Prvý wellness v Tatranskej Lomnici sme zažili pred viac ako 40 rokmi, na mladomanželskej dovolenke, práve v hoteli Titris. Predtým aj potom sa však ráz Lomnice výrazne menil.

Tatranská Lomnica už v 18 storočí dotvárala ráz Vysokých Tatier podobne ako Štrbské pleso. Ako prvá tatranská osada získala cez Studený Potok 9 km priame železničné spojenie s Popradom a neskôr 6 km električkou prepojenie až do Starého Smokovca. TEŽ slúži dodnes.

V počiatkoch Tatranskej Lomnici dominovali Grandhotel Praha a turistický hotel Lomnica. Neskôr sa Lomnica stala centrom odborárskej rekreácie a dovolenky. Dominovali Morava, Slova, Urán, Odborár. Prechádzky, výlety, turistické chodníky i husté smrekové lesy uťala v 2004 veterná smršť. Odvtedy sa ráz Tatranskej Lomnice výrazne zmenil.

Dnes dominujú lyže

Krátky kopček pod zotavovňou Morava, smreky, parky a prechádzky vystriedalo jedno z najväčších lyžiarskych stredísk na Slovensku. Stredisko patrí k najvyššie položeným strediskám a môže sa pýšiť z jednou z najstrmších zjazdoviek na Slovensku - čierna zjazdovka Lomnické sedlo s prevýšením až 1300 m. Je tu tiež najdlhšia carvingová trasa, ktorá dosahuje dĺžku až 6,5 km do údolnej stanice Tatranská Lomnica.

Cenou za lyžovanie je strata ticha a pokoja. Developerské projekty nových lanoviek a zjazdoviek, mega parkoviská bez konca, stánky kam sa pozrieš a upchaté cesty doslova zvalcovali kľudnú povahu Tatranskej Lomnice z minulých rokov.

Útek za pokojom

Ak túžite po prechádzkach, treba utiecť ku Grandhotelu Praha a okolitým parkom. Tie vás bez ustavičného uhýbania sa a vytrubovania áut dovedú na zabudnuté miesta, k bývalej stanici lanovky na Lomnický Štít.

Lanovka na Lomnický štít

Je to už 84 rokov, kedy prvýkrát prepravila táto lanovka ľudí zo stanice Skalnaté pleso na najvyššie položenú stanicu: Lomnický štít. Stavba lanovky vo výške 2 634 m n.m. bola od začiatku taký malý tatranský, ale najmä technický zázrak. Projekt lanovky bol na tú dobu mimoriadne odvážny a samotná realizácia vyžadovala manuálnu zručnosť a prácu v ťažkých horských terénoch a v nevyspytateľnom počasí. Obyčajní ľudia z regiónu a okolia, ktorí vtedy stavali svetovú rekordmanku museli vykonávať náročnú prácu v extrémnych výškových rozdieloch iba za pomoci ťažných koní a s obyčajnou silou ľudských rúk. Dlhé roky bol vďaka lanovke výlet na Lomnický štít /druhý najvyšší končiar vo Vysokých Tatrách/ pre mnohých celoživotným zážitkom. Ak sa do lanovky dostali. V 80tych rokoch sme sa so ženou tiež pokúšali. Bláhovo. Keď som prišiel kúpiť o 6:00 ráno kúpiť lístky, už boli na 3 týždne dopredu vypredané.,

Lanovka bola nositeľkou niekoľkých prvenstiev. Pokiaľ berieme do úvahy celkovú dĺžku lanovky v jej dvoch úsekoch Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso a Skalnaté pleso – Lomnický štít, tak v čase spustenia do prevádzky 20.12.1941 s dĺžkou viac ako 6 km mala najdlhší medzipodperový úsek na svete a prekonávala najväčší jedným prestupovaním (1 715 m) zo všetkých vtedajších lanoviek.

Dnes ju nahradili developeri novou lanovkou zo Skalnatého plesa. Iba škoda, že sme nechali pôvodné stanice takto zabudnuto spustnúť.

SOREA Titris

Pokračujeme spodným chodníkom do parkovej časti. Ďalším bodom nášho nostalgického výletu bol hotel Titris neďaleko múzea Tanapu. V čase, na ktorý spomíname, to bolo jediné miesto s plaveckým bazénom v Tatranskej Lomnici. A skvelý wellness (dokonca s toboganom) tu ostal dodnes.

