Cykloexpedícia Od Kaukazu k Tatrám. Na bicykli z Tbilisi až do Kosova. 3100 kilometrov, päť krajín, tisíce príbehov. Každá cesta má svoj bod, keď treba uznať, že ďalej to už nie je o radosti, ale o prežívaní. Môj Gravel Mayo však okrem pár defektov nesklamal. Anglickú verziu nájdete na cestovateľskom portáli Hikevent.

Prečítajte si príbeh cyklistickej expedície Od Kaukazu k Tatrám

Obsah

Gruzínsko

• Prvé rozjazdy okolo Tbilisi
• Cez Lagodekhi, na trojmedzie Gruzínska, Ruska a Azerbajdžanu
• Kakheti vinársky región s kvapkami ChaCha
• Tbilisi – mesto plné kontrastov
• Opúšťam Gruzínsko cez Dashbashi Canyon

Turecko

• Prvé kilometre v Turecku na bajku
• Medzi Erzincanom a Zarou
• Smer Kappadokia, Sibír aj Sahara v jediný deň
• Zo Sivasu do Şarkışly
• Jazda do Avanos
• Kapadócia – oddych, bizarné skaly, balóny a vietor
• Tuz Gölü: Soľné jazero
• Po cestách do Istanbulu
• Cyklistika v Istanbule: pod zemou, cez chaos
• Posledná turecká cyklolekcia

Grécko

• Ticho pobrežia a defekty mimo sezóny
• Thessaloniki, hory a EuroVelo 11
• Z Grécka do Severného Macedónska

Severné Macedónsko a Kosovo

• Prvé kilometre medzi horami
• Hory, Balkánsky kontrast a dráma v Skopje

Kosovo

• Kosovo plné kontrastov a dopletené finále
• Epilóg

Príspevok Cykloexpedícia: Od Kaukazu k Tatrám zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Asi posledný deň v Turecku a posledná turecká cyklolekcia ma riadne morálne preverila. Aké to je keď telo hovorí nie.

Posledná turecká cyklolekcia

Deň 26: Bol to absolútne najťažší deň doteraz! Pravdepodobne aj posledný celý deň v Turecku – a idem spať vyčerpaný tak, že už ani neviem, či dýcham, alebo len simulujem. Neustále stúpania, klesania a silný protivietor dali dnešným 120 kilometrom poriadne „pekelné“ čaro.

Ku koncu som sa dostal do zvláštneho autonómneho režimu. Vidím pumpu, viem, že nemám vodu... ale nezastavím. Myšlienka na brzdenie či otočenie sa mi zdala ako zbytočný luxus – míňanie drahocennej energie. Chcel som už len jedno: ležať. Úplne. Asi mi už riadne preplo.

Varovanie a korytnačí paradox

Včerajší defekt prišiel v najvyšší čas! Zistil som totiž, že zadný plášť je totálne zodratý – išiel som už po plátne. V zjazdoch to bolo životu nebezpečné. Ráno som teda začal v cykloobchode výmenou plášťa – bezpečnosť predovšetkým.

A keď už som si myslel, že ma nič neprekvapí... druhýkrát v živote som zachraňoval korytnačku prechádzajúcu cez cestu. Na Srí Lanke ma to stálo mokré nohavice, dnes len podozrivo zapáchajúce ruky. Nech má dlhý a bezpečný život – aj s tým svojím tempom, ktoré by mi dnes vlastne vyhovovalo.

Zajtra ma čaká prechod do Grécka – nový kontinent, nová kapitola, nové sny. Držte mi palce, nech to na hraniciach prebehne hladko! Čo myslíte – aké bude Grécko na bicykli?

Z Turecka do Grécka!

Deň 27: Hranice prekonané, nová etapa oficiálne začína! Po náročných dňoch v Turecku sa cesta dnes niesla v znamení pokoja – žiadne problémy, žiadne drámy. Len hladký asfalt, iné svetlo a zvláštne ticho, ktoré prichádza, keď človek vstúpi do novej krajiny.

Cestou som stretol cyklomechanika Kikiho z Chorvátska, ktorý sa ku mne pridal na pár kilometrov – a nakoniec aj na noc. Dnes spíme takmer na pláži. Chcel som počúvať šum mora, ale vyzerá to skôr na búrku. No čo, aj to má svoje čaro – more aj hromobitie majú spoločnú vec: učia rešpektu.

