Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – časť 2.

Utorok. Deň tretí.

Napriek mojej včerajšej snahe šľapať čo najviac postojačky som sa ráno cítil stuhnutý a napnutý ako stará struna. Zanedbaný strečing. Maratónska minimalistická sedanka určená na max. dve hodky sedenia tiež neprospela môjmu pozadiu. Povedal som si čo už, dnes nás čaká iba Poľana, to musím dať aj keby mám niesť bike. Vtedy som ešte netušil, akú som mal pravdu….

Keď sme ráno mojim budúcim svokrovcom (ak si to teda frajerka neposerie) oznámili náš plán ísť na biku na Poľanu, jej otec sa vyjadril že „na zaháľku bude dosť času poobede, treba rúbať drevo“.

Vyfasoval som 3-kilovú kálačku na rúčke dlhšej ako Procházkov nos keď odpovedá novinárom (samozrejme pravdu) a asi 5 kubíkov dreva. Najprv som si povedal že ako dobre, že rúbanie dreva je vlastne kompenzačné cvičenie k bikovaniu, pri rúbaní pre zmenu pozapájam zasa hornú polovicu tela, paráda, v mojom tele konečne nastane želaná harmónia.

Skutočnosť sa od mojich predstáv mierne líšila. Ako som bol ráno komplet zodraný do pol pása, naobed som si už rukami nevedel ani rozšnurovať topánky. Želaná harmónia teda nastala, ale v tom zmysle, že som bol komplet celý harmonicky rozšľahaný ako cigánska hračka.

Po obede okolo 4, keď už som nevedel čo je bruško prstov a čo pľuzgier, a moja chrbtica vydávala zvuky ako kĺb v strede trolejbusu, sme konečne mohli pokračovať v našom čelindži.

Podľa mapy mala niekde okolo vodnej nádrže Hriňová viesť cesta na Poľanu. Pri nádrži sme sa spýtali miestneho čo a ako. Dozvedeli sme sa, že treba ísť hore k zatvorenému Hotelu, kde je aj parkovisko pre autá, a odtiaľ je to asi hodina a pol na vrchol.

Cestou hore sme ľutovali, že sme auto nenechali dolu, lebo to vyzeralo na ozaj peknú cestu lesom, najmä v jeseni to musí byť super keď stromy hrajú svojimi farbami. Mohlo nám dôjsť, že keď nás ujo pri nádrži presviedčal, že je to strašne ďaleko a na biku to do tmy nestihneme ani po hotel, že to prerátaval na svoju rýchlosť 2promilekilometre za hodinu. Nuž, nabudúce budeme vedieť. Počúvať miestnych sa nám ešte vypomstilo cestou na Marhát, ale o tom potom.

Zaparkovali sme pri hoteli, nasledoval obľúbený kolotoč všetko von z auta-poskladať biky-všetko naspäť a vyrazili sme.

[pl_section section=“popthumbs“ id=“1204834180″]

Po asi 5 minútach sme pri nejakom pamätníku (tipujem SNP) museli zosadnúť a biky niesť, nakoľko tam bol iba strmý turistický chodník, zjazdný akurát smerom dolu. Plní optimizmu, že to je určite len tu na začiatku, že Otec Zakladateľ by predsa nebol taký ehm, alternatívny je to správne (slušné) slovo, aby za jeden z cyklovrcholov označil kopec v Národnej prírodnej rezervácii, kde páni v zelenom milujúci veveričky by turistom najradšej odtrhli ruku za zjedenú čučoriedku. Čo potom ak niekoho chytia na biku… V očiach sa mi začali vynárať príbehy z detstva, keď som počúval ako chytených pytliakov priviazali k stromu pri veľkom mravenisku a mravenisko rozrýpali…

Inak všeobecne za neuveriteľnú schizofréniu považujem prístup k ochrane prírody u nás. Prespanie niekde v doline pri plesách, resp. jazda na biku po VYCHODENOM turistickom chodníku je minimálne na pokutu vo výške ceny novej obličky, zatiaľ čo na druhej strane napr. v takej Lomnici chlapci z Ja&Ty vyklčovali časť národného parku kvôli zjazdovke, na Chopok postavili cestu pre tatrovky a v Roháčoch ťažia drevo storočnými LKT-čkami, ktorým z hydraulických hadíc strieka non-stop olej na všetky strany… Dáva to zmysel, nie?

