Nedeľa, deň posledný. Dnešný deň nás čakal posledný cieľ Retard čelindžu, Neziderské jazero. Na začiatku sme fakt ani len nedúfali, že to dopedáľujeme až sem. Ráno sme sa z Myjavských kopaníc presunuli do Bratislavy. Tu platilo ono kostolnícke "ako bolo na počiatku, nech je i teraz" - ako nás prvý deň čelindžu na krajnom východe chytila búrka, tak tomu bolo aj posledný deň na krajnom západe.

Bol však ešte len čas obeda, rozhodli sme sa preto s posledným cieľom počkať. Keď však pršať neprestávalo ani o 16:00hod., začali sme prehodnocovať naše plány, či posledný cieľ predsa len nepresunieme na inokedy. Navyše sme po dobrom obede zasadli k telke a nikomu sa nechcelo ani len kanál prepnúť, nieto ešte niekam šľapať na biku.

So sebazapretím mnícha meditujúceho v prievane sme s priateľkou jeden druhého dokopali navliecť sa do cyklohandier. Stojac v obývačke v cyklodresoch a prilbách sme vyzerali ako trafení. Iná možnosť ako bike už nebola. Kvôli silnej búrke sme zvolili presun k jazeru autom.

Neusiedl am See

Zastavili sme na verejnom parkingu v Neusiedl am See. Búrka sem našťastie ešte nedorazila. Rýchlo sme poskladali biky a vydali sme sa po cyklotrase B10 smer Podersdorf.

Keď sme po ceste uvideli značku, že do Podersdorfu nás čaká ešte 10 km, skoro nás prekotilo. Z predchádzajúcich dní sme mali totiž zafixované, že značka 5km sa rovná tak hodine a pol trápenia do kopca a asi tretine síl v čudu. Čo potom 10km... Rýchlo sme však precitli späť do reality, takéto počty platili na Kráľovej holi alebo na Sitne, toto bola absolútna rovina. Našťastie.

V porovnaní s predchádzajúcimi dňami sme sa neuveriteľnou rýchlosťou 20km/h rútili udržiavanými cyklotrasami. Veľmi mi to pripomínalo trasu vedúcu z Devína do Vysokej pri Morave cez lužné lesy. Polia, vodomilé stromy, kopa múch a asfaltka.

Asi po 10 minútach sa zdvihol vietor a začalo jemne prskať. Poznáte to - "to je v pohode, veď len kvapká". Začalo kvapkať viac - "to je v pohode, veď kvapká len trochu viac". A tak to pokračovalo ďalej. Asi po 2 minútach už riadne lialo. Nahodili sme turistické nepremokavé bundy a pokračovali ďalej.

Po asi pol hodine a kile zhltnutých múch sme boli v Podersdorfe. Ochladilo sa asi o 10 stupňov a fučal strašný vietor, nikde preto nebolo ani nohy. Míňali sme ľudoprázdnu pláž a pred nami pomaly rástol známy maják, kde sme si chceli urobiť poslednú "vrcholovku". Prešli sme cez železné turnikety a od cieľa nás delilo už iba drevené mólo. Jeden záber pedálmi, druhý, už len 15 metrov.

Ďalší záber, a ďalší, 10 metrov, potom 5, 4, 3, 2, 1 a SME TÚÚÚ!

Naradostení sme zoskočili z bikov a začali sa tešiť a smiať. Miešali sa vo mne pocity šťastia, úľavy, dojatia a hrdosti na priateľku.

Keď si spätne uvedomím, aká hovadina to na začiatku vyzeralo byť, tralákať sa na biku na kopce, ktoré niekto len tak z brucha povyberal, a pritom na konci aké pocity to vo mne vedelo vyvolať - nikdy by som to nebol nepovedal.

Po vzájomnej gratulácii a opadnutí eufórie sme si s frajerkou uvedomili nechápavé pohľady okolitých rybárov - pozerali sa na nás asi ako ja minulý týždeň na bezdomovca, ktorý sa najprv asi 10 minút otcovsky rozprával s ceruzkou a potom s ňou odomykal smetný kôš...

Frajerku napadlo, že si urobíme špeci fotku - postavíme sa na bikoch pred maják, obaja budeme stáť na svojom biku na pedáloch, teda žiadne nohy na zemi, a rovnováhu budeme držať len tak, že sa o seba budeme zapierať iba vidlicami bikov. A popritom všetkom si dáme pusu...

Nevedel som, či si po večeroch robí doktorát z teoretickej fyziky, alebo či len pred spaním zasa pozerala Cirkus de Soleil... Napriek gravitácii sa nám to však asi na 5215418561 pokus podarilo. Dokonca som stihol aj romanticky dvihnúť nôžku ako Popoluška. O tom, že sme po 0,3 sekunde čo sme udržali rovnováhu drbli rovno na zem nemusím písať...

Frajerke pri tom zároveň zletela prilba z hlavy a zastala asi 1 cm od okraja móla nad jazerom. Odvtedy verím v nadprirodzené sily, ktoré nám vtedy nechceli pokaziť radosť z cieľa. Po pofúkaní modrín (navzájom) sme vyskočili na tátošov a upaľovali späť. Bolo už cca 7 hodín a zasa sa rozpršávalo. Okrem jedného konopného poľa nebola cesta späť ničím zaujímavá. V pamäti mi utkveli akurát stovky slimákov bez ulít, ktoré po daždi vyliezli na (asi teplý) chodník a polovica z nich bola už rozjazdená. Tú druhú polovicu sme napriek všetkým úhybným manévrom odpozeraným zo Star Treku rozjazdili my. O kúskoch rozomletých slimákov vyhadzovaných našimi kolesami všade naokolo (aj na nás) radšej pomlčím.

K autu sme prišli za úplnej tmy. Tentokrát mi rozoberanie bikov absolútne nevadilo, nakoľko som si bol istý, že je to posledný krát na vééééľmi dlhú dobu (samozrejme, že o tri dni sme už sosali Kofolu na Bielom kríži, ale tak nejak som sa vtedy utešovať musel).

Ešte prezliecť do suchého a koniec.

Retard čelindž bola za nami. Obaja unavení, kruhy pod očami, zadky rozbité ako služobná Felicia, ale šťastní... Šťastní a hrdí. Že sme to dali. Dokázali. Spolu. Mnohokrát so sebazaprením, mnohokrát na hrane síl, ale o to viac to na konci teší. Poznanie seba samého a svojich možností.

Hoci to bol len týždeň, podpísal sa na každom z nás. Za tak krátky čas krížom cez Slovensko. Veľa videli, veľa zažili. Na 10 cieľov absolvovaných pripadlo 20 cieľov nových - krásne miesta čo sme cestou videli a určite sa tam chceme raz vrátiť. S pocitom uspokojenia sme sadli do auta a vyrazili domov. Na Slovensko. Každý ponorený do svojich myšlienok. Nebo nám na rozlúčku pripravilo krásny ohňostroj - desiatky bleskov osvecujúcich obloku ako ohnivobiele korene obrovských stromov.

Zhrnutie

PS 1:

Po zrelom uvážení všetkých okolností jednotlivo i vo vzájomnom súvise sme s priateľkou nakoniec rozhodli, že všetky kliatby na uja Petra ej kej ej Otca Zakladateľa odvolávame. Ak ten herpes medzičasom dostal, a jeho deti prepadli automatom, úprimne nás to mrzí, avšak musíme dodať, že určite bez nášho pričinenia - veď kto by už len v dnešných časoch veril na kliatby?

Touto cestou by sme sa mu zároveň chceli poďakovať za super nápad s celým Retard čelindžom, nečakali sme, že de facto taká somarina môže byť až taká skvelá a chytľavá, ale tak opätovne sa potvrdilo, že v jednoduchosti je krása.

PS 2:

Hurá na ciele pre rok 2017. Kto by mal záujem o nejaké spoločné výjazdy, ozvite sa a niečo určite dohodneme.

PS 3:

Úplne ako poslednú poznámku by som rád napísal niečo k obsahu článkov. Stretol som kopy ľudí, ktorý by aj radi začali s nejakou aktivitou, ale nevedia čo presne. Ako, kam, s kým. Alebo im len chýba prvotný impulz rozhýbať sa. Alebo ich odradzuje okolie - na internete samí premotivovanci, čo počas turistiky nosia v batohu kamene a robia zhyby na každom konári, Facebook majú plný záznamov zo Sporttrackeru o dnes odbehnutých "iba 400km, mal som čas len hodinu " a pod.. Mnoho ľudí toto demotivuje, nepotrebujú sa plaziť 5 km v blate, hanbia sa začať s niečím malým a tak radšej kašlú na to. Tiež keď si zrovna nezamilovali šľapanie strmo do kopca 10 hodín prídu k záveru, že toto pre nich teda asi nie je.

V prvom rade som chcel tým trochu hejterským štýlom písania ukázať, že je absolútne normálne, že niekto hreší počas výšlapu, že všetky muchy naokolo by najradšej pozabíjal kladivom, alebo že sa počas celej túry nevie dočkať rebierok na večeru a piva. Že my sme tí normálni, a nie tí pózerkovia v značkových elasťákoch. Ktorí nám svoje výkony dennodenne podsúvajú na nete pred nos.

O tom je celý Reštart čelindž - žiadna súťaž, pretekanie, výkony, stresy, naháňanie, dokazovanie niečo okoliu ... Nepodstatné. Ide o zmenu v živote. Vypadnúť von a hýbať sa. Túlať. Vidieť. Spoznať. Zažiť.

Rovnako Vy, čitatelia. Neviete začať? Nemáte s kým? Neviete kam? Napíšte do skupiny, ciele vymýšľať netreba, dajte o sebe vedieť, spojme sa, poďme spolu, vypadnime. Spoznajme sa a skúsme sa v dnešnej dobe internetu porozprávať naživo. Ukázať emóciu úsmevom a nie kliknutím na palec hore.

O tomto by to malo byť :) (teda aspoň podľa mňa)

Príspevok Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – Neusiedler See zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sobota. Deň siedmy. Veľká Javorina.

Ráno nás privítalo katalógové jasné počasie. Normálne je to záruka dobrej bajkovačky, ale vzhľadom na dnešnú trasu to znamenalo to len jedno - neskutočný úpek. Po včerajšom trápení sa na Marhát bola rozpálená asfaltka to posledné, čo sme potrebovali. Keď sme sa ale dostali až po predposledný cieľ, inú možnosť ako vysadnúť na sedanku sme si nepripúšťali. To však neznamenalo, že nemôžeme frflať.

