Benjamin Bennett sa každé dva týždne posadí na štyri hodiny pred kameru, nepohne sa a jednoducho sa usmieva. Do objektívu. Bez slov.

To, že smiech a úsmev liečia, je stará známa pravda. Okrem toho, že je vám pri tom dobre na duši, smiech stimuluje celé telo, privádza kyslík do krvi a zamedzuje vyplavovaniu nebezpečných stresových hormónov. Dokonca aj taká rozkmitaná bránica patrí medzi tie najefektívnejšie kardio cvičenia.

Ľudia sa však dnes bohužiaľ málo smejú. Vraj nemajú dôvod – a pritom je dnešný internet doslova zahltený citátmi o šťastí. Jeden z tých zábavnejších tvrdí: „Ak máš smolu, pohryzie ťa aj slimák.“ Steve Jobs pre zmenu tvrdil, že: „Šťastie, rovnako ako nešťastie, je proaktívna voľba každého človeka. Nezáleží na konkrétnej situácii, vždy máte na výber.“

Relativita slovenských problémov

V Bratislave pravidelne stretávam množstvo ľudí, ktorí sú nešťastní, lebo majú strašne veľa práce. Kúsok východnejšie za Bystricou by boli ľudia šťastní, keby vôbec nejakú prácu mali. Jedni sú nešťastní, lebo si nemôžu dovoliť auto svojich snov. Druhí sú šťastní a auto pritom nemajú vôbec. Jedni majú všetkého veľa a sú nešťastní. Iní nemajú nič a sú šťastní.

Rímsky rečník Cicero dokonca tvrdí: „Čím menej rozumu, tým viac šťastia.“

Všetko je to vlastne len o snoch, nárokoch a túžbach. Hneď ďalší klasický citát dopĺňa: „Šťastný je ten, kto pri svojom bohatstve môže vyhovieť svojim túžbam. Oveľa šťastnejší je však ten, kto vôbec nemá túžby.“ Budha ide ešte ďalej: „Najšťastnejší je ten, kto má najmenej žiadostí.“

Tak buďme z toho teraz múdri. :-) Ja osobne sa radšej posadím na bicykel a spustím v tele nejaký poctivý, prirodzený endorfínový proces. Lebo nakoniec je to aj tak všetko len o tej ceste a o tom, kto ide vedľa nás.

Keď Marx polemizuje s Dalajlámom

Goethe tvrdí: „Uč sa chápať šťastie, lebo šťastie je tu vždy.“ Turgenev zase: „Šťastie nepozná zajtra ani včera, nepamätá si minulosť, nemyslí na budúcnosť, jestvuje iba v prítomnosti – i to nie celý deň, ale iba okamih.“

Karl Marx na to išiel revolučne: „Skúsenosť nám ukazuje, že najnešťastnejší je ten, kto priniesol šťastie najväčšiemu počtu ľudí.“ Nie, nie som marxista, ani náhodou. :-) Oveľa viac sa mi páči známy výrok Paľa Demitru: „Život je veľmi krátky, treba rozdávať čím viac šťastia.“

A Dalajláma ho dopĺňa: „Čím viac sa staráme o šťastie druhých, tým silnejší je náš vlastný pocit blaha.“ Je krásne, keď Marx a Dalajláma môžu takto na diaľku vzájomne polemizovať. Robte šťastnými tých, čo sú blízko, a tí zďaleka prídu sami.

Freudovská bodka na záver

A na úplný záver už len jedna drobná, no mimoriadne praktická rada od Sigmunda Freuda:

„Predtým, než si diagnostikujete depresiu alebo nízke sebavedomie, uistite sa, či nie ste jednoducho len obkolesení blbcami.“

Spravte si dnes malú osobnú úlohu: Urobte tento týždeň niekoho vo svojom okolí úprimne šťastným. Alebo aspoň vysadnite na bicykel a spravte niečo pre seba!

