Na Jamské pleso cez Štrbu vlakom ZSSK

by

Na Jamské pleso sme sa rozhodli ísť zo Štrbského plesa. Dôvod bol prostý. Keďže sme boli na cyklo-expedícii, chceli sme vyskúšať, ako si TEŽ (Tatranské električky a zubačky) poradia s elektrobicyklami. Presun bol tentokrát krátky. Rýchlikom z Ružomberka na Štrbu, kde je prestupná stanica na zubačku na Štrbské pleso.

Zubačku, ktorá chodí v hodinovom takte som práve zmeškal. Hodina prestoja ubehla na stanici ako voda. Zisťujem, že v priestoroch horného poschodia je aj turistický ubytovňa. Dobré vedieť. Skvelé kultové miesto na pobyt. Po zakúpení lístka a pristavení zubačky som iniciatívne naložil bicykel do temer prázdneho vozňa. Hľadať miesto na odkladanie bicyklov v klasických historických vozňoch je naivné. Zabral som tri stoličky. Vozeň sa pomaly zaplňoval. Ľudia si nemajú kam sadnúť a ja s bicyklom okupujem tri miesta. Prichádzajú stále ďalší a ďalší. Vidím ďalšieho cyklistu. Neviem, kam nastúpil.

V Tatranskom Lieskovci pristupujú ďalší turisti. Hlava na hlave. Som rád a s pocitom viny že na Štrbskom plese vystupujem. Až tu sa dozvedám, ako to treba robiť. Ochotný vlakvedúci odloží bicykel v manipulačnom priestore prevádzky. Zubačka je v svojom historickom „looku“ nádherná. Niekde som čítal, že ju chcú modernizovať Bude jej škoda. Je krásna, čistá má patinu a nič jej nechýba. A turisti si ju vážne užívajú.

Štrbské pleso je taktiež prestupnou stanicou. Na všetky Tatranské električky. Práve vďaka nim sú Tatry mimoriadne dostupné pre turistov bez auta. A majú recht. Autá do Tatier nepatria.

Trochu sa povozím po Štrbskom plese. Prichádza najťažší bod dnešného dňa. Musím niekde na pár hodín odstaviť bicykel a niekoho uprosiť aby ho postrážil. Darí sa to na tretí pokus u lokálneho stánkara predávajúceho ovčie rúno a suveníry. Stojí ma to jedno pivo. Vďaka Janko. 🙂

Ďalej už iba po svojich. Vďaka Locusu nachádzam temer ihneď nástup na turistický chodník na Jamské pleso (1447 m.n.m.) Pôvodne to mal byť až Kriváň, ale dnes to nedávam. Výstup je vcelku nenáročný. Krásna túra k limbovému háju vedie po pohodlnej tatranskej magistrále. V okolí Jamského plesa je tiež naučný chodník Rakytovské plesá. Po kalamite z roku 2004 tu vďaka Nadácii Ekopolis vznikla cesta, ktorá umožňuje návštevníkom hôr poznať dopad kalamity s odstupom času na tatranský les. Prechádzka po 4,5 km dlhej ceste zaberie ďalšie dve hodiny, ktoré nemám.

Okolo mňa sa pohybujú davy turistov, ale kupodivu, čím idem ďalej, tým ich ej menej. Žeby niekde mizli? V nejakej Trhline? 🙂

Po 3 hodinách hodiny som späť na Štrbskom plese. Beriem bicykel a spúšťam sa dole. NIe však na Štrbu ale odbočkou na Podbanské a Tichú a Kôprovu dolinu. Chcem si len tak bajkom preletieť môj budúci cieľ.

Vysoké Tatry sú krásne. Najkrajšie na jeseň. Keď máte čas stráviť to aspoň niekoľko dní. Tatranské magistrály poskytujú fantastické výzvy a výhľady. Bohužiaľ v minimálne miere pre cyklistov. Tatranské chodníky patria vibramám. Aj preto sa sem každoročne vraciame.

Unavený a plný zážitkov. Sedím na stanici Liptovský Mikuláš a čakám na vlak. Nakladám bicykel do vozňa. Cestou späť zaspím. Zabudí ma až pred desiatou poklepanie výpravcu. „Vstávajte. Sme na Vinohradoch.“ Milý. Poprosil som ho o to. Vystupujem temer za tmy. Opäť víkend plný zážitkov za nami.

Už pred rokom sme skúsili otestovať jednodenný cyklovýlet Bratislava – Sliezsky dom. Dá sa to. Ale nieje to ono. Jeden deň je na Tatry veľmi málo. Aj víkend je málo. Týždeň by bol akurát.

Tak neváhajte. Sadnite na vlak a hybaj do Tatier. A ak nechcete prísť  o nervy, a chcete skutočne niečo zažiť, auto nechajte radšej doma. 🙂

coverphoto Jamské pleso bigstockpohoto, sheepyhobbit

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *