4 dni, 4 štáty, 4 najvyššie vrcholy: časť 1 Maďarsko, Srbsko

Turistike som sa venoval 2 rok a myšlienka navštíviť v každom štáte najvyšší vrchol vznikla ihneď po mojej prvej VHT skúsenosti pri výstupe na Triglav v Slovinsku. Začal som poškuľovať po nejakom cieli ,ktorý by som mohol spojiť spolu z iným, aby sa oplatila cesta. Pri hľadaní a pozeraní do máp som to prekombinoval a vznikol plán na okružnú jazdu po najvyšších vrcholoch Maďarska, Srbska, Bulharska a Grécka.

Pokúsil som sa na tento plán nahovoriť niekoho do partie, lebo som bol začiatočník turista .Bohužiaľ od začiatku som narážal na problém aj u skúsených turistov, že nikto nechcel do toho ísť pre náročnosť. Keď sa ani po mesiaci nepodarilo nikoho zohnať, tento nápad som zavrhol ako nereálny, keď nechce ísť nikto ani skúsený turisti.

Zhodou okolností sa ale týždeň pred plánovaným termínom v robote vyostrila pracovná atmosféra a podľa predpovede počasia sa blížila na najbližší víkend a týždeň nad celou Európou jedinečné slnečné počasie. Povedal som si, že idem do toho aj sám a oddýchnem si od pracovného stresu. Ešte sa ma pár známych snažilo odhovoriť od cesty. V štátoch, ktoré som mal v pláne navštíviť práve vrcholila migračná kríza. Neodradilo ma to a začal som baliť.

Maďarsko, na Kekeš

Bol štvrtok večer a bol som pripravený, auto nabalené a pripravené na prespávanie v ňom. Na prvý deň som mal v pláne výstup v Maďarsku a presun do Srbska pod jeho najvyšší vrchol. Piatok 02:00 vyrážam smer Maďarsko a prvý najvyšší vrchol Kekeš 1014m.n.m. Čaká ma prvých 230 km a pretože vrchol Kekeš má iba 1014m.n.m chcel som ho len rýchlo ráno vybehnúť a max. do 2 hodín pokračovať v kľude ďalej .

Ráno okolo 6:00 som dorazil na parkovisko v dedinke Mátrahaza pod Kekešom. Podľa informácii z internetu o výstupe na Kekeš to malo byť jednoduché a držať sa len žltej značky. Pár metrov od parkoviska nachádzam smerovník aaaaa sánka mi padla dole, na smerovníku 3 žlté značky, vravím si fajn to začína, bohužiaľ bolo ráno a nikde ani živej duše, nikoho sa nedalo na cestu opýtať.

Neostáva nič iba zapnúť GPS , zistiť svoju polohu voči vrcholu pretože som sa nachádzal v husto zalesnenej oblasti a nedalo sa určiť kde je vlastne vrchol a vyraziť inštinktívne k vrcholu podľa GPS.

Sledoval som chodníček popri hlavnej ceste a asi po 1 km som našiel značku aj s označením vrcholu 3km, Super, to som raz dva hore a pokračujem. Ach jaj aký som bol naivný. No ale pokračujem ďalej a po asi 500m prechádzam v prudkej zákrute cestu a nenápadným zarasteným vstupom vchádzam do lesa.

Pokračujem miernym stúpaním v lese a prichádzam na rovnejší úsek v lese, cesta je už dobre značená žltou značkou ( žltý pásik medzi dvoma bielimy). Cesta sa po asi 2km od štartu prudko stáča doprava do prudkého stúpania v kamenistom teréne v lese.

Pri stúpaní je ale v diaľke vidieť že je to už hlavné stúpanie a na konci končia stromy, čo znamená že už tam bude niekde vrchol. Po asi 10-15 min vychádzam z lesa na lúku pod vrcholom kde je televízny vysielač a aj označenie najvyššieho miesta v Maďarsku. Cesta hore je niečo málo cez 3,5 km a trvalo to aj zo začiatočnom blúdení asi 45 min na vrchol. Chvíľu sa rozhliadam po osamotenom vrchole, snažím sa nejako urobiť sám fotky na pamiatku.

Všetko vyzerá super a keďže je to ľahký a rýchly výstup, rozhodujem sa na zostup inou cestou, aby som si urobil okruh. Kúsok za vrcholom vidím červenú značku.

Tú som si zapamätal z parkoviska, tak sa domnievam že sa s ňou dostanem z druhej strany k autu. To som nemal robiť, obrovská chyba za ktorú o chvíľu kruto zaplatím. Vyberám sa poklusom krásnou cestičkou v lese smerom dole, richtung vzhľadom k vrcholu dobrý a ničím podozrivý. Som presvedčený, že smerujem k autu.

Na GPS veselo pribúdajú km a ja v svižnom pokluse zbieham nižšie a nižšie. Ako švihnutím zázračného prútiku sa pekný priamy smer začína kľukatiť, sem tam sa značka stratí na dlhšiu dobu, potom zasa objaví a zasa stratí. Fakt neviem kde, ale zrazu sa cesta úplne stratila a zostal som v čoraz hustejšom a neschodnejšom kamenistom teréne.

Stále ale bola vidieť nejaká cestička a podľa km na GPS som mal byť už niekde na úrovni parkoviska z autom, Na mape to aj vyzeralo že už len tento malý kopček a som pri aute. Bohužiaľ to bolo klamlivé a dolina ktorou som išiel ma vyviedla na úplne opačnej strane Kekešu .Konečná bilancia po asi 50 minútach behu som bol 6 km od auta na opačnej strane.

O tomto čase som podľa plánu mal vyrážať do Srbska. Značky na chodníku sú zrazu modré trojuholníky . No nič neostáva len ísť na istotu späť na vrchol a odtiaľ ísť pôvodnou cestou dole. Po hodine som na vrchole.

Druhýkrát hore. Paráda.

Rýchlo sa vraciam na pôvodnú výstupovú cestu a ponáhľam sa k autu. Konečne som u neho a hodnotenie prvého výstupu je smutné, trápne, na zaplakanie. 4o mala byť rýchlovka, len ranné rozohriatie na 1:30 hod. a 230 výškových sa natiahlo na skoro 5 hodinové blúdenie, asi 18 km a 580 výškových. Ale bol som na najvyššom vrchole Maďarska 2x.

Srbsko, na Minžur

Je niečo pred poludním a mňa čaká skoro 800km dlhý presun do Srbska. Na hraniciach sa moc našťastie nezdržujem a pokračujem krížom cez celé Srbsko po diaľnici smerom na Bulharské hranice. Záverečných 60 km sa túlam po vcelku zlých cestách v horách, cez dedinky, kde sa život zastavil. Bojím sa tam niekoho opýtať či idem správne. Aj keď GPS nepustí, cesty sa viac a viac zhoršovali a mal som pocit že každú chvíľu musím doraziť na kraj sveta a spadnem do veľkej prázdnoty. Na jednom mieste sa už aj muchy začali otáčať a ďalej nechceli letieť.

Je niečo tesne pred 20:00 a ja dorážam pod vrchol Babin Zub, čo je známe miesto na lezenie v tejto oblasti. Zapadajúce slnko a vychádzajúci mesiac krásne osvetľuje tento skalný masív.

Pod masívom na konci cesty sa nachádza reštaurácia a aj malý rodinný hotelík. Hoci bol zavretý, majiteľ ma bez problémov chcel ubytovať za 10Eur na noc zo sprchou a raňajkami. Ja som ale mal v pláne zavčas ráno vyraziť a nechcel som riskovať problém, že sa nedostanem z hotela ak bude zavretý.

Keď komfort nepustí…

Dávam si dve, tri pivká v reštaurácii, pokecáme s domácimi. Dozvedám sa názory na stále živú a pálčivú tému o rozdelení Srbska a Kosova. Pre veľa Srbov je najvyšší vrchol stále považovaný vrchol Djarevica ktorý sa nachádza na území Kosova a oni Kosovo neuznávajú. Po vyriešení všetkých politických problémov pri 3 pive nachádzame spoločné riešenie a to že ideme spať. Je niečo pred 23:00 a ľahám do auta. Zajtra ráno ma čaká neznámy najvyšší vrchol Srbska Minžur 2169 m.n.m.

Ráno 6:00.

Vyrážam na Minžur.

Ešte pred východom slnka vyrážam z parkoviska. Hneď pri hotelíku je smerovník a na ňom Minžor 8 km. Vyrážam svižným tempom. Pár 100m od hotela sa ku mne pripojil salašnícky pes. Bol som z neho dosť nervózny, lebo som nevedel, čo od neho očakávať.

Pes priateľ človeka…

Stále bol za mnou 10 m a nevyzeral moc priateľský, Začína vychádzať slnko a ja sa dostávam asi po 1 km na okraj lesa do otvoreného, zväčša trávnatého, mierne zvlneného terénu. Zrazu ma môj chlpatý priateľ predbehol. Z veľkým rešpektom som mu uhol. Zastavil predo mnou, chlpy sa mu zježili, krvi by ste sa mi nedorezali. Nikde okolo ani živej duše, zvažujem čo idem robiť. Nabíjam turistické paličky a pripravujem sa na súboj.

Trvalo to asi minútu čo sme sa nepohli a pes len vrčal.

Zrazu niečo zašramotilo po mojej ľavej strane v lese a pes sa tam zúrivo rozbehol. To bol signál aj pre mňa a ja som dal šprinty hore kopcom po ceste smerom k vrcholu. Úžasne rýchlo mi ubehol ďalší km.

Za mnou sa už nikto neukázal a tak pokračujem mierne vyčerpaný ďalej po širokej vyjazdenej ceste od auta po lúkach a do ruda sfarbenej zeminy pod nohami. V diaľke je vidieť mohutný kopec, mierne vystupujúci medzi výrazne zvlneným terénom zarastený nízkymi trávami. Cesta je na diaľku dobre viditeľná a vyjazdená od kolies aut. Není kde zablúdiť ,len pokračovať vpred proti vychádzajúcemu slnku. Kilometre rýchlo pribúdajú a na hlavnom kopci je čoraz viac vidieť vychodená cestička traverzom po vrstevnici k vrcholu

Terén je od 2 km skoro nemenný a príjemne jemne stúpajúci.

Záverečný asi 1 km je traverz a prudší výstup na vrcholový masív. Po asi 1:25 hod som na vrchole tohto hraničného vrcholu.

Vrcholový kopec je lemovaný bielymi kamennými stĺpikmi, ktoré vyznačujú hranicu medzi Srbskom a Bulharskom.

Nezablúdiš, ak ťa nezavrú…

Odporúčam mať pri sebe doklady, lebo tu vraj sem tam stretnete Bulharskú hraničnú stráž a vyžadujú doklad totožnosti. Užívam si krásne ráno a vychádzajúce slnko nad okolím ,čosi prejem, doplním tekutiny a asi po 45 min sa vyberám späť.

Teplota prijemne stúpa a pri zostupe, ktorý beriem vzhľadom na výborný terén na behanie poklusom začína byť až horúco ako začína teplo z okolitej trávy ohrievať okolie. Počas celej cesty nieje kde doplniť vodu.

Treba mať zo sebou dosť tekutín, hlavne počas výstupu cez deň, kedy tu teplota v otvorenej krajine vďaka tráve môže nepríjemne stúpnuť a vyčerpávať.

Za asi hodinku som späť na parkovisku pri aute. Je tesne pred 9:00. Celá cesta trvala cca 2:45 hod. 16 km a asi 666 výškových.

Kde iní začínajú my už končíme…

Domáci práve vstavajú a keď ma vidia na parkovisku sedieť, informujú ma kadiaľ mám ísť na vrchol,

Vravím ale ja som sa už vrátil a oddychujem. Nie sú asi zvyknutí na takýto výstup bez batohu, zavčasu rána na otočku behom. 🙂 Dosť sa čudovali, že som už bol hore.