Opäť sme sa hecli. Ranné slnko sa škriabe po nebi, keď vystupujeme z lokálky v Trenčíne. S Johnnym rýchlo vykladáme naše kolobežky Kostka. On skladá svoju Twenty Fold ako švajčiarsky nôž, ja sa borím s mojou Trip Max – je dlhšia než pondelkové ráno, ale na dlhé túry ako stvorená. 28 palcové kolesá s gravel plášťami umožňujú nielen ľahkú priechodnosť terénom ale aj neskutočnú zotrvačnosť. Akoby to išlo samo.

Zo zadného východu podchodu sa priplietame k zimnému štadiónu a za necelý kilometer sme na cyklotrase. A odtiaľ už len Vážska cyklonirvána, občas prerušovaná stavebným dokončovacím bordelom.

Vážska cyklomagistrála: Asfaltová rozprávka (a trocha potu)

Pod kolesami to fičí ako po masle. Cyklotrasa sa vlní pri Váhu ako tmavá saténová stužka. Slnko nás praží – na tabuli síce 26, ale pocitovo 38. Vzduch sa varí.

„Pozri, tam je Skalka nad Váhom,“ ukazujem na kopec. Najstarší kláštor na Slovensku – zatiaľ iba z diaľky. História tu mrká z každého rohu, len sa jej niekedy nechce vstávať.

Míňame Sihoť, most Skalka a napojíme sa na Nosický a Kočkovský kanál – súčasť Vážskej kaskády. Vyliezame na hornú hrádzu, Tlačíme kolobežky do výšky akoby nám za to platili a zhora si vychutnávame rieku, čo sa kľukatí ako had s migrénou. V diaľke sa črtá panoráma Vršateckých brál, na druhej strane Trenčianka Teplá, vstupná brána do Trenčianskych Teplíc.

Kanály, cyklisti a pokoj ako z pohľadnice

Asfalt rovný ako pravda, všade samí cyklisti, bežci, deti, bubliny. Cez krátke pauzy stretávame rybárov.

„Ja ryby púšťam. Len raz za rok jednu zoberiem svokre, nech má radosť... a mám tu od nej pokoj,“ poznamená jeden, ani nezdvihne oči.

O kilometer ďalej rybárka: „Robím s ľuďmi. Tu je boží kľud.“ Z jej hlasu cítiš, že je to hotová mantra.

Dubnica nad Váhom: pizza, pivko a baroko

Po dvoch hodinách pohodovej jazdy dorážame do Dubnice. Vítajú nás ticho a tieň. Bistro Spartak nás pohostí pizzou a Březňákom – dvoch si dáme, ja aj pokukujem po treťom. Ale pred jazdou radšej nie.

Ťažkými nohami mierime ku kaštieľu. Baroková fasáda nás ohromí. Zpredu. Objavovanie centra Dubnice netrvá dlho. Vraciam sa radšej do parku medz majestátne lipy a platany – tu zrazu kontrasty: Zadná fasáda kaštieľa jasne ukáže rozdiel medzi socialistickou realitou a podporou EU fondov.

Na záver ešte Grotta – umelá jaskyňa, zamknutá, ale s kúskom tajomstva. Po schodoch zoskackáme späť k štadiónu. Vlak nečaká. Prichádzame v strese, 3 minúty pred odchodom. A prekvapivo, vlak nemešká.

Návrat do Trenčína (s experimentálnou logistikou)

Dobrodružstvo pokračuje. Ako zmestiť kolobežky do dvoch stojanov, keď je vo vagóne okrem nás ešte ďalších 8 cyklistov? Kolobežky tlačíme medzi bicykle ako tetris level hard. Skladacia kolobežka sa ukázali ako neoceniteľná pre tento typ výletov. Vystupujeme v Zlatovciach a skúšame Trenčín z druhej strany.

Preplávame cez všetky zmrzlinárne a kaviarne až na Mierové námestie. Najlepšia zmrzlina v meste je... ako to povedať diplomaticky? No, existuje, ale je všetko, len nie najlepšia.

