Pobaltské krajiny sa vedia dostať človeku pod kožu. Minulý rok sme objavili čaro Kaunasu, Trakai a Rigy a tohto roku nás to opäť ťahalo do severnejších častí Európy. Tentokrát sme sa vybrali spoznať Vilnius.

Vilnius je hlavné mesto Litvy. V porovnaní s Tallinom a Rigou, ďalšími dvoma hlavnými mestami troch pobaltských krajín, je to asi najmenej „vychytené“ hlavné mesto. Možno aj vďaka tomu sme si počas nášho výletu mohli užiť krásnu pohodovú atmosféru bez davov turistov. A to aj napriek tomu, že náš výlet sme absolvovali v septembri, teda uprostred cestovateľskej sezóny.

Ubytovanie vo Vilniuse

Do Vilniusu sme prileteli po takmer päťhodinovom meškaní lietadla z Viedne po polnoci, takže na cestu do hotela sme využili služby Boltu. Vilniuské letisko sa nachádza blízko mesta, takže jazda ku Comfort hotel LT – Rock ´n´ Roll trvala cca 10 minút.. Ubytovanie sa nám podarilo vybrať skutočne štýlové, pohodlné a čisté. Výnimočný dizajn hotela a skvelá hudba šíriaca sa po jeho chodbách náš pobyt vo Vilniuse ešte viac spríjemnili. A do historického centra mesta sme to odtiaľto mali na pešo iba kúsok. 

Mesto kostolov

Do centra sme sa vybrali skoro ráno. Hneď v úvode nášho objavovania mesta sme si uvedomili, že v meste sa nachádza, pre nás až prekvapivo, veľa kostolov. Mesto je doslova prešpikované množstvom kostolov a ich zvonicami, vďaka čomu sa Vilnius nazýva aj „Pobaltský Jeruzalem“.

My sme ich počas dňa navštívili niekoľko, napr. krásny barokový kostol sv. Kataríny, ruský pravoslávny kostol sv. Mikuláša, kostol sv. Jána, ktorého zvonica akoby tvorila súčasť vilniuskej univerzity, ale aj kostol archanjela Michaela, od ktorého to už bol iba kúsok asi od najkrajšieho kostola mesta – kostola sv. Anny. Do tohto nádherného kostola postaveného ako poďakovanie pre vojvodkyňu Annu som sa nezamilovala len ja. Očaril aj Napoleona Bonaparteho a to až natoľko, že ho chcel nechať preniesť do Paríža. 

Staré mesto

Popri objavovaní kostolov sme sa dostali do samotného srdca mesta: začali sme pri prezidentskom paláci. Je to oficiálne sídlo prezidenta Litovskej republiky Nachádza sa na námestí Simonase Daukantase, v tesnej blízkosti Vilniuskej univerzity, jednej z najstarších univerzít vo východnej Európe a najväčšej a najvýznamnejšej univerzite v Litve.

Viacerými krivolakými uličkami sme sa potom dostali na ulicu Pilles, hlavnú turistickú triedu, ktorá je plná obchodíkov. Samozrejme ani my sme neodolali a kúpili sme si šperky z jantáru, ktorý je pre Vilnius tak typický. A odtiaľ k ďalšej povinnej vilniuskej zastávke – na Katedrálne námestie. Tomuto námestiu dominuje rímskokatolícka katedrála sv. Stanislava a sv. Vladislava, ktorá je národným symbolom a najnápadnejšou budovou celého mesta. Neoklasická katedrála nie je tak bohato zdobená ako kostoly, ktoré sme navštívili predtým, ale jej veľkoleposť a mohutné stĺpové priečelie ma doslova dostali. Súčasťou katedrály je voľne stojaca zvonica.

Gediminas

Od Katedrálneho námestia je to len kúsok k Litovskému národnému múzeu. Nad múzeom sa vypína vrch Gediminas, na ktorom stojí hrad, resp. veža Gediminas. Kopec dosahuje výšku 48 metrov, takže vyštverať sa na samý vrch nie je žiadnou ťažkou turistikou. My sme aj napriek tomu využili možnosť vyviesť sa hore lanovkou. Jazda lanovkou bola blesková, jej dĺžka bola skutočne kratučká. Jednosmerný lístok stál 2 €, spiatočný by nás vyšiel na 3 €. Po vystúpení z lanovky nás kamenná cestíčka vyviedla priamo k veži Gediminas, v ktorej sa nachádza aj malé múzeum. 

