Indický vidiek nie je miesto, kam sa ideš pozrieť. Je to miesto, kde sa zabudneš, že si turista. Kde sa prestaneš pýtať na cieľ a začneš si ohromený všímať, kde si práve teraz. Putovali sme po dedinách, ktoré ani nie sú na mapách, po cestách, kde sa trúbi viac než brzdí, a medzi ľuďmi, ktorí majú málo – ale vždy niečo ponúknu. Táto cesta nie nebola o pamiatkach. Je o konfrontácii. S časom, s tichom, so sebou.

Jazdíme po dedinských cestách, kde sa zastavuje nie kvôli zápche, ale kvôli krave, ktoré si robí siestu uprostred cesty. Ale na to sme si už zvykli. Aj na dôvod, prečo si každý šofér kupuje ruženec z kvetov a vešia na spätné zrkadlo. Ochraňuje ho. Aj na stopovanie potulných cestovateľov batôžkárov, spolujazdy s miestnymi v tuktuku i na desať ľudí tlačiacich sa v Maruti, indickom minibuse (konkrétne Maruti Suzuki). Prekvapenia náš však čakajú pri každom zastavení. 

Holičstvo na ulici

Objavujeme Indický vidiek. Prechádzame väčšou dedinou. Obiehame vozy ťahané volmi. Hlavnou dopravou sú tu rikše, staré bicykle a urevané motorky, teda skôr ich črepy. Zastavujeme pri holičstve. Pod slameným prístreškom, priamo na ulici stolička, zrkadlo zavesené na strome a holič s britvou. Zákazník sedí uprostred prachu, kamióny trúbia v pozadí – a napriek tomu je v tom niečo intímne a dôstojné. 

Záhradné kino na poli

V uličkách dedín nájdeš kadečo. Večer sa rozbalí plátno medzi dvoma stromami, niekto prinesie generátor, z reproduktorov hrajú indické piesne a deti sedia na zemi v prachu. Niekto predáva oriešky, niekto podáva čaj v plastovom pohári. Bollywood. Čo sa premieta, nie je dôležité. Premietanie nie je o filme – ale o spoločnom, komunitnom byti. A ty, biely človek, tam sedíš medzi nimi. Bez titulkov. Ale rozumieš všetko.

Svadba žiab

Svadba v Indii nie je len pre rodinu. Ak prechádzaš okolo, je dosť možné, že ťa niekto pozve dnu – hoci ťa nikdy nevidel. Dostaneš tanier, možno banánový list, úsmev, možno otázku, odkiaľ si. A staneš sa súčasťou niečoho, čo nemáš naplánované, ale budeš si to pamätať celý život. My sme si svatbu neužili, ale viete o tom, že v Indii môžete zažiť aj svadbu žiab?

Rajesh (môj sprievodca) mi povedal, že v niektorých oblastiach Indie, najmä počas sucha, dedinčania sobášia žaby.  Áno – plnohodnotná svadba so všetkým, čo k tomu patrí. Veria totiž, že keď sa žaby vezmú, bohovia dažďa budú spokojní a príde úroda. Ako naša Morena. Úsmevné, ale aj krásne. Ako hlboko sú ľudia spätí s vierou, prírodou a jej cyklami.

Varenie cukrovej trstiny

Už z diaľky sme videli dym, ktorý vychádzal spoza trstených obydlí v poli. Po krátkom kývnutí sme vošli do dediny. Bolo to ako kontakt s iným časom. Nie pomalším, len menej uponáhľaným. Z dverí chyže na nás pozerá babka. Niečo mi hovorí. Nerozumiem jediné slovo. Ona pokračuje. Nakoniec sa obaja zasmejeme, kývnem, ona kývne. A zrazu vieš, že slová nie sú všetko.  Úsmev, záujem, rešpekt – to sú univerzálne jazyky.

Vo väčšinej chyži nemôže chýbať malá textilka. Buď šijací stroj alebo krosná. Deľba práce je dokonalá.

V pohľadoch Indov čítam zvedavosť. Je to pohľad, ktorý ťa číta. Aj keď ťa nepozdravia, iba mlčky sledujú, cítiš že ti nechajú priestor. A to je viac než slovo.

Posúvame sa dozadu. Všade navôkol cukrová trstina. Tu sa asi varí cukor. Deti i ženy nosia stále nové snopy. Tu sa na detskú prácu nehrajú. Otec so synom sekajú a melú trstinu. Mama mieša akúsi obrovskú kašu, dievča zo spracovanej melasy kuchtí akési cukrové bobule. Pomáha kto má ruky. Chceli sme sa pridať ale hlava rodiny to striktne ale s úsmevom odmieta. Tolerujú nás ale zjavne sem nepatríme.

Pohľady ľudí

Až neskôr, sledujúc nafotené portréty si uvedomujem ten zvláštny mix pokory, dôstojnosti a chudoby. Takýto v slumoch Mumbai nenájdete. Tam hraje každý sám za seba.

Beží k nám chlapec s táckou a čajom. Sme skúsení. Pred mesiacom by sme dlhý čas trávili premýšľaním: prečo dieťa pracuje, kde je škola, ako to má byť správne…

Ale domáci sa nepýtajú – žijú tento svet, v ktorom zber a spracovanie úrody má najvyššiu prioritu. Niekedy je čaj len čaj. Niekedy je to lekcia kultúrneho rozdielu. Alebo možno 50 vývojových rokov naspäť. Ako dieťa si spomínam, keď babky s vahadlami a dvoma vedrami trkotali na návsi na Záhorí pri jedinej dedinskej studni. Vlastne to nebolo tak dávno.

Konfrontácia s hygienou a dôstojnosťou

Toalety na indickom vidieku nenájdeš, jednoducho nie sú. Voda, je len z pumpy a Indom veľmi neškodí. Ak sa však napiješ ty, skončíš v kŕčoch a riadne vyprázdnený. Na vidieku jedia výhradne rukami. Praktický príbor. Pravou ješ, ľavou si umývaš zadok. My máme toaletný papier, oni majú vodu a mydlo. Sám pochybujem, čo je hygienickejšie. Všetci to tu tak robia. A zvládajú to so cťou, ktorú v modernom klimatizovanom svete často nechápeme.

MIestnosti v chyžiach sú temer prázdne. Modlitebné obrázky, jednoduchá skriňa, neodmysliteľný šijací stroj, televízor a k tomu pocit, že sa nesmieš sťažovať.

Učiteľ pod stromom

Na okraji cesty si všimneme skupinu detí sediacich na zemi a muža s tabuľou. Tak predsa
škola. Bez budovy. Deti píšu prstami do prachu, alebo do starých zošitov.  A ty si uvedomíš, že vzdelávanie je tu akt viery. Nie komfortu.  A že napriek všetkému má zmysel.

Elektrina ide len vo väčších dedinách. V týchto príbytkoch nie je. Načo. Ráno ťa nebudí budík ale kohút, bubny z miestneho ášrámu alebo zvuky ohňa pod hrncom.

Pre Európana môžu byť tunajší život zvláštny, nezrozumiteľný, určite exotický a niekedy prekvapivý.  Ale ak si sadneš do tieňa stromu, možno pochopíš, že tu poletuje akási tichá múdrosť, ktorú sme my už zabudli. V dedinách nebojujú s časom. Ide o každodenné prežitie. Nehľadá sa efektivita, ale rovnováha.

Európan zvyknutý na komfort prichádza s plánom – a odchádza s otázkami. Pritom India v Bombaj je čosi úplne odlišné ako India tu. Nie, za mesiac putovania neobjavíš Indiu. Ale objavíš možno seba, začneš si vážiť život, ktorý žiješ, a asi nájdeš nový spôsob, ako vnímať svet.

Kde sa berie tá chudoba?

