Keď sa povie Maďarsko, našinec si v mysli vybaví predovšetkým halászlé, lángoše, Balaton a Budapešť. Turistiku asi ani veľmi nie. My sme však cez víkend na vlastnej koži zistili, že skutočná turistika sa dá robiť aj v tejto takmer čisto rovinatej krajine. A hoci je Maďarsko na vysoké štíty chudobné, na prírodné úkazy a bizarné sopečné scenérie je mimoriadne bohaté.

Základné parametre trasy

• Lokalita: Szent György-hegy, Balatonská vrchovina (Balaton-felvidék), Maďarsko
• Dĺžka okruhu: cca 5,5 km
• Čas chôdze: 2 – 2,5 hodiny (pohodovým rodinným tempom s prestávkami)
• Prevýšenie: cca 180 m (pri štarte z vyššieho parkoviska vo viniciach)
• Náročnosť: Nenáročná / rodinná (zvládli deti od 5 rokov)
• Značenie: Červená → Žltá → Modrá turistická značka

Základňa v Tapolci: Jaskyňa a romantické jazero

Z Bratislavy sme vyrazili v piatok po práci a škole smerom na Balaton. Ubytovanie sme si rezervovali v Tapolci – malebnom mestečku vo Vesprémskej župe. Mesto je známe najmä svojou jazernou jaskyňou (Tapolcai-tavasbarlang), v ktorej sa plavíte na člnkoch po priezračnej podzemnej vode (túto atrakciu sme si nechali na nedeľu; každopádne odporúčam rezervovať si lístky vopred online, býva beznádejne vypredané).

Najkúzelnejším miestom mesta je však jeho historické centrum s Mlynským jazerom (Malom-tó) a zachovalým vodným mlynom, kde vládne pokojná stredomorská atmosféra.

Začiatok výstupu: Szent György-hegy

V sobotu ráno po raňajkách sme sa vydali k hlavnému cieľu našej cesty. Autom sme sa odviezli smerom na dedinku Raposka. Na križovatke, kde cesta vpravo smeruje do dediny, sme odbočili doľava na kopec popri viniciach. Prechádzali sme okolo niekoľkých odstavných plôch pre autá a zaparkovali sme približne na tretej z nich, čím sme si ušetrili časť úvodného asfaltového stúpania.

Peši sme pokračovali ďalej popod les popri vinohradoch, kde sme sa po pár metroch napojili na červenú turistickú značku. Lesné stúpanie sa striedalo s otvorenými úsekmi s prvými výhľadmi na okolie. Na ďalšom rázcestí sprievodca radil dve možnosti – vybrali sme si pravú vetvu, pretože tá ľavá údajne v sezóne hrozila hustou žihľavou.

O ďalších pár minút sme stáli na vrchole bývalého vulkánu.

Výhľad z vrcholu (414 m n. m.)

Keďže sme autom vybehli pomerne vysoko, samotný výstup na vrchol nám zabral sotva 20 minút. Vrchol Szent György-hegy leží vo výške 414 metrov, no výhľad, ktorý sa nám otvoril, bol famózny.

Pod nami sa rozprestierali vinice a z roviny vystupovali ďalšie svedecké sopečné vrchy – Csobánc, Gulács či Badacsony. V diaľke sa týčila silueta hradu Szigliget a za tým všetkým obrovská hladina Balatonu posiata bielymi plachtami. Je to úplne iný typ krajiny, než na aký sme zvyknutí z našich Karpát či Tatier, no pre svoju nezvyčajnosť nesmierne podmanivý.

Bazaltové kamenné varhany a ľadová jaskyňa

Hore sme pobudli dlhšie, no bola by škoda skončiť túru iba krátkym vybehnutím na vrchol. Zostupovali sme po opačnej strane po žltej značke. Pri altánku s vrcholovou knižkou sme zistili, že pero chýba, tak sme zápis vynechali a pokračovali k najväčšej atrakcii dňa: bazaltovým organom (Bazaltorgonák).

