Ak máte radi históriu, prírodu a trochu dobrodružstva, hrad Šomoška nad dedinkou Šiatorská Bukovinka by mohol byť práve pre vás! Naša výprava na tento malebný, ale trochu tajomný hrad na konci sveta bola plná nečakaných zážitkov. Snáď prvým prekvapením bolo, že sme tam boli jediní turisti.

Šiatorská Bukovinka – Kde je vlastne ten hrad?

Výprava začína klasicky. Nasadáme do auta a plní očakávania vyrážame cez Fiľakovo až na samý kraj Slovensko maďarského pomedzia, smer Šiatorská Bukovinka. Po vstupe do dedinky si uvedomujeme, že názov "Šiatorská Bukovinka" síce znie poeticky, ale hrad je trochu... nenápadný. Pár domorodcov nás posiela smerom do lesa s lakonickou radou: „Choďte stále hore, tam to nájdete.“

Keď sa konečne dostaneme na správny chodník, čaká nás výšlap pomedzi stromy, ktoré sa rozchádzajú ako dvere do strateného kráľovstva. Naše prvé prekvapenie je, že hrad nie je až tak hneď za rohom, ako to dedinčania naznačovali. Po hodine cesty však začíname byť presvedčení, že sa objaví každú chvíľu.

Hrad Šomoška

Nakoniec sa hrad skutočne vynoril pred nami. Pevnosť alebo hromada kameňov? Kto by čakal veľkolepý stredoveký palác, bude možno sklamaný – z hradu ostali predovšetkým základy, torzo múrov a veža. Ale jeho atmosféra? Ta je k nezaplateniu! Staré kamene majú svoj jedinečný šarm a pri troche fantázie sa človek ľahko ocitne v dobách rytierov a dvorných priehrad.

Aby sme si užili pohľady na zrúcaninu a okolité kopce, vyliezli sme na najvyššiu zachovalú časť hradu. A vtedy nás čakalo ďalšie milé prekvapenie:. Výhľady na slovenskú krajinu a časť Maďarska boli jednoducho dych berúce. Vietor nám šľahal do tváre, ale to nás nezastavilo, aby sme ako správni turisti nefotili ako besní. Mimochodom, nestretli sme živej duše.

Tipy na výlet v okolí

Aby sme nezostali len u hradu! Ak sa rozhodnete navštíviť oblasť Šiatorská Bukovinka, hrad Šomoška je len jedným z mnohých pokladov, ktoré tu môžete nájsť. Iba pár metrov od hradu nájdete kamenný vodopád, vysoký asi 9 metrov. Je to unikátny prírodný výtvor nielen na Slovensku. Za jeho vznik vďačíme stuhnutej láve starej vyše 4 milióny rokov. Neďaleko je tiež kamenné more, ktoré vytvorili úlomky tých istých tmavých čadičových stĺpov.

Ak už sme prídete, tu je zopár našich tipov, čo by ste mali zažiť:

Výstup na vrch Ragáč

Prírodná rezervácia okolo Ragáča patrí medzi najmladšie vulkány na Slovensku. Výšlap je stredne náročný, ale výhľady na rozsiahlu krajinu sú skvelé. A navyše si môžete vychutnať pocit, že stojíte na sopke!

CHKO Cerová vrchovina

Pro milovníkov prírody a samoty je Cerová vrchovina rajom. Cestou vás čakajú hlboké lesy, tiché rybníky i rozľahlé pastviny. A to najlepšie? Turistov tu asi vôbec nestretnete, takže si prírodu užijete doslova sami.

CHKO Cerová vrchovina sa môže tiež pochváliť najdlhšou pseudokrasovou jaskyňou na Slovensku, ktorá sa nazýva Labyrintová jaskyňa. Je 182 metrov dlhá. Nachádza sa v NPR Pohanský hrad. V Cerovej vrchovine nájdete množstvo kamenných morí. Najväčšie je asi Šurické kamenné more.

Turistický chodník k lomu

Smerom k maďarskej hranici je tiež kamenný lom. Stojí za návštevu. Cesta je trochu náročnejšia, ale za tú snahu to rozhodne stojí.

Hrad Salgó, Salgótarján

Ak pozriete z veže Šomošky, ľahko ho zbadáte kúsok za maďarskými hranicami. Salgó mal (ako väčšina hradov v tejto oblasti) pohnutú históriu. Pôvodne ho postavili ako vežu chrániacu pred mongolskými nájazdmi. Neskôr ju kráľ Béla IV. zrenovoval na pevnosť. Počas husitskej vojny pevnosť v roku 1460 dobyli a následne ju druhý krát dorazila osmanská armáda v 16. storočí.

Šiatorská Bukovinka

Ak hľadáte výlet, kde vás nebudú otravovať magnetkami, urobiť si piknik s výhľadom na zrúcaninu, a zároveň spoznať trochu slovenskej histórie a prírody, hrad Šomoška nad Šiatorskou Bukovinkou by určite nemal chýbať na vašom zozname. Aj keď sme sa priamo na náučnom chodníku trochu stratili a samotný hrad tiež nie je najhonosnejší, zažili sme skvelý deň plný objavovania. A čo navyše, objavili sme jedinečné čaro tohto zabudnutého kúska Slovenska.

Tak čo, vyrazíte tiež na dobrodružstvo po stopách zrúcanín?