Autom sme sa doviezli kúsok za Starú Turú, kde sme nechali auto. Tentoraz mi vôbec nevadilo vykladanie bikov z kufra a ich skladanie. Každá činnosť totiž odďaľovala vysadnutie na bike. Každý, kto sa učil na štátnice, to pozná - zrazu ste si na intráku všimli špinavú kúpeľňu, nepovysávaný koberec, dokonca aj neumyté okná. Až keď už fakt nebolo čo robiť, dokonca aj ponožky boli popárované, a to aj všetkých spolubývajúcich, až vtedy sa pristupovalo k učeniu. Samozrejme ešte "jeden" film a "fakt už posledný" diel How I met your mother....

Veľká Javorina

Po poskladaní bikov a zamknutí auta nás čakal ten krutý moment. Aj frajerka po chvíľke uznala, že zametanie parkoviska metličkou na sneh, čo vozím v kufri, je blbosť. Vyrazili sme.

Cesta hore prebiehala celkom v pohode, žiadne extra stupáky ako na Sitno, skôr pohoda ako na Martinské hole. Oproti Holiam je tu však omnoho živšia premávka, kopa najmä českých áut a motorkárov. Z ich strany vedie na Veľkú Javorinu, ktorá je presne na hranici, vraj len lesná cesta. Preto všetci sandálkari a řízkari, čo sú leniví si to odšľapať, chodia z našej slovenskej strany motorizovane. Normálne by to bolo v pohode, cesta je dosť široká, vykosená, s minimom ostrých neprehľadných zákrut, ale harmonickú spoluexistenciu bikerov a šoférov narúšajú majitelia starých kraksien, čo dymia ako keby jazdili nie na benzín, ale na umelú hmotu alebo smolu. Zopár krát sme dychčiac z plných pľúc výdatnými dúškami absorbovali modrú hmlu po starej škodovke, keď si to majiteľ na dvojke a 14tisíc otáčkach "šinul" 15km/h do kopca...Idylka horského cyklistu.

Ale tak čo už, opakovali sme si, že toto je náš posledný výšľap do kopca na retard čelindž a to už dáme aj keby neviemčo.

Tempo sme mali dosť pohodové, nebolo sa kam ponáhľať. Aj pálenie v stehnách po sérii záberov teraz prichádzalo oveľa skôr, tak sme sa snažili veľmi sa neprepínať. Fakt sme už dosť cítili celý týždeň na biku, či sa jednalo o prdel, nohy alebo aj lakte a zápästia. Ja som mal niektoré dni na prilbe kameru a čudoval som sa, čo dokáže tých pár sto gramov naviac spraviť - riadnu svalovku ešte aj na krku a trapézoch.

Ráno sme vyrážali trochu neskôr kvôli dlhšiemu spánku. Teplota okolia rýchlo stúpala. Bolo okolo 11 hodín. Pasáže cez asfaltku, na ktorú svietilo slnko, boli ako prejazd saunou. Snažil som sa nemyslieť na šľapanie, tak som si všímal veľmi citeľné rozdiely teplôt medzi úsekmi v tieni pri lese a úsekmi po osvietených rovinách. Ani táto ušľachtilá zábava mi však dlho nevydržala, pretože o chvíľu začalo byť horko úplne všade. Solivary Prešov by zasa raz mali z môjho dresu radosť.

V nejakom polotranze sme došľapali po cieľovú rovinku k Holubyho chate. Frajerka celá šťastná riadne zabrala do pedálov smerom k chladenému čapovanému pivku v chate. Ako znalec miestnych pomerov (na Javorinu sme ako decká chodili lyžovať) som ju okríkol obľúbeným porekadlom môjho maďarského spolubývajúceho z intráku - "nehovor skok, kým nepreskočíš hop". Zmenené do cykložargónu - "neurob na biku stop, kým nebol na vrchol hop".

Keď videla, že k vrcholu je to ešte nejakých pár metrov hore briežkom, zatvárila sa asi ako Procházka po zverejnení volebných výsledkov. Mimoriadne nadšene.

Na najľahších prevodoch sme to však už dobojovali k vysielaču, odtiaľ asi 100metrová skororovinka doľava a BAM, boli sme tam. Takto chutí víťazstvo. Posledný kopec na Retard čelindži. Z vrcholu sme mazali priamo na chatu.

Pamätám si ju z detstva ako chátrajúcu socíkovskú búdu. To, čo sa chatárovi s ňou podarilo urobiť za posledné roky, je neuveriteľné a patrí mu za to neskutočná poklona. Nielen priestory, ale aj služby a z tých najmä kuchyňa.

Holubyho chata

Chata má spolu s Chatou pri Zelenom plese najzaujímavejšiu ponuku jedál, čo som na chatách zažil. Bohužiaľ, také Martinské hole sú stále v tom, že kapustnica, párky, praženica, klobása a vyprážaný syr sú tou najvyčerpávajúcou ponukou všetkého, čo si len turista môže želať. Na Holubyho chate však žijú v 21. storočí a ako základ stravy turistu neuznávajú konzervu trenčianskych párkov a "búček s fazolemi".

My sme si dali skvelý Cézar šalát s poctivým parmezánom, nie lídláckými fejkami, pohánkovú kašu so strúhanými jablkami a čokoládovými čipsami a na polovicu sme si strihli velikánskú buchtu s džemom, vanilkovou polevou (pudingom?) a makom. Konečne pestrá a vyvážená strava.

Kto Holubyho chatu nepozná, určite tam zbehnite. Okrem iného ponúkajú aj rôzne dekoračné ručne robené predmety. Tiež sa ich oplatí sledovať na Facebook-u, chatár pridáva veľmi pekné fotky a delí sa s ľuďmi o každodenné strasti a radosti z chodu chaty. Niečo ako pohľad do zákulisia. Veľmi sympatické.

Maskotom chaty bol obrovský írsky vlkodav, ktorý sa motal okolo. Neskutočný zážitok vidieť naživo. Bohužiaľ, nedávno zomrel. Verím však, že čoskoro nájdu plnohodnotného náhradníka.

Po skvelom obede nasledoval príjemný zjazd dolu. Na niektorých úsekoch sa to dalo pekne pustiť, maximálku som mal okolo 70km/h, čo na horský bike nie je zlé. Väčšinu času som ale ako posero prebrdzil, už som nevládal stáť v pedáloch a tiež som mal stále pred očami toho rozšľahaného pána, čo sme našli na Martinských holiach. Niet lepšej výstrahy.

Pri aute sme boli na naše pomery relatívne skoro, okolo 4 poobede. Príjemná zmena po našej klasike prísť až za úplnej tmy. Tento krát sme sa s balením nezadrbávali, na zametanie parkoviska si frajerka tiež už ani nespomenula. O cca hodinku sme už doma vybaľovali. Konečne sme mali čas si vydýchnuť. Pod strom do tieňa sme si rozložili karimatky a ešte dobre najedení po chvíľke zaspali.

Veľmi príjemný deň, hoci ráno to vzhľadom na stav našich telesných schránok vyzeralo všelijako. V Nedeľu nás čakalo už iba Neziderské jazero, čo je absolútna rovina. Zaprisahali sme sa, že to dáme, aj keby nám do rána odpadli nohy. Odplazili by sme to s bikami pripnutými na chrbte. V novinách by ste o nás čítali ako o slimákoch z Černobyľu čo sa doplatili až do Rakúska.

Príspevok Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – Veľká Javorina zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Piatok. Deň šiesty.

V Piatok ráno som sa zobudil vo svojej starej detskej izbe, z ktorej som pred 10 rokmi vypadol a už sa nikdy nevrátil na dlhšie, ako pár dní. Z nástenky sa na mňa usmievali spolužiačky zo strednej školy, z ktorých sa dnes už polovica volá inak. Vždy ma na fcb prekvapí, prečo mi vyskakuje status nejakej Lenky Hrčkovej, ktorú predsa vôbec nepoznám. Po rozkliknutí fotky si poviem ahá, Lenka Kováčová, tá čo sedela pri dverách hneď pred tabuľou. Tá čo vždy pila Griotku a potom aj tak ráno vyzerala. Gro jej profilu už nie sú fotky s frajerom ako raňajkujú, ako umývajú riad po raňajkách, ako pozerajú telku po raňajkách, žiadny vážny status "Čo len budem varkať neskaj na obedík mojej lásočque, poraďte kamky" s 15 komentármi od dvoch báb ako už "musíme dať tú kávičku zlatulík" a "možno aj niečo tvrdšie, xixi". Asi narážka na Griotku.

Veru, profil už má plný fotiek s "dvojmesačným bruškom", potom s bruškom level dva mesiace a dva dni, level dva mesiace a týždeň atď.. Že sa z Lenky už stala plnohodnotná členka militantnej komunity matiek na Modrom koníkovi prezrádza fotka "nášho prvého hovienočka".

Ako ten čas letí...

Rovnako letí aj náš postup na retard čelindži. V to piatkové ráno som si prvý raz uvedomil, že ak sa niečo fakt neposerie, že to asi aj dáme. Plánom na Piatok bol Marhát. Pri pohľade do mapy nám s priateľkou poskočili srdiečka, pretože výška je len okolo 700 m.n.m.. Teda najmenší kopec, na aký sme sa zatiaľ v rámci retard týždňa trepali. Niežeby sme boli lenivé bzdochy, ale už sme vážne začínali mať dosť. Predošlý deň sme mali celkom záhul na Martinských holiach. V Piatok ráno sme obaja naplno pocítili, že zjazd dolu z Holí nie pekne po asfaltke posediačky, ale po teréne stále prikrčený, všetko tlmiac stehnami, z nás urobil trosky. Ako náročne hore, tak náročne aj dolu, ak nie viac.

Ak sa niečoho podobného ešte niekedy zúčastním, určite nezabudnem na poriadny strečing po každom výjazde a zjazde a minimálne 10 minút vždy obetujem uvoľňovaniu svalstva. Človek sa učí na vlastných chybách. Inteligent sa ale učí na chybách druhých, tak si dovoľujem doporučiť všetkým - nevyserte sa na to. Fakt.

Marhát

Povedali sme si ale, že Marhát má smiešnych 700 výškových, to musíme dať, aj keby sme mali bike niesť. Opätovne sa podobne ako na Poľane ukázalo, že sme nemohli mať väčšiu pravdu. Ale o tom potom.

Náš cieľ pre auto bola dedinka Moravany nad Váhom. Na konci obce parkujeme pri miestnom cintoríne. Dnes je kolotoč vybaľovania a zbaľovania prijateľnejší, pretože oba stany, spacáky, karimatky, varič, ešusy, chrániče, náhradné plášte, teplé handry, pracovný nôž a milión ďalších vecí sme vyložili u mňa doma. Smerom na Marhát už v sedle našich hliníkových a oceľových tátošov míňame malú vodnú nádrž. Vzhľadom na teplotu vzduchu stojí nadľudskú snahu sa ovládnuť a nehodiť sa do vody.

