Bol to posledný cieľ Žilinskej putovačky. Začiatkom novembra sa dni už krátia, ale vzduch má stále tú zvláštnu jesennú mäkkosť, ktorá ťa ešte nepustí domov. A tak vyrážame – posledný cieľ Žilinskej putovačky: rozhľadňa na Hladkom vrchu nad Zborovom nad Bystricou.

Leží vo výške 750 m n. m. a pôvodne slúži ako protipožiarna monitorovacia veža. Pre nás má však inú funkciu – výhľady. Bystrická dolina, údolie Krásna nad Kysucou a v diaľke aj silueta Malej Fatry. Také tie momenty, keď si povieš: „Dobre, toto stálo za to.“

Nenápadný kamenný most, ktorý prehliadneš

Ráno vyrážame zo Žiliny smer Kysuce. V Dunajove odbočíme na Blažkov a tam prichádza prvé malé prekvapenie.

Kamenný most.

Žiadne tabule, žiadne davy. Len stavba, okolo ktorej by si pokojne prešiel bez povšimnutia. A pritom patrí medzi najväčšie celokamenné mosty na Slovensku – má výšku 10 metrov a dĺžku viac ako 53 metrov.

Stále slúži. Ticho, bez pozornosti. Presne tak, ako to majú radi veci, ktoré prežili viac než jednu generáciu.

Stúpanie na Hladký vrch

Z Blažkova cez Vyšné Vane začíname stúpať na Hladký vrch. Nie je to dlhé, ale vie to štípať do nôh. Priznávam – miestami tlačím.

„Ešte kúsok,“ hovorím si.
„To hovoríš už desať minút,“ odpovedá mi hlava.

Ale presne o tom to je. A potom sa to zlomí. Les sa otvorí a my stojíme pri rozhľadni. Bez veľkých fanfár, bez davov. Len vietor, ticho a výhľad.

Rozhľadňa na Hladkom vrchu

Rozhľadňa je otvorená celoročne a pôsobí nenápadne – akoby ani nechcela byť atrakciou. Skôr strážcom krajiny. Zhora vidíš:

• Bystrickú dolinu
• údolie Krásna nad Kysucou
• obrysy Malej Fatry

A hlavne ten pokoj, ktorý sa nedá odfotiť.

Útulňa ako zo starej rozprávky

Cestou dole pribrzdíme pri útulni. Vyzerá trochu ako domček na stračej nôžke – akoby sem ani nepatrila, a predsa tu stojí presne tak, ako má. Potom už len kopírujeme červenú značku, ktorá nás bezpečne vedie späť do údolia.

Sme späť v civilizácii. Ale deň ešte nekončí.

VN Nová Bystrica: pokoj na hladine

Pohľad na hodinky je jasný – do tmy máme ešte čas. Rozhodnutie padne rýchlo: Vodná nádrž Nová Bystrica. Šliapeme do pedálov a ticho pri vode nás ťahá dopredu viac než motivácia. A potom to príde.

Hladina. Ticho. Jesenné farby. Žiadny hluk, len vietor a voda.

Sadneme si. Na chvíľu nič neriešime. Len sme.

A presne vtedy si uvedomíš, že toto je ten moment, kvôli ktorému si sem šiel.

Sedlo Lutiška: posledná skúška

Idylka končí. Čaká nás ešte návrat do Žiliny cez sedlo Lutiška. Dlhé, tiahle stúpanie. Také, ktoré ťa neprekvapí, ale postupne vyčerpá.

„Už len hore,“ hovorím si. A tentoraz to myslím vážne.

Keď ho dáš, príde odmena – dlhý zjazd späť do Žiliny.

Návrat po tme

Domov prichádzame za tmy. Unavení, trochu prefúkaní, ale spokojní.

Nie kvôli kilometrom. Ani kvôli výkonu. Ale kvôli tomu, že aj obyčajný novembrový deň sa dá premeniť na malý príbeh.

Tip na výlet: Hladký vrch a VN Nová Bystrica

Ak hľadáš nenáročný, ale pestrý výjazd, kombinácia rozhľadňa na Hladkom vrchu + VN Nová Bystrica je presne ono:

• krátke, ale výživné stúpanie
• výhľady bez davov
• zaujímavosti po ceste (kamenný most)
• pokoj pri vode

A bonus? Ten pocit, že si si deň zobral späť pre seba.

Príspevok Rozhľadňa na Hladkom vrchu jesenný MTB výjazd k VN Nová Bystrica zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

December v meste pod Dubňom vie byť poriadne sychravý. Keď sa Žilina ponorí do nekonečnej šedej hmly a vianočný zhon začína naberať na obrátkach, hlava si pýta reštart. A pre nás je najlepším liekom bike. Tentoraz sme sa rozhodli preveriť kondíciu aj morálku na klasike, ktorá v zime chutí úplne inak – MTB výšľap na Polom.

Zo zamrznutej Žiliny do mliečnej dráhy

Vyrážame poobede. Žilina je utopená v mliečnej hmle a teplota v doline nás hneď po štarte v Strečne poriadne vyštípe. Plán je jasný: smer Rakytie a potom uvidíme, či budeme mať „inverzné“ šťastie.

Terén je na toto ročné obdobie priam ideálny. Žiadny sneh ani ľad, len poctivo zmrznuté blato, ktoré pod kolesami krásne chrumká a drží stopu. Stúpame nahor a hmla sa nás drží ako tieň. Človek len krúti pedálmi, pozerá do šedého prázdna a v duchu si hovorí: „Dnes to asi na tie výhľady nebude.“ No nádej umiera posledná.

Zlom v sedle Javorina: Cyklistické MTB nebo

Tesne pred sedlom Javorina prichádza ten moment, pre ktorý sa oplatí v zime trápiť na bicykli. Ako keby ste preťali neviditeľnú hladinu. Hmla v sekunde ostáva pod nami a nás zalieva neuveriteľne ostré a teplé decembrové slnko.

