Vedela som, že aj v rodnej Bratislave existuje možnosť, ako si poriadne zdvihnúť hladinu adrenalínu v krvi. Netreba cestovať nikam do sveta, aby človek zažil ten opojný pocit napätia, zrýchleného tepu a prekonania vlastných limitov. Len mi trvalo dosť dlho, kým som sa k tomu odhodlala. Skywalk UFO.

Výzvou sa pre mňa stala Skywalk – prechádzka v oblakoch. Ide o adrenalínovú 360° panoramatickú prechádzku po obvode vyhliadkovej veže UFO na Moste SNP, vo výške približne 85 metrov nad zemou.

🎁 Darček pod stromček a rodinná výzva

O tejto atrakcii som sa prvýkrát dozvedela z časopisu. Kým som presvedčila manžela, že toto je pre mňa ten najlepší darček, chvíľu to trvalo – ale napokon som si voucher na Skywalk našla pod vianočným stromčekom.

Keď to zbadala moja dcéra Saška, okamžite chcela ísť tiež. A tak dostala svoj voucher k 14. narodeninám – čo je presne minimálny vek, odkedy je možné túto prechádzku absolvovať (samozrejme, s písomným súhlasom rodiča).

Počkali sme si na letné počasie, voľný termín a v prvú prázdninovú sobotu sme sa vybrali hore. Výťahom z recepcie sme sa odviezli do reštauračnej časti. My so Saškou sme mali jazdu výťahom v cene voucheru, náš sprievodný fotograf si ju doplatil.

Hneď na úvode sme podpisovali poučenia a súhlasy a potom sme sa postavili do radu. Bolo to celkom vtipné – stáli sme tam zoradené ako ráno v potravinách na rožky! Aspoň sme však mali čas odpozorovať, čo nás čaká.

🧗 Prechádzka vo voľnom priestore: Hojdačka, hviezda a naklonenie

Dostali sme špeciálne overaly a bezpečnostné postroje. Ešte jeden hlboký nádych, výdych a cez okno sme vystúpili priamo na úzku rímsu okolo veže. Celý čas sme boli istené dvoma nezávislými systémami na oceľovom lane. Sprevádzali nás dve úžasné inštruktorky, Paulínka a Lenka, ktoré nás neustále povzbudzovali.

Dĺžka okruhu je 60 metrov a inštruktorky nás zastavili na troch kotviacich bodoch, kde sme si mohli vyskúšať adrenalínové pozície:

1. Hojdačka: Hojdanie sa nad voľným priestorom s nohami vo vzduchu. Skvelý štart!
2. Hviezda: Úplné zaklonenie sa dozadu do priestoru. Saška to dala bez zaváhania, ja som sa tohto zážitku dobrovoľne vzdala – až taký adrenalín zasa nepotrebujem.
3. Vyklonenie vpred: Naklonenie sa z rímse dopredu nad Bratislavu. Najprv som si myslela, že to nedám, ale zmobilizovala som všetky sily a nakoniec som sa vyklonila!

Najkrajší zo všetkého bol ten výhľad na celú Bratislavu. Bez skla, bez zábradlia, vo voľnom priestore. Na záver som dostala objatie od inštruktorky a z rímse som vhupla späť do reštaurácie. Ten príval energie po vystúpení z komfortnej zóny bol neskutočný!

🏛️ História Mosta SNP: Vznikol zázrak aj tragédia

Keď stojíte na rímse vo výške 85 metrov, pod nohami nemáte len Dunaj, ale aj kus dramatickej histórie. Most SNP totiž patrí k najfascinujúcejším a zároveň najkontroverznejším stavbám na Slovensku:

• Búranie historického Podhradia: Stavba mosta v roch 1967 – 1972 si vybrala krutú daň. Kvôli nájazdovým cestám padla za obeť podstatná časť historického Podhradia, Vydrica, Rybné námestie a vzácna Neologická synagóga.
• Svetový architektonický unikát: Na druhej strane vzniklo architektonické dielo storočia (architekti Jozef Lacko, Ladislav Kušnír, Ivan Slameň a statik Arpád Tesár). Most SNP je jediným mostom v Bratislave, ktorý nemá ani jeden pilier v koryte Dunaja. Celú oceľovú konštrukciu s dĺžkou 431 metrov drží jediný šikmý pylón.
• Architekt, ktorého nevpustili na otvorenie: Hlavný architekt projektu, profesor Jozef Lacko, sa slávnostného otvorenia v roku 1972 nesmel zúčastniť. Dôvodom bolo, že v roku 1968 verejne odsúdil inváziu sovietskych vojsk.
• Zváračská veľmoc a žiadne nity: Most mali pôvodne stavať Maďari pomocou nitovania. Nakoniec ho postavili československé Vítkovice technológiou zvárania. Zvárali sa aj 5-centimetrové oceľové lišty, čo bol vtedy svetový unikát.
• Tajné potrubie v bruchu mosta: Málokto vie, že vo vnútri oceľovej konštrukcie mosta vedie masívne vodovodné potrubie, ktoré zásobuje pitnou vodou Staré Mesto priamo zo zdrojov v Petržalke.

💡 Praktické tipy pred absolvovaním Skywalku

• Vek a podmienky: Minimálny vek je 14 rokov (do 18 rokov s písomným súhlasom rodiča). Výškové obmedzenie je od 140 cm do 200 cm a hmotnosť do 130 kg.
• Oblečenie: Overal a postroj vám požičajú na mieste. Dôležitá je pevná, šnurovacia obuv (žiadne šľapky ani sandále).
• Počasie: Atrakcia funguje od jari do jesene (mimo zimných mesiacov). V prípade silného dažďa alebo búrky sa termíny presúvajú.
• Sprievod: Ak so sebou beriete fotografa, ktorý neprechádza na rímsu, počítajte s tým, že si musí zaplatiť štandardný lístok na výťah do vyhliadkovej veže.

Príspevok Skywalk UFO: Ako sme sa prešli po rímse Mosta SNP vo výške 85 metrov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sľuby sa majú plniť – najmä tie, ktoré sme dali uprostred preplnenej hrádze, keď sme sa vyhýbali psovi na päťmetrovom vodítku. Minule sme si podali korčuliarov, psíčkarov aj selfie lovcov. Dnes je rad na nás.. Dnes je čas pozrieť sa do zrkadla a priznať si pravdu: My, cyklisti, vieme byť na spoločných trasách rovnakí idioti.

Ak máš na sebe dres vo farbách profi tímu a karbónový bicykel za cenu ojazdeného SUV, neznamená to, že ti patrí vzdušný priestor aj s priľahlým chodníkom. Tu je sľúbené desatoro pre cyklistov, ako prežiť na kombinovaných trasách a nenechať za sebou spúšť, slzy a žaloby.

Desatoro cyklistu na zdieľanej cyklotrase

1. Zvonček nie je hanba (Aj keď máš karbónový rám)

Chápem to. Zvonček váži celých 15 gramov, narúša aerodynamiku tvojho 6-kilového karbónového špeciálu a na predstavu, že by si ho namontoval vedľa cyklopočítača, sa ti vyhadzujú ekzémy. Ale preletieť okolo 80-ročnej babičky v rýchlosti 35 km/h bez varovania je čistý pokus o jej infarkt. Kúp si ten najmenší zvonček na svete, alebo aspoň pol kilometra vopred slušne zakrič „S dovolením!“.

2. Výkrik „ZĽAVAAA!“ z dvoch metrov nefunguje

Ak letíš ako zmyslov zbavený a meter za chrbtom chodca zareveš „ZĽAVAAAA!“, stane sa presne jedna vec: dotyčný chytí paniku, stratí orientáciu a skočí ti presne doľava, rovno pod kolesá. Ľudský mozog v strese nereaguje ako armádny počítač. Ak už musíš kričať, urob to s predstihom, aby mal človek čas spracovať informáciu a neurobiť úskok smrti.

3. Strava segmenty v nedeľu poobede? Zabudni

Ak si myslíš, že nedeľa o tretej poobede na mestskej hrádzi je ideálny čas na prekonanie tvojho osobného rekordu (PR) na lokálnom Strava segmente, mal by si vyhľadať odbornú pomoc. Hrádza v čase špičky patrí rodinám, kočíkom a deťom na odrážadlách. Tvoj virtuálny pohár v mobilnej aplikácii nikoho nezaujíma. Chceš pretekať? Choď na cesty tretej triedy v utorok ráno.

4. Deti sú nevyspytateľné kvantové častice

Keď vidíš pred sebou dieťa, okamžite spomaľ na rýchlosť chôdze. Dieťa na odrážadle sa nespráva podľa pravidiel cestnej premávky. Riadi sa čistým chaosom. V jednej sekunde ide rovno a v druhej sa bez varovania otočí o 180 stupňov, lebo na zemi uvidelo pekný list. Ak ho v plnej rýchlosti trafíš, tvoja morálna aj právna vina bude stopercentná.

