Minulý týždeň ma zaujal článok od Katky Synekovej. Písala, ako išli na bicykloch na Trojmedzie. Tak som si povedala, že však aj my máme jedno pri Bratislave Trojmedzie. Tak sme sa tam aj my vybrali. A tiež na bicykloch. Bratislavské Trojmedzie.

Čo je vlastne trojmedzie? Trojmedzie je geografický bod, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Na Slovensku ich máme až päť – od Oravy po Kremenec. To „naše“ leží len pár kilometrov za Bratislavou, za mestskou časťou Čunovo. Tu sa v jednom bode dotýka Slovensko, Rakúsko a Maďarsko. Symbolicky aj reálne.

Štart: Z Lamača k Dunaju

Z našich lamačských kopcov sme sa spustili k Dunaju. Most Lafranconi – a pod ním nájazd na dunajskú hrádzu. Ak ste z Bratislavy a bicyklujete aspoň občas, hrádza je vám rovnako známa ako chuť kofoly v bufete pri vode. Aj túto sobotu bola plná cyklistov, bežcov a korčuliarov, ale bez problémov sme prešli popod všetky bratislavské mosty až do Čunova.

A tu nastal problém...

Podľa mapy cyklocesta na Trojmedzie neexistuje. Tak sme sa vydali aspoň po červenej turistickej značke – od kostola v Čunove stále rovno, cez dedinu aj za dedinu, až k slovensko-maďarskej hranici. Pokračovali sme popri plote k bývalej colnici… a stop. Ďalej nás nepustil obyčajný plot.

Navigácia tvrdohlavo navrhovala cestu cez Maďarsko. Dlho sme odolávali, ale nakoniec sme bicykle otočili smer Rajka.

Cez Rajku na správnu stopu

V Rajke sme odbočili doprava, cez koľajnice, ponad diaľnicu a poľnou cestou späť k maďarsko-rakúskej hranici. Odtiaľ už bolo k Trojmedziu len pár minút šliapania.

A tam to bolo – uprostred poľa trojboký pylón s písmenami S, M a Ö. V okolí pár zvláštnych skulptúr, jeden kus ostnatého drôtu omotaný okolo stĺpa (asi umelecké dielo alebo pripomienka čias, keď tu plot nebol len symbol).

Kamenný stôl pre tri krajiny

Najväčšia atrakcia? Kamenný trojuholníkový stôl, pri ktorom môžete sedieť v troch krajinách naraz. My sme si túto raritu nemohli vyskúšať – stôl bol obsadený. Vraj aj rozhovory tu znejú inak, keď každý sedí „v inom štáte“.

Návrat s kofolou

Späť sme to vzali po hlavnej cez Čunovo, opäť na hrádzu, tentoraz aj s krátkym posedením v bufete. Keď sme dorazili do Lamača, mali sme za sebou 72 kilometrov. Výlet na Bratislavské Trojmedzie naše nohy trochu cítili, ale hlava bola spokojná. Tri štáty na dotyk, Dunaj po boku a jeden deň, ktorý sa oplatilo stráviť v sedle.

Príspevok Bratislavské Trojmedzie na bicykli: kde sa stretajú Slovensko, Rakúsko a Maďarsko zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

S nápadom “okolo Balatonu” prišiel Pišta. Zrejme mu asi nestačil štvordňový trip z Passau do Viedne proti vetru.  Nápad to však nebol zlý. Tour the Balaton.

Balaton je najväčšie jazero v Maďarsku a tým pádom to budú krásne rovinky. Ideálny čas potlačiť nočné mory z 12% stúpania pri Turčeku! Termín padol na posledné tri augustové dni naša ambiciózna cyklopartia  “ Bratri v triku” bude opäť v akcii.

Presun vlakom

Úlohy sme si spravodlivo rozdelili už v predstihu. Pišta mal na starosti logistiku, Ľubo zásoby, Vlado určoval tempo a ja som sa staral o financie o motiváciu. Skoro ráno sme sa presunuli z Petržalky cez Rakúsko do Hegyeshalomu.

