Vonku pršalo, tak sme sa rozhodli vydať tam, kde história dýcha prachom a vínom. Keď som vošiel do Musée d'Aquitaine, celé Bordeaux za dverami ostalo akoby v inej dimenzii. Vzduch tu bol ťažší, akoby nasiaknutý všetkými príbehmi, ktoré sa tu nazbierali za stáročia.

Tiež vidno, že za stáročia vinárske regióny hodne zbohatli a môžu si dovoliť naozaj veľkolepé prezentácie. Podobne ako múzeum vín, ani tu som nenašiel žiadne sterilné vitríny plné zabudnutých vecí – toto múzeum bolo živé. Dýchalo pieskom pravekých pobreží, šumelo lodnými plachtami a voňalo starým papierom kroník, ktoré si pamätajú viac ako my všetci dokopy. A interaktívne.

Pravek: Prvý odtlačok v blate

Ako v každom múzeu, začíname v hlbinách času – ešte predtým, než Bordeaux bolo Bordeaux. Kamenné nástroje, hroty šípov, amulety. Človek si nemohol pomôcť a predstavoval si, ako pred tisíckami rokov nejaký lovec, unavený a spotený, zvieral v ruke kus pazúrika a kreslil po skale zvieratá a akty.

A tá Venuša z Laussel – drobná soška ženy, ktorú niekto vyrezal do kameňa pred 35 000 rokmi. Drží v ruke roh, možno ako symbol hojnosti. Možno len preto, že sa to vtedy tak robilo. A možno je to odkaz, že už vtedy ľudia snívali (podobne ako naši politici) o poľovačkách a lepších zajtrajškoch.

Rímska Burdigala

Víno, obchod a všadeprítomný Herkules. Prechádzam do čias, keď Bordeaux bolo Burdigala, a mám pocit, že sa ocitám v starom prístave. Rímske mince, amfory, kúsky mozaík. Pred jednou vitrínou sa zastavím dlhšie – bronzová socha Herkula. Naozaj by som mal viac cvičiť.

Je ošúchaná vekom, ale stále v nej cítiť silu. Ktovie, možno kedysi stála v nejakom bohatom dome a teraz tu len mlčky pozoruje návštevníkov, ako sa snažia pochopiť svet, ktorý už dávno zmizol.

Vek viery a vína

Stredovek v Bordeaux nebol len o hradoch a rytieroch, ale aj o obchodníkoch, cirkvi a zakladaní vinohradov. Bola to doba, keď mesto začalo rásť na obchode – hlavne s vínom, ktoré putovalo do Anglicka a ďalej do sveta. Hovorí sa, že ak chcete pochopiť Bordeaux, musíte pochopiť jeho vzťah k vínu. K tomuto názoru sa pridávam a rád plním.

V jednej z vitrín Musée d'Aquitaine je stará drevená nádoba na víno a ja si predstavujem, ako ju pred stáročiami nakladali na loď smerujúcu do Londýna. Vtedy sa pilo mladé, surové, bez dnešných pravidiel a apelácií. Možno chutilo horšie, ale určite malo viac príbehov.

18. storočie: Zlatý vek, ale za akú cenu?

Tu sa tempo výstavy mení. Bordeaux sa stalo bohatým, obchody sa rozrástli. Ale prišla aj temnejšia kapitola – obchod s otrokmi. Múzeum sa na to nepozerá cez ružové okuliare. Zlatý vek, ale za akú cenu?

Vystavili tu dokumenty, lodné manifesty, reťaze. Čítať mená ľudí, ktorí boli predaní ako tovar, je nepríjemné. Boli ich tisíce a ,mnohí neprežili ani otrockú cestu z kolónie na lodi. Úradoval skorbut. V rovnakej dobe, keď Bordeaux bohatlo na víne a cukre, otroci zomierali v neľudskej robote i na lodiach. Hlavne, že obchod prekvital.

Nie je to príjemná myšlienka, ale je sympatické že sa na tú dobu dokázali Francúzi kriticky pozrieť a vyrovnať sa s tým.

Staré mesto s mladou dušou

Moderné Bordeaux. V posledných sálach už cítim návrat do súčasnosti. Fotografie mesta, plagáty z 20. storočia, záznamy o tom, ako sa Bordeaux menilo. Mesto, ktoré bolo kedysi len obchodným prístavom, sa stalo centrom kultúry, gastronómie a aj študentského života. Mimochodom bývame vedľa Havlovej univerzity.

