť krajiny alebo osobný luxus. Čo mladým ponúkneš: Budúcnosť? Alebo nostalgický plagát.

Čo ste to preboha so Slovenskom urobili?

Nie. Toto nie je rečnícka otázka. Je to otázka, ktorú by sme mali klásť nahlas. Politikom. Sebe. Starostom. Voličom. Aj tým, čo „nemajú radi politiku“.

Čo ste to preboha so Slovenskom urobili?

Z krajiny s obrovským potenciálom – hory, voda, talentovaní ľudia, strategická poloha – sme za 20 rokov spravili územie permanentnej improvizácie. Všetko je dočasné,všetko je provizórne. Všetko je „nejako bude“.

Lenže nebude.

Ako máme v tomto žiť?

Pásli kone na betóne

Máme sa smiať? Alebo odísť? Máme si kúpiť toho bieleho koňa? Možno ani naň už nemáme. Alebo máme konečne nastúpiť do vlastného vlaku – aj keby bol zatiaľ len symbolický?

Možno ten vlak vo Vroclave nejde do neba. Možno je to len umelecká provokácia. Ale provokácia je presne to, čo potrebujeme.

Pretože ak budeme ďalej predstierať, že všetko je v poriadku, tak sa raz zobudíme a zistíme, že už nemáme ani koňa, ani vlak. Len prázdne nástupište bez smeru.

A to nie je fraška. To je tragédia.

Šumňi odkaz do valalu:

(klikni nižšie bo pravda dlha)

Príspevok Poľský vlak do neba zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na vrchole kameňolomu lavička a ohnisko. Výhľad doďaleka na Tríbečské pohorie, Javorový vrch i celú topoľčiansku kotlinu. Možno lepšie než Žarnov. Nie tak výpravné ako Valy v Bojnej alebo Ducové. Archeologický výskum však potvrdil, že tu preukázateľne žili ľudia oveľa skôr, než sme sem prišli posedieť my dvaja. Vlastne sem chodím veľmi často. Praveký Tábor nad lomom v Krnči: nové významné poznania.

Praveký Tábor na Tríbči

Archeológovia bojujú, aby bol Tábor (podobne ako Bojná) vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Zatiaľ však z vrchu veselo ukrajuje miestny kameňolom, ktorý svojimi premenami návštevníka nebývalo inšpiruje.

V okolí Topoľčian poznám niekoľko úžasných výhľadov: Marhát, Dominova kopanica nad Lehotou, Vysuté skaly, Úhrad i Mačacia skala na Považskom Inovci, tiež Žarnov na Vtáčniku. Žiaden z nich však nie je tak ľahko prístupný ako práve Tábor z Krnče.

Samozrejme za predpokladu, že sa v kameňolome nestrieľa a nedoluje. :-)

Lom Krnča

Ak sa pohybujete okolo Topoľčian, vrch Tábor je vďaka starému lomu neprehliadnuteľný. Chodím sem často. Lom sa každý rok mení. Horné poschodia sú ako živý organizmus – industriál a príroda sa miešajú do čohosi, čo sa nedá naplánovať. Skúsený fotograf sa tu vie fakt vyblázniť.

Výhľady z Tábora a ticho

Tábor poskytuje kruhový výhľad na celú kotlinu. Brloh, Javorový vrch, Partizánske, Osečný vrch – všetko pred očami.

Sadám si na lavičku, ohnisko predo mnou, Janko prisadol tiež. Potichu počúvame zvuky lesa a objavujeme žochársku kotlinu: "Tam sú Topoľčany, tam bývalé Koželužne Bošany, v pozadí Partizánske a Osečný vrch."

Ticho mám rád odjakživa. Dobrého kamaráta poznáš podľa toho, že ho nemusíš zabávať. Nemusíš sa socializovať. Takto sedieť a pozerať do diaľky dokážeš dlho. A svet ti za to nijako nevyčíta.

Prvý krát som ten pocit zažil pred veľa rokmi, keď som rekonštruoval chalupu. Prišiel som raz na jeseň s plánom urobiť veľa vecí. Pokosiť, pohrabať, vyhrabať, vyzbierať, obrať. Tak som si sadol na chvíľu na lavičku. Sedelo sa dobre, slnko svietilo, vtáky štebotali, celkom teplo, nikto ma nenaháňal a.... sedel som tam len tak, až do večera. Čistá hlava, uvoľnenie, sloboda.

Umenie nerobiť nič

Je úžasné nerobiť nič. Janko by mohol byť senior lektor kurzu „sedenia a nič nerobenia“. Mohli by sme spolu konkurovať aj našim politikom – tí si z toho urobili dokonalú živnosť.