Hrad, história a ešte sa vrátime

Z mosta nás zdraví Trenčiansky hrad. Vyzerá, že si nás pamätá. Rád by nám vyrozprával všetky svoje príbehy, ale nemáme čas – čaká nás vlak.

Cyklochodník nás vedie po čerstvom asfalte, popri Váhu. Dve trasy – stará hrádzna a nová civilizovaná. Zvezieme sa tou novou, ale už teraz vieme, že sa vrátime. Objaviť Trenčiansky hrad, Beckov i južnú stranu Vážskej cyklomagistrály až po Nové mesto nad Váhom. ... a snáď aj tú zmrzlinu zmeniť.

Záver? Kostky sú hodené. Vážska cyklomagistrála si nás získala a v jej mapovaní po okruhoch v Strečne, Žiline a Bytči pokračujeme ďalej. A zatiaľ čo naše kolobežky oddychujú v úložnom priestore vlaku, my už vymýšľame, kam nabudúce.

Príspevok Kostkovic Trenčín: Vážska cyklomagistrála cez Nosický a Kočkovský kanál zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Dnes bol náš tretí a posledný deň. Keďže nám vlak odchádzal už o pol štvrtej, rozhodli sme sa po Bytčianskej a Strečnianskej trase dokompletovať a ochutnať, ako chutí Vážska cyklomagistrála Žilina. Tretia etapa nášho výletného eposu mala byť krátka, mestská, civilizovaná. Žiadne kopce, žiadne ruiny, len pokojný návrat do reality – teda taký bol plán. Ale my nevieme byť normálni. A Žilina tiež nie.

Cyklomagistrála Žilina

Vyrazili sme znovu od VN Žilina a veľmi rýchlo prešli známym asfaltom popri Váhu až k Budatínu, kde nám cestu opäť zahatali stavebné uzávery. Tak sme si povedali: „Poďme do mesta. Čo tak vyskúšať mestský šprint na kolobežke.“

Divoký pumptrack pod mostom

Pod železničným mostom medzi Budatínom a mestom sa nachádza divoký mestský terén – freestyle pumptrack, ktorý vyzerá ako by ho navrhoval zo stavebného odpadu hyperaktívny architekt so záľubou v BMX. Skúsili sme si ho (no dobre, obchádzali sme ho) a preplietli sme sa pritom pomedzi železničné depá, točňu, koľaje a podjazdy, až sme sa zrazu – buch – ocitli na Bratislavskej ulici. Ľuďom čo tu žijú fakt nie je čo závidieť.

Rýchlo sme sa radšej presunuli cez Sasinkovu až k parku SNP. A to už je iná pohádka. Žilina? To nie je jedno mesto. To sú tri mestá, ktoré sa rozhodli bývať spolu.

Tri centrá Žiliny

Žilina je mesto paradoxov. Nie že by to boli iné štvrte – to sú rovno tri rôzne svety, každé „centrum“ s vlastnou atmosférou. A my sme si ich dali všetky. Za jedno dopoludnie, jedno presso, dve pivá a skvelú žranicu v Indickej reštaurácii.

1. Bernolákova ulica – Socializmus s nádychom panónskeho Miami

Začíname na Bernolákovej ulici. Tu končí (alebo začína) Aupark. Rozľahlé betónové bulváre, obchody ako vystrihnuté z 80-tych rokov, Hotel Slovakia, Dom odborov, socialistická symetria a sem-tam hypermoderný steakhouse či kaviareň. 

Kto to nepozná, povie si – nuda. Ale v skutočnosti je to srdce žilinského každodenného života. Tu sa kupuje, tu sa vybavuje, tu sa postáva pri bankomate. A všetok kolorit hyzdí niekoľko neupravených drevených stánkov s akože drevenicou, na ktorej je nálepka ExpressWC. 

Musíme však potvrdiť, že v miestnej pekárni vedia, čo je to dobrý makovník. A to už sa presúvame cez úzke uličky a malé trhy na Mariánske námestie.

