Reportáž začína 1. časťou: Maďarsko a Srbsko

Je niečo po 11:00 a vyrážam smer Bulharské hranice ktoré sú asi 120 km vzdialené.

Bulharsko, Musala

Celkovo ma čaká presun asi 250 km do lyžiarskeho mestečka Bobrovec pod najvyšším vrcholom  Bulharska –Musala 2925 m.n.m.

Cesta k hraniciam je už slušnejšia a bez väčšieho zdržania prechádzam Bulharské hranice. Je tu časový posun -1 hodina takže som v Bulharsku a je niečo po 11:00 aj z časovým posunom. Do Bobrovca je to z hraníc cca 130 km. Idem v kľude, výletným tempom, aneb ako by bratia Česi povedali: "tak aby to moc nežralo". Okolo 13:00 prichádzam do lyžiarskeho strediska z množstvom hotelov, penziónov a reštaurácii.

Komfort za babku

Rozmýšľam nad ubytovaním v aute, ale keď som zistil že v 4* hoteli s bazénom a saunou za jednu noc s príplatkom za to že som sám zaplatím 25 eur za dvojlôžkovú izbu, idem do pohodlia. Na recepcii som sa rovno dohodol, aby ma zavčas ráno pustili zo stráženého parkoviska, že pôjdem na výstup na Musalu. Pokúšam sa dohodnúť či by sa dalo keď sa vrátim okolo 14:00-15:00 ešte osprchovať. Boli ochotní, ale iba ak by som sa do 12:00 vrátil. Podľa informácii z internetu ale len výstup trvá cca 5 hodín, takže nereálne.

Mám veľa času voľna a takmer celé poobedie pred sebou. Je čas na dobré jedlo v reštaurácii. Polievka, šobský šalát, plný tanier hranoliek, 3 rezne ako dlaň, 2 pivká za cca. 15 eur. No nekúp to.

Idem sa prejsť k miestu nástupu, aby som vedel. kam sa ráno presunúť. Čaká ma ťažký výstup s väčším  batohom. Flákam sa do večera po mestečku, popíjam sem tam pivko, dávam saunu, bazén a idem spať.

Deň tretí, ráno 5:30

vstávam a som zaskočený. Tma ako v rohu. Zabudol som na časový posun. Rozvidnievať sa začne až za hodinu. Nevadí viem kde je nástup na trasu tak vyrazím skôr za tmy. Čelovku mám.

Opúšťam hotel a presúvam sa asi 2 km vyššie na koniec mestečka. Odstavujem auto pri lese na parkovisku. Vystúpim z auta a rýchlo som v ňom späť.

Vonku pobehuje asi 5 brechajúcich psov kade tade a túlajú sa v okolí parkoviska. No nič zmena plánu, zaliezam do spacáku v aute a idem ešte driemať hodinku kým začne vychádzať slnko.

V tej tme sa bojím ísť sám do lesa keď okolo pobehuje svorka psov. O 6:30 vyrážam do prítmia lesa. Psy už nikde nie sú. Začiatok cesty je nenápadná cesta v lese širokým chodníkom. Po pár 100 m je už dobre značená červenou značkou. Asi po 1 km je treba odbočiť doprava, Značenie na kameni sa dá aj prehliadnuť. Toto je jediné miesto kde sa dá zísť z cesty. Cesta lesom pokračuje miernym stúpaním stále širokou cestičkou, podklad je kamenistý. Ide sa dobre. Rýchlo stúpam a po asi hodinke vychádzam z lesa do otvoreného údolia medzi horami.

Je celkom sviežo, a cítiť chlad.

Slnko síce už vyšlo ale pre vysoké vrcholy okolo seba je dolina stále v tieni. Po pravej strane je pohorie tvorené skalnatými masívmi, po ľavej strane vysokým vrcholom na ktorý smeruje lanovka z Bobrovca. V pohorí je jasne vidieť vychodený chodník od lanovky celým pohorím smerom k Musale .Sú tam vidieť zreteľné aj nejaké stavby. Asi bufety. Ale z mojej cesty sú neprístupné a nedá sa tam dostať. Celú dobu výstupu pôjdete v doline súbežne s touto cestičkou od lanovky. Po asi 15 minútach sa zo skalnatej cesty dostávam na otvorené lúky, miestami rozmočené a zaliate vodou. Konečne aj slniečko sem dosvieti a je cítiť citeľné oteplenie .Ideálne na oddych. Podľa GPS som už neďaleko skupiny chát, ktoré sa nachádzajú pred záverečným výstupom pri trojici horských plies.

Niečo není v poriadku s časovým rozpisom lebo idem len asi 1:30 aj z  raňajkami v tráve a som ďaleko za polovicou cesty.

Pokračujem v jemnom stúpaní až k skupine 3 chatiek pri plesách. Tu sa spája aj cesta smerujúca od lanovky. Keď som prišiel, práve vstávali turisti čo tam boli ubytovaní a prespávali tam. Sú to 2 jednoduché chatky, vhodné na núdzové prespanie alebo na bivak a veľká chata na ubytovanie. Popri chatkách sa treba držať cestou doprava, do prudkého stúpania do skalnej steny. Je tu vychodený chodník.

Od tejto chvíle začína už len prudké stúpanie po skalnatom podklade a suti na úzkom chodníku. Bude to problém pri návrate. Keď sa okolo obeda zaplní stovkami turistov, čo dorazia lanovkou a pôjdu na vrchol.

Postupujem medzi skalami, úzkym chodníkom. Predo mnou v diaľke je vidieť dvojica výrazných vrcholov. Ten napravo je Musala. Počas cesty som nestretol nikoho.

Až tu pri jednom malom jazierku zastavujem pri zaujímavej dvojici. Snažia sa spolu odfotiť. Mladý asi 20 ročný chalan a starý pán v rokoch. Ochotne sa ponúknem že ich odfotím. Starý pán má 87 rokov. Zo slzami v očiach mi rozpráva, že bol na Musale asi 10 krát a toto je jeho posledný výstup z vnukom. Zdravie mu už viac takýto výstup nedovolí . Klobúk dole pred jeho výkonom.

Na Musalu

Po krátkej prestávke pokračujem ďalej miestani v prudkom skalnatom teréne.

Predo mnou sa týči strmá skalná stena a v nej zarezaný chodník ktorý sa v nej vlní ako had. Podľa GPS by už za týmto výstupom mala byť posledná chata, kde sa dá aj ubytovať a prespať. Je to výrazná ikona v tomto prostredí. V tvare pyramídy, vystavaná z kameňa a skla. Zaujímavý prvok v tomto prostredí. Zapadne sem vďaka veľkému modrému a priezračnému plesu a modrému sklu.

Pri chate pozerám čas a idem niečo málo cez 2 hodiny.

Pohĺad nad chatu, kde je už rozpoznať vrchol Musaly aj z budovou na vrchole je majestátny. Cesta čo ma čaká je najstrmšia čo zatial bola pri tomto výstupe. Vyzerá krátka, ale je to riadna dávka výškových metrov na krátkom úseku. Cesta smeruje najprv po ľavej strane a potom po hrebeni popri elektrickom vedení, ktoré smeruje na vrchol. Cesta je prašná, kamenistá a dosť náročná na stúpanie.

Je cítit aj únava a možno aj výška. Pomaly sa blížime k hranici 3000 m.n.m. Je tu aj citelné ochladenie a silný vietor, ale vrchol je už na dosah.

Na hodinkách mi ukazuje čas 3:20 hod. od štartu z parkoviska a som na vrchole. Krásne počasie. Minimum ludí, jednoducho nádhera. Prosím poľských turistov o vrcholovú fotku a pretože dosť fúka po asi 15 min sa vyberám dole.

Ešte dnes ma čaká presun do Grécka.

Zvažujem pokúsiť sa rýchlo zbehnúť do Bobrovca a stihnúť sa ešte pred cestou osprchovať. Teoreticky by som to mohol do 12:00 na hotel stihnúť. Zostup po chatu Pyramída je pomalý a opatrný. Tu sa moc času nedá pri zostupe získať. Radšej pomalšie a opatrne. Pod chatou sa už dá pobehnúť a zostupovať rýchlejšie.

Ako zostúpim pod stúpanie pod chatou, cestička sa začne kľukatiť medzi skalami. Blížim sa k trojici chát pri prvých plesách. Za jednou veĺkou skalou nastáva šok.

V stúpaní nad chatami sa zrazu objavilo asi 100 ludí a na ceste ku chate od lanovky sa valia ďalšie 100-ky ludí

Dorazila prvá várka ľudí z lanovky. Neskutočná zmena, otras, predieram sa smerom dole. Som jediný čo zostupuje. Všetko sa hrnie hore. Ešte že ma to chytilo už len tu nad chatami a ja sa vyberám cestou ktorou som prišiel. Za chatami už som zasa osamotený. Tu je už terén jednoduchý, mierne klesajúci a dá sa mi bežať aj z batohom.

Za asi 45 min som už pri hoteli. Celá cesta na Musalu trvala 6:10 min. 26 km a 1350 výškových

Recepčná síce udivená, že som prišiel späť už 12:30, ale je ochotná a posiela ma na izbu sa osprchovať. Po 13.00 som už poumývaný, zbalený na odchod a idem sa naobedovať pred cestou.

Grécko, na Olymp

Po 14:00 vyrážam smer Grécko. Predo mnou je cca 400km pod najvyšší vrchol Grécka, bájny Olymp – 2917 m.n.m. Nástupné miesto má mestečko Litochoro a horskú chatu Prionia nad ňou.

