Keď sa povie „Sofia“, väčšina si predstaví chrámy, električky, možno trochu chaosu. Ale len málokto si vybaví, že to mesto má aj dych. Zelený, svieži, voňajúci kvetmi, trávou a niekedy aj pečenou kukuricou. A najlepší spôsob, ako ho cítiť, je nasadnúť na bicykel a ísť ho hľadať. Sofia na bicykli. Niečo ako cyklistická výprava za mestským zenom. A trochu aj za dobrým jedlom, priznajme si.

Borisova zelená odysea

Začíname v Borisovej záhrade – 300 hektárov histórie, tieňa a starých stromov, ktoré pamätajú aj časy, keď sa tu jazdilo na koňoch a nie na bicykloch. Park vznikol ešte v roku 1884 a dodnes pôsobí ako tichý protest proti mestskému stresu.

„Keby stromy vedeli rozprávať, tento park by vydal na román,“ poznamená Johnny, keď míňame jazierko odrážajúce ranné svetlo. Prepletáme sa pomedzi duby, lipy, bežcov a dôchodcov, ktorí kŕmia kačice a diskutujú o politike.

Prirážame až k Bratskej Mogile, vojnovému monumentu v srdci Sofie. 41 metrov vysoký obelisk pripomína bulharské partizánske hnutie a obete septembrového povstania. Večné ohne už ale nehoria.

Loven park a Južný park

Juh, ktorý nepáli, ale lieči. Z Borisovej záhrady sa presúvame popri ruinách starej Baby Jagy cez divoké lesné chodníčky Loven Parku do Južného parku. Nekonečná zeleň. Ak má Sofia pľúca, toto je jej srdce. Miesto, kde sa mixujú detské výkriky, vôňa kávy a rytmus kolies na asfaltovej cestičke. Cyklistické trasy sú tu značené, slušné a hlavne... fungujú.

Kľukaté aleje, kvety, lavičky, milenecké dvojice. „Ako z reklamy na mestský život,“ utrúsi Johnny a podvedome spomalí. Aj on si to užíva, aj keď to neprizná.

Sofia na dvoch kolesách

Sofia v posledných rokoch investovala do cyklistiky. Viac ako 60 kilometrov cyklotrás, ktoré spájajú parky s centrom. A to všetko bez väčšieho adrenalínu – žiadne šialené zjazdy, len plynulé šliapanie v zelenom rytme.

Vchádzame do centra, kde sa cesty zužujú, doprava zhustne, ale mesto nestráca tvár. Míňame Chrám sv. Alexandra Nevského – zlaté kupoly sa lesknú ako medové gombíky na mestskej mape. Pri niektorých križovatkách to chce trochu nervov a pozornosti, ale nič, čo by nezvládol mierne otrávený cyklista s túžbou po taratore.

Cestou do centra objavujeme stále nové a nové graffity.

Tarator ako odmena

Po pár hodinách sa v nás prebúdza hlad. Zastavujeme v malej reštaurácii s plastovými stoličkami, kde varia ako doma.

Tarator – studená jogurtová polievka s uhorkami a kôprom – nás schladí a vráti do rovnováhy. K tomu šopský šalát a pohár piva. Dva, tri. Lebo s rakijou pred jazdou opatrne, aj keď Johnny pokukuje.

Mesto, ktoré má pľúca (a srdce)

Deň sa chýli ku koncu. Vraciame sa do bodu, kde sme začali – unavení, ale s úsmevom, ktorý sa nedá zmazať ani mestským smogom. Zelená Sofia. Hlavné mesto Bulharska, hoc bez mora, ukázalo svoju inú tvár. Nielen tú historickú či betónovú, ale aj tú zelenú, tichú a priateľskú.

A najlepšie na tom? Táto tvár nie je skrytá. Len ju treba hľadať trochu inak. Najlepšie – zo sedla bicykla.

Príspevok Sofia na bicykli: objavujeme zelené pľúca mesta, o ktorých sa v bedekroch nehovorí zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Každé mesto má svoj pulz. A ten sa najlepšie počúva mimo múzeí a chrámov. V uličkách, kde nie je vstupné, zato každý roh ponúka prekvapenie. Ja si na to v každom meste vždy vyhradím deň – taký ten street deň. Mesto bez make-upu. Bez filtrov. Sofia: Grafity a uličky, tie tu majú solídny instagramový výtlak. Johny sa ma ráno pýta: „Tak kam dnes?“ Odpoveď je jasná – do ulíc. Tam, kde sa rozpráva bez slov – grafitmi.

