Ešte existuje to staré rádio, hrdina mojej poviedky z minulosti. Vlastne hrdinom bol môj dedko, práve na všetkých svätých som si na neho spomínal. Alebo som to bol ja, ten hrdina?

Snáď len stručne: Ako malý, prišiel som domov zo školy hodne nahnevaný. Na všetkých, na celý svet. Dedko mi ukázal miesto, sadli sme si pred rádio. Práve pred toto rádio Vysvetlil mi, že na svete je veľa, veľmi veľa staníc, ktoré vysielajú. Jedna hrá peknú melodickú hudbu, ďalšia správy, na ďalšej niekto trieska do bubnov, na ďalšej niekto trieska do niečoho iného… ale nie sú to stanice, kto rozhoduje o tom, čo budem počúvať. Som to ja, kto otáča gombíkom na rádiu

Keď tak na rádio po rokoch pozerám už ani neviem, na čo všetky tie gombíky slúžili. Ale ten príbeh, až po rokoch zisťujem prečo si ho pamätám

--------

PS: medzitým prišla potopa nie sveta, len kuchyne a rádio sa nenávratne rozpadlo. Som veľmi rád, že sa mi ešte predtým podarilo urobiť foto. Pri súčasnej úrovni techniky to svojmu synovi, či vnukovi, ťažko takto pekne vysvetlím

Príspevok O starom rádiu a našej voľbe zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V súčasnosti je ťažko myslieť na niečo pozitívne, nebodaj zábavné. Najprv pandémia, ktorá akosi zázračne ustúpila v novinových správach tragickým záberom z vraždenia na Ukrajine. Už som si myslel, že my, čo sme sa dožili dôchodku, nikdy nepocítime oheň nezmyselnej vojny tak blízko seba.

Pandémia a vojna

Zostáva len veriť a dúfať, že sa nájde riešenie, ktoré zastaví boje a vráti všetkým ľuďom na Zemi nádej. Vojna je najťažší zločin a ten, kto sa rozhodol pre agresiu, si nezaslúži žiadnu milosť a ospravedlnenie. V histórii ľudstva bolo veľa vojen, aby sa po nich stavali pamätníky na hroboch miliónov bezmenných a vodcom na námestiach. Ktosi povedal, že vojna je dobrá len pre tých, ktorí sa prizerajú. K tomu akosi patrí otázka: Komu vojny v minulosti prospeli? A komu prospeje tá dnešná?

Turistika je liekom

Turistika je liekom, ktorý dáva zabudnúť na všetky drobné i veľké problémy. A to aj vtedy, keď sa vyberieme na chodníky, ktoré nevedú k atraktívnym cieľom. Už dlhý čas ma lákal vrch Lysec (716,4 m n. m.) neďaleko Lučenca. Vybrali sme sa naň v sobotu 5. marca.

Za východisko sme si zvolili Príboj. Zastávka autobusu zo Zvolena do Veľkého Krtíša je na pravom brehu riečky Tisovník, asi tucet domov osady na ľavom. Ako tomu v takýchto dedinkách a osadách býva, aj tu sú staré domy vystavené zubu času, ale i také, ktoré dostávajú nový šat. Hneď pri tom prvom vidíme auto so švajčiarskou značkou. Možno nejaký Slovák pracujúci v alpskej krajine, možno naozaj nejaký cudzinec. To nie je podstatné, hlavne že sa mu darí zachrániť dom pred zánikom.

Z Príboja na Lysec

Sledujeme červené značky a hneď môžem napísať, že značenie je tu kvalitné, čo v takýchto menej atraktívnych regiónoch nebýva pravidlom. Cesta nás vyvedie na lúčnatý chrbát s ďalšou osadou Imrov Kopec. Od nej vidíme náš cieľ. Skôr, ako sa k nemu dostaneme, musíme zísť do doliny potoka. Podľa smerovníka je to Pravický potok, na mape čítame trochu nelichotivé pomenovanie Kakatka. Medzi potokom a Imrovým Kopcom je oplotený les - zvernica, ale akú zver tam chovajú, nevieme, žiaden z obyvateľov sa nám neukázal. Nad hlavami sledujeme vzdušný súboj. Dva krkavce útočia na myšiaka. Táto "malá vojna" sa nedá porovnať s tou veľkou, ľudskou, a je samozrejmou súčasťou života v prírode. Krkavce chcú mať pokoj, však patria medzi našich najskorších hniezdičov, a je absolútne prirodzené, že si chránia potomstvo pred predátormi.