Vrch Gediminas je oficiálnym miestom založenia mesta a ponúka nádherný panoramatický výhľad na celé mesto.

Tri kríže

Z vrchu Gediminas sme zbehli po schodoch k rieke Vilnia a mostom ponad rieku sme sa dostali do parku Kalnu, v ktorom sa nachádza ďalšie významná pamiatka Vilniusu – vrch Troch krížov. Na kopec sme vystúpili po schodoch vedúcich cez park a les. Keďže v deň, keď sme navštívili Vilnius, bolo pomerne teplo, výstup sa zdal trochu náročný, ale našťastie bol naozaj iba kratučký. Vrch nás odmenil, v porovnaní s výhľadom z vrchu Gediminas, ešte úžasnejším panoramatickým výhľadom na mesto, keďže jeho súčasťou bol aj vrch Gediminas a hrad. Legenda hovorí, že kríže tu postavili na pamiatku siedmich františkánskych mníchov, ktorých tu mučili a zavraždili pohania v 14. storočí.  V období Sovietskeho zväzu kríže z vrchu strhli a pamätník obnovili až po roku 1990.

Z vrchu Troch krížov sme sa vrátili dole k rieke Vilnia a prešli sme do Bernardine záhrad, cez ktoré sme sa dostali k čerešničke na torte zvanej Vilnius – do mestskej časti Užupis. 

Užupis

Užupis je nezávislá republika, ktorá je bohémskym epicentrom Vilniusu.  Od zvyšku Vilniusu ho oddeľujú rieky Vilnia a Neris, spojenie medzi Užupisom a Vilniusom sa udržiava prostredníctvom siedmich mostov.

Užupis bolo pôvodne židovské geto, ktoré po 2. svetovej vojne chátralo a z Užupisu sa napokon stala najviac zanedbaná časť Vilniusu. No zo zanedbanej časti sa napokon stala oáza umenia. Aktuálne ponúka nespočetné množstvo malých galérií, a práve preto získal Užupis prezývku litovský Montmarte.

Ústava Užupisu

Užupis je tiež zaujímavý svojou ústavou. Ústavu v niekoľkých jazykoch (vrátane českého) vyryli do kovových plakiet pripevnených na stene v ulici Paupio. Táto ústava je fakt perfektná. Predpokladám, že každý by chcel žiť v štáte, v ktorom mu ústava zaručuje právo byť šťastný, príp. každému psovi dáva právo byť psom. Za symbol Užupisu si zvolili svätú ruku modrej farby s dierou v strede. Tá znemožňuje prijímanie úplatkov. Symbolom tejto mestskej časti je tiež anjel, ktorého sochu osadili na Užupio gatvé (vztýčili ju v roku 2002). Priamo pod sochou sme si aj my dopriali trochu oddychu v jednej z mnohých kaviarničiek.  

Užupis  je republika, o ktorej som pred odchodom do Vilniusu nikdy nepočula. Napriek tomu, že táto „neuznaná“ republika nie je veľmi známa, má naozaj úžasnú atmosféru a treba ju navštíviť.  

Po návšteve Užupisu by sa mohlo zdať, že to najpodstatnejšie z Vilniusu sme videli. Ale my sme turisti, ktorí majú svoje špecifické požiadavky, takže sme počas návštevy Vilniusu ešte stihli navštíviť aj železničné múzeum. Samozrejme, ako správni športoví fanúšikovia, sme stihli nájsť aj funshop FK Žalgiris Vilnius. A tiež sme celý deň nemohli žiť iba z dobrého cestovateľského pocitu, takže sme sa boli aj najesť. Na cviklovú polievku som odvahu nemala (kefír ma skutočne nelákal). Ale didžkukliak, národné jedlo Litvy, sme vyskúšali. Je to zemiaková knedlička naplnená bravčovým mäsom a posypaná slaninkou. Dobré bolo J   

Vo Vilniuse sme strávili iba jeden deň. Všetko podstatné sme videli. Ak by sme však zostali ešte jeden deň, nenudili by sme sa a užili by sme si aj iné, možno menej „vychytené“ poklady mesta. Takže mi z toho vychádza jediné: Do Vilniusu sa ešte musíme vrátiť!

Príspevok Vilnius, ako chutí pobaltie. A poznáte Užupis? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Náš pobyt v Litve sme sa rozhodli trochu si spestriť a na jeden deň sme opustili Kaunas – mesto, ktoré bolo naším primárnym cieľom v Litve. Vybrali sme sa spoznať stredoveký hrad. Trakai, plávajúci hrad v Litve.

