Príspevok Stres je zabijak imunity zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Nedávno sme vám priniesli úryvok z knihy Andreja Tichého Cesta na ropnú plošinu - príbeh z prostredia, ktoré je pre väčšinu ľudí úplne neznáme. Andrej sa do sveta súčiastok, rúr, vrtákov, betónu a ocele vrátil niekoľkokrát a v rozhovore nám okrem iného prezradil aj to, ako prebieha život na tejto impozantnej železobetónovej konštrukcii zapustenej do morského dna.

[pl_section section="popthumbs" id="1122411484"]

Andrej, nepoznám veľa ľudí, ktorí by sa odvážili takto radikálne zmeniť svoj život zo dňa na deň. Odsťahoval si sa do Nórska bez prípravy, bez znalosti jazyka a krajiny. Čo ťa k tomuto rozhodnutiu viedlo?

Ahoj, možno to tak vyzerá, ale bol to dôsledok situácie, ktorá trvala nejakú dobu. Asi ako keď má niekto nadváhu a zrazu sa rozhodne, že ide začať behať. Tak nejako sa to stalo mne. Doviedla ma k tomu hlavne moja vtedajšia životná situácia. Proste som si povedal, že to treba zmeniť a spravil som to.

S prácou na ropnej plošine si nemal žiadnu predošlú skúsenosť. Ako sa ti podarilo dostať až tam?

Bol to celkom dlhý proces. Začal tým, že som sa presťahoval do Nórska, naučil sa nový jazyk a našiel si prácu. Všetko do detailu popisujem v mojej knihe Cesta na ropnú plošinu.

Čo ťa na práci najviac lákalo? Bola to vidina dobrého zárobku, či túžba zažiť niečo jedinečné, čo sa nepodarí každému?

Bola to kombinácia dobrodružstva s vidinou zarobenia peňazí na konci. Ísť na miesto, kam sa väčšina ľudí nedostane. Zažiť niečo exotické. O plošinách som sledoval dokumenty v televízii, asi to ma tak nadchlo. Začal som o tom snívať a išiel som si za tým.

[pl_section section="popthumbs" id="385420434"]

Aké konkrétne podmienky si kladú zamestnávatelia pri výbere uchádzačov na prácu na ropnej plošine?

Na to je veľmi ťažké odpovedať. Na plošine je od upratovača po inžiniera zastúpená asi každá profesia. Na každú pozíciu sú iné požiadavky. Ale vo všeobecnosti musíte zvládnuť kurz, kde vás pripravia na možnosť núdzového pristátia helikoptéry na mori.  Nestáva sa to často, ale každý musí byť pripravený na možnosť, keď helikoptéra pristane na mori a prevráti sa dole hlavou.

Do práce na plošine si určite nastupoval s istými očakávaniami. V čom sa život na plošine najviac líšil od tvojich predstáv?

Asi najviac človek čaká, že tam bude striekať ropa zovšade a budú tam pobehovať ľudia špinaví od ropy. V skutočnosti to vôbec nie je také kovbojské. Sú dva druhy ropných plošín. Vrtné, to sú tie čo sa primárne zaoberajú vŕtaním a budovaním vrtu a ťažné, tzv. produkčné plošiny. Ja som bol na tej, čo už produkovala ropu z morského dna. Takže tam sa človek do kontaktu zo striekajúcou ropou nedostal. Je to relatívne čisté miesto. Všetko je funkčné a má svoj význam. Presne zorganizované do detailov. Na všetko existuje nejaký plán, procedúra. To ma prekvapilo asi najviac.

Pracujú na plošine prevažne Nóri?  Ako si sa popasoval s nórčinou?

Sú určité spoločnosti, ktoré majú normu, že musia zamestnávať minimálne 70% Nórov. Na niektoré plošiny sa dostanete iba ak ste brat, kamarát, alebo rodina s niekým. Funguje tam silné rodinkárstvo. Dobré pozície sa dokonca v minulosti dedili z otca na syna. Pre mnohých to je štýl života, ktorý žije už druhá, tretia generácia. Samozrejme sa na plošiny dostalo množstvo cudzincov. Angličtina je bežný komunikačný jazyk. Ja som sa naučil po nórsky a viem sa bez problémov dohovoriť. Mám certifikát na úrovni B2.

Aké dlhé sú turnusy na ropnej plošine?

