Príspevok Kempovacia avantúra v kempe Modrá Farma zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ramená Malého Dunaja patria k neopakovateľným zážitkom trávenia voľného času, či už na kanojke, s paličkami alebo na bajku. Tohto roku sme absolvovali vo štvorici aj 1. ročník cyklovýletu "Tour de Malý Dunaj". Táto rieka poskytuje iba kúsok od Bratislavy netušenú divokosť a prírodu.

Malý Dunaj vytvára najrozsiahlejší riečny ostrov v Európe. Okolie pokrútených ramien sú poväčšine lúky a polia, ktoré sú však od samotného toku oddelené niekoľko desiatok metrov širokým pásom zväčša nedotknutého lužného lesa. Výška hladiny rieky takmer nekolíše a preto je Malý Dunaj ušetrený väčších záplav. Okolo ramien je množstvo cyklochodníkov. A pohľad z brehu a z vody je úplne iný. :-)

O zákutiach Malého Dunaja sa budeme rozprávať s hosťom našej novej série podcastov Petrom Baráthom, s ktorým sa budeme rozprávať o krásnych zákutiach Malého Dunaja. Mohol by si popísať tvoj vzťah k Malému Dunaju?

Mohol by si popísať tvoj vzťah k Malému Dunaju?

Malý Dunaj je taký môj druhý domov. Žil som tu od útleho detstva až dodnes. Mám to pár metrov od domu, takže prakticky všetok voľný čas trávim práve tu. V mladom veku to bol rybolov, bicykel, beh, člnkovanie atď. V tých časoch ešte neboli sociálne siete, takže všetok voľný čas sme trávili vonku v prírode. Toto mi ostalo až dodnes aj keď v trošku v inej forme, keďže už nemám 20 rokov. Momentálne tam chodím veľmi rád bicyklovať, na turistiku alebo inak povedané severská chôdza (nordic walking). Je to pre mňa taký relax po práci. Užívam si tam samotu a zároveň si čistím hlavu po ťažkom dni.

Ktoré miesta pri Malom Dunaji máš najradšej?

To záleží od toho, akú mám náladu. Asi by som to rozdelil do niekoľkých kategórií. Keď som unavený po ťažkom dni v práci a potrebujem si vyčistiť hlavu, chodím na také „tajné“ chodníčky. Také neprebádané miesta, kde na niekoľkých kilometroch nestretne človek nikoho. Prídem tam a len tak sledujem krásnu prírodu.

Na druhej strane, keď si chcem trošku zamakať alebo si aj niečo zajesť, občerstviť sa, tak chodím na frekventovanejšie miesta, či už je to Jelka, Tomášikovo, alebo Jahodná. Tých miest je tam toľko, že sa nedá jednoznačne určiť, ktoré mám najradšej. Každou novou cestou spoznávam niečo nové, niečo, čo som si predtým nevšimol. Ale keby som to tak zadefinoval, najradšej chodím na úsek medzi Novou dedinkou a Janíkmi, kde je les, lúka, pasú sa tam kone, kravičky, je tam pokoj.

Bicykel, vodáctvo alebo turistika? Keby si mal odporučiť, ako môže turista najlepšie objaviť skryté zákutia Dunaja, čo by to bolo?

Čo tak spojiť tieto tri veci do jedného dobrodružstva ? Začať vodáctvom, pokračovaťturistikou a zakončiť to na bicykli.Malý Dunaj má okolo 128 kilometrov na dĺžku, takže sa to dá úplne v pohode rozdeliť na trojdňový výlet, kde sa dajú tieto tri veci skĺbiť. Vodáctvo je z týchto troch asi na najvyššej úrovni. Vodákov sa tu premelie ročne tisícky. Turistika alebo cyklistika je už trošku v úzadí. Práve to ma trošku trápi, že ľudia nevyužívajú potenciál, ktorý tu je. Hlavne ten bicykel.

Pre teba je bicykel primárny? Správne som to pochopil?

Dá sa povedať, že áno. Pretože za krátky čas viem spoznať a nájsť rôzne zákutia. V prípade loďky alebo kánoe si v takej svojej bubline, viazaný na nejaké menšie prístavy a nevidíš okolie. Naopak pri turistike alebo cyklistike si v lesoch pri Malom Dunaji. Sú tam rôzne iné zákutia, kde sa na loďke nedostaneš. Bicykel je asi taký najideálnejší na spoznávanie zákutí a nových miest.

Myslíš si, že sa dajú organizovať aj poobedné, niekoľkohodinové cyklo výlety? Myslím tým napríklad to, že človek si z Bratislavy odbehne na 2-3 hodinky po robote niekam a objaví niečo nádherné?