Dnes ho míňame. Chcem sa ešte pozrieť na novo rekonštruovaný hotel Lomnica. Bol postavený v roku 1893 ako prvý hotel vo Vysokých Tatrách. Po zašlých porevolučných rokoch, kedy skoro spadol a jeho následnej kompletnej rekonštrukcii v roku 2016, ponúka dnes výnimočný komfort iba pár metrov od železničnej stanice v Lomnici. Našim finálnym cieľom je však hotel SOREA Urán. Je blízko stanice a má skvelý wellness.

Wellness, kde si skutočne zaplávaš

Bazén v hoteli Urán má mimoriadnu vlastnosť. Pôdorysne je tak stavaný, že sa v ňom dá seriózne zaplávať. Nečudo, že ho navštevujú aj susedia z Kukučky a širšieho okolia. Niet lepšej relaxácie po niekoľko hodinovej aktivite na mraze, ako sa vyšpliechať v teplej vode, zaplávať, dať si saunu a vyliať na hlavu tatranské vedro ľadovej vody.

Wellness SOREA Urán

Práve Urán považujem za najlepší wellness v Tatranskej Lomnici. A zimu vo Vysokých Tatrách bez tohto večerného bonusu si neviem predstaviť.

Príspevok Medzi dvoma wellness v Tatranskej Lomnici s kúskom histórie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jeden z cieľov 7 kopcov 3 jazerá je Vysoká (890 m.n.m.) nad obcou Jakubany. A tak ideme aj so Zuzkou vlakom aj s bicyklami do Starej Ľubovne. Na stanici nás už čakajú parťáci. Máme v pláne zdolať kopec Vysoká a Levočské vrchy.

Ľubovnianske kúpele

Začíname v Starej Ľubovni. Obchádzame Ľubovniansky hrad, mesto i skanzen. Na Ľubovnianske kúpele je odbočka iba kúsok od Starej Ľubovne. Sú známe svojimi minerálnymi prameňmi. Majú liečivé účinky na ochorenia pohybového aparátu, reumatizmus, alebo dermatologické problémy. Okrem liečebných procedúr ponúkajú aj rôzne wellness služby, my ich však tentokrát obchádzame. V pláne máme zdolať vyše 60 km.

Zo sedla na Vysokú

Ponad Ľubovnianske kúpele lesom a krásnymi lúkami prichádzame k sedlu pod Vysokou. Odtiaľ je to už len kúsok na vrchol Vysokej, ktorý bohužiaľ nie je označený vrcholovou tabuľkou. Urobíme si fotku pri vleku, odfotíme výhľad na Ľubovniansky hrad a pokračujeme smerom na Jakubany.

Vysoká pec v Levočských vrchoch

Teraz nás už čakajú Levočské vrchy. Po trase nachádzame krásnu technickú pamiatku - Vysokú pec, ktorá je akousi vstupnou bránou do Levočských vrchov. Dočítala som sa, že bola v prevádzke v rokoch 1760 – 1870 počas spracúvania železnej rudy. Je vysoká 9 metrov, s rozmermi pôdorysu 6 m x 6 m, s otvormi na prívod vzduchu. Zhora sa napĺňala rudou a tomu bola prispôsobená aj poloha stavby. Vrch pece je na úrovni cesty a v jej okolí bolo možné vidieť aj úpravu rieky Jakubianky na prívod vody k peci. Súčasťou pece je aj 3-metrové veľké drevené mlynské koleso, ktoré poháňalo dúchadlo k ohnisku. Nachádza sa tu aj prístrešok. Je to veľmi pekné miesto.

Malý Václavák

Pokračujeme na Malý Václavák. Je tu prístrešok a stavenisko. Robia cestu na rozhľadňu Marčulina. Pokračujeme ďalej, cestou bude ešte veľa pekného. Malý zjazd a prichádza Peklo. Nie, nie naozajstné peklo, ale takto krásne je pomenovanie na rázcestníku.