2. Mariánske námestie – Staré mesto ako z rozprávky

Kto sem príde, ten pochopí, že Žilina má srdce. Mariánske námestie je jednoznačný žilinský highlight. Kto sem príde, ten pochopí, že Žilina má srdce.

Štvorcové námestie je uzavreté meštianskymi domami s arkádami, ktorému tróni Kapucínsky kláštor. Nechýbala ani studňa so zavesenými zámkami. Každý dom tu má určite svoj príbeh, každý kameň svoje miesto. V strede Mariánsky stĺp, okolo kaviarne, remeselné obchody, ľudia, hudba, vôňa kávy a výpary z kuchýň.

Nedalo sa inak, dali sme si pivo a vkĺzli do Burianovej medzierky. A tá náš priviedla až na tretie centrum: Hlinkovo námestie, v ktorom veľmi dávno tieklo koryto Váhu.

Fikcia alebo realita? Traduje sa, že Mariánske námestie kedysi slúžilo ako kolobežkový okruh pre richtára počas daňových kontrol. Alebo sme to si to len zle preložili z maďarského sprievodcu?

3. Hlinkovo námestie – Symetria, cirkev a stánok s párkami

Hlinkovo námestie je monumentálne. Obkolesené vysokými budovami, s veľkou fontánou, kostolom Najsvätejšej Trojice a hlavne – Burianovou vežou.

Burianova veža je ako Žilinčan, čo sa nechce fotiť – stojí, mlčí, ale je neprehliadnuteľná. Je to renesančná zvonica z 16. storočia, najstaršia veža mesta a kedysi dominanta širokého okolia. Dá sa do nej vojsť, vyšplhať sa (ak človek nemá kolobežku a kĺby seniora) a rozhliadnuť sa po meste.

Vedľa veže je Farský kostol. Je jednoduchý, ale má atmosféru. A okolo veže nájdete to najlepšie: Burianove medzierky – úzke kamenné uličky, ktoré prepájajú jednotlivé časti námestia a zároveň vás prenesú do čias, keď boli ploty z kameňa a súkromie z dreva. 

Čo ešte sme stihli?

Park SNP (Bôrik)

Oáza ticha nad mestom. Pamätník padlým v SNP, lavičky, zeleň, rodiny, bežci, staré dámy so psíkmi, zopár zaľúbencov a my dvaja, kolobežky opreté o strom a hlavy v oblakoch. Ak si chcete oddýchnuť od dlažby, betónu a histórie – choďte sem. Naozaj.

Žilinská synagóga

Funkcionalistická krása, dnes galéria. Práve prebiehala výstava súčasného umenia. Silné, zvláštne, zaujímavé.

Národná ulica

Malá, ale kľúčová – obchodíky, second-handy, galérie, ľudová jedáleň, Bernard, kníhkupectvá a miesto, kde vás možno zastaví študent s petíciou alebo pouličný hudobník s gitarou, čo má len jednu strunu.

Potom už len železničná stanica. Ale aj tá má svoje špecifikum. 

Všimol som si to už pred veľa rokmi a platí to dodnes. Nástupištia k prichádzajúcim vlakom tu zásadne oznamujú iba tri minúty pred odchodom. Pripraviť sa, pozor, štart. A tak sa vám často stane, že sa v podchode pretĺkate v davoch vystupujúcich i utekajúcich na vlak, medzi kuframi, batohmi, kočíkmi, deťmi… Najviac si to užijú starenky s ťažkými taškami a prirodzene my s bicyklami.

Čo netreba v Žiline obísť?

• Mariánske námestie – cez deň aj večer, vždy má čaro.
• Burianovu vežu a medzierky – historická duša mesta.
• Farský kostol + Hlinkovo námestie – formálna tvár Žiliny.
• Park SNP – miesto pre pauzu, reflexiu a keksík.
• Hrad Budatín - ktorý sme navštívili včera,
• Synagógu – netradičné, vizuálne silné, vždy trochu mimo hlavný prúd.,
• a samozrejme – ak bicyklujete - cyklotrasu a pumptrack pod mostom, lebo aj história potrebuje kontrast.