My však pokračujeme ďalej asfaltkou, až prídeme na rázcestie Výtoky. Nakoľko značky nič nehovoria o vrchu Marhát (čo by mala byť dominanta okolia, divné), váhame či vpravo či vľavo. Našťastie (ešte vtedy sme to tak brali) prichádza miestny ujko na starom žihlaváku (niekde známy aj ako "Ukrajina"), pre ktorý by nejeden hipster obetoval aj obličku. Na našu otázku, kadiaľ na Marhát, hovorí že aj vpravo aj vľavo sa dá, pričom vpravo je to lepšie. Nakoľko ľavá varianta odbáča niekam do prd...eč, a pravá smeruje podľa buzoly priamo k Marhátu, vyberáme sa vpravo. Osudový omyl.

Lesnou asfaltkou v dobrom stave pomaly míňame aj rekreačné zariadenie Výtoky. Názov nie moc vábny, evokujúci spomienky na moju prvú dovolenku s prvou priateľkou a situáciu po kúpaní v hotelovom bazéne v Turecku. Ale nekazme si pekný deň takýmito spomienkami.

O čo nevábnejší názov, o to krajšie prostredie. Útulné chatky, zelený udržiavaný trávnik, futbalové a tuším aj volejbalové ihrisko, okolo pekný potok, karpatské bukovo-dubové lesy - ideál na rodinnú dofču spojenú s nenáročnou bikovačkou, varením gulášu a hubačkou.

A teraz to zlé.

Pomaly stúpame asfaltkou, až sa zrazu ocitneme na malej vybetónovanej čistinke a bodka. Žiadna asfaltka nikam. Skúšam otvoriť mapu v mobile, ale pre absenciu signálu sme odkázaný na buzolu. Tá ukazuje, že Marhát by mal byť priamo pred nami. Z lesa trčí niečo ako turistický chodník, tak sa po menšej dohode vyberáme priamo hore tlačiac biky. Naivne si hovoríme, že domáci nás predsa nemohol poslať úplne zle a niekde tu bude správna cesta. Po asi 5 minútach je jasné, že mohol a nebude.

Stúpajúc strmo hore po asi 10 minútach zisťujeme, že predpokladaný turistický chodník je zvážnica. Stúpajúc ešte strmšie hore po ďalších 10 minútach zisťujeme, že predpokladaná zvážnica je iba járok vymletý vodou. Nesúc bicykel na chrbte a prekračujúc popadané stromy po ďalších 10 minútach zisťujeme, že už nie je žiadny járok. Už je iba strmý svah.

Skutočne sme sa drbali hore takým strmým terénom, že jediná možnosť ako napredovať bolo stojac na mieste hodiť bike čo najviac dopredu držiac riadidlá, stlačiť obe brzdy, urobiť dva malé kroky na priblíženie sa k biku a proces opakovať. Po nejakom čase sme prišli na lesnú cestu, ktorá traverzovala náš svah. Povedali sme si, že už ideme tak dlho, že musíme mať nastúpané metre a sme tesne pod vrcholom, že kašleme na lesnú cestu, ktorá vedie bohviekam. A tak sme pokračovali ďalej priamo.

Toto sa opakovalo ešte dva krát.

Pri treťom raze, keď sme opätovne prišli na lesnú cestu traverzujúcu svah, sme rezignovali. Jednak sme už fakt ledva chodili, a jednak pokračovať zasa priamo hore nemalo význam pre strmosť terénu a kopu kríkov. Iná možnosť ako skúsiť lesnú cestu nebola. Vytriasli sme z topánok asi 3 kilá zeminy, listov a suchých vetvičiek a totálne spotení a vyčerpaní sme sa dali vľavo.

Po nejakom čase sme sa napojili na červenú turistickú značku. Ani len netušili, kde v prdeli sme, či ísť vľavo či vpravo, spoľahli sme sa nejaký podvedomý orientačný zmysel a dali sa vpravo. Buzola nám bola už na dve veci, nakoľko sme nevedeli, či sme vrchol už prešli, neprešli, či cieľ vôbec existuje a dnešný ciel je iba chyba v Matrixe.

Terén na červenej značke začal mierne stúpať. My sme však boli už tak hotoví, že sme ledva šľapali na najľahších prevodoch takmer rovinku. Do toho strašne dusno. A muchy. Tie posrané muchy. Mal som okolo seba vlastnú letku v počte asi 50 kusov. Čo by za takýto stav dala naša armáda...

Ľahší o ďalší liter potu po chvíli vidíme nejaký smerovník. Konečne!

Čítame že ešte len Sedlo Marhát! A zasa do kopca! Neveriaco krútim hlavou. Do prdele, ak zarátam nastúpané metre neverím, že ešte stále treba ísť smerom hore na tak malý kopec. Veď toľkoto sme nestúpali ani na Sitno, a to má 1.000m.n.m..

Terén pomaly prechádza do nešlapateľného. Zoskakujeme a biky tlačíme meter a pol vysokou burinou sem-tam reznutou žihľavou. V duchu sa upokojujem, že popŕhlenie je vraj dobré proti reume, tak sa snažím pokračovať ďalej a NEVYŠKLBAŤ VŠETKU TÚ ZA.RANÚ ŽIHĽAVU! A muchy. Krista tie muchy!

Tlačiac bike prichádzam na úzky hrebienok s pár skalami, kde bike už musím niesť na chrbte.

V duchu si hovorím, že ak Otec Zakladateľ zasa vymyslel niečo ako Poľanu, kde budem musieť ešte hodinu niesť bike cez žihľavu, prisahám, že prvá vec čo po návrate spravím, bude kúpa poukazu na šamanský woodoo kurz a pekne mu to zrátam. Splietajúc diabolské myšlienky o tom, ako si vyrábam postavičku cyklistu na cesťáku v Bianchi drese a nápisom "PETERE", sa ani neviem ako ocitám na nejakej čistinke.

Rozhľadňa Marhát

Pozriem vľavo a neverím - rozhľadňa. Už som ani nedúfal. Sme tu.

O chvíľu príde aj priateľka, ktorá zvolila inú trasu - hrebeň obchádzala mimo značenej trasy sprava, tadiaľ sa aj budeme vracať - v pohode zjazdné na biku, keby to viem, neseriem sa cez skalky a žihľavu, nuž...

Čaká nás ešte obligátny výstup na rozhľadňu. Lezúc po schodoch si vždy v polovici musíme dať pauzu, skutočne sme na dne so silami. Zostup dolu prebiehal ešte horšie. Ak by nás niekto videl, určite by si povedal, že Spolok priateľov artritídy a umelých kĺbov z neďalekého sanatória má vychádzku...

Na čistinke s ohniskom si chceme na chvíľu oddýchnuť a najesť sa. Keď sme sa však pozreli lepšie, prejde nás chuť. Všade naokolo neskutočný bordel. Podľa stavu odpadkov to tam leží už nejaký čas. Sú tam roztrhané asi 4 Tesco igelitky a v nich obaly od špekačiek, prázdne fľaše od chlastu, plastové tácky, papiere od sladkostí atď. Pravdepodobne kvôli zveri a vetru sú smeti roznesené aj po okolí.

Fakt netuším, čo za prasatá toto mohlo nechať v prírode, a k tomu také množstvo. V prístrešku je informácia, že táto lokalita patrí pod správu nejakého miestneho turistického klubu. Viem, že nie sú povinní robiť v lese smetiara, ale viete ako... Ale možno je priemerný vek ich členov podobný ako v Zväze protifašistických bojovníkov a v tom prípade to chápem.

Rýchlo sme sa z tohto zanedbaného zasvineného miesta pratali. Dnes žiadne akčné zjazdy, len pekne piánko "v sedle". Priateľku som veľmi ľutoval, že nemá na biku tlmič. Po červenej sme sa pomaly spustili do lokality Jelenie jamy, a odtiaľ ukážkovou asfaltkou ďalej dolu. Kvalita cesty je neskutočná, taká Bajkalská v Bratislave by mohla závidieť.

Letiac asi 60tkou krásnym listnatým lesom sme onedlho boli pri rázcestníku Výtoky, kde nás pred nejakým časom miestny pánko poslal zlým smerom.

Cez Výtoky

Pozrel som sa na údaj na smernovníku a hneď mi bolo jasné dnešné utrpenie. Marhát má síce iba 748 m.n.m., ale nadmorská výška pri rázcestníku je iba 250 m.n.m. Dokonca v Moravanoch iba 165 m.n.m.. To je takmer 600 metrov prevýšenia. To preto sme nechápali, ako veľmi dlho ideme do kopca. Keď si vezmem, že sme tlačili bike lesom cca také prevýšenie, ako je z. Popradského plesa do Sedla pod Ostrvou (okolo 500m), už chápem, že naše sily boli asi na takej úrovni ako dôvera verejnosti v justíciu.

Od rázcestníku Výtoky sme mierne prepletajúc pedálmi boli o chvíľu pri aute. Mimo les bolo asi 40 stupňov v tieni, vďaka čomu sme po dnešnom horolezeckom výstupe vyzerali ako ešte väčšie trosky.

Zvyšnou vodou z camelbag-u som sa pred nastúpením do auta provizórne poumýval a prezliekol do čistého trička. Inak by som mohol auto odviezť rovno do Solivarov Prešov, kde by so sedadla získali tak 10 kíl soli. Minimálne. Dnešný deň bol zatiaľ jednoznačne najťažší. A tak to aj ostalo do konca celej retard čelindž. Paradoxne najnižší kopec zo všetkých.

Ponaučenie - nikdy nepodceňuj svojho protivníka, hoci má malý. Samozrejme vrchol.

Príspevok Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – Marhát zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Štvrtok. Deň piaty.

Ráno sme sa, už tradične, zobudili rozflákaný ako štátny rozpočet po smerákoch. Cesta zo Zvolena do Vrútok prebiehalo bezproblémovo až po Turčianske Teplice.

V okolí Teplíc je bezkonkurenčne najhoršia cesta čo som na Slovensku kedy zažil. A to sa pritom jedná o hlavný ťah z toho smeru do Martina. Chápal by som ešte, ak by bola cesta v takomto stave skoro na jar po zime, ale bol august. Dosť dlho sme sa trmácali asi 70tkou kľučkujúc medzi jamami a vypuklinami. Vykúpenie prišlo až pri tabuli s logom EÚ, od ktorej začínal nový asfalt zaplatený z fondov (zdravím všetkých signatárov Kokotlebovej petície za vystúpenie z EÚ).

Vo Vrútkach sme odparkovali pri začiatku lesnej cesty smerom na Hole, kde v zime sedí ujo a striedavo púšťa autá hore a dolu. Po rannej klasike "von z auta - poskladať - do auta" sme započali dnešný výšľap. Cestu som mal zo zimných lyžovačiek zafixované ako lesnú asfaltku cca 15km stále hore kopcom. Pamäť ma neklamala.