Odpoveď v najľudnatejšej krajine sveta asi nebude jednoduchá. Chudoba v Indii nie je len stav. Je to status, iný svet, ktorá sa nedá pochopiť z turistického bedekru alebo okna hotela.  Asi to nie je výsledok jedného zlého rozhodnutia. Je to násobok histórie, systému a prehliadania.

India bola takmer dve stovky rokov britskou kolóniou. A briti ju nebudovali – vyčerpávali. Systém školstva, vlastníctva pôdy, dopravy – všetko bolo navrhnuté nie pre Indov, ale pre impérium. Keď Briti odišli, nezanechali krajinu pripravenú na rozvoj. Zanechali ju rozbitú, závislú a rozdelenú. Odporúčam pozrieť si film Gándhí.

Ale neobviňujme len kolóniu. India má aj vlastné tiene. Kastový systém ani po tisícročiach a jeho oficiálnom zrušení neumožňuje rovnosť. Korupcia a byrokracia zaiste ukrajuje z rozpočtov tiež nemalé zdroje. A ticho, ktoré sa pokorne naučili indovia prijať. Niektorí budú mať všetko a iní nič. To ticho vidieť v očiach mnohých portrétov.

Komfort

Indický vidiek. Život v južnej Indii naozaj nieje folklór pre turistov. Je autentický.  Sú to živé súčasti každodennosti, ktoré formujú identitu týchto ľudí. Južná India ti neponúkne komfort. Ponúkne ti pravdu. V prachu, v ryži, v pohľade, ktorý nič nežiada. A možno práve v tejto krajine, kde ťa nikto nepozná, sa začneš konečne stretávať sám so sebou.

Chudoba v Indii asi nie je len o peniazoch. Je to o tom, že chýba možnosť výberu. Keď sa narodíš v slume, tvoja šanca dostať sa von nie je len malá. Ona neexistuje bez vonkajšieho zásahu asi vôbec.  Rajesh tvrdí, že bez niekoho, kto ti podá ruku je bežný Ind stratený.

A predsa – práve tí, ktorí majú najmenej, často žijú najviac. Usmievajú sa. Pracujú. Delia sa. Nie preto, že by to mali ľahké. Skôr preto, že si nemôžu dovoliť luxus nespokojnosti. Stále mi chodí po rozume tá veta: "Šťastie a radosť je to jediné, čo máme. Nedáme si to vziať." Ako to rozdiel medzi našou krajinou. Majú materiálne všetko ale šťastní nie sú. Stále niečo chýba, stále je málo, stále nasupení, nespokojní...

A možno práve to je tá najväčšia irónia z tejto cesty. Že v krajine, kde milióny žijú bez vody, Wi-Fi a istoty zajtrajška, nájdeš viac ľudskosti, než v miestach, kde máme všetko. Ale konfrontovať a pýtať sa na toto v Indii turistovi nesluší.

Tie otázky si nesieš zo sebou v brašni na foťák. A začnú dotierať až neskôr, doma, pri triedení fotiek. Asi ich nikdy nevyriešiš, budeš rád, že žiješ vo vyspelej Európe ale zároveň ťa to nejak bude nútiť vrátiť sa do Keraly a Južnej Indie späť.

Príspevok Indický vidiek: Putovanie po južnej Indii zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Mumbai – alebo ak chceš, Bombaj – je mesto, ktoré sa neobzerá späť. Nepýta sa, kto si, len ako rýchlo dokážeš kráčať. V metre vedľa seba stojí žena v sárí a chalan s Apple Watch. Na ulici ti požehná svätý muž s čelom plným popola, a o pár minút ti niekto zafarbí tričko výbuchom radosti, ktorú nečakáš. Prileteli sme do Mumbai.

Toto mesto nemá plán. Má pulz.

Chceš chrám? Otoč sa.
Chceš chaos? Už si v ňom.

Mumbai

Ráno kráčam po trhu v štvrti Dadar. Predavači kvetov, čaj vo voskovaných pohárikoch, zemiaky, ktoré by u nás už nik nekúpil – tu sú normou. Z ničoho nič ku mne príde starý muž s oranžovým turbanom a vtlačí mi na čelo červenú bodku. Než stihnem povedať „thank you“, šepne mantru, zdvihne dlaň a pokračuje. Požehnanie. Krátke, rýchle. Ako keby vedel, že to budem potrebovať. Potom natrčí ruku. Nechce veľa. Podvolľujem sa miestnym rituálom.

Prvý šok z Bombaja prichádza pri pristávaní. Prelietam ponad milióny plechových búd, ponad najväčší slum sveta. Vchádzame do mesta po diaľnici, kde krajnica pripomína skôr sídlisko bezdomovcov. Plechové prístrešky, prikrývky, voda, rozvešané prádlo, ohorky, deti, ktoré sa hrajú behaním popri autách. Nie je to dočasné. Je to normálne.

Haji Ali Dargah

Na juhu mesta, na polostrove, sa nachádza svätyňa – Haji Ali Dargah. Mešita a hrobka svätca Haji Aliho stojí na malom ostrove, kam vedie úzka cesta, ktorá sa počas prílivu stratí pod vodou. Ulička k nej je lemovaná žobrákmi. Nie ako obrázok chudoby. Ako realita bez filtra. Ľudia bez rúk, bez nôh, s očami, ktoré už dávno prestali prosiť. Len sedia. Všimli ste si ich? To je otázka, ktorá visí medzi nebom a zemou.

Pravda je však veľmi krutá. Toto je výsadné miesto a nedostane ho každý. Mnohí žobráci dlho sporia na to, aby im chirurgovia zohavili nohy, amputovali končatinu. To je tu predpoklad solídneho žobráckeho príjmu.

Náš sprievodca chcel urobiť na nás dojem. Bežne by si žobráka nevšimol ale keď videl ako sme sa zopárkrát zohli a hodili mincu, rozhodol sa zapôsobiť. Rozmenil pár rupií a porozdával rad radom každému, ktorého stretol.

Tržnica

Obrovská tržnica je kaleidoskopom indického života. Ako v každej tržnici sveta aj tu nájdeš všetko. Predávajúcich, kupujúcich aj nosičov a upratovačov. Práve si dáva jeden šlofíka. Obdivujem ich ako vedia naložiť káru. Odvezú na nej snáď aj slona.

Holi festival

A potom – hneď o pár ulíc ďalej – náhle výbuch smiechu, kriku, hudby. Z ničoho nič sa do mňa oprie kúdol práškovej farby. Neprišiel som na Holi, ale Holi prišlo ku mne.

Deti s pestrofarebnými tvárami, tínedžeri na strechách s vedrami vody, staré mamy s ružovými čelami a zlatými náramkami. Festival farieb. Oslava života, premeny, odpustenia. Vraj každý dostane druhú šancu, na vypratie košele určite. Práve na mňa niekto vyprášil modrú farbu. Nikto nič nerieši, len ťa obhodia ďalšou farbou.

Lesk cez stenu plnú biedy

Mumbai je mesto extrémov. Z jednej strany 60-poschodová sklenená vila, kde býva miliardár s vlastným heliportom. Z druhej strany Dharavi – najväčší slum v Ázii, ktorý vidno už z lietadla pri pristávaní. Obrovská mozaika plechových striech, pod ktorými žije viac než milión ľudí na niekoľkých kilometroch štvorcových.

Sčítanie ľudí sa tu robí leteckým snímkovaním plochy striech. Nie je to len miesto chudoby. Je to živý organizmus – recyklačné centrum, výrobná linka, ulica, škola, dielňa aj dom v jednom.

V Dharavi sa nežiada súcit. Tam sa pracuje. Každý meter má funkciu. Každý pohyb má dôvod. Obe tváre mesta – sklo a plech – sú od seba pár kilometrov, ale delí ich svet, kde sa sny triedia podľa pôvodu.