Cesta je dobrá. Po kvalitných cestách a bez problénov. Na gréckych hraniciach prvý x pociťujem ,že sa zhoršuje situácia s migrantmi. Na hraniciach bolo veĺa vojakov a vojenskej techniky. Prvých 10 km za hranicami bol vidieť všade veĺký neporiadok, rozhádzané veci, oblečenie, stany.... Začínal som už rozmýšlať, ako budem postupovať pri návrate domov.

Olymp bol vidieť už z dialky asi 80 km od neho, okolo 18:00 som dorazil do mestečka Litochoro a smerujem k horskej chate.

Aj keď je to z dediny ku nej len 15 km trvalo mi skoro hodinu sa tam dostať po veľmi zlých, prašných, kamenistých cestách pohorím. Nieje tu žiadny signál a zlé spojenie, treba byť opatrný.

Na parkovisko pred chatu prichádzam tesne pred západom slnka. Stihnem si dat na chate jedno pivko a už ju zatvárajú. Jedlo si teda uvarím pri aute, a idem si unavený ľahnúť.

Cestovanie, málo spánku a výstupy si už vyberajú svoju dań a ja cítim svalovú horúčku, dávam jeden paralen a idem sa snažiť vyspať.

V noci je na parkovisku celkom živo, prichádzajú ďalšie autá a niektorí už v noci vyrážajú na cestu. Ľudia chodia často na dva dni a prespávajú v polovici cesty na chate, kde sa ale treba vopred objednať. Za poplatok sa dá na obmedzenom mieste aj stanovať.

4 deň ráno 7:00

Vyrážam na posledný výstup na Olymp, ktorý bude s najväčším prevýšením okolo 2000 výškových metrov. Vchádzam jasne ohraničeným chodníčkom do hustého listnatého lesa, plného kríkov a buriny. Všade je cítiť puch a trus po somároch, ktorými vyvážajú na hornú chatu zásoby.

Cesta je prvé km dobre ohraničená a značená. NIeje kde zablúdiť. Dá sa vyraziť aj za tmy, aj keď to tu nepoznáte. Odporúčam vyraziť čo najskôr. Vyhnete sa nielen vysokej teplote v závere stúpania vo vyschnutom prostredí ale aj častým poobedným búrkam, spôsobenými iba 25 km vzdialeným morským pobrežím a rýchlo sa kopiacou oblačnosťou.

Po kilometri sa mení prostredie a cesta pokračuje stále plynulým stúpaním v krásnom borovicovom lese. Výškové metre pribúdajú pomerne rýchlo. Po ďalšom 1,5 km sa opäť výrazne zmení prostredie. Hustý les vystrieda kamenistý terén s kosodrevinou a nízkym porastom. Je  úžasné počas výstupu sledovať meniacu sa tvár prírody. Vďaka tomu veľmi rýchlo ubieha cesta a není nudná.

Cestička je dobre vidieť a nieje kde zablúdiť. Pred Vami sa v diaľke začína sem tam objavovať aj mohutná skalná stena Olympu. Zdá sa byť veľmi ďaleko a neprístupná.

Cítim už únavu z predchádzajúcich dní, ale snažím sa držať svižné turistické tempo. Pokračujem do čoraz redšie zalesneného prostredia. Slnko pridáva na sile a vo vzduchu už cítiť citeľne rastúcu teplotu.

Po 3 km začína prudké stúpanie do svahu a v diaľke v proti svahu už vidieť chatu. Tá je v polovici výstupu po 4,5km a 1000 výškových metroch a presne 1:30 hod.od štartu. Dá sa jej aj vyhnúť malou obchádzkou, ale dostať sa ku nej je dôležité. Je to posledná možnosť dostať sa k vode či už kupovanej alebo tečúcej z prameňa pri chate.

Určite treba doplniť vodu na max. aký potrebujete a viete zobrať. Budete ju potrebovať a jej nedostatok môže spôsobiť v druhej polovici výstupu vážne problémy.

Po krátkom oddychu a doplnení tekutín na cestu sa vydávam prudkým stúpaním po prašnej ceste smerom nad chatu.

Je to namáhavé prudké stúpanie na šmýkajúcej sa skalnej suti a zdá sa, že ste stále na jednom mieste a nepostupujete vpred. Výrazne  naberáte výškové metre a pred vami sa po ľavej strane týči dvojvrchol Olympu. Cesta sa začína stáčať po úbočí masívu doľava. Vy obchádzate celé pohorie a vzdiaľujete sa od vrcholu.

Opäť prichádza veľká zmena prostredia. Dosť dramatická. Na pár 100 m zmizne úplne všetka vegetácia a ocitnete sa akoby v mesačnej krajine len v prašnom a vyprahnutom skalnatom prostredí.

Krajina sa otvorí a začne fúkať teplý vysušujúci a silný protivietor. Treba často dopĺňať tekutiny. Ste vysoko nad 2600 m.n.m. a je tu veľmi teplo.

Cesta sa prudko otočí doprava a v diaľke vidíte iba nekonečné stúpanie po šmýkajúcom sa prachu a úzkom chodníčku. Ideme na záver výstupu, teda to si len myslím.

Šlapem si svojím tempom a dobieham v polovici stúpania pár väčších skupín turistov. Po 3:20 hod stojím na vrchole, ale akom? Nič tu nieje. Cesta pokračuje niekde ďalej po hrebeni. Pre začínajúceho turistu šok.

Z vrcholu pozriem doprava a tam vidím strmý skalnatý štít z vlajkou a ľudmi pri nej. Ale ako sa tam dostať?? Veď tu je len prudký skalnatý terén skôr pre horolezcov.

Prehodnocujem svoje možnosti a skúsenosti a zmierujem sa s tým, že tu som skončil. Zrazu spomedzi skaly, čo vyzerala ako cesta do priepasti vylieza človek.

Idem to omrknúť. Cesta k vrcholu. Idem skúsiť. Veľmi prudký zostup po skalách, v tesnom priestore, a stále len klesám a klesám smerom do priepasti.

Cesta je často a dobre značená na skalách značkami. No stále prudšia a prudšia no zostup. Postup je pomalý a opatrný. Dostávam sa do malého sedielka medzi dvoma masívmi. Prejsť 2 metre cez sedlo je zážitok. V úzkom sedle medzi skalami tak fučí vietor, že máte poct že vás to zhodí dole do priepasti. Pred sebou vidím véééééľmi prudkú stenu a cestu k vrcholu.

V našich Tatranských podmienkach by toto nemohla byť ani náhodou volne prístupná cesta. Aj tu by som doporučil prilbu, lebo kamene tu lietali jedna radosť.

Po hodinovom trápení v náročnom teréne sa dostávam na vrchol Mytitas.

Neverím že som tu a že som to zvládol. Čas ukazuje 4:20 hod od štartu. Je krásne slnečno, bez obláčika, Na vrchole asi 15-20 ľudí naobliekaných v bundách, plnými batohmi, ťažkými zimnými topánkami, ktorý divne na mňa pozerajú. Evidentne nezapadám do tejto spoločnosti v kraťasoch, krátkom tričku, trailových bežeckých topánkach  a ľahkým batohom.

Výhľady sú úžasné. Druhý vrchol Olympu Skolio je prístupný len pre horolezcov, není určený pre turistov a bez lezeckej výbavy sa tam nedá dostať

Mám dobrý čas a už není nič v pláne. Zostupujem v kľude a pomaly bez behu.

Relax

Za necelé 3 hodinky som dole pri aute a nič lepšie ako sa isť vyvaliť k moru vzdialeného len pár km ma nenapadá. Po obede si o 16:00 užívam kúpanie v mori a pozerám sa z mora na majestátny Olymp , kde som ešte pred pár hodinami stál. Začína sa zahaľovať do oblačnosti.

Je koniec 4 dňa a ja mám ešte 2 dni k dobru. Boli rezervné v prípade zlého počasia, alebo keby som nestíhal presuny medzi jednotlivými štátmi. Chcem ostať oddychovať pri mori. Ale ako zapadlo slnko, ostal som na pláži sám. A samoty som mal už celkom dosť.

Tienistá stránka cestovania o samote, není s kým zdieľať plno zážitkov, emócie radosť. Preto som sa pobalil a vyrazil najkratšou cestou 1300 km cez Macedónsko domov.

Dobrodružná cesta domov

Na hraniciach z Macedónskom ma čakal ešte jeden zážitok. Pre problémy s migrantami už boli prijaté prísne opatrenia. Na hranicicach mi hneď zabavili pas. Evidentne som sa im zdal strašne podozrivý. Sám európan v aute  a prvý x cestujúci cez Macedónsko práve touto cestou.

Po pár bežných otázkach čo, kde a prečo som tu ma požiadali, či súhlasím z prehliadkou auta cez rentgen. Že je to asi 15 min zdržanie. Pas som nemal, tak som musel súhlasiť, veď nič neskrívam. Poslali ma do rady. Bol som 3 auto v poradí a išlo to celkom rýchlo. Stále som sa tešil že na druhý deň som okolo 9:00 doma. Prídem na rad a keď otvorím auto, vidím na kontrole nie moc priateľské pohľady.

Naozaj neviem čo bolo podozrivé na tom že som mal z auta vytiahnuté sedačky, a mal tam madrac, spacák  a ostatné veci. Môj starý Ford galaxy prešiel rentgenom a akoby sa zastavil čas.