5. Laserová šou s 8000 lúmenmi

Máš na riadidlách svetlo silnejšie než reflektor na futbalovom štadióne? Super, aspoň vidíš jamy. Ale ak ho namieriš priamo dopredu vo výške očí, oslepíš každého chodca a cyklistu v okruhu dvoch kilometrov. Sklop ten kužeľ svetla na zem, pár metrov pred svoje predné koleso. Nepotrebuješ rtg-ovať sietnicu mamičkám s kočíkmi.

6. Agresívne lepenie sa na chrbát

Ak ide rodinka vedľa seba a ty sa im zavesíš pol centimetra za zadok a začneš teatrálne a hlasno vzdychať, aký si strašne obmedzovaný vo svojom životnom výkone, si za hlupáka. Uvoľni sa, pribrzdi a slušne požiadaj o uvoľnenie miesta. Slušnosť na slovenskej hrádzi stále pôsobí ako šoková terapia – väčšinou ti s úsmevom uhnú.

7. Chodník v meste nie je tvoja cyklotrasa

„Na ceste jazdia autá a ja sa bojím, tak idem po chodníku.“ Klasická výhovorka. Ak však jazdíš po chodníku pre chodcov, si tam len hosť. Nemôžeš od ľudí vyžadovať, aby ti uskakovali do krovín. Na chodníku jazdi pomaly, ohľaduplne a ak je tam plno, jednoducho zosadni a bicykel tých 50 metrov pretlač.

8. Frajerina so šmykom na štrku

Zastaviť tesne vedľa skupinky chodcov tak, že zablokuješ zadné koleso a ohodíš ich spŕškou prachu a kamienkov, bolo cool naposledy v piatej triede na základnej škole. Dnes to z teba robí len nevychovaného pubertiaka, ktorý riskuje, že mu niekto tie karbónové kolesá preženie cez hlavu.

9. Skupinový pelotón na zdieľanom chodníku

Ak idete s kamošmi štyria, cesta má šírku dva metre a oproti vám kráčajú ľudia, je načase sa zaradiť za seba (tzv. "v husom pochode"). Čakať, že rodina s dieťaťom skočí do žihľavy, aby vaša trojčlenná formácia nemusela prerušiť debatu o tom, aké pivo si dáte na konci, je vrchol sedliactva.

10. Ty si ten tvrdý, oni sú tí mäkkí

Základné pravidlo fyziky a prežitia na ceste: Cyklista je voči autu chodec, ale voči chodcovi je auto. Ty máš pod sebou 10 až 15 kíl železa či karbónu a na hlave prilbu. Chodec nemá nič, len svoje tričko a tenisky. V každom konflikte medzi tebou a chodcom ťahá chodec za kratší koniec. Správaj sa podľa toho.

Názor z praxe: Predstav si, že by ti po obývačke behal niekto na kolobežke v rýchlosti 30 km/h. Asi by si nebol nadšený. Pre chodcov v mestských parkoch a na promenádach je ten chodník presne takou obývačkou. Chcú tam vypnúť hlavu, nie neustále kontrolovať spätné zrkadlá, či ich nezmetie premotivovaný cyklista v tesnom drese.

📌 Rýchle FAQ na záver

Prečítaj si tiež: Ako na hrádzi splynúť v jedno telo

Príspevok Desatoro cyklistu na zdieľanom chodníku: Ako nebyť za absolútneho kreténa zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Leto na západnom Slovensku opäť pripomína skôr Stredomorie než Podunajskú nížinu. Keď teplomer prekročí tridsiatku, klimatizácia prestane stačiť a človek začne rozmýšľať jedine nad tým, kde skočí do vody. Dobrá správa? Nemusíš cestovať k moru. V okolí Bratislavy nájdeš množstvo jazier s prekvapivo čistou vodou. Niektoré sú plné života, iné stále pôsobia ako malé tajomstvá ukryté medzi lesmi a štrkoviskami.

💧 Aktuálny stav vody (2026): Väčšina prírodných kúpalísk v okolí Bratislavy má počas sezóny dobrú kvalitu vody. Pred návštevou sa však oplatí overiť aktuálne výsledky meraní, najmä po výdatných dažďoch alebo počas extrémnych horúčav.

Aký je stav vody v roku 2026?

Počas kúpacej sezóny sledujú hygienici kvalitu vody na oficiálnych prírodných kúpaliskách. Väčšina obľúbených jazier v okolí Bratislavy si dlhodobo drží dobrú až výbornú kvalitu vody. Pri menších štrkoviskách, ktoré nie sú oficiálnymi kúpaliskami, sa voda pravidelne netestuje. Po silných dažďoch alebo počas dlhotrvajúcich horúčav sa preto oplatí overiť aktuálnu situáciu alebo sledovať, či voda nekvitne.

Zlaté piesky (Bratislava)

Najväčšie prírodné kúpalisko v Bratislave ponúka pieskové pláže, vodné športy, bufety aj množstvo atrakcií. Výhodou je jednoduchá dostupnosť MHD aj autom. Voda tu patrí dlhodobo medzi sledované a počas väčšiny sezóny dosahuje dobrú kvalitu.

Vajnorské jazerá

Len pár minút od Zlatých pieskov nájdeš dve bývalé štrkoviská s priezračnou vodou. Napriek chatám okolo brehov zostávajú voľne prístupné a stále pôsobia pokojnejšie než známe mestské kúpaliská. Keď hľadáš menej ľudí a viac ticha, je to výborná voľba.

Draždiak (Petržalka)

Najobľúbenejšie jazero Petržalky. Čistá voda, upravené pláže, občerstvenie, športoviská aj kilometre chodníkov robia z Draždiaka miesto, kde pokojne stráviš celý deň. Navyše patrí medzi lokality, kde hygienici pravidelne kontrolujú kvalitu vody.

Košariská (Rovinka)

Stačí vystúpiť na železničnej zastávke Nové Košariská a za pár minút si pri vode. Dve jazerá si už roky držia povesť jedných z najčistejších štrkovísk v okolí Bratislavy. Obľubujú ich najmä mladí ľudia a paddleboardisti.

Rusovské jazero (FKK)

Dlhé roky patrí medzi najčistejšie jazerá v okolí Bratislavy. Kedysi slúžilo ako vodný rezervoár, čo sa podpísalo aj na kvalite vody. Dnes je známe predovšetkým ako naturistická pláž, no cyklisti na hrádzi ho poznajú ako jedno z najkrajších miest na krátke letné osvieženie.

Kuchajda (Bratislava)

Máloktoré jazero má lepšiu polohu. Nachádza sa priamo v meste a ponúka všetko od športovísk cez detské ihriská až po množstvo reštaurácií. Kúpanie môžeš spojiť s obedom alebo nákupom vo VIVO.

Rudava (Malé Leváre)

Priezračná voda, borovicové lesy a pieskové pláže vytvárajú atmosféru, ktorá skôr pripomína Chorvátsko než Záhorie. Na opačnej strane smerom na Tomky je pokojnejšie, no večer si priprav repelent. Miestne komáre berú letnú sezónu veľmi vážne.

Horná Streda

Obľúbené štrkovisko neďaleko Piešťan láka pokojnou atmosférou a čistou vodou. Ak už sem cestuješ, oplatí sa zastaviť aj na neďalekej Sĺňave, ktorá patrí medzi najznámejšie vodné plochy západného Slovenska.

Zelená voda (Nové Mesto nad Váhom)

Je síce o niečo ďalej od Bratislavy, ale odmenou je rozsiahly rekreačný areál, množstvo športových aktivít a možnosť stráviť pri vode aj celý víkend.

Slnečné jazerá (Senec)

Klasika, ktorá nesklame. Pláže, tobogany, vodné športy, reštaurácie aj ubytovanie robia zo Senca jedno z najobľúbenejších letných stredísk na Slovensku. Kvalita vody patrí medzi pravidelne monitorované.

Stav vody v lete 2026

Vo väčšine sledovaných prírodných kúpalísk v okolí Bratislavy býva počas sezóny voda vhodná na kúpanie. Po výdatných dažďoch alebo počas extrémnych horúčav však môže dôjsť ku krátkodobému zhoršeniu kvality alebo premnoženiu siníc. Pred dlhším výletom sa preto oplatí pozrieť aktuálne výsledky meraní Úradu verejného zdravotníctva.

Kam sa oplatí ísť?

• pre rodiny s deťmi: Slnečné jazerá, Draždiak, Zlaté piesky,
• za pokojom: Vajnorské jazerá, Košariská,
• za priezračnou vodou: Rusovské jazero, Rudava,
• bez auta: Kuchajda, Draždiak, Zlaté piesky.

Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Kde sa okúpeš? Čisté jazerá v okolí Bratislavy (2026) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Totálna endoprotéza bedrového kĺbu nebola v mojich plánoch. Po rokoch bicyklovania, behov, pádov a kompromisov som však skončil na operačnom stole…

Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Železný muž štartuje. 285 šouravých príkrokov a som pri okne na druhej strane oddelenia. Pomalá otočka. Šikmá plocha, schody, ďalšia skúška. Oproti sa presúva Jozef. Ja bedro, on koleno, bratia v zbrani, pousmejeme sa a pozdravíme – sme taká tréningová dvojica.