Konzultácie s Irsai Oliverom

Plán bol vlakom cez Győr do Vesprému. Čas vo vlaku využívame na intenzívny jazykový kurz. Naším lektorom je Irsai Oliver. Tvárime sa trocha kyslo, ale nič lepšie sme nezohnali. V Győri sa dozvedáme, že kvôli výluke náš vlak konci už v obci Zirc (asi 25km pred Vesprémom) a náhradná autobusová doprava naše bicykle nezoberie. Už po dvoch hodinách sme museli meniť plán. To chce ďalšiu konzultáciu s našim lektorom Oliverom.

Balaton na obzore

Už prvé kilometre naznačujú mierne stúpanie. Ale s vypätím všetkých síl a optimizmu, ktorý nám Oliver dodal nepodliehame panike. Z kruháčov vo Vespréme sa nám točia hlavy a chvíľku nám trvá, kým nájdeme správny smer. Onedlho už ale vidíme v diaľke Balaton!

Všetci sme nadšení a pripájame sa na “Balaton körút” - oficiálny názov cyklotrasy okolo Balatonu.

Pomerne nový a kvalitný asfalt na cyklochodníku nás potešil. Hľadáme prvý bufet, kde by sme si mohli doplniť vypotené tekutiny a spálené kalórie. Nebolo treba dlho hľadať. Je ich tu celkom dosť.

Pišta berie na seba prvé kolo (to pitné). Jazyková bariéra si však vybrala svoju krutú daň. Namiesto piva nám kúpil višňový radler. Ale nie je čas plakať nad rozliatym radlerom. Musíme pokračovať, aby sme sa pred zotmením stihli ubytovať. Čaká nás ešte asi 60 km a nejaké tie bufety.

Keď to nejde úplne podľa plánu                            

Cyklotrasa je v pohode, okolie pekné, no mohlo by byť o pár stupňov menej.

Malebné mestečká a prístavy striedajú lesy. Je to tu celkom pestré.  Sme tak trocha prekvapení aký tu je rušný život. Neváhame a dávame si neskorý obed. Hlad je väčšinou len prezlečený smäd, tak si objednávame tradičné “halászlé” a dvojitú sódu s trochou vína.

Čas nás už trocha tlačil, tak sme sa rozhodli že Tihany (inak krásne miesto) vynecháme a obídeme po severnej strane. Nebol to dobrý nápad. Vlado dostal defekt. Kým sa stihol spamätať dostal ďalší. 

Našťastie pre nás pri bufete. Keďže sme zohratý tím, radi sme ho tu v tieni počkali, kým to opraví. Predsa len piť sódu na slnku, nie je moc dobrý nápad. Asi trojhodinové meškanie nám už nedovolilo strácať čas, lebo plán je plán! 

Do temnoty

Máme ešte pár kilometrov pred sebou a za chvíľku sa začne stmievať. Asi po 10 km sa to stalo realitou. Postupne zapíname svetlá a mierne znižujeme rýchlosť. Zrazu je úplná tma. Ale náš dnešný cieľ už je za rohom. Po rýchlom ubytovaní sme si dopriali výborný guláš a pri jednom poháriku vína sme zhodnotili náš dnešný skvelý výkon. Alebo to boli dva poháre ?

Deň druhý, smer Siófok

Síce sme si priali raňajky do postele, ale aj bufetové na terase boli skvelé. Pišta nám pri nich predstavil trasu. Čakalo nás krásnych 116 km. Pred zotmením musíme prísť do Siófoku a neminúť pritom plánované občerstvovacie stanice. 

Tak sme si zbalili veci a vydali sa na našu druhú etapu. Tour the Balaton pokračuje. Uchvátil nás výhľad na kopce a krásne vinice. V kútiku duše sme ale dúfali, že cyklochodnik bude tie kopce obchádzať. Držíme sa totiž hesla: “Radšej 10 km po rovine ako 100 m do kopca“.  Našťastie ide všetko podľa plánu.

Keszthely

Vychutnávame si prijemné počasie a špecifickú atmosféru pri Balatone. Každú chvíľku nejaká dedinka alebo mestečko,  pláže, reštaurácie alebo aspoň bufety. Prvú prestávku si dávame pri móle v malebnom mestečku Keszthely.