Vlakom z Kaunas

Vlak z hlavnej stanice v Kaunase nám mal odchádzať o 7.50 h. Cestu z Laisvés aléja, kde sme boli ubytovaní, na stanicu som odhadla na pol hodiny. Bohužiaľ, môj odhad sa ukázal ako nie dosť presný. Najmä, ak sme cestu absolvovali s menšími deťmi.

Napokon sme museli na stanicu utekať. Pri kúpe lístkov sme sa trochu zapotili. Pani v okienku evidentne mala dosť času (veď bola v práci), ale my pred okienkom sme vyzerali ako dve hysterky.

Patálie s lístkami

Pani nevedela po anglicky, tak na to, aby nám predala dva lístky pre dospelých a tri detské, si musela zavolať kolegyňu, ktorá angličtinu aspoň trochu lámala. Potom sme sa zdržali vyriešením záhady, koľko majú deti rokov. A keď sme túto záhadu úspešne vyriešili, pani nám oznámila, že pokiaľ deti nie sú z Litvy, zľavnené lístky sa ich netýkajú.

Tak sme pani poprosili, nech nám už konečne predá päť cestovných lístkov pre dospelých, na čo sme sa zasa zasekli na tom, že najmenšia z detí má iba štyri roky a za ňu teda nie je potrebné platiť. Už so slzami v očiach sme pani prosili, aby nám predala aspoň tie štyri lístky.

Konečne sme sa k nim dopracovali a my sme už len bežali. Možno sme urobili aj svetový rekord v hromadnom behu a nám sa napokon podarilo dobehnúť na vlak. Dvere sa zatvorili a vlak odišiel zo stanice, smer Vilnius. Podstatné bolo, že odišiel s nami a my sme mali hodinu na vydýchanie sa. 

Vlakom po Litve

Vlak nebol preplnený, ale päť miest na sedenie vedľa seba sme našli až v poslednom vagóne (teda v prvom, keďže sme vagónmi prechádzali v smere jazdy). Cesta vlakom bola veľmi pohodlná a príjemná. Za oknom bolo neustále zeleno – vlaková trať prechádza takmer nepretržite pomedzi lesy. Takže výhľady na krajinu, ako sme u nás zvyknutí, sme nemali žiadne, ale pochopili sme, že Litva je krásne zelená krajina. Za hodinu sme sa dostali do mestečka Lentvaris – našej prestupnej stanice. Z nástupišťa, na ktorom sme vystúpili, sme sa podchodom dostali k budove stanice.

Lentvartis

Prvotný šok, ktorý nám spôsobil spomínaný podchod (špinavý, smradľavý, ošarpaný), vystriedal príjemný úžas. Architektonicky pekná budova stanice v „Zapadákove“ bola čistá, upravená (vrátane toaliet) a technicky perfektne vybavená. A tu sme mali čakať 40 minút na vlak, ktorý nás mal zaviezť už priamo do Trakai. Čakanie sme si krátili nákupom v potravinách kúsok od stanice.

Ani vlak do Trakai nemal žiadne meškanie a presne v stanovenom čase sme naň nastúpili, aby sme za pár minút zasa vystúpili (cca po 14 minútach) a mohli sa vydať na objavovanie ďalších čarovných kútov Litvy.

K Jazeru Galvé

Cestička zo stanice v Trakai nás plynule priviedla k jazeru a ďalej sme pokračovali popri jazera smerom k mestečku. Prišli sme k smerovníku, ktorý nám ponúkol dve možnosti, ako sa dostať k hradu Trakai: jednou bola cesta cez obec, druhá cesta viedla cez park, ďalej popri brehu jazera. My sme si vybrali tú dlhšiu, 2,6 km dlhú cestu popri jazere.

Cesta viedla popod stromy, čo sme v teplom počasí výrazne ocenili. Počas našej prechádzky parkom sme obdivovali krásnu krajinu nad jazerom, miestnu flóru, ale aj faunu. Chodník nás doviedol k hradu na poloostrove. Bohužiaľ, hrad bol v rekonštrukcii, celý prekrytý a nič z neho nebolo vidieť.

Pod ním sme mali možnosť prejsť dreveným mostíkom, ktorým začínal náučný chodník Varnikai, ale odolali sme a touto lávkou sme neprešli. Náš cieľ totiž stále zostával hrad Trakai.

