Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – časť 1.

Driemajúc jedno letné popoludnie v práci som si tak nejak uvedomil, že ostatní kolegovia vždy niekam na týždeň zmiznú, potom sa objavia viac tmaví a menej odporní, čo im vydrží presne do chvíle, kým si neotvoria služobný email.

Nakoľko som sa tejto čarovnej zmenárne toto leto ešte nezúčastnil, vybral som sa na pokec za šéfom.

Šéf vidiac moje spravodlivé rozhorčenie, ktoré narúša naše inak harmonické spolužitie – on sa tvári že ma platí a ja sa tvárim že pracujem – odklepol týždeň voľna.

Nejakým zásahom vyššej moci dostala voľno aj frajerka, čím sa moje plány na týždeň s GTA V rozplynuli ako ranná hmla. Nakoľko mi pred letom asi mesiac pílila uši, že chce ísť na cyklodovolenku na Korziku, nenechajúc si vysvetliť, že sedieť týždeň v kuse na biku a makať je niečo iné, ako keď ideme raz za týždeň na Biely kríž, povedal som si, že dostane čo chcela.

Restart challenge. A to za jeden týždeň.

Plánovanie som moc neriešil – v deň odjazdu som si vytlačil mapu Slovenska, na približných miestach jednotlivých cieľov urobil čierne bodky a snažil sa nájsť nejakú logickú cestu ako ich rad-zaradom pojazdiť.

Po asi 10 minútach som to vzdal a povedal som si, že uvidíme. Pri obvineniach mojej lásky, že som neschopák a mrcha-chlap, som jej oponoval citátom uja Petra ej kej ej Otca Zakladateľa, že v prípade Restart  challengu je samotná cesta cieľom. Ešte vztýčený prostredník ako protiargument a mohli sme vyraziť…

Nakoľko som absolútne netušil, koľko a ako sa nám podarí, ako prvé ciele som vybral tie na východe, aby sme sa postupne vracali domov na západ.

Nedeľa. Deň prvý.

V Nedeľu naobed sme z rodinnej oslavy na strednom Slovensku pri Detve vyrazili smer wild wild east.

Najprv nás mimoriadne potešila “diaľnica do Košíc už od roku 2010” ako nám sľúbili pán premiér – dane platím poctivo, neviem teda čo sa mohlo stať… To určite tá Radičovej vláda a zlepenec.

A tak dedinkami, obiehajúc traktory a sviatočných vodičov na vyleštených Daciách Logan vracajúcich sa z nedeľných návštev, sme sa nejak pretrmácali na východné Slovensko. Akurát v Sečovciach sme mali pocit, že sme to dali na Kolumba a dostali sa až do Indie.

Cestou do Remetských Hámrov nás už z diaľky vítala riadna búrka. Niet nad pocit, že sa darí už zo začiatku.

[pl_section section=”popthumbs” id=”2093159606″]

Lialo fakt exemplárne. Prvý deň sme nechceli hneď na kompletku zmoknúť, navyše bez možnosti usušiť si handry. Povedali sme si teda, že skúsime autom aspoň po parkovisko Krivec, počkáme a ak neprestane pršať, ten posledný úsek dáme aj keby snežilo s bikom na pleci.

Keď sme prišli na parkovisko, už len slabo prskalo, skočili sme rýchlo na biky a mazali hore. Nakoľko bolo už cca 8 hodín a búrkovo zatiahnuté, moc sme si estetiku miesta neužili. Skúsili sme ísť ďalej po ceste, či sa nedá dať okruh okolo jazera. Takto sme objavili fakt parádny zámoček.

Pri zámočku sa začalo zasa blýskať a fučať, tak sme sa rozhodli pre návrat. Už za úplnej tmy sme prišli k autu a akonáhle sme zbalili biky do auta, začal ďalší šupák. Presne na sekundu. Náš time management začal sláviť prvé úspechy.

Druhý deň sme mali na pláne Popradské pleso, tak nás ešte čakal presun do Vysokých Tatier. Cestou späť do Remetských Hámrov sme sa vyhýbali desiatkam obrovských ropúch, čo sa zohrievali na ceste vyhriatej ešte od poobednajšieho slnka. Trochu sme ľutovali, že sme hore k Oku nešli už z Hámrov, cesta vedie pekným lesom, ale tak čo už, zvíťazila zodpovednosť.