Ešte sme plní energie, tak po krátkej chvíľke pokračujeme ďalej na juh. 

Zrazu sme sa ocitli (prvý krát) mimo civilizáciu, ale príroda tam bola o to krajšia. Postupne sa začali vynárať dedinky začínajúce na Balaton....  Je ich tam fakt dosť, aj nových stavieb. Že by nejaký developerský boom?

Nás ale viac trápil začínajúci hlad a smäd. Zakotvili sme v jednej lokálnej reštaurácii, objednali guláš a nejakú tú hroznovú šťavu so sódou. Po gastronomickom zážitku pokračujeme ďalej. Temer v každom mestečku je pristav, tak na pár minút zo zvedavosti zastavujeme a len tak sledujeme plachetnice na vode.

Zapadajúce slnko nás však rýchlo preberie. Mierne zvyšujeme tempo a hľadáme na obzore Siófok.  V diaľke vidíme veľké ruské kolo (okolo Balatonu sme ich narátali asi 5) a tak je nám jasné, že túto kráľovskú etapu sme zvládli v stanovenom limite!

Deň tretí, posledná etapa

Pišta nám vedľa apartmánu vybavil famózne anglické raňajky. Za odmenu mohol určiť smer našej poslednej etapy. Aj tak sme ho potom prehlasovali a trasu určili podľa smeru vetra. Ale tie raňajky boli fakt dobré.

Bolo by hriechom vynechať plavbu loďou, tak sme sa rozhodli ze pôjdeme Siófok - Balatonfüred loďou a po severo - východnej naspäť do Siófoku. Plavba bola fajn, ako prvých asi 20 km. Potom to ale prišlo.

Z ničoho nič stúpanie! Kde sa to tu vzdalo? Prečo nám to Pišta zatajil?

Odhadom 100 až 150 výškových metrov. Dalo nám to zabrať, ale ten výhľad potom stál za to. Aj ten pocit, že už budeme len klesať a vlak domov nám odchádza za necelé 2 hodiny. To v pohode stíhame. Ak pustíme Vlada dopredu, tak určite. Nebol to síce najlepší nápad, ale radšej čakať na stanici s pivom v ruke, ako utekať za vlakom. 

Kolečko okolo Balatonu sme teda úspešne skompletizovali. Cesta domov vlakom Siofok – Budapešť - Bratislava (v reštauračnom vozni) ubehla ako nič.

Balaton je celkom fajn

Tour the Balaton sa vydaril. Nenáročná a výborne značená cyklotrasa okolo Balatonu ponúka omnoho viac ako sme za tri dni zažili.

Je tam celkom dobre vybudovaná infraštruktúra. Hrady, zámky, rozhľadne. Ubytovať a najesť sa dá prakticky kdekoľvek. Reštaurácie alebo bufety ponúkajú širokú škálu jedál, takže každý si príde na svoje. 

Zaujímavé sú aj plavby loďou. Skoro v každom meste je prístav a rôzne vodné športy. Nie je problém si požičať kajak, paddleboard, vodný bicykel, atď.

Okolo celého Balatonu premáva vlak, takže kdekoľvek môžete naskočiť ak už nevládzete, alebo sa len tak  presúvať z jedného mesta do druhého. Pre rodiny s deťmi je to ideálne miesto v lete. Ale aj pre nás služobne starších, takže sa sem o rok určite vrátime! :-)   

Príspevok Tour the Balaton zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie Maďarsko, našinec si v mysli vybaví predovšetkým maďarské jedlo, Balaton a Budapešť. Turistiku asi ani veľmi nie. My sme však tento víkend na vlastnej koži zistili, že skutočná turistika sa dá robiť aj v tejto takmer čisto rovinatej krajine. A hoci Maďarsko je na vysoké kopce chudobné, na krásy prírody je napriek tomu určite bohaté.

