Cykloexpedícia Od Kaukazu k Tatrám. Na bicykli z Tbilisi až do Kosova. 3100 kilometrov, päť krajín, tisíce príbehov. Každá cesta má svoj bod, keď treba uznať, že ďalej to už nie je o radosti, ale o prežívaní. Môj Gravel Mayo však okrem pár defektov nesklamal. Anglickú verziu nájdete na cestovateľskom portáli Hikevent.

Prečítajte si príbeh cyklistickej expedície Od Kaukazu k Tatrám

Obsah

Gruzínsko

• Prvé rozjazdy okolo Tbilisi
• Cez Lagodekhi, na trojmedzie Gruzínska, Ruska a Azerbajdžanu
• Kakheti vinársky región s kvapkami ChaCha
• Tbilisi – mesto plné kontrastov
• Opúšťam Gruzínsko cez Dashbashi Canyon

Turecko

• Prvé kilometre v Turecku na bajku
• Medzi Erzincanom a Zarou
• Smer Kappadokia, Sibír aj Sahara v jediný deň
• Zo Sivasu do Şarkışly
• Jazda do Avanos
• Kapadócia – oddych, bizarné skaly, balóny a vietor
• Tuz Gölü: Soľné jazero
• Po cestách do Istanbulu
• Cyklistika v Istanbule: pod zemou, cez chaos
• Posledná turecká cyklolekcia

Grécko

• Ticho pobrežia a defekty mimo sezóny
• Thessaloniki, hory a EuroVelo 11
• Z Grécka do Severného Macedónska

Severné Macedónsko a Kosovo

• Prvé kilometre medzi horami
• Hory, Balkánsky kontrast a dráma v Skopje

Kosovo

• Kosovo plné kontrastov a dopletené finále
• Epilóg

Príspevok Cykloexpedícia: Od Kaukazu k Tatrám zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Kosovo ma privítalo chaosom, vetrom a byrokraciou, no aj silným záverom jednej etapy. Niektoré hranice sú totiž viac v hlave než na mape.

Obchádzanie pečiatok a Kosovo plné kontrastov

Deň 36: Štart v Skopje cieľ v Prištine. Ráno v Skopje ma čakalo malé diplomatické prekvapenie – zistil som, že som spal len pár metrov od prezidentského paláca, kde prebiehala návšteva zo Slovenska. Vlajky ešte viseli, no už ich sťahovali. Asi vedeli, že odchádzam.

3000 kilometrov! A bez pečiatky.

Na hraniciach s Kosovom som oslávil dve veci naraz: 3000 kilometrov na tachometri a žiadnu pečiatku v pase. Nie, nie je to omyl – je to stratégia.

Ak by som ju dostal, Srbi by môj vstup do Kosova považovali za nelegálny a ďalej by ma nepustili. Takže som sa na chvíľu stal tajným agentom, ktorý musí prejsť neviditeľne.

Kosovo plné paradoxov

Už po pár kilometroch bolo jasné, že som vstúpil do iného sveta. Vedľa luxusných áut chátrajú staré paneláky, reklamy na banky striedajú autoservisy a vrakoviská. Kosovo je ako tínedžer — plné energie, snov, chaosu a protikladov.

Napriek tomu sa ide dobre. 90 kilometrov prevažne do kopca a prekvapivo ľahko. Na obzore sa zjavuje Priština – a s ňou aj Ursula von der Leyen. Buď idem správnym smerom, alebo ma sleduje.

Lenže hranice majú vlastný humor. Z Prištiny som sa pokúsil pokračovať ďalej, ale neprešiel som. Zatiaľ. Vracia ma autobus za 1,50 €, spolu s bicyklom a myšlienkou, že aj cesta späť je stále súčasťou cesty.

Koniec, ktorý nie je koncom

Deň 37: Trasa: Priština (autobus) – Skopje (lietadlo) – Domov

Od Kaukazu po Balkán. Z Tbilisi až do Kosova. 3100 kilometrov, päť krajín, tisíce príbehov.