Zajtra pokračujeme ďalej, s vetrom (dúfajme) v chrbte a so slanou vôňou mora v nose.

Čo by ste radšej počuli v noci vy – šum mora alebo poriadnu búrku?

Príspevok Posledná turecká cyklolekcia – keď telo hovorí NIE! zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Cyklistika v Istanbule nie je pre slabé povahy – chaos, kopce, psy, metro pod morom a pivo s kamarátom v tieni Hagie Sofie.

Istanbul: keď cieľ vonia ako pivo a história

Po 24 dňoch, stovkách kilometrov a tisíckach otočení pedálov – ISTANBUL!

Príchod do mesta bol ako malé Vianoce, len s tým rozdielom, že miesto kapra ma čakal chaos, trúbenie a Hagia Sofia.

Po týždňoch samoty som tu stretol kamoša z Nového Mesta nad Váhom. Keď mi podal orosené pivo, zrazu sa mi svet zdal zázračne jednoduchý.

„Tak čo, došiel si až sem?“ spýtal sa.
„Hej,“ usmial som sa. „A vieš čo je najlepšie? Že ma tu čaká ešte lacná izba.“

Lacné ubytovanie v Istanbule a kvapkajúca symfónia

Izba za pár eur vyzerala spočiatku ako výhra. Kým som nezistil, že kvapkanie vody má rytmus horší než techno z 90. rokov. Zaspávať pri tom sa dalo len s predstavou, že možno niekde nad mnou žije derviš, ktorý si umýva ruky vždy, keď sa začnem prepadávať do sna.

A oblečenie? Mokré aj po dvoch dňoch. Istanbulská vlhkosť je ako objatie od niekoho, koho nechceš pustiť, ale on ťa aj tak nepustí.

Cyklistika v Istanbule a podvodný útek

25. deň: Vyrážať z Istanbulu na bicykli je ako snažiť sa vyjsť z mraveniska s kufrom. Úzke ulice, autá, ktoré brzdia len keď naozaj musia, a kopce, ktoré sa kľukatia ako arabské melódie.
„Cyklochodník?“, pýtal som sa jedného miestneho.
„Inšallah,“ usmial sa. To znamená niečo medzi „možno raz“ a „zabudni“.

Po pár kilometroch som kapituloval. Našťastie, Istanbul má únikový východ – pod vodou!

Podzemný útek cez Bospor – Marmaray

Vďaka metru Marmaray som sa stal cyklista-podvodník. Nie v tom zlom zmysle – jednoducho som s bicyklom zmizol pod more. Marmaray je jeden z najhlbších ponorených tunelov na svete, vedie priamo pod Bosporskou úžinou a spája Európu s Áziou.

Štyri minúty jazdy a hop – nový kontinent. Nad hlavou trúbia autá, pod nohami šumí voda a ja sedím v metre s bicyklom, s úsmevom ako školák, čo práve podviedol geografa.

Naspäť do reality – stúpania, chaos a defekt!

Za tunelom žiadny raj nečakal. Hneď po výstupe ma čakalo stúpanie, ktoré by si zaslúžilo vlastný horský názov.

K tomu defekt. Druhý na celej ceste. S proti-prierazovými plášťami som veril, že ma už nič nezastaví – turecké cesty ma však opäť vyviedli z omylu.

Kým som opravoval koleso, jeden pán mi z okna ponúkol čaj.
„Aj tak musíš počkať, kým lepidlo zaschne,“ povedal s úsmevom. A mal pravdu. Istanbul ma síce skúšal, ale stále mi posielal ľudí, ktorí mi podali ruku, keď som to najviac potreboval.

Skryté fakty o Istanbule (z cyklistického sedla):

Čaj na kolesách: Pouliční predajcovia roznášajú çay na motorkách, s podnosmi v jednej ruke a rovnováhou hodnou akrobatov. Ak ideš dostatočne pomaly, možno ti jeden z nich dokonca podá pohárik priamo počas jazdy.

Balatská skúška: Niektoré uličky v starom židovskom Balate sú také strmé, že to vzdávajú aj skútre. Miestni ich volajú „ulice, ktoré testujú dušu“. Po piatom kopci to začne dávať zmysel.

Tajné tunely: Pod štvrťou Sultanahmet sa ukrývajú zabudnuté byzantské chodby, ktoré kedysi slúžili na skladovanie vína a – vraj – aj na útek mníchov, ktorí sa nechceli vrátiť do kláštora. Niektorí Istanbulčania potichu tvrdia, že niektoré z týchto tunelov vedú až k moru.