Čím viac sa blížime k pamätníku na Polome, tým viac sme ohromení. Pod nami sa rozprestiera nekonečný biely oceán, z ktorého vyčnievajú len najvyššie vrcholy Malej Fatry. Je to ten typický zimný paradox – kým v meste ľudia mrzli v šedi, my tu hore chytáme bronz v krátkych rukávoch. Oplatilo sa vydržať a nepustiť to v polovici kopca.

Adrenalínový zjazd do mrazivej reality

Po povinnej fotke a chvíľke ticha nad mrakmi nás čaká tá technickejšia časť – zjazd do Stráňav. Akonáhle sa však z výslnia ponárame späť do hmly, dostávame „facku“ od reality. Teplota klesá o dobrých 10 stupňov, vlhkosť sa nám lepí na dresy a prsty na brzdách nám začínajú poriadne tuhnúť.

Prichádza staré známe ponaučenie: „Nabudúce nezabudni poriadne zimné rukavice!“ Aj keď nám prsty takmer odmrzli, ten pocit z jazdy nad oblakmi to tisíckrát vyvážil. Ale aj tak, Zimný MTB výšľap na Polom sa vydaril.

Príspevok Zimný MTB výšľap na Polom: Keď v decembri vymeníte hmlu za jazdu nad oblakmi zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pol dňa v sedle, 52 km, 1480 m stúpania a výhľady, ktoré stoja za to. Niekedy stačí pár hodín na MTB výlet zo Žiliny na Minčol. Pol dňa voľna, bike pripravený, počasie ako na objednávku – ideálne podmienky na krátky únik do hôr. Štartujeme zo Žiliny a hneď berieme najkratšiu trasu cez Vlčín. Prvé stúpanie trochu zahreje nohy, ale presne na to je – rozcvička pred skutočnou jazdou.

Cez kaplnky do Medzihorskej doliny

Za Vlčínom nás čakajú ďalšie výšľapy – ponad Turie a Poluvsie, cez staré kaplnky, až sa dostaneme do Medzihorskej doliny. Tu sa tempo upokojuje. Lesy tlmia horúčavu a stúpame v príjemnom chládku. Cestou nás víta studnička a ďalšia kaplnka – ideálny čas na krátku pauzu.

Stúpanie na Kobylie

Na konci doliny začína serióznejšie stúpanie. Úsek do sedla Kobylie je prudší, niekde treba zliezť a potlačiť, ale nič, čo by skalilo náladu. Za odmenu prichádza výhľad z lúky na Sačné – miesto vo výške 1080 m n. m. Pribudol tu nový rázcestník a zaujímavý bonus: značka „C“ z Turskej doliny, čo nás trochu prekvapilo.

Na Sačnom je súkromná chata a vyhliadka, ktorá si pýta pár minút pokoja. Ak je pekne, vidíš poriadne ďaleko.

Vodopád, útulňa a finále na Minčol

Zo Sačného pokračujeme zvážnicou. Pribudol malý vodopád a dokonca nová útulňa – ak by si chcel niekedy prespať pod hviezdami, máš tip. Nasleduje križovanie s modrou turistickou značkou. Odtiaľ už len krátky, ale strmý výšľap na Minčol.

Áno, potlačíš. Ale výhľad z vrcholu stojí za všetko. Otvorený na všetky strany, s pocitom pokoja, ktorý sa nedá kúpiť ani opísať. A keď máš šťastie na počasie – tak ako dnes – je to ako mať celý svet pod sebou.

Návrat cez Turskú dolinu

Na spiatočnej ceste meníme trasu. Zo Sačného neschádzame naspäť do Medzihorskej doliny, ale mierime do Turskej. Prvých pár kilometrov vedie po krásnej asfaltke až po Spoj troch dolín. Potom už len lesná cesta – dosť rozbitá a poznačená ťažbou, ale zjazdná. MTB výlet zo Žiliny na Minčol cez Kobylie a Sačné sa vydaril.

Zhrnutie pre bikerov

• Trasa: Žilina – Vlčín – Turie – Medzihorská dolina – Kobylie – Sačné – Minčol – Turská dolina – Žilina
• Dĺžka: 52 km
• Prevýšenie: cca 1480 m
• Typ trasy: kombinácia asfaltu, lesných ciest, zvažníc, miestami tlačenie
• Vhodné pre: MTB, gravel (s odvahou), silnejší rekreační jazdci
• Zaujímavosti: výhľady z Minčolu, útulňa, kaplnky, vodopád
• Čas: 4–6 hodín podľa tempa a pauz

Príspevok MTB výlet zo Žiliny na Minčol cez Kobylie a Sačné zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Dnes bol náš tretí a posledný deň. Keďže nám vlak odchádzal už o pol štvrtej, rozhodli sme sa po Bytčianskej a Strečnianskej trase dokompletovať a ochutnať, ako chutí Vážska cyklomagistrála Žilina. Tretia etapa nášho výletného eposu mala byť krátka, mestská, civilizovaná. Žiadne kopce, žiadne ruiny, len pokojný návrat do reality – teda taký bol plán. Ale my nevieme byť normálni. A Žilina tiež nie.

Cyklomagistrála Žilina

Vyrazili sme znovu od VN Žilina a veľmi rýchlo prešli známym asfaltom popri Váhu až k Budatínu, kde nám cestu opäť zahatali stavebné uzávery. Tak sme si povedali: „Poďme do mesta. Čo tak vyskúšať mestský šprint na kolobežke.“

Divoký pumptrack pod mostom

Pod železničným mostom medzi Budatínom a mestom sa nachádza divoký mestský terén – freestyle pumptrack, ktorý vyzerá ako by ho navrhoval zo stavebného odpadu hyperaktívny architekt so záľubou v BMX. Skúsili sme si ho (no dobre, obchádzali sme ho) a preplietli sme sa pritom pomedzi železničné depá, točňu, koľaje a podjazdy, až sme sa zrazu – buch – ocitli na Bratislavskej ulici. Ľuďom čo tu žijú fakt nie je čo závidieť.

Rýchlo sme sa radšej presunuli cez Sasinkovu až k parku SNP. A to už je iná pohádka. Žilina? To nie je jedno mesto. To sú tri mestá, ktoré sa rozhodli bývať spolu.