Príspevok Čím menej rozumu, tým viac šťastia? O citátoch, bicykli a freudovskej pravde zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sľuby sa majú plniť – najmä tie, ktoré sme dali uprostred preplnenej hrádze, keď sme sa vyhýbali psovi na päťmetrovom vodítku. Minule sme si podali korčuliarov, psíčkarov aj selfie lovcov. Dnes je rad na nás.. Dnes je čas pozrieť sa do zrkadla a priznať si pravdu: My, cyklisti, vieme byť na spoločných trasách rovnakí idioti.

Ak máš na sebe dres vo farbách profi tímu a karbónový bicykel za cenu ojazdeného SUV, neznamená to, že ti patrí vzdušný priestor aj s priľahlým chodníkom. Tu je sľúbené desatoro pre cyklistov, ako prežiť na kombinovaných trasách a nenechať za sebou spúšť, slzy a žaloby.

Desatoro cyklistu na zdieľanej cyklotrase

1. Zvonček nie je hanba (Aj keď máš karbónový rám)

Chápem to. Zvonček váži celých 15 gramov, narúša aerodynamiku tvojho 6-kilového karbónového špeciálu a na predstavu, že by si ho namontoval vedľa cyklopočítača, sa ti vyhadzujú ekzémy. Ale preletieť okolo 80-ročnej babičky v rýchlosti 35 km/h bez varovania je čistý pokus o jej infarkt. Kúp si ten najmenší zvonček na svete, alebo aspoň pol kilometra vopred slušne zakrič „S dovolením!“.

2. Výkrik „ZĽAVAAA!“ z dvoch metrov nefunguje

Ak letíš ako zmyslov zbavený a meter za chrbtom chodca zareveš „ZĽAVAAAA!“, stane sa presne jedna vec: dotyčný chytí paniku, stratí orientáciu a skočí ti presne doľava, rovno pod kolesá. Ľudský mozog v strese nereaguje ako armádny počítač. Ak už musíš kričať, urob to s predstihom, aby mal človek čas spracovať informáciu a neurobiť úskok smrti.

3. Strava segmenty v nedeľu poobede? Zabudni

Ak si myslíš, že nedeľa o tretej poobede na mestskej hrádzi je ideálny čas na prekonanie tvojho osobného rekordu (PR) na lokálnom Strava segmente, mal by si vyhľadať odbornú pomoc. Hrádza v čase špičky patrí rodinám, kočíkom a deťom na odrážadlách. Tvoj virtuálny pohár v mobilnej aplikácii nikoho nezaujíma. Chceš pretekať? Choď na cesty tretej triedy v utorok ráno.

4. Deti sú nevyspytateľné kvantové častice

Keď vidíš pred sebou dieťa, okamžite spomaľ na rýchlosť chôdze. Dieťa na odrážadle sa nespráva podľa pravidiel cestnej premávky. Riadi sa čistým chaosom. V jednej sekunde ide rovno a v druhej sa bez varovania otočí o 180 stupňov, lebo na zemi uvidelo pekný list. Ak ho v plnej rýchlosti trafíš, tvoja morálna aj právna vina bude stopercentná.

5. Laserová šou s 8000 lúmenmi

Máš na riadidlách svetlo silnejšie než reflektor na futbalovom štadióne? Super, aspoň vidíš jamy. Ale ak ho namieriš priamo dopredu vo výške očí, oslepíš každého chodca a cyklistu v okruhu dvoch kilometrov. Sklop ten kužeľ svetla na zem, pár metrov pred svoje predné koleso. Nepotrebuješ rtg-ovať sietnicu mamičkám s kočíkmi.

6. Agresívne lepenie sa na chrbát

Ak ide rodinka vedľa seba a ty sa im zavesíš pol centimetra za zadok a začneš teatrálne a hlasno vzdychať, aký si strašne obmedzovaný vo svojom životnom výkone, si za hlupáka. Uvoľni sa, pribrzdi a slušne požiadaj o uvoľnenie miesta. Slušnosť na slovenskej hrádzi stále pôsobí ako šoková terapia – väčšinou ti s úsmevom uhnú.