Príspevok Šiatorská Bukovinka: hrad Šomoška na konci sveta zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V sobotu sme sa rozhodli dobyť Maginhrad. Nie je to kopec vysoký, ale dal nám zabrať z jednoduchého dôvodu, že sme na ceste k nemu akomak blúdili.

Vlakom do Hrachova

Vystúpili sme z vlaku na zastávke Hrachovo a najprv sme išli do tejto dediny na pravej strane Rimavy. Podľa údajov na obecnej stránke je existencia osady doložená prvý raz v roku 1353.

Niekedy v 1. pol. 15. stor. postavili na návrší hrad. Legenda hovorí, že mal 1 vežu, 4 brány, 12 komínov, 52 miestností a 365 okien. Bol dôležitou pohraničnou pevnosťou v čase, keď panstvo tureckého sultána siahalo až na juh Slovenska. V roku 1631 v ňom majiteľ Gašpar Jánoky zriadil školu Schola castellona Rahoviensis", v ktorej sa vzdelávali synovia zemianskych rodín.

O vtedajšom živote na hrade píše Samo Tomášik vo svojej próze Malkotenti. Počas posledného kuruckého povstania, ktoré viedol František II. Rákoczi, bol hrad značne poškodený. Ako vieme, v kuruckom vojsku bojoval aj Juraj Jánošík, ktorý sa v bitke pri Trenčíne dostal do cisárskeho zajatia a prezliekol uniformu.

Jánošíkove povesti

Ako strážca Bytčianskeho hradu pomohol k úteku zbojníckemu vodcovi Uhorčíkovi, sám sa potom pridal k jeho družine a postavil sa na jej čelo. Uhorčík sa skúsil usadiť ako slušný občan pod menom Mravec na klenovských lazoch. Obaja sa dostali do pozornosti drábov a ocitli sa vo väzení v Hrachove. Zrejme v novom kaštieli pod hradom, keďže hrad bol po bojoch v dezolátnom stave. Spoza mreží sa zbojníci dostali spôsobom, aký pretrval do dnešných čias: úplatkom v podobe kožušín. Devastácia hradu pokračovala a posledný majiteľ Gustáv Okolicsány predal v roku 1907 jeho múry ako stavebný materiál.

Renesančný kaštieľ, ktorý postavili v roku 1565 a prestavali v roku 1727, je dnes nevyužívaný, ale pri pohľade spoza plota sa zdá, že je ešte v dobrom stave. V minulom storočí, od roku 1922, slúžil potrebám gazdovskej školy, neskôr poľnohospodárskeho učilišťa so špecializáciou na záhradníctvo.

V Hrachove sa zachovali aj ďalšie stavby z 19. stor., ale nechýba tu ani nová výstavba, ktorá sa snaží vniesť do dedinskej architektúry nové prvky.

Rímsko-katolícky kostol na dolnom konci dediny dokončili v roku 1769. Dominantný evanjelický kostol vyrástol v roku 1808 na mieste staršieho, dreveného. Z neho sa zachoval oltár a maľované epitafy. Za ním je cintorín. Keď ním prechádzame, vidíme, že v obci dominujú typické slovenské priezviská, známe aj od nás, spod Poľany.

Samo Vozár

My sme sa zastavili na cintoríne kvôli tomu, že hneď v blízkosti vchodu je hrob Sama Vozára, o ktorý sa vzorne starajú žiaci miestnej Základnej školy so školou materskou nesúcej Vozárovo meno. Stojí aj Vozárov rodný dom, označený pamätnou tabuľou. Narodil sa 3. apríla 1823 a patril medzi najaktívnejších členov Štúrovej družiny na prešporskom lýceu. Zúčastnil sa stretnutia v Štúrovom byte 14. februára 1843, na ktorom boli dohodnuté základné kontúry novej podoby slovenského spisovného jazyka a hneď v ňom začal tvoriť.

Jeho báseň Keď boli Turkom rohy už zlámané s dátumom 30. marca 1843 je vôbec prvým známym pokusom voviesť do literárneho života štúrovčinu. Počas revolúcie v meruôsmom roku bol spolu s ďalšími malohontskými národovcami uväznený. Svojho pronárodného presvedčenia sa nevzdal ani po stíchnutí revolučného vrenia. Začiatkom decembra 1850 sa dostal v Rimavskej Sobote do potýčky s maďarskými nacionalistami alebo maďarónmi a zrejme utrpel také zranenia, ktorým 5. decembra podľahol. Odišiel tak priskoro aj nadaný literát, ktorý nadšene obhajoval slovenčinu a do nej preložil niektoré práce Shakespeara, Goetheho, Puškina a Mickiewicza.

Na rozdiel od svojich druhov, romantikov, bola jeho tvorba lyrickejšia, až melancholickejšia. Dal v nej vyniknúť osobným pocitom, osobným bôľom. Také sú jeho básnické cykly a veršované drámy. Svoj politický postoj vyjadril v brožúre Hlas od Tatier, ktorá vyšla tlačou až po jeho úmrtí.Viac o Samovi Vozárovi.

Vyšný Skálnik, Ján Botto

Z Hrachova sa vraciame na ľavý breh Rimavy do dediny Vyšný Skálnik. V ňom sa nachádza rodný dom ďalšieho štúrovského poeta Jána Bottu. Aj o ňom sú základné informácie a výber z diela tu. Ján Botto sa narodil 27. januára 1829 a jeho rodný dom, označený pamätnou tabuľou, práve opravujú. V susedstve, pred Obecným úradom, je Bottov pomník.

