Bajkom okolo Sitna, v noci na Sitno a druhý deň Javorina. To bolo v pláne. Počasie a neprajné živly však môžu všetko zmeniť.
Prvá zastávka – Outdoorkemp. Bez čelovky nočný výstup v hore nedám. Outdoorkemp nesklamal. Po polhodine odchádzam s 2 sek. rozkladacím stanom, nafukovacou karimatkou, funčkným tričkom, fukerkou, ponožkami, trenkami, plavkami a … samozrejme s funkčnou čelovkou. Milujem navigáciu, hlavne ak na nej nastavíte najkratšiu trasu. Zo Žarnovice cez Hodrušu, to som chápal. Odbočku na Kopanice už menej, na cestu (ak sa to dá nazvať cestou) č. 2520 však určite nezabudnem. Ak chcete preveriť v okolí Štiavnice svoje fyzické možnosti, určite si dajte Sitno so Svätého Antona. Ak vám je málo pridajte Žibritov smerom na Krupinu. Ak však chcete skutočne oceniť kvality Štiavnických kopcov a celoodpruženého horáku, dajte si asfaltku 2520. Neuveríte.
Piatok 11,40 Počúvadlo, iba 33 stupňov a ani mráčika
Mám jasný plán, krátky cyklovýlet, podvečer kúpanie, nejaké pivko a o polnoci výstup na Sitno. Na jeden deň stačí. Netreba to preháňať. Vyrážam smerom na Štiavnicu a spúšťam sa do Antona. Hovädzí vývar v Antolskom mlyne vždy poteší. Aj sa ma pýtajú, či som normálny v tomto teple bicyklovať. Vravím: „To dám.“ Zalievam pitný režim jedným pivkom a vyrážam na Žibritov. Túto cestu sme objavili už minule. Krásne 17 percentné stúpanie nás preverilo už vtedy. To sa však nepribližovala okolitá teplota bodu varu. Som na vrchu. Prvých 30 km za mnou a zo mňa leje ako z pretlakového hrnca. Tipujem, že už mám tak o kilo menej. Spúšťam sa, zatiaľ nie na duchu. Ďalších 15 km nádherný padák na Krupinu. Som v centre. Nikde nikoho, iba ovzdušie od teploty úplne kmitá. Dopĺňam vodu a pálim ďalej na Bzovík. Je niečo po jednej a teploty začínajú kulminovať. Vidím tabuľu. Ovzdušie 38, Asfalt 53. Paráda. Dáme Bzovík. Na odbočke opravujú cestu a kolesá sa mi lepia do čerstvého asfaltu. Radšej to vzdávam, dám bajk na plecia a pokračujem chvíľu na pešo. Hore, dole, hore, dole, hore, dole, aj tak by sa dala definovať Krupinská vrchovina. Z diaľky to vyzerá ako rovina, my GPS-kári však vieme svoje. Cieľ Senohrad (vstupná brána na Lešť) je temer vo výške Banskej Štiavnice.
13,50 WTF. Sku… teplo. Ani lístok sa nepohne. Prečo ma začína bolieť hlava?
Bzovík na dohľad. Váham pred krčmou, či to nezastaviť a nevykašľať sa na to. Plán som však rozkecal viacerým. Budem iba na smiech. Doťahujem pred bránu. Ako obyčajne – zavreté. Bzovík som navštívil v priebehu 40 rokov 3 krát. Vždy bol zavretý. Stretávam holandský pár, ktorý evidentne nechápe, kde sa tu vzal. Bývajú na Lazoch a chodia sem každý rok. Je tu krásne, neturisticky, divoko. Každoročne sa vracajú. Chápem. Cvaknú ma, nech mám alibi, ešte ich pošlem na nočné Sitno a padám ďalej. Nohy sa však stále ťažšie krútia. Všetko okolo mňa kmitá. 38 to istí. Žeby som bol smädný? Odbočujem. Ak tam raz pôjdete a budete mať dosť, nech vás ani nenapadne odbočiť na Mladonice. Sú Dolné a Horné. A vedia prečo. Trikrát zostúpam o dvesto metrov a trikrát sa vyšplhám o dvesto metrov. 12%. Výškovo som tam kde predtým, ale úplne grogy. Vážim tak o 3 kg menej. Leje zo mňa. Krása Krupinskej vrchoviny spočíva v tom, že tu nie sú žiadne lesy. Nie je kam sa skryť. Dostávam paniku. Všetky studne vyschnuté. Všetci obyvatelia niekde zalezení. A ja som smädnýýýýýýýýýýýýýý.
