Ak máte dosť Zlatého rohu a komerčného ruchu okolo Grand Bazaaru či Hagie Sofie, odpracte sa do bočných uličiek Istanbul staré mesto. Nájdete tam nielen ticho a pohodu, ale najmä autenticitu vytrácajúceho sa sveta. Čoraz viac ho nahrádzajú moderné štvrte, kam sa mladí a úspešní sťahujú za unifikovaným komfortom, no duša mesta zostáva tu, v prachu a farbách Fatihu.

Fatih a Beyoğlu

Tam, kde mešity ustupujú životu

Netreba chodiť ďaleko. Z prístavu Karaköy sa prejdite mostami a vojdite do ktorejkoľvek z uličiek Fatihu. Zvyšok je len na vás. Objavíte svet, ktorý je v ostrom kontraste s vyleštenými pamiatkami. Tu sa nežije pre turistov, tu sa proste žije.

Mačacia samospráva: Fatih neovládajú ľudia, ale mačky. Stavajú im malé drevené "mačacie domčeky" (Kedi Evi), ktoré majú často lepšiu architektúru než okolité budovy. Mačka je v islame čisté zviera – hovorí sa, že ak zabiješ mačku, musíš postaviť mešitu, aby ti bolo odpustené.

Veľké prádlo a strmé sklony

Symbióza schátraného a milovaného

Prvé, čo vás zasiahne, je farebnosť. Druhé je ten zvláštny turecký mix: na prvom poschodí dom chátra, na druhom svieti nový satelit a ženička vešia prádlo, akoby sa nechumelilo. V uličkách so sklonom 12 % decká mastia futbal a na parkovisku sa opeká kukurica. Tieto cesty stavali v časoch, keď autám ešte „pšenka nekvitla“. Ak tu dnes niekto zaparkuje, považujem to za čisté dada.

Niektoré uličky sú také strmé, že osmanskí inžinieri rezignovali na dláždenie a urobili z nich nekonečné schodiská. Sú to miesta, kde sa kuriéri na motorkách menia na horolezcov.

Ak sa pozriete poriadne na tie staré domy, v škárach medzi tehlami občas nájdete zamurované kúsky látky alebo modré korálky. Nie je to odpad, sú to ochranné kúzla, ktoré tam domáci vkladali pri stavbe, aby dom prežil zemetrasenia a "zlé oko".

Konštantínopol pod povrchom

Od Byzancie po dnešný čaj

Istanbul staré mesto. Na jeho mieste stála grécka osada Byzantion už v 7. storočí pred Kristom. Potom prišiel Konštantín Veľký a urobil z neho centrum sveta. Keď sa dnes túlate Fatihom, kráčate po vrstvách histórie. Je to ex-lukratívna adresa zabalená do nostalgie včerajškov. Choďte tam teraz, kým tie schátrané domy nezhltne neosobná moderná rekonštrukcia.

Bývanie na cisternách: Vo Fatihu ľudia doslova žijú nad históriou. Pod mnohými tými schátranými domami sú súkromné byzantské cisterny na vodu, o ktorých majitelia často ani nevedia, kým sa im neprepadne pivnica. Mesto postavili na "dutých základoch".

Záver: Rybí trh a ázijská strana

Večera za babku a čerstvý vitamín

Vraciame sa z Fatihu na brehy Zlatého rohu. Opúšťame nostalgiu včerajškov. V parkoch okolo rieky posedávajú stovky tureckých rodín. Víkendové barbecue na zelenom koberci a ešte jeden pohľad z prístavu na mesto.

Deň končíme na rybom trhu. Suroviny na večeru hľadáme medzi lokálmi, ďaleko od predražených menu pri Galatskom moste. A k tomu čerstvo odšťavené pomaranče na ulici temer za babku – najlepšia investícia do zdravia, akú v Istanbule môžete urobiť.

FAQ: Praktické tipy Istanbul Staré mesto

Príspevok Istanbul staré mesto: útek do uličiek Fatih a štvrtá dimenzia ticha zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď už máte pocit, že vás 15-miliónový Istanbul pohltí, je čas zo Zlatého rohu utiecť. Vyrážame radšej mimo civilizáciu. Jedným takým cieľom sú aj Kizil Adalar, Princove ostrovy. V sezóne k nim vedie veľa trajektov. Miesto, kde hluk klaksónov nahrádza cinkot bicyklov a konské kopytá. Je to ako prestrih vo filme – zrazu ste v inom storočí.

