Spišská Nová Ves a jej okolie ponúkajú množstvo krás historických, kultúrnych a prírodných, ktoré stoja za návštevu. Tu je zoznam najzaujímavejších miest a atrakcií, ktoré by ste mali vidieť na výlete v tomto regióne.

Námestie v Spišskej Novej Vsi

Námestie v Spišskej Novej Vsi je jedným námestím z najväčších podlhovastých v strednej Európe. Obklopené je krásnymi historickými budovami, v centre ktorého sa nachádza neogotický farský kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý sa pýši najvyššou kostolnou vežou na Slovensku (87 metrov), so zvonicou, z ktorej je nádherný výhľad na mesto a okolie.

Slovenský raj – Národný park

Slovenský raj je jedným z najkrajších národných parkov na Slovensku. Ak ich zvládnete, očaria vás tajomné tiesňavy, rokliny, vodopády a dobrodružné turistické chodníky s rebríkmi a lávkami. Medzi najpopulárnejšie miesta patria rokliny Suchá Belá, Prielom Hornádu, Veľký Sokol či Kláštorná roklina.

Čaká vás adrenalín. Reťaze, stúpačky i nekonečné drevené a kovové rebríky. Dobrodružné turistické trasy, malebné výhľady, vodopády, lesy a rokliny. Suchú Belú považujú turisti za najkrajšiu roklinu Slovenského raja. Avšak prechody roklín vyžadujú nielen kondičnú prípravu ale aj kvalitné vybavenie.

Tomášovský výhľad

Extra sme vypichli Tonášovský výhľad. Tento ikonický skalný útes v Slovenskom raji ponúka jeden z najkrajších výhľadov v regióne. Nachádza sa vo výške približne 680 m nm a budete sa kochať výhľadmi na Prielom Hornádu, Slovenský raj, Vysoké Tatry i okolitú krajinu.

Veľa muziky za málo úsilia. Výstup na Tomášovský výhľad sa považuje za veľmi nenáročnú turistiku. :-)

Levoča

Historické mesto Levoča, ktoré je vzdialené len niekoľko kilometrov od Spišskej Novej Vsi, je známe svojimi zachovalými stredovekými pamiatkami. Najväčším lákadlom je Chrám svätého Jakuba, v ktorom sa nachádza najvyšší drevený gotický oltár na svete od Majstra Pavla z Levoče.

Očarí najmä námestie, renesančná radnica, mestské hradby a klietka hanby.

Spišský hrad a Spišská kapitula

Jeden z najväčších hradných komplexov v Európe a symbol Spiša, Spišský hrad, je zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Hrad ponúka viacero historických expozícií a nádherné výhľady na okolitú krajinu.

Pod samotným hradom nájdete jeden z najrozsiahlejších hradných komplexov na Slovensku. Neďaleko je Spišská kapitula: cirkevné mestečko, ktoré je ešte stále sídlom spišského biskupa i centrom Spišskej diecézy. 

Dobšinská ľadová jaskyňa

Nachádza sa v Národnom parku Slovenský raj a patrí medzi najväčšie a najstaršie ľadové jaskyne v Európe. Jaskyňu zapísali v UNESCO. Verejnosti je dostupná počas letnej sezóny. Viete, že tu trénoval aj Ondrej Nepela?

Hoci ľadová výzdoba jaskyne z roka na rok mizne, jej ohromujúce ľadové formácie, zamrznuté vodopády a obrovské ľadové stĺpy stoja za obdiv.

Markušovský kaštieľ

Tento nádherný barokový kaštieľ sa nachádza v obci Markušovce neďaleko Spišskej Novej Vsi. Kaštieľ bol postavený v 18. storočí. Dnes slúži kaštieľ ako múzeum. Môžete si tu prezrieť historický nábytok, umelecké diela a zaujímavú expozíciu hudobných nástrojov v Letnom pavilóne Dardanely.

ZOO Spišská Nová Ves

Vedeli ste, že Spišská Nová Ves má aj zoologickú záhradu? A nie ledajakú. Najväčšia zoologická záhrada na Slovensku čo do rozlohy. Ponúka pohľad na rôzne druhy zvierat, vrátane exotických. Dobre urobíte, ak tam pôjdete s deťmi. Objavia rozmanité druhy zvierat, tiež veľké výbehy a užijú si aj detské ihriská.

Hrabušice – Podlesok

Podlesok je vstupnou bránou do Slovenského raja a jedným z hlavných nástupných bodov na turistické chodníky v okolí. Je ideálnym miestom na začatie túry do roklín, ako napríklad Suchá Belá, Piecky alebo Veľký Sokol.

V blízkej dedine sa nachádzajú kempingy i reštaurácie. Väčšina z nich však funguje iba v sezóne.

Zopár rád pri návšteve Spiša

• Najlepšie obdobie na návštevu Spišskej Novej Vsi a okolia je od jari do jesene. Vtedy nájdete všetky turistické trasy a pamiatky otvorené. V zime môžete využiť zimné športy v blízkych lyžiarskych strediskách.
• Na túry v Slovenskom raji si zoberte kvalitnú turistickú obuv. Najmä ak plánujete rokliny s rebríkmi.
• Spišská Nová Ves aj okolie ľahko dopravne obslúžite vlakmi. Je ideálnym východiskovým bodom na výlety do Slovenského raja a širšieho okolia.

Región Spišskej Novej Vsi ponúka dobrý mix histórie, kultúry a prírody. Rozhodne sa tu oplatí vystúpiť z vlaku. Od majestátnych hradov až po prírodné divy Slovenského raja. Tento región má čo ponúknuť minimálne na predĺžený víkend.

Príspevok Stanica Spišská Nová Ves? Vystupovať. Čo zažiť v okolí Spiša? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Už je to čosi vyše roka, odkedy ZSSK vypravujú prievidzské vlaky namiesto z Hlavnej stanice, zo stanice stanice Bratislava Nové Mesto a Predmestie. Výhodou tohto presunu bolo zrýchlenie, menšie zdržania v Leopoldove ale najmä pravidelný dvojhodinový takt, ktorý umožní Bratislavčanovi výletovať a objaviť región Hornej iItry (Bojnice a Prievidza) za jediný deň.

Ak sa chystáte do Bojníc a ich okolia, čaká vás nielen nádherný hrad a romantická atmosféra kúpeľného mesta, ale aj množstvo ďalších zaujímavostí a miest, ktoré sa rozhodne oplatí navštíviť. Túto je prehľad miest, ktoré by ste určite nemali vynechať:

Bojnice a Prievidza: Čo sa oplatí vidieť

Bojnický zámok a jeho okolie

Samozrejmosťou je samotný Bojnický hrad, ktorý patrí medzi najkrajšie a najromantickejšie hrady v Európe. Hrad v Bojniciach je známy svojou rozprávkovou architektúrou, bohatými zbierkami umenia a nádhernými záhradami. Nezabudnite sa zúčastniť na prehliadke, ktorá vás prevedie jeho sálami, kaplnkou a hradnou jaskyňou. V starom hrade je fest zime.

ZOO Bojnice

Priamo pri hrade sa nachádza najstaršia zoologická záhrada na Slovensku. Je ideálnym miestom pre rodiny s deťmi, kde si môžete pozrieť množstvo zvierat z rôznych kútov sveta. Najväčším lákadlom sú pavilóny s exotickými zvieratami a veľké výbehy pre levy a medvede.

Kúpele Bojnice

Pre tých, ktorí si chcú po celodennom objavovaní oddýchnuť, sú Bojnické kúpele ideálnym miestom. Liečivé termálne pramene pomáhajú pri ochoreniach pohybového ústrojenstva a zároveň poskytujú príjemný relax. Vodoliečbu, masáže a kúpeľnú starostlivosť ponúkajú vo víkendových alebo predĺžených pobytoch. Ale na prechádzky v kúpeľnom parku žiaden kredit nepotrebujete. Ak plánujete vstupy pri ceste vlakom, radšej si ich dopredu zarezervujte.

Múzeum praveku – Prepoštská jaskyňa

Prepoštská jaskyňa sa nachádza len pár minút chôdze od Bojnického hradu a ponúka fascinujúci pohľad na život našich predkov z doby kamennej. V Múzeu praveku sveľa dozviete o pravekých ľuďoch, ktorí tu kedysi žili. Deti aj dospelí si môžu vyskúšať, ako sa vyrábali nástroje, alebo si môžu zahrať na pravých lovcov. Pre deti ako stvorené.