Ale každá cesta má svoj bod, keď treba uznať, že ďalej to už nie je o radosti, ale o prežívaní.
Na hranici so Srbskom to bolo jasné – ďalej ma nepustia. Možnosti boli dve:

1. Otočiť sa a ísť cez Albánsko, Čiernu Horu a Bosnu – krásne, ale ťažké.
2. Ísť cez Srbsko – najkratšie, ale nemožné.

A vtedy prišlo znamenie. Alebo len defekt. Zadné koleso bolo po ceste z autobusu prázdne. Chvíľu som stál na parkovisku v Prištine a smial sa. Nie smiechom, ktorý zabáva, ale tým, ktorý prijíma.

Rozhodnuté: vraciam sa domov lietadlom. Nie ako porazený, ale ako človek, ktorý našiel hranicu medzi cieľom a zmyslom. Cestu možno končím, ale putovanie nie.

Záver

Takto som to nechcel ukončiť. Ale možno práve preto to bolo správne. Niektoré konce nie sú prehrami, ale tichým „ďakujem“ za to, že sme ich mohli prežiť.

Od Kaukazu k Tatrám – bez filtera, bez plánov, len s bicyklom a vetrom oproti.
Ďakujem všetkým, ktorí ste boli so mnou. A sľubujem – bude pokračovanie.

Zopár faktov: Kosovo

Neviditeľná hranica – Na niektorých hraničných prechodoch sa vraj starí colníci nepozerajú na pas, ale do očí. „Ak máš čisté svedomie, prejdeš,“ hovoria.

Mesto duchov – V okolí Prištiny stojí niekoľko rozostavaných budov z čias juhoslovanskej vojny. Mnohí tvrdia, že v noci z nich počuť hlasy robotníkov, ktorí sa už nikdy nevrátili.

Cesta bez mena – Časť trasy medzi mestami Skopje a Prištinou miestni volajú „Cesta návratov“. Každý, kto po nej ide, vraj v sebe niečo uzavrie.

Ironický fakt – V Kosove je najvyšší počet umývačiek áut na obyvateľa v Európe. A zároveň najmenej cyklotrás. Čisté autá, špinavé cesty.

Príspevok Obchádzanie pečiatok, Kosovo plné kontrastov a dopletené finále zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Severné Macedónsko ma prekvapilo krásou aj chaosom. Od ticha hôr po hororové ubytovanie v Skopje – deň plný kontrastov, potu a irónie Balkánu.

Ráno pod rosou a kopcami

Deň 35: Zobudil som sa v turistickom mestečku Demir Kapia, pod horami, kde sa rosa nevyparuje, ale lepí. Všetko bolo mokré. Ranná rutina sa natiahla o sušenie, no nálada zostala slnečná.

Prvá polovica dňa ma prekvapila. Hoci EuroVelo 11 tu nie je „skutočná cyklotrasa“, ale len odporúčaný smer, cesty boli pokojné, s minimom áut. A scenérie? Také, že aj vietor sa na chvíľu zastavil, len aby sa pozrel.

Veles: Surový Balkán na tanieri

V meste Veles som si dal obed – a k nemu aj dávku reality.

Chudoba, ošarpané domy, odpadky, chaos. To, čo som čakal v Turecku a Gruzínsku som našiel tu. Ale v tej surovosti je čosi poctivé. Nič sa tu nehrá na dokonalosť. Balkán sa nepretvaruje – buď ho prijmeš, alebo ťa prevalcuje.

Príchod do Skopje a nočná dráma

Po 115 kilometroch som dorazil do Skopje. Pizza (vegetariánska, lebo výber bol medzi „mäso“ a „mäso“), krátky rozhovor s mladým miestnym, ktorý mi s hrdosťou oznámil, že „tu je váš prezident!“ a odporučil mi zajtra navštíviť kaňon Matka.

A potom – ubytovacia horor story. Po hodine hľadania som sa dostal do izby, ktorá vyzerala, akoby tam nocovala celá história komunizmu. Kúpeľňa spoločná, pleseň, smrad, špina, rozpadnuté steny. Plachty, ktoré mali viac fľakov než mapa sveta.

Hranicu komfortu mám posunutú. Ale nie až do Skopje Underground. Pizza studená, nálada pod nulou. Evakuácia! Našťastie, našiel som hostel – nie je to Hilton, ale má posteľ a kľud. A v tejto chvíli je to všetko, čo potrebujem.