Do kempu vo Vysokých Tatrách sme prišli až okolo polnoci. V okolí Prešova bola taká búrka, že naša rýchlosť bola maximálne 20km/h, lebo nebolo absolútne nič vidno. Navyše pri krajnici stáli autá, čo si netrúfali pokračovať ďalej a čakali, kým to prejde. Niektorým bohužiaľ netrklo zapnúť výstražné tak sme napredovali veľmi pomaly. Tiež som začínal pomaly cítiť, že som hore od skorého rána plus 500km za volantom si začalo pýtať svoju daň, tak radšej o hodinu neskôr do kempu, ako o hodinu skôr do neba (pekla?).

V kempe sa zasa ukázal náš dokonalý time management. Asi 5 sekúnd po rozložení stanu začalo riadne liať. Dúfali sme, že sa vyprší a zajtra to bude už v pohode, nakoľko sme chceli dať Popradské pleso, plus sme každý mali vzadu v hlave myšlienku, ktorú sme sa ani jeden neodvážili vysloviť nahlas – že skúsime dať ten istý deň aj Kráľovu hoľu.

Pondelok. Deň druhý.

Ráno nás privítalo polojasné počasie. Rýchla sprcha, balenie a smer Popradské. Parkovali sme pri Ceste slobody. Po zaplatení pomerne vysokého parkovného sme vyrazili.

[pl_section section=”popthumbs” id=”1941346142″]

Cesta hore ubiehala fajn, bolo treba sa akurát vyhýbať zástupom ľudí a predvídať nepredvídateľné – pár krát som sa niekomu len-lenže vyhol, lebo dotyčný sa zrazu zastavil, natiahol ruku s mobilom, začal sa ksichtiť ako pri ochrnutí tvárového nervu, a zúrivo stláčať spúšť a cúvať mne pod kolesá. Ľuďom s tou selfie mániou fakt pekne drbe…

Osobitou kategóriou boli skupinky asi 10 ľudí rozťahaných po celej ceste, ktorý po slušnom upozornení (dovolíte prosím Vás?), opakovanom upozornení (môžem Vás poprosiť…?)a potom dôraznejšom (zmizni do prdele Láďo aj ty Jirko, ste na cyklotrase) ešte mali tú drzosť strúhať urazené ksichty…

Na Popradskom jeden rýchly obedík v Horskom hoteli – tú novú chatu moc nemusím, jedlo som vždy zažil odporné a predražené. Naposledy keď som tam bol, mali nejakú ppč špecialitu že gnocchi s lesnými hríbami a kuracím steakom na paradajkách s chedarovo-rukolovou salsou (chápete, nie omáčkou, ale salsou, WOW) za asi 9 eur a chutilo to asi ako výpredajové kura z Lidla s viac anabolikami v sebe ako Arnie pred 20 rokmi s lacným kečupom zaliate vodou, v ktorej raz kedysi dávno umyli hríby a namiesto rukoly tam natrhali trávu. Ošťanú. Kulinársky zážitok zaručený.

Všeobecne som veľmi smutný z toho, že mnohé miesta v Tatrách, kde boli tradičné chaty s tradičnými dobrými jedlami sa zopsuli na táckarne s bujónovými polievkami. Chápem, že potrebujú vybaviť kopy ľudí, ale heslo “Rýchlo-hnusne-draho” neuznávam.

Po obede nás čakala cesta dolu. Normálne by to bol super zjazd, s technickými zatáčkami v rýchlosti, ale pre kopy turistov som sa neodvážil ísť viac ako 20-kou. Frajerka mi dolu pri aute povedala, že táto cyklotúra sa odteraz oficiálne volá “Popradské pleso aneb za každým kríkom čakaj splašené decko”.

Pri aute sme boli cca o 2 poobede. Nabral som odvahu a vyslovil to, o čom sme od včera obaja “tajne” premýšľali. Že skúsime dať aj Kráľovu. Dohodli sme sa, že minimálne došoférujem do Šumiacu a uvidíme.