Tieto masívne kamenné stĺpy vznikli pred miliónmi rokov tuhnutím lávy vo vulkanickom komíne. Pohľad na ne zhora aj zdola patril k jednoznačným vrcholom dňa.

Pri zostupe k bývalej turistickej chate (Kaán Károly kulcsosház) sme namiesto priamej cesty vpravo odbočili vľavo za ďalšou zaujímavosťou – Ľadovou jaskyňou (Sárkány-barlang / Dračia diera). Vchod do dutiny je zavalený obrovskými balvanmi, no z puklín medzi skalami vyráža skutočný chlad. Po minúte chôdze sa citeľne ochladilo, museli sme vyťahovať mikiny a zmeraveli sme nad studenou kamennou priepasťou.

Pustovňa, kaplnky a ochutnávka u vinára

Od studenej diery sme sa vrátili k turistickej chate a pokračovali po žltej trase. Značka nás priviedla na lúku pri malej ortodoxnej kaplnke. Nikde ani nohy – ideálne miesto na pauzu. Dospelí si vydýchli a deti sa vybláznili na tráve bez obrazoviek a mobilov.

Žltá značka pokračovala k pustovníckemu domu. Pred bránou stojí kríž, plot bol však poškodený a areál voľne prístupný. Nazreli sme do starého opusteného kostolíka s mierne strašidelnou, filmovou atmosférou.

O kúsok ďalej sme definitívne vyšli z lesa medzi vinice. Pôvabné vinohradnícke domčeky lemovali celú cestu a pri jednom z nich sme mali šťastie – domáci vinár nás pozval do svojej pivnice. Prebehla ochutnávka, nákup lokálneho vína a deti dostali poctivý hroznový mušt.

Poslednou pamiatkou na trase bola baroková kaplnka Lengyel-kápolna so žltou fasádou. Od nej sme prešli na modrú turistickú značku, minuli leviu studničku (Oroszlános-kút) a popri vinohradoch sa vrátili späť k autám.

Podvečerný Szigliget a lángoš na pláži

Cestou z kopca sme mali neustále pred očami zrúcaninu hradu Szigliget. Zbalili sme sa do auta a vyrazili priamo k hradu. Vstup pred záverečnou sme stihli akurát.

Zrekonštruovaný hrad v mäkkom podvečernom svetle ponúka zrkadlový zážitok: z jednej strany vidíte Szent György-hegy, po ktorom ste pred chvíľou kráčali, a z druhej strany Balaton, vzdialený len kilometer.

Deň sme zakončili presne tak, ako sa na maďarský výlet patrí – na pláži Balatonu s čerstvo vysmaženým lángošom so syrom a smotanou.

Zhrnutie a praktické tipy

Tento výlet je ideálnym rodinným únikom na predĺžený víkend:

• Fyzicky nenáročné: Okruh meria 5,5 km a zvládli ho štyri dospelé osoby a štyri deti (najmladšia mala iba 5 rokov).
• Pestrosť: Na krátkej trase nájdete panoramatické výhľady, sopečné kamenné varhany, ľadovú anomáliu, tiché kaplnky a fungujúce vinice.
• Ďalšie tipy v okolí: Ak máte deň navyše, okrem Tapolce a Szigligetu určite navštívte aj zachovalý hrad Sümeg.

Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Vrch Sv. Juraja (Szent György-hegy): Rodinný výlet a sopečná turistika pri Balatone zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Minulý týždeň ma zaujal článok od Katky Synekovej. Písala, ako išli na bicykloch na Trojmedzie. Tak som si povedala, že však aj my máme jedno pri Bratislave Trojmedzie. Tak sme sa tam aj my vybrali. A tiež na bicykloch. Bratislavské Trojmedzie.

Čo je vlastne trojmedzie? Trojmedzie je geografický bod, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Na Slovensku ich máme až päť – od Oravy po Kremenec. To „naše“ leží len pár kilometrov za Bratislavou, za mestskou časťou Čunovo. Tu sa v jednom bode dotýka Slovensko, Rakúsko a Maďarsko. Symbolicky aj reálne.