[pl_section section="popthumbs" id="495330523"]

No Martinské hole boli pre mňa aj frajerku neskutočným prekvapením. Ako sme sa obávali čo naše nohy, hore to šlo neskutočne ľahko. Je to síce stále do kopca, ale stúpania sú prekladané rovinkami, žiadne príkre šlapáky typu Sitno, neskutočná pohoda. Nasadili sme celkom dobré tempo a o chvíľu sa po našej ľavej ruke rozprestieral hlboko pod nami Martin.

Asi v 2/3 cesty sme videli odbočku žltej turistickej trasy, po ktorej sme plánovali zísť do Martina časť Stráne a odtiaľ lesnou cestou podhorím, ktorá traverzuje kopec, naspäť k autu vo Vrútkach. Kvôli zjazdu dolu po žltej som celý týždeň v aute vozil terénne plášte a korytnačku na chrbát. Začínal som sa tešiť.

Odbočka a vidina parádneho zjazdu nám dodali potrebný elán k záverečnej časti. Tempo sme vzhľadom na dni predtým mali veľmi solídne, podľa predbežných odhadov sme plánovaný čas výšľapu skrátili o cca 30 minút.

Avšak tesne pri vrchole sme všetok získaný čas stratili. Pred poslednou zákrutou nás predbiehal mladý chalan v klubovom drese na hardtailíku s 1,9 palcovými plášťami, ktorý okolo nás len tak preletel. Za zákrutou sme ho však videli zohýbať sa po niečo v priekope a rozprávať sa s niekým. Ako sme sa blížili, stále viac a viac sme si všímali tmavé fľaky na zemi aj na oblečení druhého "diskutujúceho".

Asi 5 metrov od nich som to zbadal. Preboha...

Druhý diskutujúci bol starší pán, asi okolo 60 rokov, ktorý sa strepal počas zjazdu z biku. Bohužiaľ spadol veľmi nešťastne rovno na tvár, cykloprilba s tenkým šiltom a bez chrániča brady mu bola na dve veci. Od obočia od začiatku nosa až po spodok mal hlbokú reznú ranu, z ktorej sa mu valila krv. Kožu pod okom nad lícom, tam kde je lebka vypuknutá, vôbec nemal. Brada komplet zošmirgľovaná akoby spadol na pásovú brúsku. Časť zubov odlomená. Najhoršie však na tom bola jeho horná pera a koža pod nosom. Bol som si istý že oddnes pán ušetrí za holenie. Celú hornú peru, vlastne všetko pod nosom, mal totálne rozomleté. Viseli mu tam len franforce kože a kúskov mäsa. Nikdy som si neuvedomil, ako strašidelne človek vyzerá bez toho kúska kože a mäsa, keď mu trčí horná čelusť so zubami.

Rýchlo sme zahodili biky do priekopy a začali pomáhať. Priateľka je lekárka tak pána dôkladne prezrela, pokrútila mu nohami rukami hlavou, poťukala, potlačila na rôzne miesta a pomaly vylučovala zlomeniny chrbtice, panvy, nôh, rúk, cyklisticky obľúbenej kľúčnej kosti a tak ďalej.

Autá, ktoré šli okolo zastavovali a ponúkali pomoc, čo nás milo prekvapilo. Nebude to s tými Slovákmi predsalen až také zlé. Dezinfekciou z autolekárničiek priateľka vymyla rany, osušila, zalepila pánovi nos a snažila sa pánovi ucapkať franforce pod nosom a prekryť ich leukoplastom.

[pl_section section="popthumbs" id="1723091600"]

Ja som medzitým s mladým cyklistom prezeral pánov bike. Mal poriadny nový elektrobike. Okrem pár škrabancov sme žiadne poškodenia na biku nevideli. Preklepali sme celý rám, či nie je prasknutý, skontrolovali osmičky na kolesách, odtrhnuté špice, reťaz, prehadzovače, pokrivenie brzdových kotúčov, všetko bolo fajn. Napadlo ma, že sa skúsim trochu previezť, či všetko šlape ako má.

Naskočil som na ten 20kilový kolos, trochu sa spustil z kopca, začal som brzdiť a vtedy som pochopil... Skoro som skončil na brade aj ja. Pán mal tak nastavené brzdy, že dlho dlho nič, až keď bola páčka takmer úplne stlačená, vtedy sa brzdy v momente zakusli a ja som letel dolu, akoby som zabrdzil prednou brzdou. V kombinácii s rýchlosťou dolu kopcom a váhou bicykla to bola vražedná kombinácia. Spustiť sa skúsil aj mladý chalan a len krútil hlavou, kto mohol tie brzdy takto nastaviť...

Pánovi sme vzhľadom na jeho stav dôrazne doporučovali nechať sa dolu zviesť autom od ochotných áut čo sa pristavovali a ponúkali že ho hodia aj do nemocnice. Pán totiž okrem toho, že vyzeral ako Majka z Gurunu po nevydarenom pristátí, bol aj trochu v šoku. Bľabotal to isté, hľadal každých 30 sekúnd GPS, ktoré sme mu už pred 10 minútami vytiahli zo žihľavy a dali do kapsičky.

Pánko však všetko kategoricky odmietal, že to sa zahojí, že to je ok a že ide dolu teda. Musel nám sľúbiť, že pomaže ihneď do nemocnice. Vtedy z neho vypadlo že je lekár, dokonca vyučujúci na Lekárskej fakulte v Martine. Nuž, ako sa hovorí, lekár je najhorší pacient...

Pán okrem odvozu odmietal aj to, aby sme sa s ním spustili dolu, že mu nič neni a cíti sa dobre, len je rozflákaný. Frajerku mu ešte naposledy presvietila oči čelovkou, musel si rôzne prikladať prsty na telo, hýbať hlavou a iné lekárske hókus-pókus ako cvičený tuleň (vraj sa tak dá zistiť ak by mal niečo s mozgom). Po inštrukciách ako má ísť dolu sme mu neochotne podali bike, na ktorý vyskočil a pomaly sa rozbehol smer Vrútky. Celý čas sme ho sledovali až pokým nezmizol za zátačkou.

Nakoľko išiel asi 10km/h stále brzdiac, dúfali sme, že ho cestou dolu nebudeme zvesovať z nejakej borovice. Podľa všetkého to ale dolu dal už bez úrazu.

Krvavé vreckovky a iný zdravotnícky materiál sme z hygienických a estetických dôvodov zapálili na kôpke suchého ihličia a po dohorení sme pokračovali hore.

Bolo to asi 5 minút.

Po krátkom obede na Chate Martinské hole sme sa naobliekali a tešili sa na zlatý klinec dnešného dňa a aj celého týždňa. Po odbočku na žltú turistickú trasu sme zleteli za pár minút predbiehajúc autá, ktoré nechceli preraziť pneumatiky a šli asi 20-tkou. Pri napájaní sa žltej turistickej na asfaltku som zastavil na reorganizáciu. Sedanka šla úplne dolu, zapnúť pruženie, nastaviť zdvih vidlice zo 100mm na 140mm, čím sa z môjho biku stal plnohodnotný enduro a zábava začala

Vždy keď takto letím lesom, vyberajúc zatáčky a preskakujúc prírodné prekážky cítim, že pre toto som sa narodil. Tá vôňa lesa, sýtozelená farba evokujúca pulzujúci život všade naokolo, lúče slnka presvitajúce cez jemný opar v lese a vietor v ušiach. Milujem rýchle jazdy po lesných singletrackoch. Takto som pokračoval dolu, míňajúc vyjavených turistov. Pred nejakou prekážkou som vždy počkal priateľku a upozornil ju, nech spomalí.

Pri rýchlom zjazde som zvyknutý na frajerku čakať trochu dlhšie. Tu mi však bola hneď v pätách. Vždy sa pri mne pristavila plná nadšenia že "toto je úplne ppč" s iskrami v očiach. Bol som strašne rád, že už nikdy nebudeme musieť riešiť či hrádza a bufety alebo Biely kríž a dolu po turistickej do Rače (viem, nemalo by sa to, ale keď ten zjazd je dokonalý!).

Tu musím inak frajerku neskutočne pochváliť. Zatiaľčo ja mám celoodpružený bike s regulovateľným zdvihom vidlice 100-140mm, nastaviteľnú rýchlosť odskoku na pružení, našľapovacie pedále a 12kíl vážiaci bike, ona má 15ročné CTM-ko, ktoré volám ČTM - ČochvíľaToMrdne. "Odpružená" len predná vidla, aj to je odpruženie že zdvih 3cm a vinutá hrdzavá pružina, brzdy klasické čelusťové V-čkové, klasické pedále čo kopú do holene a bike má asi 17kíl - má dokonca zadný blatník a STOJAN...

A nielen počas celej retard čelindž, ale aj počas dnešného zjazdu to ma tomto šrote úplne neskutočne dávala. Všetky výšľapy na starom ťažkom biku s klasickými pedálmi, všetky zjazdy bez poriadneho pruženia. Za to u mňa má neskutočný obdiv. Doteraz netuším, ako to mohla dať s tými brzdami s pol-minutovým oneskorením kým začnú zaberať.

Takýmto tempom sme dolu boli raz dva.

Z dolného parkoviska tesne nad konečnou autobusu Martin-Stráne, ktorú poznajú najmä ferratisti z Ferraty HZS, sme po vrstevnici chvíľami po úplne novej ceste, chvíľami po starej rozbitej, dobicyklovali k autu.

[pl_section section="popthumbs" id="853661489"]

Plní endorfínov a neskutočne šťastní sme sa zbalili a vyrazili na vytúženú odmenu - skorá večera v reštike San Martin. Kúsok od odbočky na Martinské hole je vo Vrútkach pomerne navštevovaná reštika Koliba 77. Nie je to žiadny extrém, ani veľmi zlé, ani veľmi dobré. Kto má rád slovenskú klasiku na reštauračný spôsob, nič nepokazí ak sa ta staví.

Kto by ale mal chuť na neskutočne dobré jedlá, zaujímavú kombináciu chutí za dobré ceny vzhľadom na kvalitu, navyše v reštike s krásnym interiérom a možnosťou si nakúpiť nejaké ručne robené hovadinky alebo domáci pastiersky syr, korbáčiky a pod., mám pre neho dobrú správu. Cca 2 km od odbočky na Martinské hole, a teda aj Koliby 77, je smer Martin reštaurácia San Martin.

Jedálny lístok je samá špecialita, a to buď klasické domáce jedlo, ale zo surovín a v kvalite aké málokde nájdete (možno u mamy alebo babky), alebo zaujímavé kombinácie síce rôznych, ale harmonických a vyvážených chutí. Jedávame tu veľmi radi, vždy niečo iné, a ešte sa nestalo, že by sme odchádzali nespokojní. Rovnako všetci známi, ktorým sme reštiku ukázali, nešetrili chválou. Vrelo doporučujeme.