Po 15 minutach vyšiel colník a vraví všetko z auta von.

Uf za mnou sa nakopilo v rade dalších 8 aut. Nervozita. Už aj ja nervózny čo sa deje, som začal vyhadzovať na určené miesto veci. Okamžite ma obkolesili ďalší dvaja colníci a upozornili ma, že nemám hádzať veci na kopu, ale si ich ukladať. Pýtam sa či ich budú kontrolovať. Vraj nie, že chcú len prázdne auto. Tak som sa nasral a všetko naraz zabalil do plachty ,vytiahol z auta a šlahol im to vedľa auta.

Po ďalšej hodine išlo auto opäť na rentgen a opäť neprešlo. Videli tam nejaké dutiny, lebo auto má od výroby originál namontované lemy prahov a iné nárazniky.

Keď mi začali strhávať koberec v aute, že ich idú odmontovať tak do mňa vošla zlosť a začal som byť na nich príjemný, tak ako ani na mňa.

Skončilo to napomenutím že budem zadržaný pre nespoluprácu. Nedá sa nič robiť potrebujem pomoc. Volám na zastupiteľský úrad a vysvetľujem situáciu. Kontrola trvá už 3 hodinu a žiadam aby im bolo jasne oznámené, že ak auto poškodia neodbornou demontážou budem žiadať náhradu škody. Po malej debate mi oznámili, aby som si naložil veci, vrátili mi pas a opustil som colnicu.

Po 4 hodinách kontroly, som vedel že domov nemá význam pokračovať. Som unavený. Treba sa vyspať.. Prespávam v Srbsku za Nišom na parkovisku a ráno pokračujem domov.

5. deň 16:00 som doma.

Tento balkán trip ako ho nazývam mi dal osobne veľa skúseností. Neľutujem, že som sa do toho pustil. Nieje to určite ideálny návod ako si užiť hory. V mojom prípade išlo o to skúsiť, či sa to dá. Zážitkov zostalo neúrekom a podobnú cestu by som odporučil určite len odvážnejším a dobrodružnejším povahám.

Samozrejme že sa dá každý výstup realizovať aj samostatn. V každej oblasti stráviť viac času a vidieť viac.

Toto boli jediné štátne vrcholy, ktoré som navštívil sólo. Odteraz som chodil vždy s rôznymi ľudmi, partiami, kamarátmi,... S niektorými aj opakovane.

Na takýto krátky trip je asi výhodne ísť sám. Nebyť na nikoho časovo viazaný. Všetko je dosť na tesno a bolo treba veľa improvizovať a nečakane sa prispôsobovať vzniknutým situáciam. A to sa najlepšie rozhoduje človek sám za seba a nesie za to aj svoju zodpovednosť.

Horám a cestovaniu zdar.

Výstupy boli uskutočnené v termíne 31.8-3.9 2015

Príspevok 4 dni, 4 štáty, 4 najvyššie vrcholy: časť 2 Bulharsko, Grécko zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Turistike som sa venoval 2 rok a myšlienka navštíviť v každom štáte najvyšší vrchol vznikla ihneď po mojej prvej VHT skúsenosti pri výstupe na Triglav v Slovinsku. Začal som poškuľovať po nejakom cieli ,ktorý by som mohol spojiť spolu z iným, aby sa oplatila cesta. Pri hľadaní a pozeraní do máp som to prekombinoval a vznikol plán na okružnú jazdu po najvyšších vrcholoch Maďarska, Srbska, Bulharska a Grécka.

Pokúsil som sa na tento plán nahovoriť niekoho do partie, lebo som bol začiatočník turista .Bohužiaľ od začiatku som narážal na problém aj u skúsených turistov, že nikto nechcel do toho ísť pre náročnosť. Keď sa ani po mesiaci nepodarilo nikoho zohnať, tento nápad som zavrhol ako nereálny, keď nechce ísť nikto ani skúsený turisti.

Zhodou okolností sa ale týždeň pred plánovaným termínom v robote vyostrila pracovná atmosféra a podľa predpovede počasia sa blížila na najbližší víkend a týždeň  nad celou Európou jedinečné slnečné počasie. Povedal som si, že idem do toho aj sám a oddýchnem si od pracovného stresu. Ešte sa ma pár známych snažilo odhovoriť od cesty. V štátoch, ktoré som mal v pláne navštíviť práve vrcholila migračná kríza. Neodradilo ma to a začal som baliť.

Maďarsko, na Kekeš

Bol štvrtok večer a bol som pripravený, auto nabalené a pripravené na prespávanie v ňom. Na prvý deň som mal v pláne výstup v Maďarsku a presun do Srbska pod jeho najvyšší vrchol. Piatok 02:00 vyrážam smer Maďarsko a prvý najvyšší vrchol  Kekeš 1014m.n.m. Čaká ma prvých 230 km a pretože vrchol Kekeš má iba 1014m.n.m chcel som ho len rýchlo ráno vybehnúť a max. do 2 hodín pokračovať v kľude ďalej .

Ráno okolo 6:00 som dorazil na parkovisko v dedinke Mátrahaza pod Kekešom. Podľa informácii z internetu o výstupe na Kekeš to malo byť jednoduché a držať sa len žltej značky. Pár  metrov od parkoviska nachádzam smerovník aaaaa sánka mi padla dole, na smerovníku 3 žlté značky, vravím si fajn to začína, bohužiaľ bolo ráno a nikde ani živej duše, nikoho sa nedalo na cestu opýtať.

Neostáva nič iba zapnúť GPS , zistiť svoju polohu voči vrcholu pretože som sa nachádzal v husto zalesnenej oblasti a nedalo sa určiť kde je vlastne vrchol a vyraziť inštinktívne k vrcholu podľa GPS.

Sledoval som chodníček popri hlavnej ceste a asi po 1 km som našiel značku aj s označením vrcholu 3km, Super, to som raz dva hore a pokračujem. Ach jaj aký som bol naivný. No ale pokračujem ďalej a po asi 500m prechádzam v prudkej zákrute cestu a nenápadným zarasteným vstupom vchádzam do lesa.

Pokračujem miernym stúpaním v lese a prichádzam na rovnejší úsek v lese, cesta je už dobre značená žltou značkou ( žltý pásik medzi dvoma bielimy). Cesta sa po asi 2km od štartu prudko stáča doprava do prudkého stúpania v kamenistom teréne v lese.

Pri stúpaní je ale v diaľke vidieť že je to už hlavné stúpanie a na konci končia stromy, čo znamená že už tam bude niekde vrchol. Po asi 10-15 min vychádzam z lesa na lúku pod vrcholom kde je televízny vysielač a aj označenie najvyššieho miesta v Maďarsku. Cesta hore je niečo málo cez 3,5 km a trvalo to aj zo začiatočnom blúdení asi 45 min na vrchol. Chvíľu sa rozhliadam po osamotenom vrchole, snažím sa nejako urobiť sám fotky na pamiatku.

Všetko vyzerá super a keďže je to ľahký a rýchly výstup, rozhodujem sa na zostup inou cestou, aby som si urobil okruh. Kúsok za vrcholom vidím červenú značku.

Tú som si zapamätal z parkoviska, tak sa domnievam že sa s ňou dostanem z druhej strany k autu. To som nemal robiť, obrovská chyba za ktorú o chvíľu kruto zaplatím. Vyberám sa poklusom krásnou cestičkou v lese smerom dole, richtung vzhľadom k vrcholu dobrý a ničím podozrivý. Som presvedčený, že smerujem k autu.

Na GPS veselo pribúdajú km a ja v svižnom pokluse zbieham nižšie a nižšie. Ako švihnutím zázračného prútiku sa pekný priamy smer začína kľukatiť, sem tam sa značka stratí na dlhšiu dobu, potom zasa objaví a zasa stratí. Fakt neviem kde, ale zrazu sa cesta úplne stratila a zostal som v čoraz hustejšom a neschodnejšom kamenistom teréne.

Stále ale bola vidieť nejaká cestička a podľa km na GPS som mal byť už niekde na úrovni parkoviska z autom, Na mape to aj vyzeralo že už len tento malý kopček a som pri aute. Bohužiaľ to bolo klamlivé a dolina ktorou som išiel ma vyviedla na úplne opačnej strane Kekešu .Konečná bilancia po asi 50 minútach behu som bol 6 km od auta na opačnej strane.

O tomto čase som podľa plánu mal vyrážať do Srbska. Značky na chodníku sú zrazu modré trojuholníky . No nič neostáva len ísť na istotu späť na vrchol a odtiaľ ísť pôvodnou cestou dole. Po hodine som na vrchole.

Druhýkrát hore. Paráda.

Rýchlo sa vraciam na pôvodnú výstupovú cestu a ponáhľam sa k autu. Konečne som u neho a hodnotenie prvého výstupu je smutné, trápne, na zaplakanie. 4o mala byť rýchlovka, len ranné rozohriatie na 1:30 hod. a 230 výškových  sa natiahlo na skoro 5 hodinové blúdenie, asi 18 km a 580 výškových. Ale bol som na najvyššom vrchole Maďarska 2x.

Srbsko, na Minžur

Je niečo pred poludním a mňa čaká skoro 800km dlhý presun do Srbska. Na hraniciach sa moc našťastie nezdržujem a pokračujem krížom cez celé Srbsko po diaľnici smerom na Bulharské hranice. Záverečných 60 km sa túlam po vcelku zlých cestách v horách, cez dedinky, kde sa život zastavil. Bojím sa tam niekoho opýtať či idem správne. Aj keď GPS nepustí, cesty sa viac a viac zhoršovali a mal som pocit že každú chvíľu musím doraziť na kraj sveta a spadnem do veľkej prázdnoty. Na jednom mieste sa už aj muchy začali otáčať a ďalej nechceli letieť.