Botto, ktorý sa pod svoje básne podpisoval aj ako Janko Maginhradský, bol zememeračom a zomrel v Banskej Bystrici na infarkt 28. apríla 1881, teda ako 52-ročný.

Tajomný Maginhrad

Práve tajomný Maginhrad, ktorý zachytil v básni Báj Maginhradu. Dnes je vrch, na ktorom kedysi stál hrad, spoznateľný už na diaľku rozhľadňou. Z Vyšného Skálnika k nemu smeruje náučný chodník.

Na dolnom konci dediny zabočíme doľava k vodnej nádrži. Zachytáva vody z prameňov, na ktoré je tento kraj bohatý. Jazierko nie je len zdrojom vody, ale aj obľúbeným cieľom rybárov a v prípade dobrej zimy aj korčuliarov.

Na náučnom chodníku je celkom tucet informačných panelov a zastávky oživujú drevené skulptúry. Na svahoch v lesoch nad nádržou sa nachádzajú staré bane, v ktorých sa ťažili kvalitné pieskovce. Sú základom horninového zloženia Pokoradzskej tabule. Na nich sa v čase vulkanickej aktivity v susedstve uložili vrstvy andezitových zlepencov a brekcií.

Pieskovcové bane

O geologickom zložení a o ťažbe kvalitného stavebného kameňa už od 14. stor. hovoria texty na 3. a 4. tabuli náučného chodníka.Ďalšie tabule nám približujú miestne lesné spoločenstvá a históriu Vyšného a Nižného Skálnika.

Vyšný a Nižný Skálnik

Trasa vedie okrajom lesa, ale chýbajú tu značky. Pri stole s ohniskom nevieme ako ďalej. Pravda, keby som bol trošku pozornejší, bol by som si všimol na okraji tabuli náčrt trasy náučného chodníka.

Takto sme tvrdohlavo hľadali priamu trasu k rozhľadni lesom. Vošli sme do dolinky s hlbokou úžľabinou vyrytou vodnými prívalmi v pieskovcoch. Nádej, že sa bočnou cestou dostaneme na zalesnený hrebeň a ním na Maginhrad, rýchlo vychladla, ale stála nás dosť síl. Až na hrade som si všimol, že podľa náučného chodníka sme mali zísť až na okraj Nižného Skálnika.

My sme sa rozhodli pre neznačenú cestu, ktorá nás napokon priviedla na žlto značený turistický chodník a po ňom sme už hravo prišli na Maginhrad.

Hrad Maginhrad

Archeologické nálezy naznačujú, že na výraznom kopci nad dolinou Rimavy mal svoje sídlo už človek konca doby kamennej. Samotný hrad vyrástol asi v 13. stor. a zohral významnú úlohu v 15. stor., keď bol jednou zo základní Jiskrovych vojsk. Po skončení bojov o nástupníctvo na uhorskom tróne sa tu zdržiavali bratríci. Potlačenie tohto hnutia patrilo medzi hlavné ciele legendárneho kráľa Mateja Korvína. Keď jeho vojská vedené Sebastiánom Rozgoňom Magihrad dobyli, prešiel do majetku kráľa, ale ten mu nepripisoval význam, hradné múry osireli a stali sa hračkou neúprosného zubu času. Ten mal ľahkú robotu, keďže hrad bol zrejme len drevenou stavbou.

Dnes tu už nevidíme žiadne stredoveké stavebné prvky, len terén naznačuje, že človek v stredoveku pretvoril dominantný vrchol.

Ani na Maginhrade nechýba drevená socha, do ktorej sa však s chuťou pustili ďatle so svojimi mocnými zobákmi.

Rozhľadňa

Na mieste bývalého hradu je dnes rozhľadňa, vysoká 17 m. Z jej vrcholu sa otvára parádna panoráma údolia Rimavy. Na vzdialenom obzore sa vynárajú maďarské kopce na jednej strane a zasnežený hrebeň Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou na strane druhej.

Magine slzy

Slnečnú sobotu využili okrem nás na výlet na Magihrad i ďalší turisti - páriky i skupinky. Dolu schádzame podľa zelených značiek. Strmý zostup lesom privedie na lúky, kde sú ďalšie tabule náučného chodníka a aj výdatný prameň - Magine slzy.

V Nižnom Skálniku pôsobili v druhej polovici 18. a začiatkom 19. stor. Juraj Feješ a jeho syn Ján. V roku 1808 v spolupráci s Matejom Holkom ml. a inými vzdelancami založili Učenú spoločnosť malohontskú, ktorá v zborníku Solennia približovala najnovšie poznatky z histórie, filozofie, národopisu a pedagogiky.

Časovo to stíhame tak akurát. Po pár minútach máme vlak a za sebou ďalší príjemný, priam jarný turistický výlet spojený s bájou o Maginhrade.

Príspevok Za Štúrovcami. Ako sme dobíjali Maginhrad zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Nielen sobota, ale i posledná februárová nedeľa sa ukazovala parádna, slnečná, priam jarná.

Cerovou vrchovinou

Neváhal som a prijal som ponuku priateľov ísť sa trošku rozhýbať na Cerovú vrchovinu do okolia Hajnáčky. Bol som tam párkrát, ale plánoval som (a stále plánujem) sa tam ešte vrátiť, ale až v čase, keď už tam bude všetko krásne kvitnúť a zelenať sa.

