Objavujem Grécko na bicykli: Thessaloniki. Po týždňoch v sedle som dorazil do Solúňa, objavil grécke hory, termálne pramene a začal svoju cestu po EuroVelo 11 na sever.

Romantika na pláži a tvrdá realita kopcov

30 deň: Budík nepotrebný. Prebúdza ma východ slnka nad domčekom plavčíkov na pláži. Aj keď tu nebola Pamela, bolo to krásne a romantické – také rána si zapamätám navždy.

Dnešná trasa: len 80 kilometrov do Solúna (Thessaloniki). Tento prístav som chcel vidieť na vlastné oči. Je to historická križovatka, miesto, odkiaľ k nám prišli vierozvestci Cyril a Metod. Cestou som si užil vietor, ale najväčšie prekvapenie ma čakalo pred cieľom: krátky, no mimoriadne prudký kopec. Asi dva kilometre som bicykel len tlačil. Limity sa ozvali a ja viem, že je čas na pauzu.

Preto si v Solúne doprajem dva dni oddychu a relaxu na pláži. Naberiem sily a potom vyrazím na sever, smer Severná Makedónia.

Pár faktov o Solúne:

• Neočakávané kopce: Mnohí návštevníci si myslia, že pobrežie je rovné – realita je iná, miestami vás čaká prudké stúpanie aj pri krátkych úsekoch.
• Historická mozaika: Solún nie je len prístav – pod ulicami sa nachádzajú zvyšky rímskych a byzantských stavieb, ktoré turistické bedekre často obchádzajú.
• Miestna pohostinnosť: Počas jazdy po predmestiach vás miestni môžu spontánne pozvať na kávu či ovocie.

Oddych a šum mora

31.–32. deň: Dva dni oddychu urobili divy. Po náročných kilometroch je pocit sedieť na pláži a počúvať vlny na nezaplatenie. V sezóne by tu bol hluk, turisti a stánky, teraz vládne pokoj a súkromie.

V noci sem tam prší, ale to mi neprekáža – skôr pridáva atmosféru. Tieto dni som venoval regenerácii a plánovaniu trasy na sever, ale ani chvíľu som nezanedbal bicykel – kontrola kolies, údržba reťaze a príprava na kopce.

Grécko po sezóne:

• Nočný soundtrack: Po západe slnka znie pobrežie inak – vietor, morské vlny a vzdialené rybárske lode vytvárajú úplne inú atmosféru.
• Súkromné pláže: Po sezóne máte často pocit, že pláž je len vaša, čo cyklistom umožňuje pokojný večerný oddych po dni v sedle.

Auto, hory a EuroVelo 11

33. deň: Grécko na bicykli: Thessaloniki... Len tak ležať na pláži? To nie je nič pre mňa. Oddych som vymenil za objavovanie gréckych hôr. Bicykel som na dva dni odložil, požičal som si auto (len 9 € na deň!) a vyrazil do hôr.

Dal som si ľahkú turistiku, objavil skryté vodopády a užil si kúpeľ v prírodnom termálnom prameni – absolútna krása gréckej prírody.

Leventochóri, Kilkis. Cesta volá: smer SEVER! Dnes som sa presunul k hranici so Severnou Makedóniou. Smer je jasný: idem na sever po EuroVelo 11. Táto trasa, známa ako Východoeurópska, začína práve tu a vedie až na samý sever Európy, prechádzajúc aj cez Slovensko, okolo Košíc.

Dúfam, že teraz, keď som na oficiálnej EV trase, budem stretávať viac cyklistov a môcť vymieňať skúsenosti. Idem objavovať Balkán.

Pár faktov o gréckych horách a EV11:

• Skryté termálne pramene: Väčšina turistov ide po hlavných cestách, ale v bočných údolí sa dajú nájsť takmer prázdne prírodné kúpele.
• EuroVelo 11: Trasa je značená, ale miestami prechádza po lokálnych cestách bez cyklopruhov – ideálne pre tých, ktorí chcú vidieť autentické dediny a pastviny.
• Lokálna pohostinnosť: V horských dedinách sa často stretnete s miestnymi, ktorí vás spontánne pohostia alebo ukážu skryté trasy.

Príspevok Objavujem Grécko na bicykli: Thessaloniki, hory a EuroVelo 11 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak v Solúne nemáte skúter, ako by ste ani neexistovali. Kľúčová zložka mestskej DNA, ktorá sa prekľučkuje a zaparkuje všade. Je fascinujúce sledovať, ako sa Gréci dokážu na skútri rozprávať po telefóne, fajčiť, voziť psa, nákup a ešte aj poškuľovať po zadkoch mladých Grékyň. Ešte zaujímavejší je StreetArt v Solúne. Nájdete ho všade.

Skúter: Kráľ solúnských ciest

Skúter podobne ako grafity sú garanciou nezávislosti a slobody v meste. Je to jediný spôsob, ako v Solúni niečo naozaj stihnúť – všetko ostatné je len organizovaný chaos na kolesách. Poznáte základné pravidlá skútristu v meste? Platí tu jednoduchí pravidlo – ak nemáš skúter, si len chodcom s nesplneným snom o rýchlom presune.

Skúter nie je len dopravný prostriedok, ale životný štýl – niečo medzi kávovarom na cestách a teleportom na červenú. Miestni vodiči na skútroch majú tri superschopnosti: prešmyknúť sa cez akúkoľvek zápchu, telefonovať počas jazdy a ignorovať všetky dopravné predpisy naraz. Motorka je ako čarovný koberec – dostane ťa vždy tam, kam potrebuješ, len s miernym rizikom, že si nabiješ kečku. Ak hľadáš spoľahlivú GPS navigáciu, stačí sledovať prvého vodiča na skútri – on už určite nájde najrýchlejšiu (a najmenej legálnu) skratku.

Na skútroch v Solúni sa niekedy vezie viac ľudí ako vo verejnej doprave – rekord je asi štyria ľudia, dve tašky z trhu a pes na palube. V premávke v Solúni sú dve úrovne existencie: tí, čo majú skúter, a tí, čo im závidia, keď sedia v zápche v autobuse.

Hoci skútre dominujú, mestská doprava je prekvapivo kvalitná. Autobusy jazdia relatívne presne a ak chytíte málo preplnený spoj, máte takmer zenový zážitok (hoci to platí len do momentu, kým si nesadnete vedľa niekoho, kto sa rozhodol, že vaša jazda potrebuje aj komentár o politickej situácii a vy neviete okrem "kalimera" po grécky ani slova).