Až v Hornej Mladonici stretám živú dušu. Pýtam vodu. Jasné, vidia, že ide o život. Ochotní priatelia do mňa nalejú hneď za dva panáky. Márne sa vzpieram, že nemôžem. Musím. Dávajú mi medokýš. Riadny čistý tečie z jedinej studne v centre dediny. Nechcem? stačí sa vrátiť o 100 metrov nižšie. S hystériou odmietam. Potom, ako som vypil dva a pol litra vody v priebehu 5 minút sa pýtam na cieľ. Senohrad. Potešia ma. „Už nie ďaleko, tamodiaľ nejakých 7 km, furt len do kopca, do kopca…“ Začínam na sebe badať príznaky šialenstva. Vyrážam. Toto nemusím počúvať. Zatnem zuby a šlapem.
14,20 Nad Senohradom. Miesto, kde sa spája hlavná cesta, s tou mojou. Romantickou.
Ako obyčajne centrum Senohradu je v päťdesiat metrov hlbokej diere. Stačí mi odfotiť tabuľu? Alebo sa hrdinsky spustím a naspäť to znovu vylámem. Kopce a 37 stupňov nejdú k sebe. Už mi je všetko jedno. Padám dole, ku kostolu. Tu stretávam troch mládežníkov, maďarských cyklistov. Idú ako rybári. Na ťažko. A majú evidentne dosť. Lámanou angličtinou hovoria, že dali 40 km, ale tu už končia, že v tomto teple sa nedá. Premýšľam nad ich zdravým rozumom. Ja už mám 50 kilákov, niečo cez 800 výškových a raz toľko pred sebou. Že by som to nočné Sitno vzdal? Dopĺňam pitný režim a v polohalucináciách vyrážam naspäť. Božia cesta. 30 km do Hontianských Nemiec iba dole kopcom. Tak toto ma prebralo. V Diviačom dám maďarský guláš. Sála zo mňa teplo ako z kvalitných akomulačiek. Bolí ma hlava, ksicht mi horí, ruky mi horia, telo mi horí. A ja mám pred sebou Prenčov, Chlastavu, Badín a ako návdavok Počúvadlo. Hlava vo chvíľkach racionálnych úvah hovorí: „To v tomto nedáš. Máš úpal. Si hotový.“ Nebudem to naťahovať. Do Prenčova do pohody. Finálny očistec nastal pri kopcoch na Chlastave. Pôvodný plán 5 hodín na peknú cyklotúru som trochu prešvihol. Po 7 hodinách dorážam k posledným zákrutám Počúvadelského jazera. Posledné metre ani nevnímam. Bicykel v 5% svahu už len tlačím.
Parkovisko. Auto. Krčma. Pivo a voda.
Keď som sa praštil do jazera, voda hneď klesla o pol metra. To ako zasyčala a vyparila sa pri styku s mojou hlavou. Dávam skvelo vychladenú dvanástku a znova skáčem do vody. Postupne sa schladzujem. Fajn. Už len to nočné Sitno a zajtra (podľa plánu) Javorina. Na večer som pripravený. Rozťahujem svoj 2 sec. stan, nafukujem karimatku a dávam na polnoc dva budíky. Bol by prúser nočný výstup prespať. Budím sa o jedenástej. Prvá búrka a mne tečie do stanu. Všetko je mokré. Čítam návod a v ňom, že sa oplatí stan aj zazipsovať. Božia búrka. Mám alibi prečo ostať ležať v stane. Veď zajtra. Zajtra. Prestavujem alibisticky budík na 01:00 – posledný termín výstupu. Prichádza druhá búrka. Ešte lepšia. Toto nedám. A každý to musí pochopiť. Keď tu šramot povedľa stanu. Niekto tu očuráva peň stromu. Vykuknem von a les plný čeloviek. Tak oni to fakt nevzdajú? Vstávam, hrdinsky sa prezliekam a štartujem. Som nejaké béčko? Keď oni, tak ja tiež.
01:00 Nočný výstup na Sitno
1,6 km trasy a 360 metrov prevýšenia. Aspoň toľko napočítal Garmin. To prevýšenie je brutál. Noc je brutál, najmä keď nevieš, čo ťa čaká. Míňam skupinku s vyvrtnutým členkom. Volali hasičov. Treba nosítka. Pokračujem. Zbadám zostupujúci premočený párik s panikou v očiach. Netrúfajú si pokračovať. Idem hrdinsky ďalej. Za studničkou začínam tušiť ľudské bytosti. V diaľke sa mihajú svetlá. Som sám. A tu, na rovinke ten najkrajší pohľad na spln mesiaca a rozsvietenú vežu. Nádhera.
Už je dobre. Už som doma. Volím najkratšiu cestu po drevených schodoch. Naposledy ich opravovali asi za sociku. Všetko je vlhké, všetko sa kĺže. Dobieham skupinku predo mnou a už sme na planine. Chata Andreja Kmeťa svieti. Adrenalín to zariadil. Po únave ani stopy. Bratám sa, socializujem, skvelá kapustnica a dvanástka to istia. Stretlo sa nás tu vyše stovky. Po zemi spia unavené deti, psy a my počúvame prednášku o histórii Sitna.
03:00 o Sitne
Sitno malo tri významné obdobia. Tou najstaršou dochovanou je hradisko z doby bronzovej. Archeologické nálezy sa riešia dodnes. Najvýznamnejšiu úlohu malo Sitno počas tureckých vojen. Vďaka Sitnianskemu strážnemu hradu a okolitým vartovkám nebola Štiavnica turkami nikdy dobitá. Počas Rákoczyho povstania zobral hrad za svoje, Keď ho vyhodil do vzduchu sám revolucionár Ferenc. Novodobú históriu Sitna začal písať až Andrej Kmeť, farár a nadšenec, ktorý sa pričinil o vznik turistiky na Slovensku. Posunul oslavy pohanských zvykov, pálenie jánskych ohňov a začal slúžievať omše priamo pod krížom na Sitnianskom brale. Hovorí sa, že každý Slovák by mal aspoň raz za život Sitno navštíviť.
04:20 Svitanie
Namiesto prvých lúčov vnímame skôr oblaky a zúrenie bleskov kdesi nad Poľanou. Aj to ponúkne počasie. Chytáme gitaru a v rannom vzduchu plynie Nohavicov Darmodej. Beháme po pláni. Fotíme čo sa dá. Vyšľapneme na rozhľadňu a pomaly sa každý poberá dole. Krásny zážitok. Tá istá cesta sa svetla už nieje tá istá. Postráda mystiku ticha, noci a chvíle. Pred šiestou stojím pred mojim premočeným 2 sekundovým stanom a robím rýchle rozhodnutie. Hádžem všetko do auta a vyrážam na chalupu. Trochu sa prespať. Prebúdzam sa až podvečer. Na Veľkú Javorinu ani pomyslieť. Ak mi niekto povie, aby som si sadol na bicykel, hodím po ňom sekeru. Snáď zajtra.
Finálne priznanie. V sobotu som naozaj vymäkol. V nedeľu síce sadám na bicykel a trielim na Starú Turú, ale už dopredu viem, že Javorina dnes nepadne. Spolčilo sa proti mne temer všetko. Hlava hovorí: „V tomto teple sa nedá. Pred dovma dňami si sa temer uvaril“. Nohy hovoria tiež dosť. Nie a nie ťahať. A k tomu Ignác, ktorý volá, že asi bude pršať. Skvelé alibi. Skvelá výhovorka. Dávam rovinky, na to si ešte trúfam a večer je predsa Slovensko – Nemecko. A my už vieme, že ani tam to moc slávne nedopadlo. Tak Javorina najbližšie.
A na záver ako obyčajne niekoľko poučení:
- Ak vám niekto v 37 stupňovej teplote hovorí, že bicyklovať cez obed je hlúposť, verte mu.
- Nenamýšľajte si, že ste lepší, ako ste.
- Kto nezbicykloval Štiavnické kopce, ten nevie čo je to bicykel, a
- ak si ešte nebol/la na Sitne, tak hybaj hore.
[pt_view id=“ba10204a57″]