7. Chodník v meste nie je tvoja cyklotrasa

„Na ceste jazdia autá a ja sa bojím, tak idem po chodníku.“ Klasická výhovorka. Ak však jazdíš po chodníku pre chodcov, si tam len hosť. Nemôžeš od ľudí vyžadovať, aby ti uskakovali do krovín. Na chodníku jazdi pomaly, ohľaduplne a ak je tam plno, jednoducho zosadni a bicykel tých 50 metrov pretlač.

8. Frajerina so šmykom na štrku

Zastaviť tesne vedľa skupinky chodcov tak, že zablokuješ zadné koleso a ohodíš ich spŕškou prachu a kamienkov, bolo cool naposledy v piatej triede na základnej škole. Dnes to z teba robí len nevychovaného pubertiaka, ktorý riskuje, že mu niekto tie karbónové kolesá preženie cez hlavu.

9. Skupinový pelotón na zdieľanom chodníku

Ak idete s kamošmi štyria, cesta má šírku dva metre a oproti vám kráčajú ľudia, je načase sa zaradiť za seba (tzv. "v husom pochode"). Čakať, že rodina s dieťaťom skočí do žihľavy, aby vaša trojčlenná formácia nemusela prerušiť debatu o tom, aké pivo si dáte na konci, je vrchol sedliactva.

10. Ty si ten tvrdý, oni sú tí mäkkí

Základné pravidlo fyziky a prežitia na ceste: Cyklista je voči autu chodec, ale voči chodcovi je auto. Ty máš pod sebou 10 až 15 kíl železa či karbónu a na hlave prilbu. Chodec nemá nič, len svoje tričko a tenisky. V každom konflikte medzi tebou a chodcom ťahá chodec za kratší koniec. Správaj sa podľa toho.

Názor z praxe: Predstav si, že by ti po obývačke behal niekto na kolobežke v rýchlosti 30 km/h. Asi by si nebol nadšený. Pre chodcov v mestských parkoch a na promenádach je ten chodník presne takou obývačkou. Chcú tam vypnúť hlavu, nie neustále kontrolovať spätné zrkadlá, či ich nezmetie premotivovaný cyklista v tesnom drese.

📌 Rýchle FAQ na záver

Prečítaj si tiež: Ako na hrádzi splynúť v jedno telo

Príspevok Desatoro cyklistu na zdieľanom chodníku: Ako nebyť za absolútneho kreténa zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

S príchodom pekného počasia sa slovenské cyklotrasy menia na niečo medzi rímskym Koloseom a psychiatrickou liečebňou pod holým nebom. Každý, kto má nohy, kolesá alebo aspoň koňa, vyrazí na asfalt. Ako splynúť na cyklotrase v jedno telo?

Aby sme počas športu nemuseli splynúť v jedno telo a predišli tomu, že si budeme na jeseň vymieňať recepty na sadru, prinášam opätovný upgrade tohto večne živého desatora. Zopár tipov, pre ľudí pohybujúcich sa na cyklotrasách. Pripravte si popcorn, vypustite ego a čítajte pozorne, lebo opatrnosti na cyklotrase nikdy nie je dosť.

Desatoro z hrádze - cyklista vs chodec

1. Ak korčuľujete na cyklotrase, poriadne máchajte rukami

Ak stojíte na kolieskových korčuliach, musíte rukami rozhadzovať v čo najväčšom rádiuse. Čím viac okolo seba sekáte lakťami, tým vyššiu šancu máte, že vás nikto nepredíde. Ak korčuľujete v páre, zásadne sa držte za ruky – každý na opačnej strane chodníka. Vytvoríte tým dokonalú ľudskú zábranu. Nech láska a fyzika riadia vaše kroky!

