V sobotu sme mali takmer jarnú vychádzku v Cerovej vrchovine. Hlavným cieľom bola spomienková túra na Soví hrad a Pohanský hrad. Súčasťou článku sú aj vygooglené videá, ktoré približujú Pohanský hrad pohľadom historika i turistu.
Túra na Soví hrad
Dnešnú túričku som začal už krátko po polnoci. Snívala sa mi tentoraz naozaj viac-menej „kravina“ s nezáživným dejom v starom byte a na konci som si išiel do kúpeľne umyť zablatené topánky. To ma zobudilo. Z podvedomia som prešiel do reality: na mojich bagančiach bolo ešte blato z trojkráľovej vychádzky. Takže šup-šup do kúpeľne…
Ideme vlakom
Ešte trošku spánku, domáce povinnosti a idem na vlak.
Zisťujem, že som si zabudol doplniť peňaženku, ale ukázalo sa, že osem euro bolo viac ako dosť. Neminul som ani cent, ak nerátam noviny, ktoré by som si kúpil tak či onak. Na stanici som zistil, že doma zostal aj mobil.
Inverzia je vytrvalá, slnečné lúče sa len s námahou predierajú cez hmlu. Ale verím, že napokon vyhrajú. V tom nás naša hviezda nesklamala a prežili sme krásny, slnečný víkendový deň.
Vystupujeme v Hajnáčke
Pre maďarskú menšinu je to Ajnácskő. Slovko kő mi je známe, keďže sa spomína aj pri iných maďarských menách hradov a brál: kő = kameň. A čo je ajnács, to mi prezradila maďarská Wikipédia. Názov je vraj odvodený od osobného mena Ajnács tureckého pôvodu. Ale v turečtine – opäť citujem Wikipédiu bez šance na overenie – znamená slovo ojnas koketná žena.
hrad Hajnáčka
Legenda hovorí, že nejaký vojvoda po dobytí hradu, ktorého ruiny sú na brale nad dedinou, ho daroval dcére. Nuž a tá sa možno vyznačovala okrem iného aj koketnosťou. Nech je tomu tak alebo onak, hrad Hajnáčka nie je naším dnešným cieľom.
Dedina sa nachádza vari tri kilometre od stanice. Je to taká malá geografická zápletka, ktorá pripomína Bzovú pri Podkriváni. Železničná stanica a väčšina domov pri nej patrí do chotára Hajnáčky, ale pár domov patrí k Šuriciam. A aby to bolo ešte zaujímavejšie, dediny patria do dvoch okresov: Lučenec a Rimavská Sobota.
Stretnutia so sympaťákmi
Z dvora domu, v ktorom – ak si dobre spomínam spred desaťročí – sa dalo kúpiť pivo (dnes je v ňom kamenárstvo), vybehlo šteňa, taký sympatický hnedý „plyšák“ s čiernym ňufákom. Ovoňal nám päty a asi sa mu pozdával náš pach a pridal sa k nám. Už sa mi to stalo párkrát.
Sympaťák z Donoval
Najpamätnejšia bola naša vychádzka z Donovál na Baláže. Išli sme vtedy traja – Jano, Dušan a ja. V prístrešku na zastávke sme si naliali „štartovné“ a zahryzli ho salámou. Pribehlo k nám šteňa. Malo síce na krku známku, ale na prvý pohľad vyzeralo opustené, špinavé, smradľavé a hladné. Jano si ho získal salámou a od tej chvíli ho mal v pätách. Márne ho odháňal, ba dokonca po ňom hodil i kameň, ale huňáč sa skryl za strom a keď videl, že zavládol mier, znovu bol pri Janovi.
Nakoniec sme usúdili, že mu bude dobre na salaši na Kališti. Bača nám zaň dal hrudku syra a priviazal psíka do kúta salaša. Neštekal, len hľadel na nás smutnými očami.
Na druhý deň mi Dušan zavolal, že sme hlupáci. Dozvedel sa, že to šteňa malo hodnotu 3 000 korún.