Od pamätníka sme biky chvíľu niesli peši, potom chvíľu šlapali v sedle, chvíľu peši, v sedle, peši, peši, zas peši, znova peši a potom sakra už furt len peši…

Nesúc bike na chrbte po pol dni kálania dreva, šmýkajúc sa v tretrách na kameňoch a koreňoch na turistickom chodníku, som Otcovi Zakladateľovi prial minimálne herpes a aby jeho deti hrali automaty.

Frajerka zo začiatku ešte aj hrešila, od polovice však bola už len ticho. V tej chvíli som vedel, že Poľana už viac nie je vyhasnutá sopka, ale veľmi reálne jej hrozí poriadna erupcia. Emócií.

Našťastie som frajerku odbehol, aby som mal dnešný cieľ čím skôr za sebou, a tak čo sa dialo vzadu, neviem. Akurát sa mi zdalo, že keď sme sa vracali späť, stromy mali trochu menej ihličia a kde-tu na zemi ležali mŕtve vrany…

Inak práve si s odstupom času uvedomujem, že vrchol Poľany bol vlastne celkom pekné miesto, roztrúsené borovice, kríčky čučoriedok, veľké paprade, malé lúčky. Ono sa inak rozmýšľa, keď vám pedál netrhá kožu na chrbte a ruku v ramene neláme horský bike zachytávajúci sa do haluzí…

Aby som ale nebol za úplneho hejtera, tak nejdem písať o tom, že celom cestou hore som si hovoril, že na vrchole bude aspoň výhľad na okolie, uvidím ten kraj farbisto opisovaný už národnými buditeľmi v mnohých básňach, s rázovitou panorámou a rázovitými ľuďmi, kde kultúrne tradície našich predkov prežívajú dodnes, pestované v lone samotnej prírody, kde …bla bla bla bla. A už vôbec nejdem hovoriť o tom, že na vrchole ma namiesto výhľadu čakala nevýrazná čistinka s jednou informačnou tabuľou o vymakaných geomorfologických celkoch v okolí… Fakt ppč…

Pri vrcholovej značke som urobil obligátnu fotku, dal sa do suchého a čakal na frajerku. Tá sa mlčiac o chvíľu vynorila z lesa, rovnako mlčiac pozrela na značku, z jej výrazu po zistení, že toto je TEN vrchol, sa nebo ešte viac zatiahlo, vtáky prestali spievať a prisahal by som že som videl aj malé blesky z jej očí.

[pl_section section=“popthumbs“ id=“1605996498″]

Bez slova sa otočila a začala sa vracať späť. O chvíľu mi zmizla dohľadu a jej prítomnosť dávali najavo už iba nárazy jej biku do pníkov a občasné výkriky, keď ju pedál trafil do holene.

Po asi hodine sme biky zasa priniesli k autu, všetko vyhádzali, biky rozobrali, naložili, zasa všetko nahádzali späť a hurá preč.

Ako som krútil volantom som si uvedomil, že keď som si naobed myslel, že mám rozbitý chrbát, tak to bolo nič. Z hľadiska sebapoznávania by som teda dnešný deň hodnotil veľmi pozitívne. Inak to bola zaujímavá prekážková prechádzka lesom, kde prekážky neboli pod nohami ale na chrbte…

Včerajšie Popradské, Kráľova hoľa, dnešné hranie sa na lykožrúta so sekerou a potom dva a pol hodinové nosenie biku sa na nás oboch dosť podpísali. A to nasledujúci deň bolo na pláne Sitno s výšľapom po turistickom chodníku od Počúvadla a zároveň Panský diel…

O tom, že zuby ostali pred spaním neumyté aj dnes nemusím písať.