Grafiti

Solún je mestom umenia. Samotná galéria MOMus združuje päť samostatných oficiálnych výstavných priestorov. Grafiti je však z iného súdku. Taká umelecká subkultúra mesta, prezentovaná kde sa dá. Hovorí sa, že tu platí nepísané pravidlo: ak má stena viac ako 24 hodín a je stále čistá, niekto si nesplnil svoju umeleckú povinnosť. Na niektorých budovách je toľko vrstiev grafitov, že keby ste ich začali škrabať, dostanete sa až k nápisom z čias Alexandra Veľkého.

StreetArt v Solúne

Áno. Často objavíte iba počmárané fasády ale niektoré výtvory by obstáli aj v galériách moderného umenia. Samozrejme ak by ulice, vykopávky a steny domov neboli už samy o sebe umením. Grafiti (podobne ako v Ríme, Lisabone, Prahe, či akomkoľvek väčšom meste) tu nie sú len vizuálnym krikom, ale záznamom miestnej histórie, politických postojov a často aj odkazom na Ex. Niektoré ulice v Solúni vyzerajú ako galéria pod holým nebom, len bez vstupného a s bonusom nepredvídateľného mixu talentu a číreho chaosu.

Tip: Nekonečné plátno grafity objavíte na plotoch železnice a prístavu na severnej strane mesta.

Príspevok Skúter, Grafity a StreetArt v Solúne zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V Solúne ranné espresso chutí ako nevyspatá noc a mestský život sa nesie v hluku skútrov, ktoré často vyvážajú nielen krásne babské zadky ale aj bedničky s paradajkami, ktoré práve vezú na trh. Ulice Solúna mi každý deň rozprávali nové príbehy. Toto mesto si nechce človeka získať, ono si ho jednoducho privlastní.

Trhovisko Modiano a Kapani

Hlavný trh Solúna je ako orchestrálna kakofónia. Na hlavné trhovisko Modiano a Kapani je lepšie vyraziť hladný. V zápale cenových vyjednávaní sa tu stretá olivový olej najvyššej kvality so syrmi, smradom morských rýb, vôňami korenín, čínskymi handrami i perfektnými streetfood stánkami. Miestni tu nakupujú tak rutinne, že pri preberaní paradajok debatujú o geopolitike rovnako prirodzene, ako keby to boli ceny rýb.

Kapani alebo Agora Vlali je najstarší tradičný trh v Solúne a nachádza sa západne od Aristotelovho námestia. Ohraničujú ho ulice Solúna: Egnatia, Aristotelous, Ermou a Venizelou. Množstvo stánkov a obchodov má svoje jedinečné čaro práve preto, že sa nehrá na žiadnu turistickú atrakciu.

Tržnica Modiano bola postavená v rokoch 1922 až 1925 po veľkom požiari na mieste starej synagógy Talmud Tora. Tvorí centrálny bod mestského trhu, ktorý sa rozprestiera na území niekoľkých blokov. Tu sa najete. Svoje meno dostala od architekta Eliho Modiana, člena známej taliansko-židovskej rodiny Modiano, ktorá vlastnila túto oblasť a neskôr aj trh.

Gréci si stále udržiavajú silné tradície. Obed je dlhý a neprerušiteľný, siesta nekonečná a káva je posvätná. Jej popíjanie je obrad, ktorý môže trvať aj dve hodiny. Ľudia si tu medzi sebou pomáhajú, ale ak v obchode zabudnete povedať "Kalimera", môžete si vyslúžiť nevraživé pohľady. Solún má aj niečo spoločné so Slovenskom. Údajne tu každý, kto v meste niečo znamená, pozná niekoho, kto pozná niekoho, kto vám vybaví to, čo potrebujete.

Rímske kúpele

Prichádzam okolo zavretých rímskych kúpeľov. Luxus wellnessu a masáží sa však nekoná. Pri pohľade na zavreté rímske kúpele som si predstavil, aké to bolo v dobách, keď si tu Rimania vymieňali obchodné tipy a klebety v horúcej vode.

Dnes ostali len kamenné ruiny a otázka, či je možné niekde v meste nájsť wellness, ktorý nevyzerá ako rozbitý gril na gyros.

Prístav

Prístav, kedysi plný lodí, dymu ocele a robotníkov, dnes vyzerá ako miesto, kde si startupisti objednávajú Margaritu alebo flat white s mandľovým mliekom. Výhľad je však epický, more vonia prísľubmi a človek tu má pocit, že ak by sa dostatočne silno nadýchol, možno by zvládol večer doraziť ešte jednu fľašu ouza.

Ladadika

Nočný život s nádychom nostalgie? Večer som sa vybral do Ladadiky. Bedekre mi sľubovali čosi ako Trastevere, divokú noc plnú hudby, pubov a zábavy. V skutočnosti som si pripadal skôr ako v prázdnych filmových kulisách Hollywood Studios.

Bol som tam v piatok podvečer. Chýlilo sa k ôsmej. Väčšina návštevníkov (ktorých bolo poskromne) mi pripadala skôr ako turisti na fakultatívnom výlete. Pri poloprázdnych stoloch sedelo zopár zjavne bohatších turistov stredného veku a opájali sa kvalitným vínom, obsluhou a retro artefaktami povešanými po stenách. Tie mali asi nabudiť zdanie "independent life".

Možno som len nechytil ten správny podnik – alebo som vošiel do momentu, keď "divoká noc" znamená polliter Guinnesu, pohár vína a predraženú večeru. Realitu mi vysvetlil až jeden čašník: „Áno. Sú tu nočné kluby ale ty si tu priskoro. Tie štartujú až cez víkend, pred polnocou a sú o uličku ďalej."

Na promenáde to žije

Na rozdiel od Ladadiky, promenáda a ulice Solúna okolo White Tower ukázali pravý solúnsky život. Bicykle, korčuliari, bežci, pouliční umelci, mladé dvojice, babky klábosiace o susedoch a mamičky tráviace čas so svojimi ratolesťami. Večer je to jedno obrovské javisko, kde má každý svoju rolu a mesto sa vám pomaly dostane pod kožu.

Centrum života sú pešie bulváry k Hagia Sofii a Kamare. Spleť bytoviek, krčiem a archeologických vykopávok. Dvere obchodov sa tu nezatvárajú.