Sympaťák z Ľubietovej
Druhýkrát nás vytrvalo sprevádzal pes, keď sme išli na lyžiach z Ľubietovej cez chatu na Hrbe do Lopeja. Nám bolo v hlbokom snehu hej, ale on chudák sa vytrvalo brodil na krátkych nohách. Uľavilo sa mu, keď sme v Čelne prišli na preoranú lesnú cestu. Ale mal toho dosť, lebo keď sme zastavili pri prístrešku, aby sme sa posilnili, okamžite si ľahol na zvyšky sena. Na kraji Lopeja nás bez pozdravu opustil, vbehol do dvora. Možno bol naozaj doma, možno sa mu zapáčila nejaká psia slečna…
Do tretice v Bulharských Rodopách
A tretí psí prípad sa mi stal v bulharských Rodopách. Pri jednej chate sa ku mne pridal pes. Snažil som sa ho odohnať, nič nepomáhalo, a keď som sa s ním podelil o cukríky. Šliapal so mnou vari dve hodiny do najbližšej dediny. Ba zdalo sa, že by so mnou rád nastúpil aj do autobusu, ale rázny poriadok urobil šofér. Tak si sadol na zadok a čakal, kým autobus odíde. Možno mi aj zamával. Verím, že sa vrátil domov po vlastných stopách.Tak to boli tri psie spomienky.
Poplach v Šuriciach
V sobotu to vyzeralo tak, že si pripíšem štvrtú kapitolu. Šteňa sa nás vytrvalo držalo do Šuríc, kde spôsobilo poplach. Z každého dvora naň vytrvalo štekali hafani a môžem len hádať, čo mali na mysli v ich psej reči. Šteniatko ich malo naoko na háku, ale inštinktívne sa nás držalo. Zamyslel som sa nad tým zlostným brechaním. Však išlo o mláďa vlastného rodu a predsa toľko nenávisti. Že by sa za tie tisícročia dostala táto zloba na psy z ich pána, ktorý sám seba – neviem prečo – nazval Homo sapiens?
Už-už sa zdalo, že to šteňa pôjde s nami celý deň. Možno by to aj zvládlo a na záver sa s nami vrátilo na stanicu v Hajnáčke a odtiaľ domov. Pri Šurickom kostole však pri nás zastalo auto. Pani spoznala psíka a vzala ho domov. Vraj patrí jej susedovi.
Šurice
Šurice sú dedinou s prevahou maďarských obyvateľov. Po maďarsky sa dedina nazýva Sőreg. Z toho mála maďarských slov, čo viem, laicky usudzujem, že by názov mal niečo spoločného s pivom, ale z tohto omylu ma vyviedol fakt, že pivo je po maďarsky sör a v názve dediny je sőr.
Spomínam si, ako som sa po jednej letnej vychádzke zastavil v šurickej krčme. Bolo to dávno, určite ešte za čias socializmu. Dal som si pivo. Okrem mňa bolo v krčme len pár chlapov, zrejme družstevníkov, ktorí sa vrátili z poľa. Keď som vošiel, debatovali po maďarsky, ale keď som si pivo objednal po slovensky, prešli aj oni na slovenčinu. Nadobudol som dojem, že to urobili kvôli mne, aby som si azda nemyslel, že ma nebodaj ohovárajú. Bral som to ako sympatické gesto.
V chotári dediny vraj našli stopy po človeku doby kamennej. Prvá zmienka o osade pochádza z roku 1245, keď sa spomína ako Sereug. (Iné zdroje uvádzajú, že prvá listinná zmienka pochádza už z roku 1219.)
Soví hrad
Na čadičovom brale na hornom konci dediny vraj stál v tom čase Soví hrad, po maďarsky Bagolyvár. Údajne odolal i útoku Tatárov po bitke na rieke Slanej v roku 1241.
Zanikol už v 15. alebo 16. stor. a dnes po ňom niet žiadnej stopy. Vývoj dediny, ktorej obyvatelia sa živili roľníctvom, sa podobá histórii iných podobných dedín na juhu stredného Slovenska.
História Šuríc
Za tureckej okupácie bola takmer vyľudnená. V rokoch 1870 – 1875 postavili neďaleko dediny, na hranici jej chotára, železničnú trať, ale vtedy sa spomína aj cholera, ktorej podľahlo veľa ľudí. V roku 1891 vraj napadlo veľa snehu, túto zimu niet po ňom ani pamiatky. V roku 1893 spôsobilo pohromu veľké sucho, o päť rokov neskôr mnoho domov ľahlo popolom a v roku 1914 zafúkal taký vietor, že mu neodolali strechy chalúp.
V čase veľkej hospodárskej krízy sa mnoho obyvateľov vysťahovalo do USA. Biedu znásobila neúroda v lete 1931.
V roku 1938 sa stali Šurice súčasťou horthyovského Maďarska. V roku 1957 sa miestni roľníci spojili do družstva, ktoré malo v socialistických časoch dobrú povesť ako jedno z prosperujúcich. Spočiatku bolo základom pestovanie tabaku, ktoré má v Šuriciach stáročnú tradíciu.