Aby bolo spravodlivosti urobené zadosť, musím na záver ešte uviesť, že v konečnom dôsledku bolo dobre, že sme pri Hriňovskej priehrade počúvli miestneho a šli až po hotel autom, lebo nakoľko záverečná etapa bol peší výlet s bikom na chrbte, čas dosiahnutia cieľa sa od našich výpočtov diametrálne líšil a k autu sme skutočne prišli až za úplnej tmy.

Streda. Deň štvrtý.

Ráno sme vstali demontovaný ako právny štát po Mečiarovi v 98-om. Frajerkin fotrík bol našťastie v robote, takže dnes som nemusel dosekať tú druhú polovicu Amazonského pralesa.

Vybrali sme sa smer Sitno. Túto oblasť poznám z vysokej školy, kde sme mali výberový predmet turistika. Už asi 20 km pred Banskou Štiavnicou som začal zasnene pozerať z okna a na otázku mojej lásky či rozmýšľam o nej som povedal že samozrejme (páni poznajú), ale že plus som si aj trochu spomenul na zážitky z výšky, ktoré som hneď začal farbisto opisovať. Nakoľko frajerka nezdieľala moje nadšenie z toho, ako sme sa rozbíjali so spolužiačkami, kto kde spadol do priekopy s tromi promile a koho sme o 5 ráno ťahali z Richňavy a neskôr aj z Počúvadla, rýchlo som sklapol.

Pri Počúvadle nastala obľúbená polhodinka vybaľovania a zbaľovania a šlo sa na to. Trasu z Počúvadla po žltej turistickej sme si vybrali preto, lebo sa nám nechcelo šľapať len po asfaltke z Antona, ale trochu si to ozvláštniť aj offroadom (nakoľko ten sme si na Poľane nesúc bike moc neužili). Matne som si z výšky pamätal, že ten turistický chodník je celkom v pohode terén.

[pl_section section=“popthumbs“ id=“1819242206″]

Pamätal som si dobre, nič extra ťažké, občas bolo treba preniesť cez skaly či spadnutý strom, alebo cez húštie a trávu, lebo nebolo vôbec vidno do čoho ide predné koleso. Tešil som sa veľmi na zjazd dolu, v jednej časti je medzi mladými bukmi a dubmi vysokými iba cca 4m s kopou listov vysekaný uzučký koridor a vyzerá to super, akoby boli po oboch stranách steny z lístia.

Túto trasu inak vrelo doporučujem, my sme sa na nej akurát trochu vybili na technickejších častiach (v porovnaní s asfaltkou) s koreňmi a skalami, užívali sme si to a chceli sme čo najmenej vysadať.

Tak sme dostali až po asfaltku. Niekde na nete som čítal, že je trochu strmšia, ale povedali sme si fajn, tu sa už pošľape dobre, veď asfaltka.

Samozrejme za prvou zákrutou som už pi…yskoval na tú „po.ranú asfaltku“. Podľa GPS nám ostávalo ešte nejaké to prevýšenie, tak som si v duchu hovoril že sakra, zasa ako na Kráľovej, 30m prevýšenie a 5 km zákrut. No tento krát nie. Sklon bol taký, že som musel doslova ležať na riadidlách, a aj tak ma prekacovalo.

Ono tú Retard čelindž (ako sme ju prekrstili) Foťko Zakladateľ vlastne veľmi dobre vymyslel – človeku na kultúrne vyžitie ponúkne všetky druhy výšľapov. Na svoje si prídu fanúšici nekonečných serpentín (ZNS na Kráľovej), pekne strmých priamych trás (Sitno) a tí bez vyhraneného vkusu aspoň zistia, čo im viac sedí

Napr. ja som už v polovici retard čelindžu zistil, že všetky stúpania nenávidím úplne rovnako.

Ozaj bez preháňania, záver na Sitno sa mi zdal nekonečný. Keď už som si myslel, že som pri vrchole, pekne som už aj z lesa vyšiel, tak potom prišlo také stúpanie, že oblohu som videl pod predným kolesom.