Prechádzam medzi mladými hlúčkami boys and girls v módnych handrách. Bavia sa všade po lavičkách, čulo sa predvádzajú, napínajú svaly, gestikulujú, tlačiac trojuholník pizze. Babka si vyniesla z vchodu dve stoličky. Na tú druhú vyložila nohy, pohár vína a tanier s akýmsi šalátom. Spravila si veget. Vedľa na múriku hrajú dvaja veteráni vrhcáby. Ďalších dvadsať im popíjajúc plechovku piva do hry kibicuje.

V tom dave sa musím doslova pretĺkať ale nechce sa mi na izbu. Stále objavujem čosi nové.

Solúnské zvyky a rituály

Podvečer akoby celý Solún vyrazil na večeru s priateľmi. Ulice Solúna sú plné. Ľudia sa bavia, rozprávajú, prekrikujú, žijú. Mal som pocit, že doma ani nevaria. Dobre najesť sa tu dá aj za 8 eur.

V Solúni plynie život plnými dúškami do neskorých nočných hodín. A ak si dáte načas všetko vstrebať, pochopíte, že krása tohto gréckeho mesta spočíva v chaose, tradíciách a vo večerných rozhovoroch pri pohári vína, keď už netreba nič riešiť. Okrem plánovania, kam zase zajtra vypadnúť.

A keď už chcete tip na skvelé grécke víno a nealko drink, je to šťava z granátových jabĺk a Katogi výnimočné víno za skvelú cenu z Metsova. Nalieval som sa tým celý čas :-)

Všetko o Solúni tu >

Príspevok Ulice Solúna: trhovanie, promenády a mestský život zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Solúnsky prístav nie je len miestom, kde sa kedysi vykladali koreniny a nakladali sny o vzdialených cestách. Dnes je to priestor, kde sa stretávajú dve zdanlivo nezlučiteľné tváre dejín: umenia a vojny. Stačí prejsť zopár desiatok metrov, aby sa človek ocitol medzi fotogalériou MOMus a Námorným múzeom. Medzi kontempláciou nad umením, svetlom a tieňom a fascináciou nad vojnou, hmotou a deštrukciou. Neklamem. Prvý návštevník, ktorého som na bojovej lodi Velos stretol bola luxusne namaľovaná panička s 5 ročným chlapčekom. Práve mu po rusky vysvetľovala, že raz, keď bude veľký...

MOMus: Keď umenie redefinuje realitu

V galérii MOMus sa v čase mojej návštevy konala fascinujúca fotografická výstava venovaná stereoskopii. Stereoskopia je technológia, ktorá umožňuje vytvoriť ilúziu trojrozmerného obrazu pomocou dvoch mierne odlišných dvojrozmerných snímok. Každá z nich je určená pre jedno oko. Cvaknete naraz ale snímate dvakrát. Stereoskopia využíva fakt, že ľudské oči sú od seba vzdialené približne 6,5 cm. To spôsobuje, že každé oko vníma objekt z mierne odlišného uhla. Mozog tieto rozdiely spracováva a vytvára dojem hĺbky a priestoru.

História stereoskopie siaha až do 19. storočia. V roku 1838 anglický vedec Sir Charles Wheatstone predstavil prvý stereoskop, zariadenie na prezeranie dvojíc obrazov, ktoré vytvárajú trojrozmerný efekt.

Neskôr, v roku 1849, škótsky fyzik Sir David Brewster vylepšil tento koncept vyrobením prenosného stereoskopu. Tak začala jedna veľká éra. Hneď som túžil jeden taký prístroj mať.

Na výstave prezentované stereoskopické fotografie zachytávali mestský život i turistické scenérie z Grécka. Tieto zábery akoby prekračovali dimenziu papiera a ponárali ma viac ako hodinu do trojrozmerného sveta gréckej minulosti. Akoby som sa ocitol v akomsi medzi-svete v priestore i čase.

Námorné múzeum: Oceľ a dejiny

Len kúsok od MOMus sa nachádza na lodi Velos námorné múzeum. Tiež je plné histórie, no v kontraste s galériou tu nie je umenie primárnym artefaktom. Namiesto krásnych obrazov tu nájdete staré delá, uniformy a modely vojnových lodí, ktoré kedysi bránili pobrežie.

Má to svoju iróniu. Kým MOMus ponúka umenie, ktoré sa snaží zachytiť život v celej jeho hĺbke, Námorné múzeum ukazuje históriu zápasov o život a smrť. Na jednej strane abstrahované emócie, na druhej hrubá realita minulých konfliktov.

Prístav ako priestor dialógu

Obe inštitúcie sú súčasťou solúnskeho prístavu. Ten sa v posledných rokoch zmenil z priemyselnej oblasti na kultúrny priestor plný kaviarní, výstav a festivalov. Nábrežie, kedysi plné robotníkov a obchodných lodí, sa dnes mení na promenádu, kde si mladí ľudia vychutnávajú večerné prechádzky a debaty pri pohári ouza.

Práve tento kontrast robí prístav takým fascinujúcim miestom. Podobne ako pražský holešovický bitúnok, ktorý sme nedávno navštívili, aj solúnsky prístav pretvára špinavú minulosť na novú, modernú realitu. Umenie a vojna tu nie sú protikladmi, ale dvoma perspektívami na to, ako ľudia reagujú na svet okolo seba. Aj minulosť môže mať nové rozmery – stačí sa len pozrieť na ňu novým pohľadom.

Príspevok Solúnsky prístav: medzi umením a zbraňami pochopiť stereoskopiu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Solún je mesto plné histórie, slnka a pulzujúceho života. No kým sa pustíte do objavovania jeho pamiatok, trhovísk a pláží, je dobré vedieť, aká doprava v Solúni je najefektívnejšia. Možností je viacero, od autobusov a taxíkov po skútre a lode. Tu je prehľad toho, čo sa v Solúni oplatí využiť.

Prílet a letisko Thessaloniki (SKG)

Ak prichádzate lietadlom, vašou prvou zastávkou bude Medzinárodné letisko Solún (Makedonia Airport, SKG), nachádzajúce sa asi 15 km od centra mesta. Ako z letiska do mesta?

• Autobusom: Linka 01X (denná) alebo 01N (nočná) premávajú medzi letiskom a centrom. Cesta trvá priblížne 40 minút a stojí len niekoľko eur. Funguje bez problémov. Ak smerujete na pláže Pereia, počkajte si na autobus 72.
• Taxi: Pohodlnejší, no drahší variant. Cena sa pohybuje okolo 20 - 25 eur v závislosti od času dňa a dopravnej situácie. Oveľa skôr však do mesta neprídete.
• Požičanie auta: Ak plánujete objavovať aj okolie Solúne a Chalkidiki, auto je dobrou voľbou. Ak však chcete tráviť čas len v meste a na okolitých plážach, auto vám bude kvôli parkovaniu a zápcham skôr na obtiaž.