2. Ak bicyklujete v skupine jazdite zásadne vedľa seba

• Dvaja? Vedľa seba.
• Traja? Vedľa seba.
• Štyria? Prirodzene vedľa seba cez celú šírku asfaltu. Hlavne sa nezaujímajte o to, čo sa deje okolo Vás a za Vami – teraz ste tu predsa vy a ste na výlete, nie v premávke. Ak niekto za vami zúfalo zvoní, pravdepodobne vám len fandí do kopca.

3. Slúchadlá na maximum a zavrieť oči

Hudba je predsa emócia, tak sa jej oddajte naplno. volume dajte tak vysoko, až vám budú slziť oči. Úplnú nirvánu dosiahnete, ak pri tom budete sledovať oblaky a snívať o živote. Čo na tom, že spoza zákruty vyletí cesťák v tridsaťpäťke? On sa vyhne.

4. Máte psa? Niet lepšieho miesta na venčenie ako cyklotrasa

Zásadne nevenčte na tráve alebo v lese, pes potrebuje tvrdý a rovný podklad. Vy na ľavej strane, váš miláčik na pravej a medzi vami napnuté päťmetrové flexi vodítko krížom cez cestu. Skúste si predstaviť moment, keď toto temer neviditeľné nylonové lanko zoberiem v rýchlosti 36 km/h. To bude radosť na všetkých troch stranách!

*bonusový tip pre koníčkarov:
Ak vyvádzate svoje poltonové tátoše z blízkej stajne (pozdravujeme bratislavskú hrádzu), jazdite s nimi výhradne po asfalte. Slalom medzi konskými lajnami dodáva cyklistike ten správny, vzrušujúci pach dobrodružstva. A ak aj človek nečakane spadne, padne aspoň do teplého a mäkkého. Hlavne s tým koňom nechoďte na poľné cesty, tam by ste si predsa zašpinili kopytá.

5. Voľne pustený, pološialený pes

Netreba žiadne vodítko, veď ten váš pes je dobrý, dobručký! To, že občas s brechotom vyskočí do kolesa okoloidúcemu cyklistovi a pokúša sa mu odkusnúť lýtko, je len prejav jeho hravej povahy. Cyklisti milujú nečakané kardio intervaly.

6. Detský slalom bez pravidiel

Veselo posmeľujte svoje ratolesti na odrážadlách, aby robili nepredvídateľný cik-cak slalom od krajnice ku krajnici. Nič tak dokonale necibrí postreh a reflexy rútiaceho sa cyklistu ako trojročný jazdec bez pudu sebazáchovy, ktorý zrazu prudko odbočí doľava, lebo uvidel pekný kamienok.

7. Diskusný klub v strede dráhy

Ak na trase stretnete známeho, ktorého ste nevideli celé tri dni, zastavte okamžite. V strede cesty, bicykle krížom a dajte reč. V žiadnom prípade sa neuhýbajte na krajnicu, tráva predsa svrbí a vy si musíte vysvetliť dôležité životné pravdy priamo tam, kde je najväčšia premávka.

8. Selfie s prichádzajúcim Saganom

Máte nový telefón a potrebujete cool fotku? Skočte mi pol metra pred predné koleso a začnite sa fotiť. To, že ja nestihnem vycvaknúť tretry z pedálov, preletím cez riadidlá a dolámem si kľúčnu kosť, je len drobná daň za to, že vaša fotka bude mať večer na Instagrame tridsať lajkov. Cool! (P.S.: Neveríte, že sa to reálne deje? Mne sa to stalo už dvakrát).

9. S autom na hausbót aj cez mŕtvoly

Že je zákaz vjazdu? Pre Vás? Načo tam zavadzajú, keď idete na svoj hausbót. Nandajte to všetkým. Nech vidia, že vy na to máte. Ako k tomu prídete, aby Vám zavadzali. Ak ma líznete o pár milimetrov hneď budem krotkejší a nabudúce si to možno rozmyslím, na cyklotrasu vyrazím iba s obrneným transportérom. Ale najmä:

10. Ak vychádzate z bočnej na hlavnú zdieľajte, socializujte sa.

Píšte SMS správu alebo telefonujte ružovým telefónom. Posledne to stálo mojho kolegu jeden bycikel, dva zuby, tri rebrá a ako bonus kľúčnu kosť. Ale veď nepokecáte? V nemocnici oceníme vaše reakcie typu: „Prepáčte, nevšimla som si Vás“. Nuž, cez ten displej sa naozaj ťažko pozerá na svet.

