Najprv trochu miestopopisu. Na Slovensku máme až 7 vrchov s názvom Minčol.
Minčol môžete nájsť v:
- Bukovských vrchoch (972,2 m n. m.),
- Čergove, najvyšší vrch pohoria (1 157,2 m n. m.),
- Lúčanskej Malej Fatre (1 363,9 m n. m.),
- Oravských Beskydách (1 272,8 m n. m.),
- Oravskej Magure, najvyšší vrch pohoria (1 393,9 m n. m.),
- Oravskej Magure (1 139,3 m n. m.),
- Veľkej Fatre (1 397,5 m n. m.).
Minčol po Žilinsky
My sme sa rozhodli, ako tradične každý rok za posledných päť rokov, zdolať ten náš Minčol v Lúčanskej Malej Fatre. Máme ho najbližšie.
Presedieť Silvester doma na zadku, to by nebolo ono.
Pandémia nám neumožňuje hromadné podujatie, ale individuálny šport je dovolený, ba priam po vianočných obžerstvách až vítaný. Tvoríme štvoritú bublinu – ja, manžel, bratranec Adam a Monika, ktorá mi je sťa sestra. Vyrážame o pol ôsmej, trošku sme si prispali, ale nie zas natoľko, aby sme boli na Minčole poslední.
Počasie nám praje, slnko sa prediera kde tu ponad mraky a pomaly stúpame po modrom značenom chodníku z Višňového v ústrety krajším a lepším zajtrajškom. Po dažďoch je terén rozmočený, blatistý, ale veríme, že hore nás bude čakať aj sneh.
Apropo Višňové
vedeli ste, že prvá písomná zmienka o obci je z roku 1393 a vďaka zázračným uzdraveniam v kostole sa z neho v 17. storočí stalo pútnické miesto? Rozmýšľam a filozofujem nad tým, čo by ma tak uzdravilo, aby ma neboleli nohy a šliapalo sa ľahšie. Čo vám poviem tie dve kilá navyše od Vianoc je cítiť. Zázvorovicu sme nechali doma a tak dospievame k záveru, že čaj by nám mohol vliať potrebnú silu do žíl.
Tento rok ticho
Prechádzame okolo chatiek na Holom dieli. Je tu pusto. Len kde tu jeden – dvaja osamelí turisti.
S minulým rokom sa to nedá porovnať – už od rána hrala harmonika, všade smiech a džavot ľudských hlasov. Pandémia mení plány. Nám to však nevadí – máme radi i samotu a zvuky nedotknutej prírody. Čoskoro zisťujeme, že sú to zvuky Monikinho žalúdku, ktorý si pýta doplniť energiu aspoň banánom. Zastavujeme teda na ceste, ktorá je predzvesťou finálneho stúpania k samotnému vrchu Minčol. My doplňujeme energiu jablkom.
Je zvláštne ako v prírode všetko inak chutí. Jablko, ktoré nám doma ležalo na stole týždeň, je neuveriteľne chutné a šťavnaté na čerstvom horskom vzduchu. Manžel sa s tým nepára a hladný po zážitkoch pojedá aj ohryzok, aby nič nevyšlo nazmar.
Víchrica napáchala škody aj tu v lese, cestou musíme prekročiť, či obísť niekoľko pováľaných stromov. Výhľady a zimná inverzia však za tú námahu stoja. Blato sa pomaly začína meniť kde tu na ľad, kde tu na sneh. To už vieme, že sa blížime k vrcholu. Nasadzujeme mačky (pretože psov sme nechali doma) a sme vďační za turistické palice, ktoré sme si brali so sebou. Opieram sa do palíc a s dušou doslova na jazyku vidím cieľ. Kríž na vrchole Minčol.
Minčol
Všetky turistické trasy na Minčol sú sprístupnené celoročne. Od Moniky sa dozvedáme, že na modrej značke sa nachádza aj neznačená odbočka na útulňu s názvom Konská riť. Vedie k nej nenápadný lesný chodníček.
V okolí Minčola sa počas druhej svetovej vojny odohrali pre jeho strategickú polohu silné boje. Na jeho svahoch, smerom na sedlo Javorina po červenej značke, sú dodnes pozostatky zákopov, ale aj zbraní. V apríli v roku 1945 sa tu vojaci podieľali na ostreľovaní nemeckých pozícií a oslobodení Žiliny. Tak ako v minulosti, i my dnes prežívame krušné časy.
Nech sa v tom novom roku dobre darí
Hoci nie sme ostreľovaní, čelíme hrozbe v podobe pandémie. Čerpajme energiu, silu a vitamíny v prírode aspoň tak, ako len to je možné. Prajme si, aby nový rok bol úspešnejší ako ten predošlý a priniesol nám množstvo krásnych chvíľ. Prajme si, aby sme si odstup udržiavali len od zlého a nie od seba navzájom, aby sa izolácia robila len na starých domoch, a aby slovo pozitívny znamenalo opäť niečo dobré.
PS: Cestou dole nám Adamko ešte predviedol krásneho dvojitého riťbergera na blate a napriek tomu nás manžel nenechal bežať za autom, ale v zdraví nás priviezol zafúľaných, ale šťastných domov… pretože príroda vzťahy utužuje a ľudí uzdravuje.