Kizil Adalar

Svet bez výfukových plynov

Hlavný ostrov Büyükada sme zdolali peši.  Žiadne výkony, náročné stúpania ani traily. Najväčším kúzlom ostrovov je absencia motorovej dopravy. Jediné, čo tu smrdí (v tom dobrom aj horšom zmysle), sú kone a bicykle. Najmä v letnej sezóne sú ostrovy populárnym útočiskom. Bohatšie mestské vrstvy si tu stavajú rezidencie, ktoré striedajú polorozpadnuté drevené vily, odkazujúce na bývalú slávu majiteľov.

Dnes pôvodné kone (phaetons) zakázali kvôli ich vyčerpaniu. Nahradili ich tiché elektrické vozidlá. Je to zaujímavý paradox – ostrov bez áut, ktorý teraz jazdí na elektrinu, ale stále si drží vibe 19. storočia.

Na Büyükade stojí tiež najväčšia drevená stavba v Európe (a druhá na svete) – Prinkipo Greek Orthodox Orphanage. Je to monumentálny drevený prízrak, ktorý dnes vyzerá ako vystrihnutý z hororu od Hitchcocka.

Turistov sme tu veľa nenašli. Počas jari a jesene je ich na ostrovoch menej. More vie byť mimo sezóny rozbúrené, preto bývajú ostrovy často odrezané od okolitého sveta. Počas zimy aj pre silné studené vetry a nevyspytateľné trajektové spojenia bývajú ostrovy takmer vyľudnené.

Exil s príchuťou luxusu

Od internovaných šľachticov a politkov až k zaľúbencom

Svoj názov dostali ostrovy podľa byzantskej éry, kedy sem do exilu posielali nepohodlných princov a členov šľachty. Neskôr ich vystriedali osmanskí sultáni. Dnes tu hľadajú "exil" najmä zaľúbenci. Prechádzka po parkoch a uličkách ostrova Büyükada je príjemným celodenným spestrením, bez náročných trailov či stúpaní. Je to čistá romantika, ktorú more pravidelne v zime izoluje od sveta kvôli búrkam.

Trotsky v exile: Vedeli ste, že Leon Trotsky žil v exile práve na ostrove Büyükada po tom, čo ho Stalin vyhostil? Jeho dom tam stále chátra a je to bizarné miesto s tou najťažšou politickou nostalgiou uprostred dovolenkového raja.

Unifikované sny vs. Autentický vapur

Prečo radšej loď ako nákupné centrum

Pred odchodom na ostrovy sme nakrátko nakukli do moderného nákupného centra. Unifikované výklady Gant, Zara či Pandora... sterilné, vyzľavované, rovnaké ako v Bratislave či Londýne. Skutočný luxus však nie je v značke, ale v tom momente, keď stojíte na palube trajektu (vapuru), vietor vám strapatí vlasy a vy sledujete, ako sa silueta Istanbulu pomaly stráca v opare nad Marmarským morom.

Ostrov ticha po poslednom vapure: Vraciame sa a je to škoda. Ten najsilnejší moment na ostrovoch podľa znalcov nie je cez deň, ale vo chvíli, keď odíde posledný trajekt do Istanbulu. Zrazu zmizne ten turistický šum a ostrov sa ponorí do ticha, ktoré prerušuje len špliechanie mora.

Po návrate z ostrovov vystupujeme podvečer na ázijskej časti. Je známa tým, že sú tu oveľa nižšie životné náklady. My sme denne oceňovali najmä na ulici čerstvo odšťavené pomaranče temer za babku. Skvelá každodenná investícia na povzbudenie.

Chvíľu sa pomotáme v meste. Potrebujeme ešte nájsť čosi na večeru. Dnes to vyrieši rybí trh.

FAQ: Princove ostrovy

Príspevok Princove ostrovy: Exil pre princov, zaľúbencov a unavených cestovateľov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Návšteva Zlatého rohu vám nezoberie len čas, ale aj kus ilúzií o tom, ako vyzerá svet v učebniciach. Tento riečny výbežok oddeľuje starý Carihrad od zvyšku mesta a v každom jeho nánose bahna je kúsok histórie. Je to miesto, kde sa na vás valí všetko naraz – vôňa rýb, korenia a benzínu z trajektov. Prakticky celá história Istanbulu je tu nahustená na pár kilometroch štvorcových. Istanbul: Zlatý roh a Hagia Sofia sú povinnou jazdou každého návštevníka Turecka.

Zlatý roh 

Na Zlatom rohu je husto. Istanbul patrí medzi najľudnatejšie mestá sveta a tú masu tu cítite v každom nádychu. Mesto sa delí na európsku a ázijskú časť (ktorú mnohí kvôli atmosfére mylne nazývajú arabskou). Obe sú spojené majestátnym mostom cez Bospor, moderným cestným tunelom, ale najmä hustou sieťou lodných terminálov.