Z Hajnáčky

Z Hajnáčky sme vyšli podľa žltých značiek tŕnistým "koridorom" a strmo hore lúčnatým svahom na lúčnatý chrbát, z ktorého sa ponúkajú pekné výhľady do údolia Gortvy, späť na Hajnáčku s hradným vrchom, za ktorou sa vypína zalesnený Pohanský hrad, i severozápadným smerom na susednú dedinu Šurice so Sovím hradom, ktorý sme navštívili vari pred mesiacom. Východne od Hajnáčky sa vyníma zalesnený Ragáč (536,6 m n. m.).

Z dediny naň vedie zelená značka, ale výstup je to naozaj "zdravý", určite preverí kondičku.

Zaboda

Na juhu sa tiahne reťaz severomaďarských pohorí, vrátane Mátry. Ani náš cieľ Zaboda (468,7 m) nie je prechádzkou mestským parkom. Stúpanie lesom k vrcholovým bralám dá zabrať. Ako je tomu aj v prípade ďalších kopcov v Cerovej vrchovine, aj Zaboda je budovaná bazaltmi. Sú zvyškom lávového prúdu, ktorý sa pred 2,5 miliónmi rokov vylial z krátera dnešnej Ostrej skaly.

Vrchol tvorí neveľká plošina ohraničená asi 10 m vysokými stenami, stĺpmi, roztrúsenými balvanmi a rozsadlinami - pseudokrasovými jaskynkami.

Vrch Zaboda je prírodnou rezerváciou na ploche viac ako 20 ha. Chráni sa ňou zachovaný bralnatý reliéf, ale i cenné rastlinstvo a živočíšstvo.

Ostrá skala

Zo Zabody sa vraciame na plochý lesnato-lúčnatý hrebeň s prostým, ale výstižným pomenovaním Planina. Ďalším naším cieľom je Ostrá skala (451,2 m). Kedysi aj na ňu viedli turistické značky, ale dnes sú už zatreté. Ale orientácia nie je problém. Ani ďalšie strmšie stúpanie.

Vrchol, ktorý - ako som už spomenul - bol pred dvoma - troma miliónmi rokov sopečným kráterom, je zarastený krovím, ale sú z neho celkom pekné výhľady najmä do Šurickej brázdy smerom k Fiľakovu.Pri zostupe stretneme dvojicu domácich, ktorí nám odporúčajú urobiť si krátku odbočku na bralá, z ktorých je pekný výhľad najmä na Hajnáčku.

Ide o Veľký kopec (440,7 m) a vskutku sa tam oplatí zájsť. Cestou späť ešte venujeme pohľad Steblovej skale (486 m), ktorá je v centre mojej pozornosti ako jeden z možných jarných turistických cieľov.

Za ňou sa v diaľke belie hrebeň Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou.

Zbehneme do Hajnáčky a ešte venujeme pozornosť Hajnáčskemu hradu. Je na ďalšom výraznom bazaltovom brale, ale jeho detailnejšiu prehliadku si nechávam na budúcu návštevu.

Hajnáčsky hrad

Znechutil ma foťák, či skôr baterky, ktoré odmietajú poslušnosť.Na brale bola malá pevnosť už pred tatárskym vpádom, teda v prvej polovici 13. stor. Po ústupe Tatárov (Mongolov) tu vyrástol kamenný hrad, ktorý bol centrom feudálneho panstva s 20 dedinami. Dlho odolával náporu Turkov, ktorým sa ho predsa len podarilo na krátky čas obsadiť. Keď sa vrátil do rúk pôvodným majiteľom, pokúšali sa o jeho opravu, ale postupne dávali prednosť pohodlnejšiemu bývaniu v kaštieľoch a kúriách.

Rušno tu bolo v čase posledného protihabsburského povstania začiatkom 18. stor. V bojoch vyhorel a keď ho z rúk kurucov dostali cisárski vojaci, nebol záujem o obnovu a hrad pustol.

Turistický víkend na Maginhrad a do okolia Hajnáčky ukázal, že na juhu stredného Slovenska je dostatok pozoruhodných, zaujímavých a nevšedných turistických cieľov, za ktorými sa oplatí vycestovať.

Príspevok Turistický výlet do okolia Hajnáčky zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V sobotu sme mali takmer jarnú vychádzku v Cerovej vrchovine. Hlavným cieľom bola spomienková túra na Soví hrad a Pohanský hrad. Súčasťou článku sú aj vygooglené videá, ktoré približujú Pohanský hrad pohľadom historika i turistu.

Túra na Soví hrad

Dnešnú túričku som začal už krátko po polnoci. Snívala sa mi tentoraz naozaj viac-menej "kravina" s nezáživným dejom v starom byte a na konci som si išiel do kúpeľne umyť zablatené topánky. To ma zobudilo. Z podvedomia som prešiel do reality: na mojich bagančiach bolo ešte blato z trojkráľovej vychádzky. Takže šup-šup do kúpeľne...

Ideme vlakom

Ešte trošku spánku, domáce povinnosti a idem na vlak.

Zisťujem, že som si zabudol doplniť peňaženku, ale ukázalo sa, že osem euro bolo viac ako dosť. Neminul som ani cent, ak nerátam noviny, ktoré by som si kúpil tak či onak. Na stanici som zistil, že doma zostal aj mobil.

Inverzia je vytrvalá, slnečné lúče sa len s námahou predierajú cez hmlu. Ale verím, že napokon vyhrajú. V tom nás naša hviezda nesklamala a prežili sme krásny, slnečný víkendový deň.