Tri centrá Žiliny

Žilina je mesto paradoxov. Nie že by to boli iné štvrte – to sú rovno tri rôzne svety, každé „centrum“ s vlastnou atmosférou. A my sme si ich dali všetky. Za jedno dopoludnie, jedno presso, dve pivá a skvelú žranicu v Indickej reštaurácii.

1. Bernolákova ulica – Socializmus s nádychom panónskeho Miami

Začíname na Bernolákovej ulici. Tu končí (alebo začína) Aupark. Rozľahlé betónové bulváre, obchody ako vystrihnuté z 80-tych rokov, Hotel Slovakia, Dom odborov, socialistická symetria a sem-tam hypermoderný steakhouse či kaviareň. 

Kto to nepozná, povie si – nuda. Ale v skutočnosti je to srdce žilinského každodenného života. Tu sa kupuje, tu sa vybavuje, tu sa postáva pri bankomate. A všetok kolorit hyzdí niekoľko neupravených drevených stánkov s akože drevenicou, na ktorej je nálepka ExpressWC. 

Musíme však potvrdiť, že v miestnej pekárni vedia, čo je to dobrý makovník. A to už sa presúvame cez úzke uličky a malé trhy na Mariánske námestie.

2. Mariánske námestie – Staré mesto ako z rozprávky

Kto sem príde, ten pochopí, že Žilina má srdce. Mariánske námestie je jednoznačný žilinský highlight. Kto sem príde, ten pochopí, že Žilina má srdce.

Štvorcové námestie je uzavreté meštianskymi domami s arkádami, ktorému tróni Kapucínsky kláštor. Nechýbala ani studňa so zavesenými zámkami. Každý dom tu má určite svoj príbeh, každý kameň svoje miesto. V strede Mariánsky stĺp, okolo kaviarne, remeselné obchody, ľudia, hudba, vôňa kávy a výpary z kuchýň.

Nedalo sa inak, dali sme si pivo a vkĺzli do Burianovej medzierky. A tá náš priviedla až na tretie centrum: Hlinkovo námestie, v ktorom veľmi dávno tieklo koryto Váhu.

Fikcia alebo realita? Traduje sa, že Mariánske námestie kedysi slúžilo ako kolobežkový okruh pre richtára počas daňových kontrol. Alebo sme to si to len zle preložili z maďarského sprievodcu?

3. Hlinkovo námestie – Symetria, cirkev a stánok s párkami

Hlinkovo námestie je monumentálne. Obkolesené vysokými budovami, s veľkou fontánou, kostolom Najsvätejšej Trojice a hlavne – Burianovou vežou.

Burianova veža je ako Žilinčan, čo sa nechce fotiť – stojí, mlčí, ale je neprehliadnuteľná. Je to renesančná zvonica z 16. storočia, najstaršia veža mesta a kedysi dominanta širokého okolia. Dá sa do nej vojsť, vyšplhať sa (ak človek nemá kolobežku a kĺby seniora) a rozhliadnuť sa po meste.

Vedľa veže je Farský kostol. Je jednoduchý, ale má atmosféru. A okolo veže nájdete to najlepšie: Burianove medzierky – úzke kamenné uličky, ktoré prepájajú jednotlivé časti námestia a zároveň vás prenesú do čias, keď boli ploty z kameňa a súkromie z dreva. 

Čo ešte sme stihli?

Park SNP (Bôrik)

Oáza ticha nad mestom. Pamätník padlým v SNP, lavičky, zeleň, rodiny, bežci, staré dámy so psíkmi, zopár zaľúbencov a my dvaja, kolobežky opreté o strom a hlavy v oblakoch. Ak si chcete oddýchnuť od dlažby, betónu a histórie – choďte sem. Naozaj.

Žilinská synagóga

Funkcionalistická krása, dnes galéria. Práve prebiehala výstava súčasného umenia. Silné, zvláštne, zaujímavé.

Národná ulica

Malá, ale kľúčová – obchodíky, second-handy, galérie, ľudová jedáleň, Bernard, kníhkupectvá a miesto, kde vás možno zastaví študent s petíciou alebo pouličný hudobník s gitarou, čo má len jednu strunu.

Potom už len železničná stanica. Ale aj tá má svoje špecifikum. 

Všimol som si to už pred veľa rokmi a platí to dodnes. Nástupištia k prichádzajúcim vlakom tu zásadne oznamujú iba tri minúty pred odchodom. Pripraviť sa, pozor, štart. A tak sa vám často stane, že sa v podchode pretĺkate v davoch vystupujúcich i utekajúcich na vlak, medzi kuframi, batohmi, kočíkmi, deťmi… Najviac si to užijú starenky s ťažkými taškami a prirodzene my s bicyklami.

Čo netreba v Žiline obísť?

• Mariánske námestie – cez deň aj večer, vždy má čaro.
• Burianovu vežu a medzierky – historická duša mesta.
• Farský kostol + Hlinkovo námestie – formálna tvár Žiliny.
• Park SNP – miesto pre pauzu, reflexiu a keksík.
• Hrad Budatín - ktorý sme navštívili včera,
• Synagógu – netradičné, vizuálne silné, vždy trochu mimo hlavný prúd.,
• a samozrejme – ak bicyklujete - cyklotrasu a pumptrack pod mostom, lebo aj história potrebuje kontrast.

Cyklomagistrála Žilina Rekapitulácia

Tretí výlet bol krátky, ale zato plný mestských zážitkov. Trasa: VN Žilina – Budatín – pumptrack – centrum Žiliny a pamiatky

• Počet kilometrov: asi 10, ale pocity ako po 50.
• Počet kolízií s dlažbou: 3.
• Napomenutia od železničiarov: 2
• Pekné baby: veľa
• Počet miest, kde sme si povedali „sem sa vrátim“: minimálne 3.
• Skvelé jedlo: Indická reštaurácia Makalu

Príspevok Kostkovic Žilina: Divoký pumptrack, cyklomagistrála Žilina mesto a jeho tri centrá zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

"Keď nevieš po ránu kam ísť – choď tam, kde je káva. A ak je po ceste kaštieľ, ešte lepšie." Tento výlet mal byť pohodový, nejaké kaštiele, krásna cyklotrasa, vietor do chrbta a po dobrom súste vlakom naspäť. Kolobežkou do Bytče po Vážskej cyklomagistrále ponad Hričov. Povedali sme si – žiadne kopce, len kultúra, káva a kolobežkový relax.