Pri živote ma držali už len tabuľky so šípkou „Kofola“. V nejakom polotranze som v pražiacom slnku prišiel na vrchol a hneď letel za bufetárom, nech mi čapne jednu ľadovú, poriadne peniacu sladučkú Kofolu, mňam. Úplne som vo vysušených ústach cítil ten príjemný chlad z nej, ako mi hltavo tečie dolu hrdlom a rozlieva sa v útrobách….

Nemusím hovoriť, že keď mi pán výčapník z plastovej flašky nalial !!!!!! VYPRCHANÚ !!!!!! TEPLÚ !!!!!! Cola-locu !!!!!!, skoro som ho prerazil.

O chvíľu dorazila frajerka, podal som jej plastový pohár že „aha čo som ti zatiaľ objednal, bohužiaľ iné nemali, ale aspoň doplníš cukor“ a „nie, len pi zlatko, ja ti to nechám celé, ty to potrebuješ viac“.

Win – win situácia, lektorka z mediačného kurzu by na mňa bola pyšná (áno, viem že za to pôjdem do pekla).

Jeden tip –  kto príde na vrchol Sitna inak ako po zelenej z Počúvadla alebo modrej zo sedla Krížna, choďte sa prejsť akoby ste po zelenej/modrej chceli zísť dolu smer Počúvadlo/sedlo Krížna – asi po 2 minútach príde k vrcholu vysunutej skalnej veže, je odkiaľ krásny výhľad na okolie.

Nakoľko sme mali pred sebou ešte Panský diel a chceli sme obedovať v Štiavnici plus možno zbehnúť do môjho naj podniku vo vesmíre – čajovňa Klopačka – mazali sme dolu.

[pl_section section=“popthumbs“ id=“615888268″]

Hneď v prvej zákrute sme sa obaja skoro vytreli, treba dávať fakt pozor, vzhľadom na prevýšenie naberiete už na pár metroch riadnu rýchlosť. Už viac s rozumom sme pokračovali dolu, vracali sme sa tou istou cestou, na Počúvadlo sme to zbehli fakt za chvíľu. Najmä posledná tretina stojí za to, cesta je vlastne singletrack v krásnom mladom hustom lesíku.

Na Počúvadle sme odolali pokušeniu dať si prvý langoš tohto roku a vyrazili sme smer Štiavnica. Všeobecne môžem o sebe povedať, že vôbec neobľubujem mestá, resp. mestskú turistiku, ale Štiavnicu som si zamiloval. A ak to pohne takým nekultúrnym neznabohom ako som ja, určite tam bežte, budete nadšení.

Z pre mňa zaujímavých miest spomeniem tri.

Prvým je podnik Divná pani. Je to čistá hipsterina ešte z dôb, keď byť hispsterom nebolo cool. Ľudia vtedy na tieto individuá ukazovali na ulici prstom a krútiac hlavou si pokladali logickú otázku, že keď už teda jazdia na bicykli po dedovi bez prehadzovačov a bŕzd a holia sa britvou, prečo každý jeden vlastní najnovší I-phone na chatovanie s bradatými kamošmi, namiesto aby si telegramovali alebo vycvičili holuba keď to majú radi hezky po staru. Hm, divné – odtiaľ názov „Divná pani“, ktorý dáva jasne najavo, že hipster štýl bolo vtedy niečo, na čo sa väčšinová spoločnosť pozerala so zdvihnutým obočím. Tento podnik je zaujímavý tromi vecami:

  1. Po prvé svojím interiérom. Je to niečo medzi knižnicou, antickým chrámom a vintage putikom.
  2. Po druhé svojím menu, a to vizuálne aj obsahovo. Vizuálne – nápoják zdobia šteklivé akty žien s jemným nádychom BDSM. Obsahovo – ponúkajú typické hispteriny – bioekoraw koláčik z múky robenej sirotkami v Kambodži z pšenice trhanej pannou presne 30. februára o polnoci za slnečného svitu so sójovým dipom, rebarborou a mangovo-pašternákovou penou, ale majú aj veľmi zaujímavé domáce jogurty a milkshake-y tisícerakých kombinácií a chutí. Fakt doporučujem nebáť sa experimentovať. Personál je rovnako ako všetci hisperi a huliči veľmi ochotný poradiť, usmerniť, pokecať.
  3. Tretia vec čím sú zaujímaví sú ich toalety – neexistuje totiž žiadne iné prevedenie hajzlov, ktoré by bolo nevkusnejšie a ktoré by sa im menej hodilo do koncepcie podniku.