Zajtra: výzva smer Kosovo

Cieľ: Priština, sto kilometrov a celý deň do kopca.
Držte mi palce – a vietor, prosím, nech fúka aspoň chvíľu za mnou!

Skryté fakty Macedónska

Pramene pamäti – Miestni hovoria, že niektoré studne „počúvajú“. Ak si sa pri nich raz napil s pokorou, zapamätali si ťa. Keď sa vrátiš, voda má rovnakú chuť.

Veleské zrkadlá – Nad mestom Veles stoja ruiny starého kláštora. V noci sa v oknách vraj odrážajú plamene sviečok, aj keď tam už dávno nikto nebýva.

Tunely odvahy, diel II. – Niektoré tunely medzi Demir Kapiou a Skopje nemajú osvetlenie. Hovorí sa, že kto ich prejde sám, získa „balkánsky krst odvahy“. A tí, čo prežijú bez defektu, aj požehnanie.

Víno ako mapa – Každé údolie má svoje víno. Miestni tvrdia, že podľa jeho chuti vieš, kde si. Ak je suché, si v horách. Ak sladké, si na juhu. A ak ťa po ňom bolí hlava – vitaj v Skopje.

Príspevok Hory, Balkánsky kontrast a dráma v Skopje zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Z Grécka do Severného Macedónska Vietor fúka proti mne už štvrtý štát po sebe. Macedónsko víta drsne, ale s krásou hôr a tichom údolí.

Z Grécka do Severného Macedónska

Deň 34: Vietor, hory a nové hranice. Grécko sa so mnou lúči ďalším nádherným východom slnka. Posledný pohľad na more, krátke zbohom a potom už len nahor. Odteraz sa bude stúpať – a veľa.

Akoby nestačilo, že cesta ide stále hore, vietor si zo mňa robí srandu. Dovtedy fúkal zo západu, teraz, keď som zmenil smer na sever, fúka zo severu. Je to tak už štvrtý štát po sebe. Asi som si vybral obdobie, keď sa púšťajú šarkany – veď kedy najviac fúka, ak nie teraz?

Dnes som prešiel vyše sto kilometrov, ale priznám sa – väčšinu dňa som len šliapal. Žiadne kaviarne, žiadne rozhovory, len monotónny rytmus pedálov a ticho krajiny. Cyklotrip má aj svoje asketické fázy.

Hranice a prvé dojmy z Macedónska

Prechod bol hladký, ale okamžite cítim, že som v inom svete. Krajina je chudobnejšia, cesty užšie, autá staršie, a plastové fľaše – tie ma sprevádzajú stále. Od Turecka až sem ich lemujú krajnice ako smutné kilometrovníky civilizácie.

Napriek tomu je Severné Macedónsko nádherné. Cesta vedie údolím medzi majestátnymi horami, kde sa svet spomalí.

Tip pre cyklistov

Ak sa chcete vyhnúť veľkým stúpaniam, držte sa rieky alebo železnice. Ja idem presne po takej trase – rieka naľavo, koľajnice napravo. To je záruka, že sa dostanete ďaleko bez toho, aby ste tlačili bicykel.

Adrenalínový bonus

Na konci dňa mi Mapy.cz pripravili malé prekvapenie – 900-metrový tunel! Prešiel som ho bez problémov, aj keď som sa na konci zľakol odstaveného policajného auta. Našťastie, nikde nikto. Prejazd vyšiel bez pokuty, len s mierne zvýšeným tepom.

Demir Kapija Municipality. Večer som skončil v kempe za desať eur. Božie Macedónsko. Po dlhom dni to bola tá najlepšia investícia. Vzduch tu vonia horami a pokojom.

Zajtra začína objavovanie Severného Macedónska naplno. A možno, len možno, sa vietor konečne rozhodne otočiť.

Skryté fakty Macedónska (z pohľadu cyklistu, nie bedekra)

Prameňov ako kostolov – takmer každá dedina má kamenný prameň s ľadovou vodou. Miestni hovoria, že ich vyvieranie má „pamäť“ – ak sa k nim správaš s úctou, nikdy nevyschnú.

Cesty duchov – niektoré horské cesty vedú popri opustených pravoslávnych kláštoroch. Vraj v noci vidno svetlo sviečok, hoci tam už roky nikto nebýva.