A ako to dopadlo? 

Začiatok trasy bol ako scéna z videohry – viadukty, podjazdy, mosty, kruháče a cestičky, ktoré začínajú aj končia pod diaľničným múrom alebo železničným prejazdom. Navigácia nám hlásila: „Odbočte vľavo a skočte do strže.“

Dopravný labyrint Žiliny 

Ako kolobežková odysea. Preplietli sme sa popod stanicu cez nástupištia. Developerským chaosom v štýle trikrát zablúdiť, raz trafiť, sme sa akosi premotali cez obmedzenia, zákazy a príkazy okolo MŠK Žilina a Treska baru. Dva podchody a nadchod, most a podchod až na cyklotrasu, ktorá bola prirodzene kvôli prestavbe uzavretá. 

Temer Kafkovský príbeh. Obchádzka, naspäť, druhý pokus, most a ďalší podchod. Excelentné grafiti. Cesta von a ďalšia bariéra. Železničná trať vo výstavbe. Ďalší podchod, nový čistučký, prázdny. Nikde ani nohy. Ani sa nečudujeme. Kto by sem trafil. Vyjdeme von na druhej strane. Toho prenášania kolobežiek už máme fakt plné zuby.

Konečne vidíme bránu a park Budatínskeho hradu. Chyba lávky. Vchod pre zamestnancov. Značenie žiadne. Otočka. Hybaj naspäť. Prešli sme o dve ulice ďalej a konečne vchádzame do parku Budatínskeho hradu. Ak sem pôjdete, zoberte si radšej taxi. 

Budatín: Káva a park, ktorý si zapamätáš

Po pár kilometroch (a viacerých zakopnutiach o obrubníky) sme dorazili k Budatínskemu hradu, ktorý stál za to. Aj keď sme tentokrát dnu nešli (plán dobyť Bytču bol neúprosný), obzreli sme si unikátnu zbierku drotárskych artefaktov. Veď kde inde si pozrieť medeného kohúta na vešiaku, ak nie v Budatíne? Nazreli sme aj do kaplnky a vypili v Bastione skvelé presso so štrúdľou.

Pekelný dvaapolkilometer

Z Budatína sme sa optimisticky napojili na obchádzkovú cyklistickú trasu cez Považský Chlmec. Ak vám niekto povie, že južná trasa nie je dosť využívaná, je to kvôli tomuto úseku. Cez dedinu, kde na pol trase neboli ani chodníky, nás niekoľkokrát míňali kamióny v takej blízkosti, že by som sem rodinu s deťmi ani náhodou nevpustil. 

Konča dediny začala konečne oddelená cyklotrasa, ale aká. Taká slovenská, národná a žiadna iná. Tristo metrov, rozbitý asfalt, tristo metrov cesta., tristo metrov šotolina a rozbitý asfalt, ďalších 300 metrov cesta, slepý poľný chodník, akási kaplnka... Stratili sme nervy a vybehli radšej znovu na cestu. Opäť tirák. Opäť nám s úsmevom oškvrčal lýtka. Bavil sa, aj nám zamával.

Takto to išlo až do Divinky, kde sme radšej odbočili ku krásnemu ale polorozpadnutému kaštieľu v Divinke. Dnes je opustený, ale stále pôsobivý. Postavený niekedy v 18. storočí, dnes už čaká na lepšie časy (alebo developera). Miestni tvrdia, že ho kedysi navštívila aj samotná cisárovná Sisi. Vzhľadom na stav budovy si skôr myslíme, že tam komsomolci urobili sklady a maštale.

Hričovská priehrada

Je jedna z menších ale strategických častí Vážskej kaskády. Postavili ju v roku 1957 ako prvú zo série Vážskej kaskády. Dodnes nonstop beží a produkuje elektrinu.

Cyklotrasa jej severnou stranou bola ozajstný adrenalín. Pokiaľ sem neprídu nejaké eurofondy, neverím, že si túto trasu ešte niekedy zopakujem. Na jej konci pri priehradnom telese Hričovskej priehrady nás čakal symbolický kríž.

Mimochodom, vedeli ste že Váh je najdlhšia slovenská rieka (403 km) a vďaka systému kaskád je aj energeticky najvyužívanejšia? Je na nej 22 vodných elektrární!

Cyklotrasa Hričov Kotešová

Aká to premena. Znovu v Európe. Ak okolo priehrady boli pekelné podmienky, tu nastal naopak úplný raj. Cyklotrasa z EU fondov medzi kanálom a starým tokom Váhu od Hričovskej priehrady po Kotešovú bola najpríjemnejším prekvapením našej trojdennej kolobežkovej odysey. A ak sa sem niekedy vrátime, tak najmä. kvôli tomuto úseku.

Dokonalý asfalt, po ktorom sa kolobežky kĺžu samé, ticho a pokoj osamelého miesta. Odbočili sme k rybníku, kde som si romanticky pomyslel: “Tu by som chcel mať chatu.” Ale to si povie kadekto.

Ak kaštieľ v Divinke bol vybývaný, kaštieľ v Kotešovej bol solídne zrekonštruovaný. Elegantná budova, udržiavaný park, kedysi patril šľachtickému rodu. Dnes ho ktosi súkromne zrekonštruoval. Síce nie je prístupný verejnosti ale aspoň ho niekto zachránil.

Dnu sme sa nedostali. Ani v krčme naproti sme sa nenajedli. Otvárali až po druhej. Zachránili to kartóny miestnych štamgastov pred COOP obchodom, kde sme sfúkli plechovicu Krušovíc za pekných 49 centov.

Židovský cintorín

Poslednou zastávkou na jazde kolobežkou do Bytče popri Váhu (aspoň sme si mysleli) bol opustený židovský cintorín. Zachovalý a dôstojný. Pripomína silnú komunitu, ktorá tu žila pred druhou svetovou vojnou. Okrem náhrobkov sme našli aj pamätnú tabuľu obetiam holokaustu. Krátka pauza na ticho.