Ak chcete naozaj objavovať krásy mesta, kašlite na taxíky a využite práve tie lodné trasy. Sú lacné, fungujú ako mestská hromadná doprava a ponúkajú ten najlepší výhľad. Ale pozor – prechod medzi terminálmi v tom dave vám dá zabrať. Slnko páli, davy sa tlačia, ale potom nastúpite na loď – turecký „vapur“...

Nová mešita (Yeni Camii)

Ticho v tieni dvoch „menejcenných“ minaretov

Iba kúsok od prístavu, učupená medzi uličkami, kde obchodníci predávajú všetko od klincov po zázračné mastičky, stojí Nová mešita. Je menej nápadná a možno preto je taká dôležitá. Má len dva minarety, čo je v hierarchii mešít niečo ako jazdiť na starom bicykli v meste plnom mercedesov.

Ale v tom je jej kúzlo. Nie sú tu žiadne rady, žiadni poháňači s píšťalkami. Môžete si sadnúť na koberec a len tak byť. Je to ten moment, kedy si vydýchnete z celodenného behania a uvedomíte si, že ticho sa dá nájsť aj v epicentre chaosu.

Miznúce úsmevy a nová doba

Odkiaľ sa vytratila tá turecká pohostinnosť? Premýšľam, ako sa veci menia. Keď som bol v Istanbule prvýkrát, mal som pocit, že ma každý chce objať (alebo mi aspoň predať čaj s úprimným úsmevom). Vládla tu tolerancia, ktorá bola skoro hmatateľná. Dnes? Kamarát, ktorý sa vrátil nedávno, potvrdil môj pocit: usmiatych tvárí ubúda. Istanbul stvrdol. Možno je to tými miliónmi ľudí, možno dobou. Stále je to fascinujúce mesto, ale ten filter jemnej eufórie akoby niekto strhol dolu.

Grand Bazaar

45 hektárov organizovaného šialenstva

Keď začne páliť slnko, zalezte pod strechu. Ak chcete farebné fotky na instagram voľba je jasná. 🙂 Grand Bazaar. Skúšali sme ho prejsť celý. Neprešli sme. Veľký bazár je labyrint, kde sa patina strieda s lacným plastom. Viac ako 58 pasáží a davy, ktoré vás nesú ako rieka. Denne tu pretečie 400 000 ľudí.

Koberce, lampy, vodné fajky, handry, móda, parfémy, hrnce, koreniny… Každá komodita má svoj revír, hoci dnes už tie tradičné koberce a vodné fajky vytláča turistický gýč.

Nezabudnite si foťák, lebo neprestanete cvakať. Tie tiene, lúče svetla prenikajúce cez klenby a tváre predavačov, ktorí vás skenujú pohľadom skôr, než stihnete povedať „merhaba“, sú vizuálnym orgazmom pre každého, kto miluje ulicu.

Po dvoch hodinách strávených v bazáre nákupmi, handlovaním a dohadovaním sa (nekúpili sme samozrejme nič, kto by sa s tým celý deň vláčil) sme skončili v čajovni.

Turecký čaj ako sociálny kontrakt

Kým my na Západe meriame čas na sekundy a eurá, turci ho merajú na vypité tulipánové poháre. Čaj vám zvyčajne položia na stôl hneď ako si sadneš. Bez objednania. Prvý čaj je grátis. Je to vlastne taká „bezpečná zóna“. Je to signál: „Teraz si u mňa, si v bezpečí, pi a oddychuj, obchod vyriešime neskôr (alebo vôbec).“

Skúste si v Paríži len tak sadnúť, čakať že vám prinesú hneď espresso, vypiť a potom odísť. Kým my na Západe meriame čas na sekundy a eurá, tam ho merajú na vypité tulipánové poháre.

Všimnite si ten zvuk. Cinkot malej striebornej lyžičky o sklo v tvare tulipánu je skutočným tepom Istanbulu. Turci vám ten čaj neosladia preto, aby vám pokazili zuby, ale preto, že v ich svete je cukor symbolom štedrosti. Čím viac kociek, tým viac vás majú v úcte (alebo tým viac chcú, aby ste u nich na bazáre zostali o desať minút dlhšie).

Ten čaj je silný ako život v uličkách Fatihu – trpký, horúci a bez cukru takmer neprijateľný. Je to taký malý sociálny kontrakt: ja ti dám sladký jed a ty mi na chvíľu venuješ svoju pozornosť.

Modrá mešita

Modrá mešita alebo tiež mešita sultána Ahmeda I. je jednou z najznámejších a najnavštevovanejších pamiatok Istanbulu. Nemá zďaleka takú históriu ako mešita Hagia Sofia. Bola postavená v roku 1615, viac ako tisíc rokov neskôr. Aby jej dodali lesk a veľkoleposť, nemá štyri ale hneď šesť minaretov. Je obrovská.