Vystupujeme v Hajnáčke

Pre maďarskú menšinu je to Ajnácskő. Slovko kő mi je známe, keďže sa spomína aj pri iných maďarských menách hradov a brál: kő = kameň. A čo je ajnács, to mi prezradila maďarská Wikipédia. Názov je vraj odvodený od osobného mena Ajnács tureckého pôvodu. Ale v turečtine - opäť citujem Wikipédiu bez šance na overenie - znamená slovo ojnas koketná žena.

hrad Hajnáčka

Legenda hovorí, že nejaký vojvoda po dobytí hradu, ktorého ruiny sú na brale nad dedinou, ho daroval dcére. Nuž a tá sa možno vyznačovala okrem iného aj koketnosťou. Nech je tomu tak alebo onak, hrad Hajnáčka nie je naším dnešným cieľom.

Dedina sa nachádza vari tri kilometre od stanice. Je to taká malá geografická zápletka, ktorá pripomína Bzovú pri Podkriváni. Železničná stanica a väčšina domov pri nej patrí do chotára Hajnáčky, ale pár domov patrí k Šuriciam. A aby to bolo ešte zaujímavejšie, dediny patria do dvoch okresov: Lučenec a Rimavská Sobota.

Stretnutia so sympaťákmi

Z dvora domu, v ktorom - ak si dobre spomínam spred desaťročí - sa dalo kúpiť pivo (dnes je v ňom kamenárstvo), vybehlo šteňa, taký sympatický hnedý "plyšák" s čiernym ňufákom. Ovoňal nám päty a asi sa mu pozdával náš pach a pridal sa k nám. Už sa mi to stalo párkrát.

Sympaťák z Donoval

Najpamätnejšia bola naša vychádzka z Donovál na Baláže. Išli sme vtedy traja - Jano, Dušan a ja. V prístrešku na zastávke sme si naliali "štartovné" a zahryzli ho salámou. Pribehlo k nám šteňa. Malo síce na krku známku, ale na prvý pohľad vyzeralo opustené, špinavé, smradľavé a hladné. Jano si ho získal salámou a od tej chvíli ho mal v pätách. Márne ho odháňal, ba dokonca po ňom hodil i kameň, ale huňáč sa skryl za strom a keď videl, že zavládol mier, znovu bol pri Janovi.

Nakoniec sme usúdili, že mu bude dobre na salaši na Kališti. Bača nám zaň dal hrudku syra a priviazal psíka do kúta salaša. Neštekal, len hľadel na nás smutnými očami.

Na druhý deň mi Dušan zavolal, že sme hlupáci. Dozvedel sa, že to šteňa malo hodnotu 3 000 korún.

Sympaťák z Ľubietovej

Druhýkrát nás vytrvalo sprevádzal pes, keď sme išli na lyžiach z Ľubietovej cez chatu na Hrbe do Lopeja. Nám bolo v hlbokom snehu hej, ale on chudák sa vytrvalo brodil na krátkych nohách. Uľavilo sa mu, keď sme v Čelne prišli na preoranú lesnú cestu. Ale mal toho dosť, lebo keď sme zastavili pri prístrešku, aby sme sa posilnili, okamžite si ľahol na zvyšky sena. Na kraji Lopeja nás bez pozdravu opustil, vbehol do dvora. Možno bol naozaj doma, možno sa mu zapáčila nejaká psia slečna...

Do tretice v Bulharských Rodopách

A tretí psí prípad sa mi stal v bulharských Rodopách. Pri jednej chate sa ku mne pridal pes. Snažil som sa ho odohnať, nič nepomáhalo, a keď som sa s ním podelil o cukríky. Šliapal so mnou vari dve hodiny do najbližšej dediny. Ba zdalo sa, že by so mnou rád nastúpil aj do autobusu, ale rázny poriadok urobil šofér. Tak si sadol na zadok a čakal, kým autobus odíde. Možno mi aj zamával. Verím, že sa vrátil domov po vlastných stopách.Tak to boli tri psie spomienky.

Poplach v Šuriciach

V sobotu to vyzeralo tak, že si pripíšem štvrtú kapitolu. Šteňa sa nás vytrvalo držalo do Šuríc, kde spôsobilo poplach. Z každého dvora naň vytrvalo štekali hafani a môžem len hádať, čo mali na mysli v ich psej reči. Šteniatko ich malo naoko na háku, ale inštinktívne sa nás držalo. Zamyslel som sa nad tým zlostným brechaním. Však išlo o mláďa vlastného rodu a predsa toľko nenávisti. Že by sa za tie tisícročia dostala táto zloba na psy z ich pána, ktorý sám seba - neviem prečo - nazval Homo sapiens?

Už-už sa zdalo, že to šteňa pôjde s nami celý deň. Možno by to aj zvládlo a na záver sa s nami vrátilo na stanicu v Hajnáčke a odtiaľ domov. Pri Šurickom kostole však pri nás zastalo auto. Pani spoznala psíka a vzala ho domov. Vraj patrí jej susedovi.

Šurice

Šurice sú dedinou s prevahou maďarských obyvateľov. Po maďarsky sa dedina nazýva Sőreg. Z toho mála maďarských slov, čo viem, laicky usudzujem, že by názov mal niečo spoločného s pivom, ale z tohto omylu ma vyviedol fakt, že pivo je po maďarsky sör a v názve dediny je sőr.