Dominantou dolnej časti dediny je kostol, ktorý postavili v rokoch 1864 – 1867 v neorománskom slohu. Veľkolepá stavba naznačuje, že v tom čase, teda pred viac ako jeden a pol storočím, patrila dedina medzi bohatšie. Ale zaujalo ma, že v dnešných Šuriciach je veľa starých, opustených domov, rozpadávajúcich sa, zarastajúcich. Je to veľká škoda. Možno nemajú majiteľa, možno aj majitelia sú, ale nemajú peniaze alebo záujem (a možno oboje), aby svoj majetok zveľadili. Opravou tých domov by dedina určite opeknela.
Azda by si toho mohli všimnúť aj dnešní politici a nájsť riešenie, ako toto staré bývanie zachrániť, ako podporiť staré bývanie. Samozrejme, nielen v Šuriciach.
Hlavnými cieľmi našej dnešnej vychádzky na Cerovú vrchovinu boli dva „hrady“: Soví a Pohanský.
Jozef Sliacky
Ak som dal slovko hrad do úvodzoviek, nie je to náhodou.
Čarovná túra okolo Sovieho hradu
Na brale Sovieho hradu bol síce s najväčšou pravdepodobnosťou stredoveký hrádok, po ktorom však niet žiadnej hmotnej pamiatky. Aspoň moje laické oko nič nevidí. A Pohanský hrad bol zrejme významným sídlom už v prehistorickej dobe a neskôr sem prichádzal človek len kvôli drevu alebo so stádami dobytka, oviec či kôz.
Soví hrad je však pozoruhodné miesto hlavne z prírodného hľadiska. Bralo výrazne dominuje krajine. Dvíha sa viac ako 80 m nad strechy domov. Ide vlastne o vypreparovaný kráter sopky spred 4 miliónov rokov. Mäkšie horniny, cez ktoré láva vtedy prenikala, väčšinou odniesli dažde a vetry a odkryli tak čadičový krb sopky. Bralo aj s okolím je od roku 1964 chráneným územím, kde okrem tejto geologickej pozoruhodnosti nachádzajú vhodné podmienky pre život aj rôzne cenné druhy rastlín a živočíchov.
Keď prichádzame, všetky stromy a kríky „kvitnú“ bielou inovatkou. Ale napriek tomu, že je polovica januára, drobný, nesmelý kvietok rozvila i púpava.
Pod bralom je upravené priestranstvo s prístreškom, kde sa dá príjemne posedieť a v čase núdze i prenocovať. Pitná voda je vraj v blízkom rodinnom dome. Chodník vedie oblúkom až pod vrcholové skaly. Pri troške zručnosti sa dá vyliezť až na vrchol, ale to neriskujeme. Beztak je kraj stále zahalený do hmly.
Krajinou Sovieho hradu
Z nej sa vynárajú holé, trávnaté chrbty, ktoré navodzujú dojem prérií, pravda, len ako ich poznáme z westernových filmov.
Necháme sa viesť žltou značkou proti toku Čamovského potoka. Značenie je síce staršie, ale vcelku bezproblémové. Cesta sa miestami hlboko zarezáva do piesčitého podkladu. Naznačuje to, že je využívaná už dlhú dobu. Samozrejme, k človeku sa pridala aj erózia, najmä letné lejaky. Les je tichý. Len občas preletí pár sýkoriek a hýľov a nad hlavami sa ozývajú krkavce. Určite veselšie tu býva na jar a v lete. Asi kilometer západne od našej cesty je na mape značka zrúcaniny hradu a pri nej názov Čurgov.
Hrad Čurgov
Patrí do chotára Čamoviec a nevedú k nemu turistické značky. Objavil som článok v regionálnom denník MY zo 6. decembra 2005. Autor Miroslav Drobný sa rozhodol poodhaliť jeho tajomstvo, hoci mal informácie, že sa tá značka dostala na mapu omylom.
V článku píše, že na zalesnenom vrchu objavil útvary, ktoré pripomínali ľudskou rukou vyhotovené valy. Značky nás privedú do sedla pod kopcom Monica alebo Monosa. Odtiaľto by sme mohli pokračovať po žltej značke do Fiľakova alebo po červenej značke do Šiatorskej Bukovinky.
Ale náš dnešný plán je iný – druhým cieľom je Pohanský hrad alebo vrch (578 m n. m.).
Túra na Pohanský hrad
Kráčame lesom. Z rúbaniska sa otvára pohľad na bralá Pohanského hradu, ale v diaľke sa belie i hrebeň Nízkych Tatier a za ním vyčnievajú vysokotatranské štíty. Viditeľnosť je slabá (alebo moje oči?), takže s bližším rozlíšením mám problém. Je však všeobecne známe, že z týchto miest sa nám za vhodného počasia naskytá pohľad krížom cez celé Slovensko od juhu až po Tatry.