Možno tu stojí ako memento, práve vedľa rodiska človeka, ktorý bol za deportácie židovského obyvateľstva a viac ako 42 000 obetí upálených v Oswienčime najviac zodpovedný.

Bytča

Mesto, kde história nie je len kulisa. Vchádzame po hrádzi do Bytče, cieľa našej dnešnej výpravy. Centrum je pekné, kompaktné, upravené a prekvapivo živé. Zrekonštruované meštianske domy ukrývajú kaviarne, pekárne i cykloobchod, v ktorom si hneď dofukujem kolesá a kupujem zvonček. Prešli sme všetko – pomaly, s rešpektom aj unavenými kolenami. 

A potom - konečne poriadny teplý obed a studené pivo. Obsluha nám ponúkla chutného moravského vrabca za dobré peniaze. Nesnažila sa nám predať národné bryndzové halušky za skvelých 18 eur – čo po skúsenostiach z Malej Fatry berieme ako dôkaz bytčianskej pohostinnosti a autenticity.

Dominantou mesta je renesančný kaštieľ, ktorý dal postaviť Juraj Turzo v 17. storočí. Je to jedna z najvýznamnejších renesančných pamiatok na Slovensku. A čo viac – v jeho Sobášnom paláci sa kedysi konali svadby najvyššej šľachty, ktoré trvali aj niekoľko dní. Dnes sa tu robia svadby, výstavy a sem-tam aj koncert.

Viete o tom, že Bytčiansky sobášny palác je jeden z mála zachovaných renesančných svadobných palácov v strednej Európe vôbec?

Popod Váh, ponad Váh

Málilo sa nám, tak sme sa vybrali na hranice Bytče a cez nejaké pole s repkou sme sa dostali k tunelu pod Váhom. V železničnom tuneli som už bicykloval, ale v tuneli pod riekou ešte nie. Tak sme sa dostali na sľubný koniec alebo začiatok.

Práve tu sa totiž buduje ďalší úsek cyklotrasy z Považskej Bystrice, ktorý si určite budúci rok prejdeme. Naspäť štýlovo po lanovom moste. 

Naspäť vlakom: S kolobežkou a otázkami

Je už Kostka kolobežka bicykel a bude treba platiť? Cestu naspäť sme si už zjednodušili – vlak z Bytče do Žiliny. Na kraji mesta zisťujeme, že jeden vlak nám práve odišiel a ďalší príde o hodinu. Na stanicu je to údajne kúsok. Slovo dalo slovo a už nám u Záhradkárov točili orosenú desinu. Dali sme sa do čulej debaty s kočkou na vozíku, ktorá v rámci paraolympiád tríme v ruke luk a šíp. Zmeškali sme jeden vlak a skoro by sme zmeškali aj ten druhý.

Nie. Za desať minút na stanicu rozhodne ani na kolobežkách neprídeš. Ani sme nestihli zložiť kolobežky a vlak už brzdil v stanici. Lístky online a už sme len z okna pozorovali, kade sme celý deň polietali. Nakoniec propagačná jazda námestím Andreja Hlinku a gauč.

—---------------------

Kolobežkou do Bytče: rekapitulácia

Trasa: Žilina – Hrad Budatín – Bastion – Hričovská priehrada – Divinka – Kotešová – Bytča – vlakom späť.

Tento výlet kolobežkou do Bytče bol ako z Kafkovho románu: prechod mestom, kde každých 300 metrov prebieha nejaká stavba – diaľnica, železnica, tunel, alebo aspoň čosi rozbité. Skutočne pekelná časť je prechod k Hričovskej priehrade. Ak bicyklujete s deťmi, radšej sa tomuto úseku vyhnite. Do Bytče sa budúci rok vrátime. Hneď ako dokončia rozostavaný cyklo úsek Považská Bystrica - Bytča.

• Dĺžka aj s odbočkami a zachádzkami: cca 35 km
• Kultúrna nálož: 4 kaštiele, 1 cintorín, 1 espresso, 3 pivá
• Vzdelanie: výrazne rozšírené
• Počet náhodných kolobežkových závodov s deťmi: 2
• Počet obdivných pohľadov na naše kolobežky: 27
• Počet preklínaní Hričova: 5
• Počet stratených okuliarov: 1

Príspevok Kostkovic Žilina: kolobežkou do Bytče cez Hričov a Bastion zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na kolobežke sa človek cíti slobodne. Aspoň do momentu, kým mu nedôjde dych a nepochopí, že v Strečne si pivo nekúpi. Prichádzame do Žiliny ranným Považanom. Nezaháľame. V penzióne pri stanici skladáme na recepcii bágle a vyrážame. Cieľ? Starhrad a Strečno cez VN Žilina kolobežkou. Objaviť, čo všetko sa skrýva za Vodným dielom Žilina, ktorého dokončeniu som bol v roku 1998 sám svedkom.

VN Žilina

Voda, vtáky a vietor v protismere. Vodné dielo Žilina je technická lahôdka. Ako jediná priehrada na Váhu má plne ekologickú vodnú elektráreň so štyrmi Kaplanovými turbínami. Produkuje čistú energiu a pritom stále dovoľuje rybám plávať hore Váhom – majú tam rybí prechod, čo je vlastne niečo ako výťah pre kapre. Po bokoch z EU fondov vybudovali luxusné asfaltové cyklotrasy, ideálne pre bicykle, korčule, kolobežky… aj pre nás.

Na severnej hrádzi nás vítal vietor. Nie spredu, nie zozadu – klasicky zboku, aby to bolelo všade. Prechádzame okolo Kie až do Varína, kde by mala byť odbočka na nový Žilinský cyklohighlight: 26 km cyklotrasu do Terchovej. Ešte sme sa priehrady nenabažili, tak výhľady stoja za to: zrkadlová hladina, vodné vtáctvo, horské panorámy. Proste National Geographic pre slovenských dôchodcov.