Sofia nás víta stenu po stene. Farebná, surová, niekedy drzá, no vždy úprimná. Žiadne prosím a ďakujem – len spreje a odkazy. TripAdvisor na to dokonca má "Graffiti tour", ale my s Johnnym máme vlastnú mapu – inštinkt a čuch na mestskú dušu.

Sofia grafity, steny ktoré kričia

„Vieš, že grafiti sú ako tetovania mesta?“ hovorím Johnnymu, keď míňame stenu pokrytú výkrikmi v azbuke a karikatúrou Putina. Spomínam Banksyho: „Z niektorých cítiť revolúciu, iné len volajú po pozornosti.“

Johnny cez zuby prikyvuje. „Také mestské jaskynné maľby. Len namiesto bizóna tam je típek s kalašnikovom.“ Nečudujem sa mu, ešte stále to nerozchodil. Na grafiti má vyhranený názor odkedy mu jeden z umelcov začiatočníkov posprejoval novú fasádu domu.

Sprej namiesto správy

Prečo ľudia kreslia po stenách? Asi aby si ich niekto všimol. Možno aj preto, že fakt nemajú kam inam s tou energiou. Alebo preto, že nechcú len žiť – chcú zanechať stopu. „Bol som tu. Existujem,“ vravia mnohé farby na omietke.

Uličky Sofie sú ako polievka – sivý betón ako vývar, grafiti ako korenie. Bez toho by to chutilo len ako smútok z pondelka.

Serdika: Vrstva nad vrstvou

Cesta nás vedie do Serdiky – akoby si kráčal po rímskej duši v bulharskom tele. Nadzemný chaos električiek, podzemná archeológia. A tam, medzi minulosťou a prítomnosťou, stojí mešita Banya Bashi. Vedľa nej pravoslávny chrám a kúsok ďalej synagóga. Ako by si tri svety dali kávu a povedali si: „Skúsme to spolu.“

Reálna Sofia: kýchnutia, ponožky a rakija

Všimol si si, že keď tu niekto kýcha, povedia „Na zdravje“ trikrát? Johnny bol z toho tak zmätený, že začal odpovedať „Ďakujem“ štvornásobne. A samozrejme, pri vstupe do bytu sa vyzúvame – nie kvôli kobercom, ale z rešpektu. V našom apartmáne mi aspoň niekto týmto preukázal rešpekt. Aj ponožky si treba vybrať múdro – bez dier, bez nápisov typu „I’m sexy and I gnome it“.

Tipy pre prežitie (a obľúbenosť)

Chceš, aby si ťa miestni obľúbili? Nauč sa pár bulharských slovíčok. Objednaj si rakiju – ale pomaly, aby si nezabudol, ako sa voláš. A nikdy, ale naozaj nikdy nehovor, že grécka kuchyňa je lepšia než bulharská. To je ako povedať, že tvoja svokra varí lepšie než mama.

A čo polievka?

Sofia má vášeň pre polievky. Bulharská kuchyňa ponúka širokú škálu polievok, medzi ktoré patria tradičné ako Bob čorba (fazuľová), Tarator (studená jogurtová s uhorkou) a polievky z rýb a mäsa, napr. Pilšeka supa (kuracia) alebo Škembe čorba (z vnútorností). 

Existujú tu celé reštaurácie len na polievky. Skúšame šopskú, potom tarator. Ale pozor – iba cez pracovné dni a iba na obed. Takže večer opäť končíme pri pečenej rybe. Johnny si ju oblieva citrónom a zamyslene hovorí: „Dnes nám múry povedali viac než sprievodca. A ryba je tiež dobrá.“

• Vedeli ste, že až na vrchol Vitoše sa vyveziete autobusom? Viac >
• Všetko o Bulharsku >

Príspevok Farebná Sofia: Grafity v uličkách, kde aj múry rozprávajú zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pri poslednej návšteve Bulharska sme sa s Johnym rozhodli trochu sa oboznámiť aj s pravoslávnymi pamiatkami a navštíviť Chrámy Sofie. Plán zniel nevinne: Bojana, Rila Monastir, Alexander Nevský, Santa Sofia.