Mestská doprava v Solúni je jednoduchá. Mesto síce nemá metro ale autobusová doprava funguje vynikajúco a dovezie vás za babku všade.

Mestská doprava je efektívna a lacná

V Solúni sa môžete spoľahnúť na autobusový systém OASTH, ktorý je hlavným dopravným prostriedkom v meste. Hoci metro sa ešte stavia, autobusy premávajú pomerne spoľahlivo.

• Lístok stojí okolo 1 eur, zľavnené lístky pre študentov a dôchodcov sú lacnejšie. Ak chcete prestupovať smerom k plážam, vypýtajte si 90 minútové lístky. Dostanete sa aj s prestupom pri IKEA termináli všade.
• Najvyužívanejšie linky:

  • 05 a 06 (promenáda a centrum)
  • 23 (spojenie medzi významnými štvrťami)
  • 50 (turistická linka cez hlavné pamiatky)
  • 72, 72X (pláže Perea, Agia Triada a Nea Michaniona)

Skútre, bicykle a pešia doprava

Grécky Solún je ideálne mesto na prechádzky, najmä v okolí Bielej veže, Kamaras a Aristotelovho námestia. Ak sa vám nechce chodiť pešo:

• Skútre a motorky: Rýchle, šikovné a obľúbené u miestnych. Požičať si skúter je lacnejšie ako auto a v premávke sa dostanete bez zdržania takmer všade.
• Bicykle: Požičovne bicyklov nájdete po celom meste, najlepšie sa na nich jazdí na promenáde popri pobreží. V uliciach to už také komfortné kvôli hustej premávke a kopečkom nie je.

Taxíky a Uber?

V Solúni Uber ani Bolt nefungujú v klasickej forme, ale existuje alternatíva: Free Now (bývalý Beat Taxi).

Taxíky sú relatívne lacné a spoľahlivé, no bedekre odporúčajú použiť aplikáciu alebo sa dohodnúť na cene vopred, aby ste sa vyhli predraženým jazdám.

Lode a trajekty

Ak sa chcete dostať na pláže alebo na ostrovy, trajekty a vodné taxi sú skvelou voľbou.

• Denné plavby z prístavu Solún na neďaleké pláže Pereia a ostrovy.
• Trajekty na Sporady a iné časti Egejského mora odchádzajú z prístavu pravidelne.

Ako sa dostať na pláže?

Aj keď Solún nemá pláže priamo v centre, sú len kúsok od mesta:

• Perea, Agia Triada a Nea Michaniona – dostupné autobusom (cesta trvá 30-40 minút s prestupom pri IKEA). Ak idete z mesta, 90 min. lístok stačí.
• Chalkidiki – raj pre plážových nadšencov, odporúčame auto alebo autobus z hlavného autobusového terminálu KTEL. Ak však chcete spoznať mnohé pláže na Chalkidiki, auto je nevyhnutnosť.

Najefektívnejšia doprava v Solúni?

• Na kratšie vzdialenosti pešo, vždy je čo vidieť. Pre lenivších kolobežka alebo bicykel.
• Na dlhšie vzdialenosti: Autobusy (sú lacné a spoľahlivé).
• Ak chcete slobodu: Skúter.
• Ak Chalkidiki: Požičané auto. Dá sa v meste zohnať aj na deň.
• Ak smerujete na pláž: Autobus alebo trajekt.
• Z letiska: Najlepšia voľba je autobus 01X (taxi nie je oveľa rýchlejšie a riadne preplatíte).

Nech si vyberiete akúkoľvek možnosť, Solún je mesto, kde každá cesta vedie k niečomu zaujímavému. Doprava v Solúni je jednoduchá. Stačí len naskočiť a objavovať!

Príspevok Doprava v Solúni: aká je najefektívnejšia voľba? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jesenné grécke dopoludnie zalievalo slnko. Už ráno príjemne hrialo, ulice po divokom piatku ešte poloprázdne a teploty hodne nad 30 stupňov. Vo vzduchu ešte nebola cítiť tichá melanchólia konca leta. Mesto Solún sa po pár dňoch spoznávania predo mnou rozprestieralo ako otvorená kniha. Dnes som sa rozhodol ísť po histórii a objaviť hlavné chrámy Solúna.

Ozveny histórie byzantskej, osmanskej, židovskej i modernej doby, ktoré sa navzájom prekrývali ako šepoty, čo odmietajú zmiznúť ale zároveň ponúkajú prísľub tajomna.

Solún som vnímal ako mesto chrámov, byzantských chorálov, stratených modlitieb pohltených hrubými kamennými stenami. Ako miestom, kde kupoly sledujú stáročia, ako by to boli len pominuteľné chvíle. Na túto výpravu som sa vybral sám, vedený pocitom, že tak môžem najskôr niečo nájsť. Niečo precítiť. Možno odpoveď na otázku, ktorú som si ako neveriaci ešte ani nestihol položiť.

Chrám sv. Cyrila a Metoda

Popri Bielej veži a Umbrellas sa pomaly presúvam k chrámu sv. Cyrila a Metoda, ktorí Gréci postavili za necelé dva roky. Keď si predstavím stavebné tempo pri výstavbe slovenských diaľnic a verejnej infraštruktúry, musím tento chrám vďaka rýchlosti jeho výstavby zaradiť medzi svetové stavebné zázraky.

Moderná grécka architektúra tu kontrastuje s tichými ozvenami a slovenským národným patetizmom okolo vierozvestcov Cyrila a Metoda, ktorí k nám prišli práve odtiaľto.  

Chrám svätého Demetria

Autobusom, ktorý je inak mimoriadne efektívna doprava po meste, sa presúvam až do centra. Mojou prvou zastávkou bol Chrám svätého Demetria, akési duchovné srdce mesta. Práve tu mal byť v 4. storočí umučený patrón Solúna, svätý Demetrios. Chrám známy aj ako Hagios Demetrios niekoľkokrát vyhorel, bol znovu postavený a prestavaný, akoby odmietal zmiznúť z dejín.

Vo vnútri chrámu je  ticho. Vzduch je ťažký od vône kadidla a času. Napriek tomu že vonku práve praží obedné slnko, mramorové stĺpy dýchajú chladom a mozaiky sa v slabom svetle mihotajú, akoby v sebe stále niesli záblesky minulosti. Treba vystihnúť čas, keď tu nie sú hordy turistov. Hľadám kryptu. Kňaz, ktorý prechádza chrámom, na mňa na chvíľu uprie pohľad. Nebol to obyčajný pohľad. Bolo v ňom niečo, čo mi pripomenulo tváre ľudí, ktorí vedia viac, než hovoria.