A záverom

Jazdím priemerne 33 km rýchlosťou a mám 95 kg. Nohy mám zacvaknuté v tretrách. Ak do seba nabúrame, prienik našich tiel bude nekonečný zážitok.

Buďme k sebe na tých trasách trochu ohľaduplní. Nabudúce, aby som bol spravodlivý, sa pozrieme na druhú stranu barikády – ako by sa mal správať cyklista na kombinovaných trasách, aby neterorizoval mamičky s kočíkmi.

Prajeme príjemné chvíle pri športe.

📍 Prečítaj si tiež druhú stranu mince: Správanie cyklistu na zdieľanej cyklotrase

Príspevok Desatoro z hrádze: Ako úspešne splynúť na cyklotrase v jedno telo (aj s tvojím zubárom) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Viete čo je Barlo-running? Niekedy nás život zastaví skôr, než to stihneme urobiť sami. Pri listovaní archívom som narazil na tento text z obdobia môjho zlomeného členka. Odvtedy prebehlo zopár rôčkov, Dnes sa na tom už smejem, ale vtedy to bola tvrdá škola trpezlivosti a sebairónie. Ak práve teraz niekde ležíte so zranením, alebo máte pocit, že bez každodenného výkonu na Strave neexistujete, tento text je pre vás.

V májových dňoch tej doby som sa stal terčom blbých poznámok mojich známych a kamarátov, že som akosi prestal zdolávať KOMy na Strave. Rozumej – prestal denne o dušu jazdiť, pretekať sa s virtuálnymi súpermi a zapisovať do tabuľky svoje každodenné výhry a zlepšenia. Začínam mať pocit, že ak nebicyklujem a nezapisujem, pre určitú komunitu neexistujem.

Raz poobede mi dokonca zavolal známy a spýtal sa ma, či som nezačal gaučovať. Nech to nevzdávam. A ak chcem, že sa môžeme spolu znovu rozhýbať. Zjavne ma chcel reštartovať. „Gaučujem,“ odpovedal som: „Lebo to mám rád. Gaučujem, lebo som od prírody lenivý. Áno, gaučujem, lebo sa mi to páči.“

Nová športová disciplína: Barlo-running

Mal som totiž zlomený členok. A taký zlomený členok a sadra na nohe prinášajú do života úplne nové pohľady. Predovšetkým pochopíte, prečo by ste s nohou v sadre nemali vypiť tri kávy denne. Toto poznanie mi dodalo novú životnú dynamiku a otvorilo úplne novú športovú disciplínu: „barlo-running“. Káva je totiž močopudná a záchod ďaleko.

Ideálny stav. Celý deň sa pohybujem výhradne medzi kuchyňou, záchodom, gaučom a posteľou. Prevaľujem sa zo strany na stranu a ochkám, achkám. Nájsť ideálnu polohu nie je vôbec jednoduché. Nemáte radi telefón. Sú dva typy hovorov. Keď zavolá mama a spustí tú o tej zodpovednosti a zdraví, a potom tie ostatné – keď od vás iba niekto niečo chce. Zvyčajne urobiť alebo zaplatiť.

▶️ Hýbem sa dosť?

Televízny masochizmus

Chcete myslieť pozitívne, ale nejde to. Nenávidíte správy. Zas čosi o tom, ako niekto niečo odrbal, ale vlastne je to v poriadku. Nasratý ste ďalšiu polhodinu. Zúfalo potrebujete niečo veselé. Prepnete kanál, reklama. Prepnete ďalší, reklama. Na treťom beží insitný seriál, ktorého intelektuálny rozmer zvládate do 3 sekúnd.