Z Bratislavy sme vyrazili ešte v piatok (po práci a po škole) smerom na Balaton. Ubytovanie sme mali rezervované v Tapolci, v prenádhernom mestečku vo Vesprémskej župe. Mesto je známe najmä svojou jaskyňou, v ktorej sa dá aj člnkovať (absolvovanie tejto atrakcie sme si nechali až na nedeľu; každopádne v prípade záujmu odporúčam vstup do jaskyne si rezervovať vopred). Najmilším miestom tohto mesta je však jeho úplné centrum s Mlynským jazerom so zachovalým mlynom.

SzentGyorgy-hegy

Na turistiku, kvôli ktorej sme vlastne absolvovali túto ďalekú cestu zo Slovenska, sme sa vybrali v sobotu ráno, hneď po raňajkách. Autom sme sa odviezli po ceste smerujúcej do mesta Raposka. Dostali sme sa na križovatku, na ktorej cesta doprava by nás doviedla už priamo do Raposky, my sme však odbočili doľava, keďže cieľ našej túry bol vrch SzentGyorgy-hegy. Táto odbočka nás viedla do kopca popri viniciach. Bolo na nej niekoľko plôch vyhradených na parkovanie. My sme zastali asi na tretej. Konečne sme vystúpili z auta, aby sme sa mohli pustiť do ďalšieho vystúpenia, tentokrát už na kopec.

Vrchol Svätého Juraja

Peši sme pokračovali ďalej v ceste pod lesom popri viniciach a po pár metroch sme sa dostali k ústiu turistickej cesty označenej červenou turistickou značkou. Začalo sa stúpanie lesom, ktorý kde tu ustúpil, aby nám odkryl výhľad na okolitú krajinu. O niekoľko minút sme sa dostali na ďalšiu križovatku.

Podľa sprievodcu z internetu na vrch kopca by sme sa dostali oboma cestami, my sme si však vybrali tú vpravo. Na ceste vľavo totiž podľa sprievodcu hrozil stret s vysokou žihľavou. Ubehlo ďalších pár minút a my sme stáli na vrchu kopca, pôvodne sopky. Keďže vrchol kopca sa nachádzal vo výške 414 m. n. m., pričom už samotným autom sme sa vyviezli pomerne vysoko, výstup nám trval iba cca 20 minút. Aj napriek tomu, že sme stáli na relatívne nízkom kopci, výhľad sa nám naskytol úchvatný.

Pod nami sa nachádzali rozsiahle vinice, za nimi ďalšie kopce ako napr. Csobanc, Gulacs či Budacsony, v diaľke sa vynímala zrúcanina hradu Szigliget a za tým všetkým obrovský a nádherný Balaton plný plachetníc. Výhľad úplne iný, na aký sme zvyknutí u nás, ale pre svoju inakosť pre nás tak fascinujúci.

Na Vrch Svätého Juraja

Hore sme sa kochali pomerne dlho. Napriek krásnemu výhľadu, ktorý nám tento krátky výstup ponúkol, asi by nám bolo ľúto, ak by sme náš výlet ukončili tu. Preto sme sa rozhodli pokračovať v ceste ďalej. Začali sme zostupovať po opačnej strane kopca po žltej turistickej značke, až sme sa dostali k altánku, v ktorom bola uložená aj vrcholová kniha. Pero ku nej však pripevnené nebolo, takže naše podpisy v nej nenájde. Po žltej sme pokračovali opäť ďalej a dorazili sme k ďalšej „atrakcii“ tohto výletu – k bazaltovým kamenným vodopádom (bazaltovým orgánom). Unikátny geologický útvar vytvorený niekoľko miliónov rokov starou vulkanickou činnosťou bol pre mňa osobne asi top-kou toho dňa, či už som sa na ne dívala z vrchu alebo zospodu.

Zostupovaním sme išli ďalej až sme sa dostali k bývalej turistickej chate. Keďže sme mali v pláne obísť celý vrch sv. Juraja, ďalej sme mali pokračovať cestou vpravo. My sme sa však vybrali tou vľavo. Zlákal nás totiž prísľub ďalšej atrakcie – jaskyne, prístup do ktorej bol síce zahádzaný obrovskými kameňmi, no chlad, ktorý z nej vyrážal, sme mali cítiť aj na povrchu. A veru tak aj bolo.... Asi po minúte chôdze sa zrazu zozimilo a my sme začali vyťahovať mikiny. Stáli sme nad kopou kamenia a cítili výrazné ochladenie. Pri kope kameňov sme urobili jedno fotografické cvak, z ktorého síce ten chlad cítiť nebudeme, ale spomienky určite vyvolá.