Cyklomagistrála Žilina Rekapitulácia

Tretí výlet bol krátky, ale zato plný mestských zážitkov. Trasa: VN Žilina – Budatín – pumptrack – centrum Žiliny a pamiatky

• Počet kilometrov: asi 10, ale pocity ako po 50.
• Počet kolízií s dlažbou: 3.
• Napomenutia od železničiarov: 2
• Pekné baby: veľa
• Počet miest, kde sme si povedali „sem sa vrátim“: minimálne 3.
• Skvelé jedlo: Indická reštaurácia Makalu

Príspevok Kostkovic Žilina: Divoký pumptrack, cyklomagistrála Žilina mesto a jeho tri centrá zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

"Keď nevieš po ránu kam ísť – choď tam, kde je káva. A ak je po ceste kaštieľ, ešte lepšie." Tento výlet mal byť pohodový, nejaké kaštiele, krásna cyklotrasa, vietor do chrbta a po dobrom súste vlakom naspäť. Kolobežkou do Bytče po Vážskej cyklomagistrále ponad Hričov. Povedali sme si – žiadne kopce, len kultúra, káva a kolobežkový relax.

A ako to dopadlo? 

Začiatok trasy bol ako scéna z videohry – viadukty, podjazdy, mosty, kruháče a cestičky, ktoré začínajú aj končia pod diaľničným múrom alebo železničným prejazdom. Navigácia nám hlásila: „Odbočte vľavo a skočte do strže.“

Dopravný labyrint Žiliny 

Ako kolobežková odysea. Preplietli sme sa popod stanicu cez nástupištia. Developerským chaosom v štýle trikrát zablúdiť, raz trafiť, sme sa akosi premotali cez obmedzenia, zákazy a príkazy okolo MŠK Žilina a Treska baru. Dva podchody a nadchod, most a podchod až na cyklotrasu, ktorá bola prirodzene kvôli prestavbe uzavretá. 

Temer Kafkovský príbeh. Obchádzka, naspäť, druhý pokus, most a ďalší podchod. Excelentné grafiti. Cesta von a ďalšia bariéra. Železničná trať vo výstavbe. Ďalší podchod, nový čistučký, prázdny. Nikde ani nohy. Ani sa nečudujeme. Kto by sem trafil. Vyjdeme von na druhej strane. Toho prenášania kolobežiek už máme fakt plné zuby.

Konečne vidíme bránu a park Budatínskeho hradu. Chyba lávky. Vchod pre zamestnancov. Značenie žiadne. Otočka. Hybaj naspäť. Prešli sme o dve ulice ďalej a konečne vchádzame do parku Budatínskeho hradu. Ak sem pôjdete, zoberte si radšej taxi. 

Budatín: Káva a park, ktorý si zapamätáš

Po pár kilometroch (a viacerých zakopnutiach o obrubníky) sme dorazili k Budatínskemu hradu, ktorý stál za to. Aj keď sme tentokrát dnu nešli (plán dobyť Bytču bol neúprosný), obzreli sme si unikátnu zbierku drotárskych artefaktov. Veď kde inde si pozrieť medeného kohúta na vešiaku, ak nie v Budatíne? Nazreli sme aj do kaplnky a vypili v Bastione skvelé presso so štrúdľou.

Pekelný dvaapolkilometer

Z Budatína sme sa optimisticky napojili na obchádzkovú cyklistickú trasu cez Považský Chlmec. Ak vám niekto povie, že južná trasa nie je dosť využívaná, je to kvôli tomuto úseku. Cez dedinu, kde na pol trase neboli ani chodníky, nás niekoľkokrát míňali kamióny v takej blízkosti, že by som sem rodinu s deťmi ani náhodou nevpustil. 

Konča dediny začala konečne oddelená cyklotrasa, ale aká. Taká slovenská, národná a žiadna iná. Tristo metrov, rozbitý asfalt, tristo metrov cesta., tristo metrov šotolina a rozbitý asfalt, ďalších 300 metrov cesta, slepý poľný chodník, akási kaplnka... Stratili sme nervy a vybehli radšej znovu na cestu. Opäť tirák. Opäť nám s úsmevom oškvrčal lýtka. Bavil sa, aj nám zamával.