Neslané

Stúpame lesom, ktorý je na mape nazvaný Neslané. Je to akoby symbolické, lebo aj ja som akýsi nemastný-neslaný a len ťažko dvíham nohy najmä v strmšom úseku na záver. Mám ich akési "drevené". Môžem sa vyhovoriť na vek, ale skôr to opäť môžem pripísať nie práve zdravej životospráve. Asi by bolo načase, aby som ju prispôsobil veku.

Pod vrcholom Lysca

Pod vrcholom Lysca sa naša červená značka spája s modrou, ktorá prichádza z horskej dedinky Lentvora. Ešte krátky výstup a sme na vrchole, ktorý je obklopený hlbokou priekopou a valom. Ide o dielo našich predkov z mladšej doby bronzovej, ktorí si na dominantnom kopci postavili opevnené sídlo.

Z geografického a geologického hľadiska je Lysec súčasťou pohoria Ostrôžky, ktoré vzniklo pri sopečnej činnosti v mladších treťohorách. Vrchol je zalesnený, niektoré duby, hraby či vtáčie čerešne sa vekom zmenili na prirodzené sochy a súsošia.

Nuž, niekedy sa nám, turistom, smejú, že sa terigáme s batohmi na kopce, aby sme sa z nich podívali, ako je dolu pekne. A na vrchole si pripijeme pohárom vína či pohárikom borovičky, ktoré by sme pohodlnejšie mohli vypiť dolu v meste či dedine. Čo už? Pochopí to len ten, koho chytí turistická mánia poznať neznáme a obetovať tomu štipku potu. Výhľad z Lysca je skromný, smeruje na juh, o čosi sa rozšíri z lúčiny pod vrcholom. To už schádzame po modrej značke do Ľuboreči. Iná možnosť zostupu je do Lentvory alebo cez Prahu a Ľupoč do Haliče.

Pod vrcholom Lysca je údajne asi 150 dlhá stará banská štôlňa, ktorá je vyhľadávaným zimoviskom netopierov. Nenatrafili sme na jej vchod, azda nabudúce.

Pohodlný zostup dáva zabudnúť na únavu z výstupu. Les sa prebúdza zo zimného spánku. Hoci zeleň, samozrejme, ešte chýba a pripomínajú ju iba trsy brečtanov, ktoré sa vytrvalo šplhajú po kmeňoch dubov, a ani kvety si ešte netrúfajú otvoriť svoje puky, predsa len už v lese pribúda viac vtáčích hlasov. Ešte pár slnečných dní a znova príroda prepukne v pestrých farbách i zvukoch.

Skôr ako uvidíme prvé domy Ľuboreče, neodoláme ponuke nahliadnuť do tzv. Tatárskych pivníc. S takýmito podzemnými obydliami sa na juhu stredného Slovenska stretávame pomerne často. Najznámejšími lokalitami sú Brhlovce a Lišov. Spájajú sa s nimi povesti predovšetkým ako s miestami, podzemnými skrýšami, v ktorých hľadali obyvatelia záchranu pri plienení nepriateľov, možno už Tatárov, skôr Turkov. Panstvo osmanského sultána sa po porážke pri Moháči rozšírilo až do Poiplia a v druhej polovici 16. stor. patrila Ľuboreč do sečianskeho sandžaku. Viac o histórii dediny na obecnej stránke https://www.luborec.sk/obec-2/historia/

Ľuboreč

Prechádzajúc Ľuborečou míňame dom, v ktorom sú spomienkové, muzeálne expozície venované histórii obce a dvom osobnostiam, ktoré sú s ňou spojené. Ide o Daniela Maróthyho a jeho dcéru Elenu Maróthy - Šoltésovú.

Daniel Maróthy sa narodil 14. apríla 1825 v susednej Maškovej. Krátko po narodení dcéry Eleny prišiel ako evanjelický farár do Ľuboreči a tu sa 18. apríla 1878 zavŕšila jeho životná púť. Aj on bol literárne činný. Najznámejšou je jeho báseň Dvojaka ľúbosť, ktorá vyšla tlačou v roku 1851. Nájdete ju aj v Zlatom fonde. Elena Maróthy - Šoltésová, ktorá sa narodil 6. januára 1855 v Krupine, bola aktívna v slovenskom ženskom hnutí a spod jej pera vyšlo unikátne dielo Moje deti, ktoré sa zrodilo v ťažkom bôli po predčasnom úmrtí oboch detí.