Štandardne sú to dva týždne. Niekedy sa môže stať, že kvôli zlému počasiu neodletíte na čas, alebo niekto nepriletí, a tak musíte pracovať nadčas. Je to kráľovsky zaplatené a aj napriek tomu, že sa vám nechce, stoji to za to. Pracuje sa rôzne. Najlepšia rotácia je štyri týždne doma a dva v práci, ale sú aj tri týždne doma dva v práci, no i dva a dva.

Ako sa trávi voľný čas na ropnej plošine? Pivko po smene nehrozí?

Na plošine nie je žiadny alkohol. Nemôžete ho tam ani priniesť. Platí tam absolútny zákaz. Práve tu som pil asi prvýkrát nealko pivo a dokonca nealko víno. Voľný čas mnohí trávia v spoločenských miestnostiach. Sú tu aj pre fajčiarov aj pre nefajčiarov. Spravidla je tam veľká telka a množstvo pohodlných sedačiek. Taktiež býva na plošine kino, alebo možnosť požičať si dvd. Na každej izbe je televízor a internet. Ak máte chuť byť sami, môžete ležať na izbe a pozerať telku, alebo volať rodine. V herni bývajú šípky, playstation. Ja som rád chodil do fitka. Na plošine je síce malé, ale človeku dobre padne  trochu si zabehnúť na páse, alebo zacvičiť si. Po fitku dobre padla sauna.

To, že zárobok na ropnej plošine je oveľa lákavejší ako slovenský plat, nemusíme spomínať. Je však lukratívny aj v porovnaní s pre nás vysokými nórskymi platmi “onshore”?

Závisí to od toho, s akým „onshore“ platom to porovnávate. V zásade to, čo robí „offshore“ tak dobre plateným, je to, že dostávate za každý deň asi 1 200 NOK (cca 120 EUR) extra za to, že ste tam. Plus dostávate príplatky za nočné, víkend… Predstavte si, že ak ostanete týždeň dlhšie, lebo niekto ochorel, tak vám ten týždeň zaplatia 100 % príplatok 24 hodín denne. To vám môže spraviť aj 7 000 EUR. Samozrejme všetko závisí na vašej pracovnej zmluve. Aj na plošine sú ľudia, ktorí zarobia menej. Ale ak napríklad robotník, čo stavia lešenie, žije v Poľsku, tak sa mu to stále oplatí. Štyri týždne je doma a tam by toľko nikdy nezarobil.

[pl_section section="popthumbs" id="1292461461"]

Tvoja kniha Cesta na ropnú plošinu zožala veľké úspechy. Je to tvoja knižná prvotina?

Áno, je to moja prvá papierová kniha. Veľmi ma teší pozitívna spätná väzba od ľudí. Dáva mi to energiu do ďalšieho písania. Chcel by som poďakovať všetkým mojim čitateľom, veľmi si to vážim.

Máš aj svoj vlastný blog andrejtichy.com, na ktorom okrem užitočných informácií o živote a práci v Nórsku uverejňuješ aj svoje poviedky. Kedy v tebe skrsol nápad stať sa spisovateľom?

Asi sa to stalo niekde na ceste životom. Proste ma to napadlo a spravil som to. Riadim sa dosť intuitívne. V živote skúsite mnohé veci, ale niektoré vám idú akosi lepšie, sami od seba. Ja som tak stretol písanie. Je to činnosť, ktorá ma baví a robím ju s radosťou, o to viac ma to baví, že to ľudia radi čítajú.

Venuješ sa aj fotografii, dokonca si vydal e-book  Ako fototiť polárnu žiaru. Si samouk, alebo sa venuješ fotografii profesionálne?

Fotografia je tiež moja vášeň. Som samouk, bol som na mnohých workshopoch. Veľa mi dalo aj niekoľko ročné členstvo vo fotoklube v Stavangeri. Učil som sa z kníh a samozrejme najviac sa naučíte pri práci. Foteniu som sa venoval aj profesionálne, mal som živnosť a fotil som svadby, deti, rodiny dokonca domy pre realitku. Všetko to boli výborné skúsenosti a som za ne vďačný.

Kde žiješ teraz a ako vidíš svoju najbližšiu budúcnosť?

Žijem v blízkosti mesta Oslo. Pracujem a študujem informatiku. Úplne mi to zmenilo život. Informatika je úžasný odbor a niektoré predmety úplne hltám. Je to neuveriteľné, čo všetko sa deje na pozadí nielen napríklad tejto stránky alebo zariadenia, na ktorom čítate tento rozhovor. Moju najbližšiu budúcnosť vidím v IT. To je primárne oblasť, do ktorej v súčasnosti vkladám najviac energie. Asi preto aj menej píšem, lebo čas venujem štúdiu. Na písaní je však super jedna vec. Nie je to ako s cvičením, že keď neprídete mesiac na tréning, nevládzete a ste pozadu. Písanie vám nikam neutečie a keď sa po mesiaci, po roku znovu do toho pustíte, spravidla ste plný nových informácií a nápadov.