Kráčam dole schodmi. V katakombách a krypte pod katedrálou je výnimočná atmosféra a som rád, že som tu temer sám. Počas archeologických výskumov boli pod bazilikou údajne objavené aj pozostatky rímskych kúpeľov. Namiesto kúpania však len s napätím počúvam ticho klenieb, ktoré na mňa akoby z každej strany čosi rozprávali.

Forum Romanum

Po schodoch som sa za slnečného úpeku pomaly presunul k Forum Romanum. Od rímskych pamiatok som si sľuboval veľa. Nakoniec som dostal iba skvelú kávu a croissant na okraji vyvýšených múrov námestia. Napriek mnohým veľmi solídne zakonzervovaným rímskym pamiatkam, ktoré sú rozsiate po celom meste, nie je tam (okrem potulujúcich sa mačiek) veľmi čo vidieť.  

Rotunda

Po dobrej káve som sa presunul k Rotunde, obrovskej kruhovej stavbe pri Akropolis Walls, ktorá mala byť pôvodne cisárskym mauzóleom, neskôr bola kostolom, potom mešitou. Odolala zemetraseniam, požiarom a teraz nie je ničím a zároveň je všetkým.

Zaplatil som vstupné a vstúpil som do tichého priestoru. Nad hlavou sa mi v kupole mihali vyblednuté fresky, obrazy, ktoré sa strácali, akoby ich niekto práve vymazával z pamäti sveta. Postavil som sa do stredu a načúval. Steny dýchali. V šere sa ozvalo tlmené mrmlanie, slová, ktorým som nerozumel. Práve prichádzala skupina dôchodcov.

Hagia Sofia

Je podvečer a ja prichádzam ku chrámu, ktorý tu stojí od 8. storočia, keď sa Solún snažil zrkadliť veľkosť Konštantínopolu. Jeho kupola sa týči nad mestom ako oko, ktoré sleduje každého, kto prechádza okolo. Hagia Sofia – Chrám, ktorý prežil.

Vstúpil som dnu až za šera a zatvoril oči. Prítmie, skúpo osvetlené zopár žiarovkami a sviecami vrhalo nekonečné tiene. Každý chrám má svoju vlastnú akustiku ale toto bolo niečo výnimočné. Tu sa zvuky odrážali pomaly, takmer ospalo. Na tuto chvíľu som sa pripravil. Sám v tom obrovskom chráme, sadol som si k tmavému stĺpu, ktorý poznal storočia príbehov, dal na uši slúchadlá a zapol byzantský chorál. Úľava, relax, totálne uvoľnenie. Myšlienky prichádzali aj odchádzali. Ani pol hodiny nestačilo.

Keď som otvoril oči, všimol som si niečo zvláštne. V rohu chrámu, pri starom freskovom výjave Posledného súdu, stál muž v čiernom plášti. Nehybne. Zdalo sa mi, že na mňa hľadí. No keď som sa k nemu otočil, bol preč.

Uličky Solúna – kde sa čas ohýba

Prechádzal som sa ďalej mestom. V úzkych uličkách sa nachádzajú desiatky malých pravoslávnych chrámov, skryté medzi domami, v malých dvoroch, na miestach, kde ich nečakáte. Vstúpil som do jedného z nich – jeho meno som si nezapamätal. Vnútri bola len stará žena, ktorá si tíško šepkala modlitbu, a kňaz, ktorý práve zapaľoval sviece.

Keď som vyšiel von, niečo mi nesedelo. Ulica, ktorou som sem prišiel, akoby zmizla. Alebo sa zmenila. Obchod, ktorý som predtým videl, tam už nebol. Cítil som zvláštny pocit, že ma mesto nevedie tam, kam chcem ísť, ale tam, kam chce ono samo.

Chrámy Solúna

Ako každý večer aj tento som si sadol na múrik pri Bielej veži a sledoval vlny Thermajského zálivu, ako narážajú na breh. Priletel som sebecky na poslednú tohtoročnú slanú kúpačku, ale Solún je mesto, ktoré si vás všíma. Neotvára sa pocestným ľahko; musíte načúvať, vnímať priestor medzi slovami, ticho medzi ozvenami, kultúru, umenie i bohov Olympu.

Prišiel som sem tiež hľadať niečo – možno korene, možno spojenie s minulosťou, možno len odpoveď na nevyslovenú otázku. Ale uličky a chrámy Solúna, ponúkajú len úlomky, záblesky niečoho väčšieho, čo bolo vždy o kúsok ďalej, než môžem dosiahnuť. Možno to tak má byť. Musím sa sem ešte vrátiť.

Príspevok Chrámy Solúna sú ako tiché ozveny minulosti zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sám medzi umením a otázkami, ktoré nemajú odpovede. Niektoré miesta sú ako sny, z ktorých sa nechceš prebudiť. Alebo sa prebudíš, a stále si nie si istý, čo znamenali. MOMus Museum of Contemporary Art v Solúne je jedným z tých miest.

Májové grécke slnko sa rozlieva po uliciach, jeho teplo sa mieša so soľou mora. Po dobrej káve míňam Rotundu, Kamaru i Acropolis wall a vchádzam do galérie, ktoré skôr pripomína veľtržisko. Za sebou nechávam turistov i cestovateľský svet, v ktorom majú veci jasné kontúry. Tu je to iné. Tu sa všetko rozostruje, mení tvar, kladie otázky, na ktoré neviem odpovedať. Výstava „From now On, stories for a next tomorrow“ sa nesnaží rozprávať príbehy. Skôr ich naznačuje, načrtáva ich na hranu nášho vnímania, len aby sa nám vyšmykli, keď sa ich pokúsime uchopiť.

Podobne ako v Spazju Creativ na Malte, V Nadácii Joan Miró v Barcelone, v Pražskom DOXe, v Ostravskom Plató, všade kam prídem intenzívne navštevujem galérie súčasného umenia. Provokujú, inšpirujú a nútia sa zamyslieť.

Aj diela v MOMus sú ako fragmenty budúcnosti, ktorú ešte nepoznáme. Projekcie svetiel, nečakaných solitérov, vizuálnych vnemov, ktoré sa spolu ohýbajú do podivných tvarov. Plastiky, ktoré vyzerajú ako pozostatky civilizácie, ktorá ešte nevznikla alebo sa len chystá vzniknúť. Hluky a šepoty.