Moja cesta k endoprotéze

Ako som sa dostal k totálnej endoprotéze bedrového kĺbu?

Už je to dvadsať rokov, čo sme na jarnom cyklokempe bicyklovali z Makarskej okolo Buško Jezera. Apríl, žiaden veľký záhul, nejakých 1808 výškových metrov a 164 km. V skupine nás jazdilo šesť. Do kopca som kilometer ťahal špicu. Prevod 53/15, malú pílu som schválne neprehodil. Bavilo ma vnímať tie nešťastné pohľady za mnou.

Odrazu sa ku mne dotiahol jeden z jazdcov a utrúsil: „Ak budeš ťahať v kopcoch s tou vychýlenou nohou takéto ťažké prevody, odpáliš si bedrový kĺb.“

Netušil som, že je ortopéd. Iba som sa usmial a pridal som. Bol som zvyknutý na pripomienky spolujazdcov o rozumnom tempe. Cikpauza, krásna panoráma, padá reťaz... každý mal svoj spôsob, ako spomaliť.

Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Káva alebo kakao? Na jednej strane oddelenia je automat s kakaom a čajmi, na druhej kávový.

Sestričky si práve predávajú večernú zmenu. Na trojke sa sťažuje pani na bolesti, ten na päťke bol dosť agresívny, osmička potrebuje preväz, zajtra odchádza. Riešia izbu po izbe. Ešte ráno ma na operačnom stole ukrižovali, ale aspoň som si dobre pospal.

Cyklonirvána

Od Buško Jezera prešlo pár rokov. Z cyklistiky sa postupne stala životná droga. Talianske Stelvio, Mortirolo, Gavia, brána do pekla Zoncolan, Lago di Garda, Sella Ronda, Savojské Alpy, rakúsky Kitzbüheler Horn, Galibier, Alpe d'Huez, Mont Cenis, či najvyššia asfaltová cesta Európy Col de la Bonette. Každý kopec mal svoj príbeh a každý ma presviedčal, že hranice sú často iba v hlave. Niektoré z cieľov sme zdolávali aj s Igorom. Dnes už s nami nejazdí. Po páde a niekoľkotýždňovej kóme sme sa s ním museli rozlúčiť.

Oficiálna verzia štartu mojej kĺbovej kariéry by mala vyznieť nebezpečne, ako ťažký pád vo veľkej rýchlosti. Pravda však bola prozaickejšia. Po troch pivách som si sadol na skladačku, frajersky som riadil jednou rukou, druhou telefonoval a predné koleso mi zapadlo do električkovej koľaje. Zaseklo sa a potom si pamätám iba pocit, že od členka mám urezanú nohu. Telo má zvláštny talent klamať. Adrenalín a endorfíny chvíľu presvedčia človeka, že vlastne o nič nejde.

Nebolo to také zlé. Zlomená píšťala, natrhnutá achilovka a komplet vyvrátený priehlavok ľavej nohy. Pamätám, ako sa nado mnou skláňal nejaký milý pár a pýtali sa: „Je vám niečo? Odvezieme vás do nemocnice?“

„Chcem ísť domov,“ len som zamrmlal, keď som zistil, že mi neodrezalo nohu. „Bicykel je v poriadku?“ Obával som sa o to hlavné. :-)

Doviezli ma domov a pomohli mi sadnúť na gauč. Ráno mal členok veľkosť stredne veľkej hlávkovej kapusty. Bolo vidieť nejaké kostičky. Moja zodpovednejšia polovička ma akosi dostala do auta a o hodinu som bol na vozíku na chirurgii. „To s tým idete až teraz? Ste sa zbláznili?“ nahnevaný chirurg ma nešetrí. Čakáreň plná ľudí a medzi nimi sedí magor, ktorý si nechal nohu do rána narásť na veľkosť kapusty.

Učíme sa chodiť

Nasledovali tri mesiace. Noha v bandáži, veľké barly, potom francúzske barly. Rehabilitácia v Barónke, v teplom bazéne. Učím sa znova chodiť. Je tam teplá voda, postupná hĺbka a veľa detí. V bazéne sa len tak prechádzam, dnes po krk vo vode a každý deň o pár centimetrov menej. Najprv odľahčiť členku a väzivám, potom postupne pridávať záťaž.

Predpísali mi aj magneto a elektroterapie. Možno pomohli. Ale pochopil som jednu vec: rehabilitáciu za človeka žiadny prístroj neurobí.

Tak sa presúvam medzi deťmi v bazéne. Majú tam večernú akadémiu plávania. Chvíľu trvalo, kým si na mňa mamičky zvykli. Tie pohľady hovorili svoje. Nie, nie, nie som žiaden úchyl. Len sa tu učím znova chodiť.

Beh a ultra, druhé poznanie

Po pol roku som bol opäť v kondícii. Človek je zvláštny tvor. Keď ho telo konečne prestane brzdiť, okamžite začne rozmýšľať, ako ho znova potrápiť. Bude zo mňa železný muž. Erik Hübner, Vanda, Ivo Danečko, Taras i Mária ma v Kardionápravníku nadchli pre beh a ultra. Nemal som nabehanú techniku, trénera, ani postavu – iba tú moju tvrdú hlavu.

Pamätám, že svoj prvý polmaratón som odbehol dva dni po sebe. Deň pred ČSOB maratónom, v ktorom sa rozhodla bežať so mnou aj Lucka, moja dcéra, som chcel mať istotu, že to dám. Tak som si dal 22 kilometrov na ováloch okolo Štrkoveckého jazera večer pred pretekom. Nohy som mal ako betón, ale nakoniec som vyhral – ráno som dobehol 4 minúty pred dcérou a to sa počíta. Až neskoro som ale pochopil to hlavné:

V decembri na topoľčianskom 48h plaveckom maratóne som odcrawloval s prestávkami 8 hodín. Každý meter sa počíta.

Bežky moja láska

Nepriznal som sa však ešte k jednej závislosti. Milujem bežky. Ramsau am Dachstein, Skalka, Rožnov pod Radhoštěm. Miesta, kde som si chodil po zimnú dávku slobody. Omylom som v Pustevnách nastúpil na čiernu trasu. A znova vyhrali hormóny nad technikou a zdravým rozumom.

Kto ste bežkovali, viete – ak sa to rozbehne, už niet cesty späť. Zasekol som palice medzi nohy a snažil sa rozumne spadnúť. Dopadlo to slovom, ktoré pri pádoch používam často, ale do knihy sa asi nehodí. Zlomené karbónové palice, vyvrtnuté bedro a bolesť pri každom kroku. Taká tá bolesť, pri ktorej človek začne rozmýšľať, či náhodou nezabudol na niečo dôležité. Hodinu mi trvalo dôjsť pešo k autu a tváriť sa, že sa nič nestalo.

Prvé príznaky poškodeného bedrového kĺbu

„Peter, veď ty krívaš,“ povie mi pri jednom fotení Ľudka. „Nekrívam.“ „Krívaš,“ pridá sa aj Ivana. Začínam si všímať – krívam. Vtedy som ešte netušil, že bedrový kĺb si so mnou začína písať vlastný príbeh.

Po nejakom čase mám pocit, že mi nejaká štrikovacia ihlica stále pichá do kolena. Nemôžem behať, obmedzuje ma to na bicykli. Sedí mi iba cesťácka geometria.

Objednávam sa u neurológa. Mám šťastie, MRI má akurát voľný termín, tak som vybavený namiesto mesačného čakania hneď. Doktorka pozrie výsledky a vraví: „Áno, máte po tom úraze mierne posunutú platničku a tá občas zatlačí na sedací nerv, ale na operáciu to nie je.“

Stále väčšie kompromisy

Už nebehám. Beh nahradili nordic walking palice, plávanie a SM systém. Keď si myslíš, že prehrávaš, v skutočnosti sa učíš hľadať iba inú cestu. Bolí to stále častejšie a stále viac. Ale život je rôznorodý a má rôzne príchute. Časom som sa naučil rozlišovať v kĺbe tri rôzne druhy bolesti.

• Prvá prichádzala pri väčšej záťaži, najmä pri dlhšej chôdzi.
• Druhá sa ozvala pri rotačných pohyboch. Pri otočení, kosení, obyčajnom pohybe, ktorý by zdravý človek ani nevnímal.
• Tretia bola tá najzradnejšia. Bolesť, ktorá sa zapichla až do kolena a tvárila sa, že problém je niekde úplne inde.

Finálne poznanie

Človek si dlho myslí, že telo je stroj. Že stačí trochu spomaliť, pridať rehabilitáciu, vymeniť beh za bicykel a nájsť ďalší kompromis. Lenže telo si pamätá všetko. Každý pád, každý prehnaný prevod, každú frajerinu aj každé moje obľúbené „ešte to rozchodím“.