Určite áno. V Bratislave, vo Vrakuni je autobusová zastávka, ide tam vlak, dá sa tam prísť autom, bicyklom atď. Je to už kvázi koniec Bratislavy, čiže za pár minút vie byť človek mimo Bratislavy, kde mestský ruch končí a začína ticho a pohoda. Jediná vec, ktorá tam možno trošku pohodu naruší je letisko. Ale zas na druhej strane, pre niektorých to je veľký zážitok, keď sedíš v loďke, alebo na bicykli a zrazu nad tebou preletí lietadlo. Hlavne pre deti to je veľký zážitok. Toto je asi taký posledný ruch, potom x desiatok kilometrov je príroda, kde je ticho a kľud.

Kedy ti prvý krát napadlo sprevádzať ľudí okolo Malého Dunaja?

Začalo to asi tým, ako som už spomínal, že všetok svoj voľný čas sa snažím spájať s Malým Dunajom. Ak nerátam vodáctvo, tak na suchej zemi stretávam minimum ľudí. Je to taký paradox. Ľudia radšej idú na nejakú hrádzu, kde je asfalt a tam sa bicyklujú. Naberajú síce kilometre, ale nie sú v prírode. Pri Malom Dunaji to nie je len asfalt, sú to poľné a lesné cestičky, trocha štrku, sutina atď., ale je to úplne v pohode prejazdné. Na týchto cestičkách za 30-40 kilometrov stretnem 2-3 ľudí. To bol pre mňa taký impulz, že trošku to spropagovať alebo pritiahnuť ľudí, či už z toho mesta, alebo z asfaltu do prírody.

Okolie Malého Dunaja nie je len voda a les. Sú tam rôzne zvieratá, vtáctvo, fauna a flóra... Je tam množstvo reštaurácií. Mne to dáva oveľa viac, ako nejaká dovolenka pri mori, kde som fixovaný na jedno miesto. Dá sa tam prespať v stanoch, sú tam ubytovacie zariadenia. Každý si to vie prispôsobiť podľa svojich preferencií. Ale hlavné je to, že človek je mimo mesta, v prírode a zároveň blízko Bratislavy.

Keď sa povie turistika, zážitky a spoznávanie, človek si predstaví skôr Vysoké Tatry, Štrbské Pleso, Kráľovu Hoľu atď. Čím podľa teba Malý Dunaj môže týmto horám konkurovať?

Výškovými metrami to určite nebude, ale spomenul by som možno 2-3 veci. Prvou vecou je dostupnosť. Ako som už spomínal z Vrakune vlak, autobus, auto, bicykel.. Cez všetky dediny, cez ktoré Malý Dunaj preteká, sa tam dá nejakým spôsobom dostať.

Druhou vecou je jedinečná príroda. Nedotknutá fauna a flóra a pokoj okolo toho. Ja som chodil do Tatier dlhé roky aj s rodinou a musím povedať, že tam je to preplnené. Tatranská električka, reštaurácie to je hlava na hlave. Mne osobne to veľmi nevyhovuje. Práve naopak, vyhľadávam miesta, kde ma nikto neruší a môžem si vychutnať samotu. Presne v tomto je Malý Dunaj opak Vysokých Tatier.

Toto leto sme spolu vyskúšali aj trojdňový „Tour de Malý Dunaj“ cez utajené cyklo chodníky ramien. Objavili sme tam mlyny, kúpaliská, termály, skončili sme až v Komárne. Môžeme očakávať aj tento rok nejaký podobný event?

Určite áno. Bol to úplne iný pohľad, ako napríklad z kánoe. Určite si to veľmi radi zopakujeme. Hlavne na jeseň je okolie Malého Dunaja sfarbené úžasnými farbami a to je neskutočný pohľad, ktorý treba zažiť. Tour de Malý Dunaj by som rád zopakoval aspoň 3krát s rôznymi trasami,  lebo tých trás je tam trošku viac. Ale netreba zabúdať ani na vodákov. Určite by som chcel zorganizovať aj nejaký splav, pretože aj to má svoje čaro.

Vodné mlyny

Pravda je, že pre mňa vodné mlyny (Tomašikovský aj Jelkový) majú absolútne jedinečné čaro. Špeciálny tu nespomínam Klátovský, lebo nechcem, aby tam chodilo veľa turistov. Na záver ti položím ešte jednu otázku. Daj ľuďom 10 tipov na miesta, ktoré musia na Malom Dunaji objaviť. Ktorých desať miest je podľa teba najkrajších?