Napriek všetkým zmenám stále cítiť minulosť mesta v každej uličke, v každej pohári vína, v každom starom kamennom dome. Zastavme sa ešte pri víne. Jeho buket prechádza všetkými expozíciami.

Bordeaux mesto vína

Bordeaux je najmä tekutá legenda, ktorá tečie v pohároch po celom svete. Každá ulica tu dýcha históriou vinárstva, od starých prístavov, kde sa sudy nakladali na lode, až po elegantné vinotéky, kde sa ochutnáva s rešpektom hodným oligarchov. Prirodzene, víno má v Akvitánskom múzeu svoje významné postavenie.

Tisícky Grand Crue Chateau nám zastúpila jedna legenda: Mouton Rotschild.

Víno v Bordeaux nie je len nápoj, ale kultúra, tradícia a spôsob života a my sme radi tomuto čaru podľahli Slávne vinice Médoc, Saint-Émilion či Pessac-Léognan tvoria svätú trojicu vínnej dokonalosti, ktorú každý vinár musí zažiť.

Bordeaux je zároveň moderné a pulzujúce mesto, čo sa odráža aj v jeho architektúre a gastronómii. V La Cité du Vin sa učíte o víne ako o umení, zatiaľ čo na brehu Garonne si ho jednoducho užívate s výhľadom na západ slnka. Každý dúšok Bordeaux vám otvára nové dimenzie. A keď raz ochutnáte, už nikdy nebudete vnímať vína rovnako.

Musée d'Aquitaine ako pamäť Bordeaux

Keď vychádzam von, slnko svieti na staré fasády a na chvíľu mám pocit, že sa stále nachádzam niekde medzi storočiami. Musée d'Aquitaine nie je len miestom, kde sú vystavené staré predmety – je to priestor, kde história Bordeaux stále dýcha.

A keď sa prechádzam cez mesto, ktoré dnes žije svojim vlastným tempom, uvedomujem si, že minulosť tu nikdy úplne nezmizla. Stačí sa len započúvať.

Príspevok Musée d’Aquitaine: Cesta časom v srdci Bordeaux zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sme vošli v Bordeaux do Musée d'Aquitaine, vzduch tu bol síce čistý a stabilný, ale niečo v ňom vibrovalo. Možno to bolo svetlo, ktoré sa odrážalo od starých surfových dosiek, možno farebné havajské košele, ktoré ako duchovia viseli v priestore alebo len surfovanie na vlnách havajskej kultúry, do ktorých nás výstava vtiahla.  Možno to bol len pocit, že sa chystáme vkročiť do sveta, kde čas meria príliv a rytmus života určujú vlny a vietor.

Prvá skúsenosť so surfom

Keď sa prkno rozhodne ísť svojou cestou. To bolo pred veľa rokmi, Keď sme s Hankou objavovali na Bali Kuta Beach. Pravidelné vlny  a požičali sme si surfy. Dali nám základnú inštruktáž. Easy. Do mora sme vliezli s veľkým sebavedomím a ešte väčším surfovým prknom. Dnes bol deň, keď som mal chytiť svoju prvú poriadnu vlnu.

Základný plán bol jednoduchý: ľahnúť si na prkno, pádlovať ako zmyslov zbavený a v správny moment sa postaviť. Realita? V momente, keď sa ku mne blížila vlna veľká asi ako priemerný rodinný hatchback, som zistil, že pádlovanie je náročnejšie, ako sa na YouTube videách zdá.

A potom to prišlo. Zacítil som, ako ma vlna zdvihla. Toto je ono! Som kráľ oceánu! Boh mora! Kým mi prkno nepovedalo „čau“.

Jedna sekunda vznešeného letu. Druhá sekunda voľného pádu. Tretia sekunda? Oceán si ma vzal a točil ma ako ponožku v práčke. Hlava dole, nohy hore, ruky netuším kde. Na chvíľu som sa stal súčasťou vlny, nerozoznateľný od rias a náhodných plastových fliaš, ktoré sa sem dostali z pevniny.

Keď ma more konečne vypľulo späť na hladinu, vykašliaval som litre slanej vody a snažil sa zistiť, kde je sever. Moje prkno už medzitým odplávalo preč, spokojné, že sa nemusí ďalej nechať týrať neskúseným jazdcom. Hanku sme našli o 100 metrov ďalej. Do vody viac nevliezla.