Všetko je tu otázkou: Kam smerujeme? Kto rozhoduje o tom, čo príde? A budeme tomu rozumieť, keď sa to stane?

From now ON

Zaujalo ma jedno z diel – obrovský digitálny displej, na ktorom sa texty rozpadávajú a znovu skladajú – pripomína mi sen, v ktorom čítaš knihu, ale slová sa menia vždy, keď sa pozrieš druhýkrát. Umelkyňa, ktorá ho vytvorila, tvrdí, že je to metafora pre nestálosť pravdy v dobe digitálnych médií. Možno. Alebo je to len obraz sveta, ktorý sa každým dňom zrýchľuje, až kým nezostane nič pevné, o čo sa oprieť. V posledných dňoch keď zájdem na sociálne siete či počúvam našich politikov na to čoraz viac myslím. O čo sa dá oprieť?

Umenie provokovať

V dobe, keď informácie prichádzajú v sekundových zábleskoch a miznú ešte skôr, ako sa stihnú usadiť v našom vedomí, je provokatívne umenie nutnosťou. Sociálne siete nás naučili skĺzavať po povrchu, konzumovať vizuálne dojmy bez zastavenia, bez premýšľania. TikTok, Instagram,X, FB – nekonečný tok obrazu, kde sa nie je čas zastaviť, kde sa myšlienky rozpúšťajú ako cukor v horúcej vode.

Ale tu, v MOMus, je všetko iné. Tu ťa umenie prinúti zastaviť sa. Prinúti ťa vydržať ten nepríjemný moment neistoty, keď ešte nevieš, čo vidíš, ale cítiš, že sa ťa to dotýka. Nie je to pohodlné, ale je to dôležité. Lebo ak sa nedokážeme zastaviť a ponoriť sa do myšlienky, stratíme schopnosť vnímať svet do hĺbky. Budeme len kĺzať po povrchu, ako skala odrazená od vodnej hladiny – chvíľu letíme, ale nakoniec aj tak klesneme na dno.

Dobré umenie má provokovať. Má klásť otázky, ktoré v nás zostanú dlhšie než len na pár sekúnd. Musí nás vytrhnúť z pohodlia. Nechať na nás pôsobiť myšlienku, provokáciu, koncept, ktorý sa v nás usadí a núti nás vrátiť sa k nemu, znova a znova.

Je to ako rozhovor so svetom, ktorý nám neponúka hotové odpovede, ale prináša ešte viac otázok. A práve v tom spočíva jeho krása. Presný opak socialistického realizmu či národniarskeho polopatizmu.

Phobia

Stojím pred inštaláciou „PHOBIA“. Séria diel, ktoré sa zdajú byť odrazom našich najhlbších strachov. Vznikla ako dôsledok veľkej hospodárskej krízy a krachu newyorskej burzy pred 80 rokmi. Nehmatateľné tiene, znetvorené tvary, nejasné kontúry, akoby sa zhmotnili úzkosti, ktoré nosíme v sebe. Covid, Ukrajina, populizmus, dezinfoscéna... Akoby tá atmosféra znova prichádzala.

Sú to pocity, ktoré sa nedajú pomenovať, len cítiť. Ako keď prechádzaš prázdnou ulicou a vieš, že niekto kráča za tebou – ale keď sa otočíš, nikto tam nie je. Čosi také som zažil aj na schodoch starého mesta pri Akropolis Walls.

Kultúrna výmena

Na výstave je zahrnutých vyše 100 autorov z temer každého kontinentu. Áno, umenie nemá byť zamknuté, ani uzavreté, ani národné a žiadne iné, nemá byť ani popisné či povrchné. už vôbec nie gýč ani plagiát.

Umenie má byť otvorené. Umenie je univerzálny jazyk, akési esperanto ktoré spája ľudí, ktorí ho dokážu vstrebať a obsiahnuť. Pochopiť to, čo im chce naznačiť.

Umbrellas

Ak sa prejdete po Solúnskej promenádea, objavíte ich. Ak vleziete do MOMus, ste s nimi konfrontovaný opäť. Rovnaké predmety, ale každý je iný. „Umbrellas“ nie sú len dáždniky – sú symbolom ochrany, anonymity, každodennosti. A predsa, keď sa na ne pozerám, mám pocit, že mi niečo uniká.

Sú tu len ako vizuálny vzor? Alebo skrývajú príbeh? Podporujú ho? Je problém nájsť čas, keď sa pri nich nikto nefotí. Ako tí turisti v dave na fotku, všetci rovnakí, ale každý so svojím životným príbehom, túžbami a vlastným tajomstvom.

Je nemožné nevidieť spojenie tejto série s jednou z ikonických inštalácií v Solúne – monumentálnou „Umbrellas“ od Giorgosa Zoggolopoulosa na pešej promenáde pri mori. Tam sa dáždniky vznášajú vo vzduchu, ich kovové rámy sa zdajú byť ľahké, hoci v skutočnosti sú pevne ukotvené. Sú nehybné, ale zároveň sa zdá, že zachytávajú pohyb vetra a času. Možno je to práve v tom – v neustálej premene významov.

Zatiaľ čo v galérii „Umbrellas“ odrážajú individuálnu anonymitu a uniformitu, tam vonku, pri mori, sú akýmsi večným symbolom otvorenosti a neistoty. Akoby stáli na hranici medzi prístavom a nekonečnom, medzi tým, čo je známe, a tým, čo ešte len príde. Vo vnímavom človeku rozohrávajú fantáziu.

Development in Four Elements

Sme len diváci, alebo sa stávame súčasťou procesu premeny? Štyri elementy. Oheň, voda, zem, vzduch. Yannis Bouteas ich rozkladá a znova spája v sérii objektov, ktoré akoby boli pozostatkami neznámeho rituálu. Každý kúsok nesie známky času, transformácie. Ako keby bol vytiahnutý z inej reality a umiestnený sem, do neutrálneho priestoru galérie.

What is a Ladder – Achilles Aperghis

Rebrík vedie hore, ale kam? Achilles Aperghis nám nehovorí odpoveď. Rebríky jeho inštalácie sú zdeformované, niektoré sa strácajú v strope, iné sa ohýbajú, akoby ich gravitácia odmietala. Je to cesta k výške, alebo ilúzia postupu? Je pokrok skutočný, alebo len séria krokov, ktoré nikam nevedú? Máme život pod kontrolou alebo sa len vezieme na vlnách náhody?

