„V Malage asi nevedia maľovať. Oči v jednej rovine? Nos medzi očami? Zabudnite.“ Takto som kedysi uvažoval, kým som neprišiel na to, že Picasso nebol nešika. Bol to provokatér, ktorý realitu nerozbil preto, že by ju nevedel nakresliť, ale preto, že ho nudila. Picasso múzeum Malaga, umiestnené v nádhernom paláci Buenavista, ponúka niečo, čo dnes v dobe TikToku a instantnej slávy zúfalo chýba: evolúciu.

Picasso múzeum Malaga

Toto Picassovo múzeum ponúka popri Barcelone najreprezentatívnejšiu vzorku umenia Pabla Picassa. Umelca, ktorý počas svojho života neustále inovoval. Malaga nie je Barcelona. Vďaka tematickému a chronologickému usporiadaniu diel získate za hodinu, dve veľmi ucelený prehľad o vývoji a tvorbe tohto výnimočného človeka. Je tu vystavených 120 diel a postupne prejdete všetky štádia Picassovej tvorby.

Výstava vás zavedie uličkou fotografií a životopisných textov do samotnej expozície v paláci, ktorá chronologicky predstavuje Picassovo dielo. Začnete počiatočným portrétnym obdobím ale čoskoro narazíte na experimentovanie s kubizmom, tvarom a geometriou ľudského tela a zátiší. Tu to celé začína.

Trinásťročný profesor

Výstava vás vedie chronologicky. Začínate portrétmi, ktoré sú technicky také dokonalé, až sú podozrivé. Traduje sa, že keď jeho otec, profesor maľby, videl skice svojho 13-ročného syna, podal mu paletu a vyhlásil, že on už nemá čo maľovať.

Dnes stretávam v lietadlách Ryanairu „mladých dospelých“, ktorí za vrchol svojho dňa považujú prežiť noc na desiatich Red Bulloch s vodkou. Pýtal som sa viacerých, koľko kníh prečítali za posledný rok. Jeden povedal dve, dvaja jednu, zvyšok nulu. Ich jedinou ambíciou je „pariť“ do tretej rána, dať sa na šrot a popritom s opicou odfotiť na Instagram nejaké cool fotky.

Picasso v ich veku už stihol rozbiť klasickú maľbu na kusy. On realitu transformoval, oni ju len rozmazávajú filtrom.

Minotaurus a teror v nás

Keď prejdete do sekcie Minotaurus a iné príšery (1927-1933), pochopíte, že Picasso nehľadal lajky. Privlastnil si mýtus, aby odhalil násilie skryté v ľudskej prirodzenosti. Jeho Minotaur miluje, znásilňuje aj robí pokánie.

Neskôr narazíte na sekcie Anatómia teroru a Neľútostné pohľady. Reflektujú španielsku občiansku vojnu. Picasso nemaľoval „pekné veci“. Maľoval jazvy na duši. Je to fascinujúci kontrast k dnešným „povrchným instagramerom“, ktorí sa fotia pred historickými pamiatkami, o ktorých nevedia vôbec nič, len aby si potvrdili vlastné ego.

Picasso sa do seba nezahľadel – on sa do seba zaryl a to, čo našiel, vyvrhol na plátno.

Telesné krajiny a múdre dieťa

Horné poschodie patrí metamorfóze. Telesné krajiny a Bestiár ukazujú, že Picasso miloval zvieratá a surovosť života. Záver expozície patrí dielam z roku 1972, ktoré vznikli rok pred jeho smrťou. Sú to diela „múdreho dieťaťa“. Po celoživotnom boji s formou sa vrátil k jednoduchosti.

V interaktívnom centre som sledoval dokument a rozhovory s jeho priateľmi. Všetci sa zhodli na jednom: Picasso bol pohltený. Nerobil to pre sponzorov ani pre algoritmus. Robil to preto, lebo musel.

V Malage asi nevedia maľovať. Oni ani nevedia, že oči máme v jednej rovine a nos patrí medzi oči…

Verdikt: Prečo tam ísť?

Kultúra nie je povinnosť, je to filter. Ak sa jej vzdáte, váš svet sa citeľne zmenší. Zostanú vám len tie Red Bully a hmla v hlave.

V Malage som prechádzal príbehom človeka, ktorý videl svet v 4D skôr, než sme na to mali technológie. Ak vás unavuje povrchnosť dnešnej doby, choďte do Picasso múzeum Malaga. Možno tam neuvidíte „pekné oči v jednej rovine“, ale uvidíte tam absolúutnu estetiku a pravdu, ktorú v žiadnom bedekri (ani na TikToku) nenájdete.

Von som odchádzal nabudený. A definitívne som zmenil názor: V Malage vedia kresliť sakramentsky dobre. Len sa pri tom odmietajú nudiť.

Na záver som ešte strávil chvíľu v átriu pri bizarných sochách Methamorphosis and Abstractions od Marie Therese Walter.

