Ak to chcete pekne po poriadku: 1. časť reportáže Ćierna Hora Albánsko tu
Deň štvrtý – návrat z Albánska
Ráno som sa prebral o pol siedmej a šiel som skontrolovať bicykle na terase a aktuálne počasie. S úžasom som zistil, že ženská posádka už z izieb zmizla a vyrazila na cestu. Tak sme sa pobalil a po siedmej vyrazili postupne za nimi. Stúpanie napriek obavám ubiehalo úplne v pohode, a s malými prestávkami a fotením sme už okolo jedenástej boli na vrchole u známej domácej kuchárky z predošlého dňa.
Dnes nám už stačilo tekuté osvieženie, dostali sme tiež za pohárik domácej rakije a vyrazili sme smerom ku Cristianovi.
Ten samozrejme čakal pri ceste a hneď nás stiahol k nemu domov.
Domáca káva, pohárik rakije a dokonca aj nejakého lokálneho energetického nápoja Pitbull, darovali sme mu slovenskú vlajku a zistili, že má 17 rokov, po anglicky sa naučil na letnom kurze, a život je tam ťažký. Chovajú včely, ovce aj kravy, v lete narobia zásoby a v zime napadne až do 2 metrov snehu a zvyčajne od novembra do mája bývajú odrezaní od sveta a nechodia ani nakupovať. Vyplatili sme mu nejaké eurá za pohostinnosť, požičal som mu na prevezenie môj bicykel, vymenili sme si kontakty na Facebook a vydali sa smerom k ďalšej dedine Vermosh, kde nám miestny ukričaný pán srandista uvaril polievku a čerstvú rybu.
Samozrejme ja som si urobil ešte pár kilometrov navyše až do doliny smerom k hraniciam, kde už skončila asfaltová cesta, a k posledným domom sa šlo cez kamenné koryto rieky, kde už teplota atakovala 40 stupňov. Otočil som to hlavne keď som videl rozstrieľanú značku a zrúcaniny domov.
Na konci výletu pred prekročením hraníc náš ešte čakal rieka Vermosh, a samozrejme kúpanie znova v ľadovej vode.
Po prechode hraníc bolo slnko stále vysoko na oblohe, väčšinu kúpajúcich som zanechal za sebou a tak som sa rozhodol ešte dobehnúť trasu zo včera a vybehol som do doliny Grebaje, pozrieť si miesta, kde sa turisti vybrali pred albánskym výletom. Dostal som sa po rampu, kde sa vyberal poplatok za vstup do národného parku. Keďže pán bol neoblomný a nechcel ma pustiť bez platenia, ďalej som nešiel a ten kilometer trasy ďalej som obetoval.
Celkový sumár za deň: 66 km a nastúpané 1800 m.
Deň piaty – Hridsko jezero vs. Katun Road
Aj tento deň sme sa rozdelili na dve partie. Jedna sa na naše odporúčanie rozhodla absolvovať výjazd smerom k Hridskemu jezeru. My traja, čo sme jazero videli v druhý deň sme z mojich plánovaných trás vybrali poslednú dlhšiu – Katun Road. Prvých 13 kilometrov do mesta Plav sme mali spoločných, tam sme sa rozdelili a my sme chvíľu pokračovali po hlavnej ceste, aby sme po pár kilometroch odbočili na bočnú asfaltku s minimom dopravy smerujúcu do Čakor Pass smerom ku kosovským hraniciam.
Nekonečné ale pomerne mierne stúpanie 20 kilometrov sa krútilo dolinou a postupne sme pár dlhými serpentínami dosiahli najvyšší bod asfaltky. Podobne pekné serpentíny 11 kilometrov viedli na kosovskú stranu, ale tento smer sme nemali v pláne.
Po oddychu a darovanom pive od miestneho turistu sme pokračovali ďalej na hrebeň, najskôr obzrieť sedlo a výhľady na Kosovo a následne už po značenej Katun Road. Mierne stúpania a klesania nás viedli kamennou cestou s úžasnými výhľadmi.
V týchto výškach sme stretali kopec nákladiakov, ktoré navážali kamennú drť a vytvárali tak ďalšie cestičky. Značenie v teréne síce nie je ideálne, ale po 12 kilometroch jazdy po hrebeni sme začali klesať cez pasienky a salaše, a nakoniec prudkým klesaním cez les sme sa vrátili na asfaltovú cestu v doline pri osade Velika. Čakal nás už len presun naspäť do mesta Plav na obed (najlepšie cestoviny), a následne do hotela v Gusinje. Partička z jazera dorazila až dve hodiny po nás, po tme, užili si na rozdiel od nás aj kúpanie v jazere.
Celkový sumár za deň: 91 km a nastúpané 1900 m.
Deň šiesty – krátka cyklocesta-necesta
Posledný deň výletu, z hotela sme chceli odísť do 12:00 a tak na poslednú jazdu nám ostali len 2 hodiny. V mojom zozname trás zostala posledná na blízky kopec Bor, ale na prevýšenie 800 metrov na 8 kilometrovom úseku sme si už netrúfli, a keď som dodatočne videl fotky z vrcholu, tak aj ľutujem, že som si ráno neprivstal a nevyšlapal aj tento kopček. Nakoniec sme teda šli preskúmať asi 20 kilometrovú trasu v doline. Začiatok smeroval k albánskym hraniciam a tesne pred hranicou sa trasa točila doľava naspäť do Gusinje. Colníci nás ale nechceli na cestu pustiť a tak sme ich museli pár minút presviedčať a uverili až keď som im na mobile ukázal trasu v mapy.cz a sľúbili sme, že naozaj nejdeme do Albánska 🙂
Samozrejme trasa v teréne nebola vôbec značená a stratili sme sa v kamennom koryte rieky už po 500 metroch po prvom brode, ked sme podľa mapy smerovali do Albánska. Väčšia časť partie sa tak radšej vrátila na asfalt alen vo dvojici sme sa snažili bojovať a hľadať cestu. Nakoniec to skončilo preskakovaním troch ostnatých plotov, a jednej zamknutej brány, kým sme sa dostali na kamennú cestu a neskôr asfaltku smerujúcu späť do mesta. Túto trasu teda neodporúčam 🙂
Celkový sumár za deň: 17 km a nastúpané 100 m.
Presne podľa ranného plánu sme o 12:00 vyrazili na cestu domov, a tá bola znova zážitkom. Postupne sme zdolali niekoľko parádnych kopčekov, kopec tunelov a obdivovali postupne štíty Čiernej Hory. Míňali sme tiež Durmitor, Plavské jazero, spravili si prestávku v kempe rieky Tara a plánovali tak dovolenku v tomto regióne na budúci rok.
Odkazy