Nezbudská lúčka

Kvetinky a nostalgické prestávky s fotením. Z VN sme sa odpichli smerom na Varín a zastavili sme sa až v krčme za stanicou v Nezábudskej lúčke. Martiner za 1,40€ je pre Bratislaváka rozhodne jeden z dôvodov na stopku. Na chvíľu si tu oddýchla nielen naša duša, ale aj sedacie svalstvo.

Potom už nás čakala Nezbudská lúčka – miesto, kde sa vraj chodili bozkávať prvé lásky. Asi sme prišli mimo sezónu, lebo jediné čo sme tu okrem kvetov, kliešťov, váhu a nekonečnej lúky objavili, boli parkovacie tabule so spoplatnením na každom kilometri.

Starhrad (Starý hrad)

Výšľap do histórie s trochou potu. Až za ohybom Váhu prišla prvá tlačenica. Starhrad. Oficiálne Starý hrad, ale žiadny z nás ho predtým nevidel, takže pre nás to bol nový objav.

Hrad sa prvýkrát spomína v roku 1321, keď ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky. Postavili ho ako strážny hrad nad Váhom – aby každý, kto išiel z juhu na sever alebo opačne, musel slušne zaklopať a zaplatiť clo. V 17. storočí ho však nahradil modernejší Strečniansky hrad a Starhrad postupne upadol – dnes z neho ostali len ruiny, ale aké! S výhľadom, ktorý stojí za každú kvapku potu.

Dychčiac a opierajúc sa o kolobežky sme našu výpravu prirovnali k výstupu na Monte Zoncolan – s tým rozdielom, že tu sa nikto nehral na hrdinu a kolobežku tlačili všetci: kávopiči aj makači.

Traduje sa, že kedysi tu hľadali poklad templárskych rytierov. Našli sme len kôpku hrdzavých konzerv. Niektorí nadšenci tvrdia, že pod Starhradom sa nachádzajú tajné pivnice spojené s jaskynným systémom. My sme okrem prázdnej fľaše borovičky a verejnej pokladničky nič nenašli. Poctivo sme vyniesli po kameni a prispeli pár eurami (keď už našej ministerke ne kultúry obnova hradu za to nestojí)

Johny sa kasal, ako to dá kolobežkou dole z hradu. Potom akosi vymäkol. Ale chápem ho. Jeho vrodená skromnosť mu nedovolila, aby ma predbehol a bol lepší ako ja. Z výšky sme sa spustili naspäť k Váhu a zamierili do Strečna.

Hrad Strečno

Tam už nás vítal majestátny Strečniansky hrad, ktorý poctivo zrekonštruovali. Pôsobil na nás ako Slovenský Disneyland pre milovníkov histórie. Pôvodne slúžil ako vojenská a obchodná stráž. V 17. storočí tu vládla Žofia Bosniaková, známa ako „svätica zo Strečna“. Jej zachované telo vystavovali v kaplnke až do roku 2009, keď ho nejaký šialenec podpálil. Dnes je v podobe repliky v kaplnke zasa – na pamiatku.

V hrade a múzeu sú expozície zbroje, dobových zbraní a histórie okolitého kraja. My sme si hlavne užívali výhľad na Váh, ktorý tam dole meandruje ako had. Pre krátkosť času sme prehliadku hradu vynechali. Spustili sme sa radšej na Paseky.

Tip: Najkrajšie fotky hradu Strečno urobíte práve z Nezbudskej lúčky.

Archeopark Paseky

Zjazd z hradu na Paseky je pre kolobežkára nirvána. Archeopark síce nie je tak známy, ale určite stojí za krátku zachádzku. Je to replika slovanského osídlenia z 9. storočia, kde môžete vidieť, ako sa kedysi žilo. Bez elektriny, bez mobilov a bez bicyklov a kolobežiek (tragédia). Občas tu organizujú historické festivaly, dobové bojové ukážky alebo remeselné trhy. My sme tam našli ticho, pár rekonštruovaných dreveníc, vodu do fľaše a krátku úľavu pre naše unavené kolená.

Strečno

V Strečne ťa nechajú zomrieť hladom. Popri niekoľko rokov zatvorených pltiach (údajne málo vody) sa vraciame na Vážsku cyklomagistrálu. Máme veľký sen. V Strečne sa chceme dobre najesť. Prejdeme polku cyklotrasy, nádherné kvetinové záhony, záhradky, vodné tône a... ani jeden bufet. V panike schádzame do dediny. Prvá Pizzeria zatvorená, posielajú nás kamsi do centra na zmrzlinu.

Druhá pizzeria až na konci dediny. Terasa je síce otvorená ale nikde ani duše. Žije vôbec v Strečne niekto? Opúšťame prázdnu terasu, Hneď vedľa vidíme ďalšiu tabuľku Śariš. Ale pizzeria Sofia už má svoje dni evidentne zrátané.

V hladovej panike a s akútnym nedostatkom piva volíme návrat na cyklotrasu. Vidíme slnečníky. "Hurá." Dokonca je tam aj nejaká pani.

“Dnes fučí, mám zatvorené. Ale skúste zajtra alebo na Mojšovej lúčke.” hovorí nám s úsmevom a my rýchlo opúšťame Strečno.

Návrat do Žiliny

Naspäť do Žiliny sme sa vracali okolo južnej strany vodného diela. Bol tu pokoj, pre nás až priveľký: "Kráľovstvo za pivo, pizzu alebo aspoň klobásu." Konečne nám prial vietor od chrbta – alebo sa nám to len zdalo po tých 30 kilometroch. Míňame chatové osady, malé súkromné plážičky ale naplniť bruchá sa nám podarilo fakt až na terase Mojšovej Lúčky.

Kto by si pomyslel, že keď si dvaja seniori kúpia kondičné kolobežky, skončí to výpravou ako z dokumentu National Geographic? Niežeby sme objavovali Moravskú Amazóniu – ale povedzme si úprimne, kto raz prežil výšľap na Starhrad s kolobežkou a s prázdnou termoskou v batohu, už ho nič nerozhádže.

Naše telá kričia gauč, ale my odpovedáme cyklotrasa! Pred priehradným telesom nás ešte zaujal pump track areál a potom sprcha, Veltlín a makový moravský koláč.