Štart: Z Lamača k Dunaju

Z našich lamačských kopcov sme sa spustili k Dunaju. Most Lafranconi – a pod ním nájazd na dunajskú hrádzu. Ak ste z Bratislavy a bicyklujete aspoň občas, hrádza je vám rovnako známa ako chuť kofoly v bufete pri vode. Aj túto sobotu bola plná cyklistov, bežcov a korčuliarov, ale bez problémov sme prešli popod všetky bratislavské mosty až do Čunova.

A tu nastal problém...

Podľa mapy cyklocesta na Trojmedzie neexistuje. Tak sme sa vydali aspoň po červenej turistickej značke – od kostola v Čunove stále rovno, cez dedinu aj za dedinu, až k slovensko-maďarskej hranici. Pokračovali sme popri plote k bývalej colnici… a stop. Ďalej nás nepustil obyčajný plot.

Navigácia tvrdohlavo navrhovala cestu cez Maďarsko. Dlho sme odolávali, ale nakoniec sme bicykle otočili smer Rajka.

Cez Rajku na správnu stopu

V Rajke sme odbočili doprava, cez koľajnice, ponad diaľnicu a poľnou cestou späť k maďarsko-rakúskej hranici. Odtiaľ už bolo k Trojmedziu len pár minút šliapania.

A tam to bolo – uprostred poľa trojboký pylón s písmenami S, M a Ö. V okolí pár zvláštnych skulptúr, jeden kus ostnatého drôtu omotaný okolo stĺpa (asi umelecké dielo alebo pripomienka čias, keď tu plot nebol len symbol).

Kamenný stôl pre tri krajiny

Najväčšia atrakcia? Kamenný trojuholníkový stôl, pri ktorom môžete sedieť v troch krajinách naraz. My sme si túto raritu nemohli vyskúšať – stôl bol obsadený. Vraj aj rozhovory tu znejú inak, keď každý sedí „v inom štáte“.

Návrat s kofolou

Späť sme to vzali po hlavnej cez Čunovo, opäť na hrádzu, tentoraz aj s krátkym posedením v bufete. Keď sme dorazili do Lamača, mali sme za sebou 72 kilometrov. Výlet na Bratislavské Trojmedzie naše nohy trochu cítili, ale hlava bola spokojná. Tri štáty na dotyk, Dunaj po boku a jeden deň, ktorý sa oplatilo stráviť v sedle.

Príspevok Bratislavské Trojmedzie na bicykli: kde sa stretajú Slovensko, Rakúsko a Maďarsko zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

S nápadom “okolo Balatonu” prišiel Pišta. Zrejme mu asi nestačil štvordňový trip z Passau do Viedne proti vetru.  Nápad to však nebol zlý. Tour the Balaton.

Balaton je najväčšie jazero v Maďarsku a tým pádom to budú krásne rovinky. Ideálny čas potlačiť nočné mory z 12% stúpania pri Turčeku! Termín padol na posledné tri augustové dni naša ambiciózna cyklopartia  “ Bratri v triku” bude opäť v akcii.

Presun vlakom

Úlohy sme si spravodlivo rozdelili už v predstihu. Pišta mal na starosti logistiku, Ľubo zásoby, Vlado určoval tempo a ja som sa staral o financie o motiváciu. Skoro ráno sme sa presunuli z Petržalky cez Rakúsko do Hegyeshalomu.

Konzultácie s Irsai Oliverom

Plán bol vlakom cez Győr do Vesprému. Čas vo vlaku využívame na intenzívny jazykový kurz. Naším lektorom je Irsai Oliver. Tvárime sa trocha kyslo, ale nič lepšie sme nezohnali. V Győri sa dozvedáme, že kvôli výluke náš vlak konci už v obci Zirc (asi 25km pred Vesprémom) a náhradná autobusová doprava naše bicykle nezoberie. Už po dvoch hodinách sme museli meniť plán. To chce ďalšiu konzultáciu s našim lektorom Oliverom.