Rodákom z Ľuboreči je aj Ján Benedikti Blahoslav (* 11. augusta 1796), ktorý ako pedagóg pôsobil na prestížnom kežmarskom lýceu. Patril k blízkym spolupracovníkom Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Viac o ňom na obecnej stránke Luboreč

Na obecnej stránke sa dozvieme i o ďalších rodákoch z Ľuboreče. Ema Goldpergerová (* 5. marca 1853, Ľuboreč – † 28. októbra 1917, Martin) sa venovala národopisu a jej zbierky sa radia medzi základný fond Slovenského národného múzea. Ján Hrk (* 8. júla 1923, Ľuboreč – † 4. júna 1991, Bratislava) pracoval ako hudobný redaktor v rozhlase i televízii. Komponoval pochodové piesne a oratória a pre zbory upravoval ľudové piesne.

Dnes sme boli akísi prirýchli a v Ľuboreči sme museli vyše hodiny počkať na prvý autobusový spoj do Lučenca, kde sme sa ešte pred odchodom rýchlika mohli osviežiť celkom dobrým pivom.

Príspevok Zamyslenia o vojne a turistike pri výstupe na Lysec zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

"Niečo tu chýba." rozhliada sa Ajka po priestore našej kuchyne.

"Mlieko, maslo, pečivo, zelenina, ovocie, cestoviny strukoviny, navarená večera, zákusok..." vymenovávam.

"Nie, nie." odmávne ma Ajka a zahľadí sa na, pre mňa veľmi estetickú, prázdnu bielu stenu s jemnou sadrovou omietkou.

"Polička! Priamo tu."

"Ja považujem plochu horizontálnych ukladacích priestorov v tejto miestnosti za primeraný potrebám bežných pracovných činností aj uskladneniu estetických doplnk..."

"Bielu, high-gloss povrch a kontrastujúcu s nejakou pastelovou farbou." preruší ma Ajka uprene hľadiaca na stenu. "Úplne ju tu vidím!"

"Keď ju vidíš, tak to ju tu nemusíme dávať, či?" skúšam.

"Poď, ukážem ti, akú som vybrala" a ťahá ma k počítaču. Pochopil som, že o osude našej prázdnej steny bolo rozhodnuté ešte pred Ajkiným "Niečo tu chýba."

Ani nie za týždeň sa zo zmrašteným obočím dívam na krabicu rozmermi aj váhou zodpovedajúcou obalu prenosného odpaľovacieho zariadenia rakiet zem-vzduch. Jej obsah nie je o nič menej nebezpečný, trojdielna sada high-gloss políc. Pre mňa to znamená jediné, ultimátny test mužnosti moderného muža, navŕtanie šróbikov do panelu a ich zavesenie. Nenechal som nič na náhodu a v inkriminovaný deň som sa začal pripravovať už zrána. Neosprchoval som sa, raňajkoval som cesnak, pozrel som si futbal a škrabúc si vajcia som prikročil ku krabici, ktorá už mala predo mnou o poznanie väčší rešpekt. Počkal som chvíľu s vážnou tvárou, aby som dodal chvíli na dramatickosti, a aby mala čas odznieť Morriconová harmoniková melódia z filmu Vtedy na západe.

"Takže!" zvolal som a premeriaval som si očami krabicu. Tá nič nevravela.

"Takže, police!" rozvinul som myšlienku. Krabica znovu nič nepovedala, ale tentoraz tichšie.

"Dobre!" uzavrel som túto plodnú diskusiu.

Kľakol som si ku kufríku s vŕtačkou, ktorú som si deň vopred požičal od svokra. Odcvakol som úchytky na kufríku a láskyplne som po vŕtačke prešiel dlaňou.

"Toto je nástroj profesionálov." oznámil som Ajke.

"BOSCH 750 RCE, príklepová vŕtačka, 750 wattov, elektronická predvoľba otáčok, automatická aretácia vretena..." vysvetľujem.

"Nezabudol si si požičať aj vrtáky?" preruší ma Ajka.

Chvíľa trápneho ticha. Odchádzam a za 15 minút prichádzam zadychčaný s krabičkou vrtákov.

"Kde som to, aha! Automatická aretácia vretena, ergonomický úchy..."

"Dobre, dobre, môžeme to navŕtať?!" rozhodí rukami Ajka.