Praveký Tábor nad lomom v Krnči nám otvára nové podnikateľské obzory. Poďme nerobiť nič. A veru by nás to aj bavilo. Taký mestský kaviarenský povaľač na plný úväzok to tiež nemá jednoduché. Pretŕčať sa v kaviarňach, baroch, starať sa o vizáž, daj pokoj. V prírode je lepšie. Môžeš tu byť sám sebou, môžeš byť aj v teplákoch, aj smrdieť. Pokiaľ neprší.

Schádzame dolu po novo vybagrovanej ceste. Objavujeme hríby. Na jeseň sa oplatí vybehnúť na Tábor – Tríbečské lesy pod Javorovým vrchom stále prekvapia.

Najdôležitejšie? Vstať z gauča a vyraziť. Čo sa stane hore, sa nedá naplánovať. Ale stojí to za to.

Príspevok Praveký Tábor nad lomom v Krnči: nové významné poznania zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Väčšina z nás žije v zajatí mýtu, že na poriadny zážitok v prírode potrebujeme týždeň dovolenky, drahú výbavu a letenku do Himalájí. Alastair Humphreys, britský dobrodruh roka, tento mýtus zbúral. Tvrdí, že najväčšie dobrodružstvá na nás čakajú medzi 17:00 a 09:00 – hneď za hranicami nášho mesta.

Čo je to Mikrodobrodružstvo?

Je to krátky, lacný, lokálny a predovšetkým dostupný únik z rutiny. Je to spôsob, ako vtesnať divočinu do nášho preplneného kalendára. Humphreys hovorí: „Ak nemôžete ísť na rok do Mongolska, choďte na jednu noc za kopec za vaším domom.“

Filozofia 5-tich hodín (17:00 – 09:00)

Väčšina ľudí sa sťažuje na pracovnú vyťaženosť. Humphreys však upozorňuje, že po práci máme k dispozícii 16 hodín slobody, ktoré zvyčajne „zabijeme“ pred televízorom alebo na sociálnych sieťach. Mikrodobrodružstvo vyzerá takto:

• 17:00 – Končíte v práci, sadáte na bicykel alebo do vlaku.
• 18:30 – Ste na mieste (les, lúka, rieka), kde ste nikdy predtým neboli.
• 20:00 – Varíte si jednoduchú večeru na malom variči a sledujete západ slnka.
• 07:00 – Budí vás svitanie, zbalíte spacák a vyrážate späť.
• 09:00 – Sedíte v práci, s čistou hlavou a pocitom, že ste práve prežili niečo výnimočné.

Knihy od Alastaira Humphreysa

Prečo je to dôležité pre váš Reštart?

1. Koniec výhovorkám o čase

Mikrodobrodružstvo trvá menej ako 24 hodín. Nepotrebujete si brať voľno. Je to ideálny spôsob, ako zvýšiť svoj týždenný výdaj energie a nachodiť kilometre v teréne bez toho, aby trpel váš pracovný výkon.

2. Mentálny reset

Nič nevyčistí hlavu od stresu tak efektívne ako noc strávená pod hviezdami. Alastair Humphreys zdôrazňuje, že „divočina je stav mysle“. Pocit slobody, ktorý získate ráno pri varení kávy na kopci nad mestom, vám nákupné centrum nikdy nedá.

3. Budovanie odolnosti

Vystúpenie z komfortnej zóny (spanie vonku, nepohodlie, zmena plánu) vás robí odolnejšími aj v bežnom živote. Ak zvládnete noc v lese, zvládnete aj náročný míting so šéfom.

Ako začať? (Humphreysov návod pre začiatočníkov)

• Nájdite si cieľ na mape: Pozrite sa na Google Mapy v okruhu 20 km od domova. Nájdite zelený fliačik, kde ste ešte neboli.
• Neriešte výbavu: Stačí vám spacák, karimatka a niečo teplé na oblečenie. Nemusíte spať v stane – Humphreys odporúča obyčajné bivakové vrece, aby ste boli v priamom kontakte s hviezdami.
• Choďte v strede týždňa: Nečakajte na víkend. Utorková noc v lese chutí oveľa lepšie, lebo je nečakaná.
• Zoberte priateľa: Zdieľaný zážitok (viac v článku 3 druhy priateľstva) vás motivuje a zvyšuje bezpečnosť.

Príspevok Alastair Humphreys: Mikro-dobrodružstvá, netreba ísť na kraj sveta zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Stačí, že on nebude vyčnievať

Marginálna závisť nevyzerá ako veľký hriech. Nemá ostré slová ani teatrálne gestá. Prichádza potichu, často v bežnej vete, ktorá znie úplne nevinne: „Veď dobre, nech sa má. Ale prečo práve on?“

V skutočnosti je v tej vete ukrytá podmienka. Nie prianie dobra, len tolerancia. A tá trvá len dovtedy, kým sa ten druhý nedostane o kúsok vyššie. O jeden krok. O jednu výplatu, dovolenku, benefit, slobodnejší život. A tzv. „traviči studní“ toho hojne zneužívajú. Živia frustráciu, jemne ju posúvajú správnym smerom a rozdeľujú spoločnosť presne tam, kde je najzraniteľnejšia.