Zo studenej „diery“ sme sa vrátili späť k turistickej chate, aby sme mohli pokračovať v ceste vpravo. Tam sme si museli dať pozor, aby sme sa nedali zlákať inými cestami a zostali na ceste označenej žltou turistickou značkou. Tá nás po chvíli doviedla na lúku, za ktorou stála krásna ortodoxná kaplnka. Na lúke nebolo ani živej duše, tak sme sa na nej zložili. Niektorí dospelí si trochu oddýchli a niektorí spolu s deťmi sa vybláznili ako za starých dobrých čias, keď sa deti ešte bláznili na lúkach a nesedeli pred počítačmi alebo s mobilmi v rukách :-)

Po prestávke nás žltá značka ďalej viedla k pustovníckemu domu. Pred jeho bránou stál kríž. Za krížom však plot už nebol, resp. bol roztrhaný a my sme mohli vojsť dnu. Natrafili sme na starý opustený kostol plný špiny a bordelu, vhodný na natáčanie hororových filmov. Prešli sme sa po ňom a vydali sa na ďalšiu cestu. Po pár metroch sme však definitívne vyšli z lesa a ďalej sme pokračovali cez vinice. Pri každej jednej stál krásny vinársky dom a v jednom z nich sme objavili majiteľa, ktorý nás vpustil do svojej pivnice. Prebehla ochutnávka vín, ich kúpa a deti sa osviežili hroznovým muštom.

Bonusová kaplnka

Po osviežení naše kroky viedli ďalej cez vinice až sme sa dostali ku kaplnke Lengyel-kápolna. Kaplnku sme nechali za chrbtom a už po modrej turistickej značke sme pokračovali popod kopec k studničke Oroszlános-Kúta ďalej stále medzi vinicami až k miestu, kde sa náš výlet začínal – k parkovisku, na ktorom sme nechali „oddychovať“ naše autá.

Podľa aplikácie, ktorú som si na začiatku výletu spustila, sme prešli 5,5 km. Určite to nie je veľa, ale tých zážitkov, ktoré nám táto cesta ponúkla, bolo neúrekom a určite by som odporučila každému, aby si to sám prišiel užiť.

Pokiaľ sme neboli na úplne druhej strane kopca, počas celej cesty sme mali výhľad na zrúcaninu hradu v meste Szigliget. Takže ihneď ako sme nastúpili po túre do auta, vyrazili sme smerom k nej. Mali sme šťastie, vstup sme ešte stihli. Udržiavaná zrúcanina nám poskytla v mäkkých večerných slnečných lúčoch z jednej strany recipročne výhľad na vrch sv. Juraja a z druhej strany výhľad na Balaton, ktorý je od nej vzdialený už iba 1 kilometer.

Balaton

Takže je zrejmé, kde sme náš výlet ukončili – na Balatone aj s pravým maďarským langošom. :-)

Záverečné hodnotenie:

Tento výlet bol trochu iný, na aké sme zatiaľ boli zvyknutí. Naše slovenské kopce sme vymenili za pár kopčekov na maďarskej pustatine. Výlet teda nebol náročný na kondíciu a bez problémov ho zvládli všetky štyri deti, ktoré ho absolvovali s nami - štyrmi dospelými, pričom najmladšia z nich má len 5 rokov. Náročný bol však na vstrebávanie všetkých tých krásnych vecí, ktoré nám ponúkol... A že ich bolo neúrekom. Vrátane hradu v Sümegu, ktorého návštevu sme absolvovali ešte v nasledujúci deň.

Príspevok Vrch Sv. Juraja, rodinný výlet v Maďarsku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Turistike som sa venoval 2 rok a myšlienka navštíviť v každom štáte najvyšší vrchol vznikla ihneď po mojej prvej VHT skúsenosti pri výstupe na Triglav v Slovinsku. Začal som poškuľovať po nejakom cieli ,ktorý by som mohol spojiť spolu z iným, aby sa oplatila cesta. Pri hľadaní a pozeraní do máp som to prekombinoval a vznikol plán na okružnú jazdu po najvyšších vrcholoch Maďarska, Srbska, Bulharska a Grécka.