Najviac na nás zapôsobila klenba, ktorá bola akoby zavesená. Človek si ani neuvedomuje skrytosť nosných stĺpov. Svoje pomenovanie dostala najmä podľa prevažne modrých keramických obkladačiek. Je ich tam vyše 20 000 s vyobrazeniami vyše 50 rôznych rastlinných a tulipánových motívov.

Našu priazeň si získala najmä mäkkými kobercami. Zložiť opäť v rohu ustaté nohy a oddychovať v chlade a tieni klenieb patrilo medzi top zážitky.

Obehli sme časť záhrad a pobrali sa radšej ďalej. Nechceli sme zmeškať hlavný program Hagiu Sofiu a večerný pohľad na Zlatý roh a Hagiu Sofia z Bosporu pri západe slnka. Áno dobre tušíte. To je ten gýč, čo majú mnohí zavesený na záchode.

Sultánsky palác a záhrady

Od háremov k svedkom našich dejín.

Po absolvovaní Grand Bazzaru a Modrej mešity sa v nádeji presúvame k sultánskemu palácu. Kto by nechcel vidieť hárem. Hoci aj prázdny? Nachádza sa kúsok vedľa Hagie Sofie a celý komplex má nádych zakázaného mesta. Práve z Topkapi paláca tureckí sultáni takmer štyri storočia ovládali celý osmanský svet. Naše nádeje však prudko narazili na realitu, keď sme sa pozreli na radu.

Hagia Sofia

Veľkolepé. Vznešené. Vzbudzujúce rešpekt.

Modrá mešita je majestátna, to jej nikto nezoberie. Ale Hagia Sofia je symbolom celého Istanbulu. Postavená v roku 537, tisíc rokov najväčší chrám sveta. Práve odtiaľto prišli na naše územie Cyril a Metod.

Chrám Svätej Múdrosti. Aj tak ho volajú. Je to bizarný a zároveň úchvatný pohľad – kresťanské mozaiky prekryté islamským ornamentom. Je to svedectvo o tom, že ríše prichádzajú a odchádzajú, budovy menia majiteľov aj bohov, ale tá obrovská kupola tu stojí ako večné memento našej pominuteľnosti. Má priemer 32 m siaha až do výšky 56 m. Pri našej návšteve panovala vnútri solídne mystická atmosféra.

Zlatý roh z Bosporu

Prechod medzi terminálmi v prístave vám dá zabrať. Slnko páli, davy sa tlačia, ale potom nastúpite na loď – turecký „vapur“. Za pár drobných sa plavíte cez Bospor a zrazu máte ten odstup. Sledujete siluetu mesta, ktorú sme my v našej snahe o „modernosť“ ešte úplne nepokazili.

Je v tom kus nostalgie, kus únavy a kus tichej radosti, že ste to prežili. Istanbul nie je pre bábovky. Je to mesto pre unavených cestovateľov, ktorí vedia oceniť ten moment, keď si po dvoch hodinách handlovania na bazáre sadnú k Zlatému rohu a len tak pozerajú na vodu.

Jeden z najkrajších výhľadov na mesto je na otvorenej čajovni na brehu Bosporu. Vpredu ťa obsluhujú, za hlavou ti hrajú futbal. Ale je ti teplo. Každý večer sa tu zlietavajú ako muchy stovky domácich i turistov a na mäkkých poduškách a v teplých dekách popíjajú čaj a keksíky, čakajúc na západ slnka nad Hagiou Sofiou.

📍 Tip: Ak chcete zažiť kľud objavte Princove ostrovy.

FAQ: Pamiatky Istanbulu

Príspevok Istanbul: Zlatý roh a Hagia Sofia, osmanská ríša na základoch byzantu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Hovoria, že do oblasti Cappadocia sa chodí klimatizovaným autobusom a so sprievodcom, ktorý má na vlajočke logo cestovky. My sme si vybrali inú cestu. Rok v Turecku počas štúdia Erazmu nás naučil, že tie najlepšie veci sa dejú vtedy, keď sa vzdáte kontroly.

Našu "vstupenku" do národného parku Goreme nepodpísal predajca lístkov ale vodič kamiónu, ktorý nás zobral dotejto unikátnej oblasti Turecka stopom. V kabíne voňalo po silnom čiernom čaji (takom s piatimi kockami cukru) a pod spätným zrkadlom tancovali modré korálky *nazar* proti urieknutiu.