Medzitým jazdia taxíky, ktoré vyzerajú ako veterány z Londýna. Čierne, so žltou strechou, ako z 50. rokov. Motor znie, akoby sa každý deň lúčil so životom. Ale stále idú. Lebo v Bombaji ide všetko, čo neprestane veriť, že ide.

Mesto, kde nikto nemá čas – ale každý ťa zastaví

Zastavujem pri stánku, kde starý pán predáva nakrájaný ananás s čili. Podáva mi ochutnávku na kúsku novinového papiera, bez slova. A keď sa usmejem, povie len: „V Mumbai chutí všetko lepšie, keď nevieš, čo bude zajtra.“ Možno len básni. Možno má pravdu. Tá kombinácia sladkého a pálivého mi zostane na jazyku ešte dlhšie než jeho slová.

O niekoľko ulíc ďalej vstúpim do nákupného centra, ktoré by pokojne mohlo stáť v Dubaji. Vo vitríne sa leskne Rolls-Royce. O tri výklady ďalej Zara. Extrémy v jednom dychu. Mesto, kde si môžeš kúpiť tričko za 200 rupií aj auto za 20 miliónov. Len musíš vedieť, kam patríš, čo si môžeš dovoliť a kam otočiť hlavu.

Konfrontácia, ktorá nebolí – len ostane

V jednom momente stojím pred chrámom. Horiace tyčinky, modlitby, mlčanie. O pár minút neskôr prechádzam pod mostom, kde deti spia na kartóne a muž vedľa nich si pichá niečo do žily. Až tak blízko je všetko. Krása aj rozklad. Viery aj rezignácia. Množstvo ľudí uteká z Keraly (vidieka) do miest v túžbe po lepšom živote. Nevedia, že práve odišli z relatívneho raja a väčšina z nich nájde len ulicu a toto slumové peklo. 

Mumbai ti nič nevysvetlí. Ale ak sa pozeráš, ukáže ti všetko. A ak sa pýtaš, možno ti niekto požehná. Ale ako povedal Sri Tathata: “Odpoveď si aj tak musíš nájsť sám.”

Viac článkov o Indii >

Príspevok Mumbai: Mesto, kde ti požehnajú a o ulicu ďalej ťa zafarbia zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Putovanie do Keraly začína presne tam, kde sa prestávaš ponáhľať. Niekde na rozbitej ceste v horách, kde hodinu stojíš len preto, že na asfalte leží a prežúva krava. A nik ju neodoženie. Nie preto, že by to nešlo – ale preto, že by sa to nemalo. Tu je krava svätá a nie je prekážka. Je súčasť cestného systému. A keď sa naučíš čakať bez zúrivosti, si pripravený na južnú Indiu. Aj taká je Kerala: Cesta za poznaním duše Indie. V industriálnom textilnom meste, kde každý niečo šije sme si uvedomili, že potrebujeme pauzu. Nie oddych, ale priestor. Vyrazili sme preto z Tiruppur smer Kerala. 

Južná India

Cesta z Tiruppur cez hory do Keraly je ako návrat do inej doby. Prechod horami nebol len prudký výškový rozdiel. Bol to prechod medzi svetmi. Z industriálneho ruchu Tiruppur do zelenej divočiny, kde medzi stromami nevidíš betón ani billboardy. Len vodopády, opice a domy, ktoré nevyzerajú, že bojujú s časom – skôr akoby sa s ním zmierili. 

Vidiek, ktorý nespí

Indický vidiek má zvláštnu vlastnosť – aj keď je tichý, nikdy nespí. Všade sa niečo deje. Niekto nosí vodu, niekto zametá pred domom, niekto varí ryžu na otvorenom ohni. Ľudia sa na teba pozerajú, ale nie s nedôverou. Skôr s tým typickým indickým „ty si odkiaľ?“ v očiach, čo znamená viac, než len geografiu.

Popri ceste zastavujem na kokos. Čerstvý, chladený. Chlapík ho s mačetou otvorí jedným švihom, podá mi ho so slamkou. Mlieko vypijeme, dužinu (to, čo u nás strúhame a jeme) hodíme kravám. Predajca nepotrebuje aplikáciu, web, ani branding. Len stoličku a tieň stromu. Kokosové mlieko je tak čerstvé, že sa napiješ s chuti na dúšok. Ale nerob to. Chlíp pomaly, inak zachrípneš. 

Čo je iné na juhu

Južná India nie je len geografický smer – je to iná energia. Iné korene, iné tempo. Viac dažďa, viac zelene. Menej prachu, menej napätia, menej politiky. Naozaj? Práve míňame centrálu komunistickej strany. Ľudia sú tichší, nie nutne menej vášniví. A všetko tu vonia – po korení, kadidle a kokosovom oleji.

Kerala je sama o sebe anomália. Má najvyššiu gramotnosť v krajine, najviac lekárov na počet obyvateľov, silnú kresťanskú komunitu... a zároveň najsilnejšiu komunistickú stranu. Cirkev, viera, komunizmus – všetko vedľa seba, všetko v chode. Bez výbuchov. Aspoň navonok.

Indický vidiek

Indický vidiek sa nemení podľa trhu. Dýcha vlastným životom. Zmena sem prichádza pomaly, a niekedy vôbec. Ľudia zametajú prach pred domom ako pred rokmi. Variť sa začína o šiestej, vodu nosíš, nie púšťaš z kohútika. Aj tak tu nie je necivilizovane – len inak civilizované. Viac o ľuďoch než o veciach. Viac o čase než o peniazoch. Vo vnútri dvorov je až prekvapivo čisto.

Keď opúšťam hory a schádzam smerom k moru, v hlave mi naskakujú staré obrazy – z pôvodného ašrámu Sri Tathātu. Zapadlá dedinka neďaleko Palakkadu v Kerale, na juhu Indie, miesto bez okien, bez dverí, bez plotov. Bolo to na okraji ryžových a kokosových polí. Vtedy sotva známe. Spali sme na podlahe, jedli z banánových listov, a hlavne – mlčali.

Sri Tathâta – múdrosť bez hluku

Jeho ášrám bol malý, uprostred dediny v malom kúsku Keraly medzi horami a čajovými plantážami. Plechová strecha, zopár žiakov, nič na obdiv. Žiadne okná, žiadne dvere, žiadne ploty. Kto chcel prísť, prišiel. Kto chcel odísť, odišiel.

Hlásal jednoduchosť. Učil, že pravdu netreba hľadať vo svete, ale v tichu medzi otázkami. Nebol revolucionár, nebol ani guru s marketingom. Skôr starý otec, ktorý vie veľa, ale nerozpráva, ak sa nepýtaš. Učil, že mier nepríde zvonka. Že disciplína je najväčšia sloboda. A že svet nepotrebuje viac hluku, ale viac vnútorného poriadku.

Žili s dedinou v dokonalej symbióze. Navzájom čerpali benefity. Už na prvý pohlad dedina zaujala úsmevom. Ako mi jedna stará upracovaná žena povedala, radosť zo života a úsmev je to jediné, čo v živote majú.

Skutočný zázrak

Raz som sa tak s osvietenými prechádzal na cestičke popod kokosové palmy. Jeden sa ma spýtal: “Nemáš chuť na kokos?” Zdvihol ruku a vedľa nás v tom momente spadol kokosový orech. Zázrak? Až potom som si uvedomil, že na palme v korune stromu visí na lane vidiečan, ošetruje vetvy a na pokyn osvieteného jeden usekol a ten nám padol k nohám.

Chvíľu potom som prechádzal okolo jazierka, v ktorom si dievčatko pralo školskú uniformu. Vliezlo do vody, natrelo si líca blatom, utrhlo vodný kvet a priložila si ho k tvári. Pripravená na portrét. "Teraz môžeš," čítal som v jej očiach. V tom tichu, slnku a zeleni, v tej čistote prostredia som nadobudol pocit, že toto je tá chvíľa. Že práve teraz som v raji.