Vošli sme do kuchyne, celú miestnosť okamžite zaplavila zlovestná atmosféra, vyplnila ju až po strop a vytryskla otvorenou vetračkou na balkón, z ktorého kvapkala na chodník pred panelákom. Dvaja chuligáni stojaci pod našim balkónom, nevinne fajčiaci bližšie nešpecifikovanú substanciu, znervózneli, začali sa rozhliadať ako vyplašené surikaty a so slovami: "Asi po nás idú fízli." rýchlym krokom zamierili ku kostolu s túžbou zbaviť svoje duše hriechu a nadobudnúť opäť svoj vnútorný pokoj. My s Ajkou v kuchyni sme boli obklopení aurou odhodlania a účelu, ktorá nás ako spoľahlivý skafander chránila pred touto zlovestnou atmosférou, ktorá medzičasom začala presakovať ku susedom a naleptávala ich medziľudské vzťahy.

"Prejdeme si to." rozhodla Ajka, keď sme pracovné nástroje skladali v kuchyni na stôl.

"Za prvé, nikto sa nezraní, a tým myslím aj Heidi." Malý teriér nás s prirodzenou zvedavosťou a stiahnutým chvostom znepokojene sledoval jedným okom spoza zárubne potláčajúc zvieracie inštinkty našepkávajúce, že je čas na útek.

"Za druhé, a to bude obzvlášť náročné, nepohádame sa. A za tretie, nespôsobíme majetkovú škodu väčšiu než je hodnota samotných poličiek." dokončila Ajka.

"Podaj mi pivo, žena!" rozkázal som.

"Tým rastie pravdepodobnosť, že nastane jedna, ale pravdepodobne viacero z vecí, čo som práve vymenovala."

Set troch poličiek sme si rozmerali na stenu, ktorá medzičasom pochopila, že svet, tak ako ho poznala a tak ako poznal svet ju, sa skončil. S chirurgickou presnosťou, krajčírskym metrom, stolárskou tužkou a vodováhou z čias Rakúsko-Uhorska bolo na stenu vyznačených osem krížikov.

"Osem hrozných." skonštatoval som.

"Dúfam, že tu sa všetky analógie s tým Tarantinovským krvákom končia." dodala Ajka.

"Podaj mi päťku vrták." rozkázal som.

Ajka mi podala osmičku do dreva.

"To je do dreva. Podaj mi ten druhý zľava." upresňujem.

"Ten špinavý?!" opáčila Ajka.

"Ten. Kým nebývame v drevenici nemám pre tento veľa príležitostí k využitiu."

"Počkaj, tak ja ho aspoň opláchnem."

Stena si vydýchla, lebo jej bolo jasné, že špinavý vrták extrémne zvyšuje riziko infekcie. A tiež nastala šanca, že vrták spadne do výlevky a celý projekt sa zruší, aj keď tomu sama neverila.

"Ten je ako nový," pochválil som Ajku, "s tým prejdem tou stenou ako nôž maslom."

Skontroloval som svoje ochranné prostriedky, ktoré v tomto momente tvoril iba prívesok, ktorý mi nosí šťastie a pritlačil vrták na jeden z krížikov.

"Počkaj!!!" vykríkla Ajka, tesne predtým, než som vysvetlil omietke a betónu, že v prírode sú aj tvrdšie materiály.

"Vŕtaš v úrovni zástrčky, nemôžu tadiaľ ísť drôty?!"

Smrtka v čiernej róbe, ktorá netrpezlivo postávala v rohu miestnosti opierajúc sa o kosu, znechutene rozhodila rukami a pobrala sa na odchod.

"Môžu." pripustil som.

"Tak čo, vyhodíme poistky?"

"Nakoľko mám vŕtačku zapojenú v tejto konkrétnej zástrčke, bolo by to kontraproduktívne. Mohol by som sa predlžovačkou zapojiť do inej zásuvky a túto by sme vyhodili, ale to sa mi nechce, proste to risknem."

Smrtka v čiernej róbe, sa zvrtla na pätovej kosti a so záujmom sa znova oprela o kosu.

"Ľúbim ťa." poslal som Ajke vzduchom božtek. "Keby to nevyšlo, preži svoj život naplno." a stlačil som spúšť skôr než Ajka stihla niečo namietnuť.

Celý moment by bol dramatickejší, keby vŕtačka vnikla do panelu, ale tá len lenivo premieľala omietku na povrchu.

