Malé Karpaty sú síce, čo do výšky, naozaj malé pohorie (majú iba niekoľko kopcov vyšších ako 700 metrov), ponúkajú však obrovské množstvo krásnych a turisticky ľahko dostupných miest. Výlety v Malých Karpatoch sa dajú naplánovať na celý deň, dokonca aj na viac dní, napr. prechod hrebeňom, ale tým, že sú malé, plnohodnotná túra môže trvať aj iba niekoľko málo hodín.
A presne takéto túry vyhovujú nám – rodine s dvoma deťmi. Ráno, príp. doobeda dokážeme doma splniť niekoľko povinností napr. do školy a potom môžeme vyraziť. Tentokrát sme si za cieľ vybrali Vysokú – druhú najvyššie malokarpatskú sedemstovku.
Vysoká
Na Vysokú (754 m.n.m.) sa dá dostať cestou zo Zochovej chaty, my sme si však vybrali variant z dediny Kuchyňa.
Turistický chodník začína priamo v dedine, my sme si ale chceli ušetriť cestu cez pastviny plné kráv a najmä býkov (už raz som touto pastvinou išla a naozaj to nebol príjemný pocit, keď na mňa zíral domáci býk a ja som netušila, či mu moja prítomnosť vadí, alebo či ma berie na milosť a nechá ma prejsť cez jeho pastvinu). Takže sme autom prešli cez celú dedinu a pokračovali sme ďalej cestou vedúcou popri drevenej ohrade (samozrejme, za ňou boli kravy a býky). Tam, kde sa ohrada končila, bola malá križovatka, z ktorej cesta doprava (označená už ako cyklistický chodník) nás doviedla na Vývrat.
Tu sme zaparkovali (už tu bolo pomerne veľa áut, čo svedčalo o tom, že sa asi viacerí rozhodli zdolať Vysokú rovnakým spôsobom ako my) a mohli sme vyraziť.
Túra na Vysokú
Na Vysokú sa ide po modrej turistickej značke. Nasledujúc ju sme krátkym stúpaním vošli do lesa. Dostali sme sa na lesnú cestu, ktorá voľakedy bola podkladom úzkorozchodnej železnice. Dnes tento fakt dokumentuje len zopár podvalov, ktoré ležia práve na tejto ceste medzi dvoma skalami. Kúsok za nimi lesná cesta pokračuje ďalej, no modrá značka nás nekompromisne z nej odvolala a poslala nás stúpať do kopca. Stúpanie v tejto časti nebolo nejaké prudké a postupne, najprv serpentínami a potom tiahlym traverzom, sme postupovali čoraz vyššie.
Asi po hodine sme zdolali približne 200 výškových metrov, tých ďalších 200 sme mali zvládnuť na oveľa kratšom úseku. Takže sa začalo riadne stúpanie. Napokon sme ho zvládli a odmenou nám bol nádherný výhľad na Karpaty. Vtedy sme si však uvedomili, že nikde nevidíme povestný kríž z Vysokej. Pochopili sme, že náš cieľ sme ešte nedosiahli. To sa však o chvíľu zmenilo. Prešli sme ešte kúsok skalným hrebeňom a už sme ho aj zbadali.
Kríž na Vysokej
Pod ním oddychovalo veľmi veľa ľudí a okolo nich fúkal veľmi silný vietor. Preto sme sa hore ani veľmi nezdržiavali. Urobili sme zápis do vrcholovej knihy, pár povinných foto záberov, ešte trochu sme sa pokochali nádhernými výhľadmi a pobrali sme sa späť tou istou cestou, Cesta dole bola zo začiatku trocha náročná (to, čo sme pred tým tak ťažko naberali, sa teraz tak ťažko schádzalo), ale keď sme zvládli tú najťažšiu časť, všetko už bolo v pohode. Cesta dole ubehla oveľa rýchlejšie a približne o hodinu po tom, čo sme stáli na vrchole Vysokej, sme už boli pri našom aute na Vývrate.
A keďže sme usúdili, že po výstupe na jeden z „najvyšších“ vrchov si zaslúžime odmenu, odviezli sme sa do Kuchyne. Pri priehrade známej svojou zničenou bobrou hrádzou je autokemping, ktorý našťastie fungoval (obmedzenia počas epidémie koronavírusu sa začali uvoľňovať) a mohli sme sa odmeniť teplou kapustnicou a čerstvým chlebom. Na záver nášho výletu táto pochúťka padla naozaj veľmi dobre.
Záverečné hodnotenie:
Ako som napísala v úvode, túra na Vysokú je časovo nenáročná. Cesta z Vývratu až na vrchol kopca trvala cca 1.30 h a naspäť asi hodinu. Spočiatku je výstup nenáročný, záver však už dá trochu zabrať. Keďže to však netrvalo dlho, deti ani nestihli pišťať, že už nevládzu, že ich bolia nohy, či kedy tam už budeme a pod.
Takže aj tento výlet je úplne vhodný pre deti. A že ich tam bolo neúrekom….. 🙂