Strečno cez VN Žilina rekapitulácia

Trasa: Žilina – Varín – Nezbudská lúčka – Starhrad – Strečno – Archeopark Paseky – späť po južnom brehu VN Žilina

• Dĺžka: cca 32 km
• Prevýšenie: dosť na to, aby sme si to na kolobežke zapamätali
• Zážitky: 10/10
• Počet odrenín: 1
• Pocit z Martinského piva za 1,40€: jedinečný
• Počet hlaďákov: 3
• Počet nádherných výhľadov: nepočítane
• Počet sťažností na kolená: tiež

Príspevok Kostkovic Žilina: Starhrad a Strečno cez VN Žilina kolobežkou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Marec, prvé poriadne jarné dni, slnko svieti, no v lesoch je ešte mokro a blato, takže klasický horský výjazd na bajkoch sa nekoná. Kam teda vyraziť, aby to stálo za to? Nakoniec urobíme rozhodnutie – Terchová a ešte ďalej po cyklotrase, s pár odbočkami na zaujímavé miesta. Ak už asfalt, tak aspoň s krásnymi výhľadmi a kúskom histórie.

Cez Vodné dielo a Podhrbie smerom do Malej Fatry

Štartujeme poobede, v úplne pohodovom tempe. Trasa vedie cez Vodné dielo Žilina, ďalej cez Varín a Krasňanský luh. Pri Stráži odbočujeme a začína prvé šliapanie do kopca – nenápadný výšľap na Podhrbie. Nie je to síce žiadny tatranský štít, ale nohy aj tak dostávajú zabrať. Na vrchu, pri vysielači, sa otvárajú prvé poriadne výhľady – hrebeň Malej Fatry v celej svojej jarnou atmosférou presvietenej kráse.

Parťák si drží tradičný 200-metrový náskok – zjavne taktika „nech nevidím, že aj jemu je ťažko“. No na vrchole sa tak či tak stretneme. Nasleduje zjazd cez Lysicu späť na cyklotrasu a ide sa ďalej smer Terchová.

Terchová

Legendárna obec a rodisko zbojníckeho hrdinu. Jazda plynie rýchlo a ani sa nenazdáme, sme v Terchovej. Máme jasný cieľ – pozrieť si rodisko Juraja Jánošíka a zastaviť sa pri zvoničke u Marunov.

Cestou do osady Šípková stretávame „známych“ – Chata Ilčík, Uhorčík, Rajnoha... (nie, nejde o lokálnych obyvateľov, ale o penzióny pomenované po Jánošíkovej družine). Osada u Jánošov, miesto, kde sa narodil Juraj Jánošík, leží vo výške 740 m n. m. Vedie sem asfaltka, ktorá síce nie je extrémna, ale jej strmšie úseky dávajú zabrať. A opäť – parťák 200 metrov predo mnou. Len nech si myslí, že nevidím, ako si občas vydýchne!

Na vrchole nás čaká symbolický Jánošíkov dom, pretože pôvodná drevenica, kde sa zbojnícky hrdina narodil, už nestojí. Dovnútra sa tentokrát nedostaneme, je zatvorené, ale počas sezóny tu býva aj občerstvenie. Okolité dreveničky a výhľady na kopce dávajú tomuto miestu úžasnú atmosféru.

Zvonička u Marunov

Po krátkej pauze sa púšťame dole a následne opäť hore – tentoraz k zvoničke u Marunov. Táto malebná drevená stavba sa nachádza na okraji lúky Marunovci, pod sedlom Kováčka. Zvoničky tohto typu boli kedysi dôležitou súčasťou horských osád – zvonili pri búrkach, požiaroch alebo na znak smútočných udalostí.

Aj keď my dnes zvoniť nemusíme, výhľady z tohto miesta na hrebeň Malej Fatry by si rozhodne zaslúžili aspoň malé cinknutie na počesť krásnej trasy.

No a po výšľapoch je čas na zaslúženú odmenu – krčmička u Kyčerana, kde si dávame pivko. Terasa síce ešte nie je otvorená, ale aj tak chutí po náročnom výšľape ako nektár bohov.

Cesta späť cez Strečno a Bôrek

Na ceste späť neodoláme ešte zastávke na vrchu Bôrek, kde sa nachádza krížová cesta. Miesto je tiché, pokojné, a keďže slnko práve zapadá, chvíľku sa zastavíme, pomodlíme a vychutnáme si ten pokojný moment pred návratom do civilizácie.

Zostáva posledný úsek – popri Vodnom diele Žilina až späť domov. Bez toho, aby sme si to uvedomili, máme za sebou 80 km s prevýšením okolo 900 metrov.

Skvelý MTB štart do cyklosezóny

Prvý jarný MTB výjazd vyšiel na jednotku. Výborné počasie, krásne výhľady, kúsky histórie a poctivé kopce, ktoré preverili nohy hneď na začiatku sezóny. Nabudúce potiahneme až k vodnej nádrži Nová Bystrica – ale o tom zas inokedy.

Príspevok Terchová a ešte ďalej – prvá jarná MTB cyklojazda v Malej Fatre zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jeseň. Obdobie, kedy sa striedajú snáď všetky ročné obdobia. Vie byť krásne a slnečno, ale tiež veterno, kedy ranný prízemný mráz štípe až do morku kostí. Je to tiež obdobie, kedy si rád uvaríš šálku obľúbeného bylinkového čaju, vezmeš do ruky knihu a zakutreš sa pod teplú deku na gauč. V prípade, že prší. Ak však svieti slnko, využiješ hrejivé slnečné lúče a hor sa za maliarmi na horské lúky a stráne. Užiješ si jesennú náladu z rozhľadne v okolí Žiliny.

Rozhľadne Žilinského kraja

Príroda neviditeľným štetcom sfarbila už lístie na stromoch od žltej, cez oranžovú, až po žiarivo červenú. Všetko navôkol v hore tak akosi stíchne a tebe sa už nechce štverať na vysoké bralá. V tom prípade sú ideálnym spoločníkom do jesenných dní práve rozhľadne. I nás niektoré opäť prísľubom krásnych výhľadov zlákali.