Pokúsil som sa na tento plán nahovoriť niekoho do partie, lebo som bol začiatočník turista .Bohužiaľ od začiatku som narážal na problém aj u skúsených turistov, že nikto nechcel do toho ísť pre náročnosť. Keď sa ani po mesiaci nepodarilo nikoho zohnať, tento nápad som zavrhol ako nereálny, keď nechce ísť nikto ani skúsený turisti.

Zhodou okolností sa ale týždeň pred plánovaným termínom v robote vyostrila pracovná atmosféra a podľa predpovede počasia sa blížila na najbližší víkend a týždeň  nad celou Európou jedinečné slnečné počasie. Povedal som si, že idem do toho aj sám a oddýchnem si od pracovného stresu. Ešte sa ma pár známych snažilo odhovoriť od cesty. V štátoch, ktoré som mal v pláne navštíviť práve vrcholila migračná kríza. Neodradilo ma to a začal som baliť.

Maďarsko, na Kekeš

Bol štvrtok večer a bol som pripravený, auto nabalené a pripravené na prespávanie v ňom. Na prvý deň som mal v pláne výstup v Maďarsku a presun do Srbska pod jeho najvyšší vrchol. Piatok 02:00 vyrážam smer Maďarsko a prvý najvyšší vrchol  Kekeš 1014m.n.m. Čaká ma prvých 230 km a pretože vrchol Kekeš má iba 1014m.n.m chcel som ho len rýchlo ráno vybehnúť a max. do 2 hodín pokračovať v kľude ďalej .

Ráno okolo 6:00 som dorazil na parkovisko v dedinke Mátrahaza pod Kekešom. Podľa informácii z internetu o výstupe na Kekeš to malo byť jednoduché a držať sa len žltej značky. Pár  metrov od parkoviska nachádzam smerovník aaaaa sánka mi padla dole, na smerovníku 3 žlté značky, vravím si fajn to začína, bohužiaľ bolo ráno a nikde ani živej duše, nikoho sa nedalo na cestu opýtať.

Neostáva nič iba zapnúť GPS , zistiť svoju polohu voči vrcholu pretože som sa nachádzal v husto zalesnenej oblasti a nedalo sa určiť kde je vlastne vrchol a vyraziť inštinktívne k vrcholu podľa GPS.

Sledoval som chodníček popri hlavnej ceste a asi po 1 km som našiel značku aj s označením vrcholu 3km, Super, to som raz dva hore a pokračujem. Ach jaj aký som bol naivný. No ale pokračujem ďalej a po asi 500m prechádzam v prudkej zákrute cestu a nenápadným zarasteným vstupom vchádzam do lesa.

Pokračujem miernym stúpaním v lese a prichádzam na rovnejší úsek v lese, cesta je už dobre značená žltou značkou ( žltý pásik medzi dvoma bielimy). Cesta sa po asi 2km od štartu prudko stáča doprava do prudkého stúpania v kamenistom teréne v lese.

Pri stúpaní je ale v diaľke vidieť že je to už hlavné stúpanie a na konci končia stromy, čo znamená že už tam bude niekde vrchol. Po asi 10-15 min vychádzam z lesa na lúku pod vrcholom kde je televízny vysielač a aj označenie najvyššieho miesta v Maďarsku. Cesta hore je niečo málo cez 3,5 km a trvalo to aj zo začiatočnom blúdení asi 45 min na vrchol. Chvíľu sa rozhliadam po osamotenom vrchole, snažím sa nejako urobiť sám fotky na pamiatku.

Všetko vyzerá super a keďže je to ľahký a rýchly výstup, rozhodujem sa na zostup inou cestou, aby som si urobil okruh. Kúsok za vrcholom vidím červenú značku.