Peklo okolo Ihly

Ďalej zase trošku stúpania, prechádzame okolo Ihly, studničky Polomka a nachádzame krásnu Útulňu pod Ihlou. Odtiaľto sú krásne výhľady aj na Marčulinu. Je tu veľmi pekne. Chvíľku si oddýchneme, pokocháme sa krásnou prírodou a pokračujeme ďalej popod Ihlu. Za chvíľku sa nám ukazujú Tatry. Škoda že sú v akomsi opare. Fotka ale nesmie chýbať.

Cestou už len Chata Poľana s výhľadom na Tatry a nasleduje dlhý zjazd do Kolačkova. A potom už rýchlo do Starej Ľubovne na vlak.

Prešli sme 62 km s nastúpaním cca 1300 výškových metrov a užili sme si krásny slnečný deň. Tešíme sa aj nabudúce. Určite pridáme aj rochnenie sa vo wellnesse Ľubovnianskych kúpeľov.

• Nevydarená cyklo ochutnávka Levočských vrchov
• Tajné zákutia Levočských vrchov
• Chaty živé i zaniknuté v Levočských vrchoch
• Hrad Stará Ľubovňa

Príspevok Levočáky a Vysoká z Ľubovnianskych kúpeľov bicyklom a vlakom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na Hrebienok nás tento krát vyvezie lanovka. Ľudí je pomenej a ja sa teším na zimný turistický výstup cez Rainerku na Zamku. Náš dnešný plán je jednoduchý. Krátka zimná túra na Zamkovského chatu, dobrý obed, kávička a Trigan wellness ako bonus. Ešte predtým kúpa náhubku pre Bekynu. Hoci nerada, do lanovky bez neho psy nemôžu.

Tatranský dóm

Na Hrebienku zažívame prvé prekvapenie. Chodník k Rainerke je pre zosuv chodníka uzatvorený. O tom nám dole nikto nič nepovedal. Obkračujeme davy turistov, motajúcich sa medzi stanmi s ľadovými sochami, bufetmi a sánkarskou dráhou.

Tatranský dom je najnavštevovanejšia atrakcia vo Vysokých Tatrách a práve to je aj dôvod, že sme odtiaľ zbrklo utiekli. Neušliapali nás. V hlavnom stane sa tento rok predstavila monumentálna stavba Adama Bakoša a jeho spolutvorcov Londýnske Westminsterské opátstvo. Sochami zaujal aj vedľajší stan.

Cvakli sme zopár fotiek a radšej sme vypadli z davov.

Po magistrále

Magistrála na Sliezsky dom bola príjemne prázdna. Konečne nám ponúkla to, čo sme hľadali. Ticho, pokoj a majestátnu prírodu Vysokých Tatier. Snehom sme sa brodili až k rázcestiu pod Slavkovským štítom. Obrátili sme, až keď Beky zapadla po uši do snehu. Ďalej sa dalo iba so snežnicami. Boli sme tu celkom sami. Za hodinu výstupu sme nestretli ani živej duše.

Turistika vo Vysokých Tatrách sa za posledné roky zmenila. Batôžkára (tobôž pripraveného) stretneš menej. Návštevníkom stačia lanovky, návštevy bufetov, stánkov, suvenírov,...

Otočili sme za mlsnými istotami Starého Smokovca. Máme tam svoje miestečko na skvelé vepřo, knedlo,...

Z hrebienka na Štrbské pleso

Jazdiť po Vysokých Tatrách autom sa nevypláca. Ak ste turista, zoderú vás z kože. Oveľa lepšou voľbou sú TEŽ (Tatranské elektrické železnice), ktoré ponúkajú celodenný (24hod) SMS lístok za 4€. Môžete sa tak pohybovať voľne medzi Štrbou, Štrbským Plesom, Smokovcami, Tatranskou Lomnicou a Popradom. Okruh. Je to sloboda. Najmä mimo sezóny, keď sa vám podarí aj natlačiť dnu. Mali sme šťastie, že sme išli z Beky. Každý nás mal rád. Mal som pocit, že každý cestujúci miluje labradora. Verím však, že láska by mnohých prešla, keby zistili aká pažravá Beky je a koľko toho denne toto 34 kg hoviadko zhltne.