"To je buď veľmi tupý nôž alebo poriadne tvrdé maslo." zažartovala Ajka na margo môjho skoršieho vyhlásenia o noži a masle. "Mali sme vŕtať v sobotu ráno, to vraj bývajú panely najmäkšie."

"Kuš! Nemal som zapnutý príklep." vysvetlil som.

O 20 minút, dve pivá, dve vyplachovania omietky z oka a jednu manželskú hádku neskôr sa na nás zo steny usmievalo osem otvorov. Zdalo sa mi, že na jeden deň sme šťastie pokúšali dosť. Tak dlho sa chodí z krčahom po vodu až človek zablúdi, unesú ho, vyoperujú mu obličku a ešte aj to sprosté ucho sa mu z toho džbánu odtrhne a čo z toho má? Jazvu a dvojdielny krčah. Navrhol som teda, že toto by na dnes stačilo a zvyšok dokončíme "nabudúce", ale to neprešlo, hlavne po tom, ako som "na budúce" upresnil ako koniec novembra. Chtiac-nechtiac som bol okolnosťami a predovšetkým Ajkou držiacou kladivo nútený pokračovať. Prvá hmoždinka ostala z polovice trčať zo steny a ďalšie údery ju len deformovali, na vyvŕtaný otvor bola jednoducho prihrubá.

"Ni, to je ako keď sme sa prvýkrát... Aú!" Utŕžil som láskyplný pohlavok.

"Tu máš osmičku a vŕtaj." vraví Ajka a podáva mi vrták s úsmevom na perách.

Do rozšírených otvorov hmoždinky krásne vkĺzli a šróbiky sa ani nezmohli na odpor. Stačilo už len rozvešať poličky.

V Božskej komédií sa to nikde nedočítate, ale v pekle je jedna úroveň vyhradená pre dizajnérov nábytku. Tam sú títo nešťastníci rozoberaní na malé kúsky a znovu skladaní, len aby sa zistilo, že nepasujú a celé to pre nich začína odznova. Som presvedčený, že Alighieri nikdy nevešal poličky s podobným závesným systémom, lebo táto pasáž by sa tam isto objavila. Aby som celý problém opísal matematicky. Ak sa snažíte zavesiť niečo, napríklad rámik, na jeden šróbik máte 100%-nú pravdepodobnosť, že to bude pasovať, dokonca milosrdná gravitácia zabezpečí, že bude visieť rovno, ak je úchytka presne v strede rámika. Ak však vešiate niečo na dva šróbiky vaša šanca navŕtať otvory tak, aby šróbiky sadli do úchytov dramaticky klesá. Pri štyroch šróbikoch je šanca, že všetky budú pasovať,  tak astronomicky malá, že .....

Je obdivuhodné koľko má slovenský jazyk vulgarizmov, my sme v ten deň použili všetky, viaceré opakovane a nepohrdli sme ani zahraničnými, okrem toho sme nejaké nové vymysleli, veď kreativite sa medze nekladú. Nakoniec sme úspešne poličku pokazili, keďže sme z nej vytrhli úchytky. "Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé riešenia." Opravil som poličku a závesný systém bol zredukovaný na dva body. Polička dosadla ako Soyuz dokujúci na ISS. Vzoprela sa gravitácií a tvrdohlavo jej neprestávala vzdorovať aj po tom, čo naše ruky už voľne viseli pri tele a neposkytovali jej žiadnu oporu. Dve menšie poličky pochopili, že proti nám nemajú šancu a pokorne zakotvili pri ich veľkom kamarátovi.

"Videl si niekedy niečo tak krásne?" zatlačila Ajka slzu dojatia.

"Videl som teba v svadobných šatách."

Príspevok Poličky a ich zmysel pri utužovaní manželstva zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

"Musím ísť na služobnú cestu do Bruselu!" zdraví sa mi manžel od dverí vracajúc sa z práce.

"Ja musím po tebe upratovať kuchyňu!" tvrdo kontrujem a drhnem zaschnutú praženicu z kastróla, ktorý celý deň zasychal na kuchynskej linke. Jeho šiesty zmysel pre moju nasranosť ho ihneď prepne do režimu "hasenie průseru". Zozadu ma objíme, pobozká ma na uško a šepne: "Chcem spojiť príjemné s užitočným, pôjdeš so mnou?"

"A ja mám byť to príjemné alebo to užitočné?!" odvrknem, nie celkom obmäkčená, ale v mysli už balím kufre.