Objavujú sa prvé bralá Pohanského vrchu.
Je to ďalšia prírodná pozoruhodnosť typická pre Cerovú vrchovinu. Horúca láva sa pri pradávnom soptení vyliala do dolín, kde stuhla. Potom sa chopili svojej úlohy vonkajšie, erozívne, denudačné geologické sily, ktoré si hravo poradili s mäkšími horninami starých chrbtov, odplavili ich a reliéf otočili „hore nohami“. Tam, kde boli kedysi údolia, sú dnes chrbty z tvrdého čadiča, a na mieste bývalých vyvýšením sú dnes doliny.
Pohanský hrad či vrch je čadičovou plošinou s rozmermi 1 000 x 500 m, ktorá prilákala pravekých ľudí, aby si tu vybudovali výšinné sídlo prirodzene chránené bralnými stenami po okrajoch, alebo sa sem aspoň utiekali v čase nebezpečenstva.
Na pobyt prehistorického človeka poukazujú zvyšky valov. Pohanský hrad si všimol aj známy historik Pavel Dvořák. Video tu.
Pohanský hrad je prírodnou rezerváciou na výmere viac ako 223 ha. K jej cennostiam patria početné jaskyne, pravda, nie typické, krasové, teda vytvorené vodou vo vápencoch či dolomitoch, ale ide o pukliny vo vulkanických horninách, v čadiči. Niektoré majú prekvapivo dĺžku i viac ako sto metrov.
Jaskyne Pohanského radu
Na severných svahoch je to Stĺpová jaskyňa s dĺžkou 182 m a Šurický úkryt dlhý 68 m. V bralách, na ktorých stojíme sledujúc kraj v hĺbke pod nami s pohárom vína v jednej a so syrom v druhej ruke, sú ďalšie jaskyne. V Ľadovej trhline (46 m) sa vraj po celý rok udrží ľad. Ľad je však až do leta aj v Labyrintovej jaskyni dlhej až 151 m, kde našli stopy po ľuďoch doby bronzovej a halštatskej, ale zrejme poslúžila aj ako úkryt pred Tatármi a počas druhej svetovej vojny. Archeologické pamiatky poznáme aj z Črepovej jaskyne (83 m) a z Nyáriho jaskyne (25 m), pomenovanej po maďarskom archeológovi a speleológovi barónovi Jenőm Nyárym (* 29. februára 1836 – † 29. júna 1914), ktorý preskúmal tunajšie jaskyne.
O jaskyniach Pohanského hradu vzniklo aj video. Viď vyššie. V ňom spoznáte i Zvolenčanov, alebo nebodaj sami seba. V záberoch sú zábery aj z našej trasy. Za tajomstvom Pohanského hradu sa vybral aj autor nasledujúceho videa. My nehľadáme vchody do jaskýň.
Nepatrí to medzi moje koníčky. Navyše tieto podzemné priestory nie sú bežnému smrteľníkovi prístupné. Nechajme to na povolanejších.
Spomienky na Dana
Ale spomenul som si v tejto chvíli na starého kamaráta Dana, ktorý už nie je medzi nami. Ešte za Ceaușesca sme často chodili do rumunských Karpát. Jednu takú týždennú turistiku sme nasmerovali do pohoria Munţii Apuşeni. Ide o pohorie s veľkým krasovým územím a s početnými jaskyňami, vrátane ľadových, a inými krasovými útvarmi. Dano sa vtedy pohoršoval: „No, toto mi je turistika! Ideme dve hodiny, kuk do diery, zase ideme dve hodiny, kuk do diery…“
Neviem, ako pre koho, ale pre mňa aj ten „kuk do diery“ bol zážitkom a rád by som sa i do tohto pohoria vrátil, nie je tam až tak ďaleko. Ale Danovo rozhorčenie možno vyplývalo aj z toho, že nepočúval našu radu a do ľadovej jaskyne Scărișoara išiel v tričku a krátkych nohaviciach a v druhej, voľne prístupnej ľadovej jaskyni Focul Viu, sa šmykol a zrejme si citlivo narazil trtáč…
Ale späť z mojej turistickej prehistórie do súčasnosti. Túra na Soví hrad a Pohanský hrad pokračuje.