Mimochodom, viete prečo si natierala líca blatom? Raz sa tam bola osvietiť Francúzka a darovala jej časopis Vogue, kde si dievča všimlo, že pekné ženy sa maľujú. Ten Vogue bol jediný poklad, ktoré si dievča v malej izbičke aj po rokoch strážilo. 

V Kerale je najhoršie v noci. Keď je o tretej ráno 42°C, nedá sa nadýchnuť a ani spať. Sedíte vonku na schodoch, pozeráte na hviezdy a pomaly absorbujete ten kontrast svetov.

Audiencia u Sri Tathâtu

Do Indie putujú ľudia z moderného sveta za poznaním. Tak sme sa po troch dňoch čakania stretli traja na audiencii u samotného guru. Prvý sa dostal k slovu mladý Francúz. čakal na túto audienciu vyše dvoch týždňov, počas ktorých pomáhal dedinčanom a nosil Sri Tathátovi denne strapec čerstvých banánov. Veď pokora. Programátor IT, zarába veľa, má vlastný byt v Paríži ale akosi je sám a nie je spokojný so svojim životom.

“Hľadaj cestu v sebe. Život ti ju ukáže sám”, poradil mu guru.

Potom sa ozval druhý. Čosi po šesťdesiatke,, darí sa mu v podnikaní, je otec rodiny, má veľký dom, chatu, milujúcu ženu, dve deti a zamiloval sa do 23 ročnej dievčiny. Tá láska je vrúcna a opätovaná. Nevie, čo má robiť.

“Nechaj plynúť čas. Ćas všetko vyrieši sám”, skvelá rada gurua ma nadchla. Trochu sarkasticky ma vtedy napadlo, že zjavne má riešenie na všetky problémy sveta.

Dnes sa Sri Tathâta premiestnil. Má moderný, drahý, možno trochu gýčový komplex Darmapeetham v Kollur Udupi Karnataka. Okolo obrovské parkoviská. Prichádzajú tam stovky ľudí z celého sveta. Prebiehajú rituály. Prečo každá cesta za skromnosťou a poznaním musí skončiť v okázalej pompéznosti veľkých chrámov?

Čo ostalo?

Z pôvodného ašrámu a dediny ostal len pocit čistoty a raja. Tathātove slová sa z môjho pohľadu po odchode do nového pôsobiska ľudského sebauvedomenia premenili na marketing. Pribudla recepcia, betón, programy, bufety. Európania tam stále chodia. Niektorí s vypálenými očami a zápisníkom plným otázok a poznámok ako sa dostať do poznania. Ale možno všetci hľadajú to isté: ticho, ktoré nie je prázdne.

V tej dedinke v južnej Indii to všetko ostalo. Keď si po tých rokoch prezerám fotky ľudí, ktorých som stretol, akoby to bolo dnes. Prežívam opäť každú minút, každú chvíľu. Aj to je sila fotografie. Dokáže zastaviť čas. Sadneš si ticho do tieňa a prestaneš sa pýtať, riešiť, posudzovať. 

Čo tam hľadáme my

Zväčša to isté: pokoj, zmysel, príbeh, ktorý dáva hlbší význam než faktúry a mítingy. Mnohí Európania sú z veľkomiest, kde sú hypermoderné byty, ale žiadne miesto na dušu. V Kerale nečakajú komfort – hľadajú kontrast.

Možno sme príliš dlho žili v byte, kde síce všetko funguje, ale nič nežije. Možno máme plné harddisky, ale prázdne rána. Facebooky plné priateľov ale živého na blízku žiadneho. Kerala nás neoslní – ale očistí. Nenájdeš tam luxus, ale nájdeš kokosový orech v horúčave. Chrám, kde ti nikto nič nevysvetlí – ale ty aj tak niečo pochopíš. A ľudí, ktorí ťa nepoznajú, ale pozdravia, akoby si patril k nim.

Niekde medzi zelenými políčkami a modlitbami o šiestej ráno som si uvedomil, že Kerala nie je miesto, kam sa ide. Je to miesto, kde sa vrátiš k sebe.  A možno práve preto sa mi zdala ešte autentickejšia než Tiruvannamalai. Hľadáš pokoj a ten tu nájdeš.

Vidiek, kde kohúty prekrikujú modlitby, kde Wi-Fi nefunguje, ale srdce áno. Kde konfrontácia medzi Európanom a Indom neprebieha v hádke – ale v tichu, keď si neviete čo povedať. častokrát ani nemáte ako. A tak sa len pozeráte na rovnaký západ slnka.

Kerala ako zrkadlo

Kerala ti neponúkne odpovede. Ponúkne priestor, kde sa môžeš s otázkami rozložiť ako matrac na podlahe. Bez okien, bez dverí, bez plotov. A ak si ochotný neponáhľať sa, možno pochopíš, že hľadáš menej ako si myslíš. A máš viac, než si vedel.

Príspevok Kerala, cesta za poznaním Južnej Indie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak sa v Indii cítite, akoby ste zrazu boli súčasťou iného sveta, Tiruppur je ten typ miesta, kde sa cítite ako súčasť šijacieho stroja. Mesto s piatimi miliónmi obyvateľov, tisíckami textiliek a nula semaformi. Naozaj. Nula. A napriek tomu žiadne kolízie. Prečo? Pretože v Indii fungujú iné zákony fyziky aj logiky. Hlavne tie neviditeľné.

Čo ma naučil slum?

Podvečer vyrážam z luxusného hotela. Bývajú to zväčša len európski a americkí zadávatelia objednávok. Doslova za plotom hotela sa rozprestiera slum — jeden z najväčších v Tiruppur. Uličky bez asfaltu, spleť plechov, plastov, tehál, betónu a detí.

Nevyzerá to ako miesto, kam by vás zavolala turistická príručka, ale niečo ma tam ťahá. Možno zvedavosť, možno hluk, možno len snaha pochopiť, ako tu ľudia prežívajú.

Zväčša upracovaní ľudia s prázdnym pohľadom ale s úsmevom na tvári a rukami ako popol. Vidím medzi nimi na ulici aj ženu v modernom čiernom kostýme, akoby práve vyšla z recepcie hotela. Možno aj áno. Možno sa jej podarilo získať prácu v kancelárii, ale večer sa vždy vráti späť sem, kde žije jej rodina. Slum totiž nie je len miesto – je to pôvod, ktorý sa lepí na meno.

Voda sa tu berie priamo z rieky, ktorá raz za čas zmení farbu — ružová, tyrkysová, bordová. Nie, nie je to zázrak, len chemický koktail z miestnych textiliek. Tu to nikomu nevadí, lebo každý má väčšie starosti — napríklad kde večer zohnať trochu ryže, alebo ako opraviť dieru v streche z vlnitého plechu.

Život v slume

Vo dverách jedného príbytku vidím krv. Nie symbolická. Reálna. Vyteká po betóne a končí v odtoku, ak to vôbec možno tak nazvať. Miestny mäsiar. Zjavne má dobrý deň. Hygiena tu nepatrí medzi priority, zato úsmev na tvári väčšiny áno.

Skúšam nazrieť do ďalších domčekov. Sú stavané jeden o druhý a vytvárajú spleť uličiek, v ktorých je ale (oproti rieke a ulici) prekvapivo čisto. Kupodivu, väčšina ľudí ma púšťa dnu. Ich pohostinnosť nie je hraná. Akurát sa na mňa už nalepila hŕstka detí. Teraz ich je zo dvadsať. Sledujú ma ako tučné čudo z iného sveta, ktorý prišiel s foťákom a potí sa. Bavia sa na mne. Na konci im kupujem cukríky. Aspoň niečo, čo im nezoberie daňový úrad ani karma.