Druhým zaujímavým miestom v Štiavnici je čajovňa Klopačka. Začína to pri vstupe otváracími hodinami – otvárajú 10:10 hod. doobeda. Akože vážne. Vnútri okrem 3 klasických miestností na sedenie, jedna s veľmi príjemným krbom s pukotajúcim ohníkom, je aj jedna špeci miestnosť, kde sa dá preliezť cez veľmi malé zárubne bez dverí a je to vlastne vyvýšené pódium s kopou vankúšov, diek (od slova deka). Okrem hŕby spoločenských hier tam je tuším aj bubon, darbuka a aj nástroj austrálskych domorodcov – didgeridoo. Okrem bohatej ponuky čajov a super fajok robia domáce zázvorové pivo – vrelo doporučujem. Je to nealko tak nazdravie aj šoférom.

Keď som bol ešte na výške, doobeda sme cca 5-6 hodín pobajkovali trasy v okolí, a potom po hodinách makania do kopcov na pražiacom slnku sme zakotvili v Klopačke, kde sme si vliezli do tej špeci miestnosti, kde je vždy v lete príjemný chládok, dali si čajíky, fajku, pospali si a zobudili sa ako znovuzrodení.

Ešte sa podelím s jednou skúsenosťou – raz som si tam zabudol buffku, čo som zistil až po návrate do Bratislavy. Napísal som do čajovne, či ju náhodou nenašli. Na druhý deň mi prišla prvou triedou poštou ZADARMO. Neskutočné na naše pomery.

Tretím zaujímavým miestom v Štiavnici je Tyrkysové jazero, ktoré je kúsok cesty od Trojičného námestia smerom hore stále do kopca. Neuveriteľne poetické miesto.

Čo zasa nedoporučujem, je reštaurácia Kachelman v spodnej časti Štiavnice. Majú tam síce origoš ČAPOVANÝ tmavý radler (vynikajúci s Bošáčkou slivovicou, mnohokrát odskúšané priamo na mieste), no jedlo vyslovene odporné a ceny takmer rovnaké ako v centre BA. Dali sme im šancu už viackrát, ale aby honosne sa tváriaca reštika s tomu zodpovedajúcimi cenami za „bryndzové halušky“ vydávala nejaké práškové žmolky s lacným syrokrémom a slaninou spečenou na uhoľ.. To už je trochu moc.

Frajerka mala tagliatelle s nejakou syrovo-smotanovou omáčkou, kuracím mäsom či prosciuttom, parmezánom a sušenými paradajkami, resp. niečo podobné. Tak neklamali iba v prípade typu cestovín, tie jediné boli ozaj tagliatelle. Celé ale plávali v bielej riedkej vode, v ktorej sa nachádzali tri strúhance Goudu z Kauflandu, prosciutto nejaké fejkové a „sušené paradajky“ uvedené v jedálnom lístku boli v reále „sušená paradajka“ – asi iba pravopisná chyba.

Obsluha fajn, ale jedlo vyslovene zlé – a to nie som žiadna fajnovka, 5 rokov som býval na intráku kde cestoviny s Bambinom (a Nicolauska) boli základom mojej stravy.

Nikdy sa mi v reštike nestalo, že som nezjedol nejaké jedlo. Hocičo mu bolo, nasypal som tam soli a natlačil to do seba aspoň kvôli energii. Tu som prvý raz za život nedojedol. A to nehovorím o tom, že som bol riadne hladný, nakoľko boli asi 3-4 poobede a ten deň som mal len raňajky o 8 ráno, inak makal na biku.