Takto to išlo až do Divinky, kde sme radšej odbočili ku krásnemu ale polorozpadnutému kaštieľu v Divinke. Dnes je opustený, ale stále pôsobivý. Postavený niekedy v 18. storočí, dnes už čaká na lepšie časy (alebo developera). Miestni tvrdia, že ho kedysi navštívila aj samotná cisárovná Sisi. Vzhľadom na stav budovy si skôr myslíme, že tam komsomolci urobili sklady a maštale.

Hričovská priehrada

Je jedna z menších ale strategických častí Vážskej kaskády. Postavili ju v roku 1957 ako prvú zo série Vážskej kaskády. Dodnes nonstop beží a produkuje elektrinu.

Cyklotrasa jej severnou stranou bola ozajstný adrenalín. Pokiaľ sem neprídu nejaké eurofondy, neverím, že si túto trasu ešte niekedy zopakujem. Na jej konci pri priehradnom telese Hričovskej priehrady nás čakal symbolický kríž.

Mimochodom, vedeli ste že Váh je najdlhšia slovenská rieka (403 km) a vďaka systému kaskád je aj energeticky najvyužívanejšia? Je na nej 22 vodných elektrární!

Cyklotrasa Hričov Kotešová

Aká to premena. Znovu v Európe. Ak okolo priehrady boli pekelné podmienky, tu nastal naopak úplný raj. Cyklotrasa z EU fondov medzi kanálom a starým tokom Váhu od Hričovskej priehrady po Kotešovú bola najpríjemnejším prekvapením našej trojdennej kolobežkovej odysey. A ak sa sem niekedy vrátime, tak najmä. kvôli tomuto úseku.

Dokonalý asfalt, po ktorom sa kolobežky kĺžu samé, ticho a pokoj osamelého miesta. Odbočili sme k rybníku, kde som si romanticky pomyslel: “Tu by som chcel mať chatu.” Ale to si povie kadekto.

Ak kaštieľ v Divinke bol vybývaný, kaštieľ v Kotešovej bol solídne zrekonštruovaný. Elegantná budova, udržiavaný park, kedysi patril šľachtickému rodu. Dnes ho ktosi súkromne zrekonštruoval. Síce nie je prístupný verejnosti ale aspoň ho niekto zachránil.

Dnu sme sa nedostali. Ani v krčme naproti sme sa nenajedli. Otvárali až po druhej. Zachránili to kartóny miestnych štamgastov pred COOP obchodom, kde sme sfúkli plechovicu Krušovíc za pekných 49 centov.

Židovský cintorín

Poslednou zastávkou na jazde kolobežkou do Bytče popri Váhu (aspoň sme si mysleli) bol opustený židovský cintorín. Zachovalý a dôstojný. Pripomína silnú komunitu, ktorá tu žila pred druhou svetovou vojnou. Okrem náhrobkov sme našli aj pamätnú tabuľu obetiam holokaustu. Krátka pauza na ticho.

Možno tu stojí ako memento, práve vedľa rodiska človeka, ktorý bol za deportácie židovského obyvateľstva a viac ako 42 000 obetí upálených v Oswienčime najviac zodpovedný.

Bytča

Mesto, kde história nie je len kulisa. Vchádzame po hrádzi do Bytče, cieľa našej dnešnej výpravy. Centrum je pekné, kompaktné, upravené a prekvapivo živé. Zrekonštruované meštianske domy ukrývajú kaviarne, pekárne i cykloobchod, v ktorom si hneď dofukujem kolesá a kupujem zvonček. Prešli sme všetko – pomaly, s rešpektom aj unavenými kolenami. 

A potom - konečne poriadny teplý obed a studené pivo. Obsluha nám ponúkla chutného moravského vrabca za dobré peniaze. Nesnažila sa nám predať národné bryndzové halušky za skvelých 18 eur – čo po skúsenostiach z Malej Fatry berieme ako dôkaz bytčianskej pohostinnosti a autenticity.