Do Šumiacu sme prišli v relatívne dobrom čase. Parkovať sa dá úplne na konci dediny, stavajú tam novú chatu a je tam veľká spevnená plocha, kde sa dá nechať auto, stačí sledovať tabuľe “Vyhliadka Kráľova hoľa”. Tá vyhliadka je vlastne lavička na konci spevnenej plochy pri budúcej chate.

[pl_section section=”popthumbs” id=”1828180475″]

Nabalili sme si všetky najteplejšie veci a vyrazili sme.

Po dosadnutí na sedlo som na zadku pocítil, že dnes som už na biku sedel. Nebolo to nič hrozné, len prvý varovný signál, aby som skúšal šliapať čo najviac v stoji, nech sa na konci týždni necítim ako fízel z Pulp Fiction, ktorého prdel poznala stredovek.

Cestou hore nás predbehol mladý Poliak, ktorý prišiel až z ich Beskýd (“Poloniny” na poľskej strane), ktorý vraj niekde počul, že to je fajn výšľap. Celú cestu som rozmýšľal, ako dá po Kráľovej zasa 5 hodín autom späť.

Výšľap je zo začiatku kamenistá lesná cesta, po cca pol hodke šliapania sa začínajú po pravej strane otvárať pekné výhľady na Horehronie, ktoré mnohí poznajú z pohľadníc. Kopcovitý terén s lúkami lemovanými hájikmi ihličnanov a kde tu učupené domčeky. V spojení s riedkou oblačnosťou, cez ktorú presvitajú slnečné lúče, poetický obraz. Neviem prečo sa mi pri podobných výhľadoch vždy pred očami objaví obraz partizánov strieľajúcich Nemcov, asi trauma z detstva.

Teraz ľutujem, že som ten poetický výhľad (bez Nemcov a partizánov) neodfotil foťákom, ale mal som vtedy iné starosti. Do zotmenia nezostávalo už moc času, tak sme sa snažili udržiavať rezkejšie tempo.

Cestou nás neopúšťal optimizmus, pretože popri ceste boli tabuľky s údajmi o vzdialenosti k vrcholu. Keď som videl tabuľku že už len 5km, povedal som si super, to je maximálne pol hodina a sme tam.

Trpko som sa však mýlil. Asi ako keď som sa ešte počas rannej mladosti frajerky spýtal “čo ti je” lebo sa mi zdala nejaká nafučaná, ona odpovedala “nič” a ja debil som si myslel, že jej fakt nič neni… Auč.

V tomto prípade však môj omyl nevychádzal zo záludností ženskej povahy, ale z toho, že som svoju navigáciu v hlave neprekalibroval na vrchárske parametre. Z pôvodnej pol hodiny bola nakoniec tuším hodina a pol.

Čím sme boli vyššie, tým viac a viac fučalo. Okrem pocitovej teploty klesala so západom Slnka aj tá reálna. Posledná časť je rozbitá betónová cesta, ktorá má napohľad veľmi prívetivý mierny sklon. S frajerkou sme sa stále divili, že terén, ktorým normálne jazdíme cca 20tkou, nám robí problémy aj na najľahšom prevode. Bohužiaľ sa naplno prejavil doobedňajší rýchly výšľap na Popradské.

Kráľova hoľa navyše trpí javom známym ako ZNS. Tzv. Záverečný nasierací syndróm. Podľa prevažujúcich názorov v akademickej obci sa tento pojem používa pre označenie stavu, kedy už z diaľky vidíte vrchol, ktorý je doslova na dosah ruky, vy sa však k nemu drbete asi polhodinu rôznymi zátačkami, obchádzkami a inými vylepšeniami, čo Vás v danej chvíli neskutočne nasiera.

[pl_section section=”popthumbs” id=”906860515″]

Kráľova hoľa teda okrem fyzickej kondície testuje aj tú psychickú. Jav ZNS bol v našom prípade navyše akcentovaný faktom, že pri vrchole, fučiac takmer po rovine na najľahších prevodoch, sme videli priamu turistickú trasu na vrchol, ktorá mohla merať asi 100metrov po úplny vrchol. My sme sa však hore kašlali serpentínami, ktorými sme podľa mňa najazdili aspoň o 50 km viac. Minimálne moje stehná si to myslia dodnes.