Tú som si zapamätal z parkoviska, tak sa domnievam že sa s ňou dostanem z druhej strany k autu. To som nemal robiť, obrovská chyba za ktorú o chvíľu kruto zaplatím. Vyberám sa poklusom krásnou cestičkou v lese smerom dole, richtung vzhľadom k vrcholu dobrý a ničím podozrivý. Som presvedčený, že smerujem k autu.

Na GPS veselo pribúdajú km a ja v svižnom pokluse zbieham nižšie a nižšie. Ako švihnutím zázračného prútiku sa pekný priamy smer začína kľukatiť, sem tam sa značka stratí na dlhšiu dobu, potom zasa objaví a zasa stratí. Fakt neviem kde, ale zrazu sa cesta úplne stratila a zostal som v čoraz hustejšom a neschodnejšom kamenistom teréne.

Stále ale bola vidieť nejaká cestička a podľa km na GPS som mal byť už niekde na úrovni parkoviska z autom, Na mape to aj vyzeralo že už len tento malý kopček a som pri aute. Bohužiaľ to bolo klamlivé a dolina ktorou som išiel ma vyviedla na úplne opačnej strane Kekešu .Konečná bilancia po asi 50 minútach behu som bol 6 km od auta na opačnej strane.

O tomto čase som podľa plánu mal vyrážať do Srbska. Značky na chodníku sú zrazu modré trojuholníky . No nič neostáva len ísť na istotu späť na vrchol a odtiaľ ísť pôvodnou cestou dole. Po hodine som na vrchole.

Druhýkrát hore. Paráda.

Rýchlo sa vraciam na pôvodnú výstupovú cestu a ponáhľam sa k autu. Konečne som u neho a hodnotenie prvého výstupu je smutné, trápne, na zaplakanie. 4o mala byť rýchlovka, len ranné rozohriatie na 1:30 hod. a 230 výškových  sa natiahlo na skoro 5 hodinové blúdenie, asi 18 km a 580 výškových. Ale bol som na najvyššom vrchole Maďarska 2x.

Srbsko, na Minžur

Je niečo pred poludním a mňa čaká skoro 800km dlhý presun do Srbska. Na hraniciach sa moc našťastie nezdržujem a pokračujem krížom cez celé Srbsko po diaľnici smerom na Bulharské hranice. Záverečných 60 km sa túlam po vcelku zlých cestách v horách, cez dedinky, kde sa život zastavil. Bojím sa tam niekoho opýtať či idem správne. Aj keď GPS nepustí, cesty sa viac a viac zhoršovali a mal som pocit že každú chvíľu musím doraziť na kraj sveta a spadnem do veľkej prázdnoty. Na jednom mieste sa už aj muchy začali otáčať a ďalej nechceli letieť.

Je niečo tesne pred 20:00 a ja dorážam pod vrchol Babin Zub, čo je známe miesto na lezenie v tejto oblasti. Zapadajúce slnko a vychádzajúci mesiac krásne osvetľuje tento skalný masív.

Pod masívom na konci cesty sa nachádza reštaurácia a aj malý rodinný hotelík. Hoci bol zavretý, majiteľ ma bez problémov chcel ubytovať za 10Eur na noc zo sprchou a raňajkami. Ja som ale mal v pláne zavčas ráno vyraziť a nechcel som riskovať problém, že sa nedostanem z hotela ak bude zavretý.

Keď komfort nepustí...

Dávam si dve, tri pivká v reštaurácii, pokecáme s domácimi. Dozvedám sa názory na stále živú a pálčivú tému o rozdelení Srbska a Kosova. Pre veľa Srbov je najvyšší vrchol stále považovaný vrchol Djarevica ktorý sa nachádza na území Kosova a oni Kosovo neuznávajú. Po vyriešení všetkých politických problémov pri 3 pive nachádzame spoločné riešenie a to že ideme spať. Je niečo pred 23:00 a ľahám do auta. Zajtra ráno ma čaká neznámy najvyšší vrchol Srbska Minžur 2169 m.n.m.

Ráno 6:00.

Vyrážam na Minžur.