Balaton na obzore

Už prvé kilometre naznačujú mierne stúpanie. Ale s vypätím všetkých síl a optimizmu, ktorý nám Oliver dodal nepodliehame panike. Z kruháčov vo Vespréme sa nám točia hlavy a chvíľku nám trvá, kým nájdeme správny smer. Onedlho už ale vidíme v diaľke Balaton!

Všetci sme nadšení a pripájame sa na “Balaton körút” - oficiálny názov cyklotrasy okolo Balatonu.

Pomerne nový a kvalitný asfalt na cyklochodníku nás potešil. Hľadáme prvý bufet, kde by sme si mohli doplniť vypotené tekutiny a spálené kalórie. Nebolo treba dlho hľadať. Je ich tu celkom dosť.

Pišta berie na seba prvé kolo (to pitné). Jazyková bariéra si však vybrala svoju krutú daň. Namiesto piva nám kúpil višňový radler. Ale nie je čas plakať nad rozliatym radlerom. Musíme pokračovať, aby sme sa pred zotmením stihli ubytovať. Čaká nás ešte asi 60 km a nejaké tie bufety.

Keď to nejde úplne podľa plánu                            

Cyklotrasa je v pohode, okolie pekné, no mohlo by byť o pár stupňov menej.

Malebné mestečká a prístavy striedajú lesy. Je to tu celkom pestré.  Sme tak trocha prekvapení aký tu je rušný život. Neváhame a dávame si neskorý obed. Hlad je väčšinou len prezlečený smäd, tak si objednávame tradičné “halászlé” a dvojitú sódu s trochou vína.

Čas nás už trocha tlačil, tak sme sa rozhodli že Tihany (inak krásne miesto) vynecháme a obídeme po severnej strane. Nebol to dobrý nápad. Vlado dostal defekt. Kým sa stihol spamätať dostal ďalší. 

Našťastie pre nás pri bufete. Keďže sme zohratý tím, radi sme ho tu v tieni počkali, kým to opraví. Predsa len piť sódu na slnku, nie je moc dobrý nápad. Asi trojhodinové meškanie nám už nedovolilo strácať čas, lebo plán je plán! 

Do temnoty

Máme ešte pár kilometrov pred sebou a za chvíľku sa začne stmievať. Asi po 10 km sa to stalo realitou. Postupne zapíname svetlá a mierne znižujeme rýchlosť. Zrazu je úplná tma. Ale náš dnešný cieľ už je za rohom. Po rýchlom ubytovaní sme si dopriali výborný guláš a pri jednom poháriku vína sme zhodnotili náš dnešný skvelý výkon. Alebo to boli dva poháre ?

Deň druhý, smer Siófok

Síce sme si priali raňajky do postele, ale aj bufetové na terase boli skvelé. Pišta nám pri nich predstavil trasu. Čakalo nás krásnych 116 km. Pred zotmením musíme prísť do Siófoku a neminúť pritom plánované občerstvovacie stanice. 

Tak sme si zbalili veci a vydali sa na našu druhú etapu. Tour the Balaton pokračuje. Uchvátil nás výhľad na kopce a krásne vinice. V kútiku duše sme ale dúfali, že cyklochodnik bude tie kopce obchádzať. Držíme sa totiž hesla: “Radšej 10 km po rovine ako 100 m do kopca“.  Našťastie ide všetko podľa plánu.

Keszthely

Vychutnávame si prijemné počasie a špecifickú atmosféru pri Balatone. Každú chvíľku nejaká dedinka alebo mestečko,  pláže, reštaurácie alebo aspoň bufety. Prvú prestávku si dávame pri móle v malebnom mestečku Keszthely.

Ešte sme plní energie, tak po krátkej chvíľke pokračujeme ďalej na juh. 