Boli by to určite tri kolové mlyny na Malom Dunaji - Jelka, Tomášikovo, Jahodná, ďalšie mlyny v Kolárove s krásnym dreveným mostom, ktorý je najdlhší v Európe. Určite by som nevynechal Korzo v Zálesí, je to také nové miesto, rovnako by som nevynechal ani náučný chodník v Malinove, ktorý sa volá „Na dobrej stope“. Taktiež veľmi zaujímavá je aj cyklo trasa medzi Jelkou a Tomášikovom, kde je veľmi veľa pekných miest a zákutí.

Tipy na výlet blízko Bratislavy

Najkrajšie a najzaujímavejšie úseky sú od obce Zálesie až po Tomašikovský mlyn a Jahodnú. Začať už môžete však v Bratislave od Vrakúnskej promenády. Stojí tu vlak, viete zaparkovať. Počas splavu rieky alebo cyklovýletu sa môžete zastaviť na mnohých táboriskách (u Rusa, Ćierna Voda, Vodná promenáda Zálesie), v bufetoch alebo vodných mlynoch v Jelke, Klátove či Tomášikove alebo v kempoch v Jahodnej, Madarásze alebo v Topoľníkoch.

O tajných zákutiach Malého Dunaja sme sa rozprávali s našim kamarátom Petrom Baráthom, ktorý je v malodunajských luhoch už roky pečený varený. Týmto postom tiež otvárame úplne novú sériu živých podcastov. Tak si to nechajte na večer, ľahnite na gauč, do postele, zavrite oči a započúvajte sa. :-)

Príspevok Po zákutiach Malého Dunaja s Petrom Baráthom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Len nedávno som si prečítala na reštartnisa článok o nezmyselnosti stanovačky v postkonzumnej dobe. Už len ten úvodný obrázok stanu vo voľnej prírode ma nadchol tak veľmi, že som začala uvažovať, kde prevetráme náš stan, aby nespráchnivel v skrini.

Kempy sú fajn, ale v letnej sezóne aj tam môže byť milión ľudí. Niežeby ľudí nemáme radi, ale láka ma súkromie, vlastný priestor, len ja, stan a okolitá príroda, maximálne tak ešte možno manžel a pes.

Začala som uvažovať. Stanovanie na divoko? Hmmm, dobrodružstvo? A tu mi facebook začal ponúkať stránku humnokemp. Humno sme mali aj u starej mamy, znelo to lákavo, vrátiť sa do detstva. Začala som študovať, čo to humno teda je. Vlastne kempovačka na divoko, ale legálne so súhlasom majiteľa pozemku. Nepoznám zatiaľ nikoho, kto by mal stránku odskúšanú, treba však skúšať nové veci a dať priestor dobrým novým nápadom. Prechádzam humná na lúkach, vo viniciach, pri vode... A keďže je leto - voda znie priam božsky. Stačí už len presvedčiť manžela.

Ženské zbrane

"Tak mi napadlo..." prisadám si k Ľubkovi na gauč a prstom mu jazdím po ruke a tvárim sa hanblivo.

"...nemáš niekedy chuť to robiť tak, ako keď sme boli mladí?" získavam jeho pozornosť.

"Veď vieš, tak, spontánne a vášnivo, niekde mimo spálne?" získavam jeho záujem.

"Noooo, ja som za." s úškrnom sa nakloní, aby ma pobozkal.

"Super, vezmi kempingové vybavenie, vyrazíme v sobotu!" vyskočím z gauča a opúšťam miestnosť. Z obývačky počujem len zmätené "Ale? Čo?"

Párnické rybníky

Na začiatok nechceme ísť ďaleko, aby sme mali možnosť úniku. Vyhrávajú Párnické rybníky. Od Žiliny to máme fakt za humnami. Zaplatím symbolický poplatok a čakám. Žiadosť o rezerváciu humna je okamžite schválená. Banka trochu zlyháva a platba neprechádza v systéme ako by mala, píšem e-mail. Chytá ma panika, či nejde o podvod, avšak hneď sa mi na mail ozýva Kristína, posielam detail platby, želá pekná stanovačku a uisťuje ma, že na humne nás čakajú.

Tak teda vyrážame. Voláme majiteľovi pozemku - je v Tokiu. Zamýšľame sa nad dnešnými technológiami. Borisa z Tokia počuje môj manžel akoby stál hneď pri ňom. Dáva nám kontakt na otca, ten je zaneprázdnený a tak volá kamarátovi, aby nám prišiel otvoriť bránu k rybníku.

Napokon všetko dobre klaplo a dostávame sa na pozemok, rozkladáme stan, obavy sa rozplynuli, budeme mať kde večer zložiť hlavu.

