Veľký Choč s deťmi, výhľadmi a mestskými skúsenosťami

Slnečný a teplý deň, stvorený na turistiku. Vstávame skoro ráno, ako do školy a roboty. Čaká nás dlhý a náročný „trek“. Pred ôsmou sme už na diaľnici smerom na sever. Cesta ubieha plynule až do Valaskej Dubovej. Akurát som sa pred Žilinou skoro vydal na Kysuce po D3.  Parkujeme pri cintoríne. Do piatich minút je tu aj bývalý ženin kolega. Ako správna šéfka mu včera o deviatej večer zmenila plány a namiesto Kráľovej Hole šiel s nami na Veľký Choč.

Vyrážame na Veľkých Choč

Vytiahneme palice. Deti s nimi nevedia chodiť, ale bez nich tiež nie. Ja machrujem s novými. Šliapeme dedinkou popri ošarpaných domčekoch. Cesta sa mení na lesnú, ideme popri záhradách. Na dedine je stále čo robiť, majú sa čo obracať, o čom svedčia zvuky píly, či traktora. Nie ako my, mestské typy, si chodíme po výletíkoch. Už dole stretávame turistov z vrcholu. „To snáď museli vyraziť s prvým kikiríkaním“, konštatujem.  Ideme popod skalné bralo Tesné skaly. Nakrúcal sa pri nich Bielikov Jánošík. Od skál chodník prudko stúpa prakticky až k Strednej Poľane. Krátko sa zastavíme pri Jánošíkovom stole, čo je akási plochá skala. Po ceste je zopár info tabúľ. Stretávame bežca, ktorý dal vrchol za 58 min., takmer tretinový čas. Vracia sa s5 a beží prakticky kolmo dolu. Za hodinu a pol sme na lúke. Je posiata malými žltými náprstníkmi. Odpočívame, rozdýchavame sa a dáme tabuľku čokolády. Lepší by bol Redbull s krídlami. Ten ale chutí ako konský moč a krídla aj tak nebudú. Ja zídem poniže k hotelu Choč.

Na hoteli Choč

Myslel som si, že je to vtipná narážka, no skutočne sa tak bývalý salaš volá. Nahliadnem dnu, ale zarazí ma v prvej miestnosti tona odpadkov a smradu. Za ďalšími dverami je miestnosť s drevenými pričňami, kde sa dá spať. Romantika s odpadkami a hajzlom za búdou hotela. Niekto tu má batoh. Decentne vycúvam a idem si aj ja dať cukry na posilnenie. 

Na lúku dobehnú akýsi chlapíci z myjavských kopaníc. Kým došli hore stiahli takmer liter borovičky. Rozhodujeme sa hore šliapať zimnou cestou. Ukazuje k nej šípka. Vysoké pahýle dávajú znať, že poldruha metra snehu tu nie je problém. Vidíme i vzácny Poniklec. Sprievodcu nám robí drozd čvíkota. Po chvíli sa napojíme na červenú značku z Vyšného Kubína. Na určitom úseku je zopár metrov reťaze. Preto sme túto trasu vybrali, nech majú baby zážitok. Vracajúci sa turisti nás upozorňujú na 50 člennú poľskú výpravu okupujúcu vrchol. Tušenie som mal už zdola, kde parkoval veľký autobus. Kým sme sa dostali na Choč, zmizli. Stromy sa zmenšujú a rednú. Za chrbtom sa odkrývajú výhľady na Malú Fatru. Pred vrcholom je len kosodrevina. Vidíme, že vrchol je na dosah. Zrazu sa vynoríme z kosodreviny a sme pred hríbikom:

Veľký Choč

1606 m Veľký Choč. Ešte kúsok na skalu a otvorí sa nám krásny panoramatický výhľad. Vpredu Prosečné. Za ním Sivý vrch a Západné Tatry. V diaľke ostrý špic Kriváňa. Za ním dokonca Gerlach.  Vľavo od neho dva špice Gánku. Otočím sa viac naľavo a podo mnou je kam len oko dovidí celá Orava. Cez binokulár si priblížim Oravskú priehradu a Hviezdoslavovu Babiu horu nad ňou. Po pravej ruke hrebeň Nízkych Tatier. Ešte sú na pláňach a zrázoch mapy snehu. Krásne je vidieť Chopok, za ním Ďumbier.