Spomínam si, ako som sa po jednej letnej vychádzke zastavil v šurickej krčme. Bolo to dávno, určite ešte za čias socializmu. Dal som si pivo. Okrem mňa bolo v krčme len pár chlapov, zrejme družstevníkov, ktorí sa vrátili z poľa. Keď som vošiel, debatovali po maďarsky, ale keď som si pivo objednal po slovensky, prešli aj oni na slovenčinu. Nadobudol som dojem, že to urobili kvôli mne, aby som si azda nemyslel, že ma nebodaj ohovárajú. Bral som to ako sympatické gesto.

V chotári dediny vraj našli stopy po človeku doby kamennej. Prvá zmienka o osade pochádza z roku 1245, keď sa spomína ako Sereug. (Iné zdroje uvádzajú, že prvá listinná zmienka pochádza už z roku 1219.)

Soví hrad

Na čadičovom brale na hornom konci dediny vraj stál v tom čase Soví hrad, po maďarsky Bagolyvár. Údajne odolal i útoku Tatárov po bitke na rieke Slanej v roku 1241.

Zanikol už v 15. alebo 16. stor. a dnes po ňom niet žiadnej stopy. Vývoj dediny, ktorej obyvatelia sa živili roľníctvom, sa podobá histórii iných podobných dedín na juhu stredného Slovenska.

História Šuríc

Za tureckej okupácie bola takmer vyľudnená. V rokoch 1870 - 1875 postavili neďaleko dediny, na hranici jej chotára, železničnú trať, ale vtedy sa spomína aj cholera, ktorej podľahlo veľa ľudí. V roku 1891 vraj napadlo veľa snehu, túto zimu niet po ňom ani pamiatky. V roku 1893 spôsobilo pohromu veľké sucho, o päť rokov neskôr mnoho domov ľahlo popolom a v roku 1914 zafúkal taký vietor, že mu neodolali strechy chalúp.

V čase veľkej hospodárskej krízy sa mnoho obyvateľov vysťahovalo do USA. Biedu znásobila neúroda v lete 1931.

V roku 1938 sa stali Šurice súčasťou horthyovského Maďarska. V roku 1957 sa miestni roľníci spojili do družstva, ktoré malo v socialistických časoch dobrú povesť ako jedno z prosperujúcich. Spočiatku bolo základom pestovanie tabaku, ktoré má v Šuriciach stáročnú tradíciu.

Dominantou dolnej časti dediny je kostol, ktorý postavili v rokoch 1864 - 1867 v neorománskom slohu. Veľkolepá stavba naznačuje, že v tom čase, teda pred viac ako jeden a pol storočím, patrila dedina medzi bohatšie. Ale zaujalo ma, že v dnešných Šuriciach je veľa starých, opustených domov, rozpadávajúcich sa, zarastajúcich. Je to veľká škoda. Možno nemajú majiteľa, možno aj majitelia sú, ale nemajú peniaze alebo záujem (a možno oboje), aby svoj majetok zveľadili. Opravou tých domov by dedina určite opeknela.

Azda by si toho mohli všimnúť aj dnešní politici a nájsť riešenie, ako toto staré bývanie zachrániť, ako podporiť staré bývanie. Samozrejme, nielen v Šuriciach.

Hlavnými cieľmi našej dnešnej vychádzky na Cerovú vrchovinu boli dva "hrady": Soví a Pohanský.

Jozef Sliacky

Ak som dal slovko hrad do úvodzoviek, nie je to náhodou.

Čarovná túra okolo Sovieho hradu

Na brale Sovieho hradu bol síce s najväčšou pravdepodobnosťou stredoveký hrádok, po ktorom však niet žiadnej hmotnej pamiatky. Aspoň moje laické oko nič nevidí. A Pohanský hrad bol zrejme významným sídlom už v prehistorickej dobe a neskôr sem prichádzal človek len kvôli drevu alebo so stádami dobytka, oviec či kôz.

Soví hrad je však pozoruhodné miesto hlavne z prírodného hľadiska. Bralo výrazne dominuje krajine. Dvíha sa viac ako 80 m nad strechy domov. Ide vlastne o vypreparovaný kráter sopky spred 4 miliónov rokov. Mäkšie horniny, cez ktoré láva vtedy prenikala, väčšinou odniesli dažde a vetry a odkryli tak čadičový krb sopky. Bralo aj s okolím je od roku 1964 chráneným územím, kde okrem tejto geologickej pozoruhodnosti nachádzajú vhodné podmienky pre život aj rôzne cenné druhy rastlín a živočíchov.

Keď prichádzame, všetky stromy a kríky "kvitnú" bielou inovatkou. Ale napriek tomu, že je polovica januára, drobný, nesmelý kvietok rozvila i púpava.

Pod bralom je upravené priestranstvo s prístreškom, kde sa dá príjemne posedieť a v čase núdze i prenocovať. Pitná voda je vraj v blízkom rodinnom dome. Chodník vedie oblúkom až pod vrcholové skaly. Pri troške zručnosti sa dá vyliezť až na vrchol, ale to neriskujeme. Beztak je kraj stále zahalený do hmly.

Krajinou Sovieho hradu

Z nej sa vynárajú holé, trávnaté chrbty, ktoré navodzujú dojem prérií, pravda, len ako ich poznáme z westernových filmov.