A keď sa ti ozve bedrový kĺb alebo koleno, už nejde o obyčajný tréningový výpadok. Je to účet, ktorý si prišiel vypýtať starý kamarát.

Možno práve vtedy som pochopil, že železný muž nemusí byť ten, ktorého telo vydrží všetko. Železný muž je ten, ktorý sa naučí pokračovať aj vtedy, keď už všetko nie je dokonalé.

Zverujem sa kamarátovi chirurgovi. Pošle ma na röntgen a už podľa výrazu tváre popisovateľky tuším, že niečo nie je v poriadku. Poznáte ten moment, keď sa človek ešte snaží presvedčiť sám seba, že to nebude nič vážne? Ona už vie svoje. Ja ešte nie.

Odpoveď prichádza až od lekára.

„Peter, do prdele, veď ty si mal naštiepenú panvu. Máš tam úlomok a ten ti prirástol inde.“

A kurňa.

Pozerá na snímok, chvíľu mlčí a potom pokrúti hlavou: „No, do piatich rokov si zrelý na endoprotézu kĺbu. Ten ľavý je rozbitý na kašu. Vyzerá veľmi zle.“

Posledný pád

Keď je pekne, neobsedím. Hoci stále vykrivujem nohu, cesťák zostáva moja slabosť. Na ňom mi je stále dobre. V najlepších rokoch som robil 18 000 kilometrov a sto výškových ročne. Proste Stravoholik. Závislák. Pokojne štyrikrát za sebou 16-percentný Braunsberg.

Challenge je challenge.

Raz sa tak veziem dole zo Skýcova a v Topoľčanoch pri Breze rozdýchavam posledný stodvadsiaty kilometer. A potom príde koľajnica a pád. Podšmykne ma a letím rovno na to isté bedro. S veľkými bolesťami došliapem domov. Tretia smola. Koľajnice sú mi asi osudné a ľavé bedro je zrejme karma za moje hriechy. A tých určite nie je málo.

Po pár dňoch pochopím, že iron man zo mňa už nebude. Aspoň nie ten, ktorý meria život kilometrami, výškovými metrami a časom na hodinkách.

Od toho dňa už počítam iba kompromisy.

Bilancia

Mám 63 rokov a 25 kíl nadváhy. V decembri som ukončil medailobranie desiateho ročníka Kardionápravníka a 7 kopcov 3 jazerá. Nastal čas odovzdať žezlo mladším. Skúšam trojmesačné kúry Condrosulfu. Možno trochu pomáha, možno len kupujem čas. Ale stav sa zásadne nezlepšuje.

Kedysi Kriváň, Ostrý Roháč, Veľký Choč, teraz som nevyšiel ani Baníkov. Dole mi to trvalo viac ako dve hodiny. Na Žiarskej chate som už nohu ťahal za sebou.

Kostkovic nový vietor

Zachránili ma Kostkovci. Kondičná kolobežka sa na dlhý čas stala mojím najobľúbenejším terapeutickým nástrojom. Neviem presne popísať mechanizmus tej pohody.

Po desaťtisíc krokoch v bolestiach ťahám nohu za sebou. Potom sa postavím na kolobežku, urobím ďalších tridsať kilometrov a nič mi nie je. Možno tým, že je pohyb plynulejší a bez nárazov, bedro sa rozhýbe, prekrví a dostane to, čo potrebuje... Neviem. Len viem, že funguje. Odvtedy som Kostka pozitívny.

Operácia bedrového kĺbu v Nemocnici Bory

Stačilo. Od prvej prognózy prešlo šesť rokov. Som tu, na Boroch. Pomýlili sa iba o rok. Keď mi robili posledný kontrolný röntgen, primár len pomykal hlavou a objednal ma na operáciu začiatkom júla. S vďakou som súhlasil. Sarkasticky pri tom poznamenal: „Tým krívaním ste si tak preťažili aj pravý bedrák, že ten bude asi druhý na rade.“ Skúsili mi ohnúť nohu, ale po minúte to vzdali: „Nebudeme to zbytočne trápiť.“

Interné vyšetrenie, anestéziologické vyšetrenie a o dvanástej hospitalizácia. Zajtra zákrok. Totálna endoprotéza ľavého bedrového kĺbu. Večer sa u mňa vystriedalo niekoľko tvárí. Všetci sa usmievajú, asi aby som bol pokojný.

Už asi siedmy krát odpovedám, či mám vlastné zuby. Tretíkrát, či som bol v narkóze. Či pijem, fajčím?

Nie. Áno, mám vlastné zuby.

Už sa mi tie tváre pletú. „Ráno vás zobudíme o piatej, osprchujete sa, umyjete dezinfekčným roztokom a natiahnete si tento modrý plášť. Potom vás napichneme.“ Dajú mi akési antibiotiká. Zdravotná sestra s istotou zavedie kanylu. Je Skaličanka. Tam som sa narodil. Malá náhoda v deň, keď sa život skladá z veľkých vecí. Infúzka tečie asi pol hodinu.

Znova tri otázky, áno, mám vlastné zuby.

Keď ma položili na operačný stôl, pripadal som si ako Kristus na kríži. Viac si nepamätám, iba sebaistú tvár, ktorá sa ma niečo pýtala, ale ten „driják“ zaberal rýchlejšie, ako som dokázal myslieť. Čosi som bľabotal. Moja prvá anestéza dopadla vynikajúco. Zrazu ma prebrali: „Vstávajte, už ste hodinu na JIS-ke.“

Kde som, čo som, čo tu robím? Výťahy, pohybujúci sa plafón – tento maník to s tými vozíkmi otáčať vie.

Deň po výmene bedrového kĺbu

Prvý stret s fyzioterapiou

O dve hodiny prichádza na izbu útla fyzioterapeutka. Dáva mi prvé pokyny a ukazuje cvičenia. Žiadne veľké výkony. Žiadne výzvy. Žiadny boj s kopcom: „Dnes sa len postavíme, prejdeme pár krokov a urobíte tri série základných cvikov.“ Je veľmi milá a navyše vtipná.

Po tej uponáhľanej rehabilitácii po úraze členka som už múdrejší. Počúvam na slovo. Už viem, že telo nie je súper, ktorého treba poraziť. Je to partner, s ktorým sa treba dohodnúť. Pomaly sa zosuniem z postele a urobím na francúzskych barlách prvé kroky.

Večer mám za sebou desať kolečiek. 2850 krokov. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Ešte pred pár dňami som rozmýšľal, či vôbec budem normálne chodiť. Dnes riešim, či si dám ďalšie kolečko po chodbe. Dám si tri a idem do postele. Som na štandardnej izbe, jednotke. Vlastná sociálka, sprcha, televízor, veľa programov, polohovacia posteľ, rozumná klíma a hlavne ľudia, ktorí sa starajú a vedia, čo robia.

Až v letných horúčavách si uvedomíš, aký veľký rozdiel dokáže urobiť teplota na izbe. Nedávno som čítal o nemocničných izbách, kde počas horúčav namerali viac ako 42 stupňov. Ľudia odpadávali, rany sa horšie hojili a operácie sa museli obmedzovať. A potom počujete vetu, že klimatizácia je nadštandard.

Po operácii bedrového kĺbu človek nepotrebuje luxus. Potrebuje pokoj, čistotu, bezpečie a podmienky, v ktorých sa telo môže sústrediť na jedinú vec – hojenie.

Rokmi prežitá bolesť zo dňa na deň po operácii zmizla. Som rád, že som na Boroch.

Druhý deň už chodím

Pozerám na zamodralú jazvu pod náplasťou. Práve mi ju zaľadovali. Možno nemá ani desať centimetrov. Tak málo? Myslel som, že diera bude cez pol nohy.

Tabletky, infúzia, preväz, vizita. Kto je kto? Mená si stále neviem zapamätať. Raňajky, polohové cvičenie a začína ďalší deň. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha...

„Dnes vyskúšame schody,“ vyzve ma na nový challenge. Najprv zdravá noha, potom barle, potom chorá noha. Zdravá, barle, chorá. Dole je to naopak. Za boha sa neviem naučiť, furt barla predbehuje hore schodmi krok. „Robte to poriadne,“ smeje sa fyzioterapeutka, „ak si vyvrtnete ten kĺb, operácia sa bude musieť celá zopakovať. Žiadne rotačné pohyby a nesmiete spadnúť.“

Dúfam, že to pochopí aj moja 36-kilová Bekyna. Viac labrador ako staford, šťastná vždy, keď svojho pánička opäť uvidí. Žena ju kŕmi nízkokalorickými granulami. Ja anglickou slaninkou. Kto má psa, pochopí.

Vydržte. Ideme do finále

Fyzioterapeuti ma pripravili na všetko. Som sebestačný. Viem sa sám osprchovať, prezliecť, vyskúšal som schody, šikmú plochu aj hlbší sed do kresla. Najväčší problém však nebol pohyb.

Boli to noci.