Červená značka sa kľukatí lesom, z cesty sa stáva chodník, ktorý sme si najprv nevšimli (na rázcestí chýbala z nášho smeru šípka) a museli sme sa vari 300 metrov vrátiť, ale napokon v pohode prichádzame na okraj južných brál Pohanského vrchu. Stretávame na nich mladú dvojicu z Košíc. Našli spoločnú záľubu v turistike a v poznávaní takých „neatraktívnych“ pohorí, akým je pre mnohých (a neoprávnene!) Cerová vrchovina.
Neatraktívna Cerová vrchovina?
Z brál je výhľad do kotlinového údolia horného toku riečky Gortva s dedinami Stará a Nová Bašta, Tachty a ďalšími. Lesknú sa hladiny vodných nádrží Tachty a Petrovce. Sú zdrojom vody pre polia, ale v pamäti lovím aj spomienky, že sa o nich hovorilo a písalo aj ako zaujímavých lokalitách pre život vodného vtáctva. Na obzore sa vyníma hrebeň Mátry s hlavným vrcholom označeným televíznou vežou.
Prichádzame na rázcestie. Z dávnych vychádzok si spomínam, že smerovník stál na okraji pasienkov so solitérnymi dubmi, ktoré postupne zarastajú krovím, najmä trnkami. Dnes už pasienky v podstate zarástli nielen krovím, ale i lesom. Červená značka sa tu končí. Meníme farbu za zelenú. Sú dve možnosti.
Cez Tilič, kde na jar kvitnú poniklece, sa dá zbehnúť do dediny Hajnáčka, my ideme síce tiež do Hajnáčky, ale na železničnú stanicu. Keďže som si zabudol mobil a tým aj hodinky, pýtam sa Mira na čas. Prekvapuje ma, akí sme rýchli.
Mladí Košičania, ktorí vystúpili na Pohanský hrad po trase nášho zostupu, nás upozorňujú, že miestami sú orientačné problémy. Naozaj treba sledovať značky a ísť lesom bez chodníka od jedného stromu so značkou k druhému. Potom je to už pohodlný zostup lesnou cestou.
Na mieste zvanom Klčovisko sa les končí a my vychádzame na pasienky, z ktorých sa otvárajú výhľady na Soví hrad, kde sme sa zastavili ráno, na Veľký Bučeň, vynorí sa aj Steblová skala, kam sa azda vyberieme v niektorý jarný deň za kosatcami a poniklecmi, a napokon aj bralo s hradom Hajnáčka.
Staničná tortúra
Na stanicu prichádzame s vlakom smerujúcim do Rimavskej Soboty. Miro vraví, že máme ešte viac ako polhodinu do odchodu nášho vlaku.
Dívam sa na cestovný poriadok a nejako mi to nesedí. Náš vlak neprichádzal, vlastne už odišiel.
Miro mal hodinky nastavené o hodinu pozadu. Čo už? Stávajú sa aj horšie vec. Dopili sme víno a výpravca, vidiac, že sa schladilo, nás pustil do tepla svojej miestnosti, kde sme v pohode počkali na náš „rezervný“ spoj.
Spomenul som si na jednu túru na Pohanský hrad, ktorú sme tiež zakončili na železničnej stanici Hajnáčka. Vlak sme síce nemali, ale o pár minút išiel autobus do Lučenca. Zo stanice vyšiel chlapík, ktorý nám poradil, aby sme nestáli na parkovisku, na ktoré by mal autobus zabočiť, ale aby sme sa postavili na kraj cesty, aby nás šofér videl. Inak by prefrčal okolo.
Dali sme sa do reči s tým chlapom, ktorý hovoril typickou maďarskou slovenčinou. Spýtal sa nás, kde sme boli. Keď sme mu povedali, že na Pohanskom vrchu, vraví, že aj on tam „hodí“. Rozmýšľam, čo by tam asi tak mohol hodiť, však je to príliš ďaleko, ale pochopil som, že chcel povedať, že tam chodí. „A je tam to, také oné… hladné…“ hovorí.
Čo by tam mohlo byť hladné, dumám. Že by nejaká divá zver? Ale opäť mi blyslo hlavou, že myslel niečo chladné, to znamená jaskyne. „A je tam veľa… to… oné… taký malý slivka…“ – „Trnka“, zareagoval Julo.
„To, to… trnka!“ potešil sa chlapík, že sme sa predsa len dorozumeli.
Aj vtedy, ako už neraz predtým, som sa presvedčil, že ak ľudia chcú, tak sa dohovoria, nech by bola medzi nimi akákoľvek jazyková bariéra.
Záverečné hodnotenie
Túra na Soví hrad a Pohanský hrad sa podarila. Príjemná prechádzka v priam jarnom počasí. Hodno sa sem, na Cerovú vrchovinu, vrátiť.