Zrazu sme sa ocitli (prvý krát) mimo civilizáciu, ale príroda tam bola o to krajšia. Postupne sa začali vynárať dedinky začínajúce na Balaton....  Je ich tam fakt dosť, aj nových stavieb. Že by nejaký developerský boom?

Nás ale viac trápil začínajúci hlad a smäd. Zakotvili sme v jednej lokálnej reštaurácii, objednali guláš a nejakú tú hroznovú šťavu so sódou. Po gastronomickom zážitku pokračujeme ďalej. Temer v každom mestečku je pristav, tak na pár minút zo zvedavosti zastavujeme a len tak sledujeme plachetnice na vode.

Zapadajúce slnko nás však rýchlo preberie. Mierne zvyšujeme tempo a hľadáme na obzore Siófok.  V diaľke vidíme veľké ruské kolo (okolo Balatonu sme ich narátali asi 5) a tak je nám jasné, že túto kráľovskú etapu sme zvládli v stanovenom limite!

Deň tretí, posledná etapa

Pišta nám vedľa apartmánu vybavil famózne anglické raňajky. Za odmenu mohol určiť smer našej poslednej etapy. Aj tak sme ho potom prehlasovali a trasu určili podľa smeru vetra. Ale tie raňajky boli fakt dobré.

Bolo by hriechom vynechať plavbu loďou, tak sme sa rozhodli ze pôjdeme Siófok - Balatonfüred loďou a po severo - východnej naspäť do Siófoku. Plavba bola fajn, ako prvých asi 20 km. Potom to ale prišlo.

Z ničoho nič stúpanie! Kde sa to tu vzdalo? Prečo nám to Pišta zatajil?

Odhadom 100 až 150 výškových metrov. Dalo nám to zabrať, ale ten výhľad potom stál za to. Aj ten pocit, že už budeme len klesať a vlak domov nám odchádza za necelé 2 hodiny. To v pohode stíhame. Ak pustíme Vlada dopredu, tak určite. Nebol to síce najlepší nápad, ale radšej čakať na stanici s pivom v ruke, ako utekať za vlakom. 

Kolečko okolo Balatonu sme teda úspešne skompletizovali. Cesta domov vlakom Siofok – Budapešť - Bratislava (v reštauračnom vozni) ubehla ako nič.

Balaton je celkom fajn

Tour the Balaton sa vydaril. Nenáročná a výborne značená cyklotrasa okolo Balatonu ponúka omnoho viac ako sme za tri dni zažili.

Je tam celkom dobre vybudovaná infraštruktúra. Hrady, zámky, rozhľadne. Ubytovať a najesť sa dá prakticky kdekoľvek. Reštaurácie alebo bufety ponúkajú širokú škálu jedál, takže každý si príde na svoje. 

Zaujímavé sú aj plavby loďou. Skoro v každom meste je prístav a rôzne vodné športy. Nie je problém si požičať kajak, paddleboard, vodný bicykel, atď.

Okolo celého Balatonu premáva vlak, takže kdekoľvek môžete naskočiť ak už nevládzete, alebo sa len tak  presúvať z jedného mesta do druhého. Pre rodiny s deťmi je to ideálne miesto v lete. Ale aj pre nás služobne starších, takže sa sem o rok určite vrátime! :-)   

Príspevok Tour the Balaton zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Turistike som sa venoval 2 rok a myšlienka navštíviť v každom štáte najvyšší vrchol vznikla ihneď po mojej prvej VHT skúsenosti pri výstupe na Triglav v Slovinsku. Začal som poškuľovať po nejakom cieli ,ktorý by som mohol spojiť spolu z iným, aby sa oplatila cesta. Pri hľadaní a pozeraní do máp som to prekombinoval a vznikol plán na okružnú jazdu po najvyšších vrcholoch Maďarska, Srbska, Bulharska a Grécka.