Netušili sme, že sa ocitneme v časopriestore, kde sa stredoveká spiritualita prelieva s instantným turizmom a sväté relikvie sa ocitajú len pár krokov od ruských baraníc, bolševických baraníc a odznakov, fašistických svastík i magnetiek Made in China.

Chrám Bojana

Malý chrám, veľké fresky a ešte väčší front. UNESCO hovorí jasne: choďte tam. Realita však zabudne dodať, že k tejto nenápadnej stavbe na okraji Sofie si pekne odšliapete. Vstup je na skupiny po desiatich. Čakacia doba? Závisí, či práve dorazil autobus zo Srbska alebo dôchodcovia z Varšavy. Ale už vstupná brána chrámu napovie, ako nástojčivo sa ľudia dnu dobývali.

Vnútri nás čaká sprievodca s iskrou v oku a monológ o freskách, ktoré „predbehli svoju dobu o 200 rokov“. Skupina ho sotva počúva, všetci bojujú s režimom „no flash“. Ale v poslednej klenbe zažijeme skutočnú mystiku. Panuje tu akýsi vnútorný kľud.

Freska Poslednej večere v Bojana chráme je naozaj pozoruhodná a revolučná. Jediná známa, kde namiesto tradičného zobrazenia ako apoštoli sedia v rade, zobrazuje dynamickú scénu s postavami rozmiestenými okolo oválneho stola. Tá freska je ikonická – výrazy tvárí, farebnosť, tieňovanie… úplne iná liga oproti bežným pravoslávnym ikonám. Chceli sme dodržiavať pravidlá, tak sme fresky nefotili. Ale nižšie ponúkam aspoň záber z fotobanky depositphotos.

Rilský kláštor

Chcete prežiť duchovno s parkoviskom a predajňou magnetiek? Presúvame sa do pohoria Rila. Rilský kláštor nás privítal monumentálne, vôňou kadidla a… prekvapivo aj grilovanou klobásou. Chrám, mnísi, selfie tyče, pózy a zrazu Johny takmer narazí do mnícha nesúceho tácku suvenírov.

Návštevu začíname v pravom duchu – hľadaním WC. Potom nás sprievodca vedie ku pozostatkom svätého Ivana Rilského, ktorý mal byť taký zbožný, že ho v 12. storočí navštívil aj maďarský kráľ Béla III., aby sa vyliečil z pľúcnej choroby. Navštívil jaskyňu, modlil sa spolu so svätcom a zázračne za pár mesiacov vyzdravel. Bodaj by aj nie, keď Rila má jedno z najčistejších ovzduší a radí sa medzi klimatické kúpele na liečbu pľúcnych ochorení a astmy. (Čosi ako tatranské Vyšné Hágy) Na znak vďaky daroval rádu bohaté dary a pozemky. Táto udalosť významne prispela k dnešnej podobe kláštora, šíreniu kultu svätého Ivana a posilnila postavenie kláštora.

Kláštor prežil osmanských Turkov, dokonca i komunistov. Za svoje zotrvanie vďačí Ljudmile Živkovovej, dcére bulharského komunistického vodcu Todora Živkova. Ako ministerka kultúry v rokoch 1975-1981 bola fascinovaná duchovnými a ezoterickými témami. Vďaka jej vplyvu a osobnému záujmu bol Rilský kláštor nielen uchránený pred zničením, ale dokonca získal podporu na rekonštrukciu a zachovanie.

Dnes čelí skôr invázii selfie tyčiek a turistov.

