Belgicko - gastronomický Brusel

Silvestrovský špeciál: Belgicko – gastronomický Brusel

by

„Musím ísť na služobnú cestu do Bruselu!“ zdraví sa mi manžel od dverí vracajúc sa z práce.

„Ja musím po tebe upratovať kuchyňu!“ tvrdo kontrujem a drhnem zaschnutú praženicu z kastróla, ktorý celý deň zasychal na kuchynskej linke. Jeho šiesty zmysel pre moju nasranosť ho ihneď prepne do režimu „hasenie průseru“. Zozadu ma objíme, pobozká ma na uško a šepne: „Chcem spojiť príjemné s užitočným, pôjdeš so mnou?“

„A ja mám byť to príjemné alebo to užitočné?!“ odvrknem, nie celkom obmäkčená, ale v mysli už balím kufre.

„Na čo budeš mať práve chuť.“ a jeho ruky začnú klesať. Capnem ho rukou od praženice a odtiahnem sa. „Nemôžem, nedajú mi len tak dovolenku.“

„Skús si to vybaviť.“ navrhuje s naivnosťou štátneho zamestnanca a z vlasov si oberá kúsok zaschnutej praženice.

Moja šéfka v práci podmieni moju dovolenku spísaním denníku z dovolenky. Tak teda poďme na to…

Štartujeme…

Dátum nášho odletu sa prekrýva s dňom otvorených dverí na letisku. Ochranka letiska je nervózna zo zvýšeného množstva podozrivých ľudí v hale a vidno, že každého svrbí prst na spúšti. Vyhýbame sa teda prudkým pohybom. Ani Ľubko nezdraví personál letiska jeho obľúbeným „Salam alejkum“.

Kameraman verejnoprávnej televízie si so záujmom natáča, ako som prehľadávaná po tom, čo ma skener označí za potenciálne nebezpečnú osobu. K jeho veľkému sklamaniu pracovníčka ostrahy prehmataním mojich ženských kriviek neodhalí strelnú, ba ani chladnú zbraň. Vidno, že by sa potešil hoci aj manikúrovým nožničkám, ale dnes očividne nemá byť deň, kedy sa priblíži Pulitzerovej cene.

Nastupujeme do lietadla.

Nesedíme bohužiaľ pri sebe a Ľubko sa lúči slovami „Keby niečo, vždy som ťa miloval.“ a pobozká ma, ako keby to malo byť naposledy.

Takto „ukľudnená“ sa ocitám vedľa chlapca, s ktorým sa teda budeme držať za ruky, keď sa naše horiace lietadlo bude rútiť k zemi. Šnúru nihilistických predstáv mi pretrhne dievča, ktoré s francúzskym prízvukom vraví: „Please, miss, can we change the seat? He’s my boyfriend.“ Privolím a smerujem k predku lietadla, dostávam sa na prominentné sedadlo 1C, t.j. v prvom rade.

„Si sa mi stratila niekde vpredu, ty si to pilotovala?“ pýta sa Ľubko, keď sa znova stretneme – už na belgickej pôde.

„Hej, kapitánovi nebolo dobre, tak som to šla za neho zobrať. To pristátie sa mi celkom podarilo, nie?“

Brusel

Ak sme boli nervózni z ostrahy bratislavského letiska, tak na letisku Charleroi to vyzerá ako v krajine počas vojnového stavu. Strážia to tu vojaci, po zuby ozbrojení, ovešaní kadejakými granátmi a všelijakými nebezpečne vyzerajúcimi nástrojmi. „Neboj sa, to je len show pre ľudí,“ upokojuje ma Ľubko, „aby sa cítili bezpečne.“

„Tak u mňa im to moc nefunguje“, konštatujem, keď prechádzam okolo zbrojnoša, ktorý si ma očividne premeriava či nejdem vybuchnúť.