A potom sa pristihnem, ako si kladiem tie najjednoduchšie otázky – čo čaká tieto deti? Aká je ich šanca? Len 60 % detí zo slumov v Indii dokončí základnú školu. Viac než polovica nemá prístup k čistej vode. A ak sa aj niektoré dieťa dostane z kruhu chudoby, často sa sem aj tak vráti – nie preto, že chce, ale preto, že tam vonku preň nie je miesto. Aj takú tvár má najľudnatejšia krajina na zemi.

V slume prežiješ, ak si rýchly, vynaliezavý a nikdy nesnívaš príliš nahlas.

„Naša budúcnosť?“ – spýtal sa ma jeden starý pán, čo sedel v tieni rozbitej rikše.
„My sme budúcnosť. Vždy sme boli. Až kým sa niekto tam hore nerozhodne, že už stačilo.“
Usmial sa. Mal len polovicu zubov, ale zato všetky múdre slová.

V slume sa žije medzi realitou a snom. Nie snom v hollywoodskom zmysle. Skôr tichou túžbou po dôstojnosti. Po dni bez obáv. Po priestore, kde dieťa môže vyrásť bez toho, aby ho rieka zafarbila na modro. V Indii sa nikto nepýta, prečo je svet taký. Len ako sa v ňom dá prežiť. A to je otázka, ktorú si v našich krajinách kladieme čoraz menej.

Každý šije – aj ten, čo nevidí

Tiruppur je hlavné mesto indickej bavlny. Na každej ulici nájdeš fabriku. Niekde šijú v klimatizovaných halách s CNC strojmi, inde v pivnici s jednou žiarovkou a dvomi ihlami. Každý dom má vlastný šijací stroj. Dokonca aj ten, kde býva iba babka a koza.

Po meste ma sprevádza mladý tuk-tukár menom Surya. Vždy keď sa zasekneme v premávke (čo je zhruba každých 9 sekúnd), otočí sa na mňa a vysvetlí ďalší z indických zákonov života. Dnes sa dozvedám, že "každé mesto má svoju bublinu". Tu je to textil. Džamšédpur (Jamshedpur) je zas mesto ocele. Založil ho Jamshedji Tata, zakladateľ spoločnosti Tata Steel, ktorá tu má svoje hlavné sídlo. Džamšédpur je považované za centrum oceliarskeho priemyslu v Indii a hrá významnú úlohu v hospodárstve krajiny. ​

Ďalším takým mestom je Bangalúr (Bengalúru). Poznáme ho ako ako „Indické Silicon Valley“ - centrum informačných technológií v Indii. Mesto hostí množstvo IT spoločností, startupov a technologických parkov, ale je aj významným centrom výroby vonných tyčiniek.

"U nás v Indii to funguje ako WhatsApp skupiny. Každý je v tej svojej. V priemysle, v kaste, v živote i v rodine."

V uličke kde som vystúpil zo Suryovho tuktuku objavujem množstvo topánok. Ďalšia textilka. Visí na nej veľký nápis: "NEZAMESTNÁVAME DETI." Prvý moment si vydýchnem. Druhý moment si všimnem, že vedľa dverí sedí vedľa žien asi dvanásťročný chlapec. Pletie nite. Možno je to len „návšteva“.

Autobusová stanica ako zvuková stena reality

Trhy sú rovnaké ako v Tiruvannamalai. Možno len viac mang a menej sadhuov. Ale čo ma úplne rozloží, je autobusová stanica. Obrovské ihrisko chaosu, pachov, trúbenia a ľudských drám. Každý niekam ide, každý niečo nesie. Každý niečo kričí. Neviem, kam mám pozerať skôr. Sedím na obrubníku a pozerám sa na svet, čo sa nepýta, či ste pripravení.

Surya sa ku mne pridá. Hovorí, že do Tiruppur prichádzajú tisíce ľudí denne hľadať prácu. Niektorí šijú, iní nosia čaj, ďalší len čakajú, kým sa niečo zmení. Život tu nie je o kráse. Je o vytrvalosti.

Zvyky Indov, ktoré dávajú zmysel až na druhom konci sveta

Indovia jedia rukami, ale len pravou. Ľavá ruka je nečistá – vraj to má čo do činenia s hygienou a istým druhom… no, potreby. Sú hlboko duchovní, ale v chrámoch sa predávajú aj selfie tyče.

Deti sa smejú. Dospelí menej. A aj tak všetci žijú viac ako väčšina z nás. Tu sa nestresuje. Tu sa žije zo dňa na deň medzi švom a čajom. A keď sa pýtam, čo je najväčší sen miestneho šiča, odpoveď znie: „Aby sme raz šili tričká, ktoré budú niesť naše meno.“

Príspevok Tiruppur: Mesto bavlny bez semaforov, kde šije každý okrem detí zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

…alebo ako prežiť v meste, kde banánový list je tanier a krava má prednosť pred človekom. Vďaka priateľom som prežil niekoľko dní v Tiruvannamalai, svätom meste Indie. Objavoval som ich zvyky, kasty, náboženstvo, chrámy i pouličný každodenný život, ktorý sa dá u mnohých porovnať s bojom o každodenné prežitie.

• Listy z Tiruvannamalai: Arunachaleswarar, bohovia, trúby a slon s kari dychom
• Listy z Tiruvannamalai: V uliciach svätého mesta
• Listy z Tiruvannamalai: Girivalam, cesta na svätý kopec

V kocke som tiež spísal zopár doporučení.

Doprava (chaos s úsmevom)

• Tuk-tuk je tvoj najlepší priateľ aj najväčší adrenalín. V Tiruvannamalai ho oceníš. Ak chceš poznať tajné miesta, dohodni si na viac dní toho istého taxikára. Ukáže ti nevídané.
• Vždy si dohodni cenu vopred. Ak nepoznáš miestne ceny, ponúkni polovicu z toho, čo ti povedia.
• V špičke je centrum ako videohra – musíš uhnúť krave, motorke, žobrákovi a meditujúcemu naraz.

Trh – voňavý, hlučný, hypnotický

• Koreničky: Kurkuma, kardamón, garam masala – vonia to ako indický sen.
• Látky & sárí: Oči nestíhajú. Ruky chcú všetko. Peňaženka plače.
• Kúp si mangá – a pozoruj, ako ti ho predavač ošúpe s presnosťou chirurga.
• Suveníry: Kadidlo, sošky bohov, vonné tyčinky. Niektoré smrdia ako omša, iné ako rave párty. V Tiruvannamalai je vôňa kadidla všade.

Jedlo (a ako nezomrieť)

• Banánový list ≠ šalát. Je to tanier. Až keď ti doň naložia karí, pochopíš, že je to tak.
• Jedz rukami – ale len pravou. Ľavá je „nečistá“. (Nepýtaj sa prečo. Googli.)
• Voda? Len balená. Zo studne, v ktorej si ráno umyli nohy traja svätí a jeden pes, nepi! Takisto si daj pozor na všetko neprevarené, čo sa umýva bežnou vodou.
• Kokosové mlieko. Najlepší nápoj na ulici, nájdeš ho všade pri ceste, roľník ti rád odsekne zvršok. Ale nepi hltavo, pi pomaly, inak zachrípneš.

Šaty robia človeka – a rešpekt

• Ženy: Ak sa oblečieš do sárí, všetky kolegyne doma ťa budú obzerať a chváliť. Úžasné farby. Ale rátaj s tým, že ti to bude padať a za chrbtom budú krútiť hlavou.
• Muži: Ľahké bavlnené košele, dhótí (alebo „obrus okolo pása“) – všetko je lepšie než topiť sa vo vlastnom pote. Ale neskúšaj to v Európe.
• Do chrámu vstupuj bosý. Boty nechaj pred vchodom. Najlepšie s babičkou, ktorá ti ich za 10 rupií postráži a popritom odmodlí celú Bhagavadgítu.