"Na čo budeš mať práve chuť." a jeho ruky začnú klesať. Capnem ho rukou od praženice a odtiahnem sa. "Nemôžem, nedajú mi len tak dovolenku."

"Skús si to vybaviť." navrhuje s naivnosťou štátneho zamestnanca a z vlasov si oberá kúsok zaschnutej praženice.

Moja šéfka v práci podmieni moju dovolenku spísaním denníku z dovolenky. Tak teda poďme na to...

Štartujeme...

Dátum nášho odletu sa prekrýva s dňom otvorených dverí na letisku. Ochranka letiska je nervózna zo zvýšeného množstva podozrivých ľudí v hale a vidno, že každého svrbí prst na spúšti. Vyhýbame sa teda prudkým pohybom. Ani Ľubko nezdraví personál letiska jeho obľúbeným "Salam alejkum".

Kameraman verejnoprávnej televízie si so záujmom natáča, ako som prehľadávaná po tom, čo ma skener označí za potenciálne nebezpečnú osobu. K jeho veľkému sklamaniu pracovníčka ostrahy prehmataním mojich ženských kriviek neodhalí strelnú, ba ani chladnú zbraň. Vidno, že by sa potešil hoci aj manikúrovým nožničkám, ale dnes očividne nemá byť deň, kedy sa priblíži Pulitzerovej cene.

Nastupujeme do lietadla.

Nesedíme bohužiaľ pri sebe a Ľubko sa lúči slovami "Keby niečo, vždy som ťa miloval." a pobozká ma, ako keby to malo byť naposledy.

Takto "ukľudnená" sa ocitám vedľa chlapca, s ktorým sa teda budeme držať za ruky, keď sa naše horiace lietadlo bude rútiť k zemi. Šnúru nihilistických predstáv mi pretrhne dievča, ktoré s francúzskym prízvukom vraví: "Please, miss, can we change the seat? He's my boyfriend." Privolím a smerujem k predku lietadla, dostávam sa na prominentné sedadlo 1C, t.j. v prvom rade.

"Si sa mi stratila niekde vpredu, ty si to pilotovala?" pýta sa Ľubko, keď sa znova stretneme - už na belgickej pôde.

"Hej, kapitánovi nebolo dobre, tak som to šla za neho zobrať. To pristátie sa mi celkom podarilo, nie?"

Brusel

Ak sme boli nervózni z ostrahy bratislavského letiska, tak na letisku Charleroi to vyzerá ako v krajine počas vojnového stavu. Strážia to tu vojaci, po zuby ozbrojení, ovešaní kadejakými granátmi a všelijakými nebezpečne vyzerajúcimi nástrojmi. "Neboj sa, to je len show pre ľudí," upokojuje ma Ľubko, "aby sa cítili bezpečne."

"Tak u mňa im to moc nefunguje", konštatujem, keď prechádzam okolo zbrojnoša, ktorý si ma očividne premeriava či nejdem vybuchnúť.

Autobusom cestujeme z letiska do Bruselu a Ľubko s rozhorčením vysvetľuje, ako sme na Slovensku museli po nariadení Európskej komisie vymeniť všetky staré zvodidlá a odrazky na diaľniciach a tu majú pri cestách rárohy z 60-tych rokov. "Vodu kážu a zvodidlá majú hrdzavé..." zosumarizuje.

Fakt si to užívame

Recepčný v hoteli nám vysvetľuje, že pre nás nemá izbu ale apartmán, ale za tú istú cenu.

Apartmánik je fakt pekný, asi sme trafili jackpot.

Vyrážame v ústrety večernému Bruselu.

Ľubko pozná bruselské metro lepšie ako žilinskú MHD a za chvíľu sa ocitáme na historickom námestí GRAND-PLACE. Námestie sa trbliece vo večernom osvetlení historickými budovami. Námestie, radnica a budovy okolo sú ukážkou nádhernej architektúry, dýchajú na nás históriou. Avšak v Bruseli zabudli na lavičky. A tak sme svedkami pre nás absurdnej situácie, kedy mladí i starí, bez rozdielu veku a spoločenského postavenia, sedia či ležia na zemi uprostred námestia a oddychujú. Len pre tú srandu si aj mi na chvíľu sadáme a vychutnávame atmosféru.