Autobusom cestujeme z letiska do Bruselu a Ľubko s rozhorčením vysvetľuje, ako sme na Slovensku museli po nariadení Európskej komisie vymeniť všetky staré zvodidlá a odrazky na diaľniciach a tu majú pri cestách rárohy z 60-tych rokov. „Vodu kážu a zvodidlá majú hrdzavé…“ zosumarizuje.

Fakt si to užívame

Recepčný v hoteli nám vysvetľuje, že pre nás nemá izbu ale apartmán, ale za tú istú cenu.

Apartmánik je fakt pekný, asi sme trafili jackpot.

Vyrážame v ústrety večernému Bruselu.

Ľubko pozná bruselské metro lepšie ako žilinskú MHD a za chvíľu sa ocitáme na historickom námestí GRAND-PLACE. Námestie sa trbliece vo večernom osvetlení historickými budovami. Námestie, radnica a budovy okolo sú ukážkou nádhernej architektúry, dýchajú na nás históriou. Avšak v Bruseli zabudli na lavičky. A tak sme svedkami pre nás absurdnej situácie, kedy mladí i starí, bez rozdielu veku a spoločenského postavenia, sedia či ležia na zemi uprostred námestia a oddychujú. Len pre tú srandu si aj mi na chvíľu sadáme a vychutnávame atmosféru.

Gastro svet

Potom ideme na hranolky, pardón, belgické hranolky. Dávam si stredné a chlapec postaví na tácku košíček s rozmermi 10x10x5 centimetrov, následne ho zasype kopcom hranoliek tak, že košíček celkom zmizne.

„Nechápem, prečo?“ zmätene pozriem na Ľubka a ukazujem na horu hranoliek na mojej tácke. „Neviem, to je jedno. Keď si v Ríme, rob to ako Rimania,“ vraví a berie si hranolku z úpätia môjho hranolkového kopca. Spustí tým menšiu lavínu, ktorá aj tak neodhalí niekde hlboko pochovaný košíček. „Nie sme v Ríme, sme v Bruseli,“ šomrem si len pre seba popod nos a začínam sa potýkať s kopcom na tácke. Nakoniec sme našli aj košíček, ale aj tak sme väčšiu časť porcie darovali vďačnému bezdomovcovi.

Mimochodom, viete, čo znamená BRUSEL?

Názov je odvodený od slova „Brucsella“, čo voľne v preklade znamená „osada/dedina v močiari“. Močiare a dedinu by ste tu ale hľadali márne. Brusel je hlavným mestom Belgicka a močiare?

Leda, ak by ich iba nacikal svetoznámy MANNEKEN PIS, teda cikajúci chlapec.

„TO TOTO?!?!“ je moja úprimná reakcia na maličkú sošku na rohu bočnej uličky. Teda vážne som čakala niečo väčšie, aspoň o polovicu väčšieho chlapca. Takto im veru tie močiare nenaciká. Soška má úctyhodných 61 cm a je najstarším obyvateľom Bruselu (od roku 1619).

„Neohromujúce, však? Mám pre teba niečo lepšie.“ vedie ma Ľubko k malému obchodíku.

„Belgické WAFFLE!“ postaví ma pred pult plný rôznych šlahačkovo-čokoládovo-ovocných výtvorov. Tuningujem si svoju wafflu, predavač a dav za nami nervóznie, keď si tretíkrát mením toping. Hranolky uvoľňujú miesto waffli a cholesterol v mojom krvnom riečišti je veľmi rýchlo obohatený aj o poriadnu dávku glukózy.

Naše kroky vedú na ďalšiu ulicu k JEANNEKE PIS, teda cikajúcemu dievčatku. „Aj toto je slabé, ideme na ďalšiu wafflu?“

„To vážne?“ pýta sa Ľubko neveriacky.

„Nie, žartujem, som plná, kebyže ešte niečo zjem, tak mi z ucha vypadne hranolka.“ Ideme späť do hotela.

Ranná káva

Ráno musí ísť Ľubko riešiť pracovné povinnosti. Stíhame ale spoločnú rannú kávu v kaviarničke naproti hotelu. Rýchlo zisťujeme, že kaviarnička Piková dáma je zrejme zástierkový podnik, v ktorom sa zrejme perú peniaze z nejakej nelegálnej aktivity.