Pomaly si uvedomujete, že mať televíziu bez poriadnych Smart funkcií je v tejto situácii čistý masochizmus. Z 36 kanálov ste si nenašli na obrodenie mysle absolútne nič. Vypínate. Skúšate knihu. Všetko vás omína a tlačí. Do prdele so športom, do prdele s bicyklom. Športom k zdraviu, ale aj k trvalej invalidite. Lepšie rozvíjať duševné schopnosti. Gauč je zdravší. Len tie preležaniny...

Návštevy, pivo a „vražda“ stravou

Ku koloritu patria aj rodinné návštevy a sústrastné reči: „Dávaj si pozor... nie si už najmladší.“ Kurňa, dosť. Toto všetko ja viem. Nalejte mi radšej dva deci rizlingu. Už poznám všetky druhy čajov. „Dajte mi pivo!“ „Na tabletky alkohol nemôžeš,“ znie odpoveď. Ide ma rozhodiť.

Zlomený členok má však aj svoje pozitíva. Každý vás obskakuje. Napríklad taká mama. Porcie od nej sú veľkolepé. Žiadna stredomorská strava. Halušky, rezne, knedľa. „Len si daj, veď si chorý, je to zdravé.“ Nie, preboha, dosť. Nechcem vážiť o mesiac tonu. Mama vás môže zabiť dvoma spôsobmi: Buď zomriete na obezitu, alebo vás klepne z tých rečí.

Byť sám so sebou

Máte čas. Veľa času. Nik po vás nič neočakáva a vy ho máte iba pre seba. Byť sám so sebou môže byť bolestne obohacujúce. Môže vám to rozhádzať celoživotné hodnoty. Mohli by ste prísť na to, že to, čo robíte, nemusí byť zákonite ideálne a správne. Že kariéra a prachy sú dôležité len vtedy, keď... STOP.

Máte čas a konečne máte čas aj na robotu. Nemusíte bicyklovať a behať. Iba ležíte, a keď ležíte veľa, začne to otravovať. V tom prípade je aj robota dobrá. Hľadám ideálnu polohu. Pohodlne gaučujem a čakám na návštevu, čo snáď prepašuje plechovkové pivo. Mať zlomený členok má aj svoje radosti.

A pre tých ostatných: Áno. Gaučujem. Vylihujem. Nešportujem. A stále žijem. Pozdravujem Vás!

Príspevok Barlo-running a lekcie z pokory: Keď ťa život pošle na gauč zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ideálne je vyhrať. Super je dôjsť do cieľa, je fajn nebyť posledný – a keď už nedôjdete, mali by ste mať v zálohe aspoň sakramentsky dobrú výhovorku, prečo ste to otočili alebo zaostali! Pokiaľ aj vás občas na trati prepadne kríza a hľadáte dôvod, prečo na chvíľu zastať, vstaň z gauča, restartnisa a prečítaj si úprimnú príručku svojrázneho vytrvalca, v ktorej sa zaručene nájdeš!

Svojráz amatérskeho vytrvalca a jeho najlepšie výhovorky

Ideálne je vyhrať. Super je dôjsť do cieľa, je fajn nebyť posledný – a keď už nedôjdete, mali by ste mať v zálohe aspoň dobrú výhovorku, prečo ste to obrátili alebo zaostali. Výsledok a dojem sú predsa prvoradé!

Čítaj tiež:

• Stelvio pass kultový alpský výšľap
• Monte Zoncolan brána do pekla
• Kitzbuhel Horn, kto sem preboha tú cestu postavil

Základom úspechu pri extrémnych výkonoch je dobrá taktická príprava. Práve preto je dôležité poznať mapu, terén a naplánovať si nielen útoky, ale najmä ústupové trasy.