Byť svätý? Radšej nie

V ikonostase vidíme relikvie svätcov – nasekané, vysušené kostičky Ivana Rilského sú rozdelené medzi chrámy od Sofie, cez Istanbul až po Budapešť. Načo jedna svätá noha, keď ju môžete dať do siedmich oltárov? Johny pri predstave, že jeho zostatky by raz mohli byť v štyroch krajinách, rezignovane hlesne: „Nechcel by som byť svätým.“

Chrám Alexandra Nevského

Národná hrdosť vo verzii XXL. V centre Sofie svieti ako monument, ktorý by ste neprehliadli ani z vesmíru. Katedrála ako stvorená na veľkolepé svadby, štátne pohreby a tiché obdivovanie stropnej klenby vysokej ako panelák. Zlato, mozaiky, história, stovky zapálených sviečok... a tisíce návštevníkov denne. Ak sem prídete podvečer a započúvate sa do pravoslávnych chorálov nesúcich sa tmavými klenbami, zacítite niečo výnimočné.

Napriek veľkoleposti je chrám pomerne mladý. Postavili ho na pamiatku bulharských vojakov, ktorí padli v oslobodzujúcej ruskobulharskej vojne v rokoch 1877-1878. Zas tí rusi.

Iba kúsok ďalej však môžete objaviť skutočne starobylý klenot, ktorý dal Sofii meno.

Bazilika Santa Sofia

Tichá matka v tieni veľkých detí. Len kúsok od Nevského stojí nenápadná bazilika Santa Sofia zo 4.-6. storočia. Staršia, strohejšia, ale o to silnejším svojim príbehom. Spájajú ju s takými dôležitými historickými udalosťami, ako je Koncil v Sardike z roku 343. Dala meno mestu a prežila aj osmanskú mešitu aj návrat ku kresťanstvu.

Chrámy Sofie: mystika, sebareflexia a komercia

Chrámy Sofie nie sú len o náboženstve. Sú o pamäti, prežití, kompromisoch a dnes aj o komercii. Iba kúsok ďalej v parku Alexandra Nevského nájdete blšáky, trhy božej všehochute. Od anjelíčkov, krížov, kópií monštrancií, bulharských výšiviek, dečiek, gýčových obrázkov, neodmysliteľnej bulharskej ruže (parfém, ktorého intenzívna vôňa nezmizne ani po týždni), cez staré fotoaparáty, hodinky, uniformy, matriošky, ruské baranice, odznaky i hitlerovské svastiky. Proste - všetko.

Johny objavil krásnu predajkyňu a krásny kameň za 20 leva. ale mal len 15. Po krátkej debate o možnej zľave sa dohodli, že poň príde zajtra. Ja som však umelkyňu varoval. Predsa len, Johny už má svoje roky, aj tá životospráva, nemusí do zajtra dožiť. Aj tak bolo. K sánku s kameňmi sme sa druhýkrát nedostali.

Sú miesta, kde sa modlitba mieša s marketingom, kadidlo s trhoviskom a spirituálnym i turistickým zážitkom... Spolu s Johnym sme sa zhodli, že aj keď z toho turistický ruch robí občas svätý Disneyland, niečo sa nás dotklo. Možno to boli fresky, možno liturgie a možno to ticho.

Pôvodne sme navštívili aj Chrám svätého Mikuláša divotvorcu, známy ako Ruský chrám. Chceli sme sa len spýtať jedného z pátrov, či im nie je ľúto tých stotisícov obetí na ruskej i ukrajinskej strane. Odpoveď sme nedostali. Namiesto toho nás dvaja páni slušne, ale dôrazne vyviedli von. Neviem prečo.

Aj tak je škoda toho kameňa. Fakt bola tá umelkyňa milá.

Príspevok Chrámy Sofie: Bojana, Rila, Alexander Nevskij a mystériá medzi kadidlom a komerciou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie „výstup na horu“, človek si predstaví pot, námahu a hrdinský boj s prevýšením. V Bulharsku však veci fungujú trochu inak. Keď som sa rozhodol zdolať Vitošu, najvyšší vrch v okolí Sofie (2290 m), bol som mentálne pripravený na horskú túru, možno lanovku. Čo som však nečakal? Že sa na samotný vrchol dostanem mestským autobusom. Áno. Hiking Sofia: Vitoša sa dá zdolať aj autobusom MHD.

Výstup na Vitošu

Áno, čítate správne. Zatiaľ čo v iných krajinách sa na hory šplháte po serpentínach alebo za drahé peniaze lanovkami, v Sofii stačí mať platný lístok na MHD. Autobus číslo 66, starý dobrý socialistický stroj, vyráža od obchodného centra Paradise. Mohol by byť pamätníkom čias, keď sa svet ešte netopil v klimatickej kríze. Vyviezol nás až do lyžiarskeho strediska Aleko, len kúsok pod vrcholom.