Gastro svet

Potom ideme na hranolky, pardón, belgické hranolky. Dávam si stredné a chlapec postaví na tácku košíček s rozmermi 10x10x5 centimetrov, následne ho zasype kopcom hranoliek tak, že košíček celkom zmizne.

"Nechápem, prečo?" zmätene pozriem na Ľubka a ukazujem na horu hranoliek na mojej tácke. "Neviem, to je jedno. Keď si v Ríme, rob to ako Rimania," vraví a berie si hranolku z úpätia môjho hranolkového kopca. Spustí tým menšiu lavínu, ktorá aj tak neodhalí niekde hlboko pochovaný košíček. "Nie sme v Ríme, sme v Bruseli," šomrem si len pre seba popod nos a začínam sa potýkať s kopcom na tácke. Nakoniec sme našli aj košíček, ale aj tak sme väčšiu časť porcie darovali vďačnému bezdomovcovi.

Mimochodom, viete, čo znamená BRUSEL?

Názov je odvodený od slova "Brucsella", čo voľne v preklade znamená "osada/dedina v močiari". Močiare a dedinu by ste tu ale hľadali márne. Brusel je hlavným mestom Belgicka a močiare?

Leda, ak by ich iba nacikal svetoznámy MANNEKEN PIS, teda cikajúci chlapec.

"TO TOTO?!?!" je moja úprimná reakcia na maličkú sošku na rohu bočnej uličky. Teda vážne som čakala niečo väčšie, aspoň o polovicu väčšieho chlapca. Takto im veru tie močiare nenaciká. Soška má úctyhodných 61 cm a je najstarším obyvateľom Bruselu (od roku 1619).

"Neohromujúce, však? Mám pre teba niečo lepšie." vedie ma Ľubko k malému obchodíku.

"Belgické WAFFLE!" postaví ma pred pult plný rôznych šlahačkovo-čokoládovo-ovocných výtvorov. Tuningujem si svoju wafflu, predavač a dav za nami nervóznie, keď si tretíkrát mením toping. Hranolky uvoľňujú miesto waffli a cholesterol v mojom krvnom riečišti je veľmi rýchlo obohatený aj o poriadnu dávku glukózy.

Naše kroky vedú na ďalšiu ulicu k JEANNEKE PIS, teda cikajúcemu dievčatku. "Aj toto je slabé, ideme na ďalšiu wafflu?"

"To vážne?" pýta sa Ľubko neveriacky.

"Nie, žartujem, som plná, kebyže ešte niečo zjem, tak mi z ucha vypadne hranolka." Ideme späť do hotela.

Ranná káva

Ráno musí ísť Ľubko riešiť pracovné povinnosti. Stíhame ale spoločnú rannú kávu v kaviarničke naproti hotelu. Rýchlo zisťujeme, že kaviarnička Piková dáma je zrejme zástierkový podnik, v ktorom sa zrejme perú peniaze z nejakej nelegálnej aktivity.

Sme tam sami, servírka je šokovaná z našej objednávky "coffee please" a rýchlo posunie problém vedeniu podniku.

Hrdlorez balkánskeho etnika ovešaný zlatom so slnečnými okuliarmi, ktoré nezloží ani v prítmí vlastnej kaviarne, si nás premeria a vyšle druhú servírku, aby šla kúpiť kávu do samoobsluhy. Tá prvá čistí kávovar, ktorý už zrejme dlhšie nebol v prevádzke. Čakanie si krátime rozhovorom. Medzitým prichádzajú do Pikovej dámy zákazníci, ktorí zneistia pri pohľade na nás. Chvíľu sa nervózne rozhliadajú a potom sa otočia a idú zbožie, nech už je akékoľvek, zohnať inam.

Ja tipujem drogy, Ľubko zbrane alebo obchod s bielym mäsom. Kávy sa nakoniec dočkáme, hrdlorez je viditeľne rád, že opúšťame jeho podnik a my vlastne tiež. Ľubko odchádza a ja zvažujem ako strávim deň.

Ako prežiť Brusel

Sila človeka spočíva v poznaní vlastných schopností. Moja schopnosť nestratiť sa v cudzom veľkomeste nie je vysoká, volím náhradný program. Čítam si na hoteli, deň mi pekne ubehne.

Ľubko sa vracia mrzutý. "Toto som mohol vybaviť dvomi e-mailami", rozhorčuje sa, "kde-kto si nás tam fotil a keď som sa spýtal na GDPR?! Ani nevedeli, čo to znamená. Poďme do mesta, som hladný a potrebujem štamprlu."