Nie preto, že by niečo bolelo. Práve naopak. Celé mesiace pred operáciou som spal všelijako skrútený, prehadzoval som nohy, hľadal polohu, v ktorej bedro aspoň trochu dovolilo oddychovať.

A teraz?

Bolesť zmizla ale prišiel nový strach. Nemôžem prekrížiť nohy. Nemôžem sa otočiť na bok. Roky som bol zvyknutý spať inak a zrazu mám v hlave jedinú otázku: "Čo ak sa v spánku otočím nesprávne?" Radšej pozerám do tretej rána televízor. Medzitým trochu zdriemnem a ráno už zapínam tablet. Niekto by povedal – závislák.

Nie.

Iba človek, ktorý nechce pokaziť niečo, na čo čakal roky.

Večer si dávam kolečko navyše. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Už by som nemusel, ale z toho vylihovania ma mrle žerú. Poobede som z polohovacej postele pozeral Tour de France. Pogačar práve nadelil celému svetu 2 minúty s takým prehľadom, že som mal vo finiši slzy v očach.

Bory sú iný svet, než aký som si pamätal z nemocníc

Kolečko. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Cestou už rozoznávam personál: skalická úderka, ukrajinská úderka, nepálska úderka. Rád komunikujem a som hrozne ukecaný, takže po pár dňoch už viem, kto má akú službu, kto odkiaľ pochádza a kto sa práve snaží zachrániť chod oddelenia.

Majú svoje problémy, ale fascinuje ma, ako je ten tím zohraný. Vedia, čo majú robiť. Pomôžu, poradia, usmejú sa. A potom vidíte druhú stránku človeka.

Niektorí pacienti sú unavení, vystrašení, možno v bolesti. To sa dá pochopiť. Ale niekedy sa stretneš s nepochopiteľnou agresiou voči tým, ktorí za nič nemôžu. Bol som svedkom situácie, keď osemdesiatročný pacient, svojím spôsobom typický predstaviteľ starej školy večného boja s celým svetom, udrel sestričku päsťou do hrude a dožadoval sa viac pozornosti.

V tej chvíli som si uvedomil, v akej zvláštnej sebeckej dobe posledné roky žijeme.

Chceme dokonalú starostlivosť, okamžité riešenia a maximálny komfort. Ale občas zabúdame na obyčajnú slušnosť voči ľuďom, ktorí sa o nás starajú.

Objektívna pravda je, že slovenské zdravotníctvo vôbec nie je také zlé, ako sa často prezentuje. Za každým oddelením sú konkrétni ľudia, ktorí napriek únave a tlaku robia svoju prácu.

Veľa ľudí zo zahraničia, ktorí nemajú nadštandardné zdravotné poistenie, dokonca našu krajinu vyhľadáva. Dostanú tu totiž starostlivosť, ktorá je v ich domovskej krajine pri základnom poistení často ťažko dostupná.

Nový začiatok?

Zajtra ma prepúšťajú a v utorok začínam dvojtýždňové rehabilitácie. Namiesto hospitalizácie v Sanome volím dochádzkový systém v ProCare Topoľčany. Neviem, či som sa rozhodol správne. Ale mám tam chalupu, ženu, vnučku, psa, tri mačky, drozdy, lastovičky, sovu, niekoľko krtkov, altánok, počítač, spinning, bežecký pás, lavičku a hlavne obyčajný život.

Medzi slivkami, višňami, hruškami a čerešňami mám svoj prirodzený príjem vitamínu D.

Nič proti dezinfekčným sociálnym zariadeniam nemocníc. Ale záhradná sprcha so slnkom ohriatou vodou v tráve je predsa len iná liga.

Snáď len tie napomínania mojej temer osemdesiatpäť ročnej mamy, ktorá sa chce o mňa veľmi starať: „Petrík, už si musíš dávať pozor, nejazdi toľko, to nerob, hento nerob, musíš schudnúť...“

Raz neviem, čo ma dostane skôr. Či ďalší pád na ceste, alebo nekonečné napomínania mojej starostlivej mamy.

Prišiel čas povedať to najdôležitejšie: Ďakujem

Ďakujem všetkým, ktorí boli súčasťou tejto dlhej cesty.

• Norovi Kirschnerovi z Bianchi a Sporttouru za stovky kilometrov na cesťáku, za alpské priesmyky, Giro, Tour de France a všetky tie chvíle, keď bicykel nebol iba šport, ale spôsob, ako spoznávať svet.
• Petrovi Božíkovi z Mayo Liberty za to, že mi ukázal, že hranice sú často iba v hlave. Tá jazda na kostitrase bola nezabudnuteľná. A tých štyritisíc kilometrov na graveli naprieč Austráliou? To už bolo o hubu, ale to ty vieš.
• Petrovi Neugebauerovi a Kostkovcom ďakujem za nový pohľad na kolobeh. Jeho lekcie v Dudinciach mi otvorili cestu k novej vášni. Kondičná kolobežka mi zachránila roky aktivity, keď som už hľadal kompromisy.

Možno som prišiel o niektoré kopce. Možno už nebudem naháňať každý výškový meter. Ale všetky tie kilometre, pády, ľudia a príbehy zostali. Tie zážitky mi nikto nevezme.

A potom ešte finálna kapitola. Tá nemocničná.

Ďakujem primárovi MUDr. Jozefovi Almásimu, PhD., MPH a celému ortopedickému tímu Nemocnice Bory. Lekárom, sestričkám, fyzioterapeutom aj ošetrovateľskému personálu.

Za profesionálne odvedenú prácu, ľudský prístup a za to, že z človeka po rokoch bolesti dokázali opäť urobiť človeka, ktorý sa pozerá dopredu. Nezachránili mi iba bedrový kĺb. Vrátili mi možnosť znova plánovať, kam pôjdem a čo ešte skúsim.

A to nie je málo.

Epilóg

Pri prvom vyšetrení v Boroch sa ma primár Almási po popise celej mojej anabázy spýtal: „Menili by ste to?“

Iba chvíľu som sa zamyslel: „Nie."

Až tu som si uvedomil, že aktívny šport, pohyb, beh, bicykel, kolobežka, bežky, ale najmä ľudia, cesty, spoločné zážitky a spomienky, to je to najlepšie, čo ma za posledných 20 rokov postihlo.

Zvyšok už je na mne.

Čakajú ma rehabilitácie. Mal by som si povedať, že za mesiac budem chodiť rovno, bez barlí a nebudem krívať. Ale veľké veci vyžadujú veľké výzvy. Tak do roka na Poľskom hrebeni alebo Slavkovskom štíte.

Príspevok Totálna endoprotéza bedrového kĺbu: alebo konečne som železný muž zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Poznáte ten pocit, keď kráčate po parku a zrazu sa oproti vám rúti svorka psov, ktorých podvozok je prosto... prosto o niečo nižšie, než by človek čakal? Ak milujete jazvečíky tak ako ja, minulý piatok by bol pre vás hotovým rajom na zemi. navštívili sme najmilšie stretnutie jazvečíkov v Bratislave!

V piatok 26. júna 2026 sa bratislavský Sad Janka Kráľa premenil na neoficiálne hlavné mesto všetkých nízkopodlažných chlpáčov. Konal sa tu totiž veľký zraz jazvečíkov. Keďže od minulého roka patríme s manželom medzi hrdých „rodičov“ jedného takého tvrdohlavého pokladu, táto akcia v našom kalendári svietila na červeno. A môžem vám povedať – stalo sa tam niečo, čo by nevymyslel ani ten najlepší scenárista.

Ako Fanta stretla Pepsi (A nie, nehovorím o limonádach)

Naša drsnosrstá borderka – teda, pardón, jazvečíčka – Fanta nemala ani najmenšie tušenie, kam ju vezieme. Prechádzka v parku? Super! Stromy? Paráda! No potom to prišlo. Zbadala prvého jazvečíka. V tej sekunde v ňom rozpoznala svojho súkmeňovca (asi podľa rovnako aerodynamického tvaru tela) a rozbehla sa k nemu.

Prebehlo klasické, mierne nedôverčivé oňuchávanie. Po chvíli vravím:

„Fanta, poď, pozrieme aj ďalších kamošov.“

V tom momente na mňa pani majiteľka druhého psíka vyvalila oči:

„Naozaj sa volá Fanta? Lebo toto je Pepsi!“

Svet je skrátka plný neuveriteľných náhod. Naše zoznamovanie na zraze tak začalo tou najlepšou možnou kombináciou. Po osviežujúcom stretnutí dvoch „značkových“ slečien sme sa vybrali preskúmať zvyšok svorky.

Prehliadka nízkopodlažnej elegancie

V Sade Janka Kráľa sa napokon stretlo viac ako 40 jazvečíkov. A neboli to len psi a ich majitelia – park zaplnili aj desiatky nadšených fanúšikov, ktorí si prišli tieto chodiace valčeky jednoducho vyiskať očami.