Zvyky, ktoré ti explodujú mozog (ale v dobrom)

• Krava je posvätná. Môže spať uprostred cesty. Ty nie.
• Kasty sú všade. Nevidíš ich, ale cítiš ich vo všetkom. I v tom, kto komu podáva vodu.
• Všetko je duchovné. Strom, kameň, tuk-tuk. Ale najmä účtenka, ktorú ti v Indii nedajú.
• Skepticizmus? Môžeš ho mať. Ale radšej nie nahlas. Nauč sa zamýšľať potichu, s miernym náklonom hlavy – ako Ramana.

Ideálny čas na návštevu Tiruvannamalai

Najlepší čas na návštevu Tiruvannamalai je od novembra do februára. Tu je prehľad podľa ročných období:

November – Február (zimné obdobie)

Ideálne podmienky:

• Teploty okolo 20–30 °C, príjemné aj na výlety na horu Arunáčala.
• Nízka vlhkosť vzduchu, menej komárov.
• Vrchol duchovnej sezóny – množstvo pútnikov, živá atmosféra, rôzne festivaly (najmä Karthigai Deepam v novembri/decembri – ohňový rituál na hore).

Ak plánuješ aj pobyt v ášrame alebo duchovný retreat, toto je top obdobie.

Marec – Jún (leto)

• Extrémne horúčavy, teploty stúpajú nad 40 °C.
• Ulice sa vyprázdňujú počas dňa, všetko sa spomaľuje.
• Niektoré ášramy a reštaurácie majú obmedzený režim.

Vhodné len pre tých, čo zvládnu poriadnu páľavu a hľadajú ticho mimo sezóny.

Júl – Október (monzún)

• Pravidelné, no zvyčajne krátke dažde.
• Zeleň sa zazelená, menej turistov.
• Niektoré výlety môžu byť obmedzené kvôli blatu na hore.

Romantické obdobie pre fotografov a milovníkov dažďa, ale treba počítať s rozmočenými cestami.

Príspevok Zápisky z ulíc Tiruvannamalai zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Každé poobedie, keď som v ášrame Ramana Mahárišiho dojedol svoju poslednú ryžu s kari z banánového listu, znova a znova som utekal v Rajeshovom tuk-tuku objavovať pouličný chaos a mohutnú svätosť, ktorá má v Indii ozaj skvelý marketing. Vdychoval som život a ruch Tiruvannamalai. V uliciach svätého mesta, kde sa meditácia mení na prežitie totiž nájdeš všetko. Životné príbehy, existenčné zamyslenia, farby, spontánnosť, autenticitu i genius loci prostredia.

Tuk-Tuk za 50 rupií a realita bez filtrov

Môj vodič, chlapík menom Rajesh, ma vozil na motorkovom tuk-tuku do centra mesta. Každý večer. Bez helmy, s úsmevom, s cigaretou v ústach a tridsaťročnými pľúcami v dezolátnom stave. A s príbehom. V Indii má každý príbeh. Aj predavač balenej vody, kokosových orechov, aj žena, ktorá celý deň vyšíva kvety na sárí a večer ho predáva. Aj kaderník ktorý má kreslo priamo na ulici, aj dieťa, ktoré sa ti na ulici snaží vyčistiť topánky.

Tiruvannamalai: V uliciach svätého mesta to nie je len chrámová symfónia – Ulica je ako opera bez deja, plná vedľajších postáv, ktoré však hrajú hlavné roly v realite, kde je prežitie každodenný boj. Nepreháňam, pre Európana je to jedinečné mesto.

Trhy v Tiruvannamalai

Trh je miesto, kde sa šťastie kupuje na váhu. Ak máš peniaze, dostaneš aj požehnanie na čelo. Indické trhy sú divadlo bez prestávky. Farby tam kričia. Papriky, kurkuma, sárí, šarkany, plastové hračky, parfémy a kadidlo – všetko vrieska: „Kupuj si ma, aj keď ma nepotrebuješ!“

Ženy na trhu majú umelecký zmysel pre chaos. Sedí pred vami stará Tamilka, pred sebou 84 druhov korenia. Nevie čítať, ale pozná vôňu každého z nich tak presne, že by zahanbila polovicu európskych kuchárov.

Zjednávanie je rituál. Nákup je výmena energie. A každý predavač je zároveň filozof. Keď som sa spýtal, prečo má mango také drahé, odpovedal: „Pretože je dnes horúco a všetci chcú mango. Ty ho nepotrebuješ, len ho chceš.“ Dotkol sa môjho ega. Kúpil som dve.

Ulice Tiruvannamalai

Kto si myslí, že Paríž je rušný a Neapol chaotický, ešte nikdy neprešiel pešo ulicami Tiruvannamalai. V Európe máš prechod pre chodcov, semafory, dopravné predpisy a občas aj toleratného vodiča, ktorý ťa pustí s úsmevom. V Indii máš... trúbu. A tú má každý. Autobus, rikša, motorka, tuktuk, krava, dokonca aj predavač arašidov, ktorý ju síce nemá, ale zato neustále kričí „Peanuts! Fresh peanuts! No diarrhea!“.

Doprava v Tiruvannamalai

Semafory žiadne. Ani jeden. Križovatky sú riešené ako kruhový objazd okolo studničnej skruže zahádzanej odpadkami. Napriek tomu som tu nezažil žiadnu nehodu.

Ráno sa tu začína ako Wagnerovo finále. Trúbenie, štekanie, pískanie, bučanie a niekto niekde na ulici už varí kari. Na chodníku ti niekto opravuje topánku, hneď vedľa iný Ind zubami čistí kokos a ďalší zas s vytrvalosťou budhistického mnícha opakovane recituje: „One rupee, one rupee, please sir, just one rupee...“.

Zápach? Kombinácia kadidla, spáleného oleja a potu deviatich generácií. Mieša sa to s vôňou čerstvého čaju, ktorý ti nanutia aj keď si ho nechcel spolu s výparmi z motorky, ktorá práve obieha slona. Áno, skutočného slona. Mimochodom dodnes tu za hubičku predávajú kultové jednovalcové motorky Royal Endfield 700cc diesel.

Pamätám si, ako ma jeden dedko zastavil uprostred križovatky (kde som sa márne snažil naskočiť do Rajeshovho tuktuku, ktorý spomalil len natoľko, aby mi uľahčil rozhodnutie zomrieť alebo nastúpiť), chytil ma za zápästie a spýtal sa: „From where you come, sir?“ – „Slovakia,“ odpovedám. Usmial sa, kývol hlavou do všetkých svetových strán naraz a zahlásil: „Good country. Not better than India. But good.“

A v tej chvíli som pochopil – ten chaos nie je chybou systému. To je ten systém. V Tiruvannamalai sa nehrá na poriadok. Tu sa hrá na prežitie. A nejakým zázrakom to funguje. Ako orchester bez dirigenta, kde aj žobrák má svoj rytmus, aj obchodník so zapaľovačmi má svoje sólo. Len si musíš zvyknúť na to, že všetci hrajú naraz. A nahlas.

Kastovanie a čo máš na večeru

Jedného večera som si s Rajeshom sadol na obrubník. Jedli som smažené cesto s karí (vyberal ho v pouličnom stánku sám) a spýtal som sa, z akej je kasty. Zasmial sa a potom stíchol. Povedal: „Tu sa to nepýta. Ale vieš to podľa toho, čo robí tvoj otec, s kým sa môžeš oženiť a kto ťa bude obsluhovať.“

V Tiruvannamalai nie je rovnosť. Je tu krásna ilúzia duchovnej jednoty, ale ak si narodený ako nedotknuteľný, zostaneš tak. Aj keď spievaš mantry 24 hodín denne. Aj keď sa raz mesačne umyješ v svätej vode plnej baktérií.