Tunel bez pravidiel – väčšina tunelov tu nemá osvetlenie ani chodník. Cyklisti ich prechádzajú „na adrenalín“. Niektorí si na prilbu pripevňujú čelovky, iní len zapnú mobil v režime baterky.

Víno ako pozdrav – v dedinách okolo Gevgelije ti ponúknu pohár domáceho vína, aj keď sa len opýtaš na smer. Odmietnuť by bolo nezdvorilé.

Príspevok Z Grécka do Severného Macedónska: prvé kilometre medzi horami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Objavujem Grécko na bicykli: Thessaloniki. Po týždňoch v sedle som dorazil do Solúňa, objavil grécke hory, termálne pramene a začal svoju cestu po EuroVelo 11 na sever.

Romantika na pláži a tvrdá realita kopcov

30 deň: Budík nepotrebný. Prebúdza ma východ slnka nad domčekom plavčíkov na pláži. Aj keď tu nebola Pamela, bolo to krásne a romantické – také rána si zapamätám navždy.

Dnešná trasa: len 80 kilometrov do Solúna (Thessaloniki). Tento prístav som chcel vidieť na vlastné oči. Je to historická križovatka, miesto, odkiaľ k nám prišli vierozvestci Cyril a Metod. Cestou som si užil vietor, ale najväčšie prekvapenie ma čakalo pred cieľom: krátky, no mimoriadne prudký kopec. Asi dva kilometre som bicykel len tlačil. Limity sa ozvali a ja viem, že je čas na pauzu.

Preto si v Solúne doprajem dva dni oddychu a relaxu na pláži. Naberiem sily a potom vyrazím na sever, smer Severná Makedónia.

Pár faktov o Solúne:

• Neočakávané kopce: Mnohí návštevníci si myslia, že pobrežie je rovné – realita je iná, miestami vás čaká prudké stúpanie aj pri krátkych úsekoch.
• Historická mozaika: Solún nie je len prístav – pod ulicami sa nachádzajú zvyšky rímskych a byzantských stavieb, ktoré turistické bedekre často obchádzajú.
• Miestna pohostinnosť: Počas jazdy po predmestiach vás miestni môžu spontánne pozvať na kávu či ovocie.

Oddych a šum mora

31.–32. deň: Dva dni oddychu urobili divy. Po náročných kilometroch je pocit sedieť na pláži a počúvať vlny na nezaplatenie. V sezóne by tu bol hluk, turisti a stánky, teraz vládne pokoj a súkromie.

V noci sem tam prší, ale to mi neprekáža – skôr pridáva atmosféru. Tieto dni som venoval regenerácii a plánovaniu trasy na sever, ale ani chvíľu som nezanedbal bicykel – kontrola kolies, údržba reťaze a príprava na kopce.

Grécko po sezóne:

• Nočný soundtrack: Po západe slnka znie pobrežie inak – vietor, morské vlny a vzdialené rybárske lode vytvárajú úplne inú atmosféru.
• Súkromné pláže: Po sezóne máte často pocit, že pláž je len vaša, čo cyklistom umožňuje pokojný večerný oddych po dni v sedle.

Auto, hory a EuroVelo 11

33. deň: Grécko na bicykli: Thessaloniki... Len tak ležať na pláži? To nie je nič pre mňa. Oddych som vymenil za objavovanie gréckych hôr. Bicykel som na dva dni odložil, požičal som si auto (len 9 € na deň!) a vyrazil do hôr.

Dal som si ľahkú turistiku, objavil skryté vodopády a užil si kúpeľ v prírodnom termálnom prameni – absolútna krása gréckej prírody.

Leventochóri, Kilkis. Cesta volá: smer SEVER! Dnes som sa presunul k hranici so Severnou Makedóniou. Smer je jasný: idem na sever po EuroVelo 11. Táto trasa, známa ako Východoeurópska, začína práve tu a vedie až na samý sever Európy, prechádzajúc aj cez Slovensko, okolo Košíc.

Dúfam, že teraz, keď som na oficiálnej EV trase, budem stretávať viac cyklistov a môcť vymieňať skúsenosti. Idem objavovať Balkán.