Vyhliadková veža Čajka

Nad Bojnickým hradom je moderná vyhliadková veža Čajka, z ktorej sa vám naskytne nádherný panoramatický výhľad na Bojnice, Prievidzu, Vtáčnik a okolité hory. Prechádzka po lávke vo veľkej výške nad zemou je nezabudnuteľným zážitkom a určite stojí za návštevu.

Turistika v okolí Bojníc

Pre tých, ktorí chcú iba trochu pešej turistiky je Bojnická kalvária ideálnym miestom na krátku prechádzku. Z vrcholu kopca sa vám naskytne krásny výhľad na Bojnice a Prievidzu. Ak máte radi pokoj a prechádzky v prírode, navštívte kúpeľný lesopark v Bojniciach. Môžete sa tu nadýchať čerstvého vzduchu bez toho, aby ste sa zadýchali.

Ak to však myslíte s turistikou vážne, objavte Boškovie laz a Prievidzskú Maguru. Tu začínajú aj Bojnické MTB singletraily. Len pozor na medvede. Na druhej strane Prievidze ponúka desiatky trás Žiarske pohorie. Sklenianske lúky, Remäta, Handlová. Ako sa tam dostať?

Jednoducho. Ide tam vlak. :-)

Múzeum bábok a betlehemov

Pre deti je zaujímavou atrakciou určite aj toto múzeum. Nájdete tu bábky a betlehemy z rôznych kútov Slovenska. Prehliadka je zábavná a poučná nielen pre deti, ale aj pre rodičov, ktorí sa radi vrátia do detských čias.

Hornonitrianske bane – Banský skanzen Cígeľ

Banský skanzen Cígeľ. Návšteva bane je vždy niečo netradičné. V iných časoch by Banský skanzen v Cígli, vzdialený len asi 15 km od Bojníc bola naša voľba číslo 1. Avšak od augusta 2024 skanzen po 21 rokoch zavreli. Je to škoda. Ponúkal pohľad na históriu ťažby na hornej Nitre a dokonca ste sa mohli zviesť aj banským vláčikom. Kus autentického zážitku z podzemia.

Kostol sv. Martina v Bojniciach

Tento kostol patrí k najstarším sakrálnym stavbám v regióne a jeho história siaha až do stredoveku. Okrem pôsobivej architektúry zaujme aj freskami a historickými náhrobnými kameňmi, ktoré dokresľujú atmosféru minulého storočia.

Chcete ísť autom ďalej?

Rajecká Lesná a Slovenský betlehem

Ak máte čas a chuť na dlhší výlet, vyberte sa do Rajeckej Lesnej (asi 40 km od Bojníc). Nájdete tu jedinečný Slovenský betlehem, ktorý je jedným z najväčších vyrezávaných betlehemov na svete. Zobrazuje nielen biblický príbeh, ale aj slovenské ľudové tradície a život v jednotlivých regiónoch Slovenska. Ochutnáte tiež prírodnú vodu Rajec, ktorá tu pramení.

Zrúcanina hradu Sivý Kameň

Asi 30 km od Bojníc, pri obci Podhradie, sa nachádza zrúcanina hradu Sivý Kameň. Je to ideálny cieľ pre rodiny s deťmi a lenivcov. Hrad ponúka nádherný výhľad na okolitú krajinu a prechádzka k nemu je nenáročná.

Bojnice a Prievidza vlakom

Bojnice a Prievidza sú skutočne jedinečné miesto. Ponúka bohatú kombináciu histórie, prírodných krás, kultúry a zábavy. Stačí vystúpiť z vlaku. Či už sa rozhodnete navštíviť Bojnický zámok, prípadne sa ponoríte do tajomstiev minulosti v Prepoštskej jaskyni, určite si s deťmi odnesiete kopec nezabudnuteľných zážitkov. A ak si nájdete čas na objavovanie blízkych turistických chodníkov a miestnych skvostov, uvidíte, že Bojnice majú oveľa viac, než to na prvý pohľad vyzerá.

Ak vyrazíte z Bratislavy Nové mesto o siedmej ráno, pred desiatou ste v Prievidzi. Posledný zmysluplný vlak vyráža z tej istej stanice v Prievidzi o 18:16 a tesne pred deviatou ste doma. :-) Dosť času na objavovanie. Výhodou rýchlika Bojnice je, že nezvykne meškať. A vy nemusíte riešiť problémy s parkovaním a autom.

Príspevok Bojnice a Prievidza vlakom: Čo zažiť, ak vystúpite na konečnej rýchlika R 749 BOJNICE zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vlakom a bicyklom do Moravské Amazonie. Je to jedinečná oblasť na Južnej Morave, iba kúsok od poslednej vlakovej stanice Kúty. Stretávajú sa tu rieky Morava a Dyje. Táto divoká a malebná oblasť sa vyznačuje rozmanitou faunou, hustými lesmi, mokraďami a ramenami riek, ktoré vytvárajú fascinujúce scenérie. Cykloturistika je tu skvelý spôsob, ako toto prírodné bohatstvo objaviť. Pritom je iba na skok zo stanice Kúty.

Sútok Moravy a Dyje

Najväčším lákadlom tejto oblasti je sútok riek Morava a Dyje, kde sa obe rieky stretávajú na trojhraničnom bode medzi Českom, Rakúskom a Slovenskom. Trasa vedie cez lužné lesy s bohatou flórou a faunou, ideálnou pre milovníkov prírody. Trasa z Kútov k sútoku je približne 10 km (jednosmerne) pri ľahkej náročnosti. ktorú zvládnu aj rodiny s deťmi. Sútok riek Moravy a Dyje nás očail, divoká príroda, pozorovanie vtákov, zvierat a pokoj na duši.

Lužní lesy v oblasti Pohansko

Pohansko, nachádzajúce sa na juhu od Břeclavi, je archeologické nálezisko a jedno z významných lokalít Veľkomoravskej ríše. Trasa vedie cez lužné lesy plné mŕtvych ramien, a ponúka pokojné prostredie s mnohými zastávkami pri historických a prírodných pamiatkach.

Z Kútov cca 15 km jednosmerne po hrádznej cyklotrase. Archeologické nálezisko Pohansko a zámok Pohansko vás očarí a objavíte krásne moravské lužné lesy. V lete pozor na komáre. Repelent odporúčame ako povinnú výbavu.

Lednicko-valtický areál

Hoci táto trasa nie je priamo v sútoku Moravy a Dyje, treba ju spomenúť. Lednicko-valtický areál je blízko a ponúka krásne cyklotrasy popri historických zámkoch, rybníkoch a záhradách. Obľúbená cyklotrasa vedie z Lednice cez zámok Valtice až k hraniciam s Rakúskom. Top pre rodiny s deťmi.

Podľa typu trasy sa z Břeclavi do Lednice – Valtice areálu dostanete do 10 km. Z Kútov je to ďalších 15 km. Na cestách sú na cyklistov zvyknutí. Zámky Lednice, Valtice a Mikulov vás nadchnú. Nádherné rybníky, záhrady a pamiatky UNESCO nájdete na každom kilometri. Ak ste ešte nezažili Lednice, neváhajte. Nádherný turistický kút na juhu Moravy.

Cyklotrasa Mikulčice – Kopčany

Táto trasa spája významné historické miesta na česko-slovenskej hranici. Vedie cez historické nálezisko v Mikulčiciach, kde sa nachádzajú pozostatky Veľkomoravskej ríše, až po malú obec Kopčany, kde môžete navštíviť starobylý Kostol svätej Margity.

Moravská stezka

Moravská stezka je dlhšia cyklotrasa, ktorá vedie popri rieke Morava. Táto cyklotrasa sa dá spojiť s trasami okolo sútoku Moravy a Dyje a prechádza cez krásnu oblasť Moravy, vrátane vinohradov a dediniek s tradičnou architektúrou. Celá Moravská stezka má dĺžku viac ako 300 km, ale môžete si vybrať najkratšie úseky v okolí Kútov a Břeclavi.