Picasso múzeum Malaga

• Adresa: Palacio de Buenavista, Calle San Agustín, Malaga.
• Tip: Vyskúšajte audio-sprievodcu, v Malage je spracovaný systematicky a učebnicovo – ideálny protipól k tomu „blúdeniu“ v Barcelone. Lístky si kúpte na čas radšej online dopredu.

Všetky diela sú súčasťou výstavy Museo Picasso Malaga.

Príspevok Picasso múzeum Malaga: Keď talent bolí a Red Bull nepomáha zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Prírodný park Desfiladero de los Gaitanes sa nachádza neďaleko od Malagy, medzi Álora, Antequera a Ardales. A prejsť chodník Caminito del Rey je zážitok, ktorý visí medzi adrenalínom a krásou a na ktorý nezabudneš. Ani môj výlet na Caminito del Rey z Malagy nebol výnimkou. Poriadne mi zamotal hlavu aj zmysly.

Caminito del Rey: Trasa, Desfiladero de los Gaitanes a bezpečnostné info

Výlet na Caminito del Rey. Tento deň sa Andalúzia rozhodla otestovať moje nervy. Už len názov znie, akoby ho vymyslel nejaký starý kráľ. Možno mal priveľa času a slabosť pre adrenalín. Ja som tam šiel s predstavou pohodového dňa v horách. Realita? Prechod cez Desfiladero de los Gaitanes vie človeku upratať v hlave aj v kolenách.

Trasa vedie kaňonom Desfiladero de los Gaitanes, kde steny siahajú k siedmim stovkám metrov a chodníky visia stometrovou hĺbkou nad riekou Guadalhorce. Dnes je to bezpečné, zrekonštruované a milé — kedysi to bola vraj jedna z najnebezpečnejších ciest sveta. Romantika, však?

Ako začať? Lístky, parkovanie pri Embalse del Guadalhorce a prilba

Ak chce človek absolvovať Caminito del Rey, prvé musí absolvovať… rezerváciu. Lístky sú vybookované týždne dopredu. Andalúzania to zobrali vážne: „Chceš vidieť kaňon? Dokáž to.“

Prichádzame k jazeru Embalse del Guadalhorce. Je veľkolepé, pokojné, takmer ako predohra pred filmom, kde tušíš, že pokoj dlho nepotrvá. Recepcia, parkovisko, prvý dych španielskej horúčavy a bezpečnostná prilba, ktorá mi okamžite pripomenula, že dnes sa tu neprišiel nikto len prejsť.

„Neboj sa, amigo, dnes nefúka,“ žmurkol sprievodca.
„Vraj,“ dodal ticho ten za ním.

Prvý prielom: Kaňon Gaitanejo: História, fosílie a visuté chodníky

Cesta k bráne trasy meria asi 2,5 kilometra. Tunel, les, jemný tieň, ticho pred búrkou. A potom to príde — prvé visuté chodníky kaňonu Gaitanejo, kde sa človek pristihne, že si výšku radšej nevšíma. „To fakt drží len pár kotiev?“ pýta sa moja hlava. No a čo na to Andalúzia? Mlčí. A ja idem.

Sprievodca ukazuje storočnú borievku a pieskovcové fosílie. Priznám sa, bez neho by som fosílie považoval za špinu a borievku za niečo, čo ma poškrabe.

Kapitola pokračuje cez Tajo de las Palomas — miesto, kde sa chodník vinie ako keby niekto naozaj chcel, aby sme si vážili pevný terén.

Údolie Hoyo a železničný most: Panorámy, supy a fotografie

Krajina sa nariaďuje na širokouhlý režim. Stromy pribúdajú, skaly ustupujú, supy egyptské ti nad hlavou kreslia oblúky také veľké, že začneš rozmýšľať, či sú ešte vtáky, alebo už malé rogala.

V diaľke vidím železničný most. Španieli sa chvália, že je to najdrahšia železničná trať v krajine. A verím im. Ak tam niekde spadlo toľko materiálu ako mne pri fotení mobilov, tak to bolo drahé dosť.

A tu mi to celé začína dochádzať. Zastavím sa, opieram sa o zábradlie a pozerám dolu na roklinu.
Načo sa to hráme? Musíme všetko zahádzať betónom, zaliať apartmánmi a lákadlami? Prečo sa tvárime, že sme páni tvorstva? Veď stačí jeden náraz vetra a človek je pokorný ako jahňa.

Cítil som sa maličký. A zároveň presne tam, kde mám byť.

Desfiladero de los Gaitanes: Záverečný úsek a ikonický lanový most

A potom príde finále — Desfiladero de los Gaitanes. Tá hrdá, ikonická časť Caminita. Steny sú také vysoké, že ak by si zakričal, echo by si možno vypočuli až v Malage.

Nad nami tunel, v ktorom si dvaja horolezci robia srandu. Vyzerajú, akoby dostali naraz všetky gény odvahy sveta. Ja som sa radšej držal zábradlia. Teda… snažil som sa. „Nedržte sa toho,“ kričí sprievodca. „To je horšie.“ Paráda.