Je niečo tesne pred 20:00 a ja dorážam pod vrchol Babin Zub, čo je známe miesto na lezenie v tejto oblasti. Zapadajúce slnko a vychádzajúci mesiac krásne osvetľuje tento skalný masív.

Pod masívom na konci cesty sa nachádza reštaurácia a aj malý rodinný hotelík. Hoci bol zavretý, majiteľ ma bez problémov chcel ubytovať za 10Eur na noc zo sprchou a raňajkami. Ja som ale mal v pláne zavčas ráno vyraziť a nechcel som riskovať problém, že sa nedostanem z hotela ak bude zavretý.

Keď komfort nepustí...

Dávam si dve, tri pivká v reštaurácii, pokecáme s domácimi. Dozvedám sa názory na stále živú a pálčivú tému o rozdelení Srbska a Kosova. Pre veľa Srbov je najvyšší vrchol stále považovaný vrchol Djarevica ktorý sa nachádza na území Kosova a oni Kosovo neuznávajú. Po vyriešení všetkých politických problémov pri 3 pive nachádzame spoločné riešenie a to že ideme spať. Je niečo pred 23:00 a ľahám do auta. Zajtra ráno ma čaká neznámy najvyšší vrchol Srbska Minžur 2169 m.n.m.

Ráno 6:00.

Vyrážam na Minžur.

Ešte pred východom slnka vyrážam z parkoviska. Hneď pri hotelíku je smerovník a na ňom Minžor 8 km. Vyrážam svižným tempom. Pár 100m od hotela sa ku mne pripojil salašnícky pes. Bol som z neho dosť nervózny, lebo som nevedel, čo od neho očakávať.

Pes priateľ človeka...

Stále bol za mnou 10 m a nevyzeral moc priateľský, Začína vychádzať slnko a ja sa dostávam asi po 1 km na okraj lesa do otvoreného, zväčša trávnatého, mierne zvlneného terénu. Zrazu ma môj chlpatý priateľ predbehol. Z veľkým rešpektom som mu uhol. Zastavil predo mnou, chlpy sa mu zježili, krvi by ste sa mi nedorezali. Nikde okolo ani živej duše, zvažujem čo idem robiť. Nabíjam turistické paličky a pripravujem sa na súboj.

Trvalo to asi minútu čo sme sa nepohli a pes len vrčal.

Zrazu niečo zašramotilo po mojej ľavej strane v lese a pes sa tam zúrivo rozbehol. To bol signál aj pre mňa a ja som dal šprinty hore kopcom po ceste smerom k vrcholu. Úžasne rýchlo mi ubehol ďalší km.

Za mnou sa už nikto neukázal a tak pokračujem mierne vyčerpaný ďalej po širokej vyjazdenej ceste od auta po lúkach a do ruda sfarbenej zeminy pod nohami. V diaľke je vidieť mohutný kopec, mierne vystupujúci medzi výrazne zvlneným terénom zarastený nízkymi trávami. Cesta je na diaľku dobre viditeľná a vyjazdená od kolies aut. Není kde zablúdiť ,len pokračovať vpred proti vychádzajúcemu slnku. Kilometre rýchlo pribúdajú a na hlavnom kopci je čoraz viac vidieť vychodená cestička traverzom po vrstevnici k vrcholu

Terén je od 2 km skoro nemenný a príjemne jemne stúpajúci.

Záverečný asi 1 km je traverz a prudší výstup na vrcholový masív. Po asi 1:25 hod som na vrchole tohto hraničného vrcholu.

Vrcholový kopec je lemovaný bielymi kamennými stĺpikmi, ktoré vyznačujú hranicu medzi Srbskom a Bulharskom.

Nezablúdiš, ak ťa nezavrú...

Odporúčam mať pri sebe doklady, lebo tu vraj sem tam stretnete Bulharskú hraničnú stráž a vyžadujú doklad totožnosti. Užívam si krásne ráno a vychádzajúce slnko nad okolím ,čosi prejem, doplním tekutiny a asi po 45 min sa vyberám späť.

Teplota prijemne stúpa a pri zostupe, ktorý beriem vzhľadom na výborný terén na behanie poklusom začína byť až horúco ako začína teplo z okolitej trávy ohrievať okolie. Počas celej cesty nieje kde doplniť vodu.

Treba mať zo sebou dosť tekutín, hlavne počas výstupu cez deň, kedy tu teplota v otvorenej krajine vďaka tráve môže nepríjemne stúpnuť a vyčerpávať.

Za asi hodinku  som späť na parkovisku pri aute. Je tesne pred 9:00. Celá cesta trvala cca 2:45 hod. 16 km a asi 666 výškových.

Kde iní začínajú my už končíme...

Domáci práve vstavajú  a keď ma vidia na parkovisku sedieť, informujú ma kadiaľ mám ísť na vrchol,

Vravím ale ja som sa už vrátil a oddychujem. Nie sú asi zvyknutí na takýto výstup bez batohu, zavčasu rána na otočku behom. :-) Dosť sa čudovali, že som už bol hore.

No ja som mal v pláne druhý deň tohto výletu ešte presun do Bulharska. Ráno ma čakal výstup na najvyšší vrchol tejto cesty.

Majiteľ hotela mi srdečne ponúkol a otvoril hotel, aby som sa mohol pred cestou osprchovať a mohol som v pohodlí pokračovať ďalej.

Pokračovanie Bulharská Musala a Grécky Olymp tu

Príspevok 4 dni, 4 štáty, 4 najvyššie vrcholy: časť 1 Maďarsko, Srbsko zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Poznáte to. Zobudíte sa a rozmýšľate čo idete dnes robiť, Práca, povinnosti, rodina. V kútiku duše, ale chcete zažiť dobrodružstvo, spoznať niečo nové, neznáme, posunúť si svoje hranice, splniť si sny. Tak aj u mňa sa takto jedného dňa, zrodila myšlienka navštíviť ďalší najvyšší vrchol niektorého štátu a moja pozornosť sa zamerala na Rumunsko a jeho vrchol Moldoveanu 2544 m.n.m. v srdci Rumunska.

Samotná myšlienka na turistiku v Rumunsku od začiatku vo mne vyvolávali pochybnosti, obavy, ale aj nadšenie a zvedavosť. Bol to jeden z mojich prvých výstupov v zahraničí a preto som si sám netrúfal. Oslovil som kamarátov, skúsených turistov či by sa nechceli pridať a oni súhlasili. Už sme boli 3 a pre naplnenie auta sme zháňali ďalších dobrodruhov. Za 2 dni sme museli zmeniť základný plán isť 5 ľudí, lebo sa hlásilo až 10 záujemcov. Našťastie bola v zálohe 9 miestna Caravella a tak sme začali prípravy.

Fargaš

Informácii bolo pomerne dosť na internete no mapu pohoria Fargaš kde sa Moldoveanu nachádza sa nepodarilo ani cez vydavateľa zabezpečiť. Môj plán bol začať výstup v dedinke Victoria, ktorá sa javila ako najlepšie miesto k priamemu a najkratšiemu výstupu na vrchol. Parťáci rozhodli ale na nástup z malej dedinky Sâmbăta.

Samotné cestovanie na miesto bolo bez problémov aj cez Rumunsko. Dobré cesty na hlavných ťahoch a v okolí veľkých miest striedali úseky z horšími v opustenejších oblastiach, ale boli sme celkovo príjemne prekvapený kvalitou ciest. Po 11 hodinách a 900 km sme ráno tesne po východe slnka dorazili na parkovisko pred malý kláštor v dedinke Sâmbăta.

Počasie je krásne a preto začíname baliť batohy na cestu a asi po hodinke oddychu od príchodu vyrážame, Je niečo pred 8:00 dávame na plecia ťažké batohy a smerujeme za dedinu po širokej lesnej ceste slúžiacej na zvoz dreva ktorá pokračuje ďalej do lesa ďalšie asi 4km, potom sa príjemná cestička s miernym stúpaním začína dvíhať do prudkého stúpania po kamennej ceste okolo malej vodnej elektrárne do lese.

Cabana Valea Sambetei

Tu sa začína striedať lesný terén s lúkami a celkom príjemne pokračuje s dobrým značením až k veľkej otvorenej ploche medzi lesmi, kde sa nachádza chata Cabana Valea Sambetei. Prešli sme asi 8,5 km a 700 výškových, no s ťažkými batohmi už pociťovať že sily ubúdajú. Doteraz sme boli celou cestou sami, ale pred chatou je množstvo stanov a na chate dosť ľudí. Na chate sa dá zakúpiť dokonca aj za eura pitie, pivo, niečo na prejedenie, voda.

Vzhľadom na to čo nás čaká je dobré tu doplniť zásoby, pretože je to na dlho posledná možnosť ako sa dostať k pitnej vode a jedlu. Od teraz čo nemáte zo sebou už nevyriešite. Máme zo sebou aj sáčkové polievky a variče tak berieme aj viac vody, aby sme si potom mohli pochutiť na vývare a doplniť cestou energiu a zohriať sa. Gentlemansky prosím jedinú ženu v našej skupine či by neodniesla na polievočku 2 l vody navyše, lebo ja som už nemal miesto, že za odmenu si pochutí na teplom jedle. Neodolateľná ponuka.