Ešte pred východom slnka vyrážam z parkoviska. Hneď pri hotelíku je smerovník a na ňom Minžor 8 km. Vyrážam svižným tempom. Pár 100m od hotela sa ku mne pripojil salašnícky pes. Bol som z neho dosť nervózny, lebo som nevedel, čo od neho očakávať.

Pes priateľ človeka...

Stále bol za mnou 10 m a nevyzeral moc priateľský, Začína vychádzať slnko a ja sa dostávam asi po 1 km na okraj lesa do otvoreného, zväčša trávnatého, mierne zvlneného terénu. Zrazu ma môj chlpatý priateľ predbehol. Z veľkým rešpektom som mu uhol. Zastavil predo mnou, chlpy sa mu zježili, krvi by ste sa mi nedorezali. Nikde okolo ani živej duše, zvažujem čo idem robiť. Nabíjam turistické paličky a pripravujem sa na súboj.

Trvalo to asi minútu čo sme sa nepohli a pes len vrčal.

Zrazu niečo zašramotilo po mojej ľavej strane v lese a pes sa tam zúrivo rozbehol. To bol signál aj pre mňa a ja som dal šprinty hore kopcom po ceste smerom k vrcholu. Úžasne rýchlo mi ubehol ďalší km.

Za mnou sa už nikto neukázal a tak pokračujem mierne vyčerpaný ďalej po širokej vyjazdenej ceste od auta po lúkach a do ruda sfarbenej zeminy pod nohami. V diaľke je vidieť mohutný kopec, mierne vystupujúci medzi výrazne zvlneným terénom zarastený nízkymi trávami. Cesta je na diaľku dobre viditeľná a vyjazdená od kolies aut. Není kde zablúdiť ,len pokračovať vpred proti vychádzajúcemu slnku. Kilometre rýchlo pribúdajú a na hlavnom kopci je čoraz viac vidieť vychodená cestička traverzom po vrstevnici k vrcholu

Terén je od 2 km skoro nemenný a príjemne jemne stúpajúci.

Záverečný asi 1 km je traverz a prudší výstup na vrcholový masív. Po asi 1:25 hod som na vrchole tohto hraničného vrcholu.

Vrcholový kopec je lemovaný bielymi kamennými stĺpikmi, ktoré vyznačujú hranicu medzi Srbskom a Bulharskom.

Nezablúdiš, ak ťa nezavrú...

Odporúčam mať pri sebe doklady, lebo tu vraj sem tam stretnete Bulharskú hraničnú stráž a vyžadujú doklad totožnosti. Užívam si krásne ráno a vychádzajúce slnko nad okolím ,čosi prejem, doplním tekutiny a asi po 45 min sa vyberám späť.

Teplota prijemne stúpa a pri zostupe, ktorý beriem vzhľadom na výborný terén na behanie poklusom začína byť až horúco ako začína teplo z okolitej trávy ohrievať okolie. Počas celej cesty nieje kde doplniť vodu.

Treba mať zo sebou dosť tekutín, hlavne počas výstupu cez deň, kedy tu teplota v otvorenej krajine vďaka tráve môže nepríjemne stúpnuť a vyčerpávať.

Za asi hodinku  som späť na parkovisku pri aute. Je tesne pred 9:00. Celá cesta trvala cca 2:45 hod. 16 km a asi 666 výškových.

Kde iní začínajú my už končíme...

Domáci práve vstavajú  a keď ma vidia na parkovisku sedieť, informujú ma kadiaľ mám ísť na vrchol,

Vravím ale ja som sa už vrátil a oddychujem. Nie sú asi zvyknutí na takýto výstup bez batohu, zavčasu rána na otočku behom. :-) Dosť sa čudovali, že som už bol hore.

No ja som mal v pláne druhý deň tohto výletu ešte presun do Bulharska. Ráno ma čakal výstup na najvyšší vrchol tejto cesty.

Majiteľ hotela mi srdečne ponúkol a otvoril hotel, aby som sa mohol pred cestou osprchovať a mohol som v pohodlí pokračovať ďalej.

Pokračovanie Bulharská Musala a Grécky Olymp tu

Príspevok 4 dni, 4 štáty, 4 najvyššie vrcholy: časť 1 Maďarsko, Srbsko zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.