Po poriadnom kulinárskom zážitku nás čakal ešte presun na západné Slovensko, nasledujúci deň bol v hľadáčiku Panský diel.

Nocovali sme zasa pre zmenu u mňa doma v oblasti Myjavských kopaníc. Ten večer sme obaja zaspávali maximálne spokojní s prežitým dňom. Tentoraz som si dokonca pred spaním aj umyl zuby.(tušímže...)

[pt_view id="278553bjrf"]

Príspevok Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – časť 3. zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Utorok. Deň tretí.

Napriek mojej včerajšej snahe šľapať čo najviac postojačky som sa ráno cítil stuhnutý a napnutý ako stará struna. Zanedbaný strečing. Maratónska minimalistická sedanka určená na max. dve hodky sedenia tiež neprospela môjmu pozadiu. Povedal som si čo už, dnes nás čaká iba Poľana, to musím dať aj keby mám niesť bike. Vtedy som ešte netušil, akú som mal pravdu....

Keď sme ráno mojim budúcim svokrovcom (ak si to teda frajerka neposerie) oznámili náš plán ísť na biku na Poľanu, jej otec sa vyjadril že "na zaháľku bude dosť času poobede, treba rúbať drevo".

Vyfasoval som 3-kilovú kálačku na rúčke dlhšej ako Procházkov nos keď odpovedá novinárom (samozrejme pravdu) a asi 5 kubíkov dreva. Najprv som si povedal že ako dobre, že rúbanie dreva je vlastne kompenzačné cvičenie k bikovaniu, pri rúbaní pre zmenu pozapájam zasa hornú polovicu tela, paráda, v mojom tele konečne nastane želaná harmónia.

Skutočnosť sa od mojich predstáv mierne líšila. Ako som bol ráno komplet zodraný do pol pása, naobed som si už rukami nevedel ani rozšnurovať topánky. Želaná harmónia teda nastala, ale v tom zmysle, že som bol komplet celý harmonicky rozšľahaný ako cigánska hračka.

Po obede okolo 4, keď už som nevedel čo je bruško prstov a čo pľuzgier, a moja chrbtica vydávala zvuky ako kĺb v strede trolejbusu, sme konečne mohli pokračovať v našom čelindži.

Podľa mapy mala niekde okolo vodnej nádrže Hriňová viesť cesta na Poľanu. Pri nádrži sme sa spýtali miestneho čo a ako. Dozvedeli sme sa, že treba ísť hore k zatvorenému Hotelu, kde je aj parkovisko pre autá, a odtiaľ je to asi hodina a pol na vrchol.

Cestou hore sme ľutovali, že sme auto nenechali dolu, lebo to vyzeralo na ozaj peknú cestu lesom, najmä v jeseni to musí byť super keď stromy hrajú svojimi farbami. Mohlo nám dôjsť, že keď nás ujo pri nádrži presviedčal, že je to strašne ďaleko a na biku to do tmy nestihneme ani po hotel, že to prerátaval na svoju rýchlosť 2promilekilometre za hodinu. Nuž, nabudúce budeme vedieť. Počúvať miestnych sa nám ešte vypomstilo cestou na Marhát, ale o tom potom.

Zaparkovali sme pri hoteli, nasledoval obľúbený kolotoč všetko von z auta-poskladať biky-všetko naspäť a vyrazili sme.

[pl_section section="popthumbs" id="1204834180"]

Po asi 5 minútach sme pri nejakom pamätníku (tipujem SNP) museli zosadnúť a biky niesť, nakoľko tam bol iba strmý turistický chodník, zjazdný akurát smerom dolu. Plní optimizmu, že to je určite len tu na začiatku, že Otec Zakladateľ by predsa nebol taký ehm, alternatívny je to správne (slušné) slovo, aby za jeden z cyklovrcholov označil kopec v Národnej prírodnej rezervácii, kde páni v zelenom milujúci veveričky by turistom najradšej odtrhli ruku za zjedenú čučoriedku. Čo potom ak niekoho chytia na biku... V očiach sa mi začali vynárať príbehy z detstva, keď som počúval ako chytených pytliakov priviazali k stromu pri veľkom mravenisku a mravenisko rozrýpali...

Inak všeobecne za neuveriteľnú schizofréniu považujem prístup k ochrane prírody u nás. Prespanie niekde v doline pri plesách, resp. jazda na biku po VYCHODENOM turistickom chodníku je minimálne na pokutu vo výške ceny novej obličky, zatiaľ čo na druhej strane napr. v takej Lomnici chlapci z Ja&Ty vyklčovali časť národného parku kvôli zjazdovke, na Chopok postavili cestu pre tatrovky a v Roháčoch ťažia drevo storočnými LKT-čkami, ktorým z hydraulických hadíc strieka non-stop olej na všetky strany... Dáva to zmysel, nie?

Od pamätníka sme biky chvíľu niesli peši, potom chvíľu šlapali v sedle, chvíľu peši, v sedle, peši, peši, zas peši, znova peši a potom sakra už furt len peši...

Nesúc bike na chrbte po pol dni kálania dreva, šmýkajúc sa v tretrách na kameňoch a koreňoch na turistickom chodníku, som Otcovi Zakladateľovi prial minimálne herpes a aby jeho deti hrali automaty.

Frajerka zo začiatku ešte aj hrešila, od polovice však bola už len ticho. V tej chvíli som vedel, že Poľana už viac nie je vyhasnutá sopka, ale veľmi reálne jej hrozí poriadna erupcia. Emócií.

Našťastie som frajerku odbehol, aby som mal dnešný cieľ čím skôr za sebou, a tak čo sa dialo vzadu, neviem. Akurát sa mi zdalo, že keď sme sa vracali späť, stromy mali trochu menej ihličia a kde-tu na zemi ležali mŕtve vrany...

Inak práve si s odstupom času uvedomujem, že vrchol Poľany bol vlastne celkom pekné miesto, roztrúsené borovice, kríčky čučoriedok, veľké paprade, malé lúčky. Ono sa inak rozmýšľa, keď vám pedál netrhá kožu na chrbte a ruku v ramene neláme horský bike zachytávajúci sa do haluzí...

Aby som ale nebol za úplneho hejtera, tak nejdem písať o tom, že celom cestou hore som si hovoril, že na vrchole bude aspoň výhľad na okolie, uvidím ten kraj farbisto opisovaný už národnými buditeľmi v mnohých básňach, s rázovitou panorámou a rázovitými ľuďmi, kde kultúrne tradície našich predkov prežívajú dodnes, pestované v lone samotnej prírody, kde ...bla bla bla bla. A už vôbec nejdem hovoriť o tom, že na vrchole ma namiesto výhľadu čakala nevýrazná čistinka s jednou informačnou tabuľou o vymakaných geomorfologických celkoch v okolí... Fakt ppč...

Pri vrcholovej značke som urobil obligátnu fotku, dal sa do suchého a čakal na frajerku. Tá sa mlčiac o chvíľu vynorila z lesa, rovnako mlčiac pozrela na značku, z jej výrazu po zistení, že toto je TEN vrchol, sa nebo ešte viac zatiahlo, vtáky prestali spievať a prisahal by som že som videl aj malé blesky z jej očí.

[pl_section section="popthumbs" id="1605996498"]

Bez slova sa otočila a začala sa vracať späť. O chvíľu mi zmizla dohľadu a jej prítomnosť dávali najavo už iba nárazy jej biku do pníkov a občasné výkriky, keď ju pedál trafil do holene.

Po asi hodine sme biky zasa priniesli k autu, všetko vyhádzali, biky rozobrali, naložili, zasa všetko nahádzali späť a hurá preč.

Ako som krútil volantom som si uvedomil, že keď som si naobed myslel, že mám rozbitý chrbát, tak to bolo nič. Z hľadiska sebapoznávania by som teda dnešný deň hodnotil veľmi pozitívne. Inak to bola zaujímavá prekážková prechádzka lesom, kde prekážky neboli pod nohami ale na chrbte...

Včerajšie Popradské, Kráľova hoľa, dnešné hranie sa na lykožrúta so sekerou a potom dva a pol hodinové nosenie biku sa na nás oboch dosť podpísali. A to nasledujúci deň bolo na pláne Sitno s výšľapom po turistickom chodníku od Počúvadla a zároveň Panský diel...

O tom, že zuby ostali pred spaním neumyté aj dnes nemusím písať.

Aby bolo spravodlivosti urobené zadosť, musím na záver ešte uviesť, že v konečnom dôsledku bolo dobre, že sme pri Hriňovskej priehrade počúvli miestneho a šli až po hotel autom, lebo nakoľko záverečná etapa bol peší výlet s bikom na chrbte, čas dosiahnutia cieľa sa od našich výpočtov diametrálne líšil a k autu sme skutočne prišli až za úplnej tmy.

Streda. Deň štvrtý.

Ráno sme vstali demontovaný ako právny štát po Mečiarovi v 98-om. Frajerkin fotrík bol našťastie v robote, takže dnes som nemusel dosekať tú druhú polovicu Amazonského pralesa.

Vybrali sme sa smer Sitno. Túto oblasť poznám z vysokej školy, kde sme mali výberový predmet turistika. Už asi 20 km pred Banskou Štiavnicou som začal zasnene pozerať z okna a na otázku mojej lásky či rozmýšľam o nej som povedal že samozrejme (páni poznajú), ale že plus som si aj trochu spomenul na zážitky z výšky, ktoré som hneď začal farbisto opisovať. Nakoľko frajerka nezdieľala moje nadšenie z toho, ako sme sa rozbíjali so spolužiačkami, kto kde spadol do priekopy s tromi promile a koho sme o 5 ráno ťahali z Richňavy a neskôr aj z Počúvadla, rýchlo som sklapol.

Pri Počúvadle nastala obľúbená polhodinka vybaľovania a zbaľovania a šlo sa na to. Trasu z Počúvadla po žltej turistickej sme si vybrali preto, lebo sa nám nechcelo šľapať len po asfaltke z Antona, ale trochu si to ozvláštniť aj offroadom (nakoľko ten sme si na Poľane nesúc bike moc neužili). Matne som si z výšky pamätal, že ten turistický chodník je celkom v pohode terén.

[pl_section section="popthumbs" id="1819242206"]

Pamätal som si dobre, nič extra ťažké, občas bolo treba preniesť cez skaly či spadnutý strom, alebo cez húštie a trávu, lebo nebolo vôbec vidno do čoho ide predné koleso. Tešil som sa veľmi na zjazd dolu, v jednej časti je medzi mladými bukmi a dubmi vysokými iba cca 4m s kopou listov vysekaný uzučký koridor a vyzerá to super, akoby boli po oboch stranách steny z lístia.