Nechcem robiť úmyselne zlú reklamu, pretože mi tam nechutilo, ale myslím si, že potrebné sú aj negatívne recenzie, aby sa dotyčný buď uvedomil, alebo mu tam prestanú ľudia chodiť. Na to aby trh mohol flákačov a darebákov vytriediť, musia mať zákazníci najprv informácie. Ak som mal zlú skúsenosť len raz, neriešim to a nič sa nedeje. Ak ju mám opakovane a zverejním to, ale nemám pravdu lebo som fajnovka, nikomu tým neublížim, lebo zvyšok zákazníkov je spokojný. Ak sa ale takých ako ja nájde 100, už to niečo znamená. Preto treba o takýchto prípadoch hovoriť.

Po tomto jedle-nejedle sme zakotvili v Bille pri parižáčiku, ktorý jem asi raz do roka, ale teraz som mal na neho riadnu chuť, a už sme aj autom upaľovali do Bystrice, nech stihneme Panský diel.

V Bystrici sme boli okolo 6 poobede, tak po dohode padla voľba ísť hore na Šachtičky autom a odtiaľ bikom. Úprimne musím povedať, že sme to brali trochu ako nepoctivé z našej strany ale nebolo skutočne ani času a už ani síl nazbyt. Na našu obhajobu musím povedať, že ani ten Panský nebol zadarmo, skutočne už len s dušou na jazyku som došľapal hore, chuderka frajerka záver už len tlačila.

[pl_section section=“popthumbs“ id=“708527626″]

Na Panskom diele sme boli až počas západu Slnka. Bola to nádherná scenéria, na jednej strane klesalo Slnko, všetko okolo v teplých farbách oranžovočervené, zatiaľčo na druhej strane vychádzal obrovský Mesiac, okolo neho všetko oceľovomodré chladné, dokonalé protiklady. Nádhera. Urobil som aj pár timelapsov, bohužiaľ na GoPro kamere inak obrovský mesiac vyzerá ako špedlíková hlavička. Veľmi ma mrzí, že sa o to divadlo nemôžem podeliť s ostatnými prostredníctvom fotiek.

Z Panského sme schádzali už za úplnej tmy. Ďalší deň boli na pláne Martinské hole. Na začiatku cesty na Hole je kemp Turiec, kde sme chceli prespať. Pre istotu sme hneď ako sme prišli k autu na Šachtičkách do kempu zavolali, či náhodou niečo nerekonštrujú a pod.. I keď veď kemp – postavíme stan na trávu a bodka, ráno vyplatíme ak by recepčný už spal, no problem, všade to tak funguje.

Resp. všade inde. A tu sa dostávame k ďalšej negatívnej recenzii. Tento zážitok nás oboch na celej Retard čelindž nahneval asi najviac. Nechápali sme, ako môže niekto podnikajúci v oblasti služieb v roku 2016 zostať mentálne zaseknutý v roku 1950.

Čo sa stalo – frajerka zavolala na číslo ATC Turiec, ktoré sme našli na ich stránke. Keď jej na neviemkoľký raz niekto aj zdvihol telefón, slušne sa spýtala, či sa dovolala správne a či sú otvorení. Na to jej pán v telefóne (operatívne sme ho nazvali súdruh Spiatočník) odpovedal že áno, že kemp je otvorený a v plnej prevádzke. Zatiaľ fajn. Frajerka pokračovala, že by sme teda mali záujem u nich dnes prespať, že práve vyrážame z Bystrice a cca okolo pol 11 sme u nich, či bude ešte otvorená recepcia, alebo či si môžme jednoducho postaviť stan a ráno všetko vyplatíme.

Na to súdruh Spiatočník normálne vybuchol, že čo sú to za móresy, že oni V KEMPE (!) ubytovávajú iba do 7 večer. Frajerka mu hovorí že nechceme chatku ani nič, že v strede majú velikánsku trávnatú plochu, že si tam chceme iba postaviť stan, že mu aj občaňáky večer necháme ak už má uzatvorenú pokladňu, aby sa nebál že ráno mu utečieme bez platenia a pod.. Súdruh Spiatočník však pokračoval vo svojom rozhorčení, že ako si to predstavujeme, že veď on predsa musí strážiť kemp a čo aký stan, žiadne také, o 11 večer stavať stan, že to odkiaľ sme prišli s takýmito nápadmi. V tej chvíli som mal chuť mu zakričať že „z 21. storočia ujo, skúste sa inšpirovať“, ale zostal som ticho.