Rozhľadňa Svederník

Ako prvú by som spomenula rozhľadňu Svederník na Svederníckom vrchu. Tu nás kroky zaviedli ešte v septembri. Parkujeme pri Kultúrnom dome v obci. Trasa chodníka k rozhľadni má 1,7 km a prevýšenie je cca. 220 metrov. Rozhľadňa v tvare kríža je vybudovaná z dreva a má výšku 10 metrov. Vedie sem nenáročná trasa, pozvoľné stúpanie, ktoré zvládnu hravo aj deti. Ponúka sa nám nádherný výhľad do údolia Váhu, na Javorníky, Súľovské vrchy, vodnú nádrž Hričov, Malú či Veľkú Fatru.

Zo zaujímavostí Svederníka ešte spomeňme, že sa tu narodilo niekoľko významných osobností. Cestou na rozhľadňu budete prechádzať okolo rodného domu významných slovenských výtvarníkov - bratov Vincenta a Ferdinanda Hložníka. Taktiež ďalej okolo dreveničky, ktorá bola rodným domom latinského básnika 18. storočia Adama Vanocha.

V októbri nás zlákali ďalšie tri rozhľadne v okolí Žiliny – rozhľadňa Tábor, rozhľadňa na Kamenitom a Zarúbaná Kýčera. Ale pekne poporiadku.  

Rozhľadňa Tábor

K rozhľadni Tábor sme si vybrali trasu z Kysuckého Nového Mesta po modrej turistickej značke. Ďalšie možnosti výstupu na vrch Tábor sú zo susednej Nesluše po zelenej značke alebo sa sem dostanete aj chodníkom z Ochodnice.

Rozhľadňa je celodrevená z jedľového dreva, má štyri podlažia a výšku 14 metrov. Nájdete tu i dva zastrešené prístrešky, ktoré po výstupe iste oceníte. Okrem turistickej kruhovej vyhliadky na dolné Kysuce a Malú Fatru slúži rozhľadňa aj pre lesníkov na protipožiarne hliadky a monitorovanie lesa. Tesne pod rozhľadňou je šiesty informačný panel náučného chodníka Škorčie.

Dozvedeli sme sa, že náučný chodník vedie čiastočne súbežne s trasou krížovej cesty zo severného okraja Kysuckého Nového Mesta na vrch Tábor. Takže ďalšie z možností výletov sú či už po náučnom chodníku alebo krížovej ceste. Určite odporúčame ako ďalší tip na príjemnú jesennú prechádzku. Z Kysuckého Nového Mesta k rozhľadni po modrej je to 3,2 km a prevýšenie zvládnete nastúpať do hodinky a pol.

Už spomínanú Svedernícku rozhľadňu naprojektoval pán Mikovčák. Má na svedomí aj ďalšie z rôznych rozhľadní, napríklad sa podieľal aj na rozhľadni na Kamenitom, kde viedli naše kroky z Dlhej nad Kysucou.

Rozhľadňa Kamenité

Rozhľadňa na vrchu Kamenité je najstaršia vyhliadka v Javorníkoch, dokonca na celých Kysuciach. Zub času sa však už na nej podpísal a tak na ňu radšej nevystupujeme. Nie je vysoká, nachádza sa vo výške len 3 metre nad terénom a tak si výhľady na Javorníky, Moravsko-sliezske Beskydy, Turzovskú vrchovinu, Kysucké Beskydy a tiež na Krivánsku časť Malej Fatry vychutnávame i z pohodlia kopca.

Z Dlhej nad Kysucou nám prechádzka po žltej značke trvala niečo okolo hodiny a štvrť. Viete sa tu tiež dostať z Turzovky, taktiež po žltej značke. Prevýšenie z oboch miest je okolo 290 metrov. V zime tu vedú bežkárske trate. Vďaka dobrej dostupnosti sa na ňu organizujú i trojkráľové výstupy a v čase vianočných sviatkov je možné nájsť údajne v rozhľadni i ozdobený vianočný stromček. Túto info však nemáme overenú, keďže sme tu v zime ešte neboli.

Rozhľadňa Zarúbaná Kýčera

Nuž a takto na jeseň nás zlákala ešte jedna rozhľadňa, a síce rozhľadňa na vrchu Zarúbaná Kýčera, ktorá sa vypína nad obcou Veľké Rovné. Je škoda, že o túto rozhľadňu nebolo dobre postarané, je tiež celodrevená a technický stav už neumožňuje na ňu vystúpiť a pokochať sa pohľadmi zhora.

I tu sa treba zamyslieť, že rozhľadne síce vyrástli ako huby po daždi, avšak na údržbu už peniaze neostali. Ktovie, kde sa stala chyba. Nenecháme si tým pokaziť náladu a prechádzku jesennou prírodou si užijeme. Pri rozhľadni sa nachádza krytý prístrešok, kde si viete po výstupe oddýchnuť.

K rozhľadni je to od kaplnky pol hodinka, takže naozaj nenáročný výlet. Zo zaujímavostí ešte spomeňme, že Veľké Rovné bolo v minulosti centrom drotárstva na Slovensku.

Na rozhľadňu vedie náučný chodník, ktorý sa venuje i tomuto významnému historickému remeslu. Ak už nič iné, aspoň sa z náučných panelov niečo nové dozviete. Avšak len rozhľadňa by nemala byť cieľom. Užite si prechádzku jesennou prírodou a kochajte sa pohľadmi na Malú Fatru, Strážovské vrchy, Súľovské skaly, Biele Karpaty, Beskydy, Roháče či Babiu horu už po ceste hore a potom cestou dole.

Jesenné špacírky po horách

Rozhľadne v okolí Žiliny na jeseň potešia. A ak budete mať šťastie možno nájdete aj nejaký ten dubáčik, či pravý biely hríb ideálny do vianočnej kapustnice.

Tak čo? Nalákali sme vás? Neseďte doma. Choďte, objavujte okolie a pre istotu si pribaľte do ruksaku aj roľničku, či píšťalku na medvede. 

Príspevok Jesenné nálady: rozhľadne v okolí Žiliny zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.