Dominantou mesta je renesančný kaštieľ, ktorý dal postaviť Juraj Turzo v 17. storočí. Je to jedna z najvýznamnejších renesančných pamiatok na Slovensku. A čo viac – v jeho Sobášnom paláci sa kedysi konali svadby najvyššej šľachty, ktoré trvali aj niekoľko dní. Dnes sa tu robia svadby, výstavy a sem-tam aj koncert.

Viete o tom, že Bytčiansky sobášny palác je jeden z mála zachovaných renesančných svadobných palácov v strednej Európe vôbec?

Popod Váh, ponad Váh

Málilo sa nám, tak sme sa vybrali na hranice Bytče a cez nejaké pole s repkou sme sa dostali k tunelu pod Váhom. V železničnom tuneli som už bicykloval, ale v tuneli pod riekou ešte nie. Tak sme sa dostali na sľubný koniec alebo začiatok.

Práve tu sa totiž buduje ďalší úsek cyklotrasy z Považskej Bystrice, ktorý si určite budúci rok prejdeme. Naspäť štýlovo po lanovom moste. 

Naspäť vlakom: S kolobežkou a otázkami

Je už Kostka kolobežka bicykel a bude treba platiť? Cestu naspäť sme si už zjednodušili – vlak z Bytče do Žiliny. Na kraji mesta zisťujeme, že jeden vlak nám práve odišiel a ďalší príde o hodinu. Na stanicu je to údajne kúsok. Slovo dalo slovo a už nám u Záhradkárov točili orosenú desinu. Dali sme sa do čulej debaty s kočkou na vozíku, ktorá v rámci paraolympiád tríme v ruke luk a šíp. Zmeškali sme jeden vlak a skoro by sme zmeškali aj ten druhý.

Nie. Za desať minút na stanicu rozhodne ani na kolobežkách neprídeš. Ani sme nestihli zložiť kolobežky a vlak už brzdil v stanici. Lístky online a už sme len z okna pozorovali, kade sme celý deň polietali. Nakoniec propagačná jazda námestím Andreja Hlinku a gauč.

—---------------------

Kolobežkou do Bytče: rekapitulácia

Trasa: Žilina – Hrad Budatín – Bastion – Hričovská priehrada – Divinka – Kotešová – Bytča – vlakom späť.

Tento výlet kolobežkou do Bytče bol ako z Kafkovho románu: prechod mestom, kde každých 300 metrov prebieha nejaká stavba – diaľnica, železnica, tunel, alebo aspoň čosi rozbité. Skutočne pekelná časť je prechod k Hričovskej priehrade. Ak bicyklujete s deťmi, radšej sa tomuto úseku vyhnite. Do Bytče sa budúci rok vrátime. Hneď ako dokončia rozostavaný cyklo úsek Považská Bystrica - Bytča.

• Dĺžka aj s odbočkami a zachádzkami: cca 35 km
• Kultúrna nálož: 4 kaštiele, 1 cintorín, 1 espresso, 3 pivá
• Vzdelanie: výrazne rozšírené
• Počet náhodných kolobežkových závodov s deťmi: 2
• Počet obdivných pohľadov na naše kolobežky: 27
• Počet preklínaní Hričova: 5
• Počet stratených okuliarov: 1

Príspevok Kostkovic Žilina: kolobežkou do Bytče cez Hričov a Bastion zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na kolobežke sa človek cíti slobodne. Aspoň do momentu, kým mu nedôjde dych a nepochopí, že v Strečne si pivo nekúpi. Prichádzame do Žiliny ranným Považanom. Nezaháľame. V penzióne pri stanici skladáme na recepcii bágle a vyrážame. Cieľ? Starhrad a Strečno cez VN Žilina kolobežkou. Objaviť, čo všetko sa skrýva za Vodným dielom Žilina, ktorého dokončeniu som bol v roku 1998 sám svedkom.