Vyviezli sme sa na Štrbské pleso. Ďalším chodom dnešného dňa bol wellness v hoteli ***SOREA Trigan. Tento hotel sme si mimoriadne obľúbili ako lyžiari, pretože nás každé ráno skibussom vyvezie až na zjazdovku. V lobby má navyše skvelé pivo (na tatranské pomery za veľmi rozumné peniaze) a má veľmi pohodový bazén prístupný aj ľuďom, ktorí nie sú ubytovaní priamo v hoteli.

Trigan wellness

Saunu mám doma, saunu mám na plavárni. V saune mám kamarátov a rád v teple pokecám. Do sauny chodím každý týždeň už desiatky rokov. Je to ako pohár dobrého vína, ako chuť zrelej sicílskej paradajky, ako keď mi Beky ráno ňufákom behá po tvári. Po dobrej túre nič neuvoľní lepšie ako dvojhodinový wellness a masážou. A Trigan wellness je naozaj skvelý.

Plávame z kopca

Keď vstúpiš do bazéna s mimoriadne príjemnou vodou, máš pocit, že tá hladina je akosi našikmo. Akoby tiekla z kopca. Naklonená plošina? Fyzikálna anomália? Nie. Iba veľmi vydarený očný klam, ktorý umne využil architekt pri nosnej konštrukcii plášťa. Detičky sa špliechajú v detskom bazéne a ja si užívam kľud dospeláka. Občas zaplávam v proti prúde, nechám sa obhadzovať bublinkami z vodnej masáže. Užívam si hru svetiel. Zvečerieva sa a leziem do sauny.

Teplá je teplá a studená je studená

SOREA Trigan musím pochváliť najmä kvôli ochladzovaciemu bazénu. Riadna kosa. Dlho nevydržíš. Áno. Takýto chladný má ochladzovací bazén byť. A keď vleziem do sauny, má byť horúca ako sa patrí. Nie ako v mnohých hoteloch, kde sauna má horko ťažko 85°C a ochladzovací bazén 18°C. Ale chápem ich. Kto už potrebuje, aby v oáze relaxu niekto neskúsený v saune exol.

Wellness jednoducho musím mať a ten v Trigane je na Vysoké Tatry perfektný.

Po dobrom wellness nás čaká ešte chodník okolo medveďa. Jedného z mála, ktorého obdivujú aj deti. Iba niekoľko sto metrov od hotela je zastávka električiek na Štrbskom plese, ktorá vás za 30 minút odvezie kdekoľvek do podhoria Tatier.

Vysoké Tatry

Ak nelyžujete, ideálny čas na návštevu je neskorý máj, jún alebo september a začiatok októbra. Babie leto. Avšak Tatry majú svoje čaro aj mimo hlavnej sezóny. Iba škoda, že chodníky popri električke sa veľmi neudržujú. Je tu oveľa menej ľudí. Vy však máte čas pre seba a vnímanie okolitej prírody. Tá dostala od developerov a veternej kalamity z novembra 2004 (kedy padlo 12 600 hektárov tatranského smrekového lesa) riadne zabrať. Vždy sa sem však rád nostalgicky vraciam.

Príspevok Vysoké Tatry, to sú kopce a Trigan wellness nie je výnimkou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na lyžovačku vlakom! To je výzva! A adrenalín! Bývam mimo Bratislavu, prestup nevyhnutný. Keď som si pozrel odchody, tak mám v Bratislave na hlavnej stanici na prestup 13 min. Paráda. Lyžovačka na Štrbskom plese ohrozená. Skúsenosti s vlakmi nepustia. Už na našej stanici bolo hlásené meškanie 10 min. Aj tak som nastúpil a vyrazili sme „len“ s 12 min meškaním. Napinák ako v americkom filme.

Ako sa spakovať

Cestu vlakom s náročnými prestupmi, obťažkaný lyžiarskou bagážou (nie malá nie ľahká a vôbec nie skladná), som už absolvoval. Tak som opäť raz zapojil svoj kutilský potenciál. Vygúglil som si mega nákupnú tašku s vozíkom na velkých nafukovacích kolieskach. Do objemnej tašky som napratal lyžiarsku výzbroj (!) aj pár vecí osobnej hygieny a začal riešiť optimálne uchytenie lyží. Po náročnom testovaní polôh, kombinácí a spôsobov uchytenia, vrátane výroby pomocných komponentov, som nakoniec použil obyčajné gumové sťahovače na batožinu. Vozík bol vyvážený, presun na stanicu prebiehal hladko.