Ležal som na chrbte, nad hlavou modré nebo, v ušiach šum mora. A uvedomiac si, že som absolútne zlyhal, objednal som si maséra. Vo Francúzsku ma surfovanie na tejto nečakanej kultovej výstave objavilo znova.

Jack London - Kalifornia

Vedeli ste, že popularizácia surfu vďačí za veľa Bielemu Tesákovi? Jack London, známy najmä ako spisovateľ dobrodružných príbehov, bol jedným z prvých ľudí, ktorí priniesli myšlienku surfovania do západného sveta. V roku 1907 navštívil Havaj, kde sa nadchol pre „board riding“ – jazdu na vlnách, ktorú tamojší obyvatelia praktizovali už stáročia.

Pod vplyvom toho, čo videl, napísal článok "A Royal Sport", ktorý vyšiel v The Lady’s Home Companion. Opisoval v ňom krásu a vzrušenie surfovania, čím pomohol šíriť jeho popularitu mimo Havaja. V článku zachytil, ako havajskí surferi dokázali s gráciou a silou ovládnuť vlny, pričom ich prirovnal k niečomu takmer božskému.

Londonov text síce surfovanie hneď nepreslávil, ale prispel k tomu, že sa naň začalo pozerať ako na viac než len miestny zvyk – stal sa symbolom slobody a harmónie s prírodou. Možno nebol prvý, kto sa na dosku postavil, ale určite bol jedným z prvých, ktorí o tom dokázali pútavo písať.

Odvtedy už nebolo cesty späť. Čím viac ľudí sa na vlnách húpalo, tým viac sa surfovanie menilo – z hry polynézskych náčelníkov na subkultúru s vlastným jazykom, hudbou, oblečením a spôsobom života.

V jednej vitríne ležala stará drevená doska – ťažká, nemotorná, ale s dušou. Vedľa nej laminátové modely zo 60. rokov, ktoré boli rýchlejšie, ľahšie a vďaka nim sa surfovanie stalo niečím, čo nepatrilo len vyvoleným. A potom prišli fotky a filmy – Gidget, Endless Summer – ktoré ukázali, že na tejto vlne sa môže viezť (okrem mňa) asi každý.

Bordeaux a oceán

Vo Francúzsku sa tentokrát kultúra miešala so soľou. V Bordeaux sme síce nepočuli hukot Pacifiku, ale oceán tu bol prítomný v každom kúsku výstavy. Na stenách viseli fotografie surferských kmeňov – nebolo to len o športe, ale o rituáli, o komunite, o tom, že každý deň začínaš odznova.

A boli tu aj umelci, ktorí surfovanie pretavili do obrazov a sôch – Cosmic Tubes, Phil Totem, Olivier Millagou. Ich diela nehovorili len o vlnách, ale o čomsi hlbšom: o rovnováhe, o tom, že v živote musíš vedieť kedy sa nechať unášať a kedy pádluješ ako o život.

Očarili nás pôvodné plagáty. Francúzske revolučné motívy i mnohé presahy do rôznych období a všetkých historických súvislostí. Našli sme aj Banksy style. Hneď niekoľko krát.:-)

Keď vyjdeš von, ale stále si tam

Keď sme po výstave vyšli naspäť do ulíc Bordeaux, chvíľu sme len tak stáli. V hlave nám ešte hučal oceán, surfovanie a všetky tie príbehy slobody, ktoré sa v ňom kúpali. Lebo ako sa hovorí – keď zacítiš tú prvú vlnu slobody, už nikdy nebudeš ten istý človek.

Príspevok Surfovanie na vlnách havajskej kultúry: francúzska výstava, ktorá zavoňala soľou a slobodou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak ste aspoň trochu pričuchli k vínam, tak navštíviť v Bordeaux múzeum vín je povinná jazda. La Cité du Vin je jedinečné kultúrne centrum venované svetovému dedičstvu vína. Tá show je fakt výnimočná. Objavíte veľkolepú vínnu cestu naprieč storočiami okolo celého sveta.

La Cité du Vin

Zaujme vás už samotná architektúra v tvare karafy. Priestor s rozlohou viac ako 13 000 m² je rozdelený na 10 poschodí, od toroidu až po vežu, kde sa nachádza vyhliadka s riadenou ochutnávkou vín.

Najkrajšie vinice sveta

Na návštevu si pripravte minimálne tri hodiny. Zaskočí váš už vstupná sála, na ktorej premietajú letecké zábery z najkrajších francúzskych viníc. Poviete si: "prebehnem", ale nedá sa. Tie zábery sú tak dokonalé, že neviete oči odtrhnúť.