Po asi hodinke oddychu pokračujeme ďalej. Od chaty je v diaľke vidieť široké sedlo ,kde máme smerovať. Pri predstave ,že sa tam musíme z ťažkými batohmi vydriapať bolia stehná už teraz Ale vieme ,teda myslíme si že keď už budeme v sedle, čaká nás už len pekná pohodová hrebeňovka. Najhoršie je predsa vždy sa na hrebeň dostať. Pokračujeme pekne lúkami a lesom pod sedlo, začína prudké stúpanie po malom chodníčku s kameňmi a čoraz viac suti.

Do sedla Moldoveanu

Výhľady na okolitú prírodu sú čoraz krajšie a dych berúce. Niektoré štíty sú famózne. Do sedla smeruje viac skupiniek ľudí, z ktorých sa drtivá väčšina vracia späť, pretože tam je ich konečný ciel a ďalej pokračujú už len tí, čo rátajú z prespávanim v horách. Dvere do divokej a osamelej prírody sú otvorené. Všade na okolo sú počuť obrovské stáda oviec. A ako sme sa dozvedeli, V Rumunsku je bežné kde sú v horách ovečky, sú aj medvede a vlky. Dokonca sme počuli aj varovania pred tunajšími pastiermi, ktorý údajne okrádajú turistov a znásilňujú ženy. Noooo  vlka sme nevideli, medveďa sme tiež nestretli, pastieri sú milí a priateľský, takže pokračujeme ďalej a po asi  5 hodinách od štartu dorážame do sedla.

V sedle vidíme smerovník k nášmu cieľu a už dosť vyčerpaný doterajším výstupom nám mrzne úsmev na tvári. K vrcholu je to oficiálne už len ďalších 5 hodín. Neostáva nič len doplniť energiu, najesť sa, doplniť tekutiny, čo najviac odľahčiť batohy a pokračovať ďalej. Parťáčka Martina statočne a odhodlane ochraňuje naše 2l vody na polievočku, ktorej varenie odkladáme až na večer, keď dorazíme pod vrchol. Počasie sa v sedle začína meniť a dosť fúka a citeľne sa ochladilo. Zo slnečného počasia sa zmenilo na polooblačno a začína sa zbierať oblačnosť. Máme za sebou 11,5 km a 1500 výškových metrov.

Zopár hrebeňov

Pri pohľade do vytlačených máp a na smer našej cesty musíme prekonať 5 priečnych hrebeňov, ktoré nás delia od Moldoveanu. Nedá sa nič robiť, musíme vyraziť, čas začína byť náš nepriateľ, aby sme bezpečne za svetla prišli pod vrchol. Terén je striedavo klesajúci a stúpajúci väčšinou po vrstevnici sem tam priamo po hrebeni, K výraznej strate výšky neprichádza. Počasie ako na hojdačke, chvíľu slniečko, chvíľu pod chladným oblakom a silným vetrom. Je to krásna trasa po hrebeni pohoria Fargaš s úžasnými scenériami ,vďaka ktorým zabúdate na už našľapané km a únavu. Krásna odmena za každý ďalší prejdený km

Po hrebeni

Cestička je krásne viditeľná za každým prekonaným hrebeňom a postup k cieľu je síce s únavou a citeľným vyčerpaním plynulý. Po každom prekonanom hrebeni si dávame krátku pauzu na oddych a sledujeme pred sebou ďalší úsek ktorý nás čaká. Niektoré vyzerajú z diaľky dosť náročné a neskutočne dlhé, ale v skutočnosti to ide pomerne rýchlo. Len keby tie ťažké batohy nemusel človek niesť. Trochu nás klame pohľad do diaľky, kde sa kopí vysoká oblačnosť a vlastne len tipujeme ktorý hrebeň je ten posledný, aj keď mapa nepustí a má ich byť 5.

Po asi 11 hodinách, 17,5 km a 2250 výškových metroch, podvečer dorážame pod vrchol. Ten je v oblačnosti a tak sa pripravujeme na oddych v útulni pod vrcholom. Neskutočná úľava zbaviť sa toho batohu .Sme vyčerpaný, uzimený a celu cestu od sedla sa teším na teplú polievočku. Prosím Maťku o vodu aby som mohol dať variť niečo teplé na zohriatie. Slinky sa nám zbiehajú a mám chuť si ten sáčok vysypať do úst, akú mám chuť na niečo slané, mineráli chýbajú. Vyberám varič, plynovú bombu a .a.a.a. slzy sa mi tlačia do očí, bomba je na iný varič ako mám.

Ťažkosti s varičom

Tvrdá začiatočnícka chyba, netušil som že existujú 2 druhy, a ani v obchode ma neupozornili že či mám správny varič na tu bombu. Ešte  malá nádej, kamarát ma tiež varič, ale bombu nebral, kedže som ja oznámil že beriem novú plnú. Samozrejme že nepasuje tiež. Vražedné pohľady ma odsudzujú na vyhostenie zo spoločnosti a v nemilosti som vyhostený na samotku. To najhoršie ma ešte len čaká. Oznámiť nežnej polovičke nášho tímu ,že 15 km a 1300 výškových niesla 2l vody záťaže zbytočne. Lúčim sa zo životom a idem jej oznámiť že teplá polievočka nebude.

Neostáva nič iné ako suchá strava. Únava je obrovská a niektorý nemenovaný členovia behom 30 min od príchodu zaspávajú. Že Miško. Treba priznať že pre 3 členov to bola asi najťažšia a najdlhšia túra akú kedy išli a to na ťažko zbalený. Takže veľký obdiv ako bojovali a zaslúžia si kľud a oddych. Pár nás ale ešte nemá dosť a chceme ešte dnes isť pozrieť ako ďaleko je vrchol a obzrieť cestu na zajtrajšie ráno.

A preto vyrážame už na ľahko na vrchol do hmly, oblačnosti a vetra. Po asi 45 minútach stojíme na vrchole. Nič moc není vidieť, ale sme radi že sme tu, lebo počasie sa výrazne zhoršuje a máme aj pochybnosti, či sa zajtra bude dať isť na vrchol.

Cez noc sme moc nepospali, Vonku bola taký výchrica, že skoro dvere od bivaku vytrhlo .Veru som aj na wc potreboval, ale neodvážil som sa ísť von, musel som držať do rána, a nebol som jediný čo trpel v noci. Ráno keď sme otvorili dvere, bolo to ako z inej planéty. Krásne čisté nebo, slniečko už začalo vychádzať a osvetlovať vrcholy a my sme konečne videli kde sme to vlastne včera prišli. Bolo nám jasné že dnes to bude topka a že sa nám výstup všetkým podarí dokončiť .Po ranných povinnostiach vyrážame na vrchol.

Moldoveanu

Záverečná časť výstupu je prudšie stúpanie po skalnej suti a potom poza ostrý hrebeň v skalách. Asi v strede hrebeňa je potrebné opatrne prejsť, preskočiť, preliezť, ako každý uzná za vhodné malé sedielko medzi dvoma skalami. Potom už je to len chodníček v skalách a záver po vrchole hrebena až k označenému vrcholu..Sme hore, Najvyššie miesto Rumunska - Moldoveanu 2544 m.n.m. nám dovolilo ho navštíviť a pokoriť ho.

Po dokonalom užítí si výhľadov na vrchole sa vyberáme na spiatočnú cestu, zostupovať sme sa rozhodli povodne naplánovanou cestou na výstup do dedinky Victoria. Nenápadna odbočka na ňu je kúsok nad bivakom smerom k vrcholu za takou skalnou stenou tesne pred prudkým stúpaním na vrchol. Nieje to dobre označené, ale dá sa to nájsť, keď viete že tam niekde musí byť. Je z nej krásny výhľad do údolia kde pôjdete celý zostup a vyzerá ako oveľa jednoduhšia výstupová cesta ako náš výstup

Suťové polia

Popisujem aj zostup, lebo tato trasa sa dá použiť ako najrýchlejšia a najdostupnejšia aj na výstup. Zostup začína po prudkom suťovom poli, a medzi ešte stále snehovými poliami a veĺkými skalymi. Je to asi len 1 km -1,5 km cca 400 výškových, technického a opatrného postupu a jediné prudké miesto a stúpanie cestou k vrcholu.

Po prekonaní tohto miesta je zostup už bezpečný a príjemný, za nami sa ukazujú krásne pohľady na okolité strmé hory a krásnu prírodu. Postupujeme opatrne a užívame si krásny slnečný deň, po včerajšku je cítiť únava v nohách a preto radšej bezpečne a na istotu, aby sa nikto nezranil. Je potrebné stále myslieť na to, že moc ľudí sem nechodí a pomoc je min 5-6 hodín od vás v ťažko prístupnom teréne.

Po asi 2 km zostupujeme k potoku a už celu cestu kopírujeme jeho trasu po širokom otvorenom údolí. Slnko páli a není sa tu kde schovať pred stúpajúcou teplotou, znásobenou sálajúcim teplom z okolitej trávy. Našťastie sa dá každú chvíľu niekde schladiť v potoku, Cesta je dobre viditeľná a značená. Za chrtom je stále vidieť Moldoveanu, kde sme ešte pred 3 hodinkami stáli.

Pastier alebo jeho pes?