Rybničná sústava a Niva Dyje

Niva Dyje je prírodná rezervácia s množstvom rybníkov, ktoré slúžia ako dôležité miesta pre pozorovanie vtákov. Trasa vedie popri rybníkoch s scenériou, kde si môžete vychutnať ticho a pokoj tejto oblasti. Dĺžka cca 10-20 km v závislosti od konkrétnej trasy. Zaujívavé cyklotrasy a pozorovanie vtákov, rybníkov, bohatá flóra a fauna to istia.

Cyklotrasa Lanžhot – Soutok

Lanžhot je hraničná obec medzi Kútmi a Břeclavou. Táto cyklotrasa vedie z obce Lanžhot cez lužné lesy až k sútoku Moravy a Dyje. Cesta je veľmi nenáročná a vedie krásnou prírodou. Ojedinelé močariská a lesy vám vyrazia dych. Ako cesta do praveku. Celý cyklo okruh zvládnete do 30 km.

Odporúčania pre cykloturistov v Moravskej Amazónii:

• Výbava: vzhľadom na vlhkosť oblasti a lužným lesom sa odporúča mať kvalitný bicykel s dostatočným zabezpečením pred vodou. Nezabudnite na repelent proti hmyzu a dostatok vody.
• Najlepší čas na návštevu: Jarné a letné mesiace sú najvhodnejšie. Vtedy je príroda v plnom rozkvete a teplote. Pozor na záplavy. Amazonie je podmáčaná a často aj pod vodou. Preto tu často vyhlasujú zákaz vstupov na lesné chodníky.
• Ísť vlakom a bicyklom do Moravské Amazonie je lepšie ako autom. Vlaky chodia často a nemusíte riešiť a parkovanie a vracanie sa k autu. Začnete v kútoch, skončíte v Břeclavi.
• Pozorovanie vtáctva: Oblasť je rajom pre ornitológov, takže si vezmite ďalekohľad na pozorovanie vtákov, ako sú bociany, volavky či orly.

Vlakom a bicyklom do Moravské Amazonie

Moravská Amazonie je skvelou destináciou pre tých, ktorí milujú prírodu, ticho a pokoj. Objavíte prevažne nenáročné cyklotrasy, vhodné pre rodiny s deťmi. Ponúkajú množstvo krásnych výhľadov a jedinečných prírodných zážitkov. Ale to hlavné, celá oblasť je iba kúsok od stanice Kúty, kam sa dostanete z Bratislavy za pár eur a hodinku vlakom.

Príspevok Vlakom a bicyklom do Moravské Amazonie alebo prečo vystúpiť z vlaku v Kútoch zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jesenné počasie nám v Ružomberku veľmi neprialo a tak prišiel nápad. Čo tak vyskúšať vlakom babie leto vo Vysokých Tatrách. Po vylúčení masových turistických cieľov padľa voľba na menej známe Vyšné Hágy: Túra na Batizovské pleso. Ukrýva sa v menej navštevovanej ale majestátnej Batizovskej doline. Meteorológmi predpovedané počasie vo Vysokých Tatrách. hovorilo po hmlistom ráne o slnečnom obede. Výstup k plesu tak sľuboval nádherné prírodné scenérie a trocha aj toho tatranského dobrodružstva.

Vlakom do Vysokých Tatier

Lístky už máme niekoľko seniorských rokov bezplatné a tak sme sa vybrali ranným rýchlikom do Popradu. Odtiaľ nás temer okamžite TEŽ električka (hoci preplnená) pohodlne vyviezla až do Vyšných Hágov. Jazda vlakom je oveľa pohodlnejšia ako presúvať sa po Vysokých Tatrách autom a platiť častokrát nehorázne parkovné.

Batizovské pleso túra

Štartovali sme z osady Vyšné Hágy, kde sme sa ešte na stanici potúžili jedným horcom. Vyšné Hágy sú pokojnejšie miesto ako iné, známejšie tatranské destinácie. Možno preto, že neposkytujú príjemný nástup na túru. Zase je tu prázdno. Počasie nám prialo – slnečné lúče sa predrali cez ranný opar a všetko nasvedčovalo tomu, že nás čaká nádherný deň.

Batizovské pleso trasa

Trasa začína miernym stúpaním po tatranskom chodníku, ktorý vedie lesným prostredím. Prvú časť túry sme kráčali v spoločnosti smrekov a borovíc, pričom sa postupne otvárali výhľady na dolinu. Cesta je pohodlná, len miestami kamenná, čo nerobilo dobre našim starým uboleným kĺbom. A tak sme si dávalili pozor na stabilný krok. Ako sme stúpali vyššie, začali sa pred nami črtať prvé výhľady na tatranské štíty a do doliny sa pomaly predieral horský vzduch.

Výstup do Batizovskej doliny

Po asi dvoch hodinách chôdze sme dosiahli rázcestie pri Sliezskom dome, ale my sme pokračovali ďalej po Tatranskej magistrále smerom na Batizovské pleso. Odtiaľ nás už čakala o niečo strmšia časť túry, ktorá vedie po úzkom chodníku. Ale stúpanie stálo za to, pretože výhľady začali byť naozaj úchvatné. Pred nami sa rozprestierala celá Batizovská dolina a na horizonte sa rysoval masív Gerlachovského štítu – najvyššieho vrcholu Slovenska.

Príchod na Batizovské pleso

Keď sme dorazili k Batizovskému plesu, zastavili sa nám dych. Batizovské pleso leží vo výške 1884 metrov nad morom. Jeho tmavomodrá hladina bola dnes úplne pokojná. Okolitá tatranská príroda sa zrkadla na hladinu a vytvárala obraz, ktorý pôsobil ako z iného sveta. Celé miesto malo mystickú atmosféru, ktorú podčiarkoval pohľad na Gerlachovský štít, týčiaci sa nad nami. Túra na Batizovské pleso sa mimoriadne vyplatila.

Pokoj a krásy Batizovského plesa

Po príchode sme si našli miesto na skale pri plese, kde sme si dali malú desiatu. Nakoľko toto pleso nepatrí medzi najnavštevovanejšie tatranské ciele, mali sme to šťastie, že sme si mohli užiť ticho a pokoj doliny. Občas sme len počuli vietor a šum horských potokov. Ak sa človek na chvíľu posadil a zatvoril oči, cítil sa, akoby bol úplne mimo civilizácie.

Pleso sa rozkladá na ploche približne 2 hektárov. V chladných a priezračne čistých vodách plesa kúpanie zakazuj, ale aj dotyk so studenou hladinou bol osviežujúci. Na brehu sme objavili niekoľko kamenných vežičiek, ktoré tu stavajú turisti, tak sme pridali aj našu vlastnú.

Cesta späť

Po asi hodinke oddychu sme sa vydali na spiatočnú cestu tou istou trasou. Ako to už býva, zostup je vždy rýchlejší ale aj náročnejší na kolená. Slnečné lúče nás sprevádzali cestou späť a scenériou okolo nás sa ešte raz ukázala v celej svojej kráse. Do Vyšných Hágov sme dorazili až podvečer. Príjemne unavení, ale plní zážitkov a dojmov. Sadli sme na TEŽ smerom na Štrbské pleso, odtiaľ zubačkou dole do Štrby a už za tmy sme dorazili rýchlikom ZSSK do Ružomberka.

Zhrnutie

Pol dňa azúro. Babie leto v Tatrách nesklamalo. Túra na Batizovské pleso patrí medzi tie menej náročné, no stále potrebujete dobrú kondícciu a správnu turistickú výbavu. Najmä obuv. Odmenou je nádherné pleso v tichej doline a pocit, že si sa chvíľu ocitol mimo uponáhľaného sveta. Ak hľadáš miesto, kde sa môžeš pokochať prírodou a užiť si výhľady na majestátny Gerlach, Batizovské pleso je skvelou zárukou.

#batizovse pleso tura #batizovske pleso trasa #turistika vysoke tatry

Príspevok Túra na Batizovské Pleso, vlakom do Tatier zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tentokrát som sa rozhodol otestovať cyklotrasy Západných Tatier elektrobajkom a vlakmi ZSSK. Ako cieľ sme si zvolili Podbanské. Tichá a Kôprova dolina na bicykloch vlakom ZSSK.