Múzeum nájdete za západnými dokmi Bordeaux, z ktoré sa pomaly stáva mládežnícka moderná štvrť.

História vín

Začínate v starom Egypte a postupne sa prepracujete až k dnešku. Múzeum vás prevedie neskutočnou multimediálnou prezentáciou všetkými storočiami. Neviem, čo som vôbec niečo tak pôsobivé v múzeu kedy videl. Je jasné, že na scénografiu, dramaturgiu a svetelný efekt si tu fakt potrpia.

Argentína

Do tohto dňa som o vínnej Argentíne počul iba sporadicky. Mali sme šťastie, práve tu mala Argentína národnú expozíciu vinárstva o jednotlivých oblastiach. Po 30 minútach som mal pociť, že letenku do Argentíny si musím kúpiť ihneď.

Chute, tvary, vône a emócie vína

Ďalšie poschodia sa z nás snažili spraviť someliérov. Rafinovaná interakcia čuchových, chuťových a zmyslovo vizuálnych pomôcok mi konečne pomohla objaviť, ako má chutiť na jazyku satén alebo ako hľadať vo vôňach ovocie, huby či plesnivinu.

Keď som si konečne po dvoch hodinách sadol, predo mnou sa roztočil kruh. Nie hociaký. Postupne sa na ňom roztáčali a deformovali výjavy zo života tak, ako vníma alkoholik víno po jednom, dvoch či desiatich pohároch. :-) Takýto lacný a rýchly pocit kocoviny som ešte nezažil.

Veža Cité du Vin

Sme hore, 58 m nad zemou. Je tu skvelá rozhľadňa. Ale to hlavné, je tu ochutnávka. A tá vás presvedčí, že špičkové vína môžu pochádzať nielen z Francúzska ale napríklad aj z takého Mexika, čo by málokto povedal. Dokonca sme v ponuke našli aj tokajský MONO špeciál nášho kamaráta Macíka.

O predajni suvenírov na prízemí sa rozpisovať nebudem. Obraz si urobte z fotiek sami. Najväčší problém lacných leteniek je to, že vám do lietadla nezoberú kartóny vín. :-)

Bordeaux je predovšetkým mestom vín a ja víno rád.

Oblasť Bordeaux je v princípe rozdelená na 4 vinárske oblasti. Médoc, Libourne, Graves a Entre-Deux-mers. Medoc a Graves rozprestierajúce sa na južnej strane (Left Bnak) sú pokryté najmä veľkými korporátnymi vinárstvami. Naproti tomu Libourne je skôr miesto drobných rodinných vinárstiev, kde pri ochutnávkach nemáte problém stretnúť majiteľa. Práve v Libournes sú aj povestné dedinky Marguux, Pomerol a St. Emilion. Tak na zajtra sa tam pozrieme.

Príspevok Ochutnať Cité du Vin zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Bordeaux Jardins: Grand Parc patrí k srdcu Bordeaux už od svojho vzniku v roku 1746. Skutočné „zelené pľúca“ v centre mesta, 11 hektárov trávy, stromov, kvetov a rastlín zahŕňa aj detské ihrisko a slávne Guérinovo bábkové divadlo.

Jardin Remarquable de France

Už tepaná vstupná brána z námestia Longchamp zaujme. Záhrada patrí medzi francúzske kultúrne dedičstvo. Navrhol ju architekt Ange Jacques Gabriel, preslávený spoluprácou na Versailles. Je otvorená denne od 7:00 do 20:00 a nachádza sa kúsok od St. Michel Hangars Notre Dame.

Duša Bordeaux sa podľa mňa neskrýva vo vínach ani katedrálach, ale v tejto záhrade. Dominuje jej rybník a umelá rieka s tromi tepanými mostami. Jeseň vytvára neopakovateľnú impresiu – virvar miliónov tónov žltej, červenej, zelenej a hnedej, modrá obloha len umocňuje efekt. Keby som to nezažil, povedal by som: „Aký gýč.“ Ale takto? Čistá krása.

Centrálny priestor a smart záhrada

Na konci terás sa rozprestiera obrovská zelená plocha s centrálnou budovou a Hotelom de Lisleferme, dnes prírodovedným múzeom. Nájdete tu aj tropické skleníky. So smartfónom máte prístup k botanickým informáciám a dokonca môžete počúvať spev vtákov skenovaním QR kódov. Ale originál je vždy lepší. Záhrady sú tiež dejiskom orientačných behov.