Pokúsil som sa na tento plán nahovoriť niekoho do partie, lebo som bol začiatočník turista .Bohužiaľ od začiatku som narážal na problém aj u skúsených turistov, že nikto nechcel do toho ísť pre náročnosť. Keď sa ani po mesiaci nepodarilo nikoho zohnať, tento nápad som zavrhol ako nereálny, keď nechce ísť nikto ani skúsený turisti.

Zhodou okolností sa ale týždeň pred plánovaným termínom v robote vyostrila pracovná atmosféra a podľa predpovede počasia sa blížila na najbližší víkend a týždeň  nad celou Európou jedinečné slnečné počasie. Povedal som si, že idem do toho aj sám a oddýchnem si od pracovného stresu. Ešte sa ma pár známych snažilo odhovoriť od cesty. V štátoch, ktoré som mal v pláne navštíviť práve vrcholila migračná kríza. Neodradilo ma to a začal som baliť.

Maďarsko, na Kekeš

Bol štvrtok večer a bol som pripravený, auto nabalené a pripravené na prespávanie v ňom. Na prvý deň som mal v pláne výstup v Maďarsku a presun do Srbska pod jeho najvyšší vrchol. Piatok 02:00 vyrážam smer Maďarsko a prvý najvyšší vrchol  Kekeš 1014m.n.m. Čaká ma prvých 230 km a pretože vrchol Kekeš má iba 1014m.n.m chcel som ho len rýchlo ráno vybehnúť a max. do 2 hodín pokračovať v kľude ďalej .

Ráno okolo 6:00 som dorazil na parkovisko v dedinke Mátrahaza pod Kekešom. Podľa informácii z internetu o výstupe na Kekeš to malo byť jednoduché a držať sa len žltej značky. Pár  metrov od parkoviska nachádzam smerovník aaaaa sánka mi padla dole, na smerovníku 3 žlté značky, vravím si fajn to začína, bohužiaľ bolo ráno a nikde ani živej duše, nikoho sa nedalo na cestu opýtať.

Neostáva nič iba zapnúť GPS , zistiť svoju polohu voči vrcholu pretože som sa nachádzal v husto zalesnenej oblasti a nedalo sa určiť kde je vlastne vrchol a vyraziť inštinktívne k vrcholu podľa GPS.

Sledoval som chodníček popri hlavnej ceste a asi po 1 km som našiel značku aj s označením vrcholu 3km, Super, to som raz dva hore a pokračujem. Ach jaj aký som bol naivný. No ale pokračujem ďalej a po asi 500m prechádzam v prudkej zákrute cestu a nenápadným zarasteným vstupom vchádzam do lesa.

Pokračujem miernym stúpaním v lese a prichádzam na rovnejší úsek v lese, cesta je už dobre značená žltou značkou ( žltý pásik medzi dvoma bielimy). Cesta sa po asi 2km od štartu prudko stáča doprava do prudkého stúpania v kamenistom teréne v lese.

Pri stúpaní je ale v diaľke vidieť že je to už hlavné stúpanie a na konci končia stromy, čo znamená že už tam bude niekde vrchol. Po asi 10-15 min vychádzam z lesa na lúku pod vrcholom kde je televízny vysielač a aj označenie najvyššieho miesta v Maďarsku. Cesta hore je niečo málo cez 3,5 km a trvalo to aj zo začiatočnom blúdení asi 45 min na vrchol. Chvíľu sa rozhliadam po osamotenom vrchole, snažím sa nejako urobiť sám fotky na pamiatku.

Všetko vyzerá super a keďže je to ľahký a rýchly výstup, rozhodujem sa na zostup inou cestou, aby som si urobil okruh. Kúsok za vrcholom vidím červenú značku.

Tú som si zapamätal z parkoviska, tak sa domnievam že sa s ňou dostanem z druhej strany k autu. To som nemal robiť, obrovská chyba za ktorú o chvíľu kruto zaplatím. Vyberám sa poklusom krásnou cestičkou v lese smerom dole, richtung vzhľadom k vrcholu dobrý a ničím podozrivý. Som presvedčený, že smerujem k autu.