Bicyklom a vlakom

Máte radi vlaky, prírodu a bajk? Ak ešte navyše nepatríte medzi hltačov wattov. stúpaní a prevýšení, váš ideálny štart na objavovanie Podbanského a okolitých dolín začína v Štrbe. Tu stojí väčšina rýchlikov ZSSK na trase Bratislava - Tatry - Košice. Štrba je zároveň prestupná stanica na zubačku na Štrbské pleso. Paráda. Plán je jasný. Sme leniví. Zubačka nás vyvezie až hore na Štrbské pleso, tam si trochu pojazdíme, dáme rannú kávičku a spustíme sa pekným padákom po málo frekventovanej ceste na Podbanské až k hotelu Permon. Práve tu začínajú cyklotrasy na Tichú a Kôprovu dolinu.

Rada nad zlato: Ak chcete vyviezť zubačkou bicykel v sezóne vyhľadajte vopred vlakvedúceho, ktorý vám pri troche dobrej vôle uloží bicykel v prednom prevádzkovom priestore. Ten môj bol veľmi ochotný. Bývalé retro vagóny (na spomienkovej fotke dole) boli skvelo udržované, ale s prepravou bicyklov sa v minulosti veľmi nepočítalo. Dnešné moderné vozne už vyhradený priestor na bicykle majú.

Počas sezóny sú aj tak turisti natlačení hlava na hlave. Na Štrbské pleso sa samozrejme s TEŽ dostanete aj zo Smokovcov a Popradu. Je to križovatka kde sa všetky trasy aj zo smeru Smokovce a Tatranská Lomnica stretajú. Výlet sa však takto dosť natiahne. :-)

Podbanské

Asi najväčším lákadlom Podbanského sú Tichá a Kôprova dolina s Kmeťovým vodopádom. Obe doliny sa dajú na pešo zokruhovať. Nie však na bajku. Sedlo Závory je pre cyklistov nepriechodné. Volíme preto postupný výšľap do oboch dolín predelený siláckymi rečami, chválením sa a orosenou desinkou v základni hotela Permon.

Tichá dolina

Tichá dolina patrí zo svojimi 17 km medzi najdlhšie doliny Západných Tatier. Na západe je lemovaná hrebeňom Liptovských Tatier, na východe Liptovskými Kopami. Na severe a severozápade ju lemuje štátna hranica s Poľskom, prechádzajúca príťažlivým vápencovým hrebeňom Červených vrchov s dominantnými vrcholmi Kresanica a Malolučňiak. Cyklotrasa štartuje na drevenom mostíku v Podbanskom, vedie od križovatky popri Tichom potoku a dolina je naozaj .... tichá. Po trase stretávame množstvo cyklistov i rodín s deťmi. Tichá a Kôprova dolina na bicykloch je aj pre priemerného cyklistu nenáročná a krásna. Stúpanie iba málokedy presiahne 5%.

Napriek tomu musíme každú chvíľu zosadať. Pohľady a scenérie nedovolia a my mastíme digitálne výcvaky ako šialení. Čo turista, to umelec. Radi prispievame k vizuálnemu smogu. :-) Najkrajší úsek cesty nás čaká od rázcestia pod Tomanovou nahor. Cesta sa dvíha a panorámy hôr sú stále krajšie a krajšie. Počasie vyšlo na jedničku. Ani sa nenazdáme a sme na konci cyklotrasy (koniec asfaltovej cesty). Škoda.

Na Závory

Tichá dolina pokračuje aj ďalej na Zadnú Tichú dolinu a Ďalej na sedlo Závory. Odtiaľ sa možno prehupnúť na poľskú stranu alebo po zelenej značke do Kôprovej doliny. Sem je však cyklistom vstup zakázaný.

Otáčame. Aj keď sa nám trasa zdala vyrovnaná, dole letíme bez šliapnutia do pedála. Stále mierne dole briežkom. Náznaky búrky na obzore nás nútia zvažovať. "Dáme Kôprovu dolinu hneď? Alebo radšej kapustnica, pivo a potom sa uvidí?" Kapustnica vyhráva a bola to správna voľba. Z tohto mraku zaprší. Krátky 30 minútový lejak prežijeme v družnej debate s čašníčkou, ktorá nás presvedčuje že ak prší, na terase neobsluhuje."Tých pár kvapiek predsa nieje dážď?" Dôvodíme. Ale slovenské devy sú neoblomné. Tí, ktorí pochopili, boli obslúžení. My sme mali to šťastie že  sme poslúchli tiež a pivo nám bolo dopriate.

Dážď končí skôr ako začal a my sa vydávame na ďalšiu etapu dnešného výletu. Kôprovu dolinu a Kmeťov vodopád.

Kôprova dolina

Pivo urobilo svoje a my prichádzame o prvého účastníka vrcholového tímu. "Všetky krásy Slovenska vidieť nemusí." Pochop správny preklad: "Mám tých kopcov plné zuby. Viac už nemusím."

Kôprová dolina tvorí hranicu medzi Vysokými a Západnými Tatrami. Z cyklocesty za križovatkou a horárňou Tichá zažijete tie najkrajšie výhľady na Kriváň. Ak máte šťastie na akurátnu kopovitú oblačnosť, budete stáť každých 10 minút. Ten istý Kriváň vďaka hre svetla a oblakov bude meniť podoby priamo pred vašimi očami. Musíte si povedať: "100 fotiek a dosť."

Dolina sa volá podľa Kôprovského potoka, ktorý ju lemuje cestou cestou. Ak Tichá dolina bola tichá, Kôprovský potok počuť stále. Aj stúpanie je trochu ostrejšie. Na rázcestí Pod Grúnikom sa stretávame s turistickým chodníkom z Troch studničiek. Tu skončili moje plány na tohtoročný Kriváň po zlomenom členku. Kôprovský potok má nádherné farby a priezračne čistú vodu. Ideálnu na zregenerovanie našich ubolených smradľavých nôh. "Vlezieme? Nevlezieme?" Pozeráme na seba a dohoda je jasná. Cestou dole budú nohy v potoku. Ľadové cencúle by určite vedeli hovoriť o blahodárnom vplyve chladu na unavené telo.

Cyklotrasa Kôprovou dolinou je podstatne kratšia. Končí pri Kmeťovom vodopáde. Je to aj o poznanie menej turistov. Pri prameni odkladáme bicykle a posledných sto metrov do kopca dávame po svojich. Kmeťov vodopád musíte vidieť.

Kmeťov vodopád

Napriek tomu, že je to najväčší slovenský vodopád, nie je veľmi známy, pretože je mimo hlavných turistických trás Tatier. Vytvára ho potok Nefcerka, Je pomenovaný po známom slovenskom národovcovi, botanikovi a spoluzakladateľovi Slovenského národného múzea v Žiline, Andrejovi Kmeťovi (1841 – 1908).  Jeho kaskády majú výšku 80 metrov a vidieť ho v celej paráde je trochu problém, pretože jednotlivé terasy vytvárajú mierny oblúk.  Ak ho chcete vidieť v celej kráse, neváhajte dôjsť až na kraj vyhliadkovej plošiny. Tichá a Kôprova dolina na bicykloch sa vydarila.

Na hory e-bajkom

Všetkým prudilom a výkonnostným bojovníkom dopredu odkazujem, že jazdu na e-bajkoch som si od prvého dňa, kedy som vysadol na môj Corratec E Power RS 150  zamiloval. Posunul moje nadšenie z MTB, dávky endorfínov i adrenalín o hodne ďalej. Áno. už počujem tie reči, že e bajk je len pre starých a nevládnych. Opak je však pravdou.

Vnímam ho ako novú kategóriu jazdy. Podobne ako na mojom hardtaile Methanol objavujem v teréne čaro rýchlosti a výkonu, na tomto strojčeku najviac oceňujem, že sa púšťam do pasáží, ktoré by som na inom type bajku ani nezvládol. Za najväčší prínos považujem skvelú geometriu, ktorá vďaka kratšiemu zadku umožňuje veľkú obratnosť na trailoch medzi koreňmi, stromami a skalami. Výkon motora Bosch CX je excelentný. Áno. Je pravdou, že ak si nastavíte na celú jazdu mód Turbo, veľmi sa nezapotíte. Ale ak jazdíte športovo, bicykel sa vám odmení neskutočnou výdržou a vy sa môžte dokonale kondične zlikvidovať.

Aj z fotiek nižšie je výsledok známy. Po absolvovaní 43 km s prevýšením viac ako 810 m. mi ostalo viac ako 70% kapacity energie. Ak by sme jazdili týmto spôsobom. dojazd bicykla na jedno nabitie presiahne 100 km a 2000 m stúpania. Neuveriteľné. Nie? Prirodzene Eco a Tour mód sa vám odmenia nádhernou svalovicou.