Takto vybavený som sa s nádejou v srdci rútil do Bratislavy.

Vlakom do Vysokých Tatier s troma prestupmi

Prestup na bratislavskej stanici prebiehal ako v zrýchlenom filme. Meškanie sa podarilo zmenšiť na pôvodných 10 min, takže na presun na druhé nástupište som mal 3 min. To znamená vyrútiť sa prvý z vagóna, dolu schodmi (našťastie vehikel sa osvedčil), hore schodmi (aj do schodov to funguje!), na nástupišti ma už čakali parťáci a šupli ma s celou slávou do vagóna.

Až teraz som si konečne mohol vychutnávať cestu, navyše v zohranej spoločnosti, skvelá nálada sa postupne šírila okolím, podobne ako vôňa domácej slivovice, v inak natlačenom a pochmúrnom vlaku.

Do Štrby sme dorazili tiež s meškaním cca 10 min – ak chcete po Slovensku cestovať vlakom, vyhraĎte si rezervu! Bolo to naknap. Rýchlym presunom sme stihli zubačku na Štrbské pleso. Príjemným prekvapením boli pohyblivé schody a fungujúci výťah na železničnej stanici v Štrbe. Pamätám ešte, ako sme bagáž vláčili po nekonečných schodoch.

Chalani tu mali posledne inú skúsenosť. Vlak prišiel do Štrby načas, boli však v poslednom vozni až mimo stanice. Kým vystúpili a prebrodili sa snehom na stanicu, autobus im ušiel (v čase rekonštrukcie zubačky bola náhradná preprava).

Zubačka na Štrbské pleso

Nová zubačka od švajčiarskeho dodávateľa jazdí pohodlne. Je to iné cestovanie. Akurát často zastavuje mimo zástavky. Svetaznalí odborníci z nášho tímu nás poučili, že má svoje muchy - dohľad švajčiarskych odborníkov nad prácami sme vraj odmietli. Že to zvládneme aj sami!

Zo stanice Štrbské pleso do hotela Trigan je to peši menej ako 15 min. Tu sa zase potvrdil môj dôvtip a zúročila námaha - aj v snehu sa môj vozík presúval ľahko a plynule. Ostatní starí dedkovia všetok svoj majetok vláčili na chrbte a jeden amatér sa trápil s batohom na malých kufríkových kolieskach.

Hotel SOREA Trigan

Hotel SOREA Trigan*** je naša destinácia už viac rokov. V tejto lokalite má ideálny pomer cena výkon.

Chodievame sem radi, je to pre nás, duchom športovcov, oáza: Jednopostelové izby – obyčajne sa tlačíme v ubytovniach 2 – 5 na jednej izbe; perfektná strava, výber, aj šéfkuchár hodný pochvaly. Oproti rýchlym raňajkám kto si čo pripraví a bufetom na svahu čistý raj.

A tiež regenerácia síl po lyžovačke v bazéne s teplou vodou, bublinkami, výrivkami a saunou. A hlavne večera s pestrým výberom jedál. A tiež večer v bare pri MS v Katare s príjemnou pani barmankou.

Najviac sme však ocenili že z hotela ide bezplatný hotelový skibus, ktorý nás doviezol až k vleku. Samé benefity.

Starci na lyžiach

Lyžovačka bola naplánovaná na koniec decembra, keď sa otvára lyžiarska sezóna. A tento rok nám vyšla fantasticky: počasie aj sneh.

Patálie s lístkami

Každý rok sme si kupovali šikovnú sezónku – predplatné na vleky v celých Tatrách. Tento rok šli ceny pre dôchodcov zo 180€ na 360€. A to je rozdiel. Tak sme prešli na nákup denných lístkov.

Čo vám mám hovoriť - ja som tam napriek pomoci ochotnej driečnej dievčiny strávil hodinu. Najprv som musel prijať ďalšie heslo, veď kto by si už pamätal heslá, potom uviazla moja emailová komunikácia, nejak mi nezaplo, že moja firemná mailová adresa po odchode z práce už nefunguje.