Ak by sme robili štatistiku, dopadlo to nasledovne:

• Krátkosrsté jazvečíky: Jednoznačná presila a králi parku.
• Dlhosrsté jazvečíky: Menej početná, ale o to elegantnejšia skupinka.
• Drsnosrsté jazvečíky: Absolútna rarita. Vlastne... drsňáčka tam bola iba jedna jediná. Hádate správne, naša Fanta!

Vekový rozptyl bol priam dychberúci. Najmladší psí účastník mal sladkých 8 mesiacov, zatiaľ čo najstaršia psia dáma rešpektovania hodných 16 rokov.

Malá poklona za disciplínu: Ak si myslíte, že 40 jazvečíkov na jednom mieste znamená 40-krát viac tvrdohlavosti a štekotu, boli by ste prekvapení. Zaznamenala som iba jeden jediný náznak chlapského konfliktu, ktorý majitelia stopli hneď v zárodku. Inak sa publikum správala priam ukážkovo. Z počiatočného nesmelého oňuchávania sa rýchlo stali divoké hry a tí odvážnejší majitelia pustili svojich miláčikov z vôdzok aj na voľno.

Jazvečík, viac než len „pes na krátkych nohách“

Pre mnohých ľudí je jazvečík len akýsi smiešny „hot dog“ z vtipov na internete. Pre mňa je to však to najkrajšie, najinteligentnejšie (a áno, aj najtvrdohlavejšie) plemeno na svete.

Fanta je už mojím druhým jazvečíkom. Moja prvá bola dlhosrstá kráska Bonka. Keď sme s ňou pred rokmi brázdili ulice Lamača, o nejakých hromadných zrazoch jazvečíkov nebolo ani chýru, ani slychu. Dnes je to obrovský trend po celej Európe. Vedeli ste napríklad, že v takom Taliansku v marci tohto roka prebiehali stretnutia jazvečíkov až v 20 mestách naraz?

Stretnutie jazvečíkov v Bratislave o rok

Do Talianska sa s Fantou kvôli tomu asi trepať nebudeme (hoci predstava Fanty na talianskej riviére znie lákavo), no bratislavský zraz si rozhodne zapíšeme do kalendára aj o rok. Organizátor totiž sľúbil, že ak všetko vyjde, akciu v Bratislave zopakuje.

A my s Fantou (a snáď aj Pepsi) tam budeme znova v prvej línii!

A čo vy? Máte doma tiež jedného z týchto nízkopodlažných hrdinov, alebo fandíte skôr iným plemenám? Napíšte mi do komentárov!

Príspevok Keď sa stretnú desiatky „hotdogov“: Najmilšie stretnutie jazvečíkov v Bratislave! zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

S príchodom pekného počasia sa slovenské cyklotrasy menia na niečo medzi rímskym Koloseom a psychiatrickou liečebňou pod holým nebom. Každý, kto má nohy, kolesá alebo aspoň koňa, vyrazí na asfalt. Ako splynúť na cyklotrase v jedno telo?

Aby sme počas športu nemuseli splynúť v jedno telo a predišli tomu, že si budeme na jeseň vymieňať recepty na sadru, prinášam opätovný upgrade tohto večne živého desatora. Zopár tipov, pre ľudí pohybujúcich sa na cyklotrasách. Pripravte si popcorn, vypustite ego a čítajte pozorne, lebo opatrnosti na cyklotrase nikdy nie je dosť.

Desatoro z hrádze - cyklista vs chodec

1. Ak korčuľujete na cyklotrase, poriadne máchajte rukami

Ak stojíte na kolieskových korčuliach, musíte rukami rozhadzovať v čo najväčšom rádiuse. Čím viac okolo seba sekáte lakťami, tým vyššiu šancu máte, že vás nikto nepredíde. Ak korčuľujete v páre, zásadne sa držte za ruky – každý na opačnej strane chodníka. Vytvoríte tým dokonalú ľudskú zábranu. Nech láska a fyzika riadia vaše kroky!

2. Ak bicyklujete v skupine jazdite zásadne vedľa seba

• Dvaja? Vedľa seba.
• Traja? Vedľa seba.
• Štyria? Prirodzene vedľa seba cez celú šírku asfaltu. Hlavne sa nezaujímajte o to, čo sa deje okolo Vás a za Vami – teraz ste tu predsa vy a ste na výlete, nie v premávke. Ak niekto za vami zúfalo zvoní, pravdepodobne vám len fandí do kopca.

3. Slúchadlá na maximum a zavrieť oči

Hudba je predsa emócia, tak sa jej oddajte naplno. volume dajte tak vysoko, až vám budú slziť oči. Úplnú nirvánu dosiahnete, ak pri tom budete sledovať oblaky a snívať o živote. Čo na tom, že spoza zákruty vyletí cesťák v tridsaťpäťke? On sa vyhne.

4. Máte psa? Niet lepšieho miesta na venčenie ako cyklotrasa

Zásadne nevenčte na tráve alebo v lese, pes potrebuje tvrdý a rovný podklad. Vy na ľavej strane, váš miláčik na pravej a medzi vami napnuté päťmetrové flexi vodítko krížom cez cestu. Skúste si predstaviť moment, keď toto temer neviditeľné nylonové lanko zoberiem v rýchlosti 36 km/h. To bude radosť na všetkých troch stranách!

*bonusový tip pre koníčkarov:
Ak vyvádzate svoje poltonové tátoše z blízkej stajne (pozdravujeme bratislavskú hrádzu), jazdite s nimi výhradne po asfalte. Slalom medzi konskými lajnami dodáva cyklistike ten správny, vzrušujúci pach dobrodružstva. A ak aj človek nečakane spadne, padne aspoň do teplého a mäkkého. Hlavne s tým koňom nechoďte na poľné cesty, tam by ste si predsa zašpinili kopytá.

5. Voľne pustený, pološialený pes

Netreba žiadne vodítko, veď ten váš pes je dobrý, dobručký! To, že občas s brechotom vyskočí do kolesa okoloidúcemu cyklistovi a pokúša sa mu odkusnúť lýtko, je len prejav jeho hravej povahy. Cyklisti milujú nečakané kardio intervaly.

6. Detský slalom bez pravidiel

Veselo posmeľujte svoje ratolesti na odrážadlách, aby robili nepredvídateľný cik-cak slalom od krajnice ku krajnici. Nič tak dokonale necibrí postreh a reflexy rútiaceho sa cyklistu ako trojročný jazdec bez pudu sebazáchovy, ktorý zrazu prudko odbočí doľava, lebo uvidel pekný kamienok.

7. Diskusný klub v strede dráhy

Ak na trase stretnete známeho, ktorého ste nevideli celé tri dni, zastavte okamžite. V strede cesty, bicykle krížom a dajte reč. V žiadnom prípade sa neuhýbajte na krajnicu, tráva predsa svrbí a vy si musíte vysvetliť dôležité životné pravdy priamo tam, kde je najväčšia premávka.

8. Selfie s prichádzajúcim Saganom

Máte nový telefón a potrebujete cool fotku? Skočte mi pol metra pred predné koleso a začnite sa fotiť. To, že ja nestihnem vycvaknúť tretry z pedálov, preletím cez riadidlá a dolámem si kľúčnu kosť, je len drobná daň za to, že vaša fotka bude mať večer na Instagrame tridsať lajkov. Cool! (P.S.: Neveríte, že sa to reálne deje? Mne sa to stalo už dvakrát).

9. S autom na hausbót aj cez mŕtvoly

Že je zákaz vjazdu? Pre Vás? Načo tam zavadzajú, keď idete na svoj hausbót. Nandajte to všetkým. Nech vidia, že vy na to máte. Ako k tomu prídete, aby Vám zavadzali. Ak ma líznete o pár milimetrov hneď budem krotkejší a nabudúce si to možno rozmyslím, na cyklotrasu vyrazím iba s obrneným transportérom. Ale najmä:

10. Ak vychádzate z bočnej na hlavnú zdieľajte, socializujte sa.

Píšte SMS správu alebo telefonujte ružovým telefónom. Posledne to stálo mojho kolegu jeden bycikel, dva zuby, tri rebrá a ako bonus kľúčnu kosť. Ale veď nepokecáte? V nemocnici oceníme vaše reakcie typu: „Prepáčte, nevšimla som si Vás“. Nuž, cez ten displej sa naozaj ťažko pozerá na svet.

A záverom

Jazdím priemerne 33 km rýchlosťou a mám 95 kg. Nohy mám zacvaknuté v tretrách. Ak do seba nabúrame, prienik našich tiel bude nekonečný zážitok.

Buďme k sebe na tých trasách trochu ohľaduplní. Nabudúce, aby som bol spravodlivý, sa pozrieme na druhú stranu barikády – ako by sa mal správať cyklista na kombinovaných trasách, aby neterorizoval mamičky s kočíkmi.

Prajeme príjemné chvíle pri športe.