Byť tu sám

Som rád, že som tu sám. Nikto ma neruší. Podobný pocit som mal pri Monetových leknách. Záhrada ma pohltila. Sadám na lavičku, vánok čechrá žlté listy. Bahním sa v atmosfére a nechávam myšlienky voľne plynúť. Spev drozdov a hrdličiek, trepot kačíc, zrkadlenie tepaného mosta vo vode. Chápem Moneta.

Ako Londýnsky Hyde Park, Green Park, ale rozlohou iné ako Prezidentské záhrady na Malte. Je málo ľudí. Toto miesto nepatrí do turistického bedekra. V poslednom čase mám stále väčšiu chuť mlčať. Počúvam jemný šelesť lístia vo vetre. Žiadna farebná škálovnica nevie zobraziť tie tisíce tónov žltozelenej, ktoré vidím.

Rozdiely a zamyslenie

Nikde žiadne odpadky, všetko upravené, ľudia milí a ohľaduplní. V jednej Európe žijeme v rozličných svetoch. Na Slovensku často stretávam apatické alebo militantné tváre, málokto sa snaží zmeniť svoj život. Očakávame, požadujeme, chceme rýchle riešenia, ale tie sú v nás samých. Schopnosť vidieť krásu a pozitíva, pohár poloplný – to je cesta k spokojnosti.

Vraciam sa k podstate – samota. Niektoré časti spoločnosti sú otrávené nenávisťou a závisťou. Ale ja si život otráviť nedám. Čierne nazývajú bielym, klamstvo pravdou, plné prázdnym. Glorifikujú odrb a zlo. Prežili sme spolu veľa pekných chvíľ, dnes stoja na iných brehoch. Mosty? Neviem, či sa mi chce ich hľadať.

Vždy som veril, že hory, šport a príroda vedú k priateľskosti, cieľavedomosti, sebaúcte. Aj preto vzniklo restartnisa. Niektoré dni som však na pochybách, či majú tieto snahy význam. Možno je lepšie odrezať sa. Tak sa prosím občas usmejte. Snažte sa byť ohľaduplní, otvorení a hľadajte k sebe cesty. Viem som nenapraviteľný slniečkár. :-)

Bordeaux Jardins: Grand Parc

Prechádzam sa po parku a som šťastný. Nepotrebujem nové SUV, hodinky za milión, ani haciendy. Mám všetko, čo potrebujem – schopnosť vnímať krásu. Humanizmus, pomoc a ústretovosť sú možno najlacnejšia cesta k šťastiu. Najhodnotnejšie veci v živote nestoja peniaze.

Počuli ste už spev drozdov? Nemám istotu, či existuje krajšie prebudenie zo sna. Závidím impresionistom, začínam chápať Moneta, že sa uzavrel na jednej záhrade. Také chvíle umožňujú zastaviť sa a zamyslieť sa, kam kráčame. Bordeaux je predovšetkým mestom vín a ja víno rád. Zajtra St. Émilion.

Príspevok Bordeaux Jardins: Jesenné elégie v Grand Parc zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Do odletu nám ostávalo iba niekoľko hodín. Ponevierali sme sa kdesi okolo St. Michel najstaršími uličkami Bordeaux. Už vstupná brána a zopár artefaktov v popredí Les Hangars St. Michel sľubovala objaviť stratený svet Angeliky, štyroch mušketierov a francúzskej šlachty. To som ešte netušil, aký adrenalínový zážitok v srdci Bordeaux zažijem v tomto chráme umenia a starožitností.

Antiques France

Utečte z komerčného sveta a nájdite pokoj v katakombách nášho umeleckého bludiska. Vydajte sa na nehybnú cestu storočiami!

To vám ponúka každý obchodník z Hangars St Michel, keď predstavuje svoj starožitný vesmír, ktorý je odrazom jeho osobnosti, jeho vkusu a vášní. Nezaškatuľkovaná zbierka poézie a inšpirácie nábytkom a umeleckými drobnosťami.

No drobnosťami. Ak sa pozrieš bližšie na niektoré aj päťciferné cenovky, radšej artefakty muzeálnej doby s rešpektom obchádzaš. Naozaj nehodno riskovať. že zhodíš niekoľko storočí starú sklenenú vázu za 7 litrov.