Zaujala ma séria Greece. (prvé foto) Uchopitelnejšie digitálne umenie, ktoré sa pohráva s realitou. Yang Yongliang mieša tradičné čínske krajinky s modernými prvkami. V sérii „Greece“ sú staroveké ruiny prerastené mrakodrapmi, príroda a mestá sa preplietajú, až nie je jasné, kde jedno končí a druhé začína. Je to dystopia, alebo len iný pohľad na svet? Netflix nám ponúka takéto scenáre stále častejšie. .-)

Senec, Platón, Epikures, Sokrates,... Možno len hľadáme nový spôsob, ako vidieť to, čo už dávno existuje.

MOMus Museum of Contemporary Art

Prechádzam pomedzi obrazy, sochy a inštalácie i tiene, ktoré vrhajú. Uvedomujem si, že provokácia a inšpirácia na zamyslenie je to, čo robí umenie dôležitým. Nie pohodlie, nie luxus, ani zlaté vane ale znepokojenie. Kultúra nemá slúžiť na ukľudnenie, ale na otrasenie našich istôt. Na výmenu informácií rôznych kultúr. Umenie, ktoré nekladie otázky, je len zestetizovaný prázdny šum, dekorácia. A dekorácia nestačí, keď sa svet mení rýchlejšie, než ho dokážeme pochopiť.

Keď vychádzam von, slnko je stále ostré, vzduch teplý, more blízke. Všetko sa zdá normálne. Ale v hlave mi stále znejú obrazy a otázky. Možno odpovede nikdy nenájdem. Ale možno o to ani nejde. Možno stačí len neprestať sa pýtať.

Odchádzam na promenádu. Cvaknem si ešte raz Umbrellas, dám si tsatsiky a kúpim kvalitné grécke víno.

Príspevok MOMus Museum of Contemporary Art – From now ON, Stories for a next tomorrow zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po včerajšom výstupe na kláštory Meteora som sa rozhodol pre voľnejší deň v Solúni. Chcem preskúmať staré mesto popri Akropolis Walls a vyšplhať sa na strechu mesta, osmanskú pevnosť Yedi Kule alebo Heptapyrgion of Thessaloniki. A konečne sa poriadne najesť.

Najlepšia východzia trasa začína pri autobusovej zastávke Kamara. Je akýmsi centrom života mladých a dostanete sa odtiaľ všade. Popri Rotunde svätého Juraja (mimochodom najstaršom chráme mesta) a Víťaznom oblúku sa uličkami prepletiete až ku Akropolis Walls, zachovanému opevneniu starého Solúňu. Ale stúpanie popri hradbách je nekonečná upravená, vydláždená nuda. Neviem, či je to preto, že je pondelok, prvý pracovný deň po búrlivom víkende ale nikde niet ani nohy. Iba jedna kráska venčí znudene malého uštekaného Yorkshira.

Radšej vleziem do nenápadnej brány v opevnení a razom sa dostávam do úplne iného sveta.

Staré mesto

Celý víkend som si predstavoval, ktorá fotka zo Solúňu bude tá topka. Ale že odtiaľto? Príležitosť nesklamala. Kamenné schody, úzke uličky a atmosféra starých zabudnutých čias – to bol prísľub dokonalého zážitku. So smartfónom v ruke a sebavedomím naivného, že s navigáciou zvládnem všetko, som prekročil hradby a vstúpil do labyrintu Starého mesta.

Stratený medzi schodmi

Túlajúc sa osamote po kamenných uličkách a úzkych strmých schodiskách, prežívam naplno Hitchcockovu poviedku Camera Obscura. Akoby ma niekto zaklial v tom starom meste.

Uličky boli čarovné ale až strašidelne prázdne. Na každom rohu som mal pocit, že počujem ozvenu vlastných krokov… alebo niekoho iného? Schody, často vedúce do slepých uličiek, boli nekonečné a strmé. Pach dneška im dodávali najmä grafity. Street art milujem. Už v Lisabone som objavil skvosty. Grafity považujem za skutočný autentický výkrik každého mesta. Blúdiac po pokrútených schodoch som zistil, že mapy nefungujú. Signál pre dáta náhle zmizol. Zahol som za roh, ešte za roh, hradba. Vraciam sa po schodoch. Odbočím napravo, ešte zahnem, ešte a zrazu som bol tam kde pred polhodinou. Labyrint.

Error 404

Po hodine blúdenia a fotenia začalo všetko do seba zapadať: kamenné múry, pitoreskné domy, rovnaké nekonečné schody, ploty, slepé uličky... Úplné ticho. Žeby tu nikto nežil? Pridal som do kroku, no po pár minútach som začal mať pocit, že niekto ide za mnou. Náhodný pohľad ponad plece neukázal nikoho ale atmosféra zhustla. A potom to začalo. Tiché, takmer nepostrehnuteľné kroky, akoby niekto našľapoval presne vo chvíli, keď som to robil ja. Fantázia momentu? Alebo som pojedol nejaké huby?

„Hi“ zvolal som, snažiac sa o veselý tón. Hlas sa odrazil od stien a zmizol v diaľke. Nikto neodpovedal, len jeden z okenných rámov zaskučal, akoby sa oň oprel vietor. Ale vietor to nebol. Okno sa otvorilo. "Is this the right way to Pyrgos Aliseos?", pýtam sa. Z okna vystrčila hlavu tetka s lavórom mokrého prádla a začala ho vešať. Nevšímala si ma, nerozumela ani slovo.

Genius Loci Solúňa

Zabočil som na schodisko, ktoré sa krútilo ako špirála, ale jeho koniec som nevidel. Keď som sa otočil, aby som skontroloval cestu späť, ulica za mnou už nebola rovnaká. Úzky pás slnečného svetla, ktorý tam ešte pred chvíľou bol, sa zatvoril. Akoby ho niekto zamuroval.

Pobral som sa po schodoch ďalej, no objavili sa nové zvuky. Už neboli tiché – niečo tvrdé a pravidelné klopkalo po kameňoch. „Hi, is there anyone?“, no namiesto odpovede sa ozval len hlasný buchot, akoby niečo veľké spadlo na schody. A ja som sa k tomu zvuku stále približoval.

Chodník sa po schodoch krútil ďalej a ďalej, ako keby mesto schválne menilo svoje pravidlá. Nakoniec som sa dostal na malú kamennú terasu. Zastavil som. Neveriacky lapam po dychu: "Ako sem vytrepali tú motorku?" Pozriem kúsok ďalej a vidím maníka, ktorý z drevenej káričky, ktorú práve strepal po schodoch, skladá vrecia cementu. Aj tu sa rekonštruuje, pochopím s úľavou.