📍 Prečítaj si tiež druhú stranu mince: Správanie cyklistu na zdieľanej cyklotrase

Príspevok Desatoro z hrádze: Ako úspešne splynúť na cyklotrase v jedno telo (aj s tvojím zubárom) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Som rád, že ma pozvali. Po dávnych spomienkach na legendárne jamsessionutorky Milej spoločnosti v bratislavskej Omame, jazzové stredy v Štefánke, tentokrát jazz reinkarnoval cez ulicu v hostinci Opapa na Moskovskej 16.

Klavír, bensonovsky ladená gitara a fenomenálny kontrabas rozohrali Opapu kultivovaným jazzom plným štandardov a intímnej atmosféry.

Prví štamgasti za začali schádzať pred siedmou a nevtieravá muzika znela do neskorých nočných hodín. Atmosféru doplnil výber viac ako desiatich pivných špeciálov. Na svoje si tak prišli gurmáni, pivári aj milovníci jazzu.

Tešíme sa na ďalšie príjemné večery.

Príspevok Reinkarnácia jazzu medzi pivnými špeciálmi v bratislavskom hostinci Opapa zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ahojte, aj keď bolo už veľa popísaného o rôznych singloch, trailoch a MTB výletoch na bikoch po Slovensku, radi by sme vám predstavili trochu podrobnejšie naše skúsenosti na lesných singletrailoch z Adrianovej bike perspektívy. Pozrite si kompletný zoznam: Malokarpatské MTB singletraily Bratislava a okolie (Mestské lesy, Kamzík) ☝️ Je to dlhšie ale tých singláčov je fakt veľa.

MTB Singletraily Bratislava

Za vybudovanie singletrailov v mestskom lesoparku vďačíme najmä občianskym združeniam OZ Trail Biely Kríž a OZ Pedál. Je to dielo kolektívnej, dobrovoľníckej činnosti a stálo to nemalé úsilie. Občianske združenia sú zamerané najmä na budovanie a udržiavanie špecifických cyklistických trás určených pre horskú cyklistiku – takzvaných MTB singletrailov. Snahou je vytvárať legálne MTB traily a to tak, aby čo najmenej narúšali prírodné prostredie, zároveň boli rozumne prepojené a dostupné. Singletraily sa nachádzajú na miestach na tento účel vhodných a schválených príslušnými úradmi.

Cerová dráha

Myšlienka na vybudovanie Cerovej dráhy sa zrodila začiatkom roka 2009. Singletrack vznikol obnovením bývalého poľovníckeho chodníka „Cerová dráha“,  zo šesťdesiatych rokoch minulého storočia v Bratislavskom lesoparku. Na budovaní sa počas dvoch rokov podieľali desiatky dobrovoľníkov, ktorí brigádovali na úpravách bývalého poľovníckeho chodníka. Cerová dráha je vyznačená cykloturistickým značením modrými „C“. Sú tu tri cykloturistické smerovníky. Cerová dráha bola otvorená 20.6. 2011 po viac než dvojročných prácach.

Na trati sa nachádzajú rôzne terény bez veľkých náročných skokov, krátke výšľapy ale aj pekné rovné úseky, korene, kamene, úzke prejazdy v poraste i mostíky. Trať je vhodná aj pre menej zdatných cyklistov. Cerová dráha je dosť frekventovaná a najmä obojsmerná. Kvôli bezpečnosti si treba tiež dávať veľký pozor v neprehladných úsekoch a radšej na seba upozorniť zvukovým znamením. 

Pocitovo mi najviac sedí teda trasa smerom od Malého Slavína na Železnú. Je to viac z kopca a trasa je teda príjemnejšia a rýchlejšia. 

• Dĺžka Cerovej dráhy 10 km
• Približný čas jazdy medzi 30 – 45 minútami

Prístup na singletrail:

• Na Malom Slavíne smerom na Pánovu lúku, začiatok Cerovej dráhy je na pravej strane.
• Nad Rotundou na Železnej studienke cca kilometer stúpania po zelenej cyklotrase Greenbike Tour, potom sa zo stúpania odpojíte vpravo.
• Na asfaltovej ceste Železná Studienka – Biely kríž, Kačín, po žltej cyklotrase – v tomto prípade sa dostanete zhruba do polovice Cerovej dráhy

TIP Cerovu dráhu tiež pretínaju rôzne cestičky aj žltá a modrá turistická značka. V prípade napojenia sa na nejakom inom mieste treba radšej mrknúť do mapy. Najlepšie je prejsť si ju celú a skombinovať napr. s Krasňanským trailom po druhej strane pohoria. 

Krasňanský trail originál

Je to vlastne druhá časť Krasňanského trailu od horárne Pekná cesta nad Račou. Flow singletrail je pôvodne pekný lesácky chodník, niečo podobné ako Cerová dráha avšak menej náročný. Da sa tu absolvovať veľmi pekná jazda lesom. 

Dostupný a vhodný pre všetkých od detí cez začínajúcich jazdcov. Nepohrdnú nim určite ani dlhodobí jazdci. Je dobre hodnotený cca 4 km dlhý obľúbený zelený singletrack trail nachádzajúci sa nad Bratislavou. 

• Dĺžka Krasňanského trailu 4 km
• Približný čas jazdy medzi 30 – 45 minútami
• Prístup na Krasňanský trail originál zo Stupavy 
• Krasňanský singletrack originál trasa v Trailforks

Krasňanský singletrail (celý)

Krasňansky trail je vysoko hodnotený cca 3 km obľúbený zelený singletrail nachádzajúci sa blízko horárne Krasňany. Ponúka peknú jazdu lesom po krásnom singli. V záverečnej časti singletrailu sa nachádza množstvo skokov, klopeniek, preskokov s jamou na ktorých Vás čaká veľa zábavy. 

Táto časť trasy pre horské bicykle môže byť primárne využívaná zjazdom.

• Dĺžka Krasňanského trailu 3 km
• Približný čas jazdy medzi 20 – 30 minútami
• Obťiažnosť stredná
• Mapa trasy

Slalomka

Parádny technický MTB singletrack z dielne o.z. Trail Biely Kríž. Singletrail Slalomka sa nachádza v bikeparku Malé Karpaty nad mestskou časťou Bratislavy – Rača. Prístup na singletrack Slalomka sa začína pri Dolnom Červenom Kríži. Na tento prístupový bod sa dostaneme ľahko po asfaltovej ceste z ulice Potočnej v Bratislavskej Rači.  

Trasa je hlavne z kopca s niekoľkými krátkymi úsekmi na začiatku trasy do kopca. Skladá sa za dvoch častí.

Modrá a teda ľahšia pozri trailforks má dĺžku 1.6 km a sú na nej rôzne skoky aj ľahšie aj náročnejšie, vlny, klopenky všetko čo k dobrej jazde patrí. Tu sa dajú všetky skoky obísť prípadne v nižšej rýchlosti prejsť. Túto časť zvládnu možno s pár krokmi na pešo aj začiatočníci. 

Druhá časť, čierna trailfotrks mapa má dĺžku iba 267 m avšak je to jednoducho strmý zráz dolu svahom s rôznymi prekážkami. Táto časť je už len pre skúsenejších. 

• Štart trailu: 48.2223367N, 17.1484592E
• Prístupová trasa na Slalomku

🎬 Video z prechodu Slalomky

Blue trail

Singletrail Blue Trail na Kolibe vnímam ako ľahkú zjazdovú trať s nízkou obťažnosťou. Ale dobre ma vytrasla a dala vcelku zabrať.

Na trati sa v klopenkách nachádzajú mierne vystúpené kamene. Treba si dávať pozor. Dá sa tu aj dosť dobre rozbehnúť a mohol by byť problém zastaviť 😊

Dokončenie tejto trasy trvá v priemere 11 minút. Prevýšenie je 177 m. Na trati sa nachádza veľa klopených zákrut, lavíc a dvoj vĺn. Je vyznačený na stromoch modrou farbou. Štart sa nachádza po pravej strane info tabule umiestnenej na štartovacej rampe. Trail prechádza lesom a lúkou popri lanovke na Kolibe. Končí na širokom chodníku, ktorý vedie k údolnej stanici lanovky na Železnej Studničke. Na trati ja aktuálne novinka a to dva nové dropy. Ten väčší má cca na výšku dva metre…

• Dĺžka trasy 1,5 km
• Náročnosť ľahká
• Mapa trasy Blue trail v trailforks

TBK 1 (Trail Biely Kríž)

Nádherný MTB flow trail nad Bratislavou. Singletrail TBK 1 je začiatočná a najvyššie položená časť TrailovBK. Začína sa 600 metrov pod Bielym Krížom. Táto časť kopíruje neďalekú modrú turistickú značku a vedie nenáročným terénom s jedným ľahkým stúpaním na začiatku trailu.

Je preto vhodná aj pre začiatočníkov a ako zahrievací zjazd pred ďalšou jazdou smer TBK2 alebo TBK3. Má charakter „pumtrack“ a „flow“, čo umožňuje vyššiu rýchlosť s dobrou technikou. Končí sa prechodom po asfaltovej ceste, po ktorom nasleduje stúpanie do ostatných častí TBK 2 a 3. Dĺžka 829 m a klesanie 50 metrov, netreba sa báť žiadnych strmých zrázov.  

