Col d’Izoard (2,360 m) je horský priesmyk v Alpách v departmente Hautes-Alpes vo Francúzsku. V lete je prístupný po ceste spájajúcej Briançon na severe s údolím Queyras, ktoré končí na juhu v Guillestre. Tesne pod vrcholom priesmyku do Queyras sa nachádza jedna z nafotogenickejších oblastí Álp známa ako Casse Déserte.
Col d´Izoard a TdF
Legendárny priesmyk Col d´Izoard je kráľovstvom zvetraných skál a mesačnej krajiny. Okrem toho, že vytvára jedinečné dramatické pozadie pre Tour de France ho často nájdete aj v kultových čiernobielych fotografiách Francúzska.
Priesmyk je od októbra do začiatku júna uzavretý.
Cez Col d’Izoard išla Tour de France od roku 1922 už 34x. Na vrchole priesmyku sa nachádza malé cyklistické múzeum s pamätníkom Coppiho a Bobeta.
Výstup z Briançonu
Pri prvom výstupe sme štartovali až z talianskej Bardonecchie. Už pod Izoardom v Briançone sme mali prvé stovky metrov cez Col de l’Echelle dávno nastúpané. Zhltli sme ho ako malinu.
Col d’Izoard z Briançon
Cesta na Col d’Izoard z Briançonu je síce dlhá, ale vcelku pohodová. Neprekvapia vás žiadne neočakávané stúpania. Cesta prechádza dolinou s krásnymi francúzskymi usadlosťami, ale na Casse Désert sa táto strana svojou civilizovanosťou (najmä v spodnej časti) nechytá.
Všetko sa mení po priblížení k hrebeňu. To už je pastva pre oči. Tiež kopec srandy, ak sa zastavíme po zostupe na skvelý sendvič a Vilko si pri stole uvedomí, že hore v priesmyku nechal svoje fungláče Bianchi brýle.
Kde sú brýle? No hore.
Špekulácie a výhovorky, kto pre ne hore druhý krát vybehne prinesú kopec kreativity a humoru. Našťastie sme Homo Sapiens „človek rozumný“ vybavený mobilom. Stačí jeden telefonát fotografickým opozdilcom a brýle sú zachránené. Boli na svojom mieste, čo by sa na Slovensku asi nestalo. Aj bageta a pivo hneď lepšie chutí. Na záver zhltneme ešte raz prechod cez Col de l’Echelle a sme v hoteli pod sprchou.
Col d’Izoard z Guillestre
„Nevinný som prišiel do väzenia, nevinného ma mučili, nevinný musím zomrieť. Pretože ktokoľvek sa dostane do väzenia pre bosorákov, musí sa stať čarodejníkom, alebo ho dovtedy mučia, kým v hlave niečo nevymyslí a – Bože zľutuj sa – on si spomenie na niečo. (…) Teraz, moje najdrahšie dieťa, ti tu predkladám všetky moje činy a priznanie, pre ktoré musím zomrieť. A sú to všetko číre lži a výmysly. A tak mi Boh pomáhaj, pretože toto všetko som bol prinútený povedať pod hrozbou ďalšieho mučenia, ktorým som už prešiel. Pretože sa nikdy nevzdajú mučenia, kým sa človek neprizná; hoci pobožný, musí byť bosorák. Nikto neunikne, aj keby bol gróf.“
Bamberské procesy otriasli svetom a výstup na Col d’Izoard z Guillestre cez priesmyk Queyras a Casse Déserte priniesol zopár životných zážitkov a tortúr aj mne.
Už deň pred vstupom do priesmyku som si načítal, že práve Chatteau Queyras bolo nechvaľne známe utajenými inkvizičnými procesmi a mučením čarodejníc. Ćosi ako naše Čachtice. Predstavivosť pracovala ihneď po vstupe do jedného z najkrajších cestných kaňonov. Idem osamotený. Zprava vysoká skalná stena, zľava priepasť lemovaná kamenným obrubnikom, tunely, mosty, priechody, nikde živej duše. Dostať sa sem v stredoveku by som nechcel. V tejto uzavretej rokline sa asi žiadna obeť pomoci nedovolala.
Tortúra okolo Arvieux
Až po odbočku na Casse Desért to bolo len o krásnych výhľadoch a mojej predstavivosti. Aj po dedinku Arvieux to išlo v pohode. Až tam som si uvedomil, že stále šlapem niekoľko kilometrovú priamu čiaru so súvislým stúpaním okolo 10%. V diaľke nad ňou stena lemovaná strmými ale milosrdnými serpentínami, ktoré cyklistu cez Casse Désert dostanú až hore, do výšky 2360 m n.m.
Je to o hlave a tam tá hlava začala pracovať. „Prečo to vlastne robím?“ Keď si začnete klásť podobné otázky, morálka, výkon aj kadencia idú dole. Navyše keď okolo vás prefrčí tímove auto SKY EUROPE, v ňom megafónom pokrikujúci tréner a za ním zo dvanásť vysmiatych juniorov makajúcich ako jeden stroj, ste v prdeli. Asi vrchári. Je očividné, že ich celková hmotnosť je menšia ako váha môjho brucha. Čo vám poviem obleteli ma ako malinu a ja…. 34/27…. Už nebolo kam prehadzovať. Len útrpne pomaly ťahať nahor.
Celý úsek až pod serpentíny som pretrpel. Možno tie čarodejnice ktoré v Queyras upaľovali mali radšej mučiť týmto cyklovýstupom.
Casse Désert
Väčšina neskúsených cyklistov sa zľakne keď vidí nad sebou naskladané serpentíny. Ale opak je pravdou. Vyhrali ste. V zákrutách si vydýchnete a získavate nádej že to dáte.. Nič nie je horšie, ako keď vidíte rovnú lajnu strácajúcu sa na horizonte a značku s označením „POZOR 12%+“. Tomu ja hovorím od výstupu cez Queyras cyklistické peklo.
Keď konečne prídete na Casse Désert zrazu je všetko inak. Tá scenéria vás za všetko strádanie tisícnásobne odmení. Navyše máte dôvod zastaviť. Veď: „Aké krásne panorámy. Skvelé foto.“ 🙂
Col d’Izoard: sme hore aj z druhej strany
Trasa z Guillestre dala rozhodne viac zabrať. Ponúkla však aj oveľa zaujímavejšie scenérie.
Lunárne scény z Case Desért sú len sladkou odmenou za cyklovýšľapom.
Col d’Izoard MTB
Zážitkovou slabinou cestného bicykla je jeho obmedzenie asfaltom. Ak si v balíku a šlapeš v pekelnom tempe do kopca, na okolitú prírodu veľa nemyslíš. Je málo pravdepodobné že by si sa zastavil a v tých tretrách s kopytami zišiel z cesty a vychutnal si prírodu Casse Déserte.
A preto človek nohami krútiaci vymyslel singletraily a MTB. 🙂
A nemožno povedať, že by tých trailov v oblasti Queyras bolo málo. 🙂