Na e-bajku pravidelne stretávam aj výkonných nadupaných eliťákov. E-bajk ma dostane aj tam, kde by som musel normálne tlačiť. Vďaka pluskovým tučným gumám a teleskopickej sedlovke sa odvážim na zjazdy, ktoré by som si inak netrúfol. Viem, čo je to jazdiť bez e-podpory. Ročne nastúpam na cesťáku skoro 100 km. Mám 55 rokov a považujem sa za kondične veľmi zdatného seniora. Ale poviem vám, toľko zážitkov a radosti, čo mi elektrobajk za pár mesiacov priniesol ....

S e-bajkom vo vlaku

Sprvu som sa trochu obával. Je e-bajk pre železnice ešte bicykel?

A odpoveď je: "Jasné. Áno je." Milujem ZSSK za to, že mi umožní za 1,50 € odviezť svoj bicykel kamkoľvek na Slovensku. Trochu som sa bál. Vmestím tučné gumy do vlakových stojanov? Odpoveď je zrejmá z fotiek. Stalo sa. Bude nejaký problém pri nakladaní? Nie. Iba sa trochu viac zapotím. Presa len váži o 10 kg naviac. Ale veď práve preto športujem.

Tichá a Kôprova dolina na bicykloch boli úžasné. Vrelo ich doporučujem aj rodinám s deťmi. Kondične nenáročný výlet plný prírody, pohody a zážitkov. Západné Tatry sú navyše k turistom milšie, ako tie centrálne. Vidno to všade. Na parkoviskách, na toaletách i na terasách. Po minuloročnom výstupe na Ostrý Roháč som si Západné Tatry definitívne zamiloval.

Príspevok Tichá a Kôprova dolina na bicykloch vlakom ZSSK zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na železničnej trati Bratislava Prievidza je niekoľko zaujímavých zastávok. Jednou z tých viac turisticky opomínaných je Partizánske. A je to škoda. Osečný vrch ponúka nádherné cyklotrasy a okolie Partizánskeho množstvo tipov na nenáročné výlety za poznaním aj prírodou. Dnes vyrážame smer Brodzany a letohrádok Babylon. Na Veľké Uherce, Brodzany, Šimonovany a letohrádok Babylon.

Ani ranné mrholenie nás neodradilo sa vybrať do prírody a tak sme začali na úpätí vrchu Stráň, za riekou Nitrou blízko cesty na sídlisko Šípok v Partizánskom. Vybrali sme sa navštíviť Pomník popravy partizánov (Dolný pomník), kde fašisti v roku 1944 zverským spôsobom povraždili 35 neznámych hrdinov, bojovníkov za našu slobodu a Pomník prísahy  (Horný pomník) , ktorý postavili občania mesta Partizánske pri príležitosti 18. výročia SNP.

Pamätníky SNP

Na úvod nenáročný výstup k Dolnému pomníku nás nabudil, že toto stúpanie k Hornému pomníku zvládneme hravo. No hneď odbočka vpravo od pomníka nás vyviedla z omylu. Serpentínová cestička s prevýšením 100 m nenechá nôžky len tak kráčať nádherným hustým lesom. Zvolili sme pravidelné tempo, aby sme cca 1 km dlhú trasu zvládli s úsmevom a na jej konci našli Horný pomník. Pamätníci si spomínajú, že pred pomníkom sa rozprestierala lúka, kde deti trávili voľné chvíle  s rodičmi a  pripravovali si dobroty pod zub na ohnisku. Dnes už je lúka zarastená, no ohnisko je stále k dispozícií.

Aj nádherné výhľady na mesto Partizánske ostali do dnešných dní a nám sa tiež naskytol pohľad, ktorý sa ani nedá opísať. Vyberte sa na toto miesta a verím, že  výhľady budú nádhernou odmenou za výstup  aj pre vás.  Po zostupe už len posledný pohľad opäť na Dolný pomník a už sme smerovali ku kaštieľu

Vodný hrad v Šimonovanoch

je vzdialený cca 2 km od tohto miesta.

Je to najstarší doposiaľ stojací kaštieľ na Slovensku, ktorý prešiel obrovskou premenou. Jeho prehliadka určite každého zaujme.

Veľké Uherce

Spomedzi mrakov začali pomaly presvitať slnečné lúče. Vodná nádrž Veľké Uherce bol náš ďalší cieľ výletu. Presun autom nám pomohol trochu získať čas. Mali sme v pláne navštíviť ešte jedno zaujímavé miesto, ale naspäť k nádrži. Celková vodná plocha nádrže predstavuje 25 ha a slúži ako rekreačná oblasť v každom ročnom období. Pokojná hladiny vody nás lákala zastaviť svoj krok a chvíľu len tak vnímať krásu tohto miesta. Pevnú hrádzu sme po jej prekonaní opustili a  odbočili vpravo. Vychodenou cestičkou sme kráčali a rôznorodé miesta nabádajúce k posedeniu a oddychu sme spoznávali s obdivom.

Prechádzka po celom obvode nádrže dlhá cca 3,3 km nám poskytla úžasné vyčistenie pľúc a načerpanie novej energie z okolitej rozmanitej prírody. Cestičku sme mali lemovanú bohatými lesmi Podunajskej pahorkatiny so svojimi vrchmi. Lavička poskytla pohodlie na krátke občerstvenie z donesených dobrôt a doplnenie tekutín.

kaštieľ Brodzany

Po návšteve nádrže naše ďalšie zastavenie bolo v anglickom parku Brodzany. V rozsiahlom chránenom  parku sme navštívili čarovné zákutia s platanmi, ktoré dali o sebe vedieť hneď od vstupnej brány.

Na tomto mieste sa nachádza aj kaštieľ - Slovanského múzea A.S. Puškina. V parku sú inštalované bronzové a kamenné plastiky slovenských a ruských spisovateľov. Kaskády potoka Geradza, ktorý vytvárajú očarujúcu scenériu s drevenými mostíkmi. Tak sme sa opäť zastavili a len vnímali túto čarovnú krásu, so všetkým čo ponúka. Zastavenie nebol náš pôvodný cieľ, tak sme opustili park a naše kroky viedli smer cintorín.

Po ceste nás zaujal veľmi ojedinelý strom, no odfotiť som ho predsa musela.

Popri plote cintorína sme sa cestou so stúpaním dostali k úpätiu kopca Hôrka. Drevený smerovník nám jasne ukázal, že smer máme správny. Trochu strmší výstup, no dostatočne krátky, aby sme čochvíľa uvideli tu nádheru, ktorá nás na tomto miesto lákala.

Letohrádok Babylon

dala postaviť pani brodzianského kaštieľa, vojvodkyňa Natália Oldenburgová ako svoje letné sídlo v roku 1894.

Dnešná zrúcanina je síce v súkromných rukách, no je voľné prístupná na vlastné riziko. Navštívila som toto miesto už viackrát, no stále ma fascinuje a nikdy neodolám  poprechádzať sa v  Letohrádku. Staré podlahy sú ešte dosť viditeľné a aj tvar okien stále drží svoj zaujímavú formu.  Kamenné schodisko láka vystúpiť na poschodie, odkiaľ je trochu iný pohľad na okolitú prírodu. Pár pamätných záberov fotoaparátom  pre nádhernú spomienku, ešte ako tak zachovalej veže či rozpadajúcej sa miestnosti. Ďalej sme smerovali od vstupnej časti plota, ktorý sa nachádza okolo celého Letohrádku, vpravo po mierne zostupujúcej cestičke.

K hrobke

Podmaňujúca príroda nás sprevádzala k zachovalej hrobke s kaplnkou rodiny Friesenhof-Oldenburg,  bývalých majiteľov brodzianského kaštieľa. Kaplnku dali postaviť majitelia v rokoch 1891 až 1895. Nie je verejne prístupná ale železná ozdobná brána ponúka náhľad do vnútorných priestorov bez vstupu dnu. Tak už len naozaj strmý zostup naspäť do dediny. Cestička vedie po vzostupe cez lúku vedľa obecného úradu. Posledné obhliadnutie na horu a lesík, ktorý opúšťame a naše kroky vedú domov. Cca 1 km s prevýšením 70 m dlhá prechádzka horou priniesla osvieženie na  záver nášho celodenného výletu.