Sme tam sami, servírka je šokovaná z našej objednávky „coffee please“ a rýchlo posunie problém vedeniu podniku.

Hrdlorez balkánskeho etnika ovešaný zlatom so slnečnými okuliarmi, ktoré nezloží ani v prítmí vlastnej kaviarne, si nás premeria a vyšle druhú servírku, aby šla kúpiť kávu do samoobsluhy. Tá prvá čistí kávovar, ktorý už zrejme dlhšie nebol v prevádzke. Čakanie si krátime rozhovorom. Medzitým prichádzajú do Pikovej dámy zákazníci, ktorí zneistia pri pohľade na nás. Chvíľu sa nervózne rozhliadajú a potom sa otočia a idú zbožie, nech už je akékoľvek, zohnať inam.

Ja tipujem drogy, Ľubko zbrane alebo obchod s bielym mäsom. Kávy sa nakoniec dočkáme, hrdlorez je viditeľne rád, že opúšťame jeho podnik a my vlastne tiež. Ľubko odchádza a ja zvažujem ako strávim deň.

Ako prežiť Brusel

Sila človeka spočíva v poznaní vlastných schopností. Moja schopnosť nestratiť sa v cudzom veľkomeste nie je vysoká, volím náhradný program. Čítam si na hoteli, deň mi pekne ubehne.

Ľubko sa vracia mrzutý. „Toto som mohol vybaviť dvomi e-mailami“, rozhorčuje sa, „kde-kto si nás tam fotil a keď som sa spýtal na GDPR?! Ani nevedeli, čo to znamená. Poďme do mesta, som hladný a potrebujem štamprlu.“

Ja už som nachystaná a vyrážame. Dnes uprednostníme luxusnejší podnik Aux Pavés de Bruxelles. Úslužný čašník nás usadí a prinesie štýlové jedálne lístky. Ľubko má vybrané nejaké morské potvory, ja váham „čo si mám dať?“ pýtam sa Ľubka.
„Líž gule,“ navrhne.
„Neskôr, teraz si potrebujem objednať večeru.“ vravím.
„Nie, myslím toto.“ nakloní sa ku mne a pichne do lístku k nápisu Liege Meat Balls.
„To sú mäsové guličky, ten recept pochádza z mesta Liege, to sa číta liéž“.

Čašník našej konverzácií našťastie nerozumie a trpezlivo čaká s noteskom v ruke. Objednávame si a papáme.

Ľubko mi hrá divadielko s dvomi krevetami, ktoré riešia majetkovo-právne vzťahy ku kúsku údeného lososa. Konflikt graduje a hra o dvoch dejstvách s ľahko Shakespearovskými črtami končí, ako inak, tragicky a zaujme aj okolosediacich hostí. Sladká bodka na záver má byť tradičný francúzsko-belgický dezert creme brulee. Ten však nie je v ponuke a teda sa presúvame do reštaurácie Roue d’Or.

Ako dostať dezert

Sedím na mieste Phila Collinsa. Toto je sila, tu nám čašník odmieta vydať dezert, ak si nedáme hlavné jedlo. Dohodneme sa na kompromise, dáme si predjedlo a potom dezert.

Čašník nie je nadšený, ale život prináša aj také chvíle, určite sa z toho časom dostane. Obaja si dávame smažený camembert so šalátom a horčicovou omáčkou.

Následne sú nám donesené dve plytké misky so žltým obsahom, čašník do nich naleje nejaký alkohol a zapáli. Plamene šľahajú do výšky a karamelizujú hnedý cukor, ktorý vytvára na dezerte chrumkavú vrstvičku.

Prepchatí sa znova vydávame na prechádzku nočným Bruselom.