Ja už som nachystaná a vyrážame. Dnes uprednostníme luxusnejší podnik Aux Pavés de Bruxelles. Úslužný čašník nás usadí a prinesie štýlové jedálne lístky. Ľubko má vybrané nejaké morské potvory, ja váham "čo si mám dať?" pýtam sa Ľubka.
"Líž gule," navrhne.
"Neskôr, teraz si potrebujem objednať večeru." vravím.
"Nie, myslím toto." nakloní sa ku mne a pichne do lístku k nápisu Liege Meat Balls.
"To sú mäsové guličky, ten recept pochádza z mesta Liege, to sa číta liéž".

Čašník našej konverzácií našťastie nerozumie a trpezlivo čaká s noteskom v ruke. Objednávame si a papáme.

Ľubko mi hrá divadielko s dvomi krevetami, ktoré riešia majetkovo-právne vzťahy ku kúsku údeného lososa. Konflikt graduje a hra o dvoch dejstvách s ľahko Shakespearovskými črtami končí, ako inak, tragicky a zaujme aj okolosediacich hostí. Sladká bodka na záver má byť tradičný francúzsko-belgický dezert creme brulee. Ten však nie je v ponuke a teda sa presúvame do reštaurácie Roue d'Or.

Ako dostať dezert

Sedím na mieste Phila Collinsa. Toto je sila, tu nám čašník odmieta vydať dezert, ak si nedáme hlavné jedlo. Dohodneme sa na kompromise, dáme si predjedlo a potom dezert.

Čašník nie je nadšený, ale život prináša aj také chvíle, určite sa z toho časom dostane. Obaja si dávame smažený camembert so šalátom a horčicovou omáčkou.

Následne sú nám donesené dve plytké misky so žltým obsahom, čašník do nich naleje nejaký alkohol a zapáli. Plamene šľahajú do výšky a karamelizujú hnedý cukor, ktorý vytvára na dezerte chrumkavú vrstvičku.

Prepchatí sa znova vydávame na prechádzku nočným Bruselom.

Mesto má určite atmosféru, moderný streetart sa miesi s historickými budovami. Zaujme ma výklad komiksového obchodu s rôznymi kostýmami superhrdinov, svetelnými mečmi a maskami. Je neskoro a obchod je bohužiaľ zavretý. Prechádzame tmavšou uličkou a nachádzame podobný obchod, ktorý je otvorený. Chceme vojsť, ale keď sa priblížime, zisťujeme, že kostýmy vo výklade sú zväčša latexové, zbrane superhrdinov sú výhradne falických tvarov a masky majú kuriózne nástavce a otvory na čudných miestach. Pochopíme a rýchlo opúšťame túto uličku. Vraciame sa na hotel.

Posledný deň

Dnes naše kroky smerujú do metra, vezieme sa na zastávku "Hajzel". No dobre, dobre, tak po flámsky "Heysel".

Navštevujeme ATÓMIUM - bruselskú Eiffelovku. Atómium chceli pôvodne po výstave v roku 1958 rozobrať, ale pre jeho veľký úspech a mimoriadnu návštevnosť sa napokon zachovalo dodnes. Znázorňuje molekulu železa. Je 102 metrov vysoké, gule majú priemer 18 metrov, jeho váha je podľa odhadov 2400 ton. Výťah (jeden z najrýchlejších v Európe 5 m/s) nás vezme do najvyššej častice molekuly, vnútri hore je reštaurácia a tak si vychutnávam cappuccino a krásny výhľad na mesto.

Hneď z Atómia na skok je MINIEURÓPA, kde nájdete pokope miniaturizované významné európske dominanty. Prehliadka je silne interaktívna, hrajú nám hymny do kroku, reveme do mikrofónu ako Vikingovia a skúšame si, aké to je, keď vybuchne sopka Vezuv. Slovensko tu zastupuje bratislavský modrý kostolík.

Cesta domov sa obišla bez incidentov. Pokiaľ ste dočítali až sem a Brusel Vás zaujal, hybaj kúpiť letenku ešte dnes. Samotný Brusel sa dá ľahko obehať za dva dni. Ale bacha na tie hranolky a waffle, ja môžem ísť dojesť veselo môj hlávkový šalát, pretože v Bruseli som pribrala minimálne 5 kíl, ak nie viac... :-)

Príspevok Silvestrovský špeciál: Belgicko – gastronomický Brusel zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.