Pár faktov o gréckych horách a EV11:

• Skryté termálne pramene: Väčšina turistov ide po hlavných cestách, ale v bočných údolí sa dajú nájsť takmer prázdne prírodné kúpele.
• EuroVelo 11: Trasa je značená, ale miestami prechádza po lokálnych cestách bez cyklopruhov – ideálne pre tých, ktorí chcú vidieť autentické dediny a pastviny.
• Lokálna pohostinnosť: V horských dedinách sa často stretnete s miestnymi, ktorí vás spontánne pohostia alebo ukážu skryté trasy.

Príspevok Objavujem Grécko na bicykli: Thessaloniki, hory a EuroVelo 11 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Objavujem Grécko na bicykli mimo sezóny – tiché pobrežie, intímna atmosféra a dva nečakané defekty. Užívam si cestu plná pokoja aj prekvapení.

Nocľah s vôňou mora

Deň 28: Dnešný nocľah pri mori bol prekvapivo príjemný. Hoci sa očakával dážď, atmosféra tichej gréckej dedinky po sezóne mala čosi magické. Všetci majú zatvorené, ticho prerušovali len šum vĺn a občasný vietor.

Učím sa, že mimo sezóny získate pri cestovaní pocit, že miesto patrí len vám. Žiadne rady turistov, žiadne preplnené pláže – len vy, bicykel a krajina. Ak bude zajtra slnečno a bez vetra, čaká ma ideálna jazda pozdĺž pobrežia.

Kavala

Fakt: Na gréckom pobreží nájdeš plné skrytých zátok, opustených prístavov a starých kamenných múrov, ktoré kedysi chránili rybárske dediny pred pirátmi. Každý kilometer tu má svoju históriu. Hradby aj prístav.

Ticho grécka a dva defekty

Deň 29: Cestovanie mimo sezóny má svoje čaro – nikto sa nikam neponáhľa, atmosféra je pokojná a krajina pôsobí, akoby zastavila čas. Dnešný deň však neobišiel ani technické problémy. Dva defekty ma prinútili spomaliť a viac si užiť prostredie.

Aj napriek tomu som cítil, že Grécko má rytmus úplne iný než Turecko. Miestni sa usmievajú, zastavia sa, ak vidia cyklistu a aj keď sú cesty menej udržiavané, pohyb po nich má svoje čaro. Každý záber pedálov, každé kolo pri mori dáva pocit, že sa človek ocitol v inom svete.

Ráno som sa zobudil do ticha na prázdnej pláži. Kempy nájdeš prázdne, ulice voľné. Ten pokoj je hmatateľný. To isté láskavé Grécko, len bez tých ľudí, ktorí sa "nikam neponáhľajú". Nádherný, surový zážitok.

​Popoludní sa ku mne opäť pridal môj verný sprievodca – silný protivietor, ktorý mi bral sily. A aby som nezabudol na ďalšieho známeho z ciest, prišli aj dva defekty v rýchlom slede. Sú to jednoducho faktory, ktoré k cyklocestovaniu patria!

​Na záver dňa si užívam exkluzívny nocľah! Spím priamo na pláži, v domčeku miestnej záchrannej služby. Mám službu, dávam pozor na túto krásu a zbieram sily. Nech je zajtrajšok pokojnejší!

Tip: Ak cestujete po gréckom pobreží mimo sezóny, pripravte sa na defekty a malé prekvapenia, ale tiež na neopakovateľný pokoj a priam intimitu krajiny, ktorú v lete nezažijete.

Grécke pobrežie mimo sezóny

• Opustené taverny ožívajú po sezóne – rybári a miestni vám radi ochutnávku doplnia zadarmo, často pridajú extra porciu jedla.
• Tiché prístavy a pláže – rybárske lode stoja na brehu, počuť len šum mora a krik čajok, čo dáva pocit starého Grécka.
• Defekty ako súčasť scenérie – štrkové a menej udržiavané cesty dávajú šancu stretávať miestnych, ktorí ochotne pomôžu.
• Miestne zvyky a pohostinnosť – obyvatelia vás pozvú na čaj a zvedavo sa pýtajú na trasu, bez turistickej pózy.
• Nočný soundtrack – vietor, vlny a občas rybár pripravujúci siete; celé pobrežie pôsobí ako vaše súkromné útočisko.