Mačky – bohovia dopravy: V Istanbule má mačka väčšiu moc ako dopravný policajt. Keď sa usadí uprostred cesty, všetky autá zastavia. Nikto sa nepohne, kým sa mačka nerozhodne, že jej miesto už dosť patrilo svetu.

Nočný soundtrack: Okolo polnoci, keď mešity stíchnu, mesto začne hrať inú melódiu – štekot túlavých psov, trúbenie trajektov a tiché cinkanie predavačov simitov, ktorí čistia svoje plechy. Istanbul nikdy nespí, len mení rytmus.

Istanbul ako míľnik aj skúška

Cyklistika v Istanbule je ako miniatúrna verzia života: krásna, hlučná, nebezpečná, ale plná ľudí, ktorí ťa nenechajú padnúť. A keď večer sedíš na streche, pozeráš na minarety, ktoré sa trbliecu v svetle ázijského západu, máš pocit, že všetka tá námaha mala zmysel.

Otázka pre vás:
Už ste sa niekedy stratili na bicykli vo veľkomeste a museli improvizovať? Šli by ste v Istanbule metrom, alebo by ste to radšej „vydupali“ až von?

Zajtra ma čaká asi posledný deň v Turecku.

Príspevok Cyklistika v Istanbule: pod zemou, cez chaos a s kvapkajúcou romantikou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Cyklistika v Turecku je drina aj dar. Vietor berie sily, no ľudia ich vracajú späť – úsmevom, čajom a nezištnou láskavosťou.

Cyklistika v Turecku

Dni 21/22: Vietor sa stal mojím najväčším súperom. Zarezáva sa mi do tváre, brzdí ma v kopcoch a berie energiu ako neviditeľný zlodej. Aj preto som pár dní nepísal – všetku silu som venoval len tomu, aby som šliapal ďalej.

Ale možno práve únava je to, čo ma prinútilo vidieť skutočné Turecko – nie to z pohľadníc.

Jazdil som po opustených miestnych cestách, niekde už asfalt chýbal. Míňal som dedinky s pár domami, z ktorých niektoré už padali k zemi, pastviny a, samozrejme, pastierske psy, ktoré to s ochranou stáda berú smrteľne vážne.

Drsné, zaprášené, ale pravdivé. A práve preto nádherné.

Deň, keď som stratil stan (a skoro aj nervy)

Únava vie z človeka spraviť hlupáka. Ráno som si z dvoch päťkilometrových stúpaní spravil tri.

Prečo? Mokrý stan som len tak hodil na vrch tašiek. Po prvom zjazde som zistil, že časť chýba. Takže otočka a šliapať naspäť hore kopcom. Našťastie som stratené kúsky našiel kúsok pod vrcholom. Hovorím si – nevadí, aspoň mám bonusový tréning!

Keď sa cudzinec zmení na priateľa

Opakujem sa, ale tá turecká srdečnosť je neskutočná.
Cestovať sólo na bicykli naozaj nie je nič pre introvertov – kdekoľvek zastavím, niekto sa so mnou chce rozprávať, niečo darovať, pomôcť alebo aspoň pozvať na čaj.

Dnes mi v pamäti zostali dvaja:

• Mladý chalan pred potravinami mi chcel dať zadarmo vodu. Keď zistil, že už mám, pozval ma k sebe do firmy na čaj. Toľko úprimnosti sa len tak nevidí.
• Obsluha z reštaurácie pred mestom Sivrihisar mi po debate dohodila lacné ubytovanie. A keď som zistil, že aj maľuje, hneď mi rozprával svoj sen – kúpiť si karavan a cestovať po Európe. “Tak ma potom hľadaj v Trenčíne,” vravím mu. A hádaj – čaj som, samozrejme, dostal zadarmo.

Teraz som v Sivrihisare (13 km severne od vykopávok Pessinus), dopĺňam sily a čakám, kedy sa vietor konečne otočí. Ak sa zajtra pridá na moju stranu, Istanbul bude zrazu o dosť bližšie.

Sivrihisar

Vietor konečne na mojej strane!

Deň 23: Dnes to bol deň snov pre cyklistu. Slnko, teplota 25 °C a – po týždňoch boja – vietor do chrbta! Ako bonus? Cesta sa sklonila z kopca.

Kombinácia, ktorú človek zažije možno raz za celú cestu.

Celý deň som len šliapal, využíval každú minútu, kým sa podmienky nezmenia. A preto mám z tohto dňa len jedinú fotografiu – všetko ostatné som nechal na ceste.

Dnešné čísla, ktoré hovoria za všetko:

• Dnešná trasa: 210 km!
• Celkový čas v sedle: 100+ hodín
• Spolu: viac než 2000 km v nohách!

Zajtra ma čaká Istanbul – symbolický cieľ, hranica medzi kontinentmi a splnený sen.
Držte mi palce, aby vietor vydržal aspoň ešte jeden deň!

Otázka pre vás:
Aké najdivokejšie počasie na bicyklovanie ste zažili vy? Napíšte nám do mailu (jednému z vás pošleme tričko 7kopcov 3 jazerá) – a možno sa stretneme na nejakej vetrom ofúkanej ceste.

Príspevok Cyklistika v Turecku: vietor, únava a ľudskosť na ceste do Istanbulu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Soľné jazero, náhodné stretnutie s britským cyklistom a pokoj po týždňoch napätia. Turecko ma učí, že aj náhoda vie mať svoj plán.

Deň 20: Ráno ma vítajú pokojné kilometre a hlava, ktorá po dlhom čase mlčí. Psy? Tí ma už moc netrápia.

Ultrazvukový plašič mení dynamiku medzi mnou a nimi. Nie som už ten, kto sa obzerá so strachom. Teraz mám pocit, že som konečne na koni – alebo lepšie povedané, v sedle.

Stretnutie na vrchole

Na vrchole krátkeho, ale poriadne strmého kopca sa deje niečo, čo by si nevymyslel ani scenárista. Z opačnej strany sa ku mne blíži ďalší cyklista – rovnako obvešaný taškami ako ja.

Volá sa Simon a je z Londýna. Šliape opačným smerom: z Istanbulu, kde si dal pauzu, smeruje do Tbilisi. Jazdíme takmer tú istú trasu, len zrkadlovo!

Zastavíme sa presne na vrchole kopca, dýchame, smejeme sa, porovnávame kilometre, typy pneumatík, aj únavu. Vymeníme si tipy, zážitky a dobrú energiu. Potom si podáme ruky – a pokračujeme opačnými smermi. Stretnutie, ktoré trvalo možno desať minút, ale človek má pocit, že sa poznáte odjakživa.

Soľné jazero – nekonečný biely sen

Hlavný moment dňa prichádza popoludní. Predo mnou sa otvára Soľné jazero (Tuz Gölü) – nekonečný horizont bielej plochy, kde sa zem mení na oblohu a obzor sa stráca v svetle.
Každý záber pedálov sa ozýva ako ozvena. Všade len ticho, vietor a soľ. Cítim sa ako na inej planéte.

Uvedomujem si, že toto nie je len jazero – je to živý priestor medzi svetmi. Miesto, kde sa zastaví čas. V hlave sa mi preháňa jediná myšlienka:

„Toto je presne ten moment, pre ktorý človek cestuje.“

Neviem, čo tá soľ spraví s reťazou, ale ten zážitok – ten za to stál!

Cestovateľské zamyslenie otázka dňa

Skúste sa zamyslieť, aký bol váš najzvláštnejší zážitok, ktorý ste na cestách zažili len vďaka náhode? Budeme radi, ak sa oň s nami podelíte email

Príspevok Tuz Gölü: Soľné jazero a stretnutie, ktoré zahreje pri srdci zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Kapadócia z bicykla – jeden deň pokoj, balóny nad hlavou a vďačnosť, druhý deň vietor, psi a skúška odolnosti. Dva dni, ktoré presne ukazujú, aká vie byť cesta.

Učím sa odpočívať a turecká srdečnosť

Deň 18: Po stovkách kilometrov som si povedal dosť. Oddychový deň v Kapadócii.
Znie to idylicky – a aj je. Teda, až na ten drobný detail, že odpočívať sa ešte len učím. Hlavu mám nastavenú na „ďalší kopec“, no nohy už kričia „zastav!“.

Raňajky trávim so spolubývajúcimi z Poľska – milý pár, ktorý sem prišiel kvôli balónom. Dávajú mi tipy, kde je najlepší východ slnka. A večer ich naozaj stretávam v údolí, ako na mňa mávajú a kričia: „Aha, ide náš Slovák!“

Bicykel pomáha

V meste stretávam tureckých cyklistov. Keď zaznie meno Peter Sagan, hneď mi ukazujú fotku z Paríž–Roubaix, kde majú jeho čapicu. Typická turecká scéna – smiech, káva, príbehy. A účet? „No way, you are our guest!“ hovoria so širokým úsmevom.

Podvečer si nachádzam tiché miesto s panoramatickým výhľadom na celú Kapadóciu. Staviame stan, slnko zapadá, vzduch vonia po prachu a piesku a z diaľky sa ozýva tlmené syčanie balónových horákov. Úplné ticho. Úplný mier.

Ráno, ktoré vyzeralo ako sen

Deň 19: Ranná Kapadócia je gýč v tom najlepšom zmysle slova. Okolo mňa lietalo viac než sto balónov. Niektoré tak blízko, že som počul, ako sa v koši ľudia smejú. Iné pristávali len pár metrov odo mňa. Bola to čistá poézia v pohybe.

Ale deň, ktorý začal rozprávkovo, sa rýchlo zmenil na realitu cyklistu. Z diaľnic som prešiel na rozbité cesty, bicykel sa triasol a vietor fúkal presne oproti. Zvyčajných 180 km som dnes vymenil za únavných 80. Každý kilometer som cítil v stehnách.

Mrazivý zážitok so psami

To najhoršie ma čakalo na konci dňa. Zrazu – z poľa – svorka psov. Dvaja vyrazili priamo na mňa. Zoskočil som z bicykla, držal ho pred sebou ako štít. Jeden pes útočil spredu, druhý sa pokúšal obísť ma. Sekundy sa natiahli na večnosť. Kapadócia cyklistom neodpúšťa.

Našťastie som v taške nahmatal ultrazvukový plašič. Zafungoval okamžite – psy odskočili, no dvakrát sa vrátili. Každý útok som len-tak odrazil. Keď bolo po všetkom, cítil som, ako mi ešte dlho búši srdce.

Vtedy som si uvedomil, že tá malá elektronická krabička mi možno zachránila deň.

Záver dňa

Ubytovanie som po ceste nenašiel, takže stan, vietor a dážď to istia. Po týchto dvoch dňoch však cítim, že Kapadócia mi dala všetko – krásu, ticho, aj skúšku.

Taká, aká je aj samotná cesta – raz dar, raz boj.

Skalné obydlia Kappadokie

Vedeli ste, že...

• Rozprávkové komíny Kapadócia vznikli vetrom a vodou, ktoré po tisíce rokov tvarovali mäkký vulkanický tuf?
• Pod zemou sa skrývajú celé mestá, ako Derinkuyu a Kaymakli, ktoré kedysi chránili prvých kresťanov pred prenasledovaním?
• Balóny v Kapadócii lietajú takmer každý deň za úsvitu vďaka stabilnému počasiu a bezveterným ránam?
• Beží sa tu ultramaratón.

Príspevok Kapadócia – oddych, bizarné skaly, balóny a vietor, ktorý skúša vôľu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po Zare a Sivase vstupujem do Kappadókie. Jazda do Avanos je deň plný kontrastov, adrenalínu a ľudskej i zvieracej nečakanej štedrosti počas cykloturistiky v Turecku.

Jazda do Avanos

Dnes som konečne dorazil do Avanos, srdca Kappadókie. Počasie mi zatiaľ praje – ráno okolo nuly, cez deň až tridsať stupňov, slnko nad hlavou a cesta prázdna, ideálne podmienky pre cykloturistiku. Snažím sa prejsť čo najviac kilometrov, kým táto priazeň počasia trvá, aby som si vytvoril malú „rezervu“ do nasledujúcich dní.

Dnešná etapa? Jazda do Avanos, 180 kilometrov, dva dni po sebe. Celkom zaberák, ale výhľady na surrealistické skalné útvary Kappadókie stoja za každý záber pedálov.

Stretnutie, ktoré zastavilo srdce

Počas jednej úseku sa mi v žilách stuhla krv. Zrazu, spoza ochranných zvodidiel, vyrazil obrovský vlčiak. Bleskovo sa rozbehol za mnou. Bol som stiahnutý k okraju cesty, zvodidlá končili a ja som stál pred rozhodnutím: utekať alebo brzdiť. Rozhodol som sa zastaviť.