Vchádzame do lesa, kde to vyzerá ako v pralese, staré popadané stromy obrastené machom. Ako by sa tu zastavil čas. Po asi 4km od vrcholu je v lese ďalší bivak. Celkovo je na celej trase aj na hrebeni viacero prístreškov vhodných na prespatie alebo schovanie  pred zlým počasím. Ich stav nás tiež príjemne prekvapil. Postupujeme stále lesom, niekde horšou cestou, je vidno že túto cestu asi moc turistov nepoužíva, stretávame tu aj povestných nebezpečných pastierov a také menšie stádo ovečiek.

Victoria

Stádo nás núti ustúpiť z chodníka a dať im prednosť. Na všetko dozeralo pár statných baranov a asi 10 pastierskych psov. Pastier slušne poprosil o nejaké sladkosti alebo o nejaku dobrotu čo nám ostali, radi ich ponúkneme, kedže my už ich potrebovať nebudeme, ale im sa v horách zídu. Neplánovaná, asi 30 min. prestávka kým celé stádo prešlo okolo nás nám v tieni lesa prišla aj vhod. To čo ostalo po prechode stáda z lesnej cestičky sa chodníčkom na turistiku nedá nazvať. Naštastie po asi 1 km sme vyšli z lesa už na spevnenú cestu. Do dediny Victoria je to z bivaku pod vrcholom asi 15 km a 1700 výškových na zostup. My sme pokračovali za dedinou po prašnej ceste dalších 5km k autu. Slnko a teplo nás veľmi vyčerpávali a tak som cestou stopol auto a poprosil aby aspoň jedného z nás odviezli k nášmu autu a potom som sa vrátil pre ostatných.

Obťiažnosť výstupu

Výstup na najvyšší vrchol Rumunska Moldoveanu 2544m.n.m.hodnotím ako náročnejší výstup, ktorý sa dá možno aj za jeden deň otočiť, ale asi len s niekym kto tam bol alebo veľmi dobre vedieť cestu a zvoliť správny nástup. Moc ľudí na ceste nestretnete, treba preto rátať s tým čo si nezoberiete, bude vám chýbať. Z dôvodu veĺkého množstva pasúcich sa oviec v týchto horách nedoporučujem pre možnú kontamináciu používať vodu z potokov, aj keď vyzerá veĺmi čistá.

Na prechod pohorím a hrebeňovku treba byť dobre vybavený, určite si skontrolujte varič a bombu či Vám sedí. Príroda je jedna z najkrajších akú som doteraz mohol navštíviť počas výstupov na najvyššie vrcholy európskych štátov. Určite doporučujem všetkým, čo chcú zažiť trošku dobrodružstva, odrezať sa od civilizácie na chvíľu a užiť si krásne výhľady. Cítili sme sa tu bezpečne a ako by sme tu boli doma, obyvatelia veĺmi milý a ustretový.

Výstup sa uskutočnil 25.6.2016

Horám zdar.

Príspevok Rumunsko, Moldoveanu – 2544 m.n.m. V srdci divokej Transylvánie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Výstup na najvyšší vrchol Čiernej Hory –Zla Kolata 2534 m.n.m. -25 km ,1700 +

Zla Kolata je posledný najvyšší vrchol z Balkánskych štátov, ktorý sme chceli na Balkáne ešte navštíviť a zaradiť ho do zbierky najvyšších vrcholov Európskych štátov. Partiu do auta som  zohnal medzi  kamarátmi behom 30 min a mohli sme začať plánovať. Zatiaľ pri každom výstupe na Balkáne sme zažili iné dobrodružstvo, nečakané situácie, iný prístup domácich obyvateľov.

Aj teraz sme sa tešili na nový nezabudnuteľný zážitok.

Na Čiernu Horu

Čaká nás cesta cca 1000km a asi 13 hodín cestovania. Vyrážame z Martina o 17:00 smer Maďarsko ,Srbsko ,Čierna hora .Náš ciel a základ na výstup je malá dedinka Vusanje . Cesta ide dobre až do momentu keď zídeme z diaľnice za Jagodinou. Máme za sebou asi 7 hodín cesty a pred sebou už len 350 km do cieľa. No bude to dĺĺĺhých 350 km.

Cesta do Vusanje nám trvala ďalších 6 hodín. Po únavnej ceste sme okolo 7:00 dorazili na ubytovanie. V dedinke je množstvo možností nájsť si ubytovanie za pár eur  (8-10 € na noc) takže je zbytočné brať stany a báť sa spania v zlom počasí. Na pozemkoch vám dovolia za malý poplatok aj priamo stanovať, ak nechcete isť  bývať do domu.

Výstup na Zla Kolata

Na deň príchodu máme dobrú predpoveď počasia, polojasno , bez zrážok, výstup máme naplánovaný na druhý deň, kedy má byť ešte lepšia predpoveď  úplne jasno. Keďže sme prišli ráno podľa plánu a bez zdržaní na hraniciach a o 8:00 sme už mali aj ubytovanie vybavené zvažujeme výstup už tento deň. Únava po ceste je cítiť, ale obrovské nadšenie a pohľady na okolitú prírodu a hory nás presvedčili že ideme na výstup ešte dnes. Nakoniec sa to ukázalo ako veľmi dobrý nápad a dobré rozhodnutie.

Je niečo pred 9.00 a vyrážame. V samotnej dedine nieje  moc  značení  kadiaľ trafiť na nástup a  cestu k vrcholu, vlastne je tam len jedna asfaltová cesta ktorou treba ísť až do stredu dediny, okolo  kopca v strede dediny a tam hľadať nenápadnú odbočku medzi domy do veľmi prudkého stúpania betónovou cestou, ktorá po pár 100 metroch končí, tam je už aj značenie smer Kolata.

Vusanje

Po počiatočnom stúpaní sa rýchlo dostanete nad dedinu a máte krásne výhľady na  Vusanje a mohutné hory nad dedinou. Pokračujeme ďalej rozpadnutou cestou, ktorá sa postupne mení na širší chodník. Tu si treba dať pozor, keď miniete osamotený dom na pravej strane, cestička vás po pár 100m bude ťahať doprava a obísť  skalný útvar z pravej strany.

Nedajte sa oklamať a hľadajte nenápadnú odbočku doľava do strmého kopčeka a skalu obídete po ľavej strane. Po pár metroch je už jasná vychodená cestička, len tá odbočka nieje nijako označená a dosť nenápadná. Ak zle odbočíte a pôjdete doprava asi po 400m sa dostanete na lúku na ktorej konci cestička úplne končí. Budete sa musieť vrátiť späť. Po správnej cestičke pokračujeme v zvlnenom teréne po príjemných cestičkách lesom a lúkach ďalej, už je aj možné sledovať značenie červený kruh , ale už nieje kam zablúdiť.

Po asi 4km a 550+ sa terén začne meniť, stále dobre viditeľnou cestičkou vstúpite medzi skaly. Tu sa vychodená cesta trošku stráca ale je často značená. Treba sledovať dopredu kadiaľ ísť a vyberať si správne skaly po ktorých prejsť.  Nieje  kde zablúdiť ale treba inštinktívne sledovať smer a v diaľke viditeľne vychodenú cestičku po skalách.

Krajina sa razantne zmení a tu sa začína ukazovať správne rozhodnutie vyraziť na výstup dnes, kedy sú sem tam aj obláčiky a zmierňujú stúpajúcu teplotu okolia a rozpálených skál.

Pokračujeme a stúpame cez výrazne zvlnenú skalnatú krajinu. Postup je pomalší, treba dávať pozor na skaly, sú medzi nimi diery a úraz alebo zranenie nestojí za to.

Zla Kolata v nedohľadne

Za každou dolinkou a skalou sa ukazujú krásne pohľady na okolitú prírodu, kde počuť z diaľky pasúce sa kravy a brechajúce pastierske psy. Hra slnka a oblačnosti vás núti stále fotiť a užívať si krásny výstup. Každým krokom naberáme výškové metre a pred nami odhadujeme, ktorý vrchol je náš cieľ. Samozrejme, že všetky naše domnienky sú zlé. Cieľ nieje ešte vôbec možné vidieť.

Skaly a skaly

Krajina sa už nemení a skál viac a viac pribúda. Už skáčeme ako kamzíky ,ale stále sa dá pekne a bez problémov pokračovať, sem tam treba prudšiu skalnú stenu preliezť ,ale správny smer postupu je stále dobre v diaľke viditeľný, aj keď  si nemusíte byť istý či idete správne. Pred Vami sa stále týči obrovský vrchol ktorý vás láka dať si smer postupu k nemu, a ten aj nasledujte spolu zo značkami na skalách. Na niektorých miestach by bolo možno lepšie značenie, ale opäť treba sledovať cestu aj pred vami v kopcoch, kde z diaľky vždy vidieť smer, kde sa treba dostať.

Pred nami sa asi po hodine stúpania v skalách, ale stále v miernom stúpaní viditeľne krajina opäť mení a čaká nás trošku prudší výstup cestičkami medzi skaly v skalnej stene pred nami.

Ako vždy z diaľky to vyzerá náročne a že sa to nedá prejsť. Keď sa približujeme ku skalám pred sebou, stále lepšie je vidieť cestičku medzi nimi, ktorá z diaľky nebola jasná.

Tu dobiehame asi  15 člennú skupinu Francúzskych turistov, ktorí idú na ťažko s domácim vodcom, starším asi 60 ročným drsňákom. Parťáci sú asi 200m za mnou, lebo uviazli v úzkych skalách medzi Frantíkmi. Aj ja spomaľujem a dávame sa do reči s vodcom.