Podídem kúsok nižšie po vrchole a pod sebou mám Lúčky a obďaleč Liptovskú Maru. Liptovská kotlina na dlani. Za chrbtom Veľká a Malá Fatra s Rozsutcami a Veľkým Kriváňom. V diaľke jeden z cieľov Ploská a za ňou Krížna. Ružomberok je schovaný niekde za Mníchom (kde je Liskovská jaskyňa) a Čebraťom.

Dáme si chlebík s paštétou. Nad hlavami zakrúžia vetrone. Asi z Martina alebo Prievidze. V nižšej letovej hladine poletuje vidlochvost. Fascinuje ma obzor. Vedel by som sedieť na skale a čumieť na naše krásne Slovensko pod sebou celý deň. Vrcholové bralo ponúka veľa fotogenických miest. Vynorí sa i výprava „Myjaváci na Choči“. Buchnú fľašu šumivého vína. Nechutí im a na poprávku zasa bororo. Na Strednú Poľanu dôjdu prechlastaní jak ruské tanky pri útoku, ale držia s nami viac menej krok. 

Na temene chočských vrchov sme takmer hodinu. Keď vidím, že si kolega dáva batoh na chrbát, končím s kochaním sa. Rýchle foto, rana istoty (cvak navyše) a schádzame dolu. Tentoraz po zelenej, letnej ceste. Je dosť strmá, tuším viac ako zimná. Baby zaujme zelená jašterica, ja si popásam oči na kopcoch Malej Fatry a Nízkych Tatier po ľavej ruke. Dokonca vidím pred sebou nezameniteľnú siluetu Kľaku. Po krátkom oddychu na lúke, hryzieme jabĺčka a pokračujeme po modrej do dedinky. Po vyše hodine sme dolu.

Spravili sme tabuľkové časy. Čo je obdivuhodný výkon. Aj vďaka kolegovi, ktorý zabával malé. Palice mi ohromne pomohli a nohy nebolia. Ideme do Jánošíkovej krčmy, na čo iné ako kofolu a čipsy. Hostinec s ubytovaním ťaží z povery, že tu zlapali Jánošíka. Je to mýtus. Skutočnosť je, že za múrom trčia náhrobky, nabíjačka na autá (majiteľ má Esmart) a nemajú pohľadnice.  Boli sme na výlete takmer 7h.

Turistika Choč

Do penziónu v Liptovskej Teplej je to kúsok. Vlastne len obídeme Choč. Penzión Za mlynom je stavaný len pre deti. Veľké ihrisko a malé parkovisko. Nemám sa kde otočiť. Cúvam pomaly až von z dvora. Ubytovanie je skromné a čisté. Uteráky nám dali iba malé. Osušky sú za poplatok. Na recepcii sme si vybrali večeru pri prihlásení. Izbu máme na konci budovy a volá sa Lucia. Baby bývajú na poschodí. Strmé schody a majú z toho zážitok. Kedysi to bol privát, o čom svedčí napr. zvonček alebo prípojka na práčku. Osprchujeme sa. Baby hore dupocú ako stádo horských kôz. Vraj nám ktosi vstúpil do izby. Nevidel som ho, sedel som bokom.

Kuchyňa penziónu pokrivkáva. Bryndzové halušky boli len so smotanou a zahustené múkou. Naproti tomu chutila nám kapustová polievka. I hovädzie sa dalo.  Chuť domova nám pripomenula Bošácka slivovica.  Imponovali mi živé kvety na stole. Nebýva to hocikde. Tak, či onak, penzión nemá v okolí konkurenciu. V blízkych Lúčkach nikde neponúkajú polpenziu (iba v samotných kúpeľoch).

Veľký Choč, na ktorý som sa osobne tešil, pretože ma provokoval ako Kľak, sme úspešne zdolali. Jeho výstup bola príprava na ťažšie kopce, ktoré nás čakajú.