Tak a máme opäť za sebou celodenný výlet plný zážitkov. Brodzany a letohrádok Babylon. Cez Partizánske tiež vedie pravidelná vlaková linka, ktorá vám umožňuje absolvovať celý výlet vlakom.

Príspevok Brodzany a letohrádok Babylon, výlet vlakom do Partizánskeho zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Je štvrtok, šesť päťdesiat ráno. Spal som šesť hodín a tých vyše stoosemdesiat kilometrov a takmer dvetisícdvesto výškových metrov zo včera moje telo tak úplne nezabudlo. Môj verný CTM Elite už čaká s nabitým Garminom opretý o priedomie. Nahadzujem návleky na nohy a bundu, keďže vonku je rezkých osem stupňov a vyrážam.

Z Budče na Kováčovú

Z Budče po Stráže sa celkom zohrejem. Včera som prišiel cez Zvolen, takže odbočujem doľava, smerom od Zvolena a začínam sa rozbiehať cestou popri potôčiku zakrytom stromami. Prichádzam k odbočke na Kováčovú. Konečne dostanem tep do pracovného bodu. Je to síce len dvesto metrov hore k rehabilitačnému centru, ale poctivých jedenásť percent. Odtiaľ dolu do dediny značne vyšším tempom. Na konci dediny ide bunda dolu. Slniečko svieti, ale návleky nechávam ešte. Vlastne nechal som ich až do konca, lebo som nechcel aby mi zhoreli kolená, ktoré som si prezieravo nenatrel.

Z Kováčovej do Banskej Bystrice

Z Kováčovej poľnou cestou, na ktorej bol kedysi asi asfalt, až do Sliača. Treba sa porozprávať s Googlom, čo považuje za cestu. Na križovatke s hlavnou cestou odbočujem doľava a pozdĺž letiska Tri duby smerujem k Banskej Bystrici.

Za vchodom základne stále hrdo stráži Mig-21 v zelenej kamufláži. Počas jazdy popri konci základne ma sprevádza práve štartujúci L-410 smerujúci kamsi na Brezno. Ťahám po hlavnom ťahu priamo na Bystricu a obchádzam tak všetky dediny. Silný protivietor mi nedovolí príliš sa rozbehnúť, aj keby som na to mal silu. Čaká ma dlhá cesta, zatiaľ žiadne heroické výkony neplánujem.

Bystricu prechádzam ako tradične, vyžeriem všetky červené. Mám ťažké srdce na toho programátora. Viem, že musím ísť stále po hlavnom ťahu na Brezno a na veľkej križovatke za nadjazdom ísť doľava. Po včerajšom incidente, keď som sa vydriapal na zlý kopec, preventívne kontrolujem GPS za každou križovatkou.

Na Panský diel

Kynceľová je pohodička, dolu brehom, rovina, trošku briežok. Nemce stále žiadna záťaž. Stúpanie začína narastať smerom ku koncu dediny. Po prvú križovatku sa najviac zdvihne na deväť percent, čo je stále bez nejakej veľkej námahy. Odbočujem vpravo a na ceste vidím značku z nejakých pretekov, informujúcu ma, že ma čaká päť kilometrov. To je fajn, aspoň viem ako rozložiť sily. Dolu krátkym briežkom a máme tu prvé stúpanie.

Garmin mi ukazuje znepokojivých jedenásť percent a občas poskočí aj vyššie. Radím najmenšiu pílu a prehadzovač tiež nesmelo poskakuje bližšie ku kolesu. Stále mám pár prevodov v rezerve a kadencia je v pohode, vyliezli sme aj horšie, všakže. Po druhom kilometri škaredo zazerám na Garmin. Pod jedenásť percent som od začiatku kopca nebol a bolo pár úsekov, kde mi nemilosrdne ukazoval štrnásť. Našťastie som dobre urobil, že som sa neodpálil na začiatku a pekne plynulo sa ženiem ďalej.

Na Šachtičkách som od začiatku stúpania za niečo vyše pol hodinu. Poobzerám sa po značke. Ešte ma čaká posledný výstup na samotný Panský diel. Rezignovane zhodnotím, že to je asi tá anténa na vrchu poriadne strmej zjazdovky predo mnou.

Značka ukazuje na štrkovú cestu na boku kopca. Vnútorne zmierený s nejakým úchylným stúpaním po hroznom povrchu sa vydávam tým smerom. Na moje prekvapenie cesta obvíja kopec a vôbec nie je taká strmá ako som čakal.

Napredujem až prekvapivo rýchlo. Na konci lesa cez lúku, kvalitne pohnojenú pasúcimi sa ovcami. Posledné stúpanie okolo priviazaného ovčiarskeho psa, ktorý jasne dáva najavo, že sa mu nepozdáva môj prechod jeho územím. A som hore. Ani to nebolelo, zatiaľ. Fúka vietor a je celkom sviežo. Celý mokrý si zasa rýchlo obliekam bundu. Počasie ma zrejme chce odmeniť za môj heroický výkon. Modrá obloha s roztrúsenými kopovitými mrakmi. Bystrica kusisko podo mnou.

Keď už som sa dostatočne pokochal výhľadom na všetky strany, púšťam sa dolu.

Zjazd cez Bystricu do Zvolena

K lyžiarskemu stredisku Šachtičky idem pomaly, cestné gumy na štrku nerobia dobrotu. Cestou sa ma turisti pýtajú, či tu žijú medvede. No žijú, čo by nežili, však sú to Nízke Tatry. Aspoň by mal človek motiváciu do kopca.

Na Šachtičkách začína asfalt a ja viem, že ma čaká päť kilometrov takmer rovnej asfaltovej cesty s jedenásť a viac percentným klesaním. Poriadne sa pozapínam, skontrolujem či mi nič nevypadlo, vracať sa neplánujem. Ide sa na to. Vietor mi začína hučať v ušiach. Míňam nejakých turistov. Pred neprehľadnými zákrutami trochu pribrzďujem, ale inak to púšťam. Poskladám sa do aerodynamickej polohy s hlavou takmer na riadidlách a lakťami tesne pri tele. Osemdesiatštyri kilometrov za hodinu hovorí za všetko. Dolu som skôr, ako som si stihol uvedomiť, že ak spadnem, tak je po mne.

Zase triezvy, do kelu!

Na križovatke tento krát idem rovno a prichádzam na sídlisko Sásová. Zastavuje ma policajná hliadka. Normálna cestná kontrola. Zaznamenajú si výrobné číslo bicykla, v rámci pátrania po kradnutých. Tiež prvý krát v živote fúkam. "Zase triezvy, do kelu!"

Počas kontroly sú veľmi priateľskí a na záver mi ešte aj cestu poradia. Veľmi pozitívna skúsenosť, zišlo by sa takýchto viac. Rútim sa dolu mestom. Tradične pár zlých odbočení, ale kým sa človek ťahá dolu kopcom, tak ide dobre.

Pamätník SNP

V centre navigovanie úplne vzdávam a jednoducho idem za kostolnou vežou. Prejdem fuehrerovi pod oknami a pofotím námestie. Rýchly kuk do mapy, kade najrýchlejšie k pamätníku SNP. Zákaz vstupu na biku, tak pomaly tlačím a fotím tanky, delá, vagóny.

Stačilo folklóru, ide sa na Zvolen. Nechcem ísť znovu po tej istej ceste, takže na konci Bystrice idem rovno na Kremničku. Do Zvolena to už bude stále len dolu kopcom, takže aj rýchlosť konečne trošku stúpne. V Badíne doľava prudkým klesaním a na križovatku s hlavným ťahom, po ktorom som prišiel.

Na križovatke pôsobí chaos mladý chalan na biku. Ide po hlavnej, ale chce dávať prednosť autám čo idú z bočných ciest a oni ho samozrejme púšťajú podľa predpisov. Chalan ostáva stáť, tak my ostatní prechádzame ako sa patrí a nechávame mu prázdnu križovatku.