Na GPS veselo pribúdajú km a ja v svižnom pokluse zbieham nižšie a nižšie. Ako švihnutím zázračného prútiku sa pekný priamy smer začína kľukatiť, sem tam sa značka stratí na dlhšiu dobu, potom zasa objaví a zasa stratí. Fakt neviem kde, ale zrazu sa cesta úplne stratila a zostal som v čoraz hustejšom a neschodnejšom kamenistom teréne.

Stále ale bola vidieť nejaká cestička a podľa km na GPS som mal byť už niekde na úrovni parkoviska z autom, Na mape to aj vyzeralo že už len tento malý kopček a som pri aute. Bohužiaľ to bolo klamlivé a dolina ktorou som išiel ma vyviedla na úplne opačnej strane Kekešu .Konečná bilancia po asi 50 minútach behu som bol 6 km od auta na opačnej strane.

O tomto čase som podľa plánu mal vyrážať do Srbska. Značky na chodníku sú zrazu modré trojuholníky . No nič neostáva len ísť na istotu späť na vrchol a odtiaľ ísť pôvodnou cestou dole. Po hodine som na vrchole.

Druhýkrát hore. Paráda.

Rýchlo sa vraciam na pôvodnú výstupovú cestu a ponáhľam sa k autu. Konečne som u neho a hodnotenie prvého výstupu je smutné, trápne, na zaplakanie. 4o mala byť rýchlovka, len ranné rozohriatie na 1:30 hod. a 230 výškových  sa natiahlo na skoro 5 hodinové blúdenie, asi 18 km a 580 výškových. Ale bol som na najvyššom vrchole Maďarska 2x.

Srbsko, na Minžur

Je niečo pred poludním a mňa čaká skoro 800km dlhý presun do Srbska. Na hraniciach sa moc našťastie nezdržujem a pokračujem krížom cez celé Srbsko po diaľnici smerom na Bulharské hranice. Záverečných 60 km sa túlam po vcelku zlých cestách v horách, cez dedinky, kde sa život zastavil. Bojím sa tam niekoho opýtať či idem správne. Aj keď GPS nepustí, cesty sa viac a viac zhoršovali a mal som pocit že každú chvíľu musím doraziť na kraj sveta a spadnem do veľkej prázdnoty. Na jednom mieste sa už aj muchy začali otáčať a ďalej nechceli letieť.

Je niečo tesne pred 20:00 a ja dorážam pod vrchol Babin Zub, čo je známe miesto na lezenie v tejto oblasti. Zapadajúce slnko a vychádzajúci mesiac krásne osvetľuje tento skalný masív.

Pod masívom na konci cesty sa nachádza reštaurácia a aj malý rodinný hotelík. Hoci bol zavretý, majiteľ ma bez problémov chcel ubytovať za 10Eur na noc zo sprchou a raňajkami. Ja som ale mal v pláne zavčas ráno vyraziť a nechcel som riskovať problém, že sa nedostanem z hotela ak bude zavretý.

Keď komfort nepustí...

Dávam si dve, tri pivká v reštaurácii, pokecáme s domácimi. Dozvedám sa názory na stále živú a pálčivú tému o rozdelení Srbska a Kosova. Pre veľa Srbov je najvyšší vrchol stále považovaný vrchol Djarevica ktorý sa nachádza na území Kosova a oni Kosovo neuznávajú. Po vyriešení všetkých politických problémov pri 3 pive nachádzame spoločné riešenie a to že ideme spať. Je niečo pred 23:00 a ľahám do auta. Zajtra ráno ma čaká neznámy najvyšší vrchol Srbska Minžur 2169 m.n.m.

Ráno 6:00.

Vyrážam na Minžur.

Ešte pred východom slnka vyrážam z parkoviska. Hneď pri hotelíku je smerovník a na ňom Minžor 8 km. Vyrážam svižným tempom. Pár 100m od hotela sa ku mne pripojil salašnícky pes. Bol som z neho dosť nervózny, lebo som nevedel, čo od neho očakávať.