Túto trasu inak vrelo doporučujem, my sme sa na nej akurát trochu vybili na technickejších častiach (v porovnaní s asfaltkou) s koreňmi a skalami, užívali sme si to a chceli sme čo najmenej vysadať.

Tak sme dostali až po asfaltku. Niekde na nete som čítal, že je trochu strmšia, ale povedali sme si fajn, tu sa už pošľape dobre, veď asfaltka.

Samozrejme za prvou zákrutou som už pi...yskoval na tú "po.ranú asfaltku". Podľa GPS nám ostávalo ešte nejaké to prevýšenie, tak som si v duchu hovoril že sakra, zasa ako na Kráľovej, 30m prevýšenie a 5 km zákrut. No tento krát nie. Sklon bol taký, že som musel doslova ležať na riadidlách, a aj tak ma prekacovalo.

Ono tú Retard čelindž (ako sme ju prekrstili) Foťko Zakladateľ vlastne veľmi dobre vymyslel - človeku na kultúrne vyžitie ponúkne všetky druhy výšľapov. Na svoje si prídu fanúšici nekonečných serpentín (ZNS na Kráľovej), pekne strmých priamych trás (Sitno) a tí bez vyhraneného vkusu aspoň zistia, čo im viac sedí

Napr. ja som už v polovici retard čelindžu zistil, že všetky stúpania nenávidím úplne rovnako.

Ozaj bez preháňania, záver na Sitno sa mi zdal nekonečný. Keď už som si myslel, že som pri vrchole, pekne som už aj z lesa vyšiel, tak potom prišlo také stúpanie, že oblohu som videl pod predným kolesom.

Pri živote ma držali už len tabuľky so šípkou "Kofola". V nejakom polotranze som v pražiacom slnku prišiel na vrchol a hneď letel za bufetárom, nech mi čapne jednu ľadovú, poriadne peniacu sladučkú Kofolu, mňam. Úplne som vo vysušených ústach cítil ten príjemný chlad z nej, ako mi hltavo tečie dolu hrdlom a rozlieva sa v útrobách....

Nemusím hovoriť, že keď mi pán výčapník z plastovej flašky nalial !!!!!! VYPRCHANÚ !!!!!! TEPLÚ !!!!!! Cola-locu !!!!!!, skoro som ho prerazil.

O chvíľu dorazila frajerka, podal som jej plastový pohár že "aha čo som ti zatiaľ objednal, bohužiaľ iné nemali, ale aspoň doplníš cukor" a "nie, len pi zlatko, ja ti to nechám celé, ty to potrebuješ viac".

Win - win situácia, lektorka z mediačného kurzu by na mňa bola pyšná (áno, viem že za to pôjdem do pekla).

Jeden tip -  kto príde na vrchol Sitna inak ako po zelenej z Počúvadla alebo modrej zo sedla Krížna, choďte sa prejsť akoby ste po zelenej/modrej chceli zísť dolu smer Počúvadlo/sedlo Krížna - asi po 2 minútach príde k vrcholu vysunutej skalnej veže, je odkiaľ krásny výhľad na okolie.

Nakoľko sme mali pred sebou ešte Panský diel a chceli sme obedovať v Štiavnici plus možno zbehnúť do môjho naj podniku vo vesmíre - čajovňa Klopačka - mazali sme dolu.

[pl_section section="popthumbs" id="615888268"]

Hneď v prvej zákrute sme sa obaja skoro vytreli, treba dávať fakt pozor, vzhľadom na prevýšenie naberiete už na pár metroch riadnu rýchlosť. Už viac s rozumom sme pokračovali dolu, vracali sme sa tou istou cestou, na Počúvadlo sme to zbehli fakt za chvíľu. Najmä posledná tretina stojí za to, cesta je vlastne singletrack v krásnom mladom hustom lesíku.

Na Počúvadle sme odolali pokušeniu dať si prvý langoš tohto roku a vyrazili sme smer Štiavnica. Všeobecne môžem o sebe povedať, že vôbec neobľubujem mestá, resp. mestskú turistiku, ale Štiavnicu som si zamiloval. A ak to pohne takým nekultúrnym neznabohom ako som ja, určite tam bežte, budete nadšení.

Z pre mňa zaujímavých miest spomeniem tri.

Prvým je podnik Divná pani. Je to čistá hipsterina ešte z dôb, keď byť hispsterom nebolo cool. Ľudia vtedy na tieto individuá ukazovali na ulici prstom a krútiac hlavou si pokladali logickú otázku, že keď už teda jazdia na bicykli po dedovi bez prehadzovačov a bŕzd a holia sa britvou, prečo každý jeden vlastní najnovší I-phone na chatovanie s bradatými kamošmi, namiesto aby si telegramovali alebo vycvičili holuba keď to majú radi hezky po staru. Hm, divné - odtiaľ názov "Divná pani", ktorý dáva jasne najavo, že hipster štýl bolo vtedy niečo, na čo sa väčšinová spoločnosť pozerala so zdvihnutým obočím. Tento podnik je zaujímavý tromi vecami:

1. Po prvé svojím interiérom. Je to niečo medzi knižnicou, antickým chrámom a vintage putikom.
2. Po druhé svojím menu, a to vizuálne aj obsahovo. Vizuálne - nápoják zdobia šteklivé akty žien s jemným nádychom BDSM. Obsahovo - ponúkajú typické hispteriny - bioekoraw koláčik z múky robenej sirotkami v Kambodži z pšenice trhanej pannou presne 30. februára o polnoci za slnečného svitu so sójovým dipom, rebarborou a mangovo-pašternákovou penou, ale majú aj veľmi zaujímavé domáce jogurty a milkshake-y tisícerakých kombinácií a chutí. Fakt doporučujem nebáť sa experimentovať. Personál je rovnako ako všetci hisperi a huliči veľmi ochotný poradiť, usmerniť, pokecať.
3. Tretia vec čím sú zaujímaví sú ich toalety - neexistuje totiž žiadne iné prevedenie hajzlov, ktoré by bolo nevkusnejšie a ktoré by sa im menej hodilo do koncepcie podniku.

Druhým zaujímavým miestom v Štiavnici je čajovňa Klopačka. Začína to pri vstupe otváracími hodinami - otvárajú 10:10 hod. doobeda. Akože vážne. Vnútri okrem 3 klasických miestností na sedenie, jedna s veľmi príjemným krbom s pukotajúcim ohníkom, je aj jedna špeci miestnosť, kde sa dá preliezť cez veľmi malé zárubne bez dverí a je to vlastne vyvýšené pódium s kopou vankúšov, diek (od slova deka). Okrem hŕby spoločenských hier tam je tuším aj bubon, darbuka a aj nástroj austrálskych domorodcov - didgeridoo. Okrem bohatej ponuky čajov a super fajok robia domáce zázvorové pivo - vrelo doporučujem. Je to nealko tak nazdravie aj šoférom.

Keď som bol ešte na výške, doobeda sme cca 5-6 hodín pobajkovali trasy v okolí, a potom po hodinách makania do kopcov na pražiacom slnku sme zakotvili v Klopačke, kde sme si vliezli do tej špeci miestnosti, kde je vždy v lete príjemný chládok, dali si čajíky, fajku, pospali si a zobudili sa ako znovuzrodení.

Ešte sa podelím s jednou skúsenosťou - raz som si tam zabudol buffku, čo som zistil až po návrate do Bratislavy. Napísal som do čajovne, či ju náhodou nenašli. Na druhý deň mi prišla prvou triedou poštou ZADARMO. Neskutočné na naše pomery.

Tretím zaujímavým miestom v Štiavnici je Tyrkysové jazero, ktoré je kúsok cesty od Trojičného námestia smerom hore stále do kopca. Neuveriteľne poetické miesto.

Čo zasa nedoporučujem, je reštaurácia Kachelman v spodnej časti Štiavnice. Majú tam síce origoš ČAPOVANÝ tmavý radler (vynikajúci s Bošáčkou slivovicou, mnohokrát odskúšané priamo na mieste), no jedlo vyslovene odporné a ceny takmer rovnaké ako v centre BA. Dali sme im šancu už viackrát, ale aby honosne sa tváriaca reštika s tomu zodpovedajúcimi cenami za "bryndzové halušky" vydávala nejaké práškové žmolky s lacným syrokrémom a slaninou spečenou na uhoľ.. To už je trochu moc.

Frajerka mala tagliatelle s nejakou syrovo-smotanovou omáčkou, kuracím mäsom či prosciuttom, parmezánom a sušenými paradajkami, resp. niečo podobné. Tak neklamali iba v prípade typu cestovín, tie jediné boli ozaj tagliatelle. Celé ale plávali v bielej riedkej vode, v ktorej sa nachádzali tri strúhance Goudu z Kauflandu, prosciutto nejaké fejkové a "sušené paradajky" uvedené v jedálnom lístku boli v reále "sušená paradajka" - asi iba pravopisná chyba.

Obsluha fajn, ale jedlo vyslovene zlé - a to nie som žiadna fajnovka, 5 rokov som býval na intráku kde cestoviny s Bambinom (a Nicolauska) boli základom mojej stravy.

Nikdy sa mi v reštike nestalo, že som nezjedol nejaké jedlo. Hocičo mu bolo, nasypal som tam soli a natlačil to do seba aspoň kvôli energii. Tu som prvý raz za život nedojedol. A to nehovorím o tom, že som bol riadne hladný, nakoľko boli asi 3-4 poobede a ten deň som mal len raňajky o 8 ráno, inak makal na biku.

Nechcem robiť úmyselne zlú reklamu, pretože mi tam nechutilo, ale myslím si, že potrebné sú aj negatívne recenzie, aby sa dotyčný buď uvedomil, alebo mu tam prestanú ľudia chodiť. Na to aby trh mohol flákačov a darebákov vytriediť, musia mať zákazníci najprv informácie. Ak som mal zlú skúsenosť len raz, neriešim to a nič sa nedeje. Ak ju mám opakovane a zverejním to, ale nemám pravdu lebo som fajnovka, nikomu tým neublížim, lebo zvyšok zákazníkov je spokojný. Ak sa ale takých ako ja nájde 100, už to niečo znamená. Preto treba o takýchto prípadoch hovoriť.

Po tomto jedle-nejedle sme zakotvili v Bille pri parižáčiku, ktorý jem asi raz do roka, ale teraz som mal na neho riadnu chuť, a už sme aj autom upaľovali do Bystrice, nech stihneme Panský diel.

V Bystrici sme boli okolo 6 poobede, tak po dohode padla voľba ísť hore na Šachtičky autom a odtiaľ bikom. Úprimne musím povedať, že sme to brali trochu ako nepoctivé z našej strany ale nebolo skutočne ani času a už ani síl nazbyt. Na našu obhajobu musím povedať, že ani ten Panský nebol zadarmo, skutočne už len s dušou na jazyku som došľapal hore, chuderka frajerka záver už len tlačila.