Skoro ako v Chorvátsku :-)

Berieme Heidi a vydávame sa na expedíciu okolo Párnických jazier. Vedie tadiaľ krásne značený nenáročný chodník s náučnými tabuľami. Otvorili ho v roku 2016. Vlastne sa cítime skoro ako v Chorvátsku, len kúsok bližšie. Hold, tento rok sme do Chorvátska netrafili. Trasu si možno aj predĺžiť, keďže okolo takmer každého rybníka existuje chodník, ktorý sa dá prejsť.

Párnické rybníky vznikli v dôsledku ťažby štrku (1957 - 1997) a tvorí ho 21 jazier a jazierok, ktoré zaberajú 42 hektárov. Na trase sa nachádza i ekocentrum Pod širákom, kde si môžete vyskúšať ako funguje dendrafón, pocítiť na vlastnej koži pocitový jelení chodník, vyskúšať si priradiť vajíčka ku vtákom, obzrieť si zblízka hmyzí hotel. Prechádzať budete i cez pontónový most, čo vie zaujať isto deti.

Je tu pokoj a ticho, nikoho sme nestretli hoci bol krásny slnečný deň. Miesto nie je ešte objavené a prefláknuté turistami. Akurát kde tu na brehu bol rybár, ktorý čakal na svoj životný úlovok. Pri rybníkoch sú i lavičky, kde si viete oddýchnuť a vychutnávať si panorámu so Šípom v pozadí.   

A prečo je vlastne Párnica Párnicou?

Údajne je to od prameňa teplej vody, ktorý sa nachádza za obcou smerom na Zázrivú. Ani počas zimných mesiacov tu voda nezamŕzala a parilo sa z nej. 

Po príjemnej prechádzke sa vraciame na naše súkromné stanovacie miesto, využívame altánok pri rybníku, hráme karty, meno - mesto - zviera - vec, aj hru o prírode, kde si musíš zapamätať, čo najviac vecí z kartičky za 10 sekúnd. Smejeme sa na našej neschopnosti a nahlas premýšľame ako by nás malé deti isto v tejto hre natreli.

Uvažujeme čo s večerou. Brali sme aj plynovú bombu a ešusy, ale vyhráva pohodlnosť. Aspoň si obzrieme Dolný Kubín. Ľubko našiel na HappyCow aplikácii vegánsku reštauráciu "U Danky". Objednávame palacinky, lipovú a skorocelovú limonádu a odporúčame všetkými desiatimi, choďte sa najesť k Danke, keď tam budete.

Zvečeriava sa. Rozkladáme deku vedľa stanu, ležíme vedľa seba a nad nami je tisíchviezdičkový hotel. Začína byť chladno. Kašlať na konvencie, široko-ďaleko nikoho a tak do sandálov obúvam ponožky na model českého turistu. I o tom je sloboda, robiť si čo chceš, samozrejme v rámci všetkej počestnosti a slušnosti. V záchvate šialenstva Ľubko navrhne, aby sme prespali len pod širákom, avšak pri predstave, že budú po mne liezť chrobáčiky, ma zamrazí. Pes tiež protestuje, sme mäkkí, doma má vlastný pelech, ale aj tak mu dovolíme vyskočiť si na posteľ.

Zaliezame teda do stanu a okolo polnoci zaspávame. Jasné, že posteľ a wellness, kde by Ťa obstrekovali trysky, by bol lepší pre Tvoju chrbticu, ale stanovačka má jednoducho niečo do seba. Budíš sa ráno o piatej za spevu vtákov a kikiríkania kohúta, si dolámaný akoby Ťa mučili a lámali v kolese. Ledva sa posadíš v stane, ale potom odzipsuješ okraj stanu a pred Tebou je rybník za úsvitu a všetko okolo tak upokojujúco zelené....

Príspevok Okolo Párnických rybníkov cez humnokemp zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sedím s Peterem v štvormiestnom ZULU. Mal ho v garáži nepoužitý už viac ako rok. Až dnes prišla tá chvíľa, aby ho zložil a vyspal sa v ňom. Primäli ho k tomu moje racionálne úvahy na tému nezmyselnosti stanovačky v dnešnej komfortnej dobe.