Pod sedlom

Stará dobrá ruština opäť veľmi prospešná na Balkáne a bez väčších problémov použiteľná  pri komunikácii, lepšie ako angličtina. Vodca vraví že už čoskoro budeme v sedle pod vrcholom a odporúča nám cestu, ktorou máme isť do asi 500m kolmej steny. Po pár minútach sa objavuje náš cieľ. Stenu, kde nás posiela vodca je na prvý pohľad nemožné prejsť bez aspoň základnej lezeckej výbavy, lán  a prilby pre bezpečnosť. Skupinu sme obehli a pokračujeme do sedla, stále viac váhajúc, čo ideme robiť, ako toto vyliezť a dostať sa bezpečne na vrchol.

Vodca nám z diaľky kričí a ukazuje smer, ktorým sa nám teda vôbec nezdá rozumné ísť. Chceme pokračovať až do sedla a tam hľadať cestu. Vodca nás ale stále krikom posiela preč z chodníka a tak sa podľa jeho pokynov dávame krížom cez lúku k skalnej stene.

Po pár 100m narazíme pod skalnou stenou na značený chodníček a vidíme stále lepšie a lepšie cestičku v stene v skalách. Veľmi rýchlo naberáme výškové metre a stúpame v skalnej stene. Na naše prekvapenie je stále okolo nás dosť miesta a široký chodníček, akoby sme boli na rovine. Vôbec sa necítime ako v strmej skalnej stene ktorú sme videli z diaľky .

Pod vrcholom

Pri pohľade dole do údolia vidíme aj cestičku zo sedla, ktorá vedie naším smerom. Vodca nás posielal evidentne len skratkou, aby sme nešli do sedla a tam sa náhodou nevybrali na vrchol po hrane. Hoci sa zdala schodnejšia, zahynulo tam najviac ľudí, lebo je určená len pre lezcov z vybavením.

Pokračujeme stále prudko hore a už vidíme pred sebou sedlo, ktoré sa ale stále akoby vzďaľovalo. Stúpanie je už cítiť. V nohách máme asi 1400 výškových metrov a pred nami ešte dobrých 300-350 v prudko schodovitom stúpaní.

Stále až na pár výnimok  máme dosť miesta v stene okolo seba a necítime sa na ceste v stene nijako nebezpečne. No počas dažďa alebo mokrej skaly by bola situácia určite na tomto záverečnom úseku dramatickejšia a nebezpečnejšia. Určite by som v horších podmienkach s mokrou skalou zvažoval výstup zo sedla bez základného istenia pre menej skúsených turistov. Ale výhľady  späť do údolia stoja za to.

Vrchol je už na dosah.

Asi po hodinovom výstupe v strmej skalnej stene máme už na dohľad sedlo pod vrcholom. V sedle pokračujeme doprava priamo na vrchol. Po trávnatom svahu zo suťou a vychodenými chodníčkami až priamo k vrcholu. Po asi 10-15 min sme tam.

Zlá Kolata 2534 m.n.m. nás prijala a dovolila bezpečne vystúpiť na najvyššie miesto v Čiernej Hore. Pri pohľade na okolie a dole do doliny si užívame krásne výhľady a hľadáme cestu, ktorou sme sa sem hore vydriapali .

Asi po hodine sa vyberáme na opatrný zostup. Cesta dole nieje oveľa rýchlejšia ako nahor. Zostup po skalách cítiť v nohách každým krokom a členky dostávajú zabrať pri udržiavaní stability.

Máme dosť času a zostupujeme bezpečne a v kľude.

Pred 19:00 sme už na ubytovaní a tešíme sa na oddych po ceste a výstupe.

Celková bilancia

Čas výstupu aj z prestávkami bol  niečo cez 9 hodín v kľudnom tempe, čistý čas výstupu a zostupu približne  5:30 hod .pri cca 25 km a 1700 výškových metroch ktoré sme nachodili. Pri výstupe treba rátať s tým, že sa cestou nedá takmer vôbec doplniť pitná voda a mať dostatok tekutín na celý výstup aj zostup. Naše rozhodnutie ísť hore hneď po príchode sa vďaka občasnej oblačnosti ukázal výhodnejší ako na druhý deň, keď bolo slnečno a teploty boli nepríjemne vysoké a výstup musel byť náročnejší. Výstup hodnotím ako mierne náročný, ale zvládnuteľný pre bežného turistu, ktorý sa nebojí  výšok a trošku vzdušnejšieho záveru výstupu. Ale nič čo by sa nedalo s rozumom a rozvahou zvládnuť.

Ďakujem parťákom za krásny zážitok a ďalší najvyšší vrchol do zbierky .

Výstup sme uskutočnili 5.8.2019

Príspevok Výstup na najvyšší vrchol Čiernej Hory: Zla Kolata zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Výstup na Džabal Toubkal  4160 m.n.m. najvyšší vrchol Maroka a severnej Afriky.

Úplne náhodne som sa začiatkom decembra dostal k ponuke skupiny bežcov rôznej úrovne a trénovanosti pridať sa na tréningový kemp v Maroku so zameraním behať  dlhodobejšie (10 dní) vo vyššej nadmorskej výške 1800-2000 m.n.m. Táto ponuka ma veľmi zaujala. Najmä keď som zistil, že tréningový kemp je v dedine Imlil, ktorá je východiskovým bodom pre výstup na najvyšší vrchol Maroka a zároveň celého pohoria Veľký Atlas v severnej časti Afriky.

V tomto momente som bol rozhodnutý, že idem do toho. Zabehám si v horách s partiou rovnakej diagnózy (beháme vždy a všade) a hlavný môj cieľ popri nabehaných km bude vystúpiť na druhú štvortisícovku v živote.

Bežecký kemp

K bežeckej časti výpravy  nieje moc čo dodať. Program jednoduchý: Zobudiť sa, naraňajkovať, isť behať, oddychovať a kto má chuť a sily na dvojfázový tréning, poobede si isť zabehať znova. Pretože sme boli vo veľmi členitom teréne na beh, nikde ani náznak rovinky, len kopce, tak väčšine z nás stačila 1.fáza - isť behať raz denne 8-15 km. Nech ste sa vybrali hociktorým smerom a na akúkoľvek vzdialenosť min 350-400 výškových vás nikde neminulo, čo bolo dosť vyčerpávajúce.

Podla mojich informácii z internetu a rôznych cestovateľských blogov o výstupe na Toubkal som mal základne informácie, že z dediny Imlil (1800 m.n.m.) trvá výstup po základný tábor vo výške 3207 m.n.m. cca 5-7 hodín .Túto informáciu mi priamo na mieste potvrdili aj domáci dedinčania. Nachádzajú sa tu 3 chaty. Jedna veľká marocká, druhá veľká patriaca Francúzskemu turistickému združeniu a jedna malá francúzska, ktorá slúži skôr ako meteorologická stanica. Obidve veľké chaty sú na prvý pohľad čisté, útulné a poskytujú dobré zázemie na oddych aj prespanie. Z chaty, ako  som sa dočítal na internete trvá výstup na vrchol ďalších 3,5 - 4 hodiny.

Tieto informácie o čase potrebného na výstup ma od začiatku znepokojovali, lebo som mal v pláne isť na vrchol ako jednodňový trek, bez potreby ubytovania na chate v základnom tábore. Bohužiaľ všade aj priamo v Imlile som sa stretol s dvojdňovými, až trojdňovými výstupmi na vrchol a späť, na čo som nemal čas ani prostriedky.

Plán teda znel jednoducho. Kedže je to na vrchol podla máp asi 14 km a 2300 výškových metrov, nemôže mi to trvať hore 10 hodín. To bude asi nejaká chyba. Preto som si ihneď na druhý deň pobytu naplánoval horský trail beh smerom ku chatám vo výške 3207 m.n.m.  s cieľom omrknúť si cestu, ako dlho to bude v skutočnosti trvať, keď pôjdeme na ostro na vrchol, aby sme si vedeli naplánovať koľko času budeme potrebovať a či sa to vôbec za jeden deň dá otočiť.

Príprava

S parťákom vyrážame okolo 11:00 z dedinky Aroumd (1850 m.n.m.) kde máme ubytovanie. Z Imlilu to trvá po tuto prvú dedinku cca 25-30 min pešo, ale my začíname tu. Podľa informácii sme mali pred sebou asi 4-5 km do poslednej osady Sidi Chamharouch. Odtiaľ asi 6 km na chaty. Vyrazili sme vyschnutým korytom rieky, v ktorom viedlo viacero cestičiek. Všetky ale smerovali k ľavej strane kopca, kde bola z diaľky vidieť zreteľne cestička po vrstevnici a aj prvé dve nazvime to občerstvovacie stanice. Ani nie za 20 min poklusu sme boli pri nich a na hodinkách nám pípali zdolané prvé 2 km. Začínal som tušiť, že niečo nieje poriadku a netrpezlivo som očakával, ako bude pokračovať cesta, kedže do polovice nám ostávali len 2-3 km. GPS nám hlásilo, že v tomto tempe sme v cieli na chatách za 1:20 hod. čo nás už úplne miatlo.