VN Žilina

Voda, vtáky a vietor v protismere. Vodné dielo Žilina je technická lahôdka. Ako jediná priehrada na Váhu má plne ekologickú vodnú elektráreň so štyrmi Kaplanovými turbínami. Produkuje čistú energiu a pritom stále dovoľuje rybám plávať hore Váhom – majú tam rybí prechod, čo je vlastne niečo ako výťah pre kapre. Po bokoch z EU fondov vybudovali luxusné asfaltové cyklotrasy, ideálne pre bicykle, korčule, kolobežky… aj pre nás.

Na severnej hrádzi nás vítal vietor. Nie spredu, nie zozadu – klasicky zboku, aby to bolelo všade. Prechádzame okolo Kie až do Varína, kde by mala byť odbočka na nový Žilinský cyklohighlight: 26 km cyklotrasu do Terchovej. Ešte sme sa priehrady nenabažili, tak výhľady stoja za to: zrkadlová hladina, vodné vtáctvo, horské panorámy. Proste National Geographic pre slovenských dôchodcov.

Nezbudská lúčka

Kvetinky a nostalgické prestávky s fotením. Z VN sme sa odpichli smerom na Varín a zastavili sme sa až v krčme za stanicou v Nezábudskej lúčke. Martiner za 1,40€ je pre Bratislaváka rozhodne jeden z dôvodov na stopku. Na chvíľu si tu oddýchla nielen naša duša, ale aj sedacie svalstvo.

Potom už nás čakala Nezbudská lúčka – miesto, kde sa vraj chodili bozkávať prvé lásky. Asi sme prišli mimo sezónu, lebo jediné čo sme tu okrem kvetov, kliešťov, váhu a nekonečnej lúky objavili, boli parkovacie tabule so spoplatnením na každom kilometri.

Starhrad (Starý hrad)

Výšľap do histórie s trochou potu. Až za ohybom Váhu prišla prvá tlačenica. Starhrad. Oficiálne Starý hrad, ale žiadny z nás ho predtým nevidel, takže pre nás to bol nový objav.

Hrad sa prvýkrát spomína v roku 1321, keď ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky. Postavili ho ako strážny hrad nad Váhom – aby každý, kto išiel z juhu na sever alebo opačne, musel slušne zaklopať a zaplatiť clo. V 17. storočí ho však nahradil modernejší Strečniansky hrad a Starhrad postupne upadol – dnes z neho ostali len ruiny, ale aké! S výhľadom, ktorý stojí za každú kvapku potu.

Dychčiac a opierajúc sa o kolobežky sme našu výpravu prirovnali k výstupu na Monte Zoncolan – s tým rozdielom, že tu sa nikto nehral na hrdinu a kolobežku tlačili všetci: kávopiči aj makači.

Traduje sa, že kedysi tu hľadali poklad templárskych rytierov. Našli sme len kôpku hrdzavých konzerv. Niektorí nadšenci tvrdia, že pod Starhradom sa nachádzajú tajné pivnice spojené s jaskynným systémom. My sme okrem prázdnej fľaše borovičky a verejnej pokladničky nič nenašli. Poctivo sme vyniesli po kameni a prispeli pár eurami (keď už našej ministerke ne kultúry obnova hradu za to nestojí)

Johny sa kasal, ako to dá kolobežkou dole z hradu. Potom akosi vymäkol. Ale chápem ho. Jeho vrodená skromnosť mu nedovolila, aby ma predbehol a bol lepší ako ja. Z výšky sme sa spustili naspäť k Váhu a zamierili do Strečna.

Hrad Strečno

Tam už nás vítal majestátny Strečniansky hrad, ktorý poctivo zrekonštruovali. Pôsobil na nás ako Slovenský Disneyland pre milovníkov histórie. Pôvodne slúžil ako vojenská a obchodná stráž. V 17. storočí tu vládla Žofia Bosniaková, známa ako „svätica zo Strečna“. Jej zachované telo vystavovali v kaplnke až do roku 2009, keď ho nejaký šialenec podpálil. Dnes je v podobe repliky v kaplnke zasa – na pamiatku.