Aby ste presne vedeli, kedy spomaliť, opustiť skupinu, prípadne začať s rečami typu: „Aha, ide búrka!“, „Výrazne sa kazí počasie!“, „Aha, veď všetci sa obracajú...“ alebo „Veď v cieli sme už boli minulý rok, načo tam ísť znova?“

Predtým, než začnete s týmito zabijakými rečami, pozorne svoju skupinu sledovaný. Je potrebné včas odhaliť „pacošov“, na ktorých vaše devastačné reči budú fungovať. Ak takých nenájdete, treba sa odtrhnúť – buď prudko zrýchliť, alebo naopak spomaliť.

Ak sa totiž chcete otočiť a vzdať to, musíte mať pádny dôvod a najmä zostal bez pomoci. Ideálny je napríklad defekt, osmička na kolese či roztrhnutá teniska. Publikum v cieli však ocení aj zdravotný extrémny výkon – poruke máte preťažené koleno, bolesť v ramene alebo natiahnutú achilovku (to pôsobí extra športovo a presvedčivo!). Pri zdravotných problémoch sa navyše môžete stať hýčkaným predmetom všeobecného záujmu, čo vie byť celkom príjemné.

Ako si legálne odfúknuť bez straty tváre

Ak to nechcete vzdať úplne, ale chcete si len na chvíľu predýchať pľúca, existuje hneď niekoľko osvedčených výhovoriek, prečo zastaviť.

Najobľúbenejšie estetické výhovorky:

• „Wau, pozri na ten krásny výhľad / jazero / panorámu!“
• „Musím si tu spraviť narýchlo selfie.“

O triedu lepšie technické problémy:

• „Štrajkuje mi prehadzovačka.“
• „Padla mi reťaz.“
• „Musím si znova zaviazať šnúrku.“
• „Uvoľnil sa mi hrudný pás, zapnem a dobehnem vás.“

Na škodu nie je ani klasická cikpauza. Je neutrálna a vždy funguje. Ak máte so sebou mapu či GPS, môžete kedykoľvek predstierať náhly navigačný amok a študovať trasu.

Najsilnejšie nátury si to proste chlapsky priznajú: „Mám toho plné zuby. Potrebujem oddych.“

A potom sú tu stavy na pokraji kolapsu. Poznáte ich podľa totálnej, surovej úprimnosti: „Môžem sa na toto celé zhlboka vys...!“

Tri fázy športového pekla

Každý hobbík a vytrvalec si čas od času musí klásť série otázok. Rozdeľujem ich do troch kategórií:

1. Miestopisné otázky (začiatok): Zatiaľ skôr opatrné. „Nie je to moc vysoko? Nie je to moc ďaleko?“ a len tak potichu pre seba: „Dám to vôbec?“
2. Zásadné otázky (keď dochádzajú sily): Prichádzajú po niekoľkých hodinách makačky. „Prečo to vlastne robím? Mám toto ešte zapotreby? Musím to vôbec dotiahnuť do konca? Nepoškodím si zdravie? Je to zodpovedné?!“ Áno, apel na vlastnú zodpovednosť býva extrémne frekventovaný.
3. Existenčné otázky (keď dochádza glykogén): Mozog vysiela posledné záchranné signály. „Hrabe mi?! Prečo to robím? To som už úplný pako?! Veď tu normálne zomriem! Ktorý blbec toto vymyslel?!“ Otázky sa zvyknú kombinovať s tichým či hlasným preklínaním organizátora, kopca či počasia s tými najvulgárnejšími prívlastkami.

V cieli je slnko

Našťastie, toto peklo netrvá večne. Ak prekonáte všetky tri fázy, vyhrali ste! Prichádza kľud a božské vyrovnanie sa s vesmírom. Už vám je všetko jedno, nič nevnímate, ste odovzdaní, pokorní – len bežíte, kráčate alebo bicyklujete.

Jednoducho dojsť a prežiť to.

Cieľ máte na dohľad a do vášho srdca vchádza slnko, radosť a obrovské nadšenie. S každým ďalším krokom sa váš úsmev rozširuje, zuby vycerujú – veď endorfíny pracujú na plné obrátky! Ste šťastní, veríte si, ste plní lásky a porozumenia.