Stále som totiž ešte dúfal, že je len zmätený, nechápe čo od neho chceme a preto nesúhlasí, ale že akonáhle si nechá normálne vysvetliť čo mu hovoríme, pochopí, že jeho námietky sú hovadiny – „o 11 si nemôžete postaviť stan v strede lúky lebo musím strážiť kemp“. Bohužiaľ, nemal som pravdu. Ten pán bol fakt úplne mimo.

Telefonát skončil tým, že frajerka mu trpezlivo opakovala „Viete, my sme tam za hodku cca, aj mimo areál zaparkujeme, aby sme nerušili zvukom motora ostatných, všetko ponosíme, iba si potichu postavíme stan, aj občaňáky Vám necháme, veď ste hovorili že budete hore a strážite areál, alebo Vám kľudne hneď aj zaplatíme, ešte pred vstupom do areálu, fakt by sa nedalo…“ do čoho jej skočil „Nie nedalo“. Vtedy pochopila, že pán je skutočne mentálne v dobách, kedy ste buď nakúpili u mäsiara po 6 hodinách státia v rade mäso balené do novín, alebo ste boli bez mäsa, pretože iný mäsiar nebol. Rezignovane položila.

Obaja sme na seba neveriacky pozreli a brutálne sa rozosmiali čo len toto bolo za súdruha….

Ale možno majú v ATC Turiec takú klientelu a také húfy ľudí, že si môžu určovať špeciálne pravidlá.

Alebo možno je chyba vo mne a som otravný chmuľo, ktorý si myslel, že do kempu sa môže prísť  po 7. hodine poobede! Kto to kedy videl! Veď súdruh Spiatočník musí strážiť kemp! Taká neprístojnosť! Sme predsa na Slovensku a čo ak tie chatky do rána zmiznú? Lebo nie sú dostatočne pribetónované? Alebo taký trávnik. Majú vôbec pribetónovaný trávnik? Ak ho do rána ukradnú, kto to zaplatí? Budem to platiť ja? Určite by som sa vyhováral, že to nie je moja vina, pritom v čase krádeže ma súdruh Spiatočník ubytovával!!! Za tých 15,- eur, čo sme im chceli nechať za prespanie vo vlastnom stane, im také riziko rozhodne nestojí!

Našťastie frajerka pochádza zo Zvolena, tak sme nocľah zvolili u nich doma s tým, že zajtra nás čaká cieľ, na ktorý sa asi najviac tešíme. A dovolím si popredu povedať, že Martinské hole bolo to najlepšie, čo sme počas celého Retard čelindžu zažili.

Na večeru sme sa zastavili v salaši nad Zvolenom, hovoria mu tuším Salaš Stráže. Vynikajúca kuchyňa, expresná obsluha, super ceny. Množstvo slovenských špecialít (vyprážané korbáčiky, parenica v cestíčku a pod.) a typické domáce jedlá. Cez týždeň boli otvorení do 10tej a dokonca do 10tej aj varili. Nemali najmenší problém nás obslúžiť, hoci sme prišli 15 minút pred záverečnou a už napr. umývali zem a čistili kávovar za barom. Vďaka tejto super večeri sme zaspávali pozitívne naladení a na súdruhovi Spiatočníkovi sme sa už iba smiali.

[pt_view id=“278553bjrf“]

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email

Ďalšie články autora

2 komentáre na “Ako sme sa retardili alebo reštart challenge za 7 dní – časť 2.

  1. paťo tú Poľanu trebalo práve urobiť zospodu z Hriňovej a ešte lepšie dole od mliekární 🙂 Ku cti vám patrí, že tam kde ostatní skončili, vy ste začali 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Medailobranie 2019


ZSSK
Magna Energia


Magna energia logoMagna Energia


ZDA Partizánske

CBS turistické mapy