V hrade a múzeu sú expozície zbroje, dobových zbraní a histórie okolitého kraja. My sme si hlavne užívali výhľad na Váh, ktorý tam dole meandruje ako had. Pre krátkosť času sme prehliadku hradu vynechali. Spustili sme sa radšej na Paseky.

Tip: Najkrajšie fotky hradu Strečno urobíte práve z Nezbudskej lúčky.

Archeopark Paseky

Zjazd z hradu na Paseky je pre kolobežkára nirvána. Archeopark síce nie je tak známy, ale určite stojí za krátku zachádzku. Je to replika slovanského osídlenia z 9. storočia, kde môžete vidieť, ako sa kedysi žilo. Bez elektriny, bez mobilov a bez bicyklov a kolobežiek (tragédia). Občas tu organizujú historické festivaly, dobové bojové ukážky alebo remeselné trhy. My sme tam našli ticho, pár rekonštruovaných dreveníc, vodu do fľaše a krátku úľavu pre naše unavené kolená.

Strečno

V Strečne ťa nechajú zomrieť hladom. Popri niekoľko rokov zatvorených pltiach (údajne málo vody) sa vraciame na Vážsku cyklomagistrálu. Máme veľký sen. V Strečne sa chceme dobre najesť. Prejdeme polku cyklotrasy, nádherné kvetinové záhony, záhradky, vodné tône a... ani jeden bufet. V panike schádzame do dediny. Prvá Pizzeria zatvorená, posielajú nás kamsi do centra na zmrzlinu.

Druhá pizzeria až na konci dediny. Terasa je síce otvorená ale nikde ani duše. Žije vôbec v Strečne niekto? Opúšťame prázdnu terasu, Hneď vedľa vidíme ďalšiu tabuľku Śariš. Ale pizzeria Sofia už má svoje dni evidentne zrátané.

V hladovej panike a s akútnym nedostatkom piva volíme návrat na cyklotrasu. Vidíme slnečníky. "Hurá." Dokonca je tam aj nejaká pani.

“Dnes fučí, mám zatvorené. Ale skúste zajtra alebo na Mojšovej lúčke.” hovorí nám s úsmevom a my rýchlo opúšťame Strečno.

Návrat do Žiliny

Naspäť do Žiliny sme sa vracali okolo južnej strany vodného diela. Bol tu pokoj, pre nás až priveľký: "Kráľovstvo za pivo, pizzu alebo aspoň klobásu." Konečne nám prial vietor od chrbta – alebo sa nám to len zdalo po tých 30 kilometroch. Míňame chatové osady, malé súkromné plážičky ale naplniť bruchá sa nám podarilo fakt až na terase Mojšovej Lúčky.

Kto by si pomyslel, že keď si dvaja seniori kúpia kondičné kolobežky, skončí to výpravou ako z dokumentu National Geographic? Niežeby sme objavovali Moravskú Amazóniu – ale povedzme si úprimne, kto raz prežil výšľap na Starhrad s kolobežkou a s prázdnou termoskou v batohu, už ho nič nerozhádže.

Naše telá kričia gauč, ale my odpovedáme cyklotrasa! Pred priehradným telesom nás ešte zaujal pump track areál a potom sprcha, Veltlín a makový moravský koláč.

Strečno cez VN Žilina rekapitulácia

Trasa: Žilina – Varín – Nezbudská lúčka – Starhrad – Strečno – Archeopark Paseky – späť po južnom brehu VN Žilina

• Dĺžka: cca 32 km
• Prevýšenie: dosť na to, aby sme si to na kolobežke zapamätali
• Zážitky: 10/10
• Počet odrenín: 1
• Pocit z Martinského piva za 1,40€: jedinečný
• Počet hlaďákov: 3
• Počet nádherných výhľadov: nepočítane
• Počet sťažností na kolená: tiež

Príspevok Kostkovic Žilina: Starhrad a Strečno cez VN Žilina kolobežkou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.