Na kempovanie máme opačný názor

„Načo dnes kempovať?“ Mľaskám už druhé deci Peterovho veltlínu: "Kam sa pozrieš, všade v Európe nájdeš komfortné ubytko do 20 euri v totálnej pohode.“ Nechápem kemperov a stanovačov. „Nie je to ani ekonomické. Je to nepohodlné. Treba sa o to starať. Dnes v časoch Airbnb, Bookingu a podobných servisov je vlastniť stan a kempové vybavenie, ktoré využiješ iba pár krát do roka, totálna blbosť.“ Vyťahujem najťažšie argumenty. "Prší do toho, je v tom zima, nie je tu ani hajzlík, ani wifi." Nakladám mu ďalej.

Sčasti mi dáva Petere za pravdu. Ale svoj boj nevzdáva. Musí oponovať.

„Prečo tu teraz so mnou sedíš?“ pýta sa....

"Môj nový stan pre 4 osoby je veľký ako menšia garzónka. Napriek tomu ho využívam zväčša sám, nanajvýš dvaja. Mám rád priestor. Predsieň vybavenú kreslami, stolom, wifinou,...", kontruje: "Vlastne stany mám tri. Ten prvý 10 sec z Decathlonu na operatívne jednodňové prespanie kdekoľvek ma napadne. Druhý karbónový ultraľahký na nevyhnutné prespanie na expedícii v batohu. A tento na komfortný kempingový život."

"Tri stany? Choré." Nedá mi zaťať mu do žily: "Povedz mi jeden argument..."

Kemping mám rád

V kempoch stretneš iných ľudí. Takých, akýchsi ústretovejších, družnejších. Nejde tu o úspory, ekonomiku, ani peniaze. Ide o čosi oveľa viac. O slobodu a nezávislosť. O priamy styk s prírodou. Keď sa v tropických nociach všetci dusia vnútri s potničkami na krku a ty si to užívaš.", rozbásni sa Petere a hrkne do seba ďalšie decko.

Zaspätkujem: "Veď to je blbosť. Je to drahšie ako bývať v kamennom dome. Nulový komfort."

"Čo ti chýba?" Pýta sa Petere a pokračuje:

"To je práve na kempe krásne. Zobudiť sa ráno už pred šiestou, pretiahnuť sa s taichi, SM systémom, dať si strečing, prechádzku, keď ešte všetci spia. Prísť pred ôsmou na raňajky. Oni ledva vstali a ty už máš kus dňa za sebou. Zóna mimo stereotipný komfort, ktorá ťa posúva inde. Dáva ti niečo nové. Prežívaš viac. A o to ide Imro. Pochop to nie je racionálna ale zážitková voľba. Sme tu krátko a ten zážitok stojí za to."

• Zobúdzať sa v lone prírody.
• V noci zaspávať pri húkaní sovy.
• Spoznávať krásnych nových ľudí.
• Dávať si pivko a neklamané papo v kempe, kde ťa nechce nikto zodrať z kože.
• O ôsmej ráno mať už skvelý ranný štart za sebou.
• Sedieť si len tak vo svojom stane a totálne kašlať na konvencie.
• Mať priestor iba pre seba...

Je večer. Sisa, Petrova 2 ročná vnučka, už išla spať. Je ako Duracellka. Udolá všetkých naokolo. Deti sú to jediné, čo dáva životu zmysel. Keď odkvacla ona, odkvacli všetci, ktorí okolo nej behali. Jedni pred televízor, iní za smartfón alebo rovno do postele. My s Peterem do stanu.

"Je to moje útočisko. Moja zóna: JA", hovorí.

"Kemping mám rád, Imro. Preto sedíme dnes večer v stane, vo vlastnej záhrade, 30 m od domu, hoci mám pár metrov ďalej totálny komfort. Mnohí nechápu, prečo neležím na pohodlnom gauči a nepozerám televízor. Radšej som tu. Sám so sebou. Pokoj, priestor a čas iba pre seba. A bez toho byť neviem. To sa nedá kúpiť za žiadne peniaze.

A prečo som stan postavil na záhrade?

Postavil som ho tu iba preto, aby som v kempe nevyzeral ako truľo, ktorý nevie ako takúto opachu postaviť. A zapáčilo sa mi tu. Tak dobrú noc."

Svitá

Budia ma hrdličky. O chvíľu sa pridajú drozdy. Zo všetkých vtákov trilkujú najkrajšie. Nastúpia straky. Škriekajú. Tučný bažant sa ozve ako posledný.

Je 6 hodín ráno. Spal som ako drevo. Začínam chápať Petrovo nadšenie. Tiež je už hore. Vonku dávame krátku rozcvičku, ktorú by som doma nedal. Na kávu si ešte hodinu počkáme. Dáme debatu. Je fajn sa po ránu pretiahnuť.

Áno. Bolo to iné.

Príspevok Pojednanie o zmysle technológií a kempingu v postkonzumnej dobe zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.