Cesta bola zážitok sama o sebe. Vodič jazdil, akoby testoval hranice fyziky. Pri každej zákrute sa zdalo, že buď preletíme do údolia, alebo získame bulharský rekord v driftovaní autobusom. Okolo mňa sedeli domáci výletníci s piknikovými košmi a termoskami plnými rakije. Všetci vyzerali, že ich tento spôsob dopravy absolútne neprekvapuje. Ja som sa len snažil nespanikáriť pri pohľade na úzke horské cesty a výrazy okoloidúcich turistov, ktorí sa poctivo šplhali hore pešo a neveriacky sledovali, ako ich míňame vo vozidle hromadnej dopravy.

Po vystúpení z autobusu som mal stále pocit, že podvádzam. Nemal som mokré tričko, žiadne odreté kolená, ani ten vnútorný pocit hrdinstva. A tak som sa aspoň symbolicky prešiel k samotnému vrcholu, kde sa mi naskytol nádherný výhľad na Sofiu a okolité hory.

Bulharské hory: Vitoša a jej divoké sestry

Vitoša je síce najznámejšia. Ale v Bulharsku nájdete plno ďalších hôr, ktoré by v iných krajinách už dávno dostali status turistických legiend. Rila, so svojimi 7 lakes, kde sa týči najvyšší vrch Balkánu Musala (2925 m), je raj pre serióznych horalov. Pirin s mramorovými štítmi pôsobí dramaticky ako z fantasy filmu. A Rodopy? Tie sú ako pohorie pre romantikov – zelené kopce, skryté dedinky a legendy o Orfeovi, ktorý sa tu vraj narodil.

Krásy Vitoše

Zdolávame vrchole Vitoše. Je to ako na Václaváku. Slnečné azuro a výhľady donekonečna. Vrchol Vitoše, Čierny vrch (2290 m), je široký, skalnatý a ponúka panoramatický výhľad na Sofiu aj okolité pohoria. Nie je to dramatický alpský štít, skôr rozľahlá kamenná planina, kde vietor neustále pripomína, že ste poriadne vysoko.

Cez víkend sa mení na živú horskú promenádu – turisti, rodiny s deťmi, bežci v priliehavých outfitoch a skúsení horali sa tu miešajú s mestskými výletníkmi, ktorí sa doviezli lanovkou či legendárnym autobusom. Pri chate Aleko to vonia po grilovanom mäse a čaji, skupinky si rozkladajú piknikové deky a niekde vždy hrá rádio alebo niekto brnká na gitaru.

Hoci ste vo výške, atmosféra je skôr ležérna než divoká – Vitoša je skrátka hora, kde sa dá rovnako dobre oddýchnuť ako športovať. A keď začne zapadať slnko, Sofiu pod vami pohltí oranžové svetlo a vy si uvedomíte, prečo sa sem každý víkend vracia toľko ľudí.

Pekelná lanovka

Cestou späť lenivé duše neodolali: "Pozri, spustili lanovku."

Prišli sme bližšie a na otázku koľko zjazd dole stojí, pani povedala: "Искате ли да слезете? Влезте."

Poslúchli sme a nemali sme. Nikdy sa nezvezte v lete až na dolnú stanicu. Nič tam totiž okrem obrovského parkoviska nie je. Na najbližšiu zastávku autobusu je to 2 km. Ale tá zastávka je zrušená. Aj tá ďalšia pod ňou. Po 5 km chôdze po asfalte sme konečne chytili autobus. To chce dole pivo.

Bulharské hory ponúkajú všetko – od divokej prírody po nenápadné babky predávajúce domáci syr a med pri každej turistickej trase, či usmiate lanovkárky, ktoré sa bavia na vašej naivite. A hoci sa Vitoša zdá byť príliš dostupná, stále má svoje čaro a verte, že sa môžete nachodiť.

Možno je to tou kombináciou horskej atmosféry a faktu, že tam môžete doraziť obyčajným autobusom, v ktorom vám dôchodcovia bez problémov poradia, kde majú najlepší šopský šalát.