Bicyklom na Zvolen

Idem rovno na Vlkanovú, po hlavnej doprava na Zvolen. Ďalšia dedina je Hronsek. Upútala ma tabuľa smerujúca na drevený kostolík zapísaný v UNESCO. Vždy som si myslel, že to je tá rozpadnutá búda v strede dediny pri hlavnej ceste, ale teraz spozorujem tabuľu, ktorá smeruje do dediny mimo hlavnej cesty. Tak idem podľa nej. Je tam, hneď za prvou zákrutou. Asi by som to ani nenazval kostolíkom, lebo rozmerovo je to riadny kostol.

Rovno popri Hrone

Sadám na bike a ťahám ďalej. Do Sliača prichádzam po hlavnej a hneď za mostom cez Hron sa otáčam a vychádzam na hrádzu. Tá je úplne nová, má skvelý hladký asfaltový povrch a vedie až do centra Zvolena, prakticky priamo na námestie. Tam sa pri každom prejazde snažím nájsť miesto, kde do jedného záberu dostanem pamätník aj zámok. Odtiaľ samozrejme k pancierovému vlaku.

Pamätám si na knižku z môjho detstva, kde bol odfotený tento vlak aj so zámkom. Lenže odvtedy už stromy v parku značne podrástli a teraz už je vidno len strechu.

Späť na cestu popri zámku ponad stanicu. Z mosta ešte niekoľko fotiek. Práve vyráža zo stanice osobáčik ťahaný nádherným modernizovaným Okuliarnikom.

Zámok sa nedá odfotiť tak, aby človeku nezavadzal stále nejaký stĺp alebo vedenie, tak si pofotím radšej vlak. Dlhou zákrutou schádzam na hlavný ťah, aby som ho hneď na ďalšej odbočke na Krupinu opustil. Hneď za odbočkou sa nachádza Koliba.

Je pol jednej, najvyšší čas niečo pochrumkať. Pracujúci ľud sa tu zlieza na menučko, tak sa pridám. Drobnučká servírka mi odporučí kuracie prsia plnené sušenými paradajkami. Napriek výbornej chuti, moja a jej predstava o veľkej porcii sú zrejme značne odlišné.

Nastáva chvíľa pravdy. Teraz sa môžem vrátiť na stanicu, sadnúť na vlak a za tri hodinky som doma. Alebo... Ďalší z cieľov je Sitno. Je to len štyridsaťtri kilometrov. Po Krupinu je to po vetre a v podstate dolu kopcom. Spal som málo a som už celkom uťahaný. Ale nie zničený. Prichádzam k hlavnej ceste. Vľavo? Určite budem preklínať ten nápad. Vpravo? A vzdať to štyridsať kilometrov od druhého cieľa?

Na Sitno

Vľavo! Plynulo sa rozbieham, zatiaľ čo ma v tesnej blízkosti míňajú kamióny, rútiace sa na Šahy. Nič pre slabšie povahy. Aspoň že krajnica je relatívne široká a po prechode prvým priesmykom sa za obcou Podzámčok rozprestrie široké údolie.

Hneď vedľa cesty sa vinie železničná trať. Napriek tomu, že osobnú dopravu tu zrušili, ak má človek šťastie, môže stretnúť nákladný vlak. V lete tadeto chodievajú počas akcií historické vlaky do Krupiny a späť.

Dobrá Niva je jediná obec, cez ktorú cesta vedie priamo. Nejaký talian na motorke ma skoro vytlačil z cesty, lebo však prečo by on mal stáť za autom, ktoré odbočuje. Za obcou Babiná nasleduje jediné vážnejšie stúpanie, ktoré je však dlhé iba niekoľko stoviek metrov. Vietor mi pekne pomáha, takže ani veľmi netrpím.

Za kopcom zbadám vpravo malý penziónik. Volá sa Hanišberg. Pri bare si objednám tradične Kofolu a očami prechádzam poličky za pohľadnou slečnou za barom. Hľadám Horalky.

Kombinácia veľkej Kofoly a Horalky, to je zaručená energia na najbližšiu hodinu.

Žiadne však nenachádzam, ale zrak mi padne na jablkovo-orechovú štrúdľu vystavenú na bare. Nádherne naaranžovaná štrúdľa so šľahačkou, škoricou a nejakým sladkým sirupom, to je tá správna posila pre telo aj morálku. Takto povzbudený vyrážam smer Krupina. V zjazde nie je problém ísť rýchlosťami presahujúcimi štyridsať kilometrov za hodinu. Viem, že o chvíľu budem ľutovať že som sa narodil, ale teraz si to užívam.

Žibritovský prejazd

Na začiatku Krupiny treba hneď odbočiť na Žibritov. Cesta okamžite začína stúpať. Moje tragické predstavy sa však nenapĺňajú. Sem tam prudšie stúpanie, ale celkovo to vôbec nie je také zlé. Povrch cesty je dokonalý. Žiadna premávka. Od odbočky v Krupine do Žibritova za necelých 25 minút. Samotná dedina je dokonca v miernom údolí, takže si človek užije aj trošku zjazdu.

Celý čas sa cesta tiahne lesom a pasienkami s roztrúsenými domčekmi. Raj na zemi, ak k životu človek nepotrebuje internet, alebo signál na mobil, alebo obchod či rýchlu zdravotnú pomoc. Za dedinou cesta opäť stúpa. Ruky už automaticky cvakajú prevody podľa sklonu a vôbec to neriešim. Odrazu sa les otvorí a pred človekom sa rozprestrie údolie Banskej Štiavnice.

Zjazd do Svätého Antona

Začína veľmi rýchly zjazd do obce Svätý Anton. Hneď na jej začiatku však podobne ako v Krupine odbočujem vľavo a vychádzam z nej. Pamätám si, že odbočka na Sitno vôbec nie je označená, ale je to prvá asfaltová odbočka vpravo. Keďže som sa poctivo pripravoval a cestu som obzrel na Google StreetView, viem ako vyzerá a absolútne neuveriteľne na moje pomery správne odbočím.

Výšľap na Sitno

To, čo nasleduje by som nazval nočná mora amatérskeho cyklistu a sen vrchárov. Hneď v prvom stúpaní sa sklon zastaví niekde okolo šestnásť percent. Potom sa však zmierni na civilizovanejších deväť až desať. Cesta prechádza usadlosťou Rovne.

Kombinácia miestami brutálneho sklonu a občasného výskytu štrku stúpanie príliš neuľahčuje. Cesta ďalej vedie k lesu, do ktorého vojde. To je hlavne počas slnečných dní príjemná zmena, hlavne pre tých, čo im vysoké teploty v stúpaní nerobia príliš dobre. Stúpam cez zákrutu a po chvíľke vychádzam na hrebeň. Som von z lesa a otvára sa mi nádherný výhľad na Svätý Anton a okolité vrchy.

Rovnako však aj výhľad na vysielač, hrozivo sa týčiaci o štyristo metrov vyššie na zalesnenom vrchu priamo predo mnou. Aspoň, že povrch je stále kvalitný asfalt a tu na hrebeni už je aj to stúpanie celkom v pohode, takmer rovina. Zvyšujem tempo a vchádzam znovu do lesa. Sklon začína opäť narastať. Stretám zaparkované auto, patriace zrejme turistom, ktorým sa nechcelo trepať sem zdola.

Obchádzam závoru a začínam stretať prvé skupinky. A čo by to bolo za výlet po Slovensku, keby človeka cestou hore nesprevádzal bojový pokrik najväčšieho humanoida z chaoticky pobehujúcej skupinky: „Bacha děcka, jede kolooooo“.

Keby som nebol práve príliš zaneprázdnený zomieraním v osemnásť a viac percentnom stúpaní, mohol som pozrieť, či aspoň dodržal dress code a mal ponožky v sandáloch.

Samozrejme s blížiacim sa vrcholom kopca si človek začne nahovárať, že hádam sa to už trošku znormalizuje. Ale kdeže.

Kto chce ísť na Sitno, musí si to zaslúžiť

Priamo pod vrcholom Garmin ukazuje nádherných dvadsaťšesť percent. V každom prípade už vidím vrchol a tak odkladám zomieranie a plnou silou, rýchlosťou asi štyri kilometre za hodinu, bojujem meter po metri. Som hore. Pot zo mňa tečie prúdom. Hodím reč s dvoma bikermi, čo tam prišli na horských strojoch po nejakej lesnej ceste od Štiavnice.