Cappadocia nie je len miesto. Je to stav mysle. Miesto, kde sa realita ohýba rovnako ako tie surrealistické skalné útvary.

🎙️Nerád čítaš? Vypočuj si podcast

Pasabag

Keď sa mnísi schovali do húb

V Pasabag, známom aj ako Údolie mníchov, vyzerajú skaly ako obrie kamenné hríby. Je v tom niečo absurdne dadaistické. Kedysi tu mnísi vyrezávali svoje cely vysoko v týchto komínoch. Predstavte si to: ráno vstanete, vykuknete z okna vytesaného do skaly a pod vami je ticho, ktoré počuť. Žiadne notifikácie, žiadny spam, len vietor a piesok. Niečo podbné sme zažili na Gran Canarii v jaskynných obydliach Guanchov. Toto sú ideálne miesto na premýšľanie o tom, prečo máme tendenciu komplikovať si životy zbytočnosťami.

Devrent

Galéria vytesaná vetrom

O kúsok ďalej, v údolí Devrent, príroda úplne stratila zábrany. Nie sú tu žiadne kostoly ani hrady, len čistá imaginácia. Skaly tu pripomínajú zvieratá, postavy, sny. Je to ako Rorschachov test v nadživotnej veľkosti. Vidíte tam ťavu? Alebo je to len váš odraz túžby po niečom exotickom? V tejto krajine "rozprávkových komínov" sa hranica medzi tým, čo je skutočné a čo je len prelud z horúčavy, nebezpečne stiera.

Kaymakli 

Osem poschodí do vlastného vnútra a v ústrety vlastnej klaustrofóbii

Ak máte klaustrofóbiu, Kaymakli bude váš osobný očistec. Podzemné mesto vytesané do tufu ešte v časoch Chetitov. Labyrint chodieb, kde sa kresťania skrývali pred útočníkmi. Dnes sú prístupné štyri poschodia. Keď kráčate tými úzkymi tunelmi, cítite tú ťaživú, ale bezpečnú náruč zeme. Je fascinujúce, že ľudia dokázali vytvoriť celý svet pod povrchom, len aby prežili. Niekedy sa pýtam, či sa dnes neskrývame v podobne úzkych mentálnych tuneloch, len sú digitálne.

Rose Valley a Cavusin 

Tam, kde farby rozprávajú príbehy

Prechádzka cez Rose Valley (Ružové údolie) je najlepšia pri západe slnka. Tie skaly totiž menia farbu – od jemnej ružovej až po dramatickú karmínovú. Je to vizuálna báseň. 

A potom je tu Cavusin. Jedna z najstarších osád, kde skaly vyzerajú ako ementál. Starý kostol sv. Jána Krstiteľa tu stojí ako tichý svedok čias, keď holuby boli dôležitejšie ako Wi-Fi signál. Miestni ich chovali v skalných holubníkoch kvôli hnojivu. Symbióza, ktorú sme my v mestách už dávno stratili. Dnes sú tie diery v skalách prázdne, ak nerátame ozvenu našich krokov a občasný závan minulosti.

Cavusin

Ihlara a kláštor Selime 

Oáza zlene a života v prachu

Keď už máte pocit, že ste videli dosť kameňa, príde údolie Ihlara. Kaňon, ktorým preteká rieka Melendiz. Zrazu je tu zeleň, zvuk vody a voňavé kostoly vytesané do stien. Kláštor Selime na konci údolia je ohromujúci. Vyzerá ako kulisa zo Star Wars (hoci sa tam vraj nikdy netočili, ten vibe je tam silný). Obrovské kuchyne, stajne, galérie – všetko v jednom kuse skaly. Je to pamätník ľudskej vytrvalosti a vôle vytvoriť niečo krásne aj v tom najtvrdšom materiáli.

Goreme National Park

Záver: Rozlúčka s horizontom

Deň sme končili na kopcoch Goreme Esentepe. Keď slnko klesá za obzor, Cappadocia sa mení na mozaiku tieňov. Farby bielej, žltej a šedej sa zlievajú do jedného nezabudnuteľného obrazu. Podstatný je ten pocit, keď sedíte na prachu, v nohách máte kilometre a v hlave ticho. 

Cappadocia nás naučila, že ak chcete naozaj niečo vidieť, musíte občas vystúpiť z komfortnej zóny, stopnúť si tirák a nechať sa viesť krajinou.

Praktické otázky k návšteve Cappadocie

Príspevok Cappadocia: Prírodné divy Goreme a cesta v kabíne tiráku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Cykloexpedícia Od Kaukazu k Tatrám. Na bicykli z Tbilisi až do Kosova. 3100 kilometrov, päť krajín, tisíce príbehov. Každá cesta má svoj bod, keď treba uznať, že ďalej to už nie je o radosti, ale o prežívaní. Môj Gravel Mayo však okrem pár defektov nesklamal. Anglickú verziu nájdete na cestovateľskom portáli Hikevent.