Hiking Sofia: Vitoša

Keď som sa večer vracal do Sofie, stále som sa nemohol rozhodnúť. Bol náš „výstup“ na Vitošu úspech alebo len sofistikovaná verzia turistickej lenivosti. Ale jedno viem určite – je to jediná hora, kde sa na vrchol dostanete MHD-čkou a cestou si môžete čítať knihu bez rizika, že spadnete do rokliny. A to už je niečo!

Záver bol obligátny. Trocha piva a trocha kultúry. Ak tak možno Johnyho hru na klavír nazvať.

Príspevok Hiking Sofia: Vitoša sa dá zdolať aj autobusom MHD zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Alebo čo sa nám do itinerára nezmestilo a malo sa. Popri Rila lakes a Vitoshi Vám ponúkame vám 3 horúce tipy na hiking a výlety zo Sofie, ktoré neoľutujete.

Saeva Dupka, Devetashka and Prohodna Cave

Číslom jedna v našich tipoch sú 3 monumentálne jaskyne Bulharska na jednej ceste smerom na Loveč a Yablanitsu na východ od Sofie. Bez auta alebo turistickej agentúry sa však kvôli veľkým vzdialenostiam nezaobídete.

Jaskyňa Devetashka je veľká krasová jaskyňa asi 15 km severovýchodne od Loveča, neďaleko dediny Devetaki na východnom brehu rieky Osam. Miesto bolo nepretržite obývané Paleo ľuďmi po desiatky tisíc rokov, dnes je domovom takmer 30 000 netopierov.

Bližšie k Sofii nájdete jaskyňu Prohodna. Nachádza v rokline Iskar neďaleko obce Karlukovo tiež v oblasti Loveč. Jaskyňa je známa dvoma očnými otvormi v strope, známymi ako Božie oči.

Saeva dupka sa nachádza pri obci Brestnitsa, Jaskyňa prirodzene vytvorila 400 metrov chodieb a siení. Vďaka výborným akustickým podmienkam sa v jaskyni uskutočnilo množstvo vystúpení zborovej hudby. Saeva dupka bola pomenovaná po dvoch bratoch, Seyu a Sae, ktorí ju používali ako úkryt počas osmanskej okupácie Bulharska. Nedávne vykopávky ukázali, že jaskyňa bola obývaná už od rímskych čias. Saeva dupka je jednou zo 100 turistických lokalít Bulharska.

Belogradchik Rocks

Pevnosť Belogradchik, tiež známa ako Kaleto (z tureckého kale), je starobylá pevnosť, ktorá je vstupnou bránou do samotných skál. Nachádza sa iba 15 km od Srbských hraníc ale doprava sem nie je jednoduchá. Pevnosť je jedna z najzachovalejších pamiatok v Bulharsku a spolu s pieskovcovými skalami ohromí oko každého fotografa. Nachádza sa tu niekoľko pozoruhodných útvarov: Adam a Eva, Hríby, Školáčka, Medveď, Derviš, Pastier, Lev, Ťava, Madona, Jazdec, Mnísi, bohyňa Bendida, Rebel Velko, a mnoho ďalších kamenných postáv. Skalné útvary boli bulharskou vládou vyhlásené za prírodnú pamiatku a sú hlavnou turistickou atrakciou v regióne.

Plovdiv

Historické mesto Plovdiv je iba kúsok od Sofie. Málokto tuší, že Plovdiv je považovaný za šieste najstaršie mesto sveta.  Miesto, na ktorom leží bolo obývané už v praveku, keďže sa tu našli pozostatky neolitického osídlenia, z ktorého neskôr trácka civilizácia vytvorila základy mesta Plovdiv a ktorým počas nasledujúcich storočí prechádzali kultúry Grékov, Keltov, Rimanov, Hunov i Turkov. História je všade v starom meste. Veľkolepý antický amfiteáter organizuje dodnes príležitostné predstavenia.

´Tieto výlety zo Sofie však vyžadujú auto alebo cestovnú agentúru. Presun hromadnou dopravou je veľmi pomalý a nespoľahlivý.

Príspevok Tri horúce tipy na hiking a výlety zo Sofie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.