Pes priateľ človeka...

Stále bol za mnou 10 m a nevyzeral moc priateľský, Začína vychádzať slnko a ja sa dostávam asi po 1 km na okraj lesa do otvoreného, zväčša trávnatého, mierne zvlneného terénu. Zrazu ma môj chlpatý priateľ predbehol. Z veľkým rešpektom som mu uhol. Zastavil predo mnou, chlpy sa mu zježili, krvi by ste sa mi nedorezali. Nikde okolo ani živej duše, zvažujem čo idem robiť. Nabíjam turistické paličky a pripravujem sa na súboj.

Trvalo to asi minútu čo sme sa nepohli a pes len vrčal.

Zrazu niečo zašramotilo po mojej ľavej strane v lese a pes sa tam zúrivo rozbehol. To bol signál aj pre mňa a ja som dal šprinty hore kopcom po ceste smerom k vrcholu. Úžasne rýchlo mi ubehol ďalší km.

Za mnou sa už nikto neukázal a tak pokračujem mierne vyčerpaný ďalej po širokej vyjazdenej ceste od auta po lúkach a do ruda sfarbenej zeminy pod nohami. V diaľke je vidieť mohutný kopec, mierne vystupujúci medzi výrazne zvlneným terénom zarastený nízkymi trávami. Cesta je na diaľku dobre viditeľná a vyjazdená od kolies aut. Není kde zablúdiť ,len pokračovať vpred proti vychádzajúcemu slnku. Kilometre rýchlo pribúdajú a na hlavnom kopci je čoraz viac vidieť vychodená cestička traverzom po vrstevnici k vrcholu

Terén je od 2 km skoro nemenný a príjemne jemne stúpajúci.

Záverečný asi 1 km je traverz a prudší výstup na vrcholový masív. Po asi 1:25 hod som na vrchole tohto hraničného vrcholu.

Vrcholový kopec je lemovaný bielymi kamennými stĺpikmi, ktoré vyznačujú hranicu medzi Srbskom a Bulharskom.

Nezablúdiš, ak ťa nezavrú...

Odporúčam mať pri sebe doklady, lebo tu vraj sem tam stretnete Bulharskú hraničnú stráž a vyžadujú doklad totožnosti. Užívam si krásne ráno a vychádzajúce slnko nad okolím ,čosi prejem, doplním tekutiny a asi po 45 min sa vyberám späť.

Teplota prijemne stúpa a pri zostupe, ktorý beriem vzhľadom na výborný terén na behanie poklusom začína byť až horúco ako začína teplo z okolitej trávy ohrievať okolie. Počas celej cesty nieje kde doplniť vodu.

Treba mať zo sebou dosť tekutín, hlavne počas výstupu cez deň, kedy tu teplota v otvorenej krajine vďaka tráve môže nepríjemne stúpnuť a vyčerpávať.

Za asi hodinku  som späť na parkovisku pri aute. Je tesne pred 9:00. Celá cesta trvala cca 2:45 hod. 16 km a asi 666 výškových.

Kde iní začínajú my už končíme...

Domáci práve vstavajú  a keď ma vidia na parkovisku sedieť, informujú ma kadiaľ mám ísť na vrchol,

Vravím ale ja som sa už vrátil a oddychujem. Nie sú asi zvyknutí na takýto výstup bez batohu, zavčasu rána na otočku behom. :-) Dosť sa čudovali, že som už bol hore.

No ja som mal v pláne druhý deň tohto výletu ešte presun do Bulharska. Ráno ma čakal výstup na najvyšší vrchol tejto cesty.

Majiteľ hotela mi srdečne ponúkol a otvoril hotel, aby som sa mohol pred cestou osprchovať a mohol som v pohodlí pokračovať ďalej.

Pokračovanie Bulharská Musala a Grécky Olymp tu

Príspevok 4 dni, 4 štáty, 4 najvyššie vrcholy: časť 1 Maďarsko, Srbsko zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.