Možno by sa dalo aj tade, ale načo riskovať, keď môžem pekne letieť dolu po asfalte. Teta mi v rozhľadni dolieva vody do fliaš a aj kofolu zvládnem. Z druhého poschodia vežičky je pekný výhľad na celé okolie Banskej Štiavnice aj s popisom, čo človek vidí. Pofotím a vraciam sa k biku, aby som zbytočne nestuhol.

Hrad Sitno

Pár metrov pod vysielačom ešte odbočujem k samotnému hradisku, ktoré sa nenachádza úplne na vrchole. Je to vlastne len pár kamenných múrikov okolo veľkej skaly a dve schodištia.

Vraciam sa späť na asfalt a púšťam sa dolu. Pod vrcholom sa nedá príliš rozbehnúť, je to tam samá zákruta a pobehujúce decká. V lese rýchlosť stúpa. Ani sa nenazdám a som dolu na hlavnej ceste. Prechádzam popri kaštieli vo Svätom Antone a smerujem do Banskej Štiavnice. Cesta síce mierne, ale stále stúpa.

Banská Štiavnica

V Štiavnici už z toho vypadne slovo mierne a ja sa dostávam do môjho obľúbeného stavu, kedy si už kopec začnem užívať bez ohľadu na sklon. Vo výške kalvárie sa cesta stáča doľava. Hmmm, to predsa nie je správne. Zasa som zle odbočil!

Rýchly zjazd späť k prvej odbočke a pomedzi domy na kruháč v meste. Poriadne si pozriem mapu, aby som už konečne išiel správne. Cez mesto sú to samé prudké stúpania nasledované rovnako prudkými zjazdmi. Na konci mesta odbočujem na Hodrušu.

Odtiaľto je to už stále iba po hlavnej rovno, ak už tu zablúdim, tak som deviant. Akurát robia novú cestu. Je voľná iba polovica vozovky, cez ktorú striedavo púšťajú autá z oboch smerov. Mňa robotník púšťa s podmienkou, že mám dať pozor na autá a držať sa pri kraji. Vrchol je pri Červenej studni.

Prehodím zopár slov s cyklistami, ktorí prišli z opačného smeru. Opäť sa zapínam, lebo ma čaká dvadsať kilometrový zjazd až po Žarnovicu. Keby som kvalitu povrchu ohodnotil ako strašnú, asi by som ju celkom prechválil.

Pri rýchlosti presahujúcej štyridsať kilometrov za hodinu mám oči vytreštené ako sova, aby som nevletel do jedného z mnohých výmoľov a neprerazil kolesá. Asi idem dosť rýchlo, keďže po Hodrušu-Hámre ma nepredbieha ani jedno auto. Zastavujem len na jednu fotku baní a ťahám dolu.

Škoda, že to čo mi na rýchlosti pridáva sklon, to mi uberá protivietor. Vchádzam do mojej cieľovej destinácie, ktorou je Žarnovica.

Žarnovica

Na stanici chvíľu dumám, kde je vlastne vchod. Vytrhnem z letargie miestneho zamestnanca a pýtam si lístok do Bratislavy. Po krátkom boji s prístrojom na tlač lístkov sa mu podarí mi jeden vytlačiť. Pobavene sleduje ako chcem zaplatiť kartou. Čo by ešte mladý pán nechcel. Tu je stále doba kešu.

Našťastie s tým vždy rátam a mám pripravených pár eur. Do odchodu vlaku mi ostáva ešte pol hodiny, tak sa ešte najem v prvom podniku na hlavnej ceste a spokojný si idem pospať v poloprázdnom vlaku cestou domov.

Všetky fotografie i reportáž: Juraj Ozimy, 2016

Príspevok Z Budče na Sitno bicyklom cez Panský diel zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak hľadáte miesto, ktoré vám ponúkne únik od letných horúčav a zároveň vás prenesie do rozprávkového sveta ľadových zázrakov, nemusíte cestovať do ďalekých krajín. Stačí vyraziť na Gemer, kde sa ukrýva jeden z najfascinujúcejších prírodných pokladov Slovenska – Dobšinská ľadová jaskyňa. Táto jedinečná pamiatka UNESCO vás očarí nielen svojou krásou, ale aj bohatou históriou a zaujímavými faktami.

Ľadová nádhera ukrytá v podzemí

Dobšinská ľadová jaskyňa sa nachádza v Slovenskom raji, v blízkosti obce Dobšiná. Objavili ju už v roku 1870 a odvtedy fascinuje návštevníkov z celého sveta. Je jednou z najväčších ľadových jaskýň v Európe, pričom jej najväčšie čaro spočíva v mohutných ľadových stĺpoch, kvapľoch a kryštálových útvaroch, ktoré zdobia jej vnútro.

Teplotné extrémy

Ak máte radi zimu a sneh, túto jaskyňa si zamilujete. Teplota vo vnútri jaskyne sa počas celého roka pohybuje od -3,9 °C do +0,5 °C. Takže aj keď sú vonku letné horúčavy, v jaskyni sa budete cítiť ako v chladničke. Nezabudnite si preto vziať (najmä pre deti) teplé oblečenie, aj keď sa na výlet vydávate v lete.

Dobšinská ľadová jaskyňa má bohatú históriu. Už krátko po jej objavení ju sprístupnili pre verejnosť a stala sa prvou elektricky osvetlenou jaskyňou v Uhorsku. V roku 1887 sa tu dokonca konali korčuliarske preteky, neskôr tu trénoval na olympiádu aj Nepela. Ak sa pamätáte na Silickú planinu, aj tam je jaskyňa: Silická ľadnica. V tej si zas Rožňavskí konšeli urobili pivovar a sklad.

Gemer

Čo robí Dobšinskú ľadovú jaskyňu tak výnimočnou? Je to hlavne jej geologická stavba a spôsob, akým ľad vzniká. Vďaka špecifickým podmienkam, ako sú nízke teploty a vysoká vlhkosť, sa v jaskyni vytvárajú masívne ľadové formácie, ktoré môžu dosahovať hrúbku až 26,5 metra. Tento ľad je starý tisíce rokov a neustále sa mení a formuje. Bohužiaľ pri dnešnom otepľovaní aj rapídne mizne. Takže už o pár rokov nemusíte tento slovenský poklad v ľadovej kráse vidieť.

Vstup do jaskyne

Návštevu Dobšinskej ľadovej jaskyne môžete kľudne plánovať s deťmi. Tie budú nadšené z ľadových formácií pripomínajúcich postavy z rozprávok, zatiaľ čo dospelí ocenia ticho a pokoj, ktoré toto miesto ponúka. Na prehliadku jaskyne si naplánujte približne 30 minút ale ďalšiu polhodinu vám zaberie výstup a zostup. Prehliadka je sprevádzaná odborným výkladom, ktorý vám priblíži históriu a zaujímavosti tohto jedinečného miesta.

Vlakom na výlet

Dobšinská ľadová jaskyňa je ľahko dostupná vlakom z Margecian, z Brezna alebo z Banskej Bystrice. Vystúpite v Stratenej doline na rovnomennej železničnej stanici Dobšinská ľadová jaskyňa, dáte 20 minút hore kopcom a ste pri vchode.

Cestou vlakom môžete objaviť aj Telgártsku slučku a Chmarošský viadukt, unikátne dopravné dielo alebo Červenú skalu, ktorá je východzou stanicou, ak idete s bicyklami na ciele Muráň a Kráľova hoľa.

Prirodzene môžte ísť aj autom. V blízkosti jaskyne sa nachádza parkovisko a návštevnícke centrum, kde si môžete zakúpiť vstupenky a dozvedieť sa viac o jaskyni a jej okolí.

Stratená dolina

Ľad sa topí závratnou rýchlosťou. Dobšinská ľadová jaskyňa je skutočným klenotom Slovenska, ktorý stojí za návštevu. Je to miesto, kde sa môžete ešte stále ponoriť do ticha a chladu ľadového sveta, obdivovať jedinečné prírodné úkazy a dozvedieť sa viac o fascinujúcej histórii tejto jaskyne. Či už ste milovníkom prírody, histórie alebo jednoducho hľadáte unikátny zážitok, Dobšinská ľadová jaskyňa vás určite nesklame. Takže nabudúce, keď budete premýšľať o výlete vlakom, nezabudnite na toto ľadové kráľovstvo ukryté v srdci Gemera.

Príspevok Dobšinská ľadová jaskyňa ideme vlakom na výlet zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.