Pod nami starý chodník, pôvodná verzia Caminita, deravý, rozpukaný, miestami chýbajúci. Stačí pohľad a pochopíte, prečo to kedysi označovali za samovražednú turistiku.

Lanový most El Chorro: veterný komín a ako zvládnuť výšku.

Lekcia odvahy pre každého, kto si myslí, že žiadnu nepotrebuje. Veterný komín kaňonu má nad nami posledné dejstvo. Lanový most. Visí, hojdá sa a tvári sa, že je v pohode. Ľudia nie vždy.

Vidím pani, ktorá sa zasekla uprostred. Trasie sa, odmieta ísť ďalej, slzy, panika. Prichádza sprievodca: „Señora, zavrieť oči. Silno sa ma chytiť. Nepozerať dole.“

A prenáša ju. Doslova. Ako pri tanci, ktorý si nevybrala. Až keď sa postaví na vlastné na druhej strane, zhlboka vydýchne. A pre istotu ešte raz.

Záver trasy pri El Chorro: Viadukt, shuttle bus a návrat do Malagy

Posledné metre vedú nad El Chorro do pokojného zjazdu k shuttle autobusu. Kamenný železničný viadukt pôsobí majestátne, skoro slovenský — až mi napadne Telgárt. Andalúzia to však skrýva v dramatickejšej kulise.

Prvé kvapky dažďa padajú až pri autobuse. Počasie nám prialo. A ja mám pocit, že tento deň mi niečo nechal. Možno novú pokoru, možno starú radosť. Možno len dobrú výhovorku otvoriť si večer Rioju, pri ktorej si dávame slovo, že sa tam určite ešte vrátime.

Príspevok Caminito del Rey: keď visíš 100 metrov nad roklinou a klepeš kolenami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Trochu vyššie a zľava. Natočiť. Cvak. Trochu nižšie a našpúliť pery. Cvak, cvak. Väčšie oči — cvak. Lehátko, bok, cvak. Uterák ledabolo prehodiť, cvak.

„Bez uteráka to vyzerá lepšie,“ vraví vesmír. Cvak.

Viac boky. Cvak. Ešte inak. Cvak.
Zlý uhol — mobil takmer pri nohách. Cvak.

Obloha zatiaľ skúša zenové cvičenia s mrakmi. Vlny si šepkajú svoje.
Na pláži nás je asi toľko, čo v januári na chate po Silvestri.

Nasleduje sústredené ťukanie do mobilu a desaťminútový „reset duše“.
Lenže duša má dnes slabý signál, takže znova mobil v ruke.
Výraz hovorí jasne: všetko zle.

Mazať. Odznova. Život je nekonečný draft.

Všetko inak

Tvár do slnka — cvak.
Výraz 1 — cvak.
Úsmev — cvak.
Menší úsmev — cvak.
Vypnúť hruď, nový uhol, ešte jeden, ešte jeden.
Cvak, cvak.
Podbradok alert. Mobil vyššie.
Cvak.
Zasnené oči — cvak.
Šťastné oči — cvak.
Žiadúce oči — cvak.
(Možno žiadajú lajky, kto vie.)

Portrét nestačí. Celá postava.
Cvak.
Vypnúť prsia — cvak.
A ešte inak — cvak, cvak, cvak.
Už mi to pripomína jogu. Len bez pokoja.

Polhodina za nami

A úprimne?
Začína ma to baviť. Vážne.
Cvak, cvak…
Omočené nohy — cvak.
Piesok na členkoch — cvak.
Vtiahnuť brucho, cvak.
Ľahnúť si do piesku ako romantický tuleň — cvak.
Tvár to zachraňuje: cvak, cvak, zasnená — cvak, romantická — cvak, náruživá — cvak.
Konečne spokojná.

Ale len tak na 62 %.

Opäť ťukanie do mobilu. Opäť desať minút „pokory“.
Spokojnejšia. Ale nie spokojná.
(Spokojnosť je dnes na Instagrame drahá komodita. Zrejme aj v platenej verzii.)

Instagram je sviňa

Cvak.
Ešte inak. Cvak, cvak.

Dve hodiny na pláži za mnou. A ja už musím ísť.
Aj keby som nemusel — táto inscenovaná plážová romanca ma už unavuje.
A lajky očividne majú vlastnú siestu.

A pritom som kedysi tvrdil, že na dobrú fotku treba kvalitný fotoaparát. Haha.
Niekedy ani najlepší Leica objektív lajky neprebudí. Možno by pomohlo osvietenie ale to nenastáva v každej hlave.

Poďme radšej na hory. Tam lajky nenaháňa nikto — možno len vietor.
Poznáte El Limonero alebo Caminito del Rey jeden z najťažších chodníkov Európy?

Príspevok Ťažký plážový život s instagramom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.