Necháme sa viesť žltou značkou proti toku Čamovského potoka. Značenie je síce staršie, ale vcelku bezproblémové. Cesta sa miestami hlboko zarezáva do piesčitého podkladu. Naznačuje to, že je využívaná už dlhú dobu. Samozrejme, k človeku sa pridala aj erózia, najmä letné lejaky. Les je tichý. Len občas preletí pár sýkoriek a hýľov a nad hlavami sa ozývajú krkavce. Určite veselšie tu býva na jar a v lete. Asi kilometer západne od našej cesty je na mape značka zrúcaniny hradu a pri nej názov Čurgov.

Hrad Čurgov

Patrí do chotára Čamoviec a nevedú k nemu turistické značky. Objavil som článok v regionálnom denník MY zo 6. decembra 2005. Autor Miroslav Drobný sa rozhodol poodhaliť jeho tajomstvo, hoci mal informácie, že sa tá značka dostala na mapu omylom.

V článku píše, že na zalesnenom vrchu objavil útvary, ktoré pripomínali ľudskou rukou vyhotovené valy. Značky nás privedú do sedla pod kopcom Monica alebo Monosa. Odtiaľto by sme mohli pokračovať po žltej značke do Fiľakova alebo po červenej značke do Šiatorskej Bukovinky.

Ale náš dnešný plán je iný - druhým cieľom je Pohanský hrad alebo vrch (578 m n. m.).

Túra na Pohanský hrad

Kráčame lesom. Z rúbaniska sa otvára pohľad na bralá Pohanského hradu, ale v diaľke sa belie i hrebeň Nízkych Tatier a za ním vyčnievajú vysokotatranské štíty. Viditeľnosť je slabá (alebo moje oči?), takže s bližším rozlíšením mám problém. Je však všeobecne známe, že z týchto miest sa nám za vhodného počasia naskytá pohľad krížom cez celé Slovensko od juhu až po Tatry.

Objavujú sa prvé bralá Pohanského vrchu.

Je to ďalšia prírodná pozoruhodnosť typická pre Cerovú vrchovinu. Horúca láva sa pri pradávnom soptení vyliala do dolín, kde stuhla. Potom sa chopili svojej úlohy vonkajšie, erozívne, denudačné geologické sily, ktoré si hravo poradili s mäkšími horninami starých chrbtov, odplavili ich a reliéf otočili "hore nohami". Tam, kde boli kedysi údolia, sú dnes chrbty z tvrdého čadiča, a na mieste bývalých vyvýšením sú dnes doliny.

Pohanský hrad či vrch je čadičovou plošinou s rozmermi 1 000 x 500 m, ktorá prilákala pravekých ľudí, aby si tu vybudovali výšinné sídlo prirodzene chránené bralnými stenami po okrajoch, alebo sa sem aspoň utiekali v čase nebezpečenstva.

Na pobyt prehistorického človeka poukazujú zvyšky valov. Pohanský hrad si všimol aj známy historik Pavel Dvořák. Video tu.

Pohanský hrad je prírodnou rezerváciou na výmere viac ako 223 ha. K jej cennostiam patria početné jaskyne, pravda, nie typické, krasové, teda vytvorené vodou vo vápencoch či dolomitoch, ale ide o pukliny vo vulkanických horninách, v čadiči. Niektoré majú prekvapivo dĺžku i viac ako sto metrov.

Jaskyne Pohanského radu

Na severných svahoch je to Stĺpová jaskyňa s dĺžkou 182 m a Šurický úkryt dlhý 68 m. V bralách, na ktorých stojíme sledujúc kraj v hĺbke pod nami s pohárom vína v jednej a so syrom v druhej ruke, sú ďalšie jaskyne. V Ľadovej trhline (46 m) sa vraj po celý rok udrží ľad. Ľad je však až do leta aj v Labyrintovej jaskyni dlhej až 151 m, kde našli stopy po ľuďoch doby bronzovej a halštatskej, ale zrejme poslúžila aj ako úkryt pred Tatármi a počas druhej svetovej vojny. Archeologické pamiatky poznáme aj z Črepovej jaskyne (83 m) a z Nyáriho jaskyne (25 m), pomenovanej po maďarskom archeológovi a speleológovi barónovi Jenőm Nyárym (* 29. februára 1836 - † 29. júna 1914), ktorý preskúmal tunajšie jaskyne.

O jaskyniach Pohanského hradu vzniklo aj video. Viď vyššie. V ňom spoznáte i Zvolenčanov, alebo nebodaj sami seba. V záberoch sú zábery aj z našej trasy. Za tajomstvom Pohanského hradu sa vybral aj autor nasledujúceho videa. My nehľadáme vchody do jaskýň.

Nepatrí to medzi moje koníčky. Navyše tieto podzemné priestory nie sú bežnému smrteľníkovi prístupné. Nechajme to na povolanejších.

Pozri video Pohanský hrad.

Spomienky na Dana

Ale spomenul som si v tejto chvíli na starého kamaráta Dana, ktorý už nie je medzi nami. Ešte za Ceaușesca sme často chodili do rumunských Karpát. Jednu takú týždennú turistiku sme nasmerovali do pohoria Munţii Apuşeni. Ide o pohorie s veľkým krasovým územím a s početnými jaskyňami, vrátane ľadových, a inými krasovými útvarmi. Dano sa vtedy pohoršoval: "No, toto mi je turistika! Ideme dve hodiny, kuk do diery, zase ideme dve hodiny, kuk do diery..."