Úryvok z knihy Cesta na ropnú plošinu, “Úrad”, si môžete prečítať tu. 

Kúpiť knihu

Príspevok Andrej Tichý o svojej Ceste na ropnú plošinu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pred pár dňami sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá kniha o inšpiratívnom príbehu chalanka z Banskej Bystrice, ktorý sa rozhodol splniť si svoj sen- a to nie hocijaký. Rozhodol sa dostať sa z banskobystrického paneláku do Nórska na ropnú plošinu. Kniha ma úplne pohltila a najbližší deň v práci som strávila ponorená v príbehoch o ťažkej drine v nórskych mliekarňach, ukrutnej zime a strastiplných i  úsmevných príhodách o "spolupráci" s nórskymi úradmi.

Prinášame vám úryvok z Andrejovej "Cesty na ropnú plošinu" a čoskoro sa možete tešiť aj na rozhovor s autorom:

Úrad

Posledné listy už dávno opadali zo stromov. Chrbát ma už nebolel, účty som si platil z domu. Za tri mesiace sa mi nepodarilo zohnať si prácu. Bol som oficiálne nezamestnaný. V tej dobe to fungovalo tak, že ak ste v predošlom roku zarobili nad určitú sumu, mali ste nárok na 67% z tej sumy, ako podporu v nezamestnanosti. Mal som šťastie, vyšlo mi to. Musel som pár týždňov počkať, kým príde nový rok. Nezačal sa úplne ideálne. Môj spolubývajúci si našiel frajerku a oznámil mi, že sa odsťahuje k nej. čo som, samozrejme, chápal, ale urobilo mi to dosť veľký škrt cez rozpočet. Keďže moja podpora nebola až tak veľká, nemohol som si dovoliť platiť za celý dom sám. Musel som si začať hľadať nové bývanie, čo ma vôbec netešilo. Ešte väčší problém bol, že som si vôbec nevedel nájsť prácu a ani to nevyzeralo, že za tých pár mesiacov sa to má zlepšiť.

Stál som na priedomí. Snežilo a pomedzi vločky som vyfukoval cigaretový dym. Keď sa teplý dym dotkol vločiek, zmizli. Vyparili sa. Tak sa vyparujú aj moje peniaze do vzduchu, napadlo mi. Áno! Presne tak. Na papier som si napísal môj príjem. Mínus suma, koľko ma stojí bývanie,  rovná sa, čo mi zostane. Nič moc, pomyslel som si. A to ešte tretinu peňazí miniem na cigarety. Potom prídem na úrad práce a tam ma odbijú. Prešla mnou zlosť. Aby som ušetril, našiel som si ubytovanie na odľahlom mieste. Viac ako dvadsať kilometrov. Bolo to len zopár domov. Viac ako dvadsať, menej ako štyridsať. Blízko pláže. Bolo tam počuť more, a chceli za izbu toľko, čo som si mohol dovoliť. Zobral som to. Izba bola rozľahlá, s veľkými oknami. žiadna pivnica a ako bonus – v dome bývali Poliaci. čo už, povedal som si zase raz. Vnútorne som súhlasil s tým, že budem bývať na konci sveta pod jednou podmienkou. Musím sa odtiaľ posunúť, musím sa dostať na ropnú plošinu! Na to som tu. Znova som si napísal na papier moju finančnú situáciu. Výsledok bol ten istý.

Niekedy to tak v živote býva, že tá najväčšia kríza, do ktorej sa dostanete, vás má niečomu naučiť. Minimálne sa musíte naučiť, ako sa z toho dostať. Ja som pochopil, že vždy existuje východisko. Spravidla to nikdy nie je nič príjemné, ako napríklad sedenie na káve.

Prestanem fajčiť! Potrebujem peniaze! A tak som prestal fajčiť. Vypočítal som si, že za peniaze, ktoré neprefajčím, si môžem zaplatiť kurz nórčiny. To som urobil hneď, keď som zbadal, že sa začína na budúci týždeň. Tým pádom som neminul peniaze na cigarety a mohol som sa začať učiť nórčinu.