Príspevok Grécko na bicykli: Ticho pobrežia a defekty mimo sezóny zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Asi posledný deň v Turecku a posledná turecká cyklolekcia ma riadne morálne preverila. Aké to je keď telo hovorí nie.

Posledná turecká cyklolekcia

Deň 26: Bol to absolútne najťažší deň doteraz! Pravdepodobne aj posledný celý deň v Turecku – a idem spať vyčerpaný tak, že už ani neviem, či dýcham, alebo len simulujem. Neustále stúpania, klesania a silný protivietor dali dnešným 120 kilometrom poriadne „pekelné“ čaro.

Ku koncu som sa dostal do zvláštneho autonómneho režimu. Vidím pumpu, viem, že nemám vodu... ale nezastavím. Myšlienka na brzdenie či otočenie sa mi zdala ako zbytočný luxus – míňanie drahocennej energie. Chcel som už len jedno: ležať. Úplne. Asi mi už riadne preplo.

Varovanie a korytnačí paradox

Včerajší defekt prišiel v najvyšší čas! Zistil som totiž, že zadný plášť je totálne zodratý – išiel som už po plátne. V zjazdoch to bolo životu nebezpečné. Ráno som teda začal v cykloobchode výmenou plášťa – bezpečnosť predovšetkým.

A keď už som si myslel, že ma nič neprekvapí... druhýkrát v živote som zachraňoval korytnačku prechádzajúcu cez cestu. Na Srí Lanke ma to stálo mokré nohavice, dnes len podozrivo zapáchajúce ruky. Nech má dlhý a bezpečný život – aj s tým svojím tempom, ktoré by mi dnes vlastne vyhovovalo.

Zajtra ma čaká prechod do Grécka – nový kontinent, nová kapitola, nové sny. Držte mi palce, nech to na hraniciach prebehne hladko! Čo myslíte – aké bude Grécko na bicykli?

Z Turecka do Grécka!

Deň 27: Hranice prekonané, nová etapa oficiálne začína! Po náročných dňoch v Turecku sa cesta dnes niesla v znamení pokoja – žiadne problémy, žiadne drámy. Len hladký asfalt, iné svetlo a zvláštne ticho, ktoré prichádza, keď človek vstúpi do novej krajiny.

Cestou som stretol cyklomechanika Kikiho z Chorvátska, ktorý sa ku mne pridal na pár kilometrov – a nakoniec aj na noc. Dnes spíme takmer na pláži. Chcel som počúvať šum mora, ale vyzerá to skôr na búrku. No čo, aj to má svoje čaro – more aj hromobitie majú spoločnú vec: učia rešpektu.

Zajtra pokračujeme ďalej, s vetrom (dúfajme) v chrbte a so slanou vôňou mora v nose.

Čo by ste radšej počuli v noci vy – šum mora alebo poriadnu búrku?

Príspevok Posledná turecká cyklolekcia – keď telo hovorí NIE! zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Cyklistika v Istanbule nie je pre slabé povahy – chaos, kopce, psy, metro pod morom a pivo s kamarátom v tieni Hagie Sofie.

Istanbul: keď cieľ vonia ako pivo a história

Po 24 dňoch, stovkách kilometrov a tisíckach otočení pedálov – ISTANBUL!

Príchod do mesta bol ako malé Vianoce, len s tým rozdielom, že miesto kapra ma čakal chaos, trúbenie a Hagia Sofia.

Po týždňoch samoty som tu stretol kamoša z Nového Mesta nad Váhom. Keď mi podal orosené pivo, zrazu sa mi svet zdal zázračne jednoduchý.

„Tak čo, došiel si až sem?“ spýtal sa.
„Hej,“ usmial som sa. „A vieš čo je najlepšie? Že ma tu čaká ešte lacná izba.“

Lacné ubytovanie v Istanbule a kvapkajúca symfónia

Izba za pár eur vyzerala spočiatku ako výhra. Kým som nezistil, že kvapkanie vody má rytmus horší než techno z 90. rokov. Zaspávať pri tom sa dalo len s predstavou, že možno niekde nad mnou žije derviš, ktorý si umýva ruky vždy, keď sa začnem prepadávať do sna.

A oblečenie? Mokré aj po dvoch dňoch. Istanbulská vlhkosť je ako objatie od niekoho, koho nechceš pustiť, ale on ťa aj tak nepustí.