Pes bol pri mojom bicykli, cítil som jeho horúci dych. A potom sa stalo niečo nečakané – sklonil hlavu a zavrtel chvostom. Nebol lovec, ale samostatný priateľ hľadajúci pozornosť. Napätie opadlo okamžite a ja som mu doprial pár minút maznania, než som pokračoval so širokým úsmevom. Jazda do Avanos mi otvára emočné stavidlá.

Nečakaná štedrosť ľudí na ceste

Krajina a ľudia sa dnes spojili v jednej dokonalosti. Predavač zeleniny mi podaroval melón a k tomu rajčinu, ktorú som našiel na riadidlách bicykla. Na diaľničnom obchvate Kayseri mi majiteľ rýchleho občerstvenia nechcel dovoliť zaplatiť útratu. Takéto momenty ťa ženú vpred lepšie než akákoľvek energia z jedla.

Záver etapy – adrenalín na diaľnici

Záver dňa však bol poriadny test: 30 km po preplnenom diaľničnom obchvate mesta Kayseri, potom ďalších 30 km po úzkej, rozbitej ceste bez krajnice. Autá ma obchádzali na centimetre – psychicky i fyzicky náročné. Jazda do Avanos mi ponúkla svoje finále.

A nakoniec – vytúžený oddych v Avanos. Zostávam tu deň bez presunov, len regenerácia a vychutnávanie atmosféry Kappadókie.

Príspevok Jazda do Avanos, nečakané kontrasty a priateľstvá v srdci Kappadókie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zo Sivasu do Şarkışly – deň, keď sa cykloturistika v Turecku zmenila na cestu medzi históriou, smiechom a tichou predzvesťou Kapadókie.

Dnešná etapa (16. deň) mala byť len prechodová – pár desiatok kilometrov, zopár kopcov a klasické zásoby vody, chleba a čokoládových tyčiniek.
Ale ako to býva, Turecko má vždy pripravené niečo navyše.

Sivas

Zastavil som sa v Sivas, modernom meste s bohatou históriou a zvláštnym pokojom v uliciach. Medzi autami a hlučnými kaviarňami sa ukrýva Şifaiye Medresesi – jedna z najstarších zachovaných nemocníc na svete. Kamenné nádvorie, arabesky, fontána uprostred – ticho, ktoré lieči aj dnes.

O pár ulíc ďalej stojí Çifte Minareli Medrese so svojimi dvojitými minaretmi, akoby sa dotýkali neba. Miesto, ktoré dýcha starovekom a osmanským leskom.

A potom – scéna ako z komédie.

Benzínka uprostred ničoho. Vchádzam, ticho, ani noha. Volám: „Hallo?“ Nič.
Vychádzam von – a tam, na verande, staršia pani sedí na zemi a pletie. Vedľa nej leží muž. Myslím si: asi zákazník čaká na opravu auta.

Lenže nie. Keď si ma všimla, žena vstala, strčila doňho lakťom a povedala niečo, čo znelo ako „Vstávaj, zákazník!“ — a on sa zrazu postavil. Pumpár!

Po tejto miniatúrnej fraške som pokračoval ďalej, cyklojazdou zo Sivasu do Şarkışly, s úsmevom, ktorý sa držal až do cieľa.

Şarkışla

Keď som došľapoval do mesta Şarkışla, hneď som cítil, že je to miesto z iného sveta. Malé mestečko vo východnej Anatolii pôsobí pokojne, ticho, a pritom živé. Ulice sú lemované starými domami a miestnymi mešitami, ktoré pripomínajú, že história tu nie je len v múzeách – dýcha zo všetkých kútov.

Okolie ponúka presne to, čo každý cyklista hľadá: kopce, údolia a cesty, kde sa dá naozaj prepojiť s krajinou. Každý zákrut, každý stúpanie ti dá pocítiť, že si na mieste, ktoré si len tak nepreletíš autom. Na chvíľu som spomalil, pozrel sa okolo seba a uvedomil si, že práve tu sa cítim najviac prítomný – medzi miestnymi, medzi horami, medzi históriou a tichom Anatolie.

Spím v robotníckej ubytovni – 14 eur za noc, posteľ, sprcha a čisté prádlo. Po dňoch v horách luxus ako z hotela Hilton.

Zajtra by som sa mal konečne dostať do Kapadókie. A úprimne – neviem sa dočkať.

Príspevok Zo Sivasu do Şarkışly: medzi históriou, humorom a očakávaním zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.