V cieli vás vítajú ostatní. Nikto nič nerieši, lebo všetci prežívajú presne to isté. Rehocete sa, fotíte sa spolu, telefonujete blízkym, gratulujete si navzájom... Ale zatiaľ neplánujete, kam vyrazíte najbližšie. To príde na rad až večer pri zaslúženej sociálnej regenerácii.

Vytrvalostný šport je krásny vo svojej rozmanitosti. Ako mi raz povedal môj priateľ:

„Tvoj najlepší priateľ je rameno tvojej pravej ruky. Ale iba vtedy, ak veríš, že ju máš.“

Tréning, dobrá príprava a humor z vás spravia skutočných hrdinov!

Príspevok Svojráz amatérskeho vytrvalca a jeho najlepšie výhovorky na trati zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pri štrachaní sa v starej literatúre môže človek objaviť aj takýto poklad.: „Budete priberať kilo za kilom. Nevoľnosť a nechuť k životu sa stratí!“ Nie, toto nie je reklama na fastfood. Pozrite si sto rokov starý inzerát na Beta-Tragol. Zázračné bonbóny pre ženy, ktoré túžili po tom, čo dnes polovica sveta nenávidí: pribrať. Ideály krásy sa v čase menia.

V archívoch som objavila text, ktorý by v dnešných ženských magazínoch pôsobil ako provokácia z inej galaxie. Zatiaľ čo nás súčasnosť bombarduje sľubmi o „sekaní“ postavy a detoxoch, Ateliér Šimek pred sto rokmi lákal na „úžasných 9 kíl“, ktoré sa rovnomerne rozložia na tvár, prsia a boky.

Keď kosti neboli v móde

Text inzerátu znie priam poeticky: „Vysadnuté kosti na tvári i ramenách zmiznú... zo slabého stvorenia sa stanete ženou plnou sily a života.“ Vtedajší ideál bol jasný: zdravie sa rovnalo plnosti. Žena, ktorej netrčali kľúčne kosti, bola vnímaná ako vitálna, plodná a – citujem inzerát – „ďaleko žiadostivejšia“.

Dnes sa karta obrátila. Extrémna štíhlosť, často hraničiaca s anorexiou, sa stala métou, za ktorou idú mnohé ženy aj cez mŕtvoly (vlastné zdravie).

Kyvadlo extrémov

Tento inzerát nám nastavuje zrkadlo. Ukazuje, že „ideálnu krásu“ vnmame len ako nestály módny trend, podobne ako dĺžka sukní.

• Včera: Bojovali sme proti „vysadnutým kostiam“ pomocou kalorických bonbónov.
• Dnes: Bojujeme proti prirodzeným krivkám pomocou drastických diét.

Obe cesty majú jedno spoločné – extrém. Tak ako Beta-Tragol sľuboval „kilo za kilom“, dnešné čaje na chudnutie sľubujú to isté v opačnom smere. Obe cesty však ignorujú prirodzenú rovnováhu tela.

Poučenie z Ateliéru Šimek

Extrémne a nezdravé chudnutie nie je len otázkou estetiky. Je to útok na zdravie, ktorý vám vezme silu a lesk v očiach – presne tú „nechuť k životu“, o ktorej písal starý inzerát. Ak sa stanete otrokom aktuálneho ideálu, môžete prísť o to najcennejšie: o seba.

Ideály krásy sa menia každých pár desaťročí. Raz sú v móde boky, inokedy tehličky na bruchu. Jediné, čo ostáva nemenné, je fakt, že vyčerpané a vyhladované telo nikdy nebude pôsobiť šťastne.

Možno by sme sa mali od našich prastarých mám niečo naučiť. Nemusíme si hneď objednávať bonbóny na priberanie, ale skúsme aspoň prestať nenávidieť každé kilo, ktoré z nás robí „ženu plnú sily a života“.

Príspevok Ideály krásy sa v čase menia: Čo nás učí inzerát na „bonbóny na priberanie“? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.