Hrad Trakai

Zbadali sme ho hneď ako sme zašli za hrad na polostrove. Nádherný gotický hrad z červených tehál, ktorý sa vznášal na hladine jazera Galvé. K samotnému hradu, ktorý sa vypína na jednom z 21 ostrov na jazere Galvé, sme prešli dreveným mostom. Samozrejme, bola by škoda hrad si neobzrieť aj zvnútra, keď sme už merali toľkú cestu k nemu. Vstupenky do hradu sme si zakúpili v pokladni pri vstupe do hradu. Prešli sme všetky prístupné objekty na hrade. Súčasťou expozície je aj Trakaiské historické múzeum a expozícia sakrálneho umenia. Naše deti si to však najviac užili na nádvorí hradu, kde si na vlastnej koži mohli vyskúšať viaceré mučiace nástroje.

Po prehliadke hradu sme sa vrátili „na pevninu“. Samozrejme, ako takmer pri každej zaujímavosti ani tu nemohli chýbať stánky so suvenírmi, príp. rôznymi gýčovými predmetmi. Na brehu boli aj rôzne reštauračné zariadenia a tak sme sa rozhodli dobiť energiu v niektorom z nich. Zdalo sa, že ponuka v každom z nich je totožná, tak sme si vybrali jedno úplne náhodne. Jedlo sme si mohli vychutnať pri pohľade na pokojnú hladinu jazera a ako na dlani sme mali pred sebou Trakaiský hrad.

Loďkou po Galvé

V čase, keď sme navštívili Trakai, sa turistická sezóna len rozbiehala. Takže vďaka menšiemu počtu turistov sme si bez problémov mohli vybrať loď, ktorou sa prevezieme okolo hradu. Na pobreží je totiž veľké množstvo prevádzok, ktoré ponúkajú takúto plavbu loďou a predpokladám, že počas letných mesiacov sa na ňu aj čaká. My sme sa pre plavbu loďou rozhodli úplne spontánne a ako som už napísala, mohli sme si vyberať.

Plavba trvala cca 45 minút a ako bolo sľúbené, oboplávali sme celý hrad. Do odjazdu vlaku sme mali ešte dosť času, tak sme po vystúpení z lode požiadali susedného prevádzkara požičovne vodných bicyklov o prenájom jedného z nich. Žiadny problém. Tak sme si vychutnali ďalší pohľad na hrad Trakai z hladiny jazera. Deti skonštatovali, že toto bola najzábavnejšia časť dňa.

Keďže pedálovanie na vodnom bicykli nás niektorých celkom vyčerpalo, dopriali sme si ešte drink v jednej z miestnych reštaurácií a vybrali sme sa na cestu k vlakovej stanici. Aj naspäť sme si zvolili cestu cez park. Naozaj bola nielen veľmi pekná, ale aj veľmi príjemná a pohodová (nemuseli sme mať strach, kde vyletí aké auto). 

Naspäť bez lístkov      

Keď sme prišli na stanicu, vlak už bol pristavený, ale pokladňa na stanici už bola zatvorená. Tak sme na vlak nastúpili aj bez lístkov. Tie sme si zakúpili až počas jazdy od sprievodkyne. Jazda do Lentvarisu bola kratučká a v Lentvarise sme na vlak do Kaunasu museli čakať len pár minút. Keďže ani v Lentvarise už pokladňa nefungovala, aj na tento vlak sme nastúpili bez lístkov. Počas hodinovej jazdy nás nikto neprišiel skontrolovať, takže cestu z nášho výletu sme mali zadarmo.

Pivo do ôsmej

Za sebou sme mali krásny deň a na jeho dokonalé zavŕšenie nám už chýbal iba dobre orosený nápoj. V Litve sa však sprísnil zákon týkajúci sa konzumácie alkoholu a vďaka tomu sa obmedzili aj otváracie hodiny na predaj alkoholu. Skrátka, po 20.00 Vám pivo už nepredajú. Aj nám pani predavačka vytiahla z košíka plechovku piva len preto, že na hodinách už bolo 20.03 a odmietla nám ju nablokovať. Takže, ak by ste si chceli v Litve dopriať večer jedno chladené pivko, nezabudnite si ho kúpiť do 20.00. My sme na to zabudli, a tak sme si v ten večer museli vystačiť s colou.

Napriek tomu sme mali za sebou krásny výlet a jeden perfektne strávený deň v Litve. Hrad Trakai je nenáročný ale pekný výlet.

Príspevok Hrad Trakai, plávajúca pevnosť v Litve zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.