Každá cesta sa začína prvým krokom. Aj tá moja sa začala. Na večernej škole sme sa stretli v triede zvláštny mix. Väčšinou to boli ženy, to sa mi páčilo. V zadnej lavici sedeli aj dvaja chlapi. Ja som okupoval prvú lavicu, hneď pred učiteľkou. Staršia pani, ktorá mala po sebe biele chlpy. Bola milá a na tvári mala napísané: mám rada mačky. Bola veľmi trpezlivá, za to som jej doteraz vďačný.

Boli to zvláštne večery. Dvakrát do týždňa som sa v triede učil základné veci. čítal som nahlas nórsku abecedu: „Áá, bé, sé...“ „Volám sa Andrej, som zo Slovenska. Hľadám si prácu.“ Robili to všetci okolo mňa, tak mi to neprišlo až také čudné. Bol som najaktívnejší na celom kurze. Niekedy som mal pocit, že ja som jediný, čo sa niečo pýta. Všetci dohromady nemali toľko otázok ako ja. Niekedy ma učiteľka zastavovala, aby aj ostatní mali priestor. Keďže všetci sedeli za mnou, nevidel som ich otrávené pohľady.

Po dvoch týždňoch, asi dvesto otázkach, čo som sa opýtal panej na kurze, mi to doplo: Veď ja viem nórsky! Asi sedem viet, ale viem. Na papierik som si napísal pár fráz a dal som si ho do vrecka. Pomsta je sladká.

Na úrade práce som si odtrhol tri papieriky s číslom. Počkal som. Keď prišla na mňa rada, sadol som si oproti starej známej pani. Určite sa na mňa tešila, len to nedávala najavo. Vytiahol som si papierik z vrecka a spustil som.

„Dobrý deň!“ pozdravil som po nórsky!

„Dobrý,“ odpovedala a snažila sa zakryť prekvapenie.

„Volám sa Andrej, som zo Slovenska a hľadám si prácu,“ v duchu som bol na seba hrdý, ako mi to ide. Pani niečo odpovedala, bolo to však nad moje schopnosti porozumieť.

„Chcem ísť na kurz!“ prečítal som z papierika.

Z toho, čo mi povedala, som pochopil, že nie. Pritvrdil som teda. Prečítal som ďalšiu frázu: „Ja mám nárok na kurz.“

Nevzdávala sa, znova ma odbila: „Chcem si nájsť prácu, pomôžte mi,“ to bola posledná možnosť na mojom ťaháku.

Pani znova nič. Tak ideme znova dookola: „Dobrý deň! Volám sa Andrej, mám 23 rokov a som zo Slovenska. Hľadám si prácu,“ to bolo asi všetko, čo som vedel.

Pani sa začala hmýriť na stoličke. Zacítil som z nej diskomfort. Ide to dobrým smerom, pomyslel som si. Znova niečo povedala, no ja som jej vôbec nič nerozumel.

„Dobrý deň, hľadám si prácu, volám sa Andrej a som zo Slovenska,“ zopakoval som jej.

Pani vyzerala, že ide zomrieť a potrebuje zachrániť. Pokývala hlavou a rukou ukázala na dvere. Po anglicky mi povedala: „You, go home!“ stlačila gombík a na displeji naskočilo ďalšie červené číslo. Zúfalá pani si vydýchla. Ja som s pocitom najväčšieho šťastia vytiahol z vrecka číslo, ktoré bolo na obrazovke a položil som ho na stôl predo mnou.

„Dobrý deň, volám sa Andrej, som zo Slovenska a hľadám si prácu,“ povedal som mojou dva týždne pilovanou nórčinou.

Naširoko otvorené oči a ústa prezrádzali, ako je rada, že stále sedím oproti. Ten deň som tam bol skoro hodinu. Vyzerala, že chce utiecť z práce. Na konci jej galejí som povedal: „Zajtra prídem a odtrhnem si desať čísiel!“ .....

A ako to celé dopadlo? 

[pl_section section="elements" id="1491920656"]

Prečítajte si v knihe nášho kamaráta a blogera Andreja Tichého.

Viac o autorovi:

Andrej Tichý (1986) je rodák z Banskej Bystrice, ktorému sa podarilo splniť si svoj sen o práci na ropnej plošine v nórskom Stavangeri. Vo svojich 23 rokoch sa vybral hľadať ho do dvetisíc kilometrov vzdialenej krajiny. Cieľavedomý muž, známy svojimi blogmi na sme.sk, vynaložil maximálne úsilie a tak dosiahol svoj cieľ. Od roku 2009 žije v Nórsku, kde sa aktuálne venuje fotografovaniu a písaniu. Na jeho webovej stránke www.andrejtichy.com ho môžete spoznať o trochu viac a to najmä vďaka jeho blogom, prostredníctvom ktorých zdieľa svoje myšlienky, názory a skúsenosti či zážitky z jeho pôsobenia v tejto severskej krajine.