Lyžovačka na Štrbskom plese

Napriek mojej chabej kondičke som prelyžoval 5 dní! Sám to nechápem. A to sme to točili, vlek čakal na nás!  Pri týchto snehových podmienkach sa inak nedalo – v noci nám pripadlo prašanu, lyžovačka pri mínus 6 až mínus 10 stupňoch, počko od hmly, sneženia až po krásne pohľadnicové počasie.

Fotky čo som nasekal sú pri azúrovej oblohe gýčové a pripomínajú lacné pohladnice z Vysokých Tatier.

Šachové patálie s Dlugom

Dlugo ma vyzval na partiu šachu. Šach hrám rád, len neviem prehrávať. Ešte som sa s tým nedokázal vyrovnať. Keď začnem prehrávať, robím chyby. A naposledy som s Dlugom prehral. Napriek tomu sme si zahrali a ja som vyhral.

Ráno pri raňajkách som sa dozvedel že Dlugo z toho celú noc nespal. Ešte sme si dali 2 zápasy, Dlugo vyrovnal na 1:1. Posledný večer bola rozhodujúca partia a vo vzduchu vysoké napätie.

Zápas bol dlhý, vyrovnaný a vyhral som ja! Dlugo to zobral športovo. Je to športovec do špiku kostí. Stále si udržiava kondíciu, každý pondelok v telocvični hrá s partiou volejbal, 3 x týždenne zdoláva vrcholy Malých Karpát a keď spolu bežkujeme Baba-Koliba tak ma čaká na Kolibe premrznutý aj hodinu.

Na zjazdovke je vždy prvý, a spoznáte ho tiež podla červenej lyžiarskej čapice, prilba je pre neho zbytočnosť. Je proste svojský. Jeho hláška „Najlepšie funkčné oblečenie je flanelová košela a menčestráky“ už zľudovela. A do hôr nosí 50 ročné kožené, perfektne udržiavané vibramky. Je to kamarát.

Aj preto robí vedúceho expedície. Organizuje výlety, študuje cestovné poriadky a vytelefonúva ubytká, za čo si permanentne vyslúži uťahovanie a nevďak celého kolektívu.

Etické ego rozpravy

Lyžovačka na Štrbskom plese sa vydarila. Cesta domov vlakom bola trestom za našich 6  bezstarostných dní. Najprv šlo všetko dobre. V kupé sme mali učiteľku etiky s výzorom študentky. Mladý muž bol sympatický ale bez miestenky, tak ho vystriedala študentka vojenskej akadémie. Zaujímavá kombinácia. Dobre naladení a podpichujúci starí páni versus dievčatá so svojimi neistými ideálmi, toť nádherné kontrapunkty vo všetkých témach. A inšpiratívne aj bláznivé témy jedna za druhou, čo nám spôsobovalo úsmevy na tvárach.

Potom nám niekto pokazil lokomotívu. Museli sme prestúpiť so všetkými bagážami t.j. vytrepať sa so svojimi neskladnými batožinami a lyžami cez úzke uličky vlaku, zostúpiť po úzkych strmých schodíkoch, beh po nástupišti v Púchove a natlačiť sa úzkymi strmými schodíkmi do preplneného druhého vlaku.

Našli sa aj dievčiny, ktoré nám, starým, športovo ovešaným pánom uvolnili miesta na sedenie, mladí muži svoje vydobyté pozície nepustili. Prestúpili sme na miestny REX, takže zástavka pri každej vŕbe.

Svojráz života vojačky

Tak som sa radšej zarozprával s našou mladou vojačkou. Najprv chcela byť v elitnej jednotke, ale ženy tam neberú. Tak ju zobrali k bigošom. Rozoberali sme zvláštnosti a normály vojenského života, spýtal som sa či ju kolegovia hýčkajú, keď je tam taká prevaha chlapcov. A odrazu sme boli vo vážnych témach o odlúčenosti, strácaní väzieb na rodinu, o výhliadkach na životného partnera. Keď v Trnave vystúpila, tak som si odfúkol.

Zaujímavé dievča, ten rozhovor ma zasiahol. Nestáva sa mi to často.

Do Bratislavy sme dorazili s malým meškaním 1 a pol hodiny po. Potom ešte čakanie na môj vlak ¾ hodiny, plus 1 hod cesta vlakom domov. No nebola to perfektná lyžovačka ?

Príspevok Štyria penzisti a ja: Lyžovačka na Štrbskom plese zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.