Západ: sterilita vs. prebytok

Tiruvannamalai: V uliciach svätého mesta som zrazu pocítil zmenu. V jednu chvíľu mi to všetko začalo liezť pod kožu. Po návrate do ášramu som sa pozrel na bielych duchovných hľadačov. Zväčša Európania a Američania. Mali jogamatky, aktovky s mantrami, asi nabité šrajtofle, notebooky s návodmi na osvietenie. A potom som si spomenul na dieťa, čo na trhu predávalo limonádu, ktorú nemohlo ochutnať, lebo bola pre turistov.

My na Západe žijeme v čistote, poriadku, presne odvážených kalóriách a pravidlách. Tu sa niekedy pije z tej istej studne, v ktorej sa umývajú nohy. A napriek tomu tu večer ľudia tancujú. Smiech je úprimnejší. Sárí sú farebnejšie než čokoľvek v našich šatníkoch.

Čo robí človeka šťastným?

Nie luxus. Nie chladnička. Možno je to len schopnosť smiať sa aj vtedy, keď ti horí pod zadkom. Keď nemáš čo do úst. Keď ti nepraje celý svet okolo. Alebo to, že nečakáš na šťastie – žiješ v ňom, aj keď je oblečené v prachu. Práve v Kerale na poli som zažil pocit, že možno práve teraz som v raji.

Hotovo. Zápisky z Indického Tiruvannamalai končia, ale otázky zostávajú.

Príspevok Listy z Tiruvannamalai: V uliciach svätého mesta, kde sa meditácia mení na prežitie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Je to už veľa rokov, kým som sa k tejto reportáži dostal. Tiruvannamalai: Arunachaleswarar. ani prečítať to európan nezvládne správne. Niektoré mestá do teba vstúpia cez nosné dierky. Tiruvannamalai cez pľúca. Na tretiu hodinu ráno ma zobudila trúba. Nie trúbka, trúba. Tón, ktorý akoby vychádzal z pekelného saxofónu zrodeného v bruchu boha Ganéšu počas migrény. Možno z chrámu A to bol len úvod.

V Tiruvannamalai totiž trúbia všetci. Autá, rikše, kravy, chrámové trúby, deti. Každý z nich akoby žiadal niečo od vesmíru. A vesmír odpovedá – zvyčajne prachom, teplom a niekým, kto ti predá mango ešte predtým, než si vôbec stihol pochopiť, že nie si v Európe.

Chrám Arunachaleswarar

Tiruvannamalai: Arunachaleswarar – chrámový kolos z kameňa, ktorý pôsobí ako zaparkovaný vesmírny chrám. Obrovské gopury – tie obrovské sochami posiate veže – vyzerajú ako výklad hinduistického Marvelu. Zajtra sa na ne pozriem aj z vrchu. Viac ako tisíc sôch, každá z iného vesmíru. Každá ti niečo hovorí. Žiadna nerozpráva tvojou rečou.

Tiruvannamalai je pre Indov čosi ako Vatikán pre kresťanov. Len duchovné mesto je farebnejšie a pestrejšie. V okolitých bazénoch si pútnici močia nohy. Ja by som do tej vody nohu nestrčil.

Slon ako kňaz

Zrazu prichádza slon. Ozdobený ako vianočný stromček, na čele biela špirála, v očiach výraz rezignácie. Svojím chobotom ti požehná čelo. Hádžem mincu. Slon kývne hlavou. Neviem, či z duchovna, alebo len preto, že ho bolia zuby. Nič nie je zadarmo. Každopádne marketing so slonom majú v chráme zmáknutý.

Prechádzam sa po svätyniach okolo modiel, ktorým priznám sa veľmi nerozumiem. Množstvo pútnikov má v očiach meditatívny pohľad a spievajú si čosi ako óhm... Každopádne, treba to zažiť. India zmení každého.

Ráno začína banánovým listom

Bývali sme v ášrame Ramana Mahárišiho. Už názov znie ako šifra, ktorú keď vyslovíš nahlas, stratíš pas. Môj spoločník, spirituálne založený Európan ášrám chváli. Dali nám ubytovanie aj jedlo zadarmo. Bodaj by nie, keď im daroval veľkorysý finančný dar, ktorý niekoľko násobne prekročil ubytko v Hiltone. Bol som vďačný.

Ráno nás vítal šafránový spev a rozliaty čaj. Jedlo sa servírovalo na zemi, na banánové listy. Prvý deň som si myslel, že to je šalát. Začal som jesť aj kus listu. Vysvetlili mi, že je to tanier. Usmial som sa ako idiot, ktorý práve objavil rozdiel medzi príborom a bonsajom.

Jedlo sa rukami. Všetko. Kari, ryža, dhál, akási omáčka, čo sa tvári ako dezert a chutí ako vlhký presladený turban. Viete prečo vždy pravou rukou? Po prvom dni sa to však zlomí. Ruky sa stanú príborom. Začneš veriť, že západná civilizácia je dekadentná len preto, že používa vidličku.

Ášram Ramana Mahárišiho

V Ramana Mahárišiho ášrame sa meditácia nedeje – ona sa tam jednoducho stane. Bez pokynu, bez polohy lotosu, bez aplikácie v mobile. Sadneš si do haly, a namiesto sviečok a vôní ťa obklopí surové, husté ticho. Nie je to príjemné ticho, ktoré si doma pustíš na Spotify. Toto je ticho, ktoré má váhu, v ktorom sa sám pred sebou neschováš.

Starci v bielych dhoti sedia bez pohnutia celé hodiny, mladí jogíni sem-tam zalomia krk v asáne, ale aj tak všetci sedia v tom istom priestore. Niektorí chodia dokola okolo motlitebne. Ramana by sa usmial – meditácia bez úsilia, bez cieľa, ktorá je návyková ako káva bez cukru.

A ty zrazu zistíš, že to stačí. Že sa nemusíš snažiť byť duchovný – stačí sedieť. Alebo nesedieť. Ale hlavne neklamať sám sebe, lebo v tomto priestore klamstvá nemajú kam ujsť.

Meditačná hala je otvorená denne od skorého rána do neskorého večera. Vstup je voľný. Nikto ťa nekontroluje, ani nemarketuje žiadnym prospektom osvietenia. Proste si sadni.

Najtichšie miesto je v hale so samádhi Ramanovho tela – v podstate ide o skromný kamenný chrám, kde starci, ženy v sárí aj pár stratených Európanov sedia v tme. Občas sa niekto prežehná alebo prikývne k vlastnej myšlienke. Ak chceš, môžeš tam stráviť celú hodinu. Alebo len pár minút. Nikto ťa nevyženie.

V areáli je aj malý obchod s knihami, miesto na jedlo (podávajú sa tri vegetariánske jedlá denne zdarma, skromné, ale chutné) a knižnica. Spievanie mantier (tzv. Veda Parayanam) prebieha každé ráno a večer, väčšinou v tamilčine alebo sanskrte. Môžeš sa pridať – alebo nie.

Všetko je dobrovoľné. Ale nič tam nie je „turisticky príjemné“. Žiadne brožúrky. Žiadne vedené meditácie. Len duchovný režim bez wifi a schopnosť byť sám so sebou, čo ťa môže zaskočiť neodbytnými vlastnými myšlienkami.

Sväté studne a mikrobiologický koncert

Nikdy sa nenapi v Indii z inej, ako zapečatenej fľaše. Ušetríš si hodiny na záchode. Jedného dňa ma núkali, nech sa napijem vody z údajne svätej studne. Mala taký zeleno hnedý magický nádych. Skutočne vyzerala ako niečo z mýtov. Pila z nej každá bytosť v okolí. Keď si však predstavím stav vodných nádrží a záľubu veriacich indov umývať si nohy a prať, kdekoľvek sa dá, nenašiel som odvahu. Ďakujem, Brahmo, že som odolal a nenapil sa.

Táto skúsenosť s vodou bola duchovnejšia ako čokoľvek, čo som cítil pri chodení dokola a spievaní óhm... v meditačnej hale. Pretože pochopiť, že niečo sväté je zároveň biologická hrozba, to je skutočný zen.