Pozostáva s vlniek, menších skokov, jám, klopeniek. Previezť sa po TBK 1 odporúčam od úplných začiatočníkov, ktorí si chcú zlepšiť svoje technické schopnosti jazdy, kondičku alebo len sa voziť po lese a vychutnať si okolitú prírodu. Za vybudovanie vďačíme občianskemu združeniu Trail Biely Kríž. Je to dielo kolektívnej, dobrovoľníckej činnosti a stálo to nemalé úsilie. Je to občianske združenie zamerané najmä na budovanie a udržiavanie špecifických cyklistických trás určených pre horskú cyklistiku – takzvaných MTB trailov.

Snahou je vytvárať legálne MTB traily a to tak, aby čo najmenej narúšali prírodné prostredie, zároveň boli rozumne prepojené a dostupné.

• Mapa trasy TBK1
• Prístupová cesta z Rače ulica Potočná 
• Začiatok trailu: 48.2435764N, 17.1425342E
• Náročnosť na základe IMBA: zelená – ľahká 

🎬 Video z MTB prejazdu TBK1

TBK 2 (Trail Biely Kríž)

Singletrail TBK 2 sa nachádza v Bratislave nad mestskou časťou Rača v pohorí Malé Karpaty. Najľahší prístup na trail sa zdá byť z ulice Potočná v BA – Rača, teda tam kde začneme tam aj skončíme s jazdou. Samotný zjazd sa začína na vrchole Piesky (447 m).

Je to rýchly, stredne ťažký singel, ktorý je takmer výlučne z kopca. Pozostáva z menších a väčších skokov, skokov do medzier, ktoré môžete v prípade potreby obísť a veľkého počtu klopeniek a nejakých vlniek. Spodná časť singlu je veľmi kamenistá, prechádzate cez dosť náročné kamenné prepady.

• Dĺžka trailu 1,3 km
• prevýšenie 210 m
• Náročnosť IMBA: Stredná

Každopádne návštevu TBK 2 odporúčam všetkým, čo si chcú zlepšiť svoje technické schopnosti jazdy, kondičku alebo len sa voziť po lese a vychutnať si okolitú prírodu.

TBK 3 (Trail Biely Kríž)

Samotný zjazd sa začína na vrchole Piesky. Čiernou značený, obťažnosťou teda ťažký singletrail Biely Kríž 3 objavíte v Bratislave nad mestskou časťou Rača v pohorí Malé Karpaty. Vyznačuje sa rozmanitosťou terénu a prekážok, v niektorých úsekoch je trail dosť rýchly. Začína miernym svahom a končí veľmi strmým serpentínovým zjazdom.

Trail je rozdelený na stredne ťažkú v prvej časti a neskôr ťažkú časť. Preveruje podrobne jazdcove technické schopnosti. Máme tu prírodné skalky, drevené skoky z toho dva veľké dropy s malým dopadovým priestorom , klopky, rôzne skoky, vlnky, bonusový kamenný drop na čiernej lajne aj zábavný prejazd výmoľom.

Povrch je z väčšej časti taká štrkohlina, ktorá sa v niektorých častiach dosť šmýka. Niektoré úseky sú naozaj dosť hrbaté a trčia tu tiež skaly. Všetky skoky sa dajú obísť.

• Dĺžka trailu 2,3 km
• Klesanie 238 m
• Náročnosť IMBA: ťažká
• Prístup odtiaľto: 48.2283750N, 17.1657514E
• Mapa trasy

3 jamy 

MTB singletrail 3 jamy Malé Karpaty: jedna a dva (na mapy.cz označená ako Vydrický) je vysoko hodnotený cca 2 km obľúbený zelený singletrack, ktorý objavíte neďaleko Bratislavy v Bikeparku Malé Karpaty. 

Túto primárnu trasu pre horské bicykle použijete oboma smermi z Údolia Vydrice kde končí Cerová Dráha k rozcestníku u Slivu alebo opačne. Má ľahké celkové fyzické hodnotenie s 54 m zeleným stúpaním. Jazda na singli trvá niečo málo cez 10 minút. Trasa je vhodná pre začiatočníkov ako aj pre skúsených ako obchádzka mimo trasy vedúcej po lesnej cestičke. Je to v tomto prípade zábavnejšie jazdenie.

• Dĺžka trailu 2,4 km
• Klesanie 54 m
• Náročnosť IMBA: ľahká
• Prístup odtiaľto: 48.2283750N, 17.1657514E
• Mapa trasy

🎬 Video z MTB prejazdu 3 Jamy

Krivé jarky

Pekná, stredne obtiažna singletracková trasa Krivé Jarky vás zabaví v centre lesoparku Bratislavy priamo pod Kamzíkom. Štartuje od altánku na vrchole Cvičnej lúky na Kamzíku nad bobovou dráhou a končí na vstupe do lesa pod Kožiarkou. 

Je značená modrou cyklotrasou a je použiteľná iba smerom dole s tým, že na trase sú dva výšlapy, Rosslerov vrch a Kožiarka. Z vrcholu Rosslerov 381 m n.m. začína trochu rýchlejšia pasáž s množstvom menších skokov, klopeniek a zopár gapov. Z Kožiarky 287 m n.m. trail vo svojej záverečnej časti strmo klesá až k potoku Drieňovka.

Krivé Jarky sú dosť zábavný trail na ktorom sú husté klopené zákruty, vlny, korene, kamene aj jeden pekný drop. Všetky prekážky sa dajú obísť aj menej skúseným jazdcom. 

• Dĺžka trailu 2,2 km
• Klesanie 8 / -182 m
• Náročnosť IMBA: náročný
• Mapa trasy

Baník

Malokarpatský MTB singletrack Baník sa začína na Dolnom Červenom Kríži kam sa najlepšie dostaneme z Bratislavskej Rače. Baník a Slalomka začínajú blízko seba. 

Začiatok prístupového chodníka od Dolného Červeného Kríža je do kopca a nachádza sa za drevenou konštrukciou v zadnej časti lúky. Chodník od lúky až po vrchol Veľká Baňa kde sa singel začína púšťať dolu kopcom je zdieľaná trasa s chodcami. Informuje o tom aj značka na začiatku chodníka. V tejto časti sa ide len do kopca takže žiaden nebezpečný a rýchly stret s chodcom tu nehrozí.

Ten pravý zjazd sa začína teda na vrchole Veľká Baňa (444 m) 48.2264447N, 17.1293314E. Charakter tejto trate je prirodzený a podľa značenia by mal byť náročný na techniku ​​jazdcov, s minimom skokov, ale s niektorými kamenistými úsekmi. Koniec chodníka niekoľkokrát pretína malý potôčik, kde je singel vcelku rýchly. Singel je značený čiernou značkou, mal by to byť teda obťažnejší singletrail, pre skúsenejších avšak pôsobil na mňa ako ľahko zjazdná trasa. Všetky skoky a prekážky sa dajú obísť preto si môže tento singel zísť aj menej skúsený jazdec.

Veľmi sa mi páčila spodná pasáž dole pri potoku a prejazdy cez tie lávky. Určite sa sem vrátim a natočím video celej jazdy aj s nejakým pokecom.

• Dĺžka trailu 1,1 km
• Klesanie -174 m
• Náročnosť IMBA: ťažká
• Mapa trasy

Praktické informácie pre bikerov

MTB singletraily Bratislava a vôbec jazdenie v Bratislavskom lesoparku má svoje špecifiká. Tu je pár tipov, ktoré vám uľahčia váš „reštart“ v sedle bicykla:

Kde zaparkovať?

Najlepšie nástupné miesta sú Železná studnička (parkovisko pod Červeným mostom – cez víkendy býva skoro plné) alebo Kamzík (parkovisko pri televíznej veži). Ak sa chcete vyhnúť davom, skúste parkovať v Rači (Knižkova dolina), odkiaľ sa rýchlo napojíte na Slalomku alebo výšľap na Biely Kríž. Dobré občerstvenie v strede aj malý servisný box bicykla ponúka aj Bufet u Slivú.

Kde „dobiť baterky“ (Občerstvenie)

Povinnou jazdou je legendárny Biely Kríž a bufet Včelín, kde stretnete polovicu bratislavskej cyklistickej komunity. Na Železnej studničke odporúčame bufety pri Partizánskej lúke a na Kamzíku nájdete viacero možností od rýchleho občerstvenia až po reštaurácie.

Servis a bezpečnosť

Väčšina MTB singletraily Bratislava je dobre značená, no odporúčame mať v mobile aplikáciu Trailforks alebo Mapy.cz. Na viacerých miestach (Železná studnička, Kamzík) sú osadené samoobslužné servisné stojany s náradím a pumpou.

Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Malokarpatské MTB singletraily Bratislava a okolie (Mestské lesy, Kamzík) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.