Pokračujeme stále po vrstevnici na ľavej strane údolia, miestami ťažký terén na vysoké kroky cez skaly, všade šmýkajúca sa prachová suť. Po chvíli zasa jemné stúpania, kde sa dá trochu pobehnúť. Začíname dobiehať miestnych obyvateľov a aj turistov, čo smerujú hore do osady a na chaty. Po 15 minútach obiehame ďalšie stavby s občerstvením a za 45 min. zastavujeme na vydýchanie pri opustenej malej chatičke. Tu stretávame dvoch mladých chalanov čo smerujú na chatu. Informujem sa ako ďaleko je osada Sidi Chamharouch. Na naše počudovanie nám vravia: "Hneď za rohom, už len dve zákruty a sme tam." Terén je pozvoľna stúpajúci, bežateľný. Tak sme vyrazili, že si oddýchneme až tam aj s doplnením tekutín. Hodinky ukazujú 51 min od štartu a sme v osade Sidi Chamharouch (2300 m.n.m.) ktorá je už z diaľky typická svojim bielym balvanom uprostred osady.

Tu si uvedomujeme že náš čas výstupu je dobrý. Ale keď sme zbadali, kde cesta pokračuje, bolo nám jasné, že tu už moc nenabeháme. Lepšie povedané, že začína tá pomalšia časť výstupu. V osade sa cez mostík prechádza na pravú stranu údolia do prudkého schodovitého stúpania, ktoré obchádza veľký kopec nad osadou. To najhoršie končí asi v 2700 m.n.m., po asi 30 minútach intenzívneho a rýchleho šlapania. Tu sa ale už na rýchlosti podpisuje nadmorská výška. Nie že by sa nedalo bežať, ale zle sa to rozdýchava. Volíme radšej dosť svižné turistické tempo, aby sme to udýchali. Na konci sa pod skalným previsom nachádza ďalšia občerstvovačka. Na každej, čo sme zatiaľ stretli, sa dá za cca. 1 eur dokúpiť 0,5 l voda, alebo Coca cola, Fanta, Sprite vo fľaši chladené priamo z potoka. Príjemné na občerstvenie a hlavne netreba ťahať veľa vody zo sebou. Aj keď sme vo výške 2700 m.n.m., dá sa povedať na vrchole Tatier, pohľad na okolie veľmi mätie, pretože okolo vás sú 3500-3800 m vrcholy. Stále sa cítite, akoby ste len začínali niekde v doline.

Pokračujeme. Hodinky ukazujú 7 km a my tušíme, že chaty už nie sú moc ďaleko. Ale nie sú ani v dohľade. Jediné, čo vidíme je v diaľke chodník, pekne po vrstevnici smerujúci niekde za roh. Nič moc, keď viete, že tam sa musíte dostať. Jediná útecha je, že už to nieje taká stena, ale prijemne rozložené stúpanie nahor. Po asi 10 min. vidíme v kopci ďalšiu občerstovačku. Tam sa dozvedáme, že na chatu to je už asi len 30 min. Nám práve hodinky ukazujú 2:00:00 od štartu. S pocitom, že už sa nejdeme hnať, ale to v kľude dojdeme k chate v pre nás prekvapujúcom a nečakanom čase, vyrážame na poslednú časť cesty. Na pár miestach nachádzame na chodníku zvyšky zamrznutého ľadu a po asi 15 min vidíme v diaľke chaty. Bohužiaľ, ideme v trailových teniskách a chodník začína byť čoraz viac zľadovatený. Na beh už vôbec nemyslíme a snažíme sa len bezpečne prísť ku chate.

Ku chatám dorážame podľa GPS v čase 2:35:00 hod. čistého času a 18 min prestávok. Čas 2:52:00 na chatu mi osobne vyčaril krásny úsmev na tvári, pretože už teraz viem, že pôjdeme na vrchol na jeden záťah. Po chvíľke oddychu dávame rýchly zbeh do dediny a za 1:20:00 sme doma na ubytovaní.

Samotný výstup

Samotný výstup začíname po dvoch dňoch 5:30 ráno. Po zhodnotení fyzických možností sme sa rozdelili na dve skupiny. 3 členovia Ja, Majo a Vraťo vyrážame 5:30 s ambíciou dobiť vrchol a ostatní 5-ti členovia bežeckého kempu vyrážajú o 10:00 s cieľom vystúpiť na ich osobné maximá do výšky 3207 m.n.m. nad chaty.

Našej skupine trvá výstup po dedinu Sidi Chamharouchasi 1:10 hod.  Začína sa rozvidnievať. Vypíname čelovky, už máme zo sebou batohy s oblečením a turistické boty. Žiadne bežanie už nehrozí. Na chatách sme asi hodinu po svitaní pred 9:00. Niečo prejeme nasadíme mačky a pokračujeme nad chaty do sedla prudkým výstupom po sčasti zasneženej a z časti suťovej cestičke. Výstup je pomalý a strmý a výškové metre rýchlo pribúdajú. Ešte keď vidíme pod sebou chaty tak výškomer ukazuje cca. 3550 m.n. m.

Chaty sa strácajú a my pokračujeme jemnejším stúpaním pomedzi veľké skaly ďalej do sedla. Kamarát Vraťo začína pociťovať prvé príznaky výšky a spomaľuje tempo. Výška začína vyčerpávať. Po dohode, aby sa nedržal nášho tempa, ale pokračoval svojim, ideme ďalej. Máme ho stále na dohľad za sebou. Druhý parťák, tiež začína spomaľovať, tak sa ho snažím nabudiť a čakám ho na hranici každých 100 výškových metrov, aby sa sústredil len na šlapanie. Vždy keď prišiel ku mne, vedel, že je o 100 výškových vyššie :- ) Takto sme prekonali postupne 3700, 3800 i 3900 m.n.m. Na dohľad sme mali už koniec výstupu do sedla. Konečne sa nám v 3800 m.n.m. ukázal aj náš cieľ a ľudia ako mravčekovia na hrane hrebeňa, ako zostupujú  dole.

Je deprimujúce, že oni to už majú za sebou a my len ideme hore. Mimochodom, boli sme poslední, čo vyrazili hore, za nami už nikto nešiel. Na druhej strane, keď sme videli ako vystrojení a aké típky po uši od prachu, zašpinení celí od hlavy až po päty, ako sa šmýkali pri zostupe, to nám dodávalo viac energie. Ak to vyšli oni, my to už nevzdáme. Po príchode do sedla vo výške 3900 m.n.m. ostával pred nami záverečný výstup po hrane hrebeňa miernym oblúkom, Tým sa vybral Majo a ja som išiel priamo hore, akože skratkou. Chyba. Čo sa javila ako vychodená cestička, skratka, bol čistý bordel,prach,jemná suť a voľné kamene čo sa zosúvali pod nohami vo veeeľmi prudkom svahu. Nebolo sa poriadne o čo zaprieť. Kým som vyšiel hore stretli sme sa skoro na rovnako s Majom. Ale mňa stála tá skratka neskutočne síl. Určite neodporúčam a treba to obísť po hrebeni sprava obchvatom. Vchádzame do skalnej steny odkiaľ je v diaľke vidieť už vrchol, výška je 4120 m.n.m. Vrchol sa zdá opticky ešte veľmi vzdialený. Asi za 10 min stojíme s parťákom na vrchole a rozjímame krásne výhľady. Tuobkal padol a 4160 m.n.m. je zdolaných. Zrazu necítiť žiadnu únavu, telo je plné energie a sily sa vracajú rýchlosťou blesku.

Je niečo po 12:30. Výstup trval aj z prestávkami cca 7 hodín, čistý čas na hodinkách ukazuje presne 6 hodín šlapania. Čakáme na tretieho člena asi 45 min na vrchole, ale ten nechodí. Tak sa zberáme na zostup a ideme mu naproti. Stretávame ho v skalnej stene asi 60 výškových metrov pod vrcholom. Je vyčerpaný, ale odhodlaný dokončiť výstup. Pokračujeme teda rýchlo na chatu, aby sme sa stretli z ostatnými členmi čo išli len na chatu do výšky 3207 m.n.m. a vedeli im podať informácie. Že sme OK, ale sa zdržíme a na chate počkáme, kým nezostúpi aj Vraťo. Chceme ísť spolu dole. Je 14:30 keď dorazíme na chatu. Naši priatelia sa práve chystajú a balia veci na zostup. Rozlúčili sme sa a my s Majom sme v obavách čakali, kedy sa vráti Vraťo. Je 16:30. Odľahlo nám, keď sa objavil v poriadku a plný síl pokračovať nadol. Trochu precenil svoje schopnosti a nadmorská výška mu dala poriadne zabrať. Ale s rozvahou a chladnou hlavou to bezpečne zvládol a o 17:00 ideme domov.

Čas pokročil a ja som potreboval do 20:00 vrátit v Imlile zapožičané mačky, tak ich beriem od parťákov a lúčim sa s nimi pod chatami. Beriem to poklusom, ako sa dá dole, aby som stíhal zísť do dediny, kým je obchod otvorený. Stihol som to zbehnúť za 2 hodinky a tesne po 19:00 byť v Imlile. Nohy som cítil, akoby mi ich kombajnom prešli. Úplne na šrot. Čakal ma ešte výstup domov do dedinky Aroumd a posledných 5 km a 350 výškových. Je 19:30 a ja som pred domom . Hodinky ukazujú 33 km, 2600 výškových a čistý čas túry 10:15 hod.

Čo na záver ???? Jediné, čo ma vtedy napadlo  - dovidenia na Kilimandžáre:  5895 m.n.m.

[pl_section section="widgets" id="1390819366"]

Príspevok Výstup na Džabal Toubkal – strechu Maroka a severnej Afriky zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.