Neviem, ako pre koho, ale pre mňa aj ten "kuk do diery" bol zážitkom a rád by som sa i do tohto pohoria vrátil, nie je tam až tak ďaleko. Ale Danovo rozhorčenie možno vyplývalo aj z toho, že nepočúval našu radu a do ľadovej jaskyne Scărișoara išiel v tričku a krátkych nohaviciach a v druhej, voľne prístupnej ľadovej jaskyni Focul Viu, sa šmykol a zrejme si citlivo narazil trtáč...

Ale späť z mojej turistickej prehistórie do súčasnosti. Túra na Soví hrad a Pohanský hrad pokračuje.

Červená značka sa kľukatí lesom, z cesty sa stáva chodník, ktorý sme si najprv nevšimli (na rázcestí chýbala z nášho smeru šípka) a museli sme sa vari 300 metrov vrátiť, ale napokon v pohode prichádzame na okraj južných brál Pohanského vrchu. Stretávame na nich mladú dvojicu z Košíc. Našli spoločnú záľubu v turistike a v poznávaní takých "neatraktívnych" pohorí, akým je pre mnohých (a neoprávnene!) Cerová vrchovina.

Neatraktívna Cerová vrchovina?

Z brál je výhľad do kotlinového údolia horného toku riečky Gortva s dedinami Stará a Nová Bašta, Tachty a ďalšími. Lesknú sa hladiny vodných nádrží Tachty a Petrovce. Sú zdrojom vody pre polia, ale v pamäti lovím aj spomienky, že sa o nich hovorilo a písalo aj ako zaujímavých lokalitách pre život vodného vtáctva. Na obzore sa vyníma hrebeň Mátry s hlavným vrcholom označeným televíznou vežou.

Prichádzame na rázcestie. Z dávnych vychádzok si spomínam, že smerovník stál na okraji pasienkov so solitérnymi dubmi, ktoré postupne zarastajú krovím, najmä trnkami. Dnes už pasienky v podstate zarástli nielen krovím, ale i lesom. Červená značka sa tu končí. Meníme farbu za zelenú. Sú dve možnosti.

Cez Tilič, kde na jar kvitnú poniklece, sa dá zbehnúť do dediny Hajnáčka, my ideme síce tiež do Hajnáčky, ale na železničnú stanicu. Keďže som si zabudol mobil a tým aj hodinky, pýtam sa Mira na čas. Prekvapuje ma, akí sme rýchli.

Mladí Košičania, ktorí vystúpili na Pohanský hrad po trase nášho zostupu, nás upozorňujú, že miestami sú orientačné problémy. Naozaj treba sledovať značky a ísť lesom bez chodníka od jedného stromu so značkou k druhému. Potom je to už pohodlný zostup lesnou cestou.

Na mieste zvanom Klčovisko sa les končí a my vychádzame na pasienky, z ktorých sa otvárajú výhľady na Soví hrad, kde sme sa zastavili ráno, na Veľký Bučeň, vynorí sa aj Steblová skala, kam sa azda vyberieme v niektorý jarný deň za kosatcami a poniklecmi, a napokon aj bralo s hradom Hajnáčka.

Staničná tortúra

Na stanicu prichádzame s vlakom smerujúcim do Rimavskej Soboty. Miro vraví, že máme ešte viac ako polhodinu do odchodu nášho vlaku.

Dívam sa na cestovný poriadok a nejako mi to nesedí. Náš vlak neprichádzal, vlastne už odišiel.

Miro mal hodinky nastavené o hodinu pozadu. Čo už? Stávajú sa aj horšie vec. Dopili sme víno a výpravca, vidiac, že sa schladilo, nás pustil do tepla svojej miestnosti, kde sme v pohode počkali na náš "rezervný" spoj.

Spomenul som si na jednu túru na Pohanský hrad, ktorú sme tiež zakončili na železničnej stanici Hajnáčka. Vlak sme síce nemali, ale o pár minút išiel autobus do Lučenca. Zo stanice vyšiel chlapík, ktorý nám poradil, aby sme nestáli na parkovisku, na ktoré by mal autobus zabočiť, ale aby sme sa postavili na kraj cesty, aby nás šofér videl. Inak by prefrčal okolo.

Dali sme sa do reči s tým chlapom, ktorý hovoril typickou maďarskou slovenčinou. Spýtal sa nás, kde sme boli. Keď sme mu povedali, že na Pohanskom vrchu, vraví, že aj on tam "hodí". Rozmýšľam, čo by tam asi tak mohol hodiť, však je to príliš ďaleko, ale pochopil som, že chcel povedať, že tam chodí. "A je tam to, také oné... hladné..." hovorí.

Čo by tam mohlo byť hladné, dumám. Že by nejaká divá zver? Ale opäť mi blyslo hlavou, že myslel niečo chladné, to znamená jaskyne. "A je tam veľa... to... oné... taký malý slivka..." - "Trnka", zareagoval Julo.

"To, to... trnka!" potešil sa chlapík, že sme sa predsa len dorozumeli.

Aj vtedy, ako už neraz predtým, som sa presvedčil, že ak ľudia chcú, tak sa dohovoria, nech by bola medzi nimi akákoľvek jazyková bariéra.

Záverečné hodnotenie

Túra na Soví hrad a Pohanský hrad sa podarila. Príjemná prechádzka v priam jarnom počasí. Hodno sa sem, na Cerovú vrchovinu, vrátiť.

Príspevok Spomienková túra na Soví hrad a Pohanský hrad zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.