Príspevok Úryvok z knihy Andreja Tichého: Cesta na ropnú plošinu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ochráňte si vlastný čas. Svet je plný „nenahraditeľných“ a večne zaneprázdnených ľudí. Niektorí povýšili kariéru a peniaze na samotný zmysel bytia. Robia ráno, večer, v posteli aj v divadle. Svoju vášeň k práci šíria radostne po okolí a ak im to dovolíte, minútu po minúte vám budú odštipkávať z vášho súkromia.

Výsledok? Ste vyčerpaní, permanentne dekoncentrovaní a bez energie. Je čas na reštart priorit. Tu je 10 pravidiel, ako eliminovať žrútov času a zachovať si mentálne zdravie.

🛡️ 10 pravidiel pre digitálnu a mentálnu slobodu

1. Prestaňte dvíhať neznáme čísla

Zriaďte si hlasovú schránku alebo odkaz, nech vám napíšu e-mail/SMS. Ak je to naozaj súrne, zavolajú znova. Ak prestanete byť otrokom zvonenia, získate späť svoju koncentráciu.

• Tip: Priraďte rodine a dôležitým kontaktom iný typ zvonenia.

2. Vychovajte si kolegov (aj šéfa)

Naučte spolupracovníkov, aby vám volali len s jasne pripravenou požiadavkou. V čase vášho relaxu by vám mali volať len v prípadoch, kedy "horí budova". Všetko ostatné počká do rána.

3. E-mail nie je budík ani uspávanka

Nezačínajte ani nekončite deň vybavovaním pošty. Ráno si tým zamiešate priority a večer vypestujete nespavosť.

• Zlaté pravidlo: Pred prvým otvorením inboxu dokončite aspoň jednu dôležitú úlohu dňa.

4. Stop poradám bez cieľa

Nesľubujte účasť na mítingoch, ktoré nemajú jasný program a stanovený čas konca. Bez prípravy budú všetci len nepripravene tárať. Kvalitná porada by nemala prekročiť 60 minút.

5. Choďte priamo k veci

Ak s niekým hovoríte, nedovoľte mu odbiehať od témy. Vyhýbajte sa prázdnym zdvorilostným konverzáciám v pracovnom čase. Buďte zdvorilí, ale struční.

6. E-maily čítajte v dávkach

Prestaňte sa drogovať notifikáciami. Kedysi sa riadili korporácie bez smartfónov a išlo to. Nastavte si fixné časy (napr. 10:00 a 14:00), kedy vybavíte agendu. Neustále odbiehanie triešti vašu efektivitu.

7. Aplikujte Paretovo pravidlo (80/20)

Nestrácajte čas so zákazníkmi, ktorí vám prinášajú minimálny zisk, ale vyžadujú maximálnu starostlivosť. Pokus uspokojiť každého je najrýchlejšia cesta k vyhoreniu. Ochráňte si vlastný čas.

8. Pozor na falošný perfekcionizmus

Mnoho workoholikov sa v záverečnom štádiu upína na nepodstatné detaily. Riešia ich puntičkársky donemoty, aby získali pocit kontroly. Uistite sa, že riešite podstatu, nie "kozmetiku".

9. Práca nie je náhrada za vzťahy

Kolegovia by nemali byť vašimi jedinými priateľmi. Naplánujte si aktivity mimo prácu a robte ich s ľuďmi, s ktorými neriešite biznis. Kvalitný relax je palivo pre špičkový výkon.

10. Robte veci naplno (alebo vôbec)

Zbavte sa všetkého, čo vás vyrušuje. Keď pracujete, pracujte. Ak športujete, športujte. Keď ste s rodinou, odložte mobil do inej miestnosti.

📥 Úloha na tento týždeň

Ochráňte si vlastný čas. Identifikujte svojho najväčšieho "žrúta času" a urobte mu rázny koniec. > Ukradnite si túto hodinu pre seba – na dobrú knihu, šport alebo len tak na posedenie s priateľmi pri grile. Ak sa vám podarí zachrániť aspoň 15 % dňa, vyhrali ste.

Príspevok Ochráňte si vlastný čas: 10 rád, ako nebyť otrokom vlastnej práce zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.