[pl_section section="popthumbs" id="708527626"]

Na Panskom diele sme boli až počas západu Slnka. Bola to nádherná scenéria, na jednej strane klesalo Slnko, všetko okolo v teplých farbách oranžovočervené, zatiaľčo na druhej strane vychádzal obrovský Mesiac, okolo neho všetko oceľovomodré chladné, dokonalé protiklady. Nádhera. Urobil som aj pár timelapsov, bohužiaľ na GoPro kamere inak obrovský mesiac vyzerá ako špedlíková hlavička. Veľmi ma mrzí, že sa o to divadlo nemôžem podeliť s ostatnými prostredníctvom fotiek.

Z Panského sme schádzali už za úplnej tmy. Ďalší deň boli na pláne Martinské hole. Na začiatku cesty na Hole je kemp Turiec, kde sme chceli prespať. Pre istotu sme hneď ako sme prišli k autu na Šachtičkách do kempu zavolali, či náhodou niečo nerekonštrujú a pod.. I keď veď kemp - postavíme stan na trávu a bodka, ráno vyplatíme ak by recepčný už spal, no problem, všade to tak funguje.

Resp. všade inde. A tu sa dostávame k ďalšej negatívnej recenzii. Tento zážitok nás oboch na celej Retard čelindž nahneval asi najviac. Nechápali sme, ako môže niekto podnikajúci v oblasti služieb v roku 2016 zostať mentálne zaseknutý v roku 1950.

Čo sa stalo - frajerka zavolala na číslo ATC Turiec, ktoré sme našli na ich stránke. Keď jej na neviemkoľký raz niekto aj zdvihol telefón, slušne sa spýtala, či sa dovolala správne a či sú otvorení. Na to jej pán v telefóne (operatívne sme ho nazvali súdruh Spiatočník) odpovedal že áno, že kemp je otvorený a v plnej prevádzke. Zatiaľ fajn. Frajerka pokračovala, že by sme teda mali záujem u nich dnes prespať, že práve vyrážame z Bystrice a cca okolo pol 11 sme u nich, či bude ešte otvorená recepcia, alebo či si môžme jednoducho postaviť stan a ráno všetko vyplatíme.

Na to súdruh Spiatočník normálne vybuchol, že čo sú to za móresy, že oni V KEMPE (!) ubytovávajú iba do 7 večer. Frajerka mu hovorí že nechceme chatku ani nič, že v strede majú velikánsku trávnatú plochu, že si tam chceme iba postaviť stan, že mu aj občaňáky večer necháme ak už má uzatvorenú pokladňu, aby sa nebál že ráno mu utečieme bez platenia a pod.. Súdruh Spiatočník však pokračoval vo svojom rozhorčení, že ako si to predstavujeme, že veď on predsa musí strážiť kemp a čo aký stan, žiadne také, o 11 večer stavať stan, že to odkiaľ sme prišli s takýmito nápadmi. V tej chvíli som mal chuť mu zakričať že "z 21. storočia ujo, skúste sa inšpirovať", ale zostal som ticho.

Stále som totiž ešte dúfal, že je len zmätený, nechápe čo od neho chceme a preto nesúhlasí, ale že akonáhle si nechá normálne vysvetliť čo mu hovoríme, pochopí, že jeho námietky sú hovadiny - "o 11 si nemôžete postaviť stan v strede lúky lebo musím strážiť kemp". Bohužiaľ, nemal som pravdu. Ten pán bol fakt úplne mimo.

Telefonát skončil tým, že frajerka mu trpezlivo opakovala "Viete, my sme tam za hodku cca, aj mimo areál zaparkujeme, aby sme nerušili zvukom motora ostatných, všetko ponosíme, iba si potichu postavíme stan, aj občaňáky Vám necháme, veď ste hovorili že budete hore a strážite areál, alebo Vám kľudne hneď aj zaplatíme, ešte pred vstupom do areálu, fakt by sa nedalo..." do čoho jej skočil "Nie nedalo". Vtedy pochopila, že pán je skutočne mentálne v dobách, kedy ste buď nakúpili u mäsiara po 6 hodinách státia v rade mäso balené do novín, alebo ste boli bez mäsa, pretože iný mäsiar nebol. Rezignovane položila.

Obaja sme na seba neveriacky pozreli a brutálne sa rozosmiali čo len toto bolo za súdruha....

Ale možno majú v ATC Turiec takú klientelu a také húfy ľudí, že si môžu určovať špeciálne pravidlá.

Alebo možno je chyba vo mne a som otravný chmuľo, ktorý si myslel, že do kempu sa môže prísť  po 7. hodine poobede! Kto to kedy videl! Veď súdruh Spiatočník musí strážiť kemp! Taká neprístojnosť! Sme predsa na Slovensku a čo ak tie chatky do rána zmiznú? Lebo nie sú dostatočne pribetónované? Alebo taký trávnik. Majú vôbec pribetónovaný trávnik? Ak ho do rána ukradnú, kto to zaplatí? Budem to platiť ja? Určite by som sa vyhováral, že to nie je moja vina, pritom v čase krádeže ma súdruh Spiatočník ubytovával!!! Za tých 15,- eur, čo sme im chceli nechať za prespanie vo vlastnom stane, im také riziko rozhodne nestojí!

Našťastie frajerka pochádza zo Zvolena, tak sme nocľah zvolili u nich doma s tým, že zajtra nás čaká cieľ, na ktorý sa asi najviac tešíme. A dovolím si popredu povedať, že Martinské hole bolo to najlepšie, čo sme počas celého Retard čelindžu zažili.

Na večeru sme sa zastavili v salaši nad Zvolenom, hovoria mu tuším Salaš Stráže. Vynikajúca kuchyňa, expresná obsluha, super ceny. Množstvo slovenských špecialít (vyprážané korbáčiky, parenica v cestíčku a pod.) a typické domáce jedlá. Cez týždeň boli otvorení do 10tej a dokonca do 10tej aj varili. Nemali najmenší problém nás obslúžiť, hoci sme prišli 15 minút pred záverečnou a už napr. umývali zem a čistili kávovar za barom. Vďaka tejto super večeri sme zaspávali pozitívne naladení a na súdruhovi Spiatočníkovi sme sa už iba smiali.

[pt_view id="278553bjrf"]

Príspevok Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – časť 2. zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Driemajúc jedno letné popoludnie v práci som si tak nejak uvedomil, že ostatní kolegovia vždy niekam na týždeň zmiznú, potom sa objavia viac tmaví a menej odporní, čo im vydrží presne do chvíle, kým si neotvoria služobný email.

Nakoľko som sa tejto čarovnej zmenárne toto leto ešte nezúčastnil, vybral som sa na pokec za šéfom.

Šéf vidiac moje spravodlivé rozhorčenie, ktoré narúša naše inak harmonické spolužitie - on sa tvári že ma platí a ja sa tvárim že pracujem - odklepol týždeň voľna.

Nejakým zásahom vyššej moci dostala voľno aj frajerka, čím sa moje plány na týždeň s GTA V rozplynuli ako ranná hmla. Nakoľko mi pred letom asi mesiac pílila uši, že chce ísť na cyklodovolenku na Korziku, nenechajúc si vysvetliť, že sedieť týždeň v kuse na biku a makať je niečo iné, ako keď ideme raz za týždeň na Biely kríž, povedal som si, že dostane čo chcela.

Restart challenge. A to za jeden týždeň.

Plánovanie som moc neriešil - v deň odjazdu som si vytlačil mapu Slovenska, na približných miestach jednotlivých cieľov urobil čierne bodky a snažil sa nájsť nejakú logickú cestu ako ich rad-zaradom pojazdiť.

Po asi 10 minútach som to vzdal a povedal som si, že uvidíme. Pri obvineniach mojej lásky, že som neschopák a mrcha-chlap, som jej oponoval citátom uja Petra ej kej ej Otca Zakladateľa, že v prípade Restart  challengu je samotná cesta cieľom. Ešte vztýčený prostredník ako protiargument a mohli sme vyraziť...

Nakoľko som absolútne netušil, koľko a ako sa nám podarí, ako prvé ciele som vybral tie na východe, aby sme sa postupne vracali domov na západ.

Nedeľa. Deň prvý.

V Nedeľu naobed sme z rodinnej oslavy na strednom Slovensku pri Detve vyrazili smer wild wild east.

Morské oko

Najprv nás mimoriadne potešila "diaľnica do Košíc už od roku 2010" ako nám sľúbili pán premiér - dane platím poctivo, neviem teda čo sa mohlo stať... To určite tá Radičovej vláda a zlepenec.

A tak dedinkami, obiehajúc traktory a sviatočných vodičov na vyleštených Daciách Logan vracajúcich sa z nedeľných návštev, sme sa nejak pretrmácali na východné Slovensko. Akurát v Sečovciach sme mali pocit, že sme to dali na Kolumba a dostali sa až do Indie.

Cestou do Remetských Hámrov nás už z diaľky vítala riadna búrka. Niet nad pocit, že sa darí už zo začiatku.

Lialo fakt exemplárne. Prvý deň sme nechceli hneď na kompletku zmoknúť, navyše bez možnosti usušiť si handry. Povedali sme si teda, že skúsime autom aspoň po parkovisko Krivec, počkáme a ak neprestane pršať, ten posledný úsek dáme aj keby snežilo s bikom na pleci.

Keď sme prišli na parkovisko, už len slabo prskalo, skočili sme rýchlo na biky a mazali hore. Nakoľko bolo už cca 8 hodín a búrkovo zatiahnuté, moc sme si estetiku miesta neužili. Skúsili sme ísť ďalej po ceste, či sa nedá dať okruh okolo jazera. Takto sme objavili fakt parádny zámoček.

Pri zámočku sa začalo zasa blýskať a fučať, tak sme sa rozhodli pre návrat. Už za úplnej tmy sme prišli k autu a akonáhle sme zbalili biky do auta, začal ďalší šupák. Presne na sekundu. Náš time management začal sláviť prvé úspechy.

Druhý deň sme mali na pláne Popradské pleso, tak nás ešte čakal presun do Vysokých Tatier. Cestou späť do Remetských Hámrov sme sa vyhýbali desiatkam obrovských ropúch, čo sa zohrievali na ceste vyhriatej ešte od poobednajšieho slnka. Trochu sme ľutovali, že sme hore k Oku nešli už z Hámrov, cesta vedie pekným lesom, ale tak čo už, zvíťazila zodpovednosť.