Mesto má určite atmosféru, moderný streetart sa miesi s historickými budovami. Zaujme ma výklad komiksového obchodu s rôznymi kostýmami superhrdinov, svetelnými mečmi a maskami. Je neskoro a obchod je bohužiaľ zavretý. Prechádzame tmavšou uličkou a nachádzame podobný obchod, ktorý je otvorený. Chceme vojsť, ale keď sa priblížime, zisťujeme, že kostýmy vo výklade sú zväčša latexové, zbrane superhrdinov sú výhradne falických tvarov a masky majú kuriózne nástavce a otvory na čudných miestach. Pochopíme a rýchlo opúšťame túto uličku. Vraciame sa na hotel.

Posledný deň

Dnes naše kroky smerujú do metra, vezieme sa na zastávku „Hajzel“. No dobre, dobre, tak po flámsky „Heysel“.

Navštevujeme ATÓMIUM – bruselskú Eiffelovku. Atómium chceli pôvodne po výstave v roku 1958 rozobrať, ale pre jeho veľký úspech a mimoriadnu návštevnosť sa napokon zachovalo dodnes. Znázorňuje molekulu železa. Je 102 metrov vysoké, gule majú priemer 18 metrov, jeho váha je podľa odhadov 2400 ton. Výťah (jeden z najrýchlejších v Európe 5 m/s) nás vezme do najvyššej častice molekuly, vnútri hore je reštaurácia a tak si vychutnávam cappuccino a krásny výhľad na mesto.

Hneď z Atómia na skok je MINIEURÓPA, kde nájdete pokope miniaturizované významné európske dominanty. Prehliadka je silne interaktívna, hrajú nám hymny do kroku, reveme do mikrofónu ako Vikingovia a skúšame si, aké to je, keď vybuchne sopka Vezuv. Slovensko tu zastupuje bratislavský modrý kostolík.

Cesta domov sa obišla bez incidentov. Pokiaľ ste dočítali až sem a Brusel Vás zaujal, hybaj kúpiť letenku ešte dnes. Samotný Brusel sa dá ľahko obehať za dva dni. Ale bacha na tie hranolky a waffle, ja môžem ísť dojesť veselo môj hlávkový šalát, pretože v Bruseli som pribrala minimálne 5 kíl, ak nie viac… 🙂


Ďalšie články autora:

Vytrhnuté z kôňtextu alebo ako nespadnúť z koňa

Vytrhnuté z kôňtextu alebo ako nespadnúť z koňa

Človek je pán tvorstva, z toho mu plynú nemalé výhody. Má navrch nad jedincami živočíšnej ríše, ktorí ešte nestihli vymyslieť ...
Čítať Viac
Rozhľadne v okolí Žiliny

Rozhľadne v okolí Žiliny

Rozhľadne v poslednej dobe rastú ako huby na nohách po návšteve plavárne so zanedbanou hygienou. Dôvod je jasný - vyjdete ...
Čítať Viac
Belgicko - gastronomický Brusel

Silvestrovský špeciál: Belgicko – gastronomický Brusel

"Musím ísť na služobnú cestu do Bruselu!" zdraví sa mi manžel od dverí vracajúc sa z práce. "Ja musím po ...
Čítať Viac
Nórsko 2018

Nórsko 2018

Nórsko 2018 - expedičný denník a testament ľudského odhodlania "There are three ways how to go on a vacation. There ...
Čítať Viac
Hrebeňovka Nízke Tatry - 54. prechod SNP z Telgártu do Španej Doliny

Hrebeňovka Nízke Tatry – 54. prechod SNP z Telgártu do Španej Doliny

Nás, kancelárske krysy postihnuté utrpením, prichádzajúcim v pravidelných dávkach emailovou komunikáciou od zákazníkov a obchodných partnerov, každoročne prepadne túžba trpieť ...
Čítať Viac
Meat Jerky Sušené mäso

Sušené mäso – Meat Jerky. Návod na prípravu.

Meat Jerky Naša pokroková spoločnosť vymyslela v posledných desaťročiach prevratné spôsoby ako uľahčiť ľuďom život. Väčšinou sa jednalo o nepodstatné ...
Čítať Viac

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *