Na Tríbeč

Večer pred …

Sedím nad freemaps a rozmýšľam nad ideálnou trasou. Kam nazajtra? Bicykel? Tenisky? Alebo radšej ruksak, termosku s čajom a dám Tríbeč? S Palom, s Petom, s Hankou? Je vlastne jedno čo, je aj jedno, aké bude počasie. To, čo nie je jedno, je s kým a prečo idem. O kompatibilite skupiny sa už popísalo veľa. Musíme mať vyrovnanú výkonnosť, aby sme sa nečakali. Musíme mať podobné rozmýšľanie, aby sme si rozumeli. Je vzácne nájsť parťákov, s ktorými môžeš kedykoľvek ísť. Ešte lepšie je, ak je to obojstranné. To fluidum vzájomnosti, mentálneho spojenia a spoločných zážitkov, keď si nemusíš s nikým nič hovoriť. Iba idete a čas plynie.

Som rád, že som konečne vypadol z mesta. Tento rok sa už druhý krát snažím spoznať čaro zimy inak. Na hony vzdialené výpredajovým gýčovým reklamám, naháňaniu sa po obchodných centrách za nezmyselne predraženými produktami, preč od trúbiacich áut i agresívneho vynervovaného davu.

Čo budem hovoriť, utiekol som z Bratislavy. Tam, kde som teraz je kľud.

Hrá mi Tom Jones (taká starina, ale vtedy ešte vedeli hrať) svieti sviečka a ja už viem.

Na cesťák nepôjdem. Zas sa budem musieť s niekým konfrontovať, zas si budeme dokazovať. Ani na horák. Mám krásne biele Sidi tretry a škoda ich druhý krát totálne zablatiť. Minulo týždenný zvoz repy v Blesovciach stačil. Zoberiem si palice a dám tú Tríbeč. 10-15 kiláčikov pochodu s pol kilometrovým prevýšením v kľude, hlavne sám. Iba sám so sebou, s Lady (mojim psom na fotke) a svojimi myšlienkami. Veď kedy by som si mal nájsť na seba čas, ak nie teraz? Klásť si tie základné otázky:

Čo robím a prečo to robím?
Mám rád pohyb. Akýkoľvek. Milujem pohyb a som na ňom absolútne závislý, podobne, ako som bol predtým na cigaretách, víne, cukre, gauči, práci, peniazoch… chémia nepustí.
Prečo mám tak málo času na seba?
Lebo sa furt za niečím naháňam, viac než treba. Viac, rýchlejšie, efektívnejšie, … Naháňam sa. A prečo vlastne? Veď človek toho až tak veľa nepotrebuje.
Dá sa žiť aj inak?
Áno, vždy sa dá. Ale ako? A mám na to odvahu zmeniť to?

Kedysi som počul krásny aforizmus o rybárovi, ktorý chytal na hrádzi ryby. Prišiel k nemu manažér a začal mu vysvetľovať, že zabíja cenný čas. Keby zefektívnil ten proces, chytil by viac, zarobil by viac, mal by viac. Mal by vlastných rybárov – zamestnancov, predavačov i peniaze. Keď sa ho rybár spýtal, prečo by to mal robiť, manažér motivačne odpovedal, že by mal more peňazí a bol by pánom svojho času. Potom by mohol robiť čokoľvek. Rybár sa spýtal: „A čo napríklad?“ „No, napríklad chytať ryby len tak“, odpovedá nabudený manažér. Počudovaný rybár odpovedal: „Veď chytám, len tak.“

Keď sme mladí, potrebujeme zarábať. Derieme sa hore, lebo rodina, bývanie, hypotéka, deti, zabezpečenie. Relax, voľný čas, zdravie a kvalita života idú bokom. Niektorým hromadenie majetkov a peňazí udrie na mozog tak, že nakoniec im už nič iné neostane. Velebenie vlastné ega im zostane už na celý život.

Keď ale človeku rodina odrastie a rozíde sa do sveta, potom sú slová ako kariéra a majetok na hovno. Nedajú vám to podstatné: Motiváciu pracovať na sebe. Potrebujete novú výzvu, ideu, nové ciele. Áno. Aj preto behám a bicyklujem. Veľa a rýchlo. V partii sme štyria. Najvyššie alpské kopce ako Stelvio, Mortirolo, Zoncolan, Kitzbuhel Horn, … Dokázali sme zatiaľ zlomiť každú prekážku. Spoločná cena za to, tri zlomené kľúčne kosti, jedno rameno, nejaké lišaje, … 🙂 kto bude štvrtý na rade? Sme vlastne večné deti, ktoré sa ustavične hrajú a niečo si dokazujú.

Nie, toto nemá byť odradenie od športových výkonov. Naopak. Je to hĺbková sonda do myšlienok, ktoré môžu človeku pred trekom behať hlavou. A ešte ten Miles Davis. Zajtra zoberiem ruksak, naplním termosku čajom, obujem nové trekové topánky a vyrazím. Hore na Tríbeč. Krásne štyri hodiny sám so sebou. Tak veľa zdaru priatelia.

Epilóg

Práve sme sa vrátili z 15 km trasy po Tríbeči. Po 8 km som mal byť na vrchole Veľkého Tríbeča, ale našiel som iba ďalšiu tabuľku: Veľká Tríbeč – 8 km. Niekde som asi urobil chybu. Ani Lady (môj pes) si to nevšimla. A je to vôbec dôležité? Skeptik by povedal, že počasie nevyšlo najlepšie. Prvé i posledné tri kilometre sme sa doslova brodili blatom. Ale na to sa môže sťažovať len ten, komu blato vadí. A nám nie. Čím viac zababraný, tým väčšia sranda. Cestou som narážal na lesácke haldy odrezaných zdravých pňov. Kupodivu, padali najmä brezy. Lesáci už asi zistili, že breza v krbe najlepšie horí. Cyklotrasa úplne rozrytá náporom pneumatík roverov a lesáckych mechanizmov. Nad 400 mnm nás čakala už iba mystická hmla a hlboké lesy. Fantastický priestor na objavovanie nového priestoru. Síce nemáš výhľady, ale zato tá atmosféra.

Podobne ako dočista odrovnaná Lady, ležím aj ja unavený ako kôň na gauči a … gaučujem. Tlačím štolu, teplý čaj, liečim otlaky, rozdýchavam únavu. Dnešná hodina pohybu denne bola vlastne 5 hodín.

Kam pôjdem zajtra?

Sedím nad freemaps a rozmýšľam nad ideálnou trasou. Kam nazajtra? Bicykel? Tenisky? Alebo radšej ruksak, termosku s čajom a dám Marhát? Radšej kúsok pobehnem.