Yogi Ram Surath Kumar Ashram

Keď som vošiel do Yogi Ram Surath Kumar ášramu, akoby som sa ocitol v motlitebni pre introvertov. Nikde nikoho. Iba ticho, obrovský sterilný priestor a nekonečné more tabúľ s citátmi, ktoré sa na mňa zovšadiaľ valili. Každá stena, každý múrik, dokonca aj lavička niesla múdrosť – ako keby sa niekto bál, že odídem bez ponaučenia.

Sála veľká ako niekoľko telocviční naznačovala, že sa tu stretáva asi veľa ľudí. Asi som prišiel zle, dnes bolo všetko dokonale prázdne, až na jednu vec: mechanický elektrický bubon (asi na zvolávanie veriacich). Vyzeral ako výtvor niekoho, kto mal veľmi veľa voľného času a ešte viac viery v techniku. Po stlačení tlačidla sa spustil malý rituál: motorček, páčka, kladivko... a nakoniec sa ten bubon naozaj rozozvučal. Celé to trvalo asi desať sekúnd, počas ktorých som mal čas prehodnotiť svoje hriechy, životné smerovanie aj to, prečo ma vlastne fascinuje takýto poetický bizár.

Yogi Ram bol zrejme svätý s láskou k samote a so zmyslom pre poriadok. Aj bez prítomnosti veriacich, všade čisto a všetko fungovalo ako má.

A možno práve preto – lebo tu niet koho rušiť – znie ten mechanický bubon najúprimnejšie. Tak ako celé toto miesto. Pokojné, čudné a takmer dokonale zabudnuté.

Medzi bohmi a odpadkami

Chrámový komplex v Tiruvannamalai: Arunachaleswarar je krásny, čistý, uprataný. A okolie plné odpadkov. Ako keby sa bohovia prestali starať a ľudia to zobrali ako signál. Alebo ako dôkaz, že svätosť neruší chaos – len ho vyfarbí do zlatista. Prejdem pár krokov mimo ášrám. Skúšam ako miestni, na boso. Pár krokov vedľa a stúpiš na mušlu. Krok ďalej a máš v nohe plastový pohárik od masaly. Prídeš k bazénu plnému odpadkov, plesnivého textilu a špinavej vody a ľudia sa v nej dokonca kúpu.

Na ulici dlhočizný rad. Nejaká francúzka rozdeľuje z veľkého hrnca na ulici ryžu do misiek bedárom, možno dalítom (kasta nedotknuteľných). Žeby odpustky za komfortný život v Európe? Vo vzduchu visí vonný dym, zmiešaný s výfukmi, spáleným ryžovým senom a potom. Duchovno je veľmi potné. Ale niečo v tých ášrámoch drží ľudí pohromade aj napriek tvojmu skeptickému a mierne cynickému ja.

Je to mier, odovzdanie a pokoj v duši.

Príspevok Listy z Tiruvannamalai: Arunachaleswarar, bohovia, trúby a slon s kari dychom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Každé sväté mesto má svoj svätý kopec. India nie je výnimkou. Tiruvannamalai má Arunáčalu – božstvo v kamennej verzii, ktoré sa tvári ako vrch, geologický útvar, ale v skutočnosti je to vraj samotný Šiva. Nepotrebuje sochu. Je to hora. Znie to poeticky, kým nezačneš stúpať. A ver, že svätá trasa v Tiruvannamalai, Girivalam dá zabrať.

Girivalam: púť v prachu a plastoch

Okolo Arunáčaly vedie 14 kilometrov dlhý okruh – Girivalam, svätá cesta, ktorú najlepšie pochopíš, keď ťa predbehne sedemdesiatročná babka, naboso, s kokosovým orechom v ruke. Inak väčšina domácich ju prejde bosí. Ja som to skúsil v sandáloch a po dvoch kilometroch som ich začal nenávidieť.

Popri ceste horia vonné tyčinky, niekde hrá chrámová hudba, inde sa predávajú plastové Šivove figúrky. Takmer každých pár metrov nejaký „svätec“ žiada almužnu. Na chvíľu som sa zastavil. Vedľa mňa stál mladík s chrbtom pokrytým popolom – rozprával sa s kravou. Krava nevyzerala, že je duchovne osvietená, ale prikyvovala. Krava je v Indii posvätná. Cestou do Tiruvannamalai sme mali na diaľnici hodinovú zápchu. Všetko stálo. Na ceste stála krava a nikto nemal silu ju odohnať.

Výstup k jaskyniam: kde ticho nie je tiché

Skutočná duchovná skúsenosť však začína až, keď sa odkloníš z cesty a začneš šliapať do kopca nahor. Skandashram a jaskyňa Virupaksha – dve tiché miesta na úbočí Arunáčaly, kde Ramana Maháriši žil a meditoval. Keby som si mal vybrať miesto, kde si človek má sadnúť a čakať na odpoveď z vesmíru, bolo by to tu. Ale aj byť na dôchodku v Európe je fajn.

Chceš osvietenie. Ale problém je, že keď si sadneš, odpoveď neprichádza. Prichádza pot a hmyz. Prichádza strážny pes, čo ťa očuchá. Pridajú sa moskyty. Alebo ťa atakuje turista s GoPro, ktorý ti dá do ksichtu kameru a povie: „You look very spiritual.“

Ticho je klamár

V jaskyni Virupaksha sme sedeli asi dvadsať minút. Ticho tam nie je ako európske ticho – to, ktoré vonia po horách a boroviciach. Toto ticho je naliehavé. Vŕzga. Tlačí. Možno preto tam ľudia meditujú – nie kvôli pokoju, ale kvôli tomuto vnútornému tlaku. Ako keď ti niekto celý deň stojí v izbe a nič nehovorí.

Skandashram

Niektorí ľudia tvrdia, že sa tu cítili "zjednotení". Ja som skeptik. Cítil som sa spotený, smädný a trochu oklamaný. Ale keď sme vyšľapali k Skandashramu, pohľad na mesto pod nami to naplno vynahradil. Tiruvannamalai sa rozprestieral pod nami ako rozliate kadidlo, s dymom chrámov, pazvukmi trúb a životom, ktorý bublal aj v tých najvzdialenejších uličkách.

Meditácia v jaskyni: východ verzus Západ

Zatiaľ čo miestni sadli a zavreli oči, ja som rozmýšľal, prečo sú moje kĺby také neohybné. Vedľa mňa sedela nemecká žena, čo točila podcast. V zadnom rade muž s dredmi, ktorý si šepkal do rúk mantry a každých desať sekúnd sa pozrel na hodinky. Duchovno na čas. Nový trend.

Bolo mi smiešne aj trochu trápne. Akoby som narušil miesto, kam nepatrím. Ale zároveň – a to priznávam so škrípaním – v tom bol zvláštny pokoj. Možno nie preto, že by som bol osvietený, ale preto, že mi tam nič iné nezostávalo. Hore nie je wifi, nie sú tam espressá, nie je tam zľava na lanovku, ani samotná lanovka tam nie je. Len prítomnosť, krásne výhľady, pár mníchov v oranžovom, mraky pútnikov a všade mier. Som proste necitlivý Európan.

Tiruvannamalai: Girivalam. Zišiel som dole a objednal na večer tuk tuk (to je taká motorová veľmi ekonomická rikša). Do víru a uličiek svätého mesta Indie ma vozí Rajesh, ten istý taxikár. Ind. Už sme sa zblížili. Ja som rád, že ma nenatiahne priveľa a on je rád, že pravidelne zarobí. Už vie, kam ma to ťahá a ukazuje mi skryté poklady Tiruvannamalai. Duchovno za 40 rupií.

Príspevok Listy z Tiruvannamalai: Girivalam, cesta na svätý kopec, kde bohovia mlčia zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.