Prečítajte si príbeh cyklistickej expedície Od Kaukazu k Tatrám

Obsah

Gruzínsko

• Prvé rozjazdy okolo Tbilisi
• Cez Lagodekhi, na trojmedzie Gruzínska, Ruska a Azerbajdžanu
• Kakheti vinársky región s kvapkami ChaCha
• Tbilisi – mesto plné kontrastov
• Opúšťam Gruzínsko cez Dashbashi Canyon

Turecko

• Prvé kilometre v Turecku na bajku
• Medzi Erzincanom a Zarou
• Smer Kappadokia, Sibír aj Sahara v jediný deň
• Zo Sivasu do Şarkışly
• Jazda do Avanos
• Kapadócia – oddych, bizarné skaly, balóny a vietor
• Tuz Gölü: Soľné jazero
• Po cestách do Istanbulu
• Cyklistika v Istanbule: pod zemou, cez chaos
• Posledná turecká cyklolekcia

Grécko

• Ticho pobrežia a defekty mimo sezóny
• Thessaloniki, hory a EuroVelo 11
• Z Grécka do Severného Macedónska

Severné Macedónsko a Kosovo

• Prvé kilometre medzi horami
• Hory, Balkánsky kontrast a dráma v Skopje

Kosovo

• Kosovo plné kontrastov a dopletené finále
• Epilóg

Príspevok Cykloexpedícia: Od Kaukazu k Tatrám zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Asi posledný deň v Turecku a posledná turecká cyklolekcia ma riadne morálne preverila. Aké to je keď telo hovorí nie.

Posledná turecká cyklolekcia

Deň 26: Bol to absolútne najťažší deň doteraz! Pravdepodobne aj posledný celý deň v Turecku – a idem spať vyčerpaný tak, že už ani neviem, či dýcham, alebo len simulujem. Neustále stúpania, klesania a silný protivietor dali dnešným 120 kilometrom poriadne „pekelné“ čaro.

Ku koncu som sa dostal do zvláštneho autonómneho režimu. Vidím pumpu, viem, že nemám vodu... ale nezastavím. Myšlienka na brzdenie či otočenie sa mi zdala ako zbytočný luxus – míňanie drahocennej energie. Chcel som už len jedno: ležať. Úplne. Asi mi už riadne preplo.

Varovanie a korytnačí paradox

Včerajší defekt prišiel v najvyšší čas! Zistil som totiž, že zadný plášť je totálne zodratý – išiel som už po plátne. V zjazdoch to bolo životu nebezpečné. Ráno som teda začal v cykloobchode výmenou plášťa – bezpečnosť predovšetkým.

A keď už som si myslel, že ma nič neprekvapí... druhýkrát v živote som zachraňoval korytnačku prechádzajúcu cez cestu. Na Srí Lanke ma to stálo mokré nohavice, dnes len podozrivo zapáchajúce ruky. Nech má dlhý a bezpečný život – aj s tým svojím tempom, ktoré by mi dnes vlastne vyhovovalo.

Zajtra ma čaká prechod do Grécka – nový kontinent, nová kapitola, nové sny. Držte mi palce, nech to na hraniciach prebehne hladko! Čo myslíte – aké bude Grécko na bicykli?

Z Turecka do Grécka!

Deň 27: Hranice prekonané, nová etapa oficiálne začína! Po náročných dňoch v Turecku sa cesta dnes niesla v znamení pokoja – žiadne problémy, žiadne drámy. Len hladký asfalt, iné svetlo a zvláštne ticho, ktoré prichádza, keď človek vstúpi do novej krajiny.

Cestou som stretol cyklomechanika Kikiho z Chorvátska, ktorý sa ku mne pridal na pár kilometrov – a nakoniec aj na noc. Dnes spíme takmer na pláži. Chcel som počúvať šum mora, ale vyzerá to skôr na búrku. No čo, aj to má svoje čaro – more aj hromobitie majú spoločnú vec: učia rešpektu.

Zajtra pokračujeme ďalej, s vetrom (dúfajme) v chrbte a so slanou vôňou mora v nose.

Čo by ste radšej počuli v noci vy – šum mora alebo poriadnu búrku?

Príspevok Posledná turecká cyklolekcia – keď telo hovorí NIE! zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Cyklistika v Istanbule nie je pre slabé povahy – chaos, kopce, psy, metro pod morom a pivo s kamarátom v tieni Hagie Sofie.