Botticelli na trhu

To už sa pozerám na nejaké peršany staré tiež vyše sto rokov. Pozerám na cenu a dúfam, že majiteľ to myslí ako žart. Po tomto by sme doma rozhodne nechodili. Oproti zbadám alegorický obraz oslavujúci príchod jari na drevenej doske, dielo Sandra Botticelliho (1445-1510), jedného z najvýznamnejších maliarov talianskej renesancie.

Čo jeden obraz, desiatky obrazov, solitéry a sošky z porcelánu, bronzu i dreva. Staré knihy, svietniky, obrazy, rytiny. Svetské i cirkevné. Všehochuť.

Usmieva sa na mňa sekretár v štýle Art Deco. Bol by ideálnym kúskom na vytvorenie malého home office podkarpatského privatizéra. V javorovej a orechovej intarzii zvonku, s vnútorným obkladom z citrónovníku (exotického dreva mimoriadnej vzácnosti), obložený hodvábom. Vedľa zopár kresiel, na ktoré si o hodinu aj sadnem. Móda a duch doby. Takýto kus, na to musí byť človek umelecky zameraný, uletený a cielene zberateľsky strelený. Alebo tak prvoplánovo, podkarpatsky, môže sa iba rozhodnúť vybudovať svoje podnikateľské baroko.

Les Hangars St Michel

Stále viac sa vnáram do vnútra histórie. Tento trh ma ohromuje rozmermi. Rozkladá sa na troch podlažiach a ja až na tom treťom objavujem aj čosi z tejto doby. Tieto obrazy rozhodne do 18. storočia nepatria. Zaujali. Zopár si odfotím. Keď tu zrazu cvak....

Zhaslo svetlo

Postupne zhasli všetky. Som na druhom poschodí v polotme a zrazu si uvedomujem, že som tu sám. Ale, že úplne sám. V rýchlosti schádzam dole, nikde ani nohy. Prichádzam až ku vchodu. Zamknuté. Som tu sám. Ja a bezpečnostné čidlá.

Ak chceš v človeku objaviť boha, daj pozor, aby si sa v ňom nedotkol diabla.

Do odletu lietadla ostáva pár hodín a ja som sám, v centre Bordeaux, zamknutý s artefaktami v hodnote milióna v priestoroch menšej Ikey. Postupne mi to dochádza. Obedná Siesta. Dokedy? K bráne sa bojím priblížiť. Určite je pod čidlami.

Fakt netuším, ako by som nejakému francúzskemu sekuriťákovi či policajtovi, ktorého vytrhnem z obednej siesty vysvetľoval lámanou angličtinou čo tam robím.

Spustiť poplach či nespustiť?

Hamletovská otázka môže nabrať rozličné zafarbenia. Ponevieram sa po hlavnej uličke a očami hľadám čidlá a senzory. To už viem, že obedná prestávka je dvojhodinová. Od 12,⁰⁰ do 14,⁰⁰ Dajú si načas, neserú sa s tým obedom. Preboha. Pred odletom sme sa mali stretnúť o 13,⁰⁰ na stanici, odkiaľ sme mali vyraziť priamo na letisko.

Pristupujem k prieskumnej fáze. Hľadám nejaké telefónne číslo na ktoré zavolať. Čosi je na okne, na dverách. Na vizitkách jednotlivých kójí nachádzam tiež telefónne čísla. Snažím sa dovolať asi na 6 čísiel. Nikto neberie. Veď... siesta. Na poslednom čísle mi niekto zdvihne ale nerozumie mi ani slovo. Skladám. Posledný telefonát parťákovi: "Naozaj neviem čo bude."

Čas trávim prechádzkou v hlavných uličkách ale aj to ma baví iba hodinu. Potom si apaticky sadám. Na stoličku za 19 eur. Vedľa je síce pohodlné kreslo, ale je na ňom cenovka 3800 eur. Ak by som si naň sadol, mohlo by nevydržať. Fakt nechcem domýšľať, čo by sa stalo, ak by ma našli sedieť v rozpadnutom kresle z doby Ludovíta XIV.

Liberté

Po 13 hodine počujem zozadu nejaký hluk. Nejaký zadný vchod. Vchádza nejaký mladík a keď mu vysvetľujem, čo sa stalo nevie sa udržať smiechu. Nakoniec všetko dobre dopadlo a ja už o štvrť na dve stojím na stanici.

Na toto stretnutie s históriou v srdci Bordeaux nezabudnem.

Príspevok Les Hangars St Michel: Bizarné stretnutie s históriou v srdci Bordeaux zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.