Kosovo ma privítalo chaosom, vetrom a byrokraciou, no aj silným záverom jednej etapy. Niektoré hranice sú totiž viac v hlave než na mape.

Obchádzanie pečiatok a Kosovo plné kontrastov

Deň 36: Štart v Skopje cieľ v Prištine. Ráno v Skopje ma čakalo malé diplomatické prekvapenie – zistil som, že som spal len pár metrov od prezidentského paláca, kde prebiehala návšteva zo Slovenska. Vlajky ešte viseli, no už ich sťahovali. Asi vedeli, že odchádzam.

3000 kilometrov! A bez pečiatky.

Na hraniciach s Kosovom som oslávil dve veci naraz: 3000 kilometrov na tachometri a žiadnu pečiatku v pase. Nie, nie je to omyl – je to stratégia.

Ak by som ju dostal, Srbi by môj vstup do Kosova považovali za nelegálny a ďalej by ma nepustili. Takže som sa na chvíľu stal tajným agentom, ktorý musí prejsť neviditeľne.

Kosovo plné paradoxov

Už po pár kilometroch bolo jasné, že som vstúpil do iného sveta. Vedľa luxusných áut chátrajú staré paneláky, reklamy na banky striedajú autoservisy a vrakoviská. Kosovo je ako tínedžer — plné energie, snov, chaosu a protikladov.

Napriek tomu sa ide dobre. 90 kilometrov prevažne do kopca a prekvapivo ľahko. Na obzore sa zjavuje Priština – a s ňou aj Ursula von der Leyen. Buď idem správnym smerom, alebo ma sleduje.

Lenže hranice majú vlastný humor. Z Prištiny som sa pokúsil pokračovať ďalej, ale neprešiel som. Zatiaľ. Vracia ma autobus za 1,50 €, spolu s bicyklom a myšlienkou, že aj cesta späť je stále súčasťou cesty.

Koniec, ktorý nie je koncom

Deň 37: Trasa: Priština (autobus) – Skopje (lietadlo) – Domov

Od Kaukazu po Balkán. Z Tbilisi až do Kosova. 3100 kilometrov, päť krajín, tisíce príbehov.

Ale každá cesta má svoj bod, keď treba uznať, že ďalej to už nie je o radosti, ale o prežívaní.
Na hranici so Srbskom to bolo jasné – ďalej ma nepustia. Možnosti boli dve:

1. Otočiť sa a ísť cez Albánsko, Čiernu Horu a Bosnu – krásne, ale ťažké.
2. Ísť cez Srbsko – najkratšie, ale nemožné.

A vtedy prišlo znamenie. Alebo len defekt. Zadné koleso bolo po ceste z autobusu prázdne. Chvíľu som stál na parkovisku v Prištine a smial sa. Nie smiechom, ktorý zabáva, ale tým, ktorý prijíma.

Rozhodnuté: vraciam sa domov lietadlom. Nie ako porazený, ale ako človek, ktorý našiel hranicu medzi cieľom a zmyslom. Cestu možno končím, ale putovanie nie.

Záver

Takto som to nechcel ukončiť. Ale možno práve preto to bolo správne. Niektoré konce nie sú prehrami, ale tichým „ďakujem“ za to, že sme ich mohli prežiť.

Od Kaukazu k Tatrám – bez filtera, bez plánov, len s bicyklom a vetrom oproti.
Ďakujem všetkým, ktorí ste boli so mnou. A sľubujem – bude pokračovanie.

Zopár faktov: Kosovo

Neviditeľná hranica – Na niektorých hraničných prechodoch sa vraj starí colníci nepozerajú na pas, ale do očí. „Ak máš čisté svedomie, prejdeš,“ hovoria.

Mesto duchov – V okolí Prištiny stojí niekoľko rozostavaných budov z čias juhoslovanskej vojny. Mnohí tvrdia, že v noci z nich počuť hlasy robotníkov, ktorí sa už nikdy nevrátili.

Cesta bez mena – Časť trasy medzi mestami Skopje a Prištinou miestni volajú „Cesta návratov“. Každý, kto po nej ide, vraj v sebe niečo uzavrie.

Ironický fakt – V Kosove je najvyšší počet umývačiek áut na obyvateľa v Európe. A zároveň najmenej cyklotrás. Čisté autá, špinavé cesty.

Príspevok Obchádzanie pečiatok, Kosovo plné kontrastov a dopletené finále zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Severné Macedónsko ma prekvapilo krásou aj chaosom. Od ticha hôr po hororové ubytovanie v Skopje – deň plný kontrastov, potu a irónie Balkánu.

Ráno pod rosou a kopcami

Deň 35: Zobudil som sa v turistickom mestečku Demir Kapia, pod horami, kde sa rosa nevyparuje, ale lepí. Všetko bolo mokré. Ranná rutina sa natiahla o sušenie, no nálada zostala slnečná.

Prvá polovica dňa ma prekvapila. Hoci EuroVelo 11 tu nie je „skutočná cyklotrasa“, ale len odporúčaný smer, cesty boli pokojné, s minimom áut. A scenérie? Také, že aj vietor sa na chvíľu zastavil, len aby sa pozrel.

Veles: Surový Balkán na tanieri

V meste Veles som si dal obed – a k nemu aj dávku reality.

Chudoba, ošarpané domy, odpadky, chaos. To, čo som čakal v Turecku a Gruzínsku som našiel tu. Ale v tej surovosti je čosi poctivé. Nič sa tu nehrá na dokonalosť. Balkán sa nepretvaruje – buď ho prijmeš, alebo ťa prevalcuje.