Cyklistika v Istanbule a podvodný útek

25. deň: Vyrážať z Istanbulu na bicykli je ako snažiť sa vyjsť z mraveniska s kufrom. Úzke ulice, autá, ktoré brzdia len keď naozaj musia, a kopce, ktoré sa kľukatia ako arabské melódie.
„Cyklochodník?“, pýtal som sa jedného miestneho.
„Inšallah,“ usmial sa. To znamená niečo medzi „možno raz“ a „zabudni“.

Po pár kilometroch som kapituloval. Našťastie, Istanbul má únikový východ – pod vodou!

Podzemný útek cez Bospor – Marmaray

Vďaka metru Marmaray som sa stal cyklista-podvodník. Nie v tom zlom zmysle – jednoducho som s bicyklom zmizol pod more. Marmaray je jeden z najhlbších ponorených tunelov na svete, vedie priamo pod Bosporskou úžinou a spája Európu s Áziou.

Štyri minúty jazdy a hop – nový kontinent. Nad hlavou trúbia autá, pod nohami šumí voda a ja sedím v metre s bicyklom, s úsmevom ako školák, čo práve podviedol geografa.

Naspäť do reality – stúpania, chaos a defekt!

Za tunelom žiadny raj nečakal. Hneď po výstupe ma čakalo stúpanie, ktoré by si zaslúžilo vlastný horský názov.

K tomu defekt. Druhý na celej ceste. S proti-prierazovými plášťami som veril, že ma už nič nezastaví – turecké cesty ma však opäť vyviedli z omylu.

Kým som opravoval koleso, jeden pán mi z okna ponúkol čaj.
„Aj tak musíš počkať, kým lepidlo zaschne,“ povedal s úsmevom. A mal pravdu. Istanbul ma síce skúšal, ale stále mi posielal ľudí, ktorí mi podali ruku, keď som to najviac potreboval.

Skryté fakty o Istanbule (z cyklistického sedla):

Čaj na kolesách: Pouliční predajcovia roznášajú çay na motorkách, s podnosmi v jednej ruke a rovnováhou hodnou akrobatov. Ak ideš dostatočne pomaly, možno ti jeden z nich dokonca podá pohárik priamo počas jazdy.

Balatská skúška: Niektoré uličky v starom židovskom Balate sú také strmé, že to vzdávajú aj skútre. Miestni ich volajú „ulice, ktoré testujú dušu“. Po piatom kopci to začne dávať zmysel.

Tajné tunely: Pod štvrťou Sultanahmet sa ukrývajú zabudnuté byzantské chodby, ktoré kedysi slúžili na skladovanie vína a – vraj – aj na útek mníchov, ktorí sa nechceli vrátiť do kláštora. Niektorí Istanbulčania potichu tvrdia, že niektoré z týchto tunelov vedú až k moru.

Mačky – bohovia dopravy: V Istanbule má mačka väčšiu moc ako dopravný policajt. Keď sa usadí uprostred cesty, všetky autá zastavia. Nikto sa nepohne, kým sa mačka nerozhodne, že jej miesto už dosť patrilo svetu.

Nočný soundtrack: Okolo polnoci, keď mešity stíchnu, mesto začne hrať inú melódiu – štekot túlavých psov, trúbenie trajektov a tiché cinkanie predavačov simitov, ktorí čistia svoje plechy. Istanbul nikdy nespí, len mení rytmus.

Istanbul ako míľnik aj skúška

Cyklistika v Istanbule je ako miniatúrna verzia života: krásna, hlučná, nebezpečná, ale plná ľudí, ktorí ťa nenechajú padnúť. A keď večer sedíš na streche, pozeráš na minarety, ktoré sa trbliecu v svetle ázijského západu, máš pocit, že všetka tá námaha mala zmysel.

Otázka pre vás:
Už ste sa niekedy stratili na bicykli vo veľkomeste a museli improvizovať? Šli by ste v Istanbule metrom, alebo by ste to radšej „vydupali“ až von?

Zajtra ma čaká asi posledný deň v Turecku.

Príspevok Cyklistika v Istanbule: pod zemou, cez chaos a s kvapkajúcou romantikou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.