S priateľkou sme vážne uvažovali, že na záver biky vynesieme turistickou ditettissimou k vysielaču. Táto priama turistická trasa sa nám akoby vysmievala do tváre – ako sme esíčkami šľapali hore, neustále sme ju križovali.

Nakoniec sme si však povedali, že to nebudeme fejkovať a na ten poj.sraný  vrchol to došliapeme.

Tak sa aj stalo. Rýchla vrcholová fotečka a šupho do provizórnej izbietky v budove vysielača do suchého. Tu sme stretli nášho kamoša Poliaka, ktorý trasúc sa iba v mokrom cyklodrese a tenkej cyklobunde do dažďa roztrasený konštatoval, že teda čakal rozhodne niečo kratšie, nižšie a teplejšie. Teplomer vonku ukazoval 5 stupňov, spolu so silným vetrom bola pocitovka niekde dosť pod nulou.

Nahodili sme na seba suché merino prádlo 260tku, tričko s dlhým rukávom, hrubú mikinu a páperku do zimných vysokohorských podmienok, cez hlavu pod prilbu kuklu a hrubé rukavice. Samozrejme to bolo prd platné, cestou dolu som ako jedinú časť môjho tela cítil iba rozbitú prdel, ostatné zmrznuté. Brzdy sa mi zdalo že stláčam skôr silou vôle ako zmrznutými rukami, v ktorých som mal ako-tak cit asi po lakte a potom nič.

[pl_section section=”popthumbs” id=”395414797″]

Rozmrzli sme cca pri Prednom sedle, kde sme chytili aj krásny západ Slnka.

Tu sme dali malú pauzu, zhodili aspoň páperky a čakal nás parádny zjazd. Nakoľko sme mali 2,25 plášte s terénnym vzorom, pustili sme si to asi 40tkou. Cestu navyše križujú odvodňovacie kanály, pred ktorými je navŕšený malý hlinený val – ideálne miesto na skoky.

Cesta dolu bola tak úžasná, že sme dokonca odvolali všetky výšľapové kliatby na Otca Zakladateľa za nápad kašlať sa na Kráľovu.

K autu sme prišli už za tmy. Nakoľko sme biky počas celého týždňa prevážali vnútri v aute, už som pomaly začal chytať averziu na rutinu, ktorú sme opakovali niekoľkokrát do dňa – vyhádzať celé auto, rozmontovať biky (frajerka nemá na kolesách navyše rýchloupináky), naložiť biky a auto zasa nahádzať.

Čakala nás ešte cesta k Poľane, ktorá bola cieľom na nasledujúci deň. Po asi 3 hodinách (mikrospánku za volantom) sme konečne dorazili na miesto – spali sme u frajerkiných rodičov na chalupe. Po šoférovaní cez pol Slovenska a výšľape na Popradské a Kráľovu som zaspal ani neviem ako. Tuším ani zuby som si neumyl, fuj.

text, story, foto: Paťo Kachlik 2016

endo1

 

[pt_view id=”278553bjrf”]
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on linkedin
Share on twitter
Share on email

7 kopcov 3 jazerá 2020

5. ročník turistickej výzvy pre turistov, cyklistov a rodiny s deťmi.
Propozície

Rozhýbte sa s nami

7 kopcov 3 jazerá 2020

7 kopcov 3 jazerá 2020

7 kopcov 3 jazerá 2020 ZSSK restart challenge Toto leto bude o Slovensku. O turistike, cyklistike, výletoch a o horách. Zapojte sa do jubilejného 5. ročníka turistickej výzvy. 

VIAC »
Jesenna nakladacka

Kardionápravník 2020

Jesenná nakladačka Nalož si cez jeseň koľko unesieš, aby sme si v decembri s chuťou mohli dať krémeš a makovník 🙂  Pridaj km POHYB Beh, chôdza, nw a

VIAC »
Ďalšie články autora

4 komentáre na “Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – časť 1.

Radi by ste niečo doplnili? Prihláste sa mailom alebo FB kontom.