Istanbul: keď cieľ vonia ako pivo a história

Po 24 dňoch, stovkách kilometrov a tisíckach otočení pedálov – ISTANBUL!

Príchod do mesta bol ako malé Vianoce, len s tým rozdielom, že miesto kapra ma čakal chaos, trúbenie a Hagia Sofia.

Po týždňoch samoty som tu stretol kamoša z Nového Mesta nad Váhom. Keď mi podal orosené pivo, zrazu sa mi svet zdal zázračne jednoduchý.

„Tak čo, došiel si až sem?“ spýtal sa.
„Hej,“ usmial som sa. „A vieš čo je najlepšie? Že ma tu čaká ešte lacná izba.“

Lacné ubytovanie v Istanbule a kvapkajúca symfónia

Izba za pár eur vyzerala spočiatku ako výhra. Kým som nezistil, že kvapkanie vody má rytmus horší než techno z 90. rokov. Zaspávať pri tom sa dalo len s predstavou, že možno niekde nad mnou žije derviš, ktorý si umýva ruky vždy, keď sa začnem prepadávať do sna.

A oblečenie? Mokré aj po dvoch dňoch. Istanbulská vlhkosť je ako objatie od niekoho, koho nechceš pustiť, ale on ťa aj tak nepustí.

Cyklistika v Istanbule a podvodný útek

25. deň: Vyrážať z Istanbulu na bicykli je ako snažiť sa vyjsť z mraveniska s kufrom. Úzke ulice, autá, ktoré brzdia len keď naozaj musia, a kopce, ktoré sa kľukatia ako arabské melódie.
„Cyklochodník?“, pýtal som sa jedného miestneho.
„Inšallah,“ usmial sa. To znamená niečo medzi „možno raz“ a „zabudni“.

Po pár kilometroch som kapituloval. Našťastie, Istanbul má únikový východ – pod vodou!

Podzemný útek cez Bospor – Marmaray

Vďaka metru Marmaray som sa stal cyklista-podvodník. Nie v tom zlom zmysle – jednoducho som s bicyklom zmizol pod more. Marmaray je jeden z najhlbších ponorených tunelov na svete, vedie priamo pod Bosporskou úžinou a spája Európu s Áziou.

Štyri minúty jazdy a hop – nový kontinent. Nad hlavou trúbia autá, pod nohami šumí voda a ja sedím v metre s bicyklom, s úsmevom ako školák, čo práve podviedol geografa.

Naspäť do reality – stúpania, chaos a defekt!

Za tunelom žiadny raj nečakal. Hneď po výstupe ma čakalo stúpanie, ktoré by si zaslúžilo vlastný horský názov.

K tomu defekt. Druhý na celej ceste. S proti-prierazovými plášťami som veril, že ma už nič nezastaví – turecké cesty ma však opäť vyviedli z omylu.

Kým som opravoval koleso, jeden pán mi z okna ponúkol čaj.
„Aj tak musíš počkať, kým lepidlo zaschne,“ povedal s úsmevom. A mal pravdu. Istanbul ma síce skúšal, ale stále mi posielal ľudí, ktorí mi podali ruku, keď som to najviac potreboval.

Skryté fakty o Istanbule (z cyklistického sedla):

Čaj na kolesách: Pouliční predajcovia roznášajú çay na motorkách, s podnosmi v jednej ruke a rovnováhou hodnou akrobatov. Ak ideš dostatočne pomaly, možno ti jeden z nich dokonca podá pohárik priamo počas jazdy.

Balatská skúška: Niektoré uličky v starom židovskom Balate sú také strmé, že to vzdávajú aj skútre. Miestni ich volajú „ulice, ktoré testujú dušu“. Po piatom kopci to začne dávať zmysel.

Tajné tunely: Pod štvrťou Sultanahmet sa ukrývajú zabudnuté byzantské chodby, ktoré kedysi slúžili na skladovanie vína a – vraj – aj na útek mníchov, ktorí sa nechceli vrátiť do kláštora. Niektorí Istanbulčania potichu tvrdia, že niektoré z týchto tunelov vedú až k moru.

Mačky – bohovia dopravy: V Istanbule má mačka väčšiu moc ako dopravný policajt. Keď sa usadí uprostred cesty, všetky autá zastavia. Nikto sa nepohne, kým sa mačka nerozhodne, že jej miesto už dosť patrilo svetu.

Nočný soundtrack: Okolo polnoci, keď mešity stíchnu, mesto začne hrať inú melódiu – štekot túlavých psov, trúbenie trajektov a tiché cinkanie predavačov simitov, ktorí čistia svoje plechy. Istanbul nikdy nespí, len mení rytmus.