Popradské pleso

Do kempu vo Vysokých Tatrách sme prišli až okolo polnoci. V okolí Prešova bola taká búrka, že naša rýchlosť bola maximálne 20km/h, lebo nebolo absolútne nič vidno. Navyše pri krajnici stáli autá, čo si netrúfali pokračovať ďalej a čakali, kým to prejde. Niektorým bohužiaľ netrklo zapnúť výstražné tak sme napredovali veľmi pomaly. Tiež som začínal pomaly cítiť, že som hore od skorého rána plus 500km za volantom si začalo pýtať svoju daň, tak radšej o hodinu neskôr do kempu, ako o hodinu skôr do neba (pekla?).

V kempe sa zasa ukázal náš dokonalý time management. Asi 5 sekúnd po rozložení stanu začalo riadne liať. Dúfali sme, že sa vyprší a zajtra to bude už v pohode, nakoľko sme chceli dať Popradské pleso, plus sme každý mali vzadu v hlave myšlienku, ktorú sme sa ani jeden neodvážili vysloviť nahlas - že skúsime dať ten istý deň aj Kráľovu hoľu.

Pondelok. Deň druhý.

Ráno nás privítalo polojasné počasie. Rýchla sprcha, balenie a smer Popradské. Parkovali sme pri Ceste slobody. Po zaplatení pomerne vysokého parkovného sme vyrazili.

Cesta hore ubiehala fajn, bolo treba sa akurát vyhýbať zástupom ľudí a predvídať nepredvídateľné - pár krát som sa niekomu len-lenže vyhol, lebo dotyčný sa zrazu zastavil, natiahol ruku s mobilom, začal sa ksichtiť ako pri ochrnutí tvárového nervu, a zúrivo stláčať spúšť a cúvať mne pod kolesá. Ľuďom s tou selfie mániou fakt pekne drbe...

Osobitou kategóriou boli skupinky asi 10 ľudí rozťahaných po celej ceste, ktorý po slušnom upozornení (dovolíte prosím Vás?), opakovanom upozornení (môžem Vás poprosiť...?)a potom dôraznejšom (zmizni do prdele Láďo aj ty Jirko, ste na cyklotrase) ešte mali tú drzosť strúhať urazené ksichty...

Na Popradskom jeden rýchly obedík v Horskom hoteli - tú novú chatu moc nemusím, jedlo som vždy zažil odporné a predražené. Naposledy keď som tam bol, mali nejakú ppč špecialitu že gnocchi s lesnými hríbami a kuracím steakom na paradajkách s chedarovo-rukolovou salsou (chápete, nie omáčkou, ale salsou, WOW) za asi 9 eur a chutilo to asi ako výpredajové kura z Lidla s viac anabolikami v sebe ako Arnie pred 20 rokmi s lacným kečupom zaliate vodou, v ktorej raz kedysi dávno umyli hríby a namiesto rukoly tam natrhali trávu. Ošťanú. Kulinársky zážitok zaručený.

Všeobecne som veľmi smutný z toho, že mnohé miesta v Tatrách, kde boli tradičné chaty s tradičnými dobrými jedlami sa zopsuli na táckarne s bujónovými polievkami. Chápem, že potrebujú vybaviť kopy ľudí, ale heslo "Rýchlo-hnusne-draho" neuznávam.

Po obede nás čakala cesta dolu. Normálne by to bol super zjazd, s technickými zatáčkami v rýchlosti, ale pre kopy turistov som sa neodvážil ísť viac ako 20-kou. Frajerka mi dolu pri aute povedala, že táto cyklotúra sa odteraz oficiálne volá "Popradské pleso aneb za každým kríkom čakaj splašené decko".

Kráľova hoľa

Pri aute sme boli cca o 2 poobede. Nabral som odvahu a vyslovil to, o čom sme od včera obaja "tajne" premýšľali. Že skúsime dať aj Kráľovu. Dohodli sme sa, že minimálne došoférujem do Šumiacu a uvidíme.

Do Šumiacu sme prišli v relatívne dobrom čase. Parkovať sa dá úplne na konci dediny, stavajú tam novú chatu a je tam veľká spevnená plocha, kde sa dá nechať auto, stačí sledovať tabuľe "Vyhliadka Kráľova hoľa". Tá vyhliadka je vlastne lavička na konci spevnenej plochy pri budúcej chate.

Nabalili sme si všetky najteplejšie veci a vyrazili sme.

Zo Šumiaca nahor

Po dosadnutí na sedlo som na zadku pocítil, že dnes som už na biku sedel. Nebolo to nič hrozné, len prvý varovný signál, aby som skúšal šliapať čo najviac v stoji, nech sa na konci týždni necítim ako fízel z Pulp Fiction, ktorého prdel poznala stredovek.

Cestou hore nás predbehol mladý Poliak, ktorý prišiel až z ich Beskýd ("Poloniny" na poľskej strane), ktorý vraj niekde počul, že to je fajn výšľap. Celú cestu som rozmýšľal, ako dá po Kráľovej zasa 5 hodín autom späť.

Výšľap je zo začiatku kamenistá lesná cesta, po cca pol hodke šliapania sa začínajú po pravej strane otvárať pekné výhľady na Horehronie, ktoré mnohí poznajú z pohľadníc. Kopcovitý terén s lúkami lemovanými hájikmi ihličnanov a kde tu učupené domčeky. V spojení s riedkou oblačnosťou, cez ktorú presvitajú slnečné lúče, poetický obraz. Neviem prečo sa mi pri podobných výhľadoch vždy pred očami objaví obraz partizánov strieľajúcich Nemcov, asi trauma z detstva.

Teraz ľutujem, že som ten poetický výhľad (bez Nemcov a partizánov) neodfotil foťákom, ale mal som vtedy iné starosti. Do zotmenia nezostávalo už moc času, tak sme sa snažili udržiavať rezkejšie tempo.

Cestou nás neopúšťal optimizmus, pretože popri ceste boli tabuľky s údajmi o vzdialenosti k vrcholu. Keď som videl tabuľku že už len 5km, povedal som si super, to je maximálne pol hodina a sme tam.

Trpko som sa však mýlil. Asi ako keď som sa ešte počas rannej mladosti frajerky spýtal "čo ti je" lebo sa mi zdala nejaká nafučaná, ona odpovedala "nič" a ja debil som si myslel, že jej fakt nič neni... Auč.

V tomto prípade však môj omyl nevychádzal zo záludností ženskej povahy, ale z toho, že som svoju navigáciu v hlave neprekalibroval na vrchárske parametre. Z pôvodnej pol hodiny bola nakoniec tuším hodina a pol.

Čím sme boli vyššie, tým viac a viac fučalo. Okrem pocitovej teploty klesala so západom Slnka aj tá reálna. Posledná časť je rozbitá betónová cesta, ktorá má napohľad veľmi prívetivý mierny sklon. S frajerkou sme sa stále divili, že terén, ktorým normálne jazdíme cca 20tkou, nám robí problémy aj na najľahšom prevode. Bohužiaľ sa naplno prejavil doobedňajší rýchly výšľap na Popradské.

ZNS efekt

Kráľova hoľa navyše trpí javom známym ako ZNS. Tzv. Záverečný nasierací syndróm. Podľa prevažujúcich názorov v akademickej obci sa tento pojem používa pre označenie stavu, kedy už z diaľky vidíte vrchol, ktorý je doslova na dosah ruky, vy sa však k nemu drbete asi polhodinu rôznymi zátačkami, obchádzkami a inými vylepšeniami, čo Vás v danej chvíli neskutočne nasiera.

Kráľova hoľa teda okrem fyzickej kondície testuje aj tú psychickú. Jav ZNS bol v našom prípade navyše akcentovaný faktom, že pri vrchole, fučiac takmer po rovine na najľahších prevodoch, sme videli priamu turistickú trasu na vrchol, ktorá mohla merať asi 100metrov po úplny vrchol. My sme sa však hore kašlali serpentínami, ktorými sme podľa mňa najazdili aspoň o 50 km viac. Minimálne moje stehná si to myslia dodnes.

S priateľkou sme vážne uvažovali, že na záver biky vynesieme turistickou ditettissimou k vysielaču. Táto priama turistická trasa sa nám akoby vysmievala do tváre - ako sme esíčkami šľapali hore, neustále sme ju križovali.

Nakoniec sme si však povedali, že to nebudeme fejkovať a na ten poj.sraný  vrchol to došliapeme.

Tak sa aj stalo. Rýchla vrcholová fotečka a šupho do provizórnej izbietky v budove vysielača do suchého. Tu sme stretli nášho kamoša Poliaka, ktorý trasúc sa iba v mokrom cyklodrese a tenkej cyklobunde do dažďa roztrasený konštatoval, že teda čakal rozhodne niečo kratšie, nižšie a teplejšie. Teplomer vonku ukazoval 5 stupňov, spolu so silným vetrom bola pocitovka niekde dosť pod nulou.

Nahodili sme na seba suché merino prádlo 260tku, tričko s dlhým rukávom, hrubú mikinu a páperku do zimných vysokohorských podmienok, cez hlavu pod prilbu kuklu a hrubé rukavice. Samozrejme to bolo prd platné, cestou dolu som ako jedinú časť môjho tela cítil iba rozbitú prdel, ostatné zmrznuté. Brzdy sa mi zdalo že stláčam skôr silou vôle ako zmrznutými rukami, v ktorých som mal ako-tak cit asi po lakte a potom nič.

Rozmrzli sme cca pri Prednom sedle, kde sme chytili aj krásny západ Slnka.

Tu sme dali malú pauzu, zhodili aspoň páperky a čakal nás parádny zjazd. Nakoľko sme mali 2,25 plášte s terénnym vzorom, pustili sme si to asi 40tkou. Cestu navyše križujú odvodňovacie kanály, pred ktorými je navŕšený malý hlinený val - ideálne miesto na skoky.

Cesta dolu bola tak úžasná, že sme dokonca odvolali všetky výšľapové kliatby na Otca Zakladateľa za nápad kašlať sa na Kráľovu.

K autu sme prišli už za tmy. Nakoľko sme biky počas celého týždňa prevážali vnútri v aute, už som pomaly začal chytať averziu na rutinu, ktorú sme opakovali niekoľkokrát do dňa - vyhádzať celé auto, rozmontovať biky (frajerka nemá na kolesách navyše rýchloupináky), naložiť biky a auto zasa nahádzať.

Presun na Poľanu

Čakala nás ešte cesta k Poľane, ktorá bola cieľom na nasledujúci deň. Po asi 3 hodinách (mikrospánku za volantom) sme konečne dorazili na miesto - spali sme u frajerkiných rodičov na chalupe. Po šoférovaní cez pol Slovenska a výšľape na Popradské a Kráľovu som zaspal ani neviem ako. Tuším ani zuby som si neumyl, fuj.

text, story, foto: Paťo Kachlik 2016

Príspevok Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – časť 1. zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.