Príchod do Skopje a nočná dráma

Po 115 kilometroch som dorazil do Skopje. Pizza (vegetariánska, lebo výber bol medzi „mäso“ a „mäso“), krátky rozhovor s mladým miestnym, ktorý mi s hrdosťou oznámil, že „tu je váš prezident!“ a odporučil mi zajtra navštíviť kaňon Matka.

A potom – ubytovacia horor story. Po hodine hľadania som sa dostal do izby, ktorá vyzerala, akoby tam nocovala celá história komunizmu. Kúpeľňa spoločná, pleseň, smrad, špina, rozpadnuté steny. Plachty, ktoré mali viac fľakov než mapa sveta.

Hranicu komfortu mám posunutú. Ale nie až do Skopje Underground. Pizza studená, nálada pod nulou. Evakuácia! Našťastie, našiel som hostel – nie je to Hilton, ale má posteľ a kľud. A v tejto chvíli je to všetko, čo potrebujem.

Zajtra: výzva smer Kosovo

Cieľ: Priština, sto kilometrov a celý deň do kopca.
Držte mi palce – a vietor, prosím, nech fúka aspoň chvíľu za mnou!

Skryté fakty Macedónska

Pramene pamäti – Miestni hovoria, že niektoré studne „počúvajú“. Ak si sa pri nich raz napil s pokorou, zapamätali si ťa. Keď sa vrátiš, voda má rovnakú chuť.

Veleské zrkadlá – Nad mestom Veles stoja ruiny starého kláštora. V noci sa v oknách vraj odrážajú plamene sviečok, aj keď tam už dávno nikto nebýva.

Tunely odvahy, diel II. – Niektoré tunely medzi Demir Kapiou a Skopje nemajú osvetlenie. Hovorí sa, že kto ich prejde sám, získa „balkánsky krst odvahy“. A tí, čo prežijú bez defektu, aj požehnanie.

Víno ako mapa – Každé údolie má svoje víno. Miestni tvrdia, že podľa jeho chuti vieš, kde si. Ak je suché, si v horách. Ak sladké, si na juhu. A ak ťa po ňom bolí hlava – vitaj v Skopje.

Príspevok Hory, Balkánsky kontrast a dráma v Skopje zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Z Grécka do Severného Macedónska Vietor fúka proti mne už štvrtý štát po sebe. Macedónsko víta drsne, ale s krásou hôr a tichom údolí.

Z Grécka do Severného Macedónska

Deň 34: Vietor, hory a nové hranice. Grécko sa so mnou lúči ďalším nádherným východom slnka. Posledný pohľad na more, krátke zbohom a potom už len nahor. Odteraz sa bude stúpať – a veľa.

Akoby nestačilo, že cesta ide stále hore, vietor si zo mňa robí srandu. Dovtedy fúkal zo západu, teraz, keď som zmenil smer na sever, fúka zo severu. Je to tak už štvrtý štát po sebe. Asi som si vybral obdobie, keď sa púšťajú šarkany – veď kedy najviac fúka, ak nie teraz?

Dnes som prešiel vyše sto kilometrov, ale priznám sa – väčšinu dňa som len šliapal. Žiadne kaviarne, žiadne rozhovory, len monotónny rytmus pedálov a ticho krajiny. Cyklotrip má aj svoje asketické fázy.

Hranice a prvé dojmy z Macedónska

Prechod bol hladký, ale okamžite cítim, že som v inom svete. Krajina je chudobnejšia, cesty užšie, autá staršie, a plastové fľaše – tie ma sprevádzajú stále. Od Turecka až sem ich lemujú krajnice ako smutné kilometrovníky civilizácie.

Napriek tomu je Severné Macedónsko nádherné. Cesta vedie údolím medzi majestátnymi horami, kde sa svet spomalí.

Tip pre cyklistov

Ak sa chcete vyhnúť veľkým stúpaniam, držte sa rieky alebo železnice. Ja idem presne po takej trase – rieka naľavo, koľajnice napravo. To je záruka, že sa dostanete ďaleko bez toho, aby ste tlačili bicykel.

Adrenalínový bonus

Na konci dňa mi Mapy.cz pripravili malé prekvapenie – 900-metrový tunel! Prešiel som ho bez problémov, aj keď som sa na konci zľakol odstaveného policajného auta. Našťastie, nikde nikto. Prejazd vyšiel bez pokuty, len s mierne zvýšeným tepom.

Demir Kapija Municipality. Večer som skončil v kempe za desať eur. Božie Macedónsko. Po dlhom dni to bola tá najlepšia investícia. Vzduch tu vonia horami a pokojom.

Zajtra začína objavovanie Severného Macedónska naplno. A možno, len možno, sa vietor konečne rozhodne otočiť.

Skryté fakty Macedónska (z pohľadu cyklistu, nie bedekra)

Prameňov ako kostolov – takmer každá dedina má kamenný prameň s ľadovou vodou. Miestni hovoria, že ich vyvieranie má „pamäť“ – ak sa k nim správaš s úctou, nikdy nevyschnú.

Cesty duchov – niektoré horské cesty vedú popri opustených pravoslávnych kláštoroch. Vraj v noci vidno svetlo sviečok, hoci tam už roky nikto nebýva.

Tunel bez pravidiel – väčšina tunelov tu nemá osvetlenie ani chodník. Cyklisti ich prechádzajú „na adrenalín“. Niektorí si na prilbu pripevňujú čelovky, iní len zapnú mobil v režime baterky.

Víno ako pozdrav – v dedinách okolo Gevgelije ti ponúknu pohár domáceho vína, aj keď sa len opýtaš na smer. Odmietnuť by bolo nezdvorilé.

Príspevok Z Grécka do Severného Macedónska: prvé kilometre medzi horami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.