Mnohí z nás sa totiž nemusia mať lepšie. Im stačí, že sused sa nebude mať lepšie než oni. A ideálne, keď sa bude mať o niečo horšie.

Čo je marginálna závisť (snaha o ľudské pochopenie)

Marginálna závisť nie je o tom, že chceme cudzie auto, dom či život. Je to závisť s malým dosahom, ale dlhým trvaním.

Nezávidíme milióny. Nezávidíme tým hore. Tí sú príliš ďaleko. Závidíme tým vedľa nás. Tým, ktorých stretávame na ulici, v práci, v obchode.

Marginálna závisť funguje ako tichý vnútorný účtovník:

• sleduje, kto má o trochu viac,
• komu sa zadarilo,
• zapisuje si, kto „nemal mať toľko šťastia“,
• a s úľavou škrtá, keď niekto zakopne.

Nie je v nej radosť. Len krátke uvoľnenie vlastného napätia.

Slovensko ako ideálne prostredie

Sme malá krajina. Všetko je blízko. Aj úspech iných. A blízkosť robí veci osobnými.

Ak budeme pátrať po koreňoch, zistíme, že máme historickú pamäť rovnosti, kde vyčnievanie nebolo výhodou. Skôr rizikom. Máme slabú dôveru v systém, ale silnú potrebu spravodlivosti – aspoň tej pocitovej.

A tak sa vytvoril zvláštny spoločenský kompromis:

Nemusíme sa mať dobre.
Hlavne nech sa sused nemá výrazne lepšie.

Prosperita sa toleruje len vtedy, keď je anonymná. Keď má tvár, začína prekážať.

Keď rozum ustúpi emócii

Marginálna závisť má jednu nebezpečnú vlastnosť. Postupne vypína racionálne uvažovanie.

• Človek sa prestane pýtať: „Pomôže mi to?“
• A začne sa pýtať: „Ublíži mu to?“

A v tej chvíli je schopný podporiť čokoľvek. Aj rozhodnutia, ktoré poškodia jeho samotného, lebo pocit zadosťučinenia je silnejší než akákoľvek racionálna úvaha. Človek vlastne poškodzuje seba a vlastné záujmy len preto, že potrebuje poškodiť niekoho iného.

Nie je to hlúposť. Je to únava. Únava z pocitu, že sa človek točí v kruhu, zatiaľ čo niekto vedľa neho sa pohol dopredu.

Radosť z pádu ako náhradná výhra

Marginálna závisť mení pády iných na malé osobné víťazstvá. Nie preto, že by prinášali skutočnú radosť, ale preto, že vracajú rovnováhu.

Keď niekto zlyhá:

• „No vidíš.“
• „Ja som to hovoril.“
• „Aspoň že tak.“

Na chvíľu je pokoj. Na chvíľu netreba riešiť vlastný život.

Lenže každý pád, ktorému tlieskame, posúva hranicu kvality života nižšie. Až kým sa pod ňou neocitneme všetci. Neprajnosť podporuje aj tichú neznášanlivosť. A tak keď som sa pred 6 rokmi pýtal ľudí, či pôjdu na túru, bežná správa znela:
"Idú aj oni? Tak ideme aj my."

A dnes?
"Idú aj oni? Tak my nejdeme."
Spoločnosť sa stále viac polarizuje a rozdeľuje.

Sarkazmus reality

Nie sme proti úspechu. Sme proti úspechu, ktorý vidíme z okna. Slobodu, vzdelanosť a nezávislosť obdivujeme v knihách a filmoch. V realite ju považujeme za podozrivú.

A solidaritu máme radi – pokiaľ nás nestojí konfrontáciu so sebou samými.

Vraj.

Ako z marginálnej závisti von

Z marginálnej závisti sa nedá vyskočiť jednou vetou ani motivačným citátom. Dá sa z nej len pomaly vystúpiť.

Začína to drobnosťami:

• priznať si závisť a neprajnosť bez hanby
• prestať sledovať životy iných ako mierku vlastnej hodnoty
• vnímať cudzí úspech ako dôkaz možnosti, nie ako ohrozenie
• menej komentovať, viac premýšľať, poučiť sa a pracovať na sebe

A hlavne vymeniť otázku: „Prečo on?“ za otázku: „Čo vlastne chcem ja?“

Ticho na záver

Marginálna závisť nie je dôkaz zlého charakteru. Je to signál strachu, únavy a nenaplnených ambícií. A možno platí, že:

keď prestaneme sledovať, kto padá, začneme si konečne všímať, kam kráčame.

Príspevok Marginálna závisť: naozaj nám stačí, že sused sa má horšie? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.