Šplhám na Akropolis

Posledné schody, park a asfalt. Po tých schodoch som solídne upotený. Aj ľutujem, že som už z tejto štvrte von. Genius Loci tejto chvíle bežný turista neobjaví, vozia ho totiž iba po overených platených atrakciách, kam Staré mesto nepatrí. Vyžaduje totiž v tom tichu solídnu dávku predstavivosti a fantázie. "Ale veď si v Grécku", hovorím si.

Na hlavnej ulici okolo mňa frčia autá i autobusy plné turistov v očakávaní. Netušia že to najkrajšie a najautentickejšie práve minuli. S pribúdajúcou premávkou a ruchom je všetka atmosféra preč. Ostali len tie staré mûry. Na historickú strechu Solúňa sa dá dostať rôznymi cestičkami a rozhodne stojí za to. Táto časť mesta je úplne iná ako nové rezorty, bulváry a aleje pri mori. Poberám sa ďalej. Ešte sme neskončili. Triangle Tower je iba slabšia polka plánovanej trasy.

V diaľke za morom vidím úchvatné panorámy Olympu. Jeho vrchol dosahuje 3000 m n.m. ale odtiaľto pôsobí ako placka. Olymp je podľa starovekej gréckej mytológie domovom bohov na čele s Diom. Na jeho vrchole vraj stáli zlaté paláce a odtiaľ bohovia pozorovali a ovplyvňovali svet smrteľníkov. Najvyšší boh Zeus mal na Olympe svoj trón a obľúbeným miestom bola Hora Mytikas, čo znamená "Nos".

Dnes na Nos lozia horolezci, ale na ten dvojdenný výstup som si pre krátkosť času netrúfol. Neviem si predstaviť ako lepšie vychutnávať pohľad na Olymp ako odtiaľto.

Heptapyrgion of Thessaloniki

Mal by som napísať že dnešným cieľom bolo vyšplhať sa sem hore. Heptapyrgion, moderne Eptapyrgio, ľudovo známy aj pod tureckým osmanským názvom Yedi Kule, je pevnosť z byzantskej a osmanskej éry. Napriek svojmu názvu, ktorý v oboch jazykoch znamená „pevnosť siedmich veží“, v skutočnosti má tých veží až desať.

Stojac na múroch pevnosti my však po hlave chodí niečo celkom iné. Z tých schodov a pekelného slnka som komplet prepotený (veď je koniec októbra) a napriek tomu sa cerím ako krokodíl. Vnímam. Endorfíny znova nesklamali. Väčšina dospelákov sa už so životom zmierila. Stratili schopnosť blbnúť, hecnúť sa, byť nadšení ako deti. Dostávajú až závratne málo šťastia. Možnosť stratiť pojem o čase a poddať sa mu. Bezhlavo obdivovať, zdolávať, víťaziť, užívať si nezabudnuteľný moment, záblesk života. Šanca zažiť šťastie pre mnohých končí v detstve a pri prvých láskach. Ale ani to nemusí byť isté, lebo ju dostanú len tí, ktorí smeli byť deťmi a dokázali byť zamilovaní. Potom väčšinu z nás zomelie stereotyp, povinnosti, hypotéky a kariéra.

Mne pocit šťastia dodáva restartnisa. Najmä šancu objavovať, skríknuť "wow" a vášnivo explodovať, keď zdolám nemožné. Endorfíny ma nabíjajú cez zdolávanie kopcov, či už na bicykli alebo v teniskách. Cieľ je len bonus. Občas to bolí, občas si povieš že točka, končím. Ale ak to dáš, keď si hore, prichádza eufória a vášeň. Nie preto, čo vidíš. Ale preto, čo cestou zažívaš a čo si bol ochotný pre dosiahnutie cieľa obetovať. Nech každý deň stojí za to. Dosť mudrovania treba čosi zajesť.

Ta Filaraki Café

Vangelis a jeho mama predčili akékoľvek moje očakávania.

Atmosférické miesto, kde som jedol ako nikdy v živote... Miestni ľudia, málo turistov a priateľský a ochotný personál.... Porcie jedál prekonali moje očakávania a predovšetkým boli nesmierne chutné! ... Souvlaki sú úžasné, lepšie som v živote nejedol! Ceny a porcie sú tiež skvelé..... Skutočne miestny rodinný podnik, určite jedno z najlepších miest pre morské plody v Solúne.... Miesto, kde môžete okúsiť tradičné grécke jedlo.... Čokoľvek si objednáte, neoľutujete...

Nie, nie. Toto som nepísal ja. To sú výpisky z recenzií na Googli, na základe ktorých som Ta Filaraki Café objavil. A vôbec neklamali. Ak hľadáte skvelú autentickú grécku rodinnú kuchyňu bez turistických príkras, toto miesto môžem s najlepším svedomím odporučiť ako číslo jedna v Solúni. Výber jedla som nechal na pani mamu. Anglicky nehovorila ani slovo, ale akosi sme sa dohodli rukami aj nohami, pomohol aj lekárnik odvedľa. Priniesli mi pečené kalamáre s gréckymi tzatziky, aké som ešte v živote nejedol. Potom nosili na stôl ďalšie a ďalšie tanieriky so šalátmi a prílohami.

Uff na toto miesto nezabudnem a priznám, že dole kopcom som si zobral radšej autobus.

Peraia beach

Ako môžeš skončiť v Solúni inak ako v mori? Na prestupný jeden a polhodinový lístok sa zvezieš od Heptapyrgion of Thessaloniki až k IKEA terminálu a odtiaľ ťa autobus 72 vezme priamo k niekoľko kilometrovým plážam v oblasti Peraia. Celá plážová oblasť je prepojená s ďalšími plážami na Agia Triada a Nea Michaniona. Pieskové pláže sú lemované apartmánmi, ktoré okupujú nezávislí cestovatelia a digitálni nomádi. Ak sa chcete dostať až k vraku na Epanomi beach, musíte ísť po svojich.

Podvečer je najlepšia kúpačka. Väčšina lehátkarov si mastí na izbách spálené plecia, mládežníci špekulujú do ktorej krčmy v noci zapadnú a pláž s veľmi jemným pieskom a priezračnou vodou je len tvoja.

Aby som sa neopakoval v iných článkoch, v mori som skončil každý podvečer. Inak sa v Solúni nedá. :-)

Príspevok Yedi Kule, Heptapyrgion of Thessaloniki, horor na schodoch Acropolis Walls zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.