Istanbul ako míľnik aj skúška

Cyklistika v Istanbule je ako miniatúrna verzia života: krásna, hlučná, nebezpečná, ale plná ľudí, ktorí ťa nenechajú padnúť. A keď večer sedíš na streche, pozeráš na minarety, ktoré sa trbliecu v svetle ázijského západu, máš pocit, že všetka tá námaha mala zmysel.

Otázka pre vás:
Už ste sa niekedy stratili na bicykli vo veľkomeste a museli improvizovať? Šli by ste v Istanbule metrom, alebo by ste to radšej „vydupali“ až von?

Zajtra ma čaká asi posledný deň v Turecku.

Príspevok Cyklistika v Istanbule: pod zemou, cez chaos a s kvapkajúcou romantikou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Cyklistika v Turecku je drina aj dar. Vietor berie sily, no ľudia ich vracajú späť – úsmevom, čajom a nezištnou láskavosťou.

Cyklistika v Turecku

Dni 21/22: Vietor sa stal mojím najväčším súperom. Zarezáva sa mi do tváre, brzdí ma v kopcoch a berie energiu ako neviditeľný zlodej. Aj preto som pár dní nepísal – všetku silu som venoval len tomu, aby som šliapal ďalej.

Ale možno práve únava je to, čo ma prinútilo vidieť skutočné Turecko – nie to z pohľadníc.

Jazdil som po opustených miestnych cestách, niekde už asfalt chýbal. Míňal som dedinky s pár domami, z ktorých niektoré už padali k zemi, pastviny a, samozrejme, pastierske psy, ktoré to s ochranou stáda berú smrteľne vážne.

Drsné, zaprášené, ale pravdivé. A práve preto nádherné.

Deň, keď som stratil stan (a skoro aj nervy)

Únava vie z človeka spraviť hlupáka. Ráno som si z dvoch päťkilometrových stúpaní spravil tri.

Prečo? Mokrý stan som len tak hodil na vrch tašiek. Po prvom zjazde som zistil, že časť chýba. Takže otočka a šliapať naspäť hore kopcom. Našťastie som stratené kúsky našiel kúsok pod vrcholom. Hovorím si – nevadí, aspoň mám bonusový tréning!

Keď sa cudzinec zmení na priateľa

Opakujem sa, ale tá turecká srdečnosť je neskutočná.
Cestovať sólo na bicykli naozaj nie je nič pre introvertov – kdekoľvek zastavím, niekto sa so mnou chce rozprávať, niečo darovať, pomôcť alebo aspoň pozvať na čaj.

Dnes mi v pamäti zostali dvaja:

• Mladý chalan pred potravinami mi chcel dať zadarmo vodu. Keď zistil, že už mám, pozval ma k sebe do firmy na čaj. Toľko úprimnosti sa len tak nevidí.
• Obsluha z reštaurácie pred mestom Sivrihisar mi po debate dohodila lacné ubytovanie. A keď som zistil, že aj maľuje, hneď mi rozprával svoj sen – kúpiť si karavan a cestovať po Európe. “Tak ma potom hľadaj v Trenčíne,” vravím mu. A hádaj – čaj som, samozrejme, dostal zadarmo.

Teraz som v Sivrihisare (13 km severne od vykopávok Pessinus), dopĺňam sily a čakám, kedy sa vietor konečne otočí. Ak sa zajtra pridá na moju stranu, Istanbul bude zrazu o dosť bližšie.

Sivrihisar

Vietor konečne na mojej strane!

Deň 23: Dnes to bol deň snov pre cyklistu. Slnko, teplota 25 °C a – po týždňoch boja – vietor do chrbta! Ako bonus? Cesta sa sklonila z kopca.

Kombinácia, ktorú človek zažije možno raz za celú cestu.

Celý deň som len šliapal, využíval každú minútu, kým sa podmienky nezmenia. A preto mám z tohto dňa len jedinú fotografiu – všetko ostatné som nechal na ceste.

Dnešné čísla, ktoré hovoria za všetko:

• Dnešná trasa: 210 km!
• Celkový čas v sedle: 100+ hodín
• Spolu: viac než 2000 km v nohách!

Zajtra ma čaká Istanbul – symbolický cieľ, hranica medzi kontinentmi a splnený sen.
Držte mi palce, aby vietor vydržal aspoň ešte jeden deň!

Otázka pre vás:
Aké najdivokejšie počasie na bicyklovanie ste zažili vy? Napíšte nám do mailu (jednému z vás pošleme tričko 7kopcov 3 jazerá) – a možno sa stretneme na nejakej vetrom ofúkanej ceste.

Príspevok Cyklistika v Turecku